Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 532/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a sudkýň Ľudmily Gajdošíkovej a Marianny

Mochnáčovej predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. JCLic. Tomášom

Majerčákom, PhD., Južná trieda 28, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 26. novembra 2013 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. februára 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 26. novembra 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu z 26. novembra 2013“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. októbra 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu

z 28. októbra 2015“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh

na obnovu konania, v ktorom sa domáhal obnovenia konania, ktoré bolo právoplatne

ukončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. mája 2010, ktorým bola

sťažovateľovi ako žalovanému uložená povinnosť zaplatiť spoločnosti SPP – distribúcia,

a. s. (ďalej len „žalobca“), sumu vo výške 26 687,37 € a nahradiť trovy konania. Žalobca

odôvodnil žalobu tým, že sťažovateľ „odoberal zemný plyn na adrese

bez meracieho zariadenia pomocou prepojenia vykonaného inštalačnou

trúbkou. Odberateľ plynu je povinný uhradiť dodávateľovi plynu škodu, ktorú mu

neoprávneným odberom spôsobil“ a ktorá bola vyčíslená v zmysle vyhlášky Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu

škody spôsobenej dodávateľovi plynu neoprávneným odberom plynu (ďalej len „vyhláška

“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V predmetnej veci bol Okresným súdom Košice I dňa 20. 07. 2006 vydaný platobný

rozkaz, sp. zn.: , ktorý bol však následne uznesením zo dňa 21. 09. 2006,

č. k. zrušený, nakoľko platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému

do vlastných rúk.

V rámci prípravy pojednávania sa súdu nepodaril zistiť pobyt sťažovateľa šetrením

prostredníctvom Registra obyvateľov SR, Mestskej evidencie obyvateľov v Košiciach,

príslušného Obvodného oddelenia PZ a Ústrednej evidencie väzňov ZVJS SR.

Z toho dôvodu Okresný súd Košice I na základe ustanovil

opatrovníka na zastupovanie v konaní pred súdom. Opatrovník bol ustanovený uznesením

Okresného súdu Košice I zo dňa 14. 12. 2009. Ako opatrovník bola ustanovená

, VSÚ, zamestnanec Okresného súdu Košice - okolie. Teda išlo

o zamestnanca súdu, ktorý sídli v tej istej budove ako Okresný súd Košice I, kde

sa zamestnanci a sudcovia poznajú.

Predtým ako Okresný súd Košice I uznesením ustanovil žalovanému opatrovníka,

vyzýval brata žalovaného a matku žalovaného

na zastupovanie žalovaného v tomto konaní, na čo obaja na výzvu reagovali, že si neželajú

byť ustanovení ako opatrovníci žalovaného a obaja zhodne uviedli, že žalovaný sa zdržiava

v zahraničí na im neznámom mieste.“

Sťažovateľ zdôraznil, že okresným súdom ustanovená opatrovníčka sa nikdy k danej

právnej veci ani písomne, ani ústne nevyjadrila, nepredložila žiadne písomné dôkazy, ktoré

by svedčili v prospech žalovaného, a nezúčastnila sa ani jedného z dvoch nariadených

pojednávaní. V uvedenom konaní bol opatrovník ustanovený len formálne, teda nebolo

zabezpečené právo na spravodlivý súdny proces sťažovateľa. Za zásadnú skutočnosť, ktorá

odôvodňuje obnovu konania, považuje sťažovateľ aj to, že okresný súd určoval výšku škody

na základe vyhlášky č. , a to za obdobie od účinnosti tejto vyhlášky až do dňa

vykonanej kontroly pracovníkmi žalobcu 14. marca 2005, to znamená šesť rokov spätne

dozadu. V tejto súvislosti opätovne okresným súdom ustanovená opatrovníčka ako osoba

znalá práva ako jediná mohla a mala vzniesť v konaní námietku premlčania, čo neurobila,

keďže vystupovala len formálne. Ak by tak urobila, okresný súd by už len z tohto dôvodu

nemohol žalobcovi priznať náhradu škody za 6 rokov.

Podľa sťažovateľa je takto formálne vystupujúci opatrovník, ktorý nehájil práva

sťažovateľa (nevzniesol námietku premlčania) ako žalovaného v pôvodnom konaní,

skutočnosťou rozhodujúcou pre obnovu konania, pretože ju sťažovateľ bez svojej viny

nemohol použiť a táto skutočnosť mu môže privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie

vo veci.

Podľa názoru sťažovateľa ďalším dôvodom „na obnovu konania bola skutočnosť,

že žalobca mal pri výpočte výšky škody vychádzať z predchádzajúceho zmluvného vzťahu,

ktorý údajne mal žalobca so sťažovateľom ako odberateľom, pričom sťažovateľ mal

odoberať plyn a mal zariadenia a to plynový kotol a plynový sporák. Ale žalobca tieto

skutočnosti v konaní nepreukázal.

Okresný súd Košice I v konaní mal údajne zistiť, že sťažovateľ

neoprávnene odoberal zemný plyn na adrese bez meracieho

zariadenia v období od 01. 11. 1999 do 14. 03. 2005, t. j. 1961 dní a tým spôsobil škodu

vo výške 803 983,80 Sk, t. j. 26 687,37 EUR. Ale v konaní nebolo preukázané, že žalovaný

odoberal plyn od 01. 11. 1999, ani nebol preukázaný neoprávnený odber plynu od 01. 11.

1999. V konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ sa vôbec zdržiaval v .

Sťažovateľ popieral skutočnosti uvedené v rozsudku a chcel ich preukázať v obnovenom

konaní. ...

Z predložených listinných dôkazov mal mať súd za preukázané, že sťažovateľ bol

v rozhodnom období (a aj v súčasnej dobe) výlučným vlastníkom nehnuteľnosti a to domu

súpisné číslo , ktorý je postavený na pozemku parcelné číslo - zastavané plochy

a nádvoria vo výmere 338 m² na ulici , zapísaný na liste

vlastníctva , pričom v predmetnej nehnuteľnosti zistili zamestnanci žalobcu

dňa 14. 03. 2005 neoprávnený odber zemného plynu bez meracieho zariadenia pomocou

prepojenia vykonaného inštalačnou trúbkou.

Súd sa stotožnil s názorom, že pasívne legitimovaným v tomto konaní je vlastník

nehnuteľnosti, teda sťažovateľ, hoci aj vlastník nie je reálnym odberateľom plynu,

aj napriek tomu má zodpovedať za neoprávnený odber, čo ale nie je v súlade so zákonom. ...

Z dikcie zákona je zrejmé, že za neoprávnený odber plynu zodpovedá skutočný

odberateľ plynu, nie vlastník nehnuteľnosti. Zo zákona nevyplývala žiadna objektívna

zodpovednosť vlastníka nehnuteľnosti.

Skutočnosťou, ktorú je v tomto prípade nevyhnutné zdôrazniť je, že vlastník

nehnuteľnosti, teda sťažovateľ emigroval v roku 1982 z Československej socialistickej

republiky do NSR. V roku 1993 kúpil nehnuteľnosť na , ale nikdy sa tam

však nezdržiaval a ani tam nikdy nebýval.

Sťažovateľ poukázal na to, že žije v Spojených štátoch Amerických, v čase od roku

1999 – 2005 ani nebol prítomný na území Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že nikdy

nemohol byť ani skutočným odberateľom plynu a teda nemohol byť ani pasívne

legitimovaným v tomto konaní.

Sťažovateľ v konaní o návrhu na obnovu konania preukázal, že od 30. 09. 1999

do 15. 06. 2005 bol prihlásený na trvalý pobyt v USA, kde sa aj zdržiaval na adrese

. V konaní preukázal, že 17. júna 2005

nadobudol štátne občianstvo USA.“.

Okresný súd návrh na obnovu konania uznesením z 26. novembra 2013 zamietol

z týchto dôvodov:

„1. subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania uplynula dňa 04. 09.

2010 nakoľko Rozsudok OS KE I zo dňa 03. 05. 2010, č. k. -41 bol doručený

súdom ustanovenej opatrovníčke žalovaného dňa 03.06. 2010,

2. sťažovateľ mal stále trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a že

3. nepredložil žiadne nové dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by mali pre neho

priaznivejšie rozhodnutie.“

Krajský súd uznesením z 28. novembra 2015 potvrdil uznesenie okresného súdu

z 26. novembra 2013, čo odôvodnil takto:

„1. sťažovateľ nepredložil nové dôkazy, ktoré by boli spôsobilé privodiť priaznivejšie

rozhodnutie,

2. bola namietaná vecná nesprávnosť rozsudku , ako zisťovanie

pobytu, ustanovenie opatrovníka, nesprávny názor súdu prvého stupňa ohľadne pasívnej

legitimácie,

3. je toho názoru, že vytýkané dôvody návrhu na obnovu konania sa týkajú len

nesprávneho procesného postupu súdu prvého stupňa, ako aj vecnej nesprávnosti rozsudku

vo veci samej.“

Uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu sú podľa sťažovateľa

arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a to z týchto dôvodov:

1. Okresný súd a krajský súd sa vôbec nevysporiadali s otázkou, že sťažovateľ v roku

1982 emigroval a od tohto roku už nemal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v čase pôvodného konania mal trvalý pobyt v USA a bol aj občanom USA,

ako to bolo preukázané v návrhu na obnovu konania. Sťažovateľ nemal povinnosť odhlásiť

sa z trvalého pobytu na území Československej socialistickej republiky. Okresný súd

napriek vedomosti o tom, že sa sťažovateľ zdržiava v cudzine (písomne to oznámila matka

sťažovateľa a jeho brat ), nezisťoval, kde sa v zahraničí zdržiava.

2. Okresný súd a krajský súd sa nevysporiadali s novou skutočnosťou, ktorou je to,

že sťažovateľ v čase pôvodného konania mal trvalý pobyt v USA a mal aj štátne občianstvo

USA, pričom táto v pôvodnom konaní známa nebola, a preto mu bol ustanovený opatrovník.

Sťažovateľ tak bez svojho zavinenia nemohol v pôvodnom konaní byť prítomný

na pojednávaniach, nevedel o konaní a nemohol sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom v rozpore s , nemohol predložiť dôkazy, pre ktoré by pôvodná

žaloba musela byť zamietnutá.

3. Okresný súd a krajský súd sa nevysporiadali ústavne konformným spôsobom

s tým, že novým dôkazom je to, že sťažovateľ v období od roku 1999 do roku 2005,

za ktoré má platiť za nelegálny odber plynu, mal trvalý pobyt v USA a reálne sa tam

aj zdržiaval. V tom čase na Slovensku teda ani nebol, čo bolo v konaní o obnove konania

preukázané. Krajský súd ústavne nekonformne a najmä bez vzájomných súvislostí posúdil

tvrdenie sťažovateľa, že za neoprávnený odber plynu zodpovedá skutočný odberateľ plynu,

nie vlastník nehnuteľnosti. Zo zákona nevyplýva žiadna objektívna zodpovednosť vlastníka

nehnuteľnosti, keď uviedol, že je to právne posúdenie veci, a preto nemôže to byť dôvodom

na obnovu konania.

4. Okresný súd a krajský súd sa nevysporiadali s tým, že v obnovenom konaní budú

môcť vypočuť sťažovateľa, ktorý môže vyvrátiť tvrdenia žalobcu a predložiť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Už len samotná skutočnosť, že v čase od roku 1999 do roku

2005 mal sťažovateľ trvalý pobyt v USA, kde pracoval a žil, musí preňho privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

5. Okresný súd mal v prvom rade v pôvodnom konaní zisťovať pobyt sťažovateľa

v cudzine, lebo mal informácie o tom, že je v cudzine.

6. Okresný súd striktne formalisticky ustanovil prvú opatrovníčku, následne

po novele formalisticky ustanovil druhú opatrovníčku, preto sťažovateľ nemal v konaní

žiadne zastúpenie.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 28.10. 2015, č. k. -79 a Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa

26. 11. 2013, č. k. -45, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 10. 2015, č. k. -79

a Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 26. 11. 2013, č. k. -45, zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice I.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú povinní uhradiť sťažovateľovi

trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu do dvoch

mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.“

Vec vedená pod sp. zn. bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi. Na základe jeho vyhlásenia o predpojatosti ústavný

súd uznesením sp. zn. z 30. marca 2016 rozhodol o jeho vylúčení

z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

Z uvedeného dôvodu bola vec v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016 účinného

od 1. marca 2016 pridelená sudkyni spravodajkyni Marianne Mochnáčovej.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním

namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval označené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľa

uznesením okresného súdu z 26. novembra 2013, ako aj uznesením krajského súdu

z 28. októbra 2015, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

okresného súdu z 26. novembra 2013

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu okresného

súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského

súdu z 28. októbra 2015

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím

všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry

() je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných

súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania

( až ). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom

oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto

dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení

(ďalej aj „OSP“), ktoré upravujú prípustnosť obnovy

konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne

garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v konaní

o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Podľa každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ videl porušenie označených práv v tom, že krajský súd nesprávne posúdil

jeho námietky vznesené v odvolacom konaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorý

zamietol jeho návrh na obnovu konania vedeného pred okresným súdom o zaplatenie

vymáhanej sumy s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej neoprávneným

odberom plynu bez meracieho zariadenia pomocou prepojenia vykonaného inštalačnou

trúbkou, ktoré skončilo v jeho neprospech. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd,

ako aj krajský súd nesprávne vyhodnotili ním uvádzané nové skutočnosti, ktoré boli

spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ argumentoval,

že v čase, kedy sa mal uskutočňovať neoprávnený odber plynu z bytu, ktorého je výlučným

vlastníkom, mal trvalý pobyt v USA, a teda nebol pasívne legitimovaným v pôvodnom

konaní. Súčasne poukazoval na nesprávny procesný postup okresného súdu pri zisťovaní

jeho pobytu, ustanovení opatrovníka, ktorý bol v pôvodnom konaní nečinný a nehájil jeho

práva.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdom

zisteného skutkového stavu a právnych záverov z neho vyplývajúcich uviedol vecné

a právne dôvody na potvrdenie uznesenia prvostupňového súdu, keď uviedol:

„S poukazom na ust. sa možno stotožniť so závermi súdu prvého

stupňa v tom, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý

je prípustný len z dôvodov taxatívne uvedených v tomto ustanovení. Týmto dôvodom

je existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré bez svojej viny nemohol účastník

použiť v pôvodnom konaní a to za predpokladu, že môžu privodiť pre neho priaznivejšie

rozhodnutie vo veci. Nové dôkazy sú spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je nimi

možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka, ktorý

návrh na obnovu konania podáva priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré napriek tomu,

že v čase pôvodného konania objektívne existovali bez svojej viny ich nemohol použiť

v pôvodnom konaní napríklad preto, že o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska

nezavinil nesplnenie povinností tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť. Nová uvádzaná

skutočnosť však musí byť vždy spojená s novým dôkazom. Nemožnosťou použiť dôkaz

bez svojej viny v pôvodnom konaní nie je mienená len na možnosť označiť dôkaz, ale aj

na nemožnosť ho predložiť účastníkom konania. Dôvodom obnovy konania môžu byť

dôkazy, ktoré existovali v čase pôvodného konania, ako aj dôkazy, ktoré vznikli

po rozhodnutí súdu, ale sú spôsobilé dokázať rozhodné skutočnosti tvrdené

pred rozhodnutím súdu. Dôvodom obnovy môžu byť iba tie skutočnosti, ktoré nastali

do vyhlásenia rozhodnutia súdom. Ďalším dôvodom obnovy konania je možnosť vykonania

dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak súčasne môžu privolať

pre účastníkov priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Ide o situáciu, keď účastník v pôvodnom

konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak tieto ním navrhované

dôkazy nemohli byť vykonané z dôvodu prekážok objektívneho charakteru (strata listiny,

neznámy pobyt svedka, strata predmetu obhliadky a podobne). Vecná nesprávnosť

rozsudku, ktorého obnova sa navrhuje, nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť

obnovy konania. Žalovaný v návrhu na povolenie obnovy konania uvádzal nesprávny

postup súdu prvého stupňa pri zisťovaní jeho pobytu, ako aj pri ustanovovaní opatrovníka

na jeho zastupovanie, ako aj samotnú pasivitu tohto opatrovníka, ktorý v mene žalovaného

nevzniesol v konaní námietku premlčania. Za ďalší dôvod pre povolenie obnovy konania

žalovaný považoval nesprávny právny názor súdu prvého stupňa, ktorý ho za pasívne

legitimovaného pri zodpovednosti za škodu spôsobenú neoprávneným odoberaním plynu

považoval iba z dôvodu, že je vlastníkom nehnuteľnosti a nezaoberal sa skutočnosťou,

kto bol skutočným užívateľom tejto nehnuteľnosti a teda aj skutočným neoprávneným

odoberateľom plynu.

Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že takto

vyšpecifikované dôvody návrhu na povolenie obnovy konania sú iba vytýkaním nesprávneho

procesného postupu súdu prvého stupňa, ako aj vecnej nesprávnosti rozsudku vo veci

samej, ktoré však nemožno považovať za dôvod pre povolenie obnovy konania. Žalovaný

ako navrhovateľ obnovy konania rovnako nepredložil žiadne rozhodnutia alebo dôkazy,

ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Za takéto dôkazy totiž nemožno

považovať ním označené potvrdenie o jeho trvalom pobyte v USA od roku 1999, ako aj

dôkaz o jeho štátnom občianstve v USA. Pokiaľ totiž súd prvého stupňa vo svojom

rozhodnutí vychádzal zo záveru, že za neoprávneného odberateľa je potrebné považovať

vlastníka nehnuteľnosti, do ktorej bol plyn neoprávnene dodávaný, nemajú dôkazy

preukazujúce skutočnosť, že žalovaný sa v spornom období v uvedenej nehnuteľnosti

nezdržiaval pre rozhodnutie vo veci právny význam, a teda nemôžu pre neho privodiť

priaznivejšie rozhodnutie, a to bez ohľadu na to, či právny názor súdu prvého stupňa,

na ktorom svoje rozhodnutie založil je správny alebo nie. Zákonnosť, a teda aj správnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa je totiž možné preskúmavať iba prostredníctvom iných

procesných inštitútov a nemožno ich preskúmavať v rámci konania o povolenie obnovy.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol v konaní o povolenie obnovy konania poučený

v zmysle ust. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo

označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,

v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia

vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd

neprihliada, nemohol už odvolací súd prihliadnuť na dôkazy, ktoré žalovaný predložil

prostredníctvom svojho právneho zástupcu až po podaní odvolania (§ 205a ods. 1

).“

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval, že obnova konania

je v občianskom súdnom konaní mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý

vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú

odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných

rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len

vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž

vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím

sú v právnom štáte ( ) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom

zakotvenia obnovy konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť

účastníkovi konania nové konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie

už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo

k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo

().

Ústavný súd tiež konštatuje, že návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať

nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej

povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru

namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom

krajského súdu, že v danom prípade sťažovateľom tvrdené skutočnosti v návrhu

na povolenie obnovy konania prekračujú rámec účelu toho mimoriadneho opravného

prostriedku slúžiaceho na nápravu nedostatkov v zisteniach skutkového stavu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.

uverejnenom v časopise Zo súdne praxe č. 15/2000 uviedol, že vecná nesprávnosť rozsudku,

ktorého obnova konania sa navrhuje, nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť

obnovy konania podľa .

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia odvolacieho súdu, ako aj s poukazom

na charakter obnovy konania ako mimoriadneho prostriedku dospel k záveru, že krajský súd

v napadnutom uznesení zrozumiteľne, logickým výkladom a dostatočným odôvodnením

dospel k záveru o nenaplnení podmienok obnovy konania podľa , a preto

potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, pričom súčasne konvalidoval

pochybenia okresného súdu spočívajúce v procesnom označení účastníkov konania, ako aj

v nesprávnom závere o oneskorenosti podania návrhu na obnovu konania. Z uznesenia

krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré

ho viedli k potvrdeniu uznesenia okresného súdu, a preto jeho závery vyslovené v danej

veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré

v posudzovanom prípade sú v súlade s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá

konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať

aj obnovu konania (m. m. , A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003

a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1

dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana

ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina

: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa (zrušením predmetných súdnych rozhodnutí a úhradou trov konania)

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2016