Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 344/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. F., K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou G. s. r. o.,

K., v mene ktorej koná advokát JUDr. I. T., vo veci namietaného porušenia základného

práva na ochranu rodičovstva podľa a základného

práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu

záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva

dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy

styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva

na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa, práva na rovnosť mužov so ženami podľa čl. 23 Charty základných

práv Európskej únie a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom

podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s deťmi rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -136 z 27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013

doručená sťažnosť P. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na ochranu rodičovstva podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41

ods. 4 , práva na spravodlivé prejednanie veci podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie

rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 dohovoru, práva

na ochranu záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

práva dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy

styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na spoločnú

zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

práva na rovnosť mužov so ženami podľa čl. 23 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom

podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -136 z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 28. júna 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“)

bol zamietnutý návrh otca na úpravu striedavej starostlivosti k maloletej N. Š. a súčasne bol

matke udelený súhlas na vycestovanie s maloletou do Š. Okresný súd súčasne zmenil

rozsudok okresného súdu č. k. -49 zo 16. apríla 2010 vo výroku o povinnosti

sťažovateľa prispievať na výživu maloletej, ako aj rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 15. júna 2010, ktorým bol upravený styk sťažovateľa s maloletou

tak, aby zohľadňoval vycestovanie maloletej s matkou, a matke uložil povinnosť štvrťročne

písomne informovať sťažovateľa o zdravotnom stave, školských výsledkoch,

mimoškolských aktivitách a každej zmene bydliska maloletej. Krajský súd napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na dĺžku konania, ktoré od doručenia návrhu matky okresnému

súdu do vydania napadnutého rozsudku malo trvať 15 mesiacov, a súčasne spochybňuje

skutkový stav, z ktorého všeobecné súdy vychádzali. Namieta aj nesprávne právne

posúdenie jeho návrhu na striedavú starostlivosť a v tejto súvislosti aj na tú časť

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorá sa návrhu na úpravu striedavej

starostlivosti týka. Pritom poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , z ktorého v sťažnosti cituje podľa jeho názoru v danom prípade

relevantné právne vety.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. marca 2013 bolo porušené „právo na rešpektovanie svojho rodinného života podľa

článku VIII ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na spravodlivé prejednanie veci článku VI ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na užívanie rodičovských práv bez diskriminácie na pohlaví

podľa článku XIV ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na rovnosť mužov so ženami podľa článku 23 Charty základných práv Európskej únie,

právo na rodičovstvo podľa článku 41 ods. 1 SR, právo na starostlivosť a výchovu

svojho dieťaťa podľa článku 41 ods. 1 SR, právo dieťaťa, oddeleného od jedného

rodiča, udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy styk s obidvoma z nich, právo

na ochranu záujmu maloletého dieťaťa podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

právo na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa článku 9 ods. 3

Dohovoru o právach dieťaťa, právo nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk

s dieťaťom podľa článku 4 ods. 1 Dohovoru o výkone styku s dieťaťom“, napadnutý

rozsudok zruší, sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie 5 000 € a krajskému súdu

uloží povinnosť zaplatiť úhradu trov konania.

Sťažovateľ súčasne pre prípad prijatia sťažnosti žiada aj o vydanie rozhodnutia,

ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

s odôvodnením, že matka dosiaľ s maloletou do Š. nevycestovala, a napriek tomu

sťažovateľovi neumožňuje styk s maloletou.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. ,

, ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk

toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu

je kontrolovateľné. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces

(m. m. , ). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení

rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument

(Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Krajský súd v rozsudku č. k. -136 z 27. marca 2013 dospel k záveru,

že „súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych

zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s vyhodnotil dôkazy,

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo

prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania,

preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami otca

uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého

stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti

majúce za následok iné rozhodnutie. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných

skutočností dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že matka

má najlepšie predpoklady pre riadny výkon osobnej starostlivosti o mal. N.,

ktorú zabezpečuje už od jej narodenia a ktorá nebola spochybnená ani šetrením kolízneho

opatrovníka. Matka má zabezpečené pracovné podmienky v zahraničí, nakoľko v mieste

bydliska sa jej nepodarilo nájsť si zamestnanie, v zahraničí má vyriešenú otázku bývania

a starostlivosti o maloletú a v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, pre ktoré

by vycestovanie maloletej bolo v rozpore s jej záujmami, správne konajúci súd udelil matke

súhlas na vycestovanie mal. N. s jej matkou do Š. Správne konajúci súd rozhodol

aj o zvýšení výživného s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletej,

ako aj na potencionálny príjem otca vzhľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie a okolnosti.

Že otec od zániku mandátnej zmluvy od 23. 8. 2011 so spoločnosťou L. a. s. B. neriešil

otázku zamestnania z dôvodu prísľubu zamestnania sa v tejto spoločnosti a preto správne

konajúci súd túto skutočnosť posúdil ako takú, že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal

výhodnejšieho zamestnania a príjmu, pričom svoj príjem mohol riešiť založením živností

a podnikaním v realitnej oblasti, v ktorej vykonával prácu aj v minulosti. Odvolací súd

poukazuje na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaraďuje majetkové pomery

povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti

a tiež rozšíril východiská na zistenie takzvanej potencionality príjmov. Princíp

potencionality má prednosť pred princípom fakticky aj v prípade, ak povinný berie na seba

neprimerané riziká, ktoré zahrňujú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu,

resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Vychádzajúc

z tohto zákonného ustanovenia, pri určení výživného bude rozhodujúci príjem,

ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje preto, že svoje

schopnosti riadne nevyužíva, zmenil výhodnejšie zamestnanie bez dôležitého dôvodu, stratil

zamestnanie vlastným zavinením alebo sa vzdal majetkového prospechu. Odvolací súd

je toho presvedčenia, že je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu

maloletej zvýšeným výživným zohľadňujúc jeho komplexnú životnú úroveň, pretože

je majiteľom nehnuteľnosti, motorového vozidla, so zabezpečovaním jeho osobných potrieb

mu vypomáhajú rodičia. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý

plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú

povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené,

že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa tohto zákonného ustanovenia

je rodič povinný rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak,

aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a rovnako je povinný využívať všetky

svoje schopnosti a možnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu na to, aby si mohol

vyživovaciu povinnosť k dieťaťu plniť v čo najväčšom rozsahu. Odvolací súd poznamenáva,

že stabilné výchovné prostredie vytvorené matkou a jej osobná starostlivosť o mal. N.

nespochybnená ani kolíznym opatrovníkom, je rozhodne v záujme maloletej aj so zreteľom

na zabezpečenie kontinuálnej starostlivosti a neboli zistené žiadne skutkové okolnosti,

ktoré by odôvodňovali záver, že zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti

obidvoch rodičov budú lepšie zaistené potreby dieťaťa aj s prihliadnutím na okolnosť,

že otec je bez príjmu a so zabezpečovaním jeho nevyhnutných potrieb mu musia vypomáhať

rodičia, preto správne rozhodol súd prvého stupňa, pokiaľ povolil maloletej vycestovať

so svojou matkou, ktorá má vytvorené všetky pracovné aj bytové podmienky v zahraničí

a navyše počas výkonu práce má zabezpečenú starostlivosť o maloletú blízkymi príbuznými,

teda výchova aj výživa maloletej bude zabezpečená po každej stránke a správne konajúci

súd vzhľadom na zmenu pomerov u maloletej aj pobyt v zahraničí rozšíril aj jej styk s otcom

po oznámení matkou obdobia prázdnin v mieste pobytu maloletej a zároveň rešpektovania

čo najširšieho styku otca s maloletou tak, aby nezanikli citové vzťahy medzi nimi.

Pretože rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa základné právne náležitosti, najmä

zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov

prvostupňového konania, jeho odôvodnenie je presvedčivé a odvolací súd sa s ním v plnom

rozsahu stotožňuje, potvrdil ho ako vecne správny podľa a podľa

ods. 2 na zdôraznenie jeho správnosti ho iba doplnil o ďalšie dôvody.“.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s rozsudkom okresného súdu ústavný

súd pre účely posúdenia ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku pripája aj citáciu

právnych záverov rozsudku okresného súdu č. k. -94 z 28. júna 2012:

„Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že od poslednej úpravy

rodičovských práv a povinností k maloletej N. rozsudkom Okresného súdu Košice II

č. k. -49 došlo k zmene pomerov, u maloletej N. sa zvýšili výdavky v súvislosti

s jej výchovou, výživou, nakoľko v čase poslednej úpravy maloletá N. mala 9 mesiacov,

v dôsledku vyššieho veku vzrástli náklady na jej výchovu a výživu. Nedošlo k zmene

na strane príjmových pomerov na strane oboch rodičov, nakoľko matka je naďalej

poberateľkou rodičovského príspevku a otec poberateľom dávok v hmotnej núdzi.

Medzi rodičmi maloletej nedošlo k dohode o výkone rodičovských práv v otázke

striedavej starostlivosti a vycestovaní maloletej do zahraničia s matkou.

Z vykonaného dokazovania mal súd matkou za preukázané, že matka má zabezpečené

podmienky pre výchovu maloletej N. v zahraničí a to tak pracovné podmienky,

ako aj má vyriešenú otázku bývania a starostlivosti o maloletú. Nakoľko v konaní neboli

súdom preukázané žiadne skutočnosti, pre ktoré by vycestovanie maloletej N. bolo

v rozpore s jej záujmami, súd udelil súhlas matke na vycestovanie maloletej N. s matkou

do Š.

Pri rozhodnutí o zmene výšky výživného pôvodného rozhodnutia súdu súd prihliadal

na odôvodnené potreby maloletej, ako aj prihliadal na potencionálny príjem otca vzhľadom

na jeho dosiahnuté vzdelanie. Okolnosť, že otec odo dňa zániku mandátnej

zmluvy od 23. 8. 2011 so spoločnosťou L. a. s. B. neriešil otázku zamestnania z dôvodu

prísľubu zamestnania sa v tejto spoločnosti, súd posúdil ako skutočnosť,

že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania príjmu, pričom

svoj príjem mohol riešiť tak založením živnosti a podnikaním v realitnej oblasti, v ktorej

vykonával prácu už aj v minulosti. Súd vychádzajúc teda z dosiahnutého vzdelania

otca, ako aj doterajšej praxe vychádzal z jeho potencionálneho príjmu minimálne vo výške

500,- Eur mesačne, nevyhnutných výdavkov otca, odôvodnených potrieb maloletej N.,

pričom zvýšil výživné zo strany otca na maloletú N. na sumu 75,- Eur mesačne prihliadnuc

na výdavky otca a matkou uvedené odôvodnené potreby dieťaťa a vzhľadom na súdom

určený styk v zahraničí (náklady na cestovné, ubytovanie, stravovanie v zahraničí).

Súd vzhľadom na zmenu pomerov u maloletej a jej pobytu v zahraničí rozhodol

o zmene úpravy styku otca s maloletou tak ako je uvedené vo výroku o rozsudku, pričom

pri určení rozsahu styku súd vychádzal z matkou oznámeného obdobia prázdnin v mieste

pobytu maloletej vo Š. a pri rešpektovaní čo najširšieho styku otca s maloletou

tak aby nezanikli citové väzby medzi maloletou a rodičom.

Súd návrh otca na úpravu striedavej starostlivosti zamietol vzhľadom na vyjadrenie

kolízneho opatrovníka ohľadne komunikácie rodičov, ktorá je základným predpokladom

pri úprave striedavej starostlivosti, ako aj vzhľadom na povolenie vycestovania maloletej

do zahraničia s matkou.“

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1

dohovoru sťažovateľ v podstatnom namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na úpravu striedavej starostlivosti k maloletej

dcére. Ústavný súd však po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že ho z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd po konštatácii vecnej

správnosti a stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu pripojil

v odôvodnení svojho rozsudku ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného

rozsudku okresného súdu. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), k čomu ústavný súd v zhode so svojou ustálenou

judikatúrou poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú

z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť

ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). V nadväznosti

na uvedené ustanovenie ústavný súd zdôrazňuje,

že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (m. m. , , ).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorých

napadnutý rozsudok vychádza, a úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Právny názor

krajského súdu, že neboli zistené žiadne skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver,

že by zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov boli

zaistené potreby maloletého dieťaťa lepšie, je ústavne udržateľný a dostatočne odôvodnený.

Uvedený právny záver totiž podoprel zistením, že sťažovateľ je bez príjmu

a so zabezpečovaním jeho potrieb mu musia vypomáhať rodičia, ako aj zistením, že matka

má v zahraničí vytvorené všetky podmienky na to, aby bola výchova a výživa maloletej

zabezpečená po každej stránke. Krajský súd teda svoje závery odvodil zo skutkových zistení

charakterizujúcich životnú situáciu obidvoch rodičov a perspektívy jej ďalšieho vývoja.

Konajúce súdy pritom dbali aj na zachovanie možnosti styku sťažovateľa s maloletou,

keď síce zamietli jeho návrh na úpravu striedavej starostlivosti, súčasne však upravili

podmienky a rozsah styku maloletej s otcom tak, aby v medziach možností vyplývajúcich

z dlhodobého pobytu matky v zahraničí súdom upravený styk neviedol k zániku citových

vzťahov medzi maloletou a sťažovateľom.

Ani argumenty sťažovateľa spochybňujúce skutkový stav, ku ktorému všeobecné

súdy vykonaným dokazovaním dospeli, nesvedčia o zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V nadväznosti na uvedené

ústavný súd pripomína, že obsahom označeného práva nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, ).

Pokiaľ ide o namietanú dĺžku súdneho konania, ktorá by mohla signalizovať

prípadné porušenie práva na prejednanie záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote

(uvedené právo je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru), ústavný súd poznamenáva, že odvolacie konanie krajského súdu bolo

právoplatne skončené 9. apríla 2013, avšak sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou

sťažnosťou až 10. júna 2013, t. j. v čase, keď porušovanie tohto práva krajským súdom už

netrvalo, a teda konanie o jeho sťažnosti nie je v tomto smere spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k týmto právam poskytuje (mutatis mutandis I. ÚS

6/03, , ). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž

podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto

základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané

porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. , , ).

Vzhľadom na opísané dôvody ústavný súd považuje napadnutý rozsudok krajského

súdu z pohľadu namietaného zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru za ústavne akceptovateľný. Keďže ústavný súd nezistil, že by relevancia

námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu umožnila

dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia označeného práva, vyhodnotil

v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na ochranu

rodičovstva podľa , základného práva na starostlivosť o dieťa

a jeho výchovu podľa , práva na rešpektovanie rodinného života

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu

záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva

dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy

styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva

na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa a práva na rovnosť mužov so ženami podľa čl. 23 charty

rozsudkom krajského súdu

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti

možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práva slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty... uznávajú právo dieťaťa

oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma

rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty... vynaložia všetko úsilie, aby

sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Rodičia, alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú

zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť

pritom záujem dieťaťa.

Podľa čl. 23 charty rovnosť medzi ženami a mužmi musí byť zabezpečená

vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania práce a odmeňovania.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa uvedených práv obsahuje

formálne nedostatky, keďže v jej petite sťažovateľ pri práve dieťaťa oddeleného od jedného

rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný styk s obidvoma z nich neuvádza čl. 9 ods. 3

Dohovoru o právach dieťaťa (označenie tohto článku vyplýva len z odôvodnenia sťažnosti)

a pri „práve“ na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa neuvádza čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa (ale nesprávne uvádza, že toto právo je zaručené čl. 9 ods. 3).

Ústavný súd si tiež všimol, že nesprávnym odsekom bolo označené aj právo

na starostlivosť a výchovu dieťaťa, ktoré nezaručuje odsek 1 ale odsek 4 .

Sťažnosť pritom okrem opisu skutkových okolností prípadu a následného uvedenia znenia

jednotlivých článkov , dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje žiadnu

argumentáciu odôvodňujúcu prípadné porušenie týchto práv. Napriek týmto formálnym

nedostatkom ústavný súd preskúmal prípadné porušenie označených práv rozsudkom

krajského súdu.

V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a 4 a práva vyplývajúce z a

Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich

porušením.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že nenachádza žiadnu vecnú súvislosť medzi

sťažovateľom napadnutým rozsudkom a označenými právami, keďže podľa názoru

ústavného súdu rozsudok krajského súdu nezasahuje do práva sťažovateľa na rodinný život

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (sťažovateľa nevylučuje zo styku s maloletou a upravuje

podmienky jeho starostlivosti o maloletú, aj keď v inej podobe, akej sa sťažovateľ domáhal)

a už vôbec nejaví známky diskriminácie sťažovateľa na základe pohlavia (čl. 14 ods. 1

dohovoru), keďže k zamietnutiu jeho návrhu na úpravu striedavej starostlivosti viedli

všeobecný súd dôvody založené na skutkových zisteniach o lepších predpokladoch

matky zabezpečiť starostlivosť o maloletú. Z rovnakých dôvodov niet podľa ústavného

súdu žiadnej príčinnej súvislosti medzi rozsudkom krajského súdu a obsahom základného

práva na rodičovstvo a základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu (čl. 41 ods. 1

a 4 ).

Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor o právach dieťaťa zaručuje práva dieťaťu

ako každej ľudskej bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa),

je podľa názoru ústavného súdu vylúčená možnosť, aby napadnutým rozsudkom boli

porušené sťažovateľom označené práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 3 a čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 23 charty ústavný súd

považuje za potrebné uviesť, že ide o právo, ktoré nie je na vec sťažovateľa aplikovateľné.

Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

(napr. rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo rozsudok

z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493) totiž jednoznačne

vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve Európskej

únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide o konanie v rámci pôsobnosti

Európskej únie (m. m. ). Keďže v danom prípade nešlo o takéto konanie,

je vylúčené, aby ústavný súd posudzoval prípadný zásah napadnutého rozsudku do práva

zaručeného čl. 23 charty.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia týchto sťažovateľom

označených práv, už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel v tejto časti sťažnosti

k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. Preto bola sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2

.

3. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva nadviazať a udržiavať

vzájomný pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom

rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s deťmi dieťa a jeho rodičia majú právo

nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk.

V súvislosti s namietaným porušením práva vyplývajúceho z Dohovoru o styku

s deťmi (sťažovateľ nesprávne uvádza že ide o Dohovor o výkone styku s deťmi) ústavný

súd predovšetkým zistil, že tento dohovor podpísaný 15. mája 2003 v Štrasburgu niektorými

členskými štátmi Rady Európy nebol od jeho uzavretia Slovenskou republikou podpísaný,

ratifikovaný a ani vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom.

Ďalej z čl. 1 Dohovoru o styku s deťmi ústavný súd zistil, že jeho predmetom

je stanovenie všeobecných zásad na vydávanie rozhodnutí o styku, stanovenie vhodných

ochranných nástrojov a záruk na zabezpečenie riadneho uplatňovania styku a okamžitého

vrátenia detí po uplynutí doby styku a zavedenie spolupráce medzi ústrednými orgánmi,

justičnými orgánmi a inými orgánmi s cieľom propagovať a zlepšovať styk medzi deťmi

a ich rodičmi. Uvedený dohovor teda nezaručuje žiadne ľudské práva a základné slobody,

ktorých porušenie napadnutým rozsudkom by mohol ústavný súd skúmať v rámci

právomoci vyplývajúcej z .

Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa (najmä odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku) v danej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013