Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 344/2013
PDF · 274.54 KB
No categories available
III. ÚS 344/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. F., K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou G. s. r. o.,
K., v mene ktorej koná advokát JUDr. I. T., vo veci namietaného porušenia základného
práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu
záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva
dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy
styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva
na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa, práva na rovnosť mužov so ženami podľa čl. 23 Charty základných
práv Európskej únie a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom
podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s deťmi rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7 CoP/272/2012-136 z 27. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013
doručená sťažnosť P. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41
ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie
rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 dohovoru, práva
na ochranu záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
práva dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy
styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na spoločnú
zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
práva na rovnosť mužov so ženami podľa čl. 23 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom
podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP/272/2012-136 z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 25 P/36/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“)
bol zamietnutý návrh otca na úpravu striedavej starostlivosti k maloletej N. Š. a súčasne bol
matke udelený súhlas na vycestovanie s maloletou do Š. Okresný súd súčasne zmenil
rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 267/2009-49 zo 16. apríla 2010 vo výroku o povinnosti
sťažovateľa prispievať na výživu maloletej, ako aj rozsudok okresného súdu
sp. zn. 27 P 153/2010 z 15. júna 2010, ktorým bol upravený styk sťažovateľa s maloletou
tak, aby zohľadňoval vycestovanie maloletej s matkou, a matke uložil povinnosť štvrťročne
písomne informovať sťažovateľa o zdravotnom stave, školských výsledkoch,
mimoškolských aktivitách a každej zmene bydliska maloletej. Krajský súd napadnutým
rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľ poukazuje na dĺžku konania, ktoré od doručenia návrhu matky okresnému
súdu do vydania napadnutého rozsudku malo trvať 15 mesiacov, a súčasne spochybňuje
skutkový stav, z ktorého všeobecné súdy vychádzali. Namieta aj nesprávne právne
posúdenie jeho návrhu na striedavú starostlivosť a v tejto súvislosti aj na tú časť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorá sa návrhu na úpravu striedavej
starostlivosti týka. Pritom poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. III. ÚS 1206/09, z ktorého v sťažnosti cituje podľa jeho názoru v danom prípade
relevantné právne vety.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP/272/2012
z 27. marca 2013 bolo porušené „právo na rešpektovanie svojho rodinného života podľa
článku VIII ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na spravodlivé prejednanie veci článku VI ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na užívanie rodičovských práv bez diskriminácie na pohlaví
podľa článku XIV ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na rovnosť mužov so ženami podľa článku 23 Charty základných práv Európskej únie,
právo na rodičovstvo podľa článku 41 ods. 1 Ústavy SR, právo na starostlivosť a výchovu
svojho dieťaťa podľa článku 41 ods. 1 Ústavy SR, právo dieťaťa, oddeleného od jedného
rodiča, udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy styk s obidvoma z nich, právo
na ochranu záujmu maloletého dieťaťa podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
právo na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa článku 9 ods. 3
Dohovoru o právach dieťaťa, právo nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk
s dieťaťom podľa článku 4 ods. 1 Dohovoru o výkone styku s dieťaťom“, napadnutý
rozsudok zruší, sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie 5 000 € a krajskému súdu
uloží povinnosť zaplatiť úhradu trov konania.
Sťažovateľ súčasne pre prípad prijatia sťažnosti žiada aj o vydanie rozhodnutia,
ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu
s odôvodnením, že matka dosiaľ s maloletou do Š. nevycestovala, a napriek tomu
sťažovateľovi neumožňuje styk s maloletou.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite
odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk
toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu
je kontrolovateľné. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument
(Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Krajský súd v rozsudku č. k. 7 CoP/272/2012-136 z 27. marca 2013 dospel k záveru,
že „súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych
zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy,
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania,
preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami otca
uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého
stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti
majúce za následok iné rozhodnutie. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných
skutočností dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že matka
má najlepšie predpoklady pre riadny výkon osobnej starostlivosti o mal. N.,
ktorú zabezpečuje už od jej narodenia a ktorá nebola spochybnená ani šetrením kolízneho
opatrovníka. Matka má zabezpečené pracovné podmienky v zahraničí, nakoľko v mieste
bydliska sa jej nepodarilo nájsť si zamestnanie, v zahraničí má vyriešenú otázku bývania
a starostlivosti o maloletú a v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, pre ktoré
by vycestovanie maloletej bolo v rozpore s jej záujmami, správne konajúci súd udelil matke
súhlas na vycestovanie mal. N. s jej matkou do Š. Správne konajúci súd rozhodol
aj o zvýšení výživného s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletej,
ako aj na potencionálny príjem otca vzhľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie a okolnosti.
Že otec od zániku mandátnej zmluvy od 23. 8. 2011 so spoločnosťou L. a. s. B. neriešil
otázku zamestnania z dôvodu prísľubu zamestnania sa v tejto spoločnosti a preto správne
konajúci súd túto skutočnosť posúdil ako takú, že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal
výhodnejšieho zamestnania a príjmu, pričom svoj príjem mohol riešiť založením živností
a podnikaním v realitnej oblasti, v ktorej vykonával prácu aj v minulosti. Odvolací súd
poukazuje na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaraďuje majetkové pomery
povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti
a tiež rozšíril východiská na zistenie takzvanej potencionality príjmov. Princíp
potencionality má prednosť pred princípom fakticky aj v prípade, ak povinný berie na seba
neprimerané riziká, ktoré zahrňujú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu,
resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Vychádzajúc
z tohto zákonného ustanovenia, pri určení výživného bude rozhodujúci príjem,
ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje preto, že svoje
schopnosti riadne nevyužíva, zmenil výhodnejšie zamestnanie bez dôležitého dôvodu, stratil
zamestnanie vlastným zavinením alebo sa vzdal majetkového prospechu. Odvolací súd
je toho presvedčenia, že je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu
maloletej zvýšeným výživným zohľadňujúc jeho komplexnú životnú úroveň, pretože
je majiteľom nehnuteľnosti, motorového vozidla, so zabezpečovaním jeho osobných potrieb
mu vypomáhajú rodičia. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý
plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú
povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené,
že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa tohto zákonného ustanovenia
je rodič povinný rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak,
aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a rovnako je povinný využívať všetky
svoje schopnosti a možnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu na to, aby si mohol
vyživovaciu povinnosť k dieťaťu plniť v čo najväčšom rozsahu. Odvolací súd poznamenáva,
že stabilné výchovné prostredie vytvorené matkou a jej osobná starostlivosť o mal. N.
nespochybnená ani kolíznym opatrovníkom, je rozhodne v záujme maloletej aj so zreteľom
na zabezpečenie kontinuálnej starostlivosti a neboli zistené žiadne skutkové okolnosti,
ktoré by odôvodňovali záver, že zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti
obidvoch rodičov budú lepšie zaistené potreby dieťaťa aj s prihliadnutím na okolnosť,
že otec je bez príjmu a so zabezpečovaním jeho nevyhnutných potrieb mu musia vypomáhať
rodičia, preto správne rozhodol súd prvého stupňa, pokiaľ povolil maloletej vycestovať
so svojou matkou, ktorá má vytvorené všetky pracovné aj bytové podmienky v zahraničí
a navyše počas výkonu práce má zabezpečenú starostlivosť o maloletú blízkymi príbuznými,
teda výchova aj výživa maloletej bude zabezpečená po každej stránke a správne konajúci
súd vzhľadom na zmenu pomerov u maloletej aj pobyt v zahraničí rozšíril aj jej styk s otcom
po oznámení matkou obdobia prázdnin v mieste pobytu maloletej a zároveň rešpektovania
čo najširšieho styku otca s maloletou tak, aby nezanikli citové vzťahy medzi nimi.
Pretože rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa základné právne náležitosti, najmä
zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov
prvostupňového konania, jeho odôvodnenie je presvedčivé a odvolací súd sa s ním v plnom
rozsahu stotožňuje, potvrdil ho ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa § 219
ods. 2 O. s. p. na zdôraznenie jeho správnosti ho iba doplnil o ďalšie dôvody.“.
Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s rozsudkom okresného súdu ústavný
súd pre účely posúdenia ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku pripája aj citáciu
právnych záverov rozsudku okresného súdu č. k. 25 P/36/2012-94 z 28. júna 2012:
„Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že od poslednej úpravy
rodičovských práv a povinností k maloletej N. rozsudkom Okresného súdu Košice II
č. k. 27 P 267/2009-49 došlo k zmene pomerov, u maloletej N. sa zvýšili výdavky v súvislosti
s jej výchovou, výživou, nakoľko v čase poslednej úpravy maloletá N. mala 9 mesiacov,
v dôsledku vyššieho veku vzrástli náklady na jej výchovu a výživu. Nedošlo k zmene
na strane príjmových pomerov na strane oboch rodičov, nakoľko matka je naďalej
poberateľkou rodičovského príspevku a otec poberateľom dávok v hmotnej núdzi.
Medzi rodičmi maloletej nedošlo k dohode o výkone rodičovských práv v otázke
striedavej starostlivosti a vycestovaní maloletej do zahraničia s matkou.
Z vykonaného dokazovania mal súd matkou za preukázané, že matka má zabezpečené
podmienky pre výchovu maloletej N. v zahraničí a to tak pracovné podmienky,
ako aj má vyriešenú otázku bývania a starostlivosti o maloletú. Nakoľko v konaní neboli
súdom preukázané žiadne skutočnosti, pre ktoré by vycestovanie maloletej N. bolo
v rozpore s jej záujmami, súd udelil súhlas matke na vycestovanie maloletej N. s matkou
do Š.
Pri rozhodnutí o zmene výšky výživného pôvodného rozhodnutia súdu súd prihliadal
na odôvodnené potreby maloletej, ako aj prihliadal na potencionálny príjem otca vzhľadom
na jeho dosiahnuté vzdelanie. Okolnosť, že otec odo dňa zániku mandátnej
zmluvy od 23. 8. 2011 so spoločnosťou L. a. s. B. neriešil otázku zamestnania z dôvodu
prísľubu zamestnania sa v tejto spoločnosti, súd posúdil ako skutočnosť,
že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania príjmu, pričom
svoj príjem mohol riešiť tak založením živnosti a podnikaním v realitnej oblasti, v ktorej
vykonával prácu už aj v minulosti. Súd vychádzajúc teda z dosiahnutého vzdelania
otca, ako aj doterajšej praxe vychádzal z jeho potencionálneho príjmu minimálne vo výške
500,- Eur mesačne, nevyhnutných výdavkov otca, odôvodnených potrieb maloletej N.,
pričom zvýšil výživné zo strany otca na maloletú N. na sumu 75,- Eur mesačne prihliadnuc
na výdavky otca a matkou uvedené odôvodnené potreby dieťaťa a vzhľadom na súdom
určený styk v zahraničí (náklady na cestovné, ubytovanie, stravovanie v zahraničí).
Súd vzhľadom na zmenu pomerov u maloletej a jej pobytu v zahraničí rozhodol
o zmene úpravy styku otca s maloletou tak ako je uvedené vo výroku o rozsudku, pričom
pri určení rozsahu styku súd vychádzal z matkou oznámeného obdobia prázdnin v mieste
pobytu maloletej vo Š. a pri rešpektovaní čo najširšieho styku otca s maloletou
tak aby nezanikli citové väzby medzi maloletou a rodičom.
Súd návrh otca na úpravu striedavej starostlivosti zamietol vzhľadom na vyjadrenie
kolízneho opatrovníka ohľadne komunikácie rodičov, ktorá je základným predpokladom
pri úprave striedavej starostlivosti, ako aj vzhľadom na povolenie vycestovania maloletej
do zahraničia s matkou.“
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľ v podstatnom namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na úpravu striedavej starostlivosti k maloletej
dcére. Ústavný súd však po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že ho z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd po konštatácii vecnej
správnosti a stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu pripojil
v odôvodnení svojho rozsudku ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného
rozsudku okresného súdu. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), k čomu ústavný súd v zhode so svojou ustálenou
judikatúrou poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú
z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť
ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). V nadväznosti
na uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd zdôrazňuje,
že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorých
napadnutý rozsudok vychádza, a úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Právny názor
krajského súdu, že neboli zistené žiadne skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver,
že by zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov boli
zaistené potreby maloletého dieťaťa lepšie, je ústavne udržateľný a dostatočne odôvodnený.
Uvedený právny záver totiž podoprel zistením, že sťažovateľ je bez príjmu
a so zabezpečovaním jeho potrieb mu musia vypomáhať rodičia, ako aj zistením, že matka
má v zahraničí vytvorené všetky podmienky na to, aby bola výchova a výživa maloletej
zabezpečená po každej stránke. Krajský súd teda svoje závery odvodil zo skutkových zistení
charakterizujúcich životnú situáciu obidvoch rodičov a perspektívy jej ďalšieho vývoja.
Konajúce súdy pritom dbali aj na zachovanie možnosti styku sťažovateľa s maloletou,
keď síce zamietli jeho návrh na úpravu striedavej starostlivosti, súčasne však upravili
podmienky a rozsah styku maloletej s otcom tak, aby v medziach možností vyplývajúcich
z dlhodobého pobytu matky v zahraničí súdom upravený styk neviedol k zániku citových
vzťahov medzi maloletou a sťažovateľom.
Ani argumenty sťažovateľa spochybňujúce skutkový stav, ku ktorému všeobecné
súdy vykonaným dokazovaním dospeli, nesvedčia o zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V nadväznosti na uvedené
ústavný súd pripomína, že obsahom označeného práva nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
Pokiaľ ide o namietanú dĺžku súdneho konania, ktorá by mohla signalizovať
prípadné porušenie práva na prejednanie záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote
(uvedené právo je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd poznamenáva, že odvolacie konanie krajského súdu bolo
právoplatne skončené 9. apríla 2013, avšak sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou
sťažnosťou až 10. júna 2013, t. j. v čase, keď porušovanie tohto práva krajským súdom už
netrvalo, a teda konanie o jeho sťažnosti nie je v tomto smere spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k týmto právam poskytuje (mutatis mutandis I. ÚS
6/03, III. ÚS 248/08, III. ÚS 93/2010). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž
podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto
základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané
porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).
Vzhľadom na opísané dôvody ústavný súd považuje napadnutý rozsudok krajského
súdu z pohľadu namietaného zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru za ústavne akceptovateľný. Keďže ústavný súd nezistil, že by relevancia
námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu umožnila
dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia označeného práva, vyhodnotil
v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
2. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na ochranu
rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o dieťa
a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, práva na rešpektovanie rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu
záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva
dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy
styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva
na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa a práva na rovnosť mužov so ženami podľa čl. 23 charty
rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti
možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práva slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty... uznávajú právo dieťaťa
oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma
rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.
Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty... vynaložia všetko úsilie, aby
sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
Rodičia, alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť
pritom záujem dieťaťa.
Podľa čl. 23 charty rovnosť medzi ženami a mužmi musí byť zabezpečená
vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania práce a odmeňovania.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa uvedených práv obsahuje
formálne nedostatky, keďže v jej petite sťažovateľ pri práve dieťaťa oddeleného od jedného
rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný styk s obidvoma z nich neuvádza čl. 9 ods. 3
Dohovoru o právach dieťaťa (označenie tohto článku vyplýva len z odôvodnenia sťažnosti)
a pri „práve“ na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa neuvádza čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa (ale nesprávne uvádza, že toto právo je zaručené čl. 9 ods. 3).
Ústavný súd si tiež všimol, že nesprávnym odsekom čl. 41 ústavy bolo označené aj právo
na starostlivosť a výchovu dieťaťa, ktoré nezaručuje odsek 1 ale odsek 4 čl. 41 ústavy.
Sťažnosť pritom okrem opisu skutkových okolností prípadu a následného uvedenia znenia
jednotlivých článkov ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje žiadnu
argumentáciu odôvodňujúcu prípadné porušenie týchto práv. Napriek týmto formálnym
nedostatkom ústavný súd preskúmal prípadné porušenie označených práv rozsudkom
krajského súdu.
V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a čl. 9 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich
porušením.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že nenachádza žiadnu vecnú súvislosť medzi
sťažovateľom napadnutým rozsudkom a označenými právami, keďže podľa názoru
ústavného súdu rozsudok krajského súdu nezasahuje do práva sťažovateľa na rodinný život
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (sťažovateľa nevylučuje zo styku s maloletou a upravuje
podmienky jeho starostlivosti o maloletú, aj keď v inej podobe, akej sa sťažovateľ domáhal)
a už vôbec nejaví známky diskriminácie sťažovateľa na základe pohlavia (čl. 14 ods. 1
dohovoru), keďže k zamietnutiu jeho návrhu na úpravu striedavej starostlivosti viedli
všeobecný súd dôvody založené na skutkových zisteniach o lepších predpokladoch
matky zabezpečiť starostlivosť o maloletú. Z rovnakých dôvodov niet podľa ústavného
súdu žiadnej príčinnej súvislosti medzi rozsudkom krajského súdu a obsahom základného
práva na rodičovstvo a základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu (čl. 41 ods. 1
a 4 ústavy).
Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor o právach dieťaťa zaručuje práva dieťaťu
ako každej ľudskej bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa),
je podľa názoru ústavného súdu vylúčená možnosť, aby napadnutým rozsudkom boli
porušené sťažovateľom označené práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 3 a čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa.
Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 23 charty ústavný súd
považuje za potrebné uviesť, že ide o právo, ktoré nie je na vec sťažovateľa aplikovateľné.
Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo rozsudok
z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493) totiž jednoznačne
vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve Európskej
únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide o konanie v rámci pôsobnosti
Európskej únie (m. m. IV. ÚS 154/2012). Keďže v danom prípade nešlo o takéto konanie,
je vylúčené, aby ústavný súd posudzoval prípadný zásah napadnutého rozsudku do práva
zaručeného čl. 23 charty.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia týchto sťažovateľom
označených práv, už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel v tejto časti sťažnosti
k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. Preto bola sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2
3. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva nadviazať a udržiavať
vzájomný pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom
rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s deťmi dieťa a jeho rodičia majú právo
nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk.
V súvislosti s namietaným porušením práva vyplývajúceho z Dohovoru o styku
s deťmi (sťažovateľ nesprávne uvádza že ide o Dohovor o výkone styku s deťmi) ústavný
súd predovšetkým zistil, že tento dohovor podpísaný 15. mája 2003 v Štrasburgu niektorými
členskými štátmi Rady Európy nebol od jeho uzavretia Slovenskou republikou podpísaný,
ratifikovaný a ani vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom.
Ďalej z čl. 1 Dohovoru o styku s deťmi ústavný súd zistil, že jeho predmetom
je stanovenie všeobecných zásad na vydávanie rozhodnutí o styku, stanovenie vhodných
ochranných nástrojov a záruk na zabezpečenie riadneho uplatňovania styku a okamžitého
vrátenia detí po uplynutí doby styku a zavedenie spolupráce medzi ústrednými orgánmi,
justičnými orgánmi a inými orgánmi s cieľom propagovať a zlepšovať styk medzi deťmi
a ich rodičmi. Uvedený dohovor teda nezaručuje žiadne ľudské práva a základné slobody,
ktorých porušenie napadnutým rozsudkom by mohol ústavný súd skúmať v rámci
právomoci vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa (najmä odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku) v danej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2013