Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)PL. ÚS 11/2012
PDF · 1.7 MB
No categories available
PL. ÚS 11/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 11/2012-137
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. septembra 2014 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny
30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom Mgr. Gáborom
Gálom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a advokátom, Veľká Mača 85,
na začatie konania o súlade ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b
ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z.
o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom
občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, s čl. 5 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4
a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve,
za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho
účastníka, takto
rozhodol:
Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
sp. zn. PL. ÚS 11/2012 zo 4. júla 2012 bol prijatý na ďalšie konanie návrh skupiny 30
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo
„navrhovatelia“), ktorý bol ústavnému súdu doručený 22. septembra 2011, na začatie
konania o súlade ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1
písm. d) a § 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z.
o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom
občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o štátnom
občianstve“), s čl. 5 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a čl. 4
písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve (ďalej aj „dohovor o občianstve“).
Navrhovatelia okrem iného uviedli:
«... Národná rada Slovenskej republiky prerokovala a schválila zákon
č. 250/2010 Z. z. v skrátenom legislatívnom konaní a všetky fázy legislatívneho procesu sa
uskutočnili na jednej schôdzi parlamentu v jeden deň - 26. 5. 2010, ktorý bol zároveň dňom
jeho doručenia do Národnej rady Slovenskej republiky. Zákon č. 250/2010 Z. z. bol vládou
Slovenskej republiky prerokovaný dňa 25. 5. 2010, ako iniciatívny materiál predsedu vlády
Slovenskej republiky, pričom nebol prerokovaný v pripomienkovom konaní...
V predkladacej správe, ako aj v dôvodovej správe k zákonu č. 250/2010 Z. z.
predkladateľ odôvodnil potrebu prijatia zákona č. 250/2010 Z. z. nasledovne: „Dvojaké
štátne občianstvo je nežiaducim javom vzhľadom na skutočnosť, že udelením ďalšieho
štátneho občianstva vzniká štátoprávny vzťah k dvom štátom súčasne. Z hľadiska práv
a povinností, ktoré z takéhoto štátoprávneho vzťahu občanovi vo vzťahu k štátu vyplývajú
môže dochádzať v praxi k závažným problémom. Z hľadiska medzinárodného práva je
obvyklé, že sa otázka dvojakého štátneho občianstva rieši na bilaterálnej úrovni medzi
zúčastnenými štátmi s cieľom eliminovať negatívne dopady dvojakého štátneho občianstva.
Negatívne dôsledky dvojakého štátneho občianstva sa znásobujú, ak nejde o ojedinelé
prípady, ale dochádza k hromadnému udeľovaniu cudzieho štátneho občianstva.“.
Ako je zrejmé, z predkladacej správy k zákonu č. 250/2010 Z. z., ako ani z dôvodovej
správy k tomuto zákonu nevyplýva naliehavý právny záujem, pre ktorý by vláda Slovenskej
republiky mohla prerokovať a schváliť zákon č. 250/2010 Z, z. bez predloženia
a prerokovania v pripomienkovom konaní. Takéto konanie vlády Slovenskej republiky je
okrem iného aj v rozpore s cieľom legislatívnych prác ustanoveným Legislatívnymi
pravidlami vlády Slovenskej republiky, podľa ktorých je cieľom legislatívnych prác
pripraviť a schváliť taký zákon, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehľadného
a stabilného právneho poriadku zlučiteľného s právom Európskej únie. Vzhľadom
na význam právneho záujmu - utvárať vyvážený, prehľadný a stabilný právny poriadok
samotná vláda Slovenskej republiky zabránila ďalšiemu využívaniu tejto výnimky a súčasné
znenie Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky už takúto výnimku neobsahuje
a ustanovuje obligatórne prekovanie každého návrhu zákona v pripomienkovom konaní.»
V ďalšej časti navrhovatelia citujú rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. Pl. ÚS 24/07 a sp. zn. Pl. ÚS 53/10 z 19. apríla 2011, ako aj rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 48/03 a sp. zn. PL. ÚS 29/05, ktoré sa dotýkajú
charakteru legislatívneho konania vo vzťahu ku konkrétnej právnej norme.
Vychádzajúc z citovaných rozhodnutí oboch ústavných súdov navrhovatelia
zdôvodňujú svoj názor, že „prijatím namietaných ustanovení zákona o štátnom občianstve
v skrátenom legislatívnom konaní došlo k hrubému a svojvoľnému nerešpektovaniu
riadneho zákonodarného procesu a tým došlo k porušeniu článkov 1 ods. 1 a článku 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že „Zákon č. 40/1993 Z. z. ukladá v § 9 ods. 19
osobám, ktoré stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho
štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle povinnosť bezodkladne túto
skutočnosť oznámiť obvodnému úradu v sídle kraja.“.
Bezodkladné neoznámenie je priestupkom, za ktorý môže priestupkový orgán uložiť
peňažnú sankciu vo výške 3 319 eur.
Na konanie o tomto priestupku sa vzťahuje zákon Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“). Keďže orgán verejnej moci podľa § 59 ods. 1 zákona o priestupkoch
objasňuje priestupok na základe vlastného zistenia alebo na základe oznámenia fyzickej
osoby alebo právnickej osoby, podľa názoru navrhovateľov „... Zákon č. 40/1993 Z. z.
za týmto účelom neustanovil žiadny mechanizmus, na základe ktorého by mohol byť
uvedený priestupok zistený inak ako oznámením dotknutej osoby. Neexistuje teda reálna
zákonná možnosť Slovenskej republiky zistiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva.“.
V ďalšej časti návrhu skupina poslancov namieta aj možnú výšku pokuty (3 319 eur)
ako sankciu za priestupok, ktorého sa dopustí občan Slovenskej republiky, ktorý stratil
štátne občianstvo nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného
prejavu vôle neoznámením straty občianstva.
Navrhovatelia uvádzajú: „Okrem skutočnosti, že výška ustanovenej zákonnej pokuty
nie je svojou výškou primeraná miere porušenia chráneného záujmu Slovenskej republiky
(pripomíname, že tento chránený záujem nebol predkladateľom zákona č. 250/2010 Z. z.
definovaný), je ukladanie ustanovenej pokuty v rozpore so zásadami ukladania sankcií
vyjadrenými v § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., podľa ktorých sa pri určení druhu
sankcie a jej výmery prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania
a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky
a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý
v kárnom alebo disciplinárnom konaní.“
Ďalej navrhovatelia uvádzajú, že ustanovenie § 9b ods. 2 zákona o štátnom
občianstve neustanovilo mechanizmus, ktorým by štátny orgán dokázal zistiť, že došlo
k spáchaniu priestupku podľa § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve, a to
„dokonca v rozpore so zásadou inkriminácie vlastnej osoby núti občana, aby ohlásil svoj
priestupok, ktorý vzhľadom na výšku sankcie má nepochybne už trestnoprávny charakter“.
V návrhu zdôrazňujú, že ústavný súd sa požiadavkami kladenými na tvorbu práva
v právnom štáte a na obsah právnych noriem zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/98
z 11. marca 1999.
Uvádzajú, že: „Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak neexistuje reálna legálna
možnosť zistiť a objasniť priestupok, je uloženie sankcie nemožné a nevykonateľné.
Napadnuté ustanovenia zákona č. 40/1993 Z. z. sú nevykonateľné, ale ako to bude
ďalej uvedené, aj nejasné a neurčité a nezodpovedajú teda základnému princípu právneho
štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to princípu právnej istoty.
Možno podľa nášho názoru prijať záver, že napadnuté ustanovenia zákona č. 40/1993 Z. z.
sú nevykonateľné a nespĺňajú požiadavky, ktoré na tvorbu práva v právnom štáte
a na obsah právnych noriem kladie Ústava Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti.“.
Navrhovatelia namietajú aj nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 15 ods. 1 a 2
Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej aj „deklarácia“). Zdôrazňujú, že deklarácia je
politickým dokumentom, ktorý nie je právne záväzný, má politickú váhu, a používajú ho
preto len argumentačne. Zdôrazňujú, že deklarácia má obrovský význam pre ďalšie
smerovanie kategorizácie ľudských práv a množstvo právne záväzných dokumentov
upravujúcich ľudské práva sa na ňu vo svojich preambulách odvoláva.
Za kľúčový význam interpretácie deklarácie považujú jej čl. 30, podľa ktorého
nemožno nič v deklarácii vykladať tak, aby to dávalo ktorémukoľvek štátu, skupine či osobe
právo vyvíjať akúkoľvek aktivitu alebo sa dopustiť činu, ktorý by smeroval k potlačeniu
niektorého z práv alebo slobôd v nej zakotvených. Ako je už zo samotnej deklarácie zrejmé,
právo na občianstvo je základným ľudským právom a patrí každej osobe. V tomto duchu
právo na občianstvo upravujú aj ďalšie medzinárodné dokumenty, ktoré už disponujú
právnou záväznosťou.
Navrhovatelia v ďalšej časti poukazujú aj na ďalšie dokumenty:
«Takýmto medzinárodným dokumentom je aj dokument Rady Európy - Európsky
dohovor o občianstve, podpísaný za Slovenskú republiku dňa 6. 11. 1997 v Štrasburgu,
s ktorým vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 789/1997
zo 4. 11. 1997 a predseda vlády Slovenskej republiky ho v zastúpení prezidenta Slovenskej
republiky ratifikoval 30. 4. 1998. Dohovor nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku
1. 3. 2000 a na základe článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky (ďalej len „Európsky dohovor o občianstve“).»
Následne navrhovatelia citujú čl. 4 písm. a) a c) dohovoru o občianstve a uvádzajú:
«V zmysle bodu 30. dôvodovej správy k Európskemu dohovoru o občianstve, ktorý sa
viaže k úvodnej vete ustanovenia článku 4 „Úvodná veta ustanovenia článku 4 ustanovuje,
že sú určité všeobecné princípy týkajúce sa občianstva, na ktorých majú byť založené
podrobnejšie pravidlá nadobúdania, zachovania, straty, obnovenia občianstva alebo
osvedčenia o občianstve. Slová „majú byť založené“ boli použité z dôvodu vyjadrenia
povinnosti brať do úvahy nasledujúce medzinárodné princípy ako základ pre národné
pravidlá o občianstve.“.
V zmysle bodov 35. až 37. dôvodovej správy k Európskemu dohovoru o občianstve,
ktoré sa viažu k ustanoveniu článku 4 písm. c) „Toto ustanovenie je prevzaté z článku 15
ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Poskytuje všeobecnú záruku pre konkrétny
význam článku 7 tohto dohovoru v súvislosti so stratou občianstva zo zákona alebo
z iniciatívy zmluvného štátu. Určité náznaky možno vyvodiť v súvislosti s predchádzaním
arbitrárnemu odňatiu občianstva. Vzťahujú sa súčasne na podstatné dôvody odňatia, ako aj
na procesné záruky. Čo sa týka podstatných dôvodov, odňatie musí všeobecne byť
predvídateľné, primerané a ustanovené zákonom. Ak je založené na akýchkoľvek dôvodoch
obsiahnutých v článku 5 ods. 1, je v rozpore s týmto ustanovením. Teda aj zrušenie
občianstva z politických dôvodov by malo byť posúdené ako arbitrárne. Konkrétnejšie,
článok 7 dohovoru vyčerpávajúco vymenúva dôvody odňatia. Tam kde by odňatie viedlo
k stavu bez štátnej príslušnosti, uplatní sa zákaz obsiahnutý v odseku 3 článku 7. V
súvislosti s týmto odsekom, jediná výnimka sa vzťahuje na nadobudnutie občianstva
nečestným konaním žiadateľa (viď článok 7 ods. 3). Čo sa týka procesných záruk, je
potrebné upozorniť na kapitolu IV, najmä že rozhodnutia súvisiace s občianstvom musia
obsahovať písomné odôvodnenie a musia byť preskúmateľné v správnom alebo súdnom
konaní.“.»
V ďalšej časti návrhu skupina poslancov cituje čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 11 dohovoru o občianstve a uvádza:
„... Európsky dohovor o občianstve napríklad v článku 7 upravuje aj situácie, kedy
dochádza k strate občianstva zo zákona alebo z iniciatívy zmluvného štátu. Medzi takéto
dôvody v zmysle § 7 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o občianstve patrí aj možnosť
zmluvného štátu ustanoviť vo svojej vnútroštátnej právnej norme stratu občianstva
zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu v prípade dobrovoľného
nadobudnutia ďalšieho občianstva. Ako je zrejmé z originálneho znenia dôvodovej správy
k Európskemu dohovoru o občianstve, takáto strata občianstva zo zákona alebo na základe
iniciatívy zmluvného štátu je vnímaná ako odňatie, respektíve zbavenie osoby občianstva
zo strany zmluvného štátu. Napriek tomu, že gramaticky ide o stratu občianstva, významom
je takáto strata občianstva fakticky odňatím občianstva, na čo upozorňuje aj dôvodová
správa k Európskemu dohovoru o občianstve (viď body 68., 72. a 73. dôvodovej správy).
V tejto súvislosti považujeme za potrebné opätovne pripomenúť, že v zmysle článku 4
písm. c) Európskeho dohovoru o občianstve budú normy týkajúce sa občianstva každého
zmluvného štátu vychádzať aj z princípu, že nikto nebude svojvoľne zbavený svojho
občianstva.
Zákon č. 40/1993 Z. z. v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 upravil stratu štátneho
občianstva zo zákona (odňatie), žiadnym spôsobom sa však nevysporiadal s požiadavkou
článku 11 Európskeho dohovoru o občianstve, podľa ktorého každý zmluvný štát zabezpečí,
aby rozhodnutia týkajúce sa straty jeho občianstva obsahovali písomné odôvodnenie.
Novelou č. 250/2010 Z. z. nielenže nedošlo k úprave zákona č. 40/1993 Z. z. spôsobom,
ktorý by ustanovil povinnosť písomne odôvodniť rozhodnutie o strate štátneho občianstva
zo zákona, ale dokonca nedošlo ani k ustanoveniu povinnosti takéto rozhodnutie pri strate
štátneho občianstva zo zákona vydať.
So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva
Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,
vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny
občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho
súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona
č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 4 písm. a) a c) Európskeho dohovoru
o občianstve. Zároveň sme presvedčení, že nevydávanie písomne odôvodneného
rozhodnutia o strate štátneho občianstva Slovenskej republiky v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) a
§ 9 ods. 16 zákona č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 11 Európskeho dohovoru o
občianstve, ale ani s článkom 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, veď zákonodarca v
predmetnom prípade nevytvoril žiadne efektívne prostriedky právnej ochrany.“
Zákonom, ktorý upravuje podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva, je
zákon o štátnom občianstve, ktorému predchádzali právne úpravy zákonom č. 194/1949 Sb.
o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva a zákonom Slovenskej
národnej rady č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej
socialistickej republiky v znení neskorších predpisov.
Podľa navrhovateľov „podmienky odňatia štátneho občianstva Slovenskej republiky
v gramatickom význame neboli od vzniku Slovenskej republiky upravené žiadnym právnym
predpisom, a to napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky v článku 5 ods. 2 implicitne
predpokladá, že k odňatiu štátneho občianstva Slovenskej republiky dochádza.
Na základe uvedeného je zrejmé, že stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky,
ku ktorej dôjde zo zákona alebo na základe iniciatívy Slovenskej republiky bez súhlasu osôb
a proti ich vôli, nie je možné vykladať inak ako odňatie štátneho občianstva Slovenskej
republiky.“.
Pri výklade logicko-systematického výkladu právnej normy sa navrhovatelia odvolali
na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4. mája 2010, v ktorom sa uvádza:
„... V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom.“
V tejto súvislosti navrhovatelia zdôrazňujú: „V tejto súvislosti je opätovne potrebné
pripomenúť, že na základe článku 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno nikomu
odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.
So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva
Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,
vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny
občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho
súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a ust. § 9 ods. 16 zákona
č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Navrhovatelia ďalej citujú čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy a zdôrazňujú: „Zákon
č. 40/1993 Z. z. nepochybne upravuje medze základných práv a slobôd spôsobom, ktorý
svojim rozsahom a účelom presahuje podmienky ustanovené Ústavou Slovenskej
republiky.“
Po citácii ustanovenia § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstve a čl. 12 ods. 2 ústavy
navrhovatelia uvádzajú: „Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedená povinnosť a jej dôsledky
sú v rozpore so zásadou zákazu inkriminácie vlastnej osoby, fakticky takto dochádza
k rozdeleniu občanov Slovenskej republiky na viacero kategórií. Medzi týmito kategóriami
sú občania Slovenskej republiky, ktorí:
a) nadobudli cudzie štátne občianstvo pred účinnosťou zákona č. 250/2010 Z. z.
a ktorí majú z tohto dôvodu viacnásobné štátne občianstvo,
b) nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti zákona č. 250/2010 Z. z. a z tohto
dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, ale stratu štátneho
občianstva neohlásili obvodnému úradu v sídle kraja, a tým de facto vystupujú ako občania
Slovenskej republiky,
c) nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti zákona č. 250/2010 Z. z. a z tohto
dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, pričom stratu štátneho
občianstva ohlásili obvodnému úradu v sídle kraja.
Vzhľadom ku skutočnosti, že právny poriadok Slovenskej republiky viaže
na občianstvo Slovenskej republiky množstvo práv, kategória občanov Slovenskej republiky,
ktorí nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti zákona č. 250/2010 Z. z. a z tohto
dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, pričom stratu štátneho
občianstva neohlásili obvodnému úradu v sídle kraja, stráca práva viažuce sa na
občianstvo Slovenskej republiky, ktoré im zaručuje Ústava Slovenskej republiky a
medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, a dochádza tým bez
akýchkoľvek legitímnych dôvodov k ich diskriminácii. Ústavnou požiadavkou na
obmedzenie základných práv a slobôd, vyjadrenou v článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky je, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre
všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Zákonom č. 250/2010 Z. z. došlo k zmene a doplneniu zákona č. 40/1993 Z. z.
spôsobom, ktorého dôsledkom je, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd neplatia
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Rovnako je podľa nášho názoru potrebné sa zamyslieť nad záujmom, ktorý Slovenská
republika uvedenou úpravou zákona č. 40/1993 Z. z. chráni. Takúto zásadnú zmenu straty
štátneho občianstva, ku ktorej došlo účinnosťou zákona č. 250/2010 Z. z. nemožno legitímne
odôvodniť politickými dôvodmi, ktoré boli prezentované v čase prerokovávania zákona
č. 250/2010 Z. z. v masovokomunikačných prostriedkoch.
V dôsledku straty štátneho občianstva Slovenskej republiky zo zákona v zmysle § 9
ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 je občanom Slovenskej republiky de facto odňaté štátne
občianstvo Slovenskej republiky bez ich súhlasu a proti ich vôli, čím prestávajú byť
oprávneným subjektom zaručených občianskych práv. Ako je uvedené vyššie, podstatu
a zmysel takéhoto obmedzenia dostatočne nevysvetlil v dôvodovej správe k zákonu
č. 250/2010 Z. z. ani predkladateľ. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd je
nevyhnutné rešpektovať ústavný príkaz, vyjadrený v článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich
podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Táto
podmienka slúži na vylúčenie obchádzania ústavných garancií základných práv a slobôd
tak, že zavedenie obmedzenia sa použije na predstieraný cieľ konformný s Ústavou
Slovenskej republiky, a v skutočnosti sa jeho prostredníctvom základné právo alebo sloboda
obmedzí kvôli inému zámeru, ktorý nie je v súlade so zachovaním podstaty a zmyslu
základného práva alebo slobody. Na základe ustanovení zákona č. 40/1993 Z. z., ako ani
na základe dôvodovej správy k tomuto zákonu, nemožno dospieť k podstate, zmyslu a cieľu
obmedzení základných práv a slobôd ustanovených týmto zákonom.
Zákonom č. 40/1993 Z. z. teda dochádza k obmedzeniu základných práv a slobôd
spôsobom, ktorý nedbá na ich podstatu a zmysel, pričom tieto obmedzenia nie sú použité
na ustanovený cieľ.
So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva
Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,
vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny
občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho
súhlasu a proti jeho vôli, a naviac arbitrárne (v podstate odňaté iba z politických dôvodov),
ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade
s článkom 12 ods. 2, a s článkom 13 ods. 2 až 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
Obmedzenie základných práv a slobôd navrhovatelia odôvodňujú odvolávaním sa
na princíp právneho štátu, s ktorého vyplýva aj ochrana oprávnenej dôvery občanov
v právny poriadok, a poukazujú na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00
z 24. apríla 2001, podľa ktorého „... Zákonodarca musí aj pri zmene chráneného právneho
postavenia - aby zásah bol ústavnoprávne prípustný - vychádzať z princípu proporcionality,
ktorý je vlastný právnemu štátu. Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah
medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto
súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát
použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie
prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp
vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný
cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s
prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy
môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom
treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť
dosiahnuteľný rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“.
Navrhovatelia citujú čl. 12 ods. 3 ústavy a uvádzajú: „... Vzhľadom ku skutočnosti, že
nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva je najčastejšie otázkou súvisiacou
s národnostnými menšinami v Slovenskej republike, ktorým Ústava Slovenskej republiky
zaručuje práva národnostných menšín, môže právna úprava straty štátneho občianstva
Slovenskej republiky ustanovená zákonom č. 40/1993 2. z. viesť aj k rezignácii občanov
Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám, napĺňať svoje ústavou
garantované práva rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v ich
materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať
vzdelávacie a kultúrne inštitúcie, pretože v dôsledku uvedenej právnej úpravy je spoločnosť
polarizovaná takým spôsobom, že laická verejnosť môže vnímať všetky skutočností spojené
s národnostnými menšinami, ako niečo negatívne.
Nepriamo tak môže dochádzať aj k nesúladu s článkom 12 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého má každý právo slobodne sa rozhodovať o svojej národnosti
a zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania, a všetky spôsoby nátlaku
smerujúce k odnárodňovaniu.“
Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve
Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 1
a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2,
článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 2 až 4 a článkom 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, a taktiež s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj s článkom 4 písm. a) a písm. c) a článku 11 Európskeho dohovoru
o občianstve.“
Zároveň navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutých
ustanovení zákona o štátnom občianstve. O tomto návrhu rozhodol ústavný súd uznesením
sp. zn. PL. ÚS 11/2012 zo 4. júla 2012 tak, že návrhu na pozastavenie účinnosti zákona
nevyhovel (bod 2 citovaného uznesenia).
II.
Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
a) Na základe žiadosti predsedníčky ústavného súdu sa k návrhu skupiny poslancov
vyjadril listom č. PREDS-531/2012 z 27. februára 2013 predseda Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej aj „národná rada“).
V stanovisku uviedol:
«... Podstatou návrhu skupiny poslancov je v zásade spochybnenie právnej úpravy
straty štátneho občianstva Slovenskej republiky, spočívajúci na skutočnosti, že občan
Slovenskej republiky stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky ak svojim výslovným
prejavom vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu
cudzieho štátneho občianstva, dobrovoľne nadobudol cudzie štátne občianstvo, a to
i napriek tomu, že absentuje predchádzajúci výslovný prejav vôle dotknutej osoby vzdať sa
štátneho občianstva Slovenskej republiky.
Strata štátneho občianstva Slovenskej republiky dňom, ktorým občan Slovenskej
republiky nadobudol cudzie štátne občianstvo nie je podľa názoru navrhovateľov v súlade
jednak s Európskym dohovorom o občianstve, v zmysle ktorého normy týkajúce sa
občianstva každého zmluvného štátu budú vychádzať z princípov, že každý má právo
na občianstvo a nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva, tak ani s čl. 5 ods. 2
ústavy, podľa ktorého nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti
jeho vôli.
Bližšie zdôvodnenie nesúladu všetkých dotknutých ustanovení zákona s čl. 5 ods. 1
a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4 a čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 4
písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve, je rozvedené v odôvodnení návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom.
K samotnej podstate námietok navrhovateľov, predovšetkým pokiaľ ide o súlad
napadnutých ustanovení zákona s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné poznamenať, že
zmyslom ustanovenia čl. 5 ods. 1 je príkaz, že úprava štátneho občianstva môže byť urobená
len formou zákona, nie inou formou. Iná než zákonná forma je porušením ústavnosti.
Cieľom ustanovenia čl. 5 ods. 2 je zabrániť, aby základom inštitútu odňatia občianstva bola
koncepcia odňatia občianstva ako sankcie.
Pri posudzovaní nadobúdania cudzieho štátneho občianstva v zmysle ustanovenia
čl. 5 ústavy je podstatné, že vlastným dobrovoľným prejavom svojej vôle občan nadobúda
občianstvo ďalšieho štátu. Pre takéto konanie platí, že ak občan prejavil svoju vôľu, musel
si byť už v čase tohto prejavu vôle vedomý, že stráca týmto dňom štátne občianstvo
Slovenskej republiky. Preto nemožno posudzovať stratu štátneho občianstva v dôsledku
dobrovoľného nadobudnutia iného občianstva vlastným prejavom vôle ako odňatie štátneho
občianstva proti vôli občana. V prospech tohto svedčí i medzinárodná akceptácia tejto
formy straty občianstva vyjadrená v čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o občianstve,
v zmysle ktorého „Zmluvný štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť
stratu občianstva zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu okrem
dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva.“
Pokiaľ ide o nesúlad napadnutých ustanovení zákona s čl. 4 písm. a) a c) Európskeho
dohovoru o občianstve je potrebné uviesť, že stratou občianstva Slovenskej republiky
v dôsledku nadobudnutia občianstva iného štátu nedochádza k porušeniu práva
na občianstvo ako takého, keďže po strate občianstva Slovenskej republiky osobe ostáva
novo nadobudnuté iné občianstvo. Právo na občianstvo v zmysle čl. 4 písm. a) Európskeho
dohovoru o občianstve spočíva v garancii voči občanovi, že nebude pozbavený občianstva
tak, že by sa stal osobou bez štátnej príslušnosti. Neznamená teda právo na konkrétne
občianstvo. Neznamená, že nemožno uplatniť mechanizmus straty občianstva zo zákona
v prípade, že dôjde k nadobudnutiu iného občianstva.»
V ďalšej časti svojho vyjadrenia sa predseda národnej rady vyjadril všeobecne
k otázke štátneho občianstva a tiež k účelu zákona o štátnom občianstve:
„Zo všeobecného hľadiska možno štátne občianstvo definovať ako časovo trvalý,
miestne neobmedzený právny vzťah fyzickej osoby a štátu, na základe ktorého vznikajú jeho
subjektom vzájomné práva a povinnosti, spočívajúce najmä v práve fyzickej osoby
na ochranu zo strany štátu na jeho území i mimo neho, v práve pobytu na jeho území
a na práve účasti na správe verejných záležitostí. Povinnosťou občana je predovšetkým
vernosť štátu, záväzok k jeho obrane, výkon určitých funkcií, ku ktorým je povolaný
a dodržovanie právnych predpisov štátu i mimo jeho územia, Konkrétny obsah štátneho
občianstva je určený právnym poriadkom jednotlivého zvrchovaného štátu.
Právo na konkrétne občianstvo, teda ani na štátne občianstvo Slovenskej republiky,
neexistuje a je v kompetencii každého suverénneho štátu upraviť si vo svojej vnútroštátnej
právnej norme tieto otázky uznávajúc, že každý štát sa slobodne rozhoduje, aké dôsledky
vo svojej vnútornej právnej norme pripisuje skutočnosti, že občan nadobúda alebo má
ďalšie občianstvo ako aj s tým že, každý štát vo svojom právnom poriadku ustanoví, kto sú
jeho občania.
Štátne občianstvo je jednoznačne inštitútom vnútroštátneho práva, preto ostatné
štáty by malí byť vedené zásadou nezasahovania do vnútorných záležitostí iného štátu.
Dôsledky štátneho občianstva majú dopad aj navonok vzhľadom k tomu, že štátne
občianstvo zaručuje fyzickej osobe, ktorá je jeho nositeľom, ochranu i na území iného štátu,
V takom prípade môže dôjsť ku stretu záujmov a inštitút štátneho občianstva sa tak dostáva
i do pozornosti medzinárodného práva. Medzinárodná aplikácia uznania štátneho
občianstva v každom jednotlivom prípade je založená na národnom práve dotknutého štátu,
pritom rozhodnutie štátu o udelení svojho vlastného občianstva nemusí byť medzinárodne
prijímané bez otázok. Štát nemôže očakávať, že pravidlá, ktoré zakotví majú nárok na
uznanie iným štátom, pokiaľ nejedná v súlade so všeobecným cieľom právneho záväzku
štátneho občianstva, podľa ktorého je jedinec v skutočnom spojení so štátom} ktorý chráni
svojich občanov proti iným štátom.
Účelom zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, a ktorého obsahom sú aj ustanovenia napadnuté skupinou poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky na ústavnom súde, bolo zaviesť do právneho poriadku
Slovenskej republiky ďalší spôsob straty štátneho občianstva Slovenskej republiky. Zákon
ustanovuje stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ex lege ako následok
nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle s výnimkou
nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva v súvislosti s uzavretím manželstva alebo
narodením.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obmedzovanie viacnásobného štátneho
občianstva je všeobecne žiaduci cieľ, akceptácia ktorého je vyjadrená aj v medzinárodnom
práve viacerými právnymi dokumentmi, a to vzhľadom na problémy, ktoré viacnásobné
občianstvo v praktickom živote prináša tak štátnym orgánom, ako aj viacnásobným
občanom.
Dvojaké štátne občianstvo je nežiaducim javom vzhľadom na skutočnosť, že udelením
ďalšieho štátneho občianstva vzniká štátoprávny vzťah k dvom štátom súčasne. Z hľadiska
práv a povinností, ktoré z takéhoto štátoprávneho vzťahu občanovi vo vzťahu k štátu
vyplývajú môže dochádzať v praxi k závažným problémom. Z hľadiska medzinárodného
práva je obvyklé, že sa otázka dvojakého štátneho občianstva rieši na bilaterálnej úrovni
medzi zúčastnenými štátmi s cieľom eliminovať negatívne dopady dvojakého štátneho
občianstva.“
Podľa predsedu národnej rady zákon č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2010 Z. z.“ alebo „novela
zákona o štátnom občianstve“), bol schválený potrebnou väčšinou poslancov 26. mája 2010,
podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a bol riadne vyhlásený v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky.
Zároveň uviedol, že národná rada svojím hlasovaním deklarovala, že schválené
ustanovenia citovaného zákona sú v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými
je Slovenská republika viazaná. Je úlohou ústavného súdu, aby posúdil ústavnosť
napadnutých ustanovení a vydal príslušné rozhodnutie.
Stanovisko vlády Slovenskej republiky
b) Stanovisko za vládu Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) v zmysle ustanovenia
§ 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predložil minister spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorý v liste č. 13252/2013/20
z 31. januára 2013 uviedol:
„... Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o návrhu skupiny 30
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vyniesol tento nález: Návrhu skupiny 30
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky sa nevyhovuje.“
Zároveň vláda súhlasí v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
s upustením od ústneho pojednávania.
Minister spravodlivosti v stanovisku uviedol: «... Pokiaľ ide o I. časť návrhu, v ktorej
navrhovateľ namieta nesúlad právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, nemožno sa stotožniť s argumentmi navrhovateľa o absencii naliehavosti
a mimoriadnych okolností pri prijímaní napadnutých ustanovení zákona. Vláda SR pri
predkladaní zákona postupovala v súlade s čl. 13 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády SR,
schválených uznesením vlády SR č. 352 zo dňa 25. 5. 2010. Navrhovateľ opomína
skutočnosť, že predkladateľ a vláda sa s dôvodmi naliehavej potreby predloženia návrhu
zákona náležité vysporiadali v návrhu na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu
zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z.
o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
V Návrhu vlády SR na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona sa
výslovne uvádza: „Účelom predloženého návrhu zákona je zaviesť do právneho poriadku
Slovenskej republiky ďalší spôsob straty štátneho občianstva Slovenskej republiky. Návrh
zákona ustanovuje stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ex lege ako následok
nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. Toto
ustanovenie sa nevzťahuje na nadobudnutie cudzieho občianstva v súvislosti s uzavretím
manželstva alebo narodením. Uvedená právna úprava je odôvodnená bezpečnostným
rizikom, ktoré vzniká z dôvodu možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho
občianstva občanom Slovenskej republiky. Predložený návrh zákona je predovšetkým
reakciou na pripravované zmney právnej úpravy udeľovania štátneho občianstva
v Maďarskej republike. Vzhľadom na závažnosť problematiky, ktorú uvedený vládny návrh
novely zákona o štátnom občianstve Slovenskej republiky upravuje, navrhuje vláda
prerokovať tento vládny návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní. Vláda navrhuje,
aby sa podľa § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, z dôvodu ohrozenia
bezpečnosti, Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na skrátenom legislatívnom
konaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov.“
Z citovaného textu je teda zrejmé, že vláda SR svoj postup podľa čl. 13 ods. 1
Legislatívnych pravidiel vlády SR riadne zdôvodnila, a rovnako jednoznačne zdôvodnila aj
nevyhnutnosť skráteného legislatívneho postupu podľa § 89 ods. 1 zák. č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Aj keď možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že nerešpektovanie zákonom
ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať do istej miery v konkrétnom
prípade vplyv na neústavnosť zákona ako celku, v prípade napadnutých ustanovení zákona
sa o tento prípad nepochybne nejedná, nakoľko vláda SR a ani Národná rada SR žiadnym
spôsobom neporušila a ani nevybočila z normatívnych regulí upravujúcich pravidlá
jednotlivých štádií legislatívneho procesu.
V časti II. návrhu je namietaný rozpor s čl. 1. ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, spôsobený
úpravou § 9 ods. 19 a § 9b ods. 2 zákona NR SR č. 40/1993 Z. z., spočívajúci v tom, že
nebol ustanovený mechanizmus zisťovania spáchania priestupku, v dôsledku čoho je úprava
nevykonateľná, a teda nezodpovedajúca princípu právnej istoty.»
Minister spravodlivosti cituje ustanovenie § 9b ods. 4 zákona o štátnom občianstve
a § 60 ods. 1, ako aj § 56 ods. 1 a 2 zákona o priestupkoch a uvádza, že „... Na základe
uvedeného nemožno akceptovať tvrdenie o reálnej nemožnosti objasniť priestupok, ak
nedôjde k oznámeniu podľa § 9 ods. 19. Nemožno akceptovať ani námietku o nejasnosti
a neurčitosti, ktorej odôvodnenie v ďalšom texte návrhu nenachádzame.“.
K nesúladu § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve s čl. 5
ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy minister
spravodlivosti uvádza, že:
„... Navrhovatelia odôvodňujú nesúlad s čl. 5 ods. 1 absenciou úpravy podmienok
pre odňatie občianstva. Zmyslom čl. 5 ods. 1 ústavy (minister spravodlivosti cituje tento
článok, pozn.) však je príkaz, že úprava štátneho občianstva môže byť urobená len formou
zákona, nie inou formou. Iná než zákonná forma je porušením ústavnosti, čo nie je prípad
úpravy odňatia štátneho občianstva, pretože táto úprava je vykonaná výlučne formou
zákona. čl. 5 ods. 1 je vo vzťahu k obsahu námietky, ako aj vo vzťahu k uvádzanému
dôvodu, irelevantný.“
Minister spravodlivosti cituje čl. 5 ods. 2 ústavy a uvádza:
«Toto ustanovenie ústavy je reakciou na inštitút odňatia občianstva v období pred
novembrom 1989 a jeho cieľom je zabrániť, aby základom inštitútu odňatia občianstva bola
koncepcia odňatia občianstva ako sankcie, pretože v takomto poňatí existoval tento inštitút
v predchádzajúcom období. Pri posudzovaní konania podľa tohto ustanovenia je podstatné,
že vlastným dobrovoľným prejavom svojej vôle občan nadobúda občianstvo ďalšieho štátu.
Pre takéto konanie platí, že ak občan prejavil svoju vôľu, musel si byť už v čase tohto
prejavu vôle vedomý, že stráca týmto dňom štátne občianstvo Slovenskej republiky, a to
na základe nevyvrátiteľnej domnienky zakotvenej v § 2 zák. NR SR č. 1/1993 Z. z. o Zbierke
zákonov Slovenskej, republiky: „O všetkom čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí
domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka. Domnienka
o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.“ Preto
nemožno posudzovať stratu občianstva v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia iného
občianstva vlastným prejavom vôle ako odňatie občianstva proti vôli občana. V prospech
tohto svedčí i medzinárodná akceptácia tejto formy straty občianstva vyjadrená v čl. 7
ods. 1 európskeho dohovoru o občianstve. Nesúlad s čl. 5 ods. 2 preto nie je.»
K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy minister
spravodlivosti uvádza: «Poukazujeme na skutočnosť, že štátne občianstvo Slovenskej
republiky nie je základným ľudským právom. Čl. 5 ústavy upravujúci občianstvo sa
nachádza v prvej hlave ústavy a „Základné práva a slobody“ sú upravené v druhej hlave
ústavy. V tejto súvislosti je namietnutie nesúladu s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 až 4 Ústavy
SR irelevantné. Právo na občianstva neuvádza medi ľudskými právami a základnými
slobodami ani EDĽP.
Okrem toho, z vyjadrenia uvedeného k čl. 5 ods. 2 vyplýva, že nemožno akceptovať
argument, že ide o poškodenie alebo znevýhodnenie toho, kto takýto prejav vôle dobrovoľne
urobil.
Zmysel čl. 13 ods. 2 je rovnaký ako v čl. 5 ods. 1 - veci vymenované v článku možno
upraviť pri dodržaní ústavných podmienok výlučne formou zákona, a nie inou formou.
Zákonná forma i ústavné podmienky sú v prípade namietaných ustanovení dodržané. Čl. 13
ods. 2 je tak aj z tohto dôvodu vo vzťahu k obsahu námietky irelevantný.
Namietané ustanovenia rešpektujú i príkaz čl. 13 ods. 3; vzťahujú sa rovnako
na všetkých občanov Slovenskej republiky, ktorí urobia dobrovoľný prejav vôle
k nadobudnutiu občianstva iného štátu.
V súvislosti s čl. 13 ods. 4 poukazujeme aj na to. že obmedzovanie viacnásobného
štátneho občianstva je všeobecne žiaduci cieľ, akceptácia ktorého je vyjadrená aj
v medzinárodnom práve viacerými právnymi dokumentmi, a to vzhľadom na problémy,
ktoré viacnásobné občianstvo v praktickom živote prináša tak štátnym orgánom, ako aj
viacnásobným občanom.
K odôvodneniu navrhovateľov, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 sú
politicky motivované, uvádzame, že vôľa politickej moci realizovaná prostredníctvom
vydávania právnych predpisov a premietnutá v ich obsahu je legitímnym nástrojom
realizácie politickej moci od počiatku existencie parlamentnej demokracie.»
Minister spravodlivosti po citácii čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ďalej uvádza:
«Namietané ustanovenia zák. NR SR č. 40/1993 Z. z. sú v súlade s citovanými
ustanoveniami čl. 46 ústavy. Samotné podanie návrhu Ústavnému súdu SR a jeho prijatie
na ďalšie konanie je dôkazom, že ústavné práva upravené v citovaných ustanoveniach boli
v napadnutom zákone NR SR č. 40/1993 Z. z. dodržané. Úprava prostriedkov právnej
ochrany je predovšetkým predmetom právnych úprav upravujúcich procesné otázky.
Tvrdenie navrhovateľov, že „zákonodarca v predmetnom prípade nevytvoril žiadne
efektívne prostriedky právnej ochrany“ tak považujeme za neopodstatnené.
Neopodstatnenosť ďalšieho uvádzaného dôvodu nesúladu (absencia úpravy vydávania
písomne odôvodnených rozhodnutí o strate občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) vyplýva
i z nášho vyjadrenia k námietke nesúladu s čl. 11 EDO.
K nesúladu s čl. 4 písm. a) EDO uvádzame, že podľa čl. 4 EDO upravujúceho
princípy inštitútu štátneho občianstva „Normy týkajúce sa občianstva každého zmluvného
štátu budú vychádzať z týchto princípov: a) každý má právo na občianstvo, b) musí sa
predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti, c) nikto nebude svojvoľne zbavený svojho
občianstva, d) ani manželstvo, ani zrušenie manželstva medzi občanom zmluvného štátu
a cudzincom, ani zmena občianstva jedného z manželov počas manželstva neovplyvní
automaticky občianstvo druhého z manželov.“
Nesúlad medzi § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 a ustanovením čl. 4 písm. a) EDO
neexistuje. Stratou občianstva Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia občianstva
iného štátu nemôže ísť o porušenie práva na občianstvo ako také, keďže po strate
občianstva Slovenskej republiky osobe ostáva nové nadobudnuté občianstvo. Čl. 4 písm. a)
je, ako vyplýva z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, všeobecným princípom, ktorý nie
je ustanoveniami § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 dotknutý. V súvislosti s čl. 4 písm. a) EDO
navrhovatelia si v časti III. návrhu mylne vykladajú ustanovenie čl. 15 ods. 1 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv prevzatého v čl. 4 písm. a) EDO. „Právo na občianstvo“ spočíva
v garancii voči občanovi, že nebude pozbavený občianstva tak, že by sa stal osobou bez
štátnej príslušnosti. Neznamená teda právo na konkrétne občianstvo. Neznamená, že
nemožno uplatniť mechanizmus straty občianstva zo zákona v prípade, že dôjde
k nadobudnutiu iného občianstva. Právo na konkrétne občianstvo, teda ani na štátne
občianstvo Slovenskej republiky, neexistuje a je v kompetencii každého suverénneho štátu
upraviť si vo svojej vnútroštátnej právnej norme tieto otázky „uznávajúc, že každý štát sa
slobodne rozhoduje, aké dôsledky vo svojej vnútornej právnej norme pripisuje skutočnosti,
že občan nadobúda alebo má ďalšie občianstvo" (preambula EDO) s tým že „Každý štát
vo svojom právnom poriadku ustanoví, kto sú jeho občania“ (čl. 3 ods. 1 EDO). Aj Súdny
dvor Európskej únie potvrdil, že otázka úpravy štátneho občianstva prislúcha výlučne
členským štátom (napr. Rozsudok z 2. marca 2010 vo veci C 135/08, Janko Rottman proti
Freistaat Bayern).
K nesúladu s čl. 4 písm. c) EDO: Nejde o rozpor s týmto ustanovením EDO, pretože
stratu občianstva nadobudnutím občianstva iného štátu, upravuje zákona a súčasne EDO
v čl. 7 ods. 1 písm. a) ako legitímnu formu straty občianstva. Nemožno preto zákonnú
úpravu, ktorá je aj v súlade s medzinárodnou zmluvou definovať ako svojvoľné konanie.
Ďalšie argumenty pre odmietnutie námietky svojvoľného konania v tomto prípade straty
občianstva, a to na základe výslovného prejavu vôle, a tým i nesúladu s cit. ustanovením
EDO sú rovnaké ako uvádzame pri čl. 5 ods. 2 ústavy.»
K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 11 dohovoru o občianstve minister
spravodlivosti uvádza:
«„Každý zmluvný štát zabezpečí, aby rozhodnutia týkajúce sa nadobudnutia,
zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia jeho občianstva obsahovali
písomné odôvodnenie.“ Cieľom čl. 11 je upraviť povinnosť odôvodniť rozhodnutie o strate
občianstva. Ustanovenie teda neupravuje povinnosť vydať rozhodnutie o strate občianstva
v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia cudzieho občianstva. V Slovenskej republike
v danom prípade dochádza k strate občianstva ex lege. Zákon nepočíta v tomto prípade
s vydávaním rozhodnutí, čo platná medzinárodná norma (čl. 7 ods. 1 EDO) umožňuje.
Čl. 11 EDO upravujúci odôvodnenie ako povinný obsah rozhodnutí sa vzťahuje len na tie
prípady straty občianstva, v ktorých sa v konaní o uvedených otázkach občianstva
rozhoduje alebo sa občianstvo má osvedčiť, teda nevzťahuje sa na prípady jeho straty
ex lege. Poukazujeme na čl. 7 ods. 1 EDO, ktorý umožňuje stratu občianstva priamo
zo zákona v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva, pričom
neustanovuje povinnosť vydať o tom súčasne i písomné rozhodnutie. V prípadoch, keď
zmena právneho postavenia nastáva priamo zo zákona, vydávanie rozhodnutí nemá zmysel,
pretože orgán vydávajúci takéto rozhodnutie nemá o čom rozhodovať; rozhodnuté bolo už
zákonom. Jediným odôvodnením takéhoto rozhodnutia by bola výlučne existencia
zákonného rozhodnutia priamo ustanovujúca zmenu právneho stavu. V danom prípade sa
vydávanie správnych rozhodnutí považuje za nadbytočný úkon, ktorý by zbytočne zvyšoval
administratívnu náročnosť štátnej správy. Tvrdenie o nesúlade preto nemožno akceptovať.»
K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 6 ods. 1 dohovoru minister spravodlivosti
uvádza: «Čl. 6 EDĽP upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa jeho odseku 1
„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom
súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.“
Navrhovatelia tvrdenie o nesúlade § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zák. NR SR
č. 40/1993 Z. z. s citovaným ustanovením EDĽP odôvodňujú „nevydávaním písomne
odôvodneného rozhodnutia o strate štátneho občianstva Slovenskej republiky.“ K tomu
odkazujeme na naše vyjadrenie k nesúladu s čl. 11 EDO. Tvrdenie navrhovateľov
o nesúlade s čl. 6 ods. 1 EDĽP vyvracia aj samotné prijatie návrhu ústavným súdom
Slovenskej republiky na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov, ako aj čl. 127 ústavy...» Po citácii čl. 127 ústavy minister spravodlivosti uvádza:
„Namietané ustanovenia zák. NR SR č. 40/1993 Z. z. neobsahujú text, z ktorého by bolo
možné vyvodiť, že by bránili aplikácii práva zakotveného v čl. 6 ods. 1 EDĽP.
Navrhovateľmi uvádzané odôvodnenie súčasne treba považovať za irelevantné vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 EDĽP.“
K nesúladu § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom
občianstve s už citovanými ustanoveniami ústavy, dohovoru o občianstve a dohovoru
minister spravodlivosti uviedol:
«V súvislosti s týmito ustanoveniami navrhovatelia odôvodňujú ich nesúlad
rozporom s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a to neexistenciou mechanizmu reálne
umožňujúceho zistiť priestupok a neprimeranosťou výšky pokuty.
V Časti II. návrhu namietaný rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy spôsobený úpravou § 9b
ods. 2 zákona NR SR č. 40/1993 Z. z. v tom, že nebol ustanovený mechanizmus zisťovania
spáchania priestupku, v dôsledku čoho je úprava nevykonateľná, a teda nezodpovedajúca
princípu právnej istoty, treba odmietnuť. Podľa § 9b ods. 4 zákona NR SR č. 40/1993 Z. z.
sa na priestupky a ich prejednávanie vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch, ak tento
zákon neustanovuje inak. Zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch zakotvuje v § 60 ods. 1
konkrétne postupy orgánov oprávnených objasňovať priestupky. Okrem toho podľa jeho
§ 56 ods. 1 „Štátne orgány, štátne organizácie a obce poskytujú správnym orgánom pri
preverovaní oznámení o priestupkoch, pri prejednávaní priestupkov a pri výkone rozhodnutí
potrebnú súčinnosť. Štátne orgány a obce oznamujú príslušným správnym orgánom
priestupky, o ktorých sa dozvedia pri výkone svojej právomoci, ak nie sú samy príslušné
na ich prejednanie.“ Podľa odseku 2 cit. ustanovenia „Každý je povinný podať orgánom
oprávneným objasňovať priestupky nevyhnutné vysvetlenia na preverenie došlého
oznámenia o priestupku (§ 67 ods. 2); podanie vysvetlenia je oprávnený odoprieť, ak by
jemu alebo blízkej osobe spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania.“»
K ďalším namietaným ustanoveniam minister spravodlivosti uvádza: „Ustanovenie
§ 9 ods. 19 zák. NR SR č. 40/1993 Z. z. nadväzuje na § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16.
Na oznamovaciu povinnosť zakotvenú v § 9 ods. 19 zas nadväzujú ustanovenia § 9b ods. 1
písm. d) a ods. 2. Ich zaradenie vyjadruje logiku systematiky zákona, keď po ustanovení
povinnosti sa definuje jej porušenie a s ním spojená sankcia. Preto ak odmietneme námietku
nesúladu ustanovení upravujúcich stratu občianstva v dôsledku výslovného prejavu
urobeného za účelom dobrovoľného nadobudnutia cudzieho občianstva, treba odmietnuť
i námietku nesúladu sankčných ustanovení logicky na ne nadväzujúcich. Čo sa týka výšky
sankcie, na jej primeranosť má vplyv i druh zákonom chráneného štátneho záujmu
prejavujúceho sa zákazom alebo príkazom niečo konať. Občianstvo je inštitút nerozlučne
spojený so samou podstatou štátu. Výšku sankcie považujeme za primeranú; je namieste,
aby konanie, ktoré je v rozpore s podstatným záujmom štátu (ktorého existencia je nemožná
bez spoločného menovateľa tvoreného jeho územím a jeho obyvateľstvom) bolo primerane
tomu sankcionované.“
Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
c) K návrhu sa podľa ustanovenia § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyjadril
predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) listom
č. KP 4/2012 z 22. marca 2013, v ktorom uviedol: «Je všeobecne akceptovaná „definícia“
medzinárodného práva verejného, že štátne občianstvo je trvalý zväzok fyzických osôb
s konkrétnym štátom, z ktorého pre tieto osoby vyplýva určitý okruh práv a povinností
verejného charakteru.
Už tento charakter predurčuje, že úprava štátneho občianstva ako aj ďalších otázok
obyvateľov štátu (tiež cudzincov, apolitov a bipolitov), patrí do právomoci štátu pobytu,
teda do oblasti vnútroštátneho práva.
Napriek rôznym snahám (napr. Haagska kodifikačná konferencia v roku 1930)
ucelený systém pravidiel pre úpravy štátneho občianstva stále neexistuje. V európskom
priestore, členské štáty Rady Európy (a ostatné štáty, ktoré podpísali dohovor) dohodli sa
(prijali) Európsky dohovor o občianstve. Slovenská republika je tiež zmluvným štátom
uvedeného dohovoru.
Rôznosť vnútroštátnych úprav štátneho občianstva má za následok vznik
resp. existenciu bipolitov, teda osôb s dvojakým štátnym občianstvom alebo s viacerými
štátnymi občianstvami. Je prirodzené, že status bipolita resp. ďalšie štátne občianstvo môže
mať pre tieto osoby aj nepriaznivé dôsledky. Nevyhnutnosť riešenia dôsledkov
viacnásobného občianstva uvádza hneď v preambule aj Európsky dohovor o občianstve
konštatujúc, že „každý štát sa slobodne rozhoduje, aké dôsledky vo svojej vnútroštátnej
právnej norme pripisuje skutočnosti, že občan nadobúda alebo má ďalšie občianstvo.
Cieľom dohovoru podľa čl. 1 je ustanoviť princípy a pravidlá týkajúce sa občianstva
fyzických osôb.
Princíp rešpektujúci suverenitu štátu je vyjadrený v čl. 3 dohovoru ako kompetencia
štátu tak, že „každý štát ustanoví, kto sú jeho občania“. Normy týkajúce sa občianstva
(podľa čl. 4) budú vychádzať z princípov, že „každý má právo na občianstvo, musí sa
predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti, nikto nebude svojvoľne zbavený svojho
občianstva, ani manželstvo, ani zrušenie manželstva medzi občanom zmluvného štátu
s cudzincom, ani zmena občianstva jedného z manželov počas manželstva neovplyvní
automaticky občianstvo druhého z manželov“.
Jedným z riešení dôsledkov viacnásobného občianstva je aj úprava v zákone
č. 250/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom občianstve
SR“).
Hoci nemožno tvrdiť, že citovaná novela zákona o štátnom občianstve SR spĺňa
všetky postuláty precíznej právnej normy, predovšetkým jej jednoznačnosti, určitosti
a predvídateľností a to môže byť príčinou rôznych interpretácií, s následkom spochybnenia
efektivity zákonnej úpravy. Nemôžeme ale súhlasiť s námietkami o rozpore uvedeného
zákona s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými zmluvami, ktoré uvádzajú
navrhovatelia v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Navrhovatelia síce
nespochybňujú, že je v kompetencii štátu ustanoviť, kto sú jeho občania, ale namietajú
pravidlo týkajúce sa straty občianstva zo zákona.
Podľa pravidla týkajúceho sa straty občianstva zo zákona ustanoveného v čl. 7
ods. 1 Európskeho dohovoru o občianstve štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej
norme ustanoviť stratu občianstva „zo zákona“ alebo na základe iniciatívy zmluvného
štátu. Toto pravidlo zákazu nie je absolútne. Dohovor hneď v nasledujúcom texte čl. 7
uvádza výnimky, kedy zmluvný štát vo svojej vnútroštátnej právnej norme môže ustanoviť
stratu občianstva. Na prvom mieste (čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru) dohovor umožňuje
ustanoviť stratu občianstva zo zákona v prípade dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho
občianstva.
Je jednoznačné a nespochybniteľné (a to aj s prihliadnutím na nedostatky zákona
o štátnom občianstve SR), že úprava straty štátneho občianstva SR ex lege nadobudnutím
cudzieho štátneho občianstva je kompatibilná s princípmi a pravidlami ustanovenými
Európskym dohovorom o občianstve ako aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Odhliadnuc od skutočnosti, že je ťažko identifikovateľné, či konglomerát z kontextu
vytrhnutých viet z rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky je výsledkom nesprávneho alebo nedostatočného pochopenia právnej
úpravy štátneho občianstva, alebo je vedome zavádzajúci a navrhovateľ sleduje resp. snaží
sa realizovať vlastný politický program. Takéto otázky evokuje pokus o politologicko-
prognostické hodnotenie vplyvu straty štátneho občianstva SR v dôsledku dobrovoľného
nadobudnutia ďalšieho občianstva na „národnostné menšiny“ v Slovenskej republike
resp. na obmedzenie ich základných práv a slobôd. Ad absurdum navrhovateľ označuje
úpravu straty štátneho občianstva ex lege pri nadobudnutí ďalšieho občianstva
za diskrimináciu občanov. Až ponižujúco a znevažujúco ústavodarný a zákonodarný orgán
(ktorého navrhovatelia sú súčasťou) vyznievajú tvrdenia na str. 13 a str. 15 návrhu, podľa
obsahu ktorých Národná rada SR prijíma zákony, ktoré slúžia na zavedenie obmedzenia
základných práv a slobôd, pričom toto obmedzenie sa použije na predstieraný cieľ,
konformný s Ústavou Slovenskej republiky a v skutočnosti sa jeho prostredníctvom základné
právo alebo sloboda obmedzí kvôli inému zámeru, ktorý nie je v súlade so zachovaním
podstaty a zmyslu základného práva alebo slobody. Návrh ďalej pokračuje tvrdením, že
na základe ustanovení zákona č. 40/1993 Z. z. ako ani na základe dôvodovej správy
k tomuto zákonu, nemožno dospieť k podstate, zmyslu a cieľu obmedzení základných práv
a slobôd ustanovených týmto zákonom.
Na tomto mieste sa až vnucuje použitie vyššie uvedenej terminológie navrhovateľa,
že aj posudzovaný návrh, predloženie ktorého je „konformné“ s Ústavou SR a so zákonom
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov ale v skutočnosti má slúžiť „inému zámeru“.
Pokiaľ ide o posledný odsek na str. 14 návrhu do pozornosti dávame čl. 2 písm. a)
Európskeho dohovoru o občianstve, podľa ktorého „občianstvo znamená právnu väzbu
medzi osobou a štátom a neoznačuje etnický pôvod osoby“.»
V závere svojho stanoviska predseda najvyššieho súdu uvádza: „... po posúdení
námietok nesúladu v petite uvedených ustanovení zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom
občianstve Slovenskej republiky s Ústavou Slovenskej republiky s Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a s Európskym dohovorom o občianstve, s námietkami
nesúhlasíme a odporúčame nevyhovieť návrhu.“
Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým
námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky
d) K návrhu skupiny poslancov sa v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vyjadril aj prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „prvý námestník“) listom č. GÚs 189/12-3 z 3. októbra 2012 a uviedol:
„Podstatou novely zákona o štátnom občianstve zavedenou zákonom č. 250/2010 Z. z. je
vyriešenie: problematiky dvojakého občianstva, teda situácie ak štátny občan Slovenskej
republiky nadobudne aj štátne občianstvo inej krajiny. Túto problematiku dosial neriešil
žiadny právny predpis, ktorý by bol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z medzinárodných dohôd možno konštatovať, že dvojaké štátne
občianstvo (bipolitiznus) je nežiaducim javom a mal by sa vyskytovať skôr výnimočne, než
by sa mal stať. pravidlom. Z tejto zásady vychádzajú aj medzinárodné právne dokumenty
ako napríklad Haagsky Dohovor o niektorých otázkach vzťahujúcich sa na konflikt zákonov
o občianstve z roku 1930 i Dohoda o znižovaní prípadov viacnásobnej štátnej príslušnosti
a vojenskej povinnosti v prípade viacnásobnej štátnej príslušnosti, ktorú prijala Rada
Európy v roku1963.
Slovenská republika je signatárom Európskeho dohovoru o občianstve (oznámenie
o jeho podpísaní a ratifikovaní Národnou radou Slovenskej republiky bolo v Zbierke
zákonov uverejnené pod č. 418/2000 Z. z.). V zmysle čl. 7 ods. 1 písm. a) tohto dohovoru
zmluvný štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu občianstva
zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu okrem tam vymedzených prípadov,
medzi ktoré patrí aj dobrovoľné nadobudnutie ďalšieho občianstva.
Snaha zabrániť prípadom dvojakého, či viacnásobného občianstva je plne legitímna
a aprobovaná medzinárodnými dohovormi, ku ktorým pristúpila Slovenská republika.
Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. b) zákona o štátnom občianstve zavedené zákonom
č. 250/2010 Z. z., podľa ktorého štátne občianstvo Slovenskej republiky možno stratiť
nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle,
i ustanovenia § 9 ods. 16 citovaného zákona, na základe ktorého štátny občan Slovenskej
republiky stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe
výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci
k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, dobrovoľne nadobudne cudzie štátne
občianstvo, neodporuje medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky.
Čo sa týka námietky navrhovateľov o nesúlade ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b),
ods. 16 zákona o štátnom občianstve s čl. 5 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého nikomu nemožno
odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli, treba uviesť, že citovaný
článok Ústavy upravuje právne postavenie orgánov štátu voči občanom Slovenskej
republiky. Ochrana poskytovaná podľa tohto ustanovenia, ktorá zahŕňa nemožnosť, aby bol
občan Slovenskej republiky individuálnym právnym aktom orgánom štátu proti svojej vôli
zbavený občianstva, sa však týka len osoby, ktorá má výlučne občianstvo Slovenskej
republiky. Namietaná právna úprava neumožňuje zbavenie občianstva proti vôli dotknutej
osoby. Vôľa. ktorú prejaví občan Slovenskej republiky je zrejmá z jeho žiadosti o udelenie
občianstva druhého štátu. Ak občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne aj
občianstvo iného štátu na základe svojho výslovného prejavu vôle, je strata občianstva
Slovenskej republiky priamo zo zákona súlade s medzinárodnými zmluvami, ku ktorým
pristúpila i Slovenská republika.
Článok 7 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o občianstve umožňuje zmluvnému
štátu vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu" občianstva zo zákona
za situácie, ak občan zmluvného štátu dobrovoľné nadobudnutie ďalšieho občianstva.
Úprava straty priamo zákonom, bez rozhodnutia príslušného štátneho orgánu, tak ako ju
upravuje § 9 ods. 1 písm. b), ods. 16 zákona o štátnom občianstve je v súlade
s medzinárodnou právnou úpravou. Článok 11 Európskeho dohovoru o občianstve
ustanovuje povinnosť pre zmluvný štát, aby rozhodnutia týkajúce sa nadobudnutia,
zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia jeho občianstva obsahovali
písomné odôvodnenie. Keďže v prípade nadobudnutia občianstva iného štátu dochádza
k strate občianstva Slovenskej republiky priamo zo zákona, nie individuálnym rozhodnutím
príslušného štátneho orgánu, ustanovenia článku 11 Európskeho dohovoru o občianstve nie
sú dotknuté.
K veci je potrebné uviesť, že pre stratu občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona
o občianstve zákon neupravuje postupy príslušných orgánov štátnej správy dostatočne.
Upravuje iba, že štátne občianstvo osoba stráca dňom ktorým na základe výslovného
prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu
cudzieho štátneho občianstva. Ďalej ukladá povinnosť tomu, kto stratil štátne občianstvo
dobrovoľným nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva bezodkladne túto skutočnosť
oznámiť obvodnému úradu a že obvodný úrad v sídle kraja oznámi stratu štátneho
občianstva obci trvalého pobytu žiadateľa, útvaru Policajného zboru, daňovému úradu,
colnému úradu, inštitúciám vykonávajúcim sociálne poistenie a verejné zdravotné poistenie.
V zákonnej úprave však absentuje ustanovenie formálnych náležitosti oznámenia
podľa § 9 ods. 19 zákona o občianstve, a to aby sa oznamujúca osoba identifikovala (či ide
skutočne o osobu, ktorá stratila slovenské štátne občianstvo), určenie listinných dokladov
preukazujúcich nadobudnutia . cudzieho štátneho občianstva, teda skutočností či skutočne
došlo ku strate slovenského štátneho občianstva: Zákon taktiež neupravuje rozsah a spôsob
postupu štátnych orgánov, tak ako to pre činnosť orgánov štátu vyžaduje ústava v článku 2
odseku 2.“
V závere svojho stanoviska prvý námestník uviedol, že „navrhovateľmi napadnuté
ustanovenia zákona o občianstve nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky“.
Verejné zasadnutie
e) Dňa 22. januára 2014 sa konalo verejné zasadnutie pléna ústavného súdu,
na ktorom zástupca skupiny poslancov Mgr. Gábor Gál zopakoval niektoré argumenty
z písomného podania návrhu, ktoré v niektorých častiach doplnil, keď uviedol:
„Vo svojom vystúpení chcem doplniť niektoré tieto veci, niektoré tieto skutočnosti,
niektoré zas ozrejmiť a niektoré opísané skutočnosti zdôrazniť. Ak dovolíte, pôjdem
v poradí, ako sme to mali aj v našom písomnom návrhu, čiže absencia naliehavého
právneho záujmu a mimoriadnych okolností.
Tento bod chcem troška viac rozvinúť, doplniť, nakoľko vyhlásenie zákona
za neústavné z dôvodov, že neboli tu dodržané zákonné procesné pravidlá, má veľký význam
nielen pre túto vec, ale všeobecne pro futuro pre činnosť Národnej rady Slovenskej
republiky aj vlády Slovenskej republiky, lebo, bohužiaľ, musím konštatovať, že pričasto
dochádza k takým porušeniam procesných pravidiel prijímania zákonov, ktoré už hraničí
so zásadami právneho štátu a parlamentnej demokracie. Návrh zákona bol prerokovaný
vládou 26. 5. 2010 ako iniciatívny materiál predsedu vlády a nešiel do medzirezortného
pripomienkového konania. To je v rozpore s čl. 13 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády.
Tento moment je dôležitý z časového hľadiska, lebo kým normálny materiál ide
do medzirezortného pripomienkového konania, kde má možnosť aj laická aj odborná
verejnosť sa k tomu vyjadriť, môžu sa k tomu vyjadriť aj poslanci, čo aj často robia, ale ide
aj o to, že je tu predvídateľnosť toho, že aké vládne návrhy zákonov prídu do parlamentu
na najbližšiu schôdzu. V tomto prípade to nebolo. V niektorých prípadoch, ako aj tento, je
to veľmi závažný zákon, tých 15 dní, čo určuje rokovací poriadok na to, aby sa predložil
návrh zákona do národnej rady, to nestačí. Ako ani z predkladacej správy zákona
č. 250/2010 Z. z., ako ani z dôvodovej správy nie je jasné, aký nevyhnutný naliehavý právny
záujem bol, kvôli čomu vláda obišla klasický legislatívny proces a nedala zákon
pripomienkovať v pripomienkovom konaní. K oveľa závažnejším porušeniam zákonných
procesných pravidiel ale došlo na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Dňa 24. 5.
2010 časť vládnych poslancov požiadala o zvolanie mimoriadnej schôdze s tým, že medzi
bodmi tohto programu tej mimoriadnej schôdze mal byť aj návrh na skrátené legislatívne
konanie, ako aj samotná novelizácia zákona o štátnom občianstve č. 40/1993 Z. z. Poslanci
ešte v ten deň dostali predmetnú pozvánku, ale materiály k týmto bodom nedostali, lebo ani
neexistovali, 24. 5. 2010. Lebo vláda tieto materiály schválila až 26. 5. 2010, vo štvrtok, na
svojom rokovaní. Čiže poslanci dostali pozvánku, dostali body programu, ale materiál
k tomu nedostali, lebo ani neexistoval. Na druhý deň sa konala mimoriadna schôdza
národnej rady, kde sme prijali uznesenie a zasadnutie národnej rady bolo prerušené kvôli
tomu, lebo nebolo o čom rokovať. K rokovaniu došlo až na druhý deň, 26. 5., kde predseda
vlády vystúpil o 11.26 h, prepis rokovania 52. schôdze národnej rady, citujem predsedu
vlády – Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené dámy a páni,
dovoľte mi, aby som predložil na Vaše rokovanie návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve v znení
neskorších predpisov. Pred tým, ako stručne charakterizujem obsah tohto vládneho návrhu
zákona, ktorý sme schválili asi pred hodinou vo vláde, dovoľte mi ešte niekoľko stanovísk
k situácii, ktorá vznikla. Čiže vláda schválila pred hodinou a už o pol dvanástej k tomu
v prvom čítaní zasadala národná rada. Prvé čítanie začalo o pol dvanástej, o pol tretej sme
začali druhé čítanie a pred piatou sme schválili, národná rada schválila celý zákon.
Rokovanie výborov prebehlo počas obedňajšej prestávky. Opoziční poslanci ani nešli
na výbory, nakoľko ešte v tú chvíľu čítali ten dokument, čítali ten vládny návrh zákona,
ktorý pred pár minútami dostali. Čiže v jeden deň prebehlo všetko vrátane schválenia
vo vláde, všetky tri čítania v parlamente, a to všetko vďaka tomu, že tak vláda, ako aj
národná rada nezákonne využili možnosť skráteného legislatívneho konania. Pravidlá pre
skrátené legislatívne konanie sú jasné – § 89, je to striktne dané, za akých podmienok
k tomu môže dôjsť. Pre nás je relevantný odsek 1, ktorý citujem, za akých podmienok môže
dôjsť ku skrátenému legislatívnemu konaniu – za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť
k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd, za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť
k ohrozeniu bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody. Ani jedna z týchto
podmienok splnená nebola. Vláda síce vo svojom materiáli uviedla, že ide o bezpečnostné
riziko, ale to bolo bez obsahu. To bolo len formálne napísané. Keď toto dovolíme vláde, tak
vláda zakaždým môže využiť skrátené legislatívne konanie, bude stačiť, že formálne niektorú
z týchto podmienok tam napíše a už sa môže obísť klasický legislatívny proces. Toto
bezpečnostné riziko nikde nebolo opísané, ozrejmené, vysvetlené, že v čom spočíva
bezpečnostné riziko, prečo je viacnásobné občianstvo bezpečnostným rizikom. Vo vládnom
materiáli je jedna veta, ktorá sa zmieňuje o tomto bezpečnostnom riziku – citujem –
uvedená právna úprava je odôvodnená bezpečnostným rizikom, ktoré vzniká z dôvodu
možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho občianstva občanom Slovenskej
republiky. Táto vetička ani formálne nemôže stačiť. Je to čistý alibizmus, aby vláda mohla
obísť štandardný legislatívny proces. Na druhej strane je tu množstvo argumentov, prečo
nemohlo ísť o bezpečnostné riziko, prečo je bezpečnostné riziko výplodom fantázie nejakého
legislatívca. V prvom rade vo svete aj v Európskej únii poznajú inštitút viacnásobného
občianstva. Praktizujú aj niekoľko desaťročí a k žiadnemu bezpečnostnému riziku
nedochádza. Na druhej strane sama Slovenská republika aplikovala ten istý princíp ako
Maďarsko ohľadom zahraničných Slovákov, keď priamo v zákone č. 40/1993 Z. z. o štátnom
občianstve v § 7 ods. 3 písm. b) bolo ustanovenie, ktoré umožňovalo osobám, ktoré mali
štatút zahraničného Slováka, nadobudnúť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez
splnenia akejkoľvek podmienky. Toto platilo do roku 2005. Dvanásť rokov Slovenská
republika uplatňovala ten istý princíp. Žiadne bezpečnostné riziko tu asi nebolo, keď to
mohla uplatňovať Slovenská republika...
Prejdem k druhému bodu, a to je nevykonateľnosť právnej normy. Celý súbor
právnych predpisov prijatých zákonom č. 250/2010 Z. z. v prípade, ak osoba ktorá prijala
cudzie štátne občianstvo, nesplní svoju ohlasovaciu povinnosť, je nevykonateľný. Nakoľko
slovenské štátne orgány nemajú možnosť ako sa dozvedieť, že ten-ktorý občan nadobudol
cudzie štátne občianstvo, a tým zo zákona stratil to slovenské. Novelou zákona sa vlastne
zaviedla určitá povinnosť osobám, ktoré už nie sú v štátnom zväzku Slovenskej republiky, sú
to cudzinci. Zaviedli sme im povinnosť oznámiť našim úradom, že stratili slovenské štátne
občianstvo, ale bez toho naše úrady sú bezmocné, lebo nemajú odkiaľ legálne sa dozvedieť,
že ten občan stratil slovenské štátne občianstvo. Je to začarovaný kruh, lebo štátne orgány
nebudú mať mechanizmus na to, ako sa dopracovať k tejto informácii, nakoľko čl. 2 ods. 2
ústavy jasne hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon...
Prejdem k tretiemu bodu, a to je namietaný rozpor s medzinárodnými zmluvami
a s Ústavou Slovenskej republiky. Zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve upravuje
podmienky, za ktorých štátny občan Slovenskej republiky stráca štátne občianstvo.
Zákonodarca síce dobrovoľné nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva pomenúvava
stratou, ale v skutočnosti ide o zbavenie, odňatie štátneho občianstva. Z hľadiska zámeru
zákonodarcu, ako aj spôsobených právnych následkov je nepochybné, že pojem strata je
zákonodarcom použitý účelovo. Pritom ide o legislatívny trik, o chytráčenie, lebo výsledný
efekt je aj tak ten, že štát zbavil týchto občanov štátneho občianstva proti ich vôli. A navyše,
ako som už na to poukázal, dialo sa to na základe politických dôvodov. Je to zrejme kvôli
okolnostiam, za ktorých došlo k prijatiu tohto zákona. Zákonodarca nepoužil pojem strata
štátneho občianstva náhodou. Bol si vedomý ústavnej úpravy čl. 5 ods. 2, ktorý hovorí, že
nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. Bol si
vedomý aj medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky – čl. 15 ods. 2 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv a čl. 4 písm. c) Európskeho dohovoru o občianstve, ktorý
ustanovuje, že nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho občianstva. Zákonodarca
úmyselne nepoužil pojem zbavenie, odňatie, lebo to by bolo flagrantné porušenie
medzinárodných dohôd, ako aj ústavy, ale použil pojem stráca. Toto jazykové vyjadrenie nič
nemení na podstate právnej úpravy aj úmysle zákonodarcu, aj o spôsobených následkoch,
z ktorých je zrejmé, že nejde o stratu, ale o odňatie, o zbavenie štátneho občianstva
Slovenskej republiky tých osôb, ktorých sa to dotýka. Právna fikcia zákonodarcu, že spojil
vôľu občana nadobudnúť cudzie štátne občianstvo s vôľou dobrovoľne stratiť slovenské
štátne občianstvo, je podľa môjho názoru v rozpore s ústavou, predovšetkým čl. 5 ods. 2
ústavy.“
Zástupca navrhovateľov zaslal ústavnému súdu 31. januára 2014 kópiu svojho
vystúpenia predneseného 26. mája 2010 na 52. schôdzi národnej rady. Doložil tiež opis
záznamu vystúpenia poslanca Pavla Hrušovského z 25. mája 2010, v ktorom tento poslanec
namietal zvolanie schôdze v rozpore s rokovacím poriadkom.
III.
Plénu ústavného súdu bol sudcom spravodajcom Ľubomírom Dobríkom predložený
návrh nálezu ústavného súdu. Plénu ústavného súdu bol zároveň sudcom Lajosom
Mészárosom predložený protinávrh č. I a protinávrh č. II. Pri hlasovaní o návrhu sudcu
spravodajcu, ako aj pri hlasovaní o protinávrhoch sudcu Lajosa Mészárosa nebola
dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu.
Na základe dohody pléna ústavného súdu boli do odôvodnenia uznesenia
č. k. PL. ÚS 11/2012-137 zahrnuté znenie návrhu nálezu, ktorý bol predložený sudcom
spravodajcom, a znenia oboch protinávrhov, ktoré boli predložené sudcom Lajosom
Mészárosom. Ak odôvodnenie návrhu nálezu alebo odôvodnenia protinávrhov odkazujú
na výrok, resp. body výroku, myslí sa tým výrok, resp. body výroku, ktoré boli navrhované
v rámci návrhu nálezu, resp. v rámci jednotlivých protinávrhov, z čoho logicky vyplýva, že
návrh výroku, ktorého sa predkladateľ sudca spravodajca Ľubomír Dobrík dožadoval svojím
návrhom nálezu, resp. návrhy výrokov, ktorých sa predkladateľ protinávrhov Lajos
Mészáros dožadoval svojimi protinávrhmi, nie sú totožné so znením výroku tohto uznesenia
ústavného súdu.
Návrh rozhodnutia predložený sudcom spravodajcom
Sudca spravodajca Ľubomír Dobrík predložil plénu ústavného súdu návrh nálezu
ústavného súdu.
Výrok návrhu nálezu bol predložený v tomto znení:
„Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e . “
Odôvodnenie návrhu nálezu bolo sudcom spravodajcom predložené v tomto znení:
Právomoc ústavného súdu, relevantné články ústavy, medzinárodných
dohovorov a zákona o štátnom občianstve
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 1 ústavy nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej
republiky ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 2 ústavy nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej
republiky proti jeho vôli.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom
na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa čl. 4 dohovoru o občianstve normy týkajúce sa občianstva každého zmluvného
štátu budú vychádzať z týchto princípov:
a) každý má právo na občianstvo,
b) musí sa predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti,
c) nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva,
d) ani manželstvo, ani zrušenie manželstva medzi občanom zmluvného štátu
a cudzincom, ani zmena občianstva jedného z manželov počas manželstva neovplyvní
automaticky občianstvo druhého z manželov.
Podľa čl. 11 dohovoru o občianstve každý zmluvný štát zabezpečí, aby rozhodnutia
týkajúce sa nadobudnutia, zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia
jeho občianstva obsahovali písomné odôvodnenie.
Podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona o štátnom občianstve štátne občianstvo Slovenskej
republiky možno stratiť nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného
prejavu vôle.
Podľa § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve štátny občan Slovenskej republiky
stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu
vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho
štátneho občianstva, dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo.
Podľa § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstve ten, kto stratil štátne občianstvo
podľa odseku 16, je povinný bezodkladne túto skutočnosť oznámiť obvodnému úradu
v sídle kraja.
Podľa § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve priestupku sa dopustí ten,
kto neoznámi bezodkladne stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa § 9
ods. 19.
Podľa § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve za priestupok podľa odseku 1 písm.
a) sa uloží pokuta od 33 eur do 331 eur a za priestupok podľa odseku 1 písm. b) až d) sa
uloží pokuta vo výške 3 319 eur.
Predmet konania a východiská rozhodovania ústavného súdu
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietaný nesúlad napadnutých
ustanovení zákona o štátnom občianstve s ústavou, dohovorom a dohovorom o občianstve.
Pri stanovení východísk rozhodovania je potrebné uviesť problém občianstva
z hľadiska teórie ústavného práva na území Slovenskej republiky, ale aj z pohľadu
európskeho, vzhľadom na účasť Slovenskej republiky v európskom integračnom procese.
Ústavné právo sa pri definovaní štátneho občianstva zaoberá vzťahom fyzickej osoby
(občana) k určitému štátu.
Definícia štátneho občianstva má význam najmä pre pochopenie občana ako nositeľa
(subjektu), ktorému patrí verejná moc v štáte a ktorý sa môže podielať na jej výkone
(Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky – komentár. Heuréka 2012. s. 220). Štátnym
občanom ústava priznáva celý rozsah práv zaručených štátom na jeho území, čo sa
v rovnakej miere nevzťahuje na ďalšie osoby zdržiavajúce sa na jeho území, či už ide
o štátnych príslušníkov iného štátu alebo osoby bez štátnej príslušnosti (čl. 52 ods. 2 ústavy
– tamže s. 220).
Prof. Pavlíček štátne občianstvo definuje ako časovo trvalý (aj keď relatívne) miestne
neobmedzený právny vzťah fyzickej osoby k určitému štátu (Pavlíček, V. a kol.: Ústavní
právo a státověda I. díl. Linda 1998, s. 62). Podobnú definíciu poskytuje aj doc. Zoubek,
keď definuje štátne občianstvo ako časovo relatívne trvalý, miestne neobmedzený právny
zväzok (status) fyzickej osoby a štátu (Zoubek, V.: Právověda a státověda. Úvod
do právního a státovědního myšlení. Plzeň 2010. s. 374). Tento autor poukazuje aj
na význam vzťahu štátneho občana a štátu, keď uvádza: „Tieto vzájomné záväzky spočívajú
najmä v práve fyzickej osoby na ochranu zo strany štátu na jeho území i mimo neho, v práve
pobytu na jeho území a v práve účasti na správe vecí verejných. Povinnosťou občana je
predovšetkým vernosť štátu, záväzok k jeho obrane, výkonu určitých funkcií, ku ktorým je
občan povolaný, ako aj dodržiavanie právnych predpisov štátu i mimo jeho územia“
(cit. dielo s. 374).
Inú definíciu štátneho občianstva nám ponúka K. Klíma, ktorý ho vidí ako
komplexný verejnoprávny inštitút, ktorý upravuje súhrn pravidiel, ktoré právne priraďujú
určitého človeka k určitému štátu, a to nielen v súvislosti s jeho narodením, ale i prípadne
v priebehu života až do úmrtia. Štátne občianstvo je podľa neho umelou právnou kategóriou
ako súhrnom právnych vzťahov, ktoré na základe určitých podmienok umožňuje tento
vzťah k štátu založiť, prípadne zrušiť. Všeobecným obsahom pojmu štátneho občianstva sú
práva a povinnosti štátneho občana, ale aj oprávnenia a záväzky štátu voči nemu. Štátne
občianstvo je kategóriou vnútroštátneho práva i práva medzinárodného (Klíma, K.: Teorie
veřejné moci – Vládnutí. Praha: ASPI 2006. s. 148). Prof. Holländer k znakom štátu
priraďuje aj obyvateľstvo (štátny národ), pričom zdôrazňuje postavenie občana ako
politického subjektu, z ktorého sa formuje moc v štáte. Zdôrazňuje, že jedine občan
disponuje politickými právami predovšetkým právom volebným, čo ho identifikuje ako
základ demokratického politického systému, je zdrojom a základom demokratického
politického systému, je v ňom zdrojom a v určitých prípadoch i nositeľom suverenity štátnej
moci (Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy. Plzeň: Aleš Čeněk 2009. s. 96).
Prof. Bröstl pri ustálení pojmu štátne občianstvo pripomína historický kontext občianstva
vychádzajúci z Aristotelovho vymedzenia občana z diela Politika, podľa ktorého občan
vôbec sa nedá ničím iným presnejšie určiť ako tým, že má účasť na súde a vláde a občanom
je nielen vládca, ale aj ten, čo je ovládaný. Občianstvo definuje ako relatívne stabilný
politický a právny vzťah fyzickej osoby a štátu, prostredníctvom ktorého fyzická osoba
získava práva a povinnosti voči štátu vrátane práva zúčastňovať sa na formovaní štátu a jeho
politiky ako člen občianskej komunity (Bröstl, A. et. al.: Ústavné právo Slovenskej
republiky. Plzeň: Aleš Čeněk 2010. s. 68). Podľa prof. J. Sváka štátne občianstvo možno
definovať ako trvalý politicko-právny záväzok (vzťah) medzi fyzickou osobou a štátom,
s ktorého potom vyplýva komplex vzájomných práv, slobôd a povinností občana aj štátu
určených a zabezpečovaných štátom, ktoré mu poskytujú aktívnu účasť na štátnom,
politickom, ekonomickom a kultúrnom dianí spoločnosti a štátu. Štátnoobčiansky zväzok
znamená, že štátni občania sú v plnom rozsahu podriadení právnemu poriadku (štátnej
moci) štátu, a to vo vnútri štátu, ako aj určitým limitom aj mimo hraníc štátu. Iné osoby
nachádzajúce sa na území štátu sú podriadené cudzineckému režimu. Štátne občianstvo
podľa prof. Sváka vzniká a zaniká z dôvodov, ktoré každý štát upraví vo svojom
zákonodarstve. Úprava podmienok vzniku a zániku štátneho občianstva patrí k suverénnym
právam každého štátu pri rešpektovaní kogentných pravidiel medzinárodného práva. Iba
vo výnimočných prípadoch, najmä v otázkach bipolitizmu, štáty tieto otázky riešia
v medzinárodných zmluvách, pretože inštitút štátneho občianstva má okrem vnútroštátnych
dôsledkov aj dôsledky v medzinárodnom práve. Štátne občianstvo sa vyznačuje stabilitou,
tvrdosťou a stálosťou (Svák, J, Cibulka. Ľ, Klíma, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky.
Všeobecná časť. Bratislava: Eurokódex, s. r. o., 2009. s. 272).
Prof. Mráz podotýka, že štátne občianstvo je síce inštitútom vnútroštátneho práva,
no medzinárodné právo s ním ráta, spája významné právne výsledky. Štátne občianstvo
sprostredkúva účasť jednotlivca na výhodách, ktoré pre neho vyplývajú z medzinárodného
práva. Len ten jednotlivec, ktorý je občanom niektorého štátu, má zabezpečenú plnú účasť
na týchto výhodách.
Každý štát si vlastnými zákonmi určuje obsah štátneho občianstva, podmienky jeho
nadobudnutia, zmeny a zánik, koho možno pokladať za občana a pod. Tieto vnútroštátne
zákony však majú byť v súlade so všeobecnými normami medzinárodného práva
a medzinárodné obyčaje so všeobecnými zásadami medzinárodného práva o štátnom
občianstve.
Na základe medzinárodného práva vykonáva štát jurisdikciu, v obmedzenej miere
nad svojimi občanmi, vojenskými jednotkami, loďami aj mimo svojho štátneho územia
(Mráz, S.: Medzinárodné právo verejné. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzita
Mateja Bela v Banskej Bystrici 2007. s. 206 a nasl.).
K pojmu štátneho občianstva sa vyjadril aj ústavný súd, keď uviedol, že „Štátne
občianstvo je vo všeobecnosti definované ako trvalý (relatívne trvalý) právny vzťah fyzickej
osoby k určitému štátu. Subjektom štátnoobčianského vzťahu sú fyzická osoba a konkrétny
štát. Práve subjekt tohto právneho vzťahu (fyzická osoba) je rozlišovacím kritériom medzi
štátnym občianstvom a štátnou príslušnosťou ako v podstate širším pojmom, ktorý zahŕňa
ako fyzické osoby, tak aj osoby právnické. Obsahom štátnoobčianského právneho vzťahu sú
vzájomné práva a povinnosti ustanovené vnútroštátnymi predpismi každého štátu. Vyplýva
to zo suverenity každého štátu. V tomto zmysle je štátne občianstvo inštitútom
vnútroštátneho práva. Aj keď je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho práva, má pre
jednotlivca – štátneho občana konkrétneho štátu právny význam, resp. dôsledky v oblasti
práva medzinárodného. Zákonodarstvo konkrétneho štátu preto musí (rovnako ako v iných
oblastiach) v právnej úprave štátneho občianstva zachovávať princípy medzinárodného
práva a záväzky vyplývajúce pre štát z medzinárodných zmlúv. Zo zásady medzinárodného
práva, že určenie osôb, ktoré štát považuje za svojich štátnych občanov patrí do jeho
výlučnej právomoci, vyplýva aj určenie podmienok vzniku a zániku štátneho občianstva,
a to bez ohľadu na to, či konkrétna osoba je štátnym občanom aj iného štátu. Rôznosť
vnútroštátnych právnych úprav jednotlivých suverénnych štátov spôsobuje, že niektoré
osoby majú (nadobudnú) štátne občianstvo dvoch, prípadne aj viacerých štátov.“ (uznesenie
sp. zn. II. ÚS 23/96, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
1997, s. 89 a nasl.).
Zásada úpravy štátneho občianstva vnútroštátnym právnym poriadkom vyplýva aj
z Haagskeho dohovoru z roku 1930, ktorý pri posudzovaní konfliktu zákonov o štátnom
občianstve určuje ako referenčnú právnu normu domáce právo, ktoré má konkrétna osoba
(čl. 2 Dohovoru o určitých otázkach týkajúcich sa konfliktu zákonov o štátnom občianstve
z 12. apríla 1930). Otázka štátneho občianstva je limitovaná aj záväzkami plynúcimi
z medzinárodného práva verejného všeobecne, ale aj z medzinárodných záväzkov
bilaterálnych alebo multilaterálnych, ktoré na seba prevzal ten-ktorý štát.
Za prioritu sa dá považovať zmenšovanie počtu osôb bez štátneho občianstva,
ktorých počty sa znásobujú najmä prebiehajúcimi vojnovými konfliktmi, ale aj inými
globálnymi krízami, či už neúrodami vplyvom sucha alebo záplavami rozsiahlych území.
Zníženie počtu osôb bez štátneho občianstva znižuje aj počty osôb, ktoré nepožívajú
ochranu právneho poriadku domovského štátu, čo má zásadný význam pre status týchto
osôb.
Rada Európy participuje na vzniku pravidiel, ktoré zjednocujú princípy v otázkach
štátneho občianstva, aby sa tak zamedzilo riešeniu nežiaducich dôsledkov konfliktu
vnútroštátnych právnych úprav. Aj keď ústavný súd zdôrazňuje voľnosť správania štátu
v otázkach štátneho občianstva, ide o voľnosť relatívnu, nie absolútnu, pretože domovský
štát musí zohľadniť aj medzinárodné záväzky, ktoré na seba prijal signatúrou
medzinárodných zmlúv, ktoré sa stali súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.
Neprijateľnosť existencie osôb bez štátneho občianstva, ktoré je v protiklade
s právom každého na štátne občianstvo, vyplýva aj z čl. 15 Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, podľa ktorej každý má právo na štátnu príslušnosť. Nikoho nemožno pozbaviť
svojvoľne štátnej príslušnosti ani práva svoju štátnu príslušnosť zmeniť. S takto
formulovanej úpravy je zrejmé, že rozhodujúca je vôľa občana konať v smere zmeny svojej
štátnej príslušnosti.
Ministerstvo zahraničných veci Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky č. 418/2000 Z. z. oznámilo, že 6. novembra 1997 bol v Štrasburgu podpísaný
Európsky dohovor o občianstve. Zámer tejto medzinárodnej – právnej úpravy vyplýva z jej
preambuly, podľa ktorej členské štáty Rady Európy, ktoré tento dohovor podpísali, mali
snahu zjednotiť názory na občianstvo, viacnásobné občianstvo a stav bez štátnej
príslušnosti.
Tieto skutočnosti vyplývajú z čl. 1 Európskeho dohovoru o občianstve, podľa
ktorého tento dohovor ustanovuje princípy a pravidlá týkajúce sa občianstva fyzických osôb
a pravidlá upravujú vojenské záväzky v prípadoch viacnásobného občianstva, s ktorými
musí byť vnútroštátna právna norma zmluvných štátov v súlade. V danom prípade ide
o medzinárodnú mnohostrannú zmluvu, ktorá obsahuje princípy a pravidlá, ktoré sa
signatárske štáty tejto zmluvy zaväzujú dodržiavať, a upraviť tak svoje vlastné
zákonodarstvo v danej oblasti práva bez toho, aby boli jednotlivé ustanovenia dohovoru
o občianstve zmluvnými štátmi priamo aplikované. Pravidlá nadobudnutia štátneho
občianstva sú upravené čl. 6 dohovoru o občianstve a pravidlá straty občianstva upravuje
jeho čl. 7. Dohovor o občianstve umožňuje vznik právnej normy obsahujúcej aj možnosť
zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu ustanoviť stratu občianstva
pri dobrovoľnom nadobudnutí ďalšieho občianstva [čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru
o občianstve]. Podľa čl. 3 ods. 1 dohovoru o občianstve každý signatársky štát vo svojom
právnom poriadku ustanoví, kto sú jeho občania. Týmto medzinárodným dohovorom je
potvrdená zvrchovanosť štátu určovať si v právnom poriadku úpravu štátneho občianstva
pri rešpektovaní princípov uvedených v čl. 4 dohovoru o občianstve. Ide o princíp, podľa
ktorého každý má právo na občianstvo, musí sa predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti,
nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva a ani manželstvo, ani zrušenie
manželstva medzi občanom zmluvného štátu a cudzincom, ani zmena občianstva jedného
z manželov počas manželstva neovplyvní automaticky občianstvo druhého z manželov.
Dohovor o občianstve v čl. 7 upravuje otázku straty občianstva zo zákona alebo
z iniciatívy zmluvnej strany. Aj tu však dohovor o občianstve počíta s použitím princípu
zabraňujúceho, aby osoba, ktorá stratí štátne občianstvo, sa stala bezdomovcom.
Dohovor o občianstve teda umožňuje stratu občianstva zo zákona v prípade
dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva a neobmedzuje zmluvné štáty v zavedení
tohto inštitútu do svojich právnych úprav o štátnom občianstve (čl. 15 dohovoru
o občianstve).
Tento spôsob straty občianstva poznajú aj právne systémy Dánska, Holandska,
Rakúska, čo znamená, že strata štátneho občianstva zo zákona (ex lege) nie je ojedinelá
a rešpektuje princíp a pravidlá medzinárodného práva verejného pre zánik štátneho
občianstva.
Členské štáty Organizácie Spojených národov pri rozhodovaní a odňatí štátneho
občianstva musia vziať do úvahy (ak sú jeho signatármi) aj Dohovor o redukovaní počtu
osôb bez štátnej príslušnosti (podpísaný v New Yorku 30. augusta 1961), ktorý
pre Slovenskú republiku nadobudol účinnosť 3. apríla 2000 (bol publikovaný v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 192/2001 Z. z.).
Už z názvu tohto dohovoru je zrejmé, čo je jeho hlavným cieľom. Je to dosiahnutie
redukovania počtu osôb bez štátnej príslušnosti. Tieto princípy sa vzťahujú aj na odňatie
štátneho občianstva.
Pri charakteristike štátneho občianstva má základný význam určenie pravidiel jeho
vzniku a zániku. Aby sme bližšie objasnili problém vzniku štátneho občianstva Slovenskej
republiky, je potrebné uviesť len možnosti vyplývajúce zo zákona o štátnom občianstve
Slovenskej republiky. Ide o garantovanie slovenského občianstva deťom rodičov, z ktorých
aspoň jeden je občanom Slovenskej republiky [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o štátnom
občianstve], deťom, ktorých aspoň jeden z rodičov je štátnym občanom Slovenskej
republiky, alebo deťom narodeným na území Slovenskej republiky, ktorých rodičia sú bez
štátnej príslušnosti, alebo deťom narodeným na území Slovenskej republiky, ktorých rodičia
sú cudzími štátnymi príslušníkmi a narodením nenadobúdajú štátne občianstvo žiadneho
z nich.
Zákonná úprava Slovenskej republiky umožňuje aj ďalšie spôsoby nadobudnutia
štátneho občianstva deťmi, ktoré sa narodili na území Slovenskej republiky a nepreukáže sa
ich iné (cudzie) štátne občianstvo [§ 5 ods. 2 písm. a) zákona o štátnom občianstve], tiež ak
dieťa bolo nájdené na území Slovenskej republiky a ktorého rodičia nie sú známi, pokiaľ sa
nepreukáže, že takéto dieťa narodením nenadobudlo štátne občianstvo iného štátu [§ 5
ods. 2 písm. b) zákona o štátnom občianstve]. Podľa zákonnej úpravy je štátnym občanom
Slovenskej republiky aj dieťa cudzieho štátneho občana a štátneho občana Slovenskej
republiky aj vtedy, ak sa neskôr preukáže, že štátny občan Slovenskej republiky nie je
rodičom dieťaťa (§ 5 ods. 3 zákona o štátnom občianstve).
Pre súčasný právny stav je potrebné uviesť, že podľa Maastrichtskej zmluvy z roku
1992 [dnes Zmluva o fungovaní Európskej únie (čl. 20 ods. 1) citovanej zmluvy] základom
občianstva Európskej únie je štátne občianstvo členského štátu Európskej únie. Keďže
občianstvo Európskej únie nerieši otázku svojho vzniku a zániku, potvrdzuje skutočnosť, že
prvotné je občianstvo členského štátu. Občan členského štátu získava občianstvo Európskej
únie vstupom domovského štátu do Európskej únie. Európska únia garantuje občanom
určité práva na území svojich členských štátov, čím ich odlišuje od občanov nečlenských
štátov.
O tom, že nadobúdanie a strata štátneho občianstva patrí do výlučnej právomoci
členského štátu, potvrdzuje aj Vyhlásenie č. 2 k záverečnému aktu Zmluvy o Európskej
únii, podľa, ktorého „Konferencia vyhlasuje, že zakaždým, keď Zmluva o založení
Európskeho spoločenstva odkazuje na štátnych príslušníkov členských štátov, sa otázka,
ktorého členského štátu má osoba štátne občianstvo, rieši výlučne odkazom na vnútroštátne
právo príslušného členského štátu.“.
K otázkam štátneho občianstva sa vo viacerých rozhodnutiach vyjadril Súdny dvor
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a vo veci Micheletti (Micheletti a. i. C-369/90 Zb.
s. I – 4239) rozhodol, že členský štát je povinný bez akýchkoľvek ďalších podmienok uznať
občianstvo Európskej únie, ktoré vyplýva zo štátneho občianstva priznaného iným
členských štátom Únie. Pri udeľovaní štátneho občianstva je nutné, aby vnútroštátna úprava
všetkých členských štátov rešpektovala podmienky medzinárodným právom verejným
všeobecne uznávané, ako je zákonný a obvyklý pobyt na území členského štátu, ktorý mu
štátne občianstvo udeľuje. Ide o zohľadnenie zásady suverenity štátu pri rozhodovaní
vo veciach štátneho občianstva a o zásadu nezasahovania zo strany iných štátov
do vnútroštátnych noriem upravujúcich oblasť štátneho občianstva. Obsahom občianstva
Európskej únie je najmä právo na voľný pohyb občana členského štátu v rámci celej únie,
ktoré môže byť obmedzené len právom Európskej únie. Ďalej ide o právo voliť a byť volený
do Európskeho parlamentu v tom členskom štáte, v ktorom má štátny občan trvalý pobyt,
a v neposlednom rade aj právo na poskytnutie ochrany diplomatickými a konzulárnymi
úradmi jednotlivých členských štátov, ktoré pôsobia na území tretích štátov. Významnou
garanciou štátnoobčianskeho statusu je princíp medzinárodného práva verejného, podľa
ktorého občan nemôže byť proti svojej vôli zbavený štátneho občianstva. Tento princíp
vyplýva aj z čl. 15 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie
Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948, a je zakotvený v ústavách mnohých
členských štátov. Ide však o iný princíp ako strata štátneho občianstva buď zo zákona,
napr. nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na vlastnú žiadosť, alebo spôsobom,
ktorý ustanovuje zákon, napr. vzdanie sa štátneho občianstva.
Aj keď sme sa z dôvodu objasnenia matérie štátneho občianstva museli okrajovo pre
riešenie predloženej námietky nesúladu zákona o štátnom občianstve zaoberať otázkou jeho
vzniku, základom našich úvah je riešenie ústavných a medzinárodných hľadísk jeho zániku.
Doterajšia judikatúra Súdneho dvora zdôraznila, že nadobudnutie a strata štátneho
občianstva ani občianstva Únie nie sú predmetom právnej úpravy Európskej únie. Sú
predmetom vnútroštátnych úprav, ktoré však musia rešpektovať práva európskeho občana.
Zákon o štátnom občianstve pozná podľa ustanovenia § 9 ods. 1 stratu štátneho občianstva
Slovenskej republiky prepustením zo štátneho zväzku Slovenskej republiky na vlastnú
žiadosť alebo nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu
vôle. Slovenská právna úprava predpokladá slobodný prejav vôle osoby, ktorej štátne
občianstvo zaniká. Táto úprava uvádza aj dve podmienky, ktoré okrem prejavu vôle musia
byť splnené, a to že proti občanovi sa nevedie trestné stíhanie, nebol mu uložený rozsudkom
súdu trest, ktorý ešte nebol vykonaný, ani sa nenachádza vo výkone trestu odňatia slobody.
Občan, ktorého štátne občianstvo má zaniknúť, nesmie mať ani nedoplatky na daniach
a verejných dávkach v Slovenskej republike.
Zo štátneho zväzku možno prepustiť len osobu, ktorá preukáže, že má štátne
občianstvo iného štátu alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia zo štátneho zväzku
Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 zákona o štátnom občianstve). Tým sa zdôrazňuje záujem
Slovenskej republiky nevytvárať situácie, že by činnosťou orgánov verejnej moci
dochádzalo k situáciám, že by občania nemali žiadne občianstvo.
Iniciatívu (prejav vôle) držiteľa štátneho občianstva pri jeho strate predpokladá aj
čl. 8 dohovoru o občianstve, keď samotný článok tohto dohovoru sa nazýva „Strata
občianstva na základe iniciatívy jednotlivca“. Týmto sa zdôrazňuje vôľa jedinca pri strate
občianstva. Ani takáto individuálna aktivita (úmysel) jednotlivca však nemôže viesť k stavu,
že by došlo k strate jeho občianstva úplne, a tým by mohol byť osobou bez štátnej
príslušnosti, teda bezdomovcom.
Novelou zákona o štátnom občianstve (zákon č. 250/2010 Z. z.), ktorá nadobudla
účinnosť 17. júla 2010, bola do právneho poriadku doplnená aj strata štátneho občianstva
na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon
smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva alebo dobrovoľné nadobudnutie
cudzieho občianstva (§ 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve).
Pre úplnosť výkladu je potrebné uviesť aj dôvody, keď k strate štátneho občianstva
nedôjde. Ide o prípad, ak štátny občan Slovenskej republiky nadobudol cudzie štátne
občianstvo v súvislosti s uzavretím manželstva so štátnym občanom cudzieho štátu, a to
za predpokladu, že cudzie štátne občianstvo manžela nadobudol za trvania spoločného
manželstva (§ 9 ods. 17 zákona o štátnom občianstve). Druhý dôvod, kedy nedôjde k strate
občianstva, je to, že cudzie štátne občianstvo bolo nadobudnuté narodením (§ 9 ods. 18
zákona o štátnom občianstve). Zákon zaviedol povinnosť osoby, ktorá stratila štátne
občianstvo, oznámiť bezodkladne stratu obvodnému úradu v sídle kraja (§ 9 ods. 19 zákona
o štátnom občianstve).
Vlastný meritórny prieskum namietaných ustanovení zákona o štátnom
občianstve
A. K námietke nesúladu ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,
§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy
Ustanovenia zákona o štátnom občianstve, ktorých neústavnosť navrhovatelia
namietajú, sa dotýkajú straty štátneho občianstva, okolnosti tejto straty, či už vo forme
prejavu občana, ktorý chce dobrovoľne smerovať k nadobudnutiu štátneho občianstva
cudzieho štátu, alebo dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Tiež sa
týkajú povinnosti občana oznámiť stratu štátneho občianstva orgánu verejnej moci, ktorým
je obvodný úrad v sídle kraja, hrozby priestupku pri takomto neoznámení straty občianstva
a výšky pokuty za takýto priestupok.
Navrhovatelia primárne namietajú nesúlad s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý v otázke
nadobudnutia a straty občianstva odkazuje na zákonnú úpravu a pri odňatí štátneho
občianstva Slovenskej republiky deklaruje nemožnosť odňatia štátneho občianstva
Slovenskej republiky proti vôli občana.
Ako sme už uviedli, otázka úpravy štátneho občianstva je predmetom vnútroštátnej
právnej úpravy. Článok 5 ústavy navrhovatelia spájajú s ďalšími ústavnými článkami,
pretože už na prvý pohľad ich námietka nesúladu označených ustanovení s týmto článkom
v oboch odsekoch nie je zdôvodnená a nie je ani daná príčinná súvislosť medzi označenými
ustanoveniami zákona o štátnom občianstve s uvedeným článkom.
Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 1 ústavy, ide o blanketovú normu splnomocňujúcu
zákonodarcu, aby zákonom vymedzil podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva
Slovenskej republiky. Navrhovateľmi namietaný nesúlad časti zákona o štátnom občianstve
s čl. 5 ods. 1 ústavy neprichádza do úvahy z dôvodu, že ide o zákonnú úpravu v zmysle
ústavných garancií pre úpravu nadobudnutia a straty občianstva. Spôsob úpravy štátneho
občianstva je v plnom rozsahu v súlade s ústavnými princípmi a príkazmi, pokiaľ ide
o zvolenú formu úpravy. Článok 5 ods. 2 ústavy zakazuje odňatie štátneho občianstva proti
jeho vôli.
Navrhovatelia namietajú nesúlad zákonnej úpravy s čl. 5 ods. 2 ústavy, podľa ktorej
nikomu nemožno odňať občianstvo.
Ústavná úprava čl. 5 ods. 2 ústavy obmedzuje zákonodarcu, aby pri prijímaní najmä
trestnej legislatívy nemohol stanoviť popri iných trestoch aj trest straty občianstva ako
sankciu. Takáto ústavná úprava má svoje opodstatnenie v rámci vytvárania demokratického
právneho poriadku. V období, ktoré náš právny poriadok označuje ako obdobie neslobody,
dochádzalo k pozbavovaniu odporcov režimu platného občianstva bez toho, aby bola
zabezpečená garancia nadobudnutia iného občianstva.
Nedemokratický režim dokonca v rámci boja proti vnútornému nepriateľovi mal
spracovaný projekt „Asanácia“, podľa ktorého došlo k pozbaveniu občianstva politických
odporcov režimu. Z uvedeného vyplýva, že nikoho nemožno zbaviť občianstva bez jeho
vôle.
Zákonodarca reagoval na ústavnú úpravu odlišným termínom „strata“ štátneho
občianstva, ktorý odlíšil od ústavného termínu „odňatie“ štátneho občianstva. Nejde len
o formálne vyjadrenie terminológie, ale aj o materiálny obsah, ktorý sa viaže na prejav vôle.
Termín „odňatie“ má lingvisticky iný význam ako termín „strata“. Podstata rozdielu
medzi týmito dvomi slovnými výrazmi, z ktorých je jeden ústavný a druhý je obsahom
zákonnej úpravy, spočíva v tom, že nejakým vonkajším zásahom niekoho dôjde k odobratiu
niečoho niekomu, resp. k pripraveniu niekoho o niečo.
V právnej terminológii sa synonymicky používa tiež termín „pozbavenie“, napr.
pojem „pozbavenie spôsobilosti na právne úkony“, „pozbavenie rodičovských práv“ atď.
Gramatický význam tohto termínu i jeho porovnanie so známymi právnymi inštitútmi
zreteľne nasvedčuje tomu, že pojem „odňatie“, resp. „pozbavenie“ predpokladá vonkajší
(spravidla mocenský) zásah extranea.
Oproti tomu výraz „strata“ má najmä význam „stratiť niekoho“, „prísť o niečo“,
„prísť o niekoho“, teda ide o opak pojmu „nadobudnúť“, resp. pojmu „získať“, resp. „stratiť
peniaze, majetok“.
„Stratiť niečo“ na rozdiel od pojmu „mať odňaté niečo“, resp. „byť pozbavený
niečoho“, teda nepredpokladá vonkajší zásah tretej osoby. Je teda zrejmé, že aj z hľadiska
gramatickej interpretácie porovnávaných textov je ochrana zakotvená v čl. 5 ods. 2 ústavy
zameraná na také prípady, keď dochádza k odňatiu pozbavenia štátneho občianstva
mocenským zásahom tretej osoby (štátu).
Takým prípadom nie je strata štátneho občianstva, ktorá je upravená v ustanovení § 9
ods. 16 zákona o štátnom občianstve. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
pri posudzovaní námietok vo veciach nesúhlasu zákona o štátnom občianstve vo veciach
Fehér č. 14927/12 a Dolník č. 30415/12 z 21. mája 2013 dospel k záveru, že odňatie
štátneho občianstva zo zákona predchádza úmysel sťažovateľa prijať maďarské občianstvo
na základe vlastnej vôle, v uvedených veciach boli sťažovateľom známe následky ich
konania (rozhodnutia), a konali tak s vedomím si následkov svojho rozhodnutia
v slovenskom právnom poriadku. Prejav vôle občana, ktorý mieni požiadať o iné štátne
občianstvo, je slobodný a ničím nenútený s vopred ustanovenými postupmi v právnom
poriadku.
Navrhovatelia sú si vedomí, že podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva
je podľa ústavnej úpravy potrebné ustanoviť zákonom. Keďže ide o výlučnú právomoc
zákonodarného orgánu Slovenskej republiky, zákonom o štátnom občianstve došlo aj
k takejto právnej úprave. Keďže k spôsobu úpravy nemali navrhovatelia pripomienky, svoju
námietku videli v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorú spájajú najmä s otázkou prijatia zákona
č. 250/2010 Z. z. v národnej rade, teda námietka bola vznesená na spôsob vzniku
preskúmavanej právnej úpravy.
Navrhovatelia vytýkali najmä neprerokovanie zákona č. 250/2010 Z. z.
v pripomienkovom konaní a nestanovenie naliehavého právneho záujmu na jeho
prerokovanie a predloženie na prerokovanie v národnej rade. Rovnako vytýkajú aj postup
národnej rady v legislatívnom procese, ktorý charakterizujú ako „krajne neštandardný“,
keďže došlo k prerokovaniu zákona v rámci všetkých troch čítaní a zároveň k jeho
schváleniu v deň jeho doručenia národnej rade. Pripustili, že takýto spôsob prerokovania je
právne možný, ide však o výnimočnú situáciu, ktorá musí byť odôvodnená mimoriadnymi
okolnosťami, keď by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd,
bezpečnosti alebo k značným hospodárskym škodám Slovenskej republiky. S týmto podľa
nich neštandardným postupom národnej rady spájajú navrhovatelia nesúlad napadnutých
ustanovení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, vidia v ňom aj porušenie ustanovenia § 89
ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom
poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rokovacom poriadku“ alebo aj „rokovací poriadok“).
Prieskum súladu kompetencií zákonodarného zboru v jeho legislatívnom procese
možno vykonať na základe prieskumu troch prvkov. Prvým prvkom je preskúmanie
legislatívneho procesu vo vzťahu k právomociam orgánu, ktorý návrhom napadnutý zákon
vydal. Druhým prvkom je preskúmanie procesu (procedúry) prijatia zákona a jeho
schválenie. Tretím prvkom preskúmavania je súlad preskúmavaného zákona s ústavným
poriadkom Slovenskej republiky.
Ak je preskúmavanie kladné, ústavný súd skúma, či bol zákon vydaný ústavou
predpísaným spôsobom. Ak ani na túto otázku nenájde zápornú odpoveď, pristúpi ústavný
súd k preskúmaniu napadnutých ustanovení zákona z hľadiska súladu tohto zákona
s ústavným poriadkom Slovenskej republiky a medzinárodnými záväzkami, ktoré sú
súčasťou tohto ústavného poriadku.
K prvej otázke, a to posúdeniu kompetencie, či vydávajúci orgán mal na takéto
vydanie ústavou predpokladanú kompetenciu, ústavný súd konštatuje, že predmetný zákon
o štátnom občianstve bol schválený v národnej rade v zmysle čl. 72 ústavy, podľa ktorého je
národná rada jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že niet iného kompetentného orgánu na vydanie
zákona ako orgánu, ktorý aj v skutočnosti zákon schválil podľa čl. 86 písm. a) ústavy.
Druhým prvkom prieskumu súladu kompetencií zákonodarného zboru
v legislatívnom procese je preskúmanie samotného legislatívneho procesu (procedúry)
prijatia.
Plénum ústavného súdu z predložených príloh zistilo, že 26. mája 2010 vláda
predložila „vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov“, ktorý bol predložený ako tlač č. 1545.
Predseda národnej rady rozhodnutím č. 1574 z 26. mája 2010 (č. 1482/2010) pridelil
návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona Výboru Národnej
rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj (ďalej len „výbor pre
verejnú správu a regionálny rozvoj“) na prerokovanie v termíne „ihneď“.
Rozhodnutím predsedu národnej rady č. 1575 z 26. mája 2010 (č. 1483/2010)
národnej rade navrhol:
„A prideliť
vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov (tlač č. 1545) doručený 26. mája 2010 na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru
Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
verejnú správa a regionálny rozvoj;
B. určiť
k vládnemu návrhu zákona ako gestorský Výbor Národnej rady Slovenskej republiky
pre verejnú správu a regionálny rozvoj, ktorý navrhne lehotu na prerokovanie návrhu
zákona v druhom čítaní vo výboroch a v gestorskom výbore.“
Národná rada uznesením č. 2076 z 26. mája 2010 podľa § 89 ods. 1 zákona
o rokovacom poriadku na návrh vlády „súhlasí s tým, že“ vládny návrh zákona o štátnom
občianstve (tlač č. 1545) prerokuje v skrátenom legislatívnom konaní.
Národná rada uznesením č. 2077 (č. 1483/2010) z 26. mája 2010 rozhodla, že vládny
návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Zároveň tento vládny návrh zákona pridelila na
prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavnoprávny výbor“) a výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Zároveň určila
ako gestorský výbor národnej rady, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj s tým, že
stanovila termín prerokovania „ihneď“.
Ústavnoprávny výbor na svojej 118. schôdzi (č. 1483/2010) schválil uznesenie č. 865
z 26. mája 2010, v ktorom vyjadril súhlas s vládnym návrhom zákona (tlač č. 1545)
a odporučil vládny návrh zákona (tlač č. 1545) schváliť. Zároveň uložil predsedovi
ústavnoprávnemu výboru predložiť stanovisko k uvedenému návrhu zákona predsedovi
gestorského výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj.
Výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj 26. mája 2010 prerokoval návrh
zákona (tlač č. 1545) a schválil uznesenie č. 363, v ktorom prerokoval vládny návrh zákona
(tlač č. 1545), súhlasil s týmto vládnym návrhom a odporúča národnej rade návrh zákona
schváliť. Jeho predsedovi uložil stanovisko doručiť predsedovi národnej rady.
Gestorský výbor zároveň prijal uznesenie č. 364, ktorým schválil spoločnú správu
k vládnemu návrhu zákona o štátnom občianstve (tlač č. 1545) a poveril svojho predsedu
Tibora Cabaja, aby vystúpil na schôdzi národnej rady k uvedenému vládnemu návrhu
a predniesol spoločnú správu. Výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj (gestorský
výbor) predložil pod č. 1545 (č. UV-22782/2010) z 26. mája 2010 spoločnú správu výboru
o prerokovaní vládneho návrhu zákona o štátnom občianstve vo výboroch v druhom čítaní.
Oba výbory prerokovali návrh zákona, ktorý odporučili schváliť. Gestorský výbor
určil svojho predsedu za spoločného spravodajcu výboru. Zároveň ho poveril prednesením
spoločnej správy výboru a navrhnúť národnej rade postup pri hlasovaní o predmetnom
vládnom návrhu zákona po ukončení rozpravy k nemu.
V druhom čítaní bol predložený pozmeňovací návrh poslancom Mikulášom
Dzurindom, ktorý podporilo svojimi podpismi 17 poslancov. Pozmeňovací návrh
k ustanoveniam § 1, § 9c a § 9d obsahuje znenie navrhovaných ustanovení, ako aj
odôvodnenie. Zároveň navrhli aj nadobudnutie účinnosti dňom 1. januára 2011.
Národná rada po prerokovaní vládneho návrhu zákona v druhom a treťom čítaní
schválila uznesenie č. 2078 (č. 1483/2010) z 26. mája 2010, podľa ktorého vládny návrh
zákona o štátnom občianstve (tlač č. 1545) môže byť prerokovaný v druhom čítaní. V čase
hlasovania bolo v národnej rade prítomných 112 poslancov. Hlasovania sa zúčastnilo 111
poslancov, za návrh hlasovalo 89 poslancov, proti návrhu hlasovalo 6 poslancov a zdržalo
sa 16 poslancov, 1 poslanec nehlasoval a neprítomných bolo 38 poslancov. Hlasovania
o protinávrhu poslanca Nagya sa zúčastnilo 113 poslancov, hlasovalo 111 poslancov,
za protinávrh bolo 36 poslancov, proti 32 poslancov, zdržalo sa 43 poslancov, nehlasovali
2 poslanci a neprítomných bolo 37 poslancov. Protinávrh poslanca Nagya, aby bol zákon
prerokovaný vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti
a postavenie žien, nebol hlasovaním schválený.
Následným hlasovaním č. 11 rozhodla národná rada o pridelení vládneho návrhu
zákona výborom a určila lehotu na prerokovanie vo výboroch.
Z prítomných 113 poslancov hlasovalo 109 poslancov, za návrh hlasovalo 95
poslancov, proti návrhu hlasovalo 5 poslancov, zdržalo sa 9 poslancov, nehlasovali 4
poslanci a neprítomných bolo 37 poslancov.
Nasledovalo hlasovanie č. 12 (26. mája 2010) o pozmeňovacom návrhu poslanca
Mikuláša Dzurindu, ktorý nebol schválený. Z prítomných 111 poslancov hlasovalo 109
poslancov, za hlasovalo 25 poslancov, proti hlasovalo 76 poslancov a zdržalo sa 8
poslancov, 2 poslanci nehlasovali a 39 poslancov nebolo prítomných. Hlasovanie č. 13
o celom zákone sa konalo 26. mája 2010 na schôdzi národnej rady č. 52.
Vládny návrh zákona o štátnom občianstve bol schválený na tomto hlasovaní. Zo 115
prítomných poslancov hlasovalo 114, za návrh hlasovalo 90 poslancov, proti 7 poslancov,
zdržalo sa 17 poslancov, 1 poslanec nehlasoval a neprítomných bolo 35 poslancov.
Ústavnému súdu bol predložený aj návrh na skrátené legislatívne konanie
o vládnom návrhu zákona o štátnom občianstve, ktorý bol predložený ako tlač č. 1544
pod č. UV-22780/2010. Návrh obsahuje aj odôvodnenie prijatia zákona v skrátenom
legislatívnom konaní tým, že existovalo „bezpečnostné riziko, ktoré vzniká z dôvodu
možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho občianstva občanom Slovenskej
republiky. Predložený návrh je predovšetkým reakciou na pripravované zmeny právnej
úpravy udeľovania štátneho občianstva v Maďarskej republike.“.
Vláda navrhla, aby podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku bol vládny návrh
zákona prejednaný v skrátenom legislatívnom konaní „z dôvodu ohrozenia bezpečnosti...“.
O tomto návrhu hlasovala 26. mája 2010 národná rada v hlasovaní č. 8, na ktorom
bol návrh schválený. Prítomných na hlasovaní bolo 112 poslancov, hlasovalo 111
poslancov, za návrh hlasovalo 89 poslancov, proti návrhu bolo 7 poslancov, zdržalo sa 15
poslancov, nehlasoval 1 poslanec a neprítomných bolo 38 poslancov.
Za návrh na skrátené legislatívne konanie hlasovali okrem koaličných poslaneckých
klubov aj prítomní členovia klubu KDH a 3 nezaradení poslanci Martin Kuruc, Juraj Liška
a Peter Gabura. Tomuto hlasovaniu v zmysle čl. 13 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády
Slovenskej republiky predchádzalo rozhodovanie vlády, ktorá prijala uznesenie č. 352
z 25. mája 2010, ktorým schválila vládny návrh na skrátené legislatívne konanie.
Zástupca skupiny poslancov predložil ústavnému súdu záznam vystúpenia poslanca
Pavla Hrušovského, v ktorom namietal zaradenie bodu programu na rokovanie
25. mája 2010, ako aj kópiu svojho vyjadrenia k návrhu zákona, kde poprel možné
bezpečnostné riziká zákona, keď uviedol: „... lebo ja si myslím, že predávanie poslaneckých
miest, rozparcelovanie Slovenska svojim mecenášom sú mi skutočnými bezpečnostnými
rizikami, ktoré sú v rozpore s národno-štátnymi záujmami Slovenskej republiky.“
Citovaná diskusia potvrdzuje, že prerokovanie v národnej rade prebiehalo
štandardným spôsobom a že k predkladaným návrhom (tlači) prebiehala diskusia
a hlasovanie.
K námietke poslanca Pavla Hrušovského je potrebné uviesť, že následne
po objasnení namietaného problému súhlasil so skráteným legislatívnym konaním, čo dal
na vedomie svojím hlasovaním o predloženom návrhu zákona o štátnom občianstve.
Právnym predpokladom skráteného legislatívneho konania o vládnom návrhu zákona
o štátnom občianstve je, že ide o výnimočnú situáciu, ktorá musí byť odôvodnená
mimoriadnymi okolnosťami, keď by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv
a slobôd, bezpečnosti alebo k značným hospodárskym škodám Slovenskej republiky.
Vláda Slovenskej republiky zdôvodnila svoj návrh na skrátené legislatívne konanie
možnosťou ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky.
Tento návrh bol riadne prerokovaný na zasadnutí vlády a po jeho schválení bol
predložený na rozhodnutie národnej rady, ktorá svojím hlasovaním uznala predložené
dôvody na skrátené legislatívne konanie.
Úlohou ústavného súdu je preskúmať, či legislatívny postup pri prijímaní zákona
o štátnom občianstve je v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky
a rokovacím poriadkom, a to najmä pokiaľ ide o námietku porušenia rokovacieho poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že pri rokovaní vlády a národnej rady bol zabezpečený
postup predpokladaný právnym poriadkom Slovenskej republiky na schvaľovanie zákonov
v skrátenom legislatívnom konaní.
Skutočnosť, že niektorý poslanec alebo poslanecký klub s návrhom vlády nesúhlasí,
nie je dôvodom na vyslovenie neústavnosti legislatívneho procesu rozhodovania o vládnom
návrhu zákona o štátnom občianstve. Iné stanovisko, ako je navrhované stanovisko, možno
prejaviť vo svojom vystúpení a v hlasovaní o predkladanom uznesení.
Pokiaľ ide o existenciu dôvodov na skrátené legislatívne konanie, vláda dôvod
sformulovala vo forme možného „bezpečnostného rizika“, čo národná rada príslušným
hlasovaním aj schválila. Takýto postup umožňuje poslancom a aj poslaneckým klubom
s predkladaným návrhom prejaviť nesúhlas, a to hlasovaním (ktoré sa aj uskutočnilo).
S názorom, že uznesenie maďarského parlamentu o možnosti občianstva bez zmeny
bydliska môže byť bezpečnostným rizikom, zaznelo aj mimo územia Slovenskej republiky.
V samotnom Maďarsku opozičná tlač 21. mája 2010 uviedla: „Uznesenie maďarského
parlamentu z konca mája 2010 ponúknuť Maďarom v týchto štátoch aj potom maďarské
štátne občianstvo, keď neprenesú svoje trvalé bydlisko do Maďarska, znamená obrat s dnes
ešte neodhadnuteľnými dôsledkami pre väčšinové národy, pre menšiny a miesto Maďarska
v strednej Európe. Štát a národ sa totiž nikde vo východostrednej Európe nekryjú.“ Podľa
názoru liberálneho publicistu a ekonóma Tomása Bauera „Prvými poškodenými tejto
studenej vojny budú Maďari žijúci v susedných krajinách.“ (tieto úvahy cituje Paul Lendvai
vo svojej práci Lendvai, P.: Premrhaná krajina. Bratislava: Kalligram 2012. s. 101).
Z uvedeného vyplýva, že názory na možné bezpečnostné riziká neboli len
konštatovaním vlády, ale zazneli aj zo zahraničia. Pokiaľ ide o námietku zástupcu
navrhovateľov, že nemal možnosť vzhľadom na skrátené legislatívne konanie sa riadne
na legislatívny proces pripraviť, možno toto jeho tvrdenie konfrontovať s postojom iného
poslanca Mikuláša Dzurindu, ktorý pripravil pozmeňujúci návrh aj s odôvodnením, ktorý
podporili svojimi podpismi 17 poslanci. O tomto pozmeňujúcom návrhu bolo riadne
rokované a bol aj predmetom hlasovania na plenárnej schôdzi. Nie je v právomoci
ústavného súdu posudzovať obdobie, ktoré potrebuje individuálne poslanec parlamentu
na prípravu aktívne zasiahnuť do legislatívneho procesu.
Táto doba môže byť rôzna podľa odbornosti poslanca a jeho individuálnej prípravy
reagovať na prerokovávanú problematiku.
Pri skúmaní prvého a druhého kritéria procesu preskúmania zákona o štátnom
občianstve ústavný súd nezistil porušenie legislatívneho procesu, ktoré by mohlo znamenať
nesúlad ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b
ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ ide o posúdenie obsahu napadnutých ustanovení zákona o štátnom občianstve
s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy, ústavný súd pri ich preskúmavaní vychádzal
zo svojej doterajšej judikatúry.
Ústavný súd už v inej svojej veci uviedol, že prijímanie zákonov patrí do výlučnej
kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky a samo osebe nie je spôsobilé porušiť
práva podľa čl. 1 a čl. 12 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 13 dohovoru (uznesenie ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 11/04 z 22. januára 2004). Ústavný súd sa vo viacerých svojich
rozhodnutiach zaoberal ústavným princípom rovnosti a zdôraznil, že ustanovenia ústavy sú
formulované vo všeobecnej rovine (čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3
ústavy), a preto je potrebné ich vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe
na konkrétnu situáciu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/08 zo 7. mája 2008).
Podobne aj vo veci sp. zn. I. ÚS 17/99 (nález z 22. septembra 1999, Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu slovenskej republiky 1999, s. 366) ústavný súd uviedol, že
„ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie charakter
konkrétneho základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len
v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave.“.
Ústavný súd konštatuje, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,
§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve sú v súlade s čl. 5 ods. 1 a 2
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy.
B. K námietke nesúladu § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1
písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Navrhovatelia zdôrazňujú, že „vychádzajúc z ústavného princípu ustanoveného
v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v prípade,
ak si osoba, ktorá stratila štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho
štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle, nesplnila povinnosť bezodkladne
oznámiť túto skutočnosť obvodnému úradu v sídle kraja, orgán objasňujúci priestupok
nemá reálnu možnosť objasniť vyššie uvedený priestupok, pretože v zmysle zákona č.
372/1990 Zb. nedisponuje zákonnými možnosťami takýto priestupok zistiť. Zákon č. 40/1993
Z. z. za týmto účelom neustanovil žiadny mechanizmus, na základe ktorého by mohol byť
uvedený priestupok zistený inak ako oznámením dotknutej osoby. Neexistuje teda reálna
zákonná možnosť Slovenskej republiky zistiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva.“.
Navrhovatelia tiež zdôrazňujú, že „Okrem skutočnosti, že výška ustanovenej
zákonnej pokuty nie je svojou výškou primeraná miere porušenia chráneného záujmu
Slovenskej republiky (pripomíname, že tento chránený záujem nebol predkladateľom zákona
č. 250/2010 Z. z. definovaný), je ukladanie ustanovenej pokuty v rozpore so zásadami
ukladania sankcií vyjadrenými v § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., podľa ktorých sa pri
určení druhu sankcie a jej výmery prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob
jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru
zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten
istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní...
Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak neexistuje reálna legálna možnosť zistiť
a objasniť priestupok, je uloženie sankcie nemožné a nevykonateľné.
Napadnuté ustanovenia zákona č. 40/1993 Z. z. sú nevykonateľné, ale ako to bude
ďalej uvedené, aj nejasné a neurčité a nezodpovedajú teda základnému princípu právneho
štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to princípu právnej istoty.
Možno podľa nášho názoru prijať záver, že napadnuté ustanovenia zákona č. 40/1993 Z. z.
sú nevykonateľné a nespĺňajú požiadavky, ktoré na tvorbu práva v právnom štáte
a na obsah právnych noriem kladie Ústava Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti.“.
Európsky dohovor o občianstve umožňuje (čl. 7 ods. 1) stratu občianstva priamo
zo zákona v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva a neustanovuje
povinnosť vydať o tom súčasne i písomné rozhodnutie. V prípadoch, keď zmena právneho
postavenia nastáva priamo zo zákona, vydanie rozhodnutia nemá zmysel, pretože orgán
vydávajúci takéto rozhodnutie nemá o čom rozhodovať, pretože rozhodnuté bolo zákonom.
Jediným odôvodnením takéhoto rozhodnutia by bola výlučne existencia zákonného
rozhodnutia priamo ustanovujúca zmenu právneho stavu. V danom prípade sa vydávanie
správnych rozhodnutí považuje za nadbytočný úkon, ktorý by zbytočne zvyšoval
administratívnu náročnosť štátnej správy. Tvrdenie o nesúlade, teda podľa ministra
spravodlivosti, ktorý zastupuje vládu, preto nemožno akceptovať.
Navrhovatelia namietali nesúlad uvedených ustanovení zákona o štátnom občianstve
s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu alebo inú
právnu ochranu ústava priznáva v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. Inak povedané, všetkých
základných práv, ktoré sa priznávajú podľa čl. 46 ústavy, sa možno domáhať iba
v medziach zákonov, ktoré vykonávajú jeho ustanovenia.
V takto formulovanom pozitívnom záväzku existuje výnimka, iba ak Slovenská
republika pristúpi k medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť
pred zákonmi, podobne aj k medzinárodnej zmluve uzatvorenej podľa čl. 154c ods. 1
ústavy. Podobne prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky majú aj právne záväzné akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie podľa čl. 7 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že čl. 46 ods. 1 ústavy je
primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“
do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených
v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, t. j. čl. 46 až čl. 50 ústavy (napr. II. ÚS 91/08,
II. ÚS 161/09). Ústavný súd zdôraznil, že k porušeniu tohto základného práva môže dôjsť
vtedy, ak by (v danom prípade) fyzickej osobe bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na súde alebo inom orgáne verejnej moci (napr. II. ÚS 8/01). Úlohou súdov, ktorú
možno rozšíriť i na úlohu orgánov verejnej moci, je chrániť občana pred skutkovými
a právnymi omylmi všeobecných súdov a iných orgánov verejnej moci do jeho práv, ktoré
sú z hľadiska ústavy neudržateľné a neospravedlniteľné (napr. I. ÚS 17/01).
Štátny orgán alebo súd, ktoré by spôsobili, že fyzická osoba sa bez vlastného
zavinenia nemôže obrátiť na súd, aby jej poskytol súdnu ochranu, by sa tak dopustili
porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 14/01). Ústavný súd už
v minulosti riešil aj priznanie postavenia utečenca z pohľadu základného práva
garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, keď uviedol, že základným predpokladom poskytnutia
tejto ochrany v rámci konania o postavení utečencov je rešpektovanie príslušných
ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 283/1995 Z. z. o utečencoch
v znení neskorších predpisov vrátane tých z nich, ktoré upravujú podmienky, lehoty, ako aj
ďalšie náležitosti konania o žiadostiach o priznanie postavenia utečenca (II. ÚS 7/02).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré sú
jeho súčasťou, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna norma (napr. IV. ÚS 77/02). Ústavný súd sa viackrát
zaoberal aj odôvodnením súdneho rozhodnutia, keď uviedol, že jasné a jednoznačné
odôvodnenie meritórneho rozhodnutia alebo rozhodnutia procesnej povahy tvorí súčasť
základného práva na súdnu ochranu (napr. II. ÚS 6/03). Ústavný súd pri rozhodovaní
o existencii základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozhodol, že je povinnosťou
všeobecného súdu, na ktorý sa obrátil sťažovateľ so žalobou proti rozhodnutiu správneho
orgánu týkajúceho sa jeho základných práv a slobôd, aby takéto rozhodnutie preskúmal a vo
veci rozhodol, či správny orgán porušil navrhovateľovo právo (napr. III. ÚS 43/03).
Zdôraznil, že zo súdneho prieskumu nemôže byť vylúčený podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
z právomoci všeobecných súdov žiadny prípad, ktorý sa dotýka niektorého zo základných
práv a slobôd, a to aj bez ohľadu na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a iných
zákonov (napr. IV. ÚS 138/03). Rozhodnutia správnych orgánov môže všeobecný súd
nielen preskúmavať, ale ich aj zrušiť pre ich nepreskúmateľnosť. Nemožnosť objektívne
posúdiť súlad napadnutého správneho rozhodnutia s právnym poriadkom je dôvodom
uplatnenia kasačného princípu v správnom súdnictve bez súčasného konštatovania
nezákonnosti rozhodnutia (v merite veci). Zrušenie správneho rozhodnutia pre ich
nepreskúmateľnosť v rámci výkonu správneho súdnictva je prostriedkom otvárajúcim
možnosť účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce
konaniu pred správnym orgánom podľa Správneho poriadku (napr. III. ÚS 97/2010).
Vo všetkých citovaných rozhodnutiach ústavný súd riešil podmienky, za ktorých sa
účastník môže domáhať ochrany poskytovanej všeobecným súdom alebo iným orgánom
verejnej moci.
Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že uplatnenie tohto základného práva je
subsidiárne, to znamená, že iba ak fyzická osoba má iné právo, ktoré môže byť predmetom
súdnej ochrany, vznikne osobe oprávnenie prístupu k súdu. Súdnej ochrane predchádza
rozhodovacia činnosť orgánu verejnej správy. Keďže v danom prípade dochádza k zániku
občianstva zákonom, vo veci absentuje rozhodovacia činnosť orgánu verejnej moci, a preto
sa nemožno dožadovať súdnej ochrany.
Úprava oblasti štátneho občianstva je vo výlučnej právomoci Slovenskej republiky,
odňatie štátneho občianstva na základe zákona (ex lege) je jedným z možných spôsobov,
ktoré poznajú aj iné právne poriadky. Výsledkom rozhodovania občana je na základe jeho
slobodnej voľby skončenie jeho občianstva Slovenskej republiky. Tým, že takémuto
postupu nepredchádza žiadne písomné rozhodnutie, nie je možné ani jeho preskúmanie, a to
ani v otázke jeho odôvodnenia, tak ako sa domáhajú navrhovatelia.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť aj skutočnosť, že k uplatneniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje,
aby sa fyzická osoba takéhoto práva dožadovala len v medziach tohto zákona v súlade
Nevyhnutnou vlastnosťou súdnej ochrany v materiálnom právnom štáte je nastolenie
právnej istoty, ktorá dáva nezmeniteľnosť rozhodnutiu orgánu verejnej moci. Zákonným
odňatím štátneho občianstva ex lege je naplnená vôľa občana, ktorá smeruje k realizácii
jeho úmyslu, a rozhodnutie orgánu verejnej moci je zrozumiteľné, jasné, nespochybniteľné
a nezameniteľné. Také rozhodnutie nastoľuje právnu istotu občana ako subjektu dotknutého
rozhodnutím orgánu verejnej moci vo veci jeho štátneho občianstva.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietanou absenciou právnej istoty
zaručenej čl. 1 ods. 1 ústavy a namietanými porušeniami „reálnej a legálnej možnosti zistiť
a objasniť priestupok, včítane jeho objasnenia a uloženia sankcie“. Z takto formulovanej
námietky nie je zrejmé, či ju navrhovatelia uplatňujú z pohľadu orgánu verejnej moci alebo
z pohľadu fyzickej osoby, ktorá prejavom svojej vôle stratila občianstvo Slovenskej
republiky.
Ústavný súd konštatuje, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,
§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve a právny režim v nich
obsiahnutý sú v súlade so zárukami obsiahnutými v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
C. K námietke nesúladu ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,
§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve
Navrhovatelia uvádzajú, že dohovor o občianstve napríklad v čl. 7 upravuje aj
situácie, keď dochádza k strate občianstva zo zákona alebo z iniciatívy zmluvného štátu.
Zdôrazňujú, že „ako je zrejmé z originálneho znenia dôvodovej správy k Európskemu
dohovoru o občianstve, takáto strata občianstva zo zákona alebo na základe iniciatívy
zmluvného štátu je vnímaná ako odňatie, respektíve zbavenie osoby občianstva zo strany
zmluvného štátu. Napriek tomu, že gramaticky ide o stratu občianstva, významom je takáto
strata občianstva fakticky odňatím občianstva, na čo upozorňuje aj dôvodová správa
k Európskemu dohovoru o občianstve.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné opätovne pripomenúť, že v zmysle článku 4
písm. c) Európskeho dohovoru o občianstve budú normy týkajúce sa občianstva každého
zmluvného štátu vychádzať aj z princípu, že nikto nebude svojvoľne zbavený svojho
občianstva.“.
Podľa názoru navrhovateľov sa v § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 zákona o štátnom
občianstve upravila strata štátneho občianstva zo zákona spôsobom, ktorý sa podľa ich
názoru nevysporiadal s požiadavkou čl. 11 dohovoru o občianstve, podľa ktorého každý
zmluvný štát musí zabezpečiť rozhodnutie týkajúce sa straty jeho občianstva a toto
rozhodnutie by malo podľa navrhovateľov obsahovať odôvodnenie.
Navrhovatelia uvádzajú, že „... sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva
Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,
vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny
občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho
súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona
č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 4 písm. a) a c) Európskeho dohovoru
o občianstve.“.
V právnej úprave dochádza k strate občianstva ex lege z dôvodu, že zákon nepočíta
s vydaním rozhodnutia, čo umožňuje aj čl. 7 ods. 1 dohovoru o občianstve, podľa ktorého
„... vo vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu občianstva zo zákona alebo na základe
iniciatívy zmluvného štátu... nemožno okrem prípadov, medzi ktoré patrí aj dobrovoľné
nadobudnutie ďalšieho občianstva“. Naproti tomu čl. 11 dohovoru o občianstve upravujúci
odôvodnenie ako povinný obsah rozhodnutia sa vzťahuje len na tie prípady straty
občianstva, v ktorých sa v konaní o uvedených otázkach občianstva rozhoduje alebo sa
občianstvo má osvedčiť, teda nevzťahuje sa na prípady jeho straty ex lege.
Neznamená to ani, že sa nemôže uplatniť mechanizmus straty občianstva zo zákona
v prípade, že dôjde k nadobudnutiu iného občianstva. K zániku štátneho občianstva
dochádza na základe zákona, čomu predchádza výslovný prejav vôle fyzickej osoby, ktorá
si zvolila iné občianstvo, čím dochádza k stavu, že táto osoba sa nestáva osobou bez
štátneho občianstva, k čomu sa zaviazala Slovenská republika pristúpením k Európskemu
dohovoru o občianstve 1. marca 2000.
Článok 4 Európskeho dohovoru o občianstve obsahuje princípy, ktoré signatársky
štát je povinný prevziať do svojej právnej úpravy. Z týchto princípov navrhovatelia
namietajú nesúlad s princípom uvedeným v čl. 4 písm. a) a c) dohovoru o občianstve. Prvý
z týchto princípov uvádza právo každej fyzickej osoby na občianstvo. Z citovanej právnej
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 1 písm. b), ods. 16 a 19, ako aj § 9 ods. 1 písm. d) a ods. 2
zákona o štátnom občianstve nevyplýva, že by občan nemal právo na občianstvo. Táto
právna úprava je prioritne založená na slobodnej voľbe občianstva fyzickou osobou.
Keďže rozhodnutie o voľbe občianstva a ukončenie občianstva ex lege
preskúmavaným zákonom nastáva v jednom okamihu, nedošlo ani nemôže dôjsť k stavu, že
by sa táto osoba čo len na okamžik ocitla v stave bez občianstva, a je teda splnená aj
podmienka uvedená pod čl. 4 písm. b) dohovoru o občianstve.
Ako sme v našom výklade uviedli, k ukončeniu občianstva ex lege dochádza
na základe predchádzajúceho prejavu vôle fyzickej osoby, ktorá si zvolila iné občianstvo.
Je teda neprípustné a vylúčené viesť úvahu o tom, že nejaká fyzická osoba je zbavená
svojvoľne občianstva. Preskúmavaná právna úprava je v súlade s princípom obsiahnutým
v čl. 4 písm. c) dohovoru o občianstve.
Podľa čl. 11 dohovoru o občianstve zmluvný štát zabezpečí, aby rozhodnutie o strate
občianstva obsahovalo odôvodnenie. Ako sme v predchádzajúcom výklade k otázke zániku
občianstva uviedli, môže k nemu dôjsť aj ex lege, keď sa rozhodnutie o zániku občianstva
nevydáva, a v tom prípade nemožno ani preskúmavať takéto rozhodnutie, ktoré sa pri tomto
spôsobe ukončenia občianstva nevydáva.
V danom prípade nemožno preskúmať ani právnu úpravu na základe čl. 11 dohovoru
o občianstve, keďže na stratu občianstva ex lege sa písomné rozhodnutie nevydáva. Ústavný
súd zdôrazňuje, že prejav vôle fyzickej osoby so získaním nového občianstva je
dobrovoľný, nenútený, a to ani orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky, a je slobodným
prejavom vôle tejto fyzickej osoby.
Strata občianstva nenastane, ak fyzická osoba neprejaví vôľu nadobudnúť nové štátne
občianstvo. V medzinárodnom práve, ako sme už uviedli, je bipolitizmus všeobecne
považovaný za nežiaduci z dôvodu možných medzištátnych sporov napr. v otázkach
diplomatickej ochrany, služby v ozbrojených silách a pod.
O tom, aké princípy medzinárodného práva sa uplatňujú vo veciach štátneho
občianstva, jeho straty a nadobudnutia štátneho občianstva iného členského štátu
Európskeho spoločenstva, uviedol Súdny dvor (Veľká komora) 2. marca 2010 vo veci Janka
Rottmana proti Slobodnému štátu Bavorsko pod č. C-135/08. V bode 39 uviedol, že
definovanie podmienok získania a straty občianstva patrí v súlade s medzinárodným právom
do právomoci každého členského štátu (rozsudok Micheletti a i., 11. november 1999,
bod 10, Mesbah, C-179/98, Zb. s. 1-7955, bod 29).
Európsky súd pre ľudské práva 21. mája 2013 rozhodol o spojení sťažnosti
č. 14927/12 Fehér proti Slovenskej republike a sťažnosti č. 30415/12 Dolník proti
Slovenskej republike pre namietané porušenie čl. 13 a 14 dohovoru, čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V odôvodnení svojho rozhodnutia ESĽP uviedol:
„Keďže podstata sťažnosti spočívala v tom, že obaja sťažovatelia aj napriek ich
želaniu ponechať si slovenské občianstvo ho po získaní maďarského občianstva stratili, Súd
sa vo svojom rozhodnutí zaoberal najprv touto skutočnosťou. V tejto súvislosti Súd
vo svojom rozhodnutí pripomenul, že ani Dohovor, ani jeho protokoly nezaručujú právo
na štátnu príslušnosť, tak ako tomu je vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, avšak
nevylúčil, že za istých okolností svojvoľné odmietnutie štátneho občianstva môže viesť
k porušeniu čl. 8 Dohovoru. Avšak vzhľadom na to, že Dohovor negarantuje právo
na štátnu príslušnosť, otázku, či osobe bola štátna príslušnosť odopretá svojvoľne
spôsobom prípustným nastoliť otázku podľa Dohovoru, je potrebné stanoviť s ohľadom
na podmienky vnútroštátneho práva. Súd ďalej uviedol, že sťažovatelia sa vo svojich
sťažnostiach neodvolali na svoje práva podľa čl. 8 Dohovoru. V každom prípade však
poznamenal, že požiadali o maďarské občianstvo na základe vlastnej vôle v čase, keď boli v
platnosti relevantné ustanovenia zákona o štátnom občianstve, a že tak urobili s vedomím si
následkov svojho rozhodnutia podľa slovenského práva. Preto im s ohľadom
na aplikovateľné zákonné ustanovenia nebolo odmietnuté slovenské občianstvo svojvoľne.
Za daných okolností a na základe dokumentov, ktoré mal k dispozícii, Súd nevidel dôvod
na preskúmavanie sťažností z vlastnej iniciatívy podľa čl. 8 Dohovoru, a preto sťažnosti
týkajúce sa straty slovenského štátneho občianstva vyhlásil v zmysle čl. 35 ods. 3 písm. a)
Dohovoru za neprijateľné ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru a odmietol ich
v súlade s čl. 35 ods. 4. Čo sa týka namietaného čl. 1 Protokolu č. 1 samostatne a v spojení
s čl. 14 Dohovoru, Súd poznamenal, že vzhľadom na to, že sťažovatelia nekonkretizovali
skutočnosti, ktoré podľa nich vyústili do porušenia tohto práva, vyhlásil v tomto smere
sťažnosti za zjavne nepodložené a odmietol ich.“
Z citovaného rozhodnutia ESĽP je zrejmý dôraz, ktorý tento súd kladie na prejav
vlastnej vôle fyzickej osoby s následným uvedomením si následkov svojho rozhodnutia
pri voľbe štátneho občianstva, a to vzhľadom na existujúcu právnu úpravu.
Dôraz na slobodnú vôľu fyzickej osoby zvoliť si občianstvo podľa vlastnej úvahy
vylučuje svojvôľu v postupe orgánov verejnej moci pri rozhodovaní o odňatí štátneho
občianstva.
Ústavný súd nezistil nesúlad ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,
§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 4 písm. a) a písm. c)
a čl. 11 dohovoru o občianstve.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad citovaných ustanovení zákona o štátnom občianstve
s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zdôrazňuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti sústavne
zdôrazňuje totožnosť garantovanej ochrany zaručenej čl. 46 ústavy s čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto v tejto časti ústavný súd odkazuje na svoje vyjadrenie k vzneseným námietkam
uvedeným v časti nálezu pojednávajúcich o námietke nesúladu s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
v ktorých nezistil nesúlad s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Protinávrh č. I predložený sudcom Lajosom Mészárosom
Sudca Lajos Mészáros predložil plénu ústavného súdu protinávrh č. I, ktorým sa
domáhal, aby ústavný súd zákonodarnú procedúru, ktorou boli prijaté napadnuté
ustanovenia zákona o štátnom občianstve, posúdil ako nesúladnú s ústavou.
Výrok protinávrhu č. I bol predložený v tomto znení:
„1. Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d),
§ 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom
občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov n i e s ú v s ú l a d e
s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u je.“
Odôvodnenie protinávrhu č. I bolo sudcom Lajosom Mészárosom predložené v tomto
znení:
Posúdenie ústavnosti zákonodarnej procedúry
(súlad s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy)
Ústavný súd si v úvode kladie obdobnú otázku, ako svojho času sudca Hans A.
Linde, či v prípade, že je zákon vyhlásený bez dodržiavania pravidiel legitímnej tvorby
právnych predpisov, možno hovoriť o zákone spĺňajúcom požiadavky demokratického
právneho štátu, a zároveň ústavný súd jedným dychom hodnotí ako pozoruhodnú tú
skutočnosť, že ústavný súd k dnešnému dňu plnohodnotne neodpovedal na túto zásadnú
otázku (porov. Linde, Hans A.: Due process of lawmaking. IN Nebraska law review, 55,
1976. p. 242; Williams, Robert F.: State constitutional limits on legislative procedure:
legislative compliance and judicial enforcement. IN Publius: The journal of federalism, 17,
Winter 1987. p. 112).
Ústavný súd sa stotožňuje s tézou, že princípy demokratického právneho štátu sa
uplatňujú i v procese tvorby práva na zákonodarnej úrovni (porov. Navot, S.: Judicial
review of the legislative process. Israel Law Review, Vol. 39, No. 2, 2006. p. 216). Za tie,
ktoré sú esenciálne pre zadosťučinenie princípom demokratického právneho štátu v procese
tvorby práva ústavný súd považuje najmä princíp slobodnej súťaže politických strán, princíp
väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva
verejnosti oboznámiť sa a identifikovať sa s „produktom“ parlamentnej procedúry (návrhom
zákona). Pri detailnejšom náhľade na uvedené princípy možno uzavrieť, že ich
uplatňovaním v procese tvorby práva v podmienkach parlamentnej demokracie je plne
rešpektovaný princíp pluralizmu, podľa ktorého všetky strany zúčastnené na parlamentnej
procedúre dostali príležitosť sa s prejednávanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej
vyjadriť. S tým zároveň súvisí a plynule nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie
zástancov konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej
opozície) na prezentovanie názoru a kontrola vládnucej väčšiny. V neposlednom rade sa
aplikáciou uvedenej triády princípov v legislatívnom procese uplatňuje právo občianskej
spoločnosti na oboznámenie sa s procesom tvorby práva a predkladanou zákonnou úpravou,
ktorá reguluje určitý okruh spoločenských vzťahov, ktorých aktérmi je práve verejnosť.
Tieto postuláty sú plne akceptované i v rámci rozhodovacej činnosti súdnych
orgánov kontroly ústavnosti, pričom v záujme komparatistiky postačuje, ak ústavný súd
odkáže na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorý zotrváva na judikovanom
názore: „Ústavní soud opětovně zdůraznil nutnost dodržování pravidel legislativního
procesu, neboť elementárním požadavkem i jen formálně chápaného právního státu je
vyloučení libovůle z rozhodování orgánů veřejné moci, kdy nedodržení pravidel může vést
nejen ke zpochybnění legitimity přijatého rozhodnutí (zákona), nýbrž i jeho legality, což
v daném případě skutečně vedlo ke zrušení napadených ustanovení zákona, a to pro rozpor
procedury jejich přijetí s ústavními zásadami demokratického právního státu... Ústavní
soud... označil za základní princip parlamentního rozhodování i princip pluralismu...
Za určující charakteristiku parlamentního rozhodování je tak rovněž třeba považovat
princip veřejnosti zásadně uplatňovaný při projednávání zákonů, který směřuje jak dovnitř,
tak i vně parlamentní komory... V neposlední řadě je třeba mezi demokratické principy
legislativního procesu zahrnout i princip většinového rozhodování a od něj neoddělitelný
princip ochrany menšin... Mezi nejzákladnější práva parlamentní opozice... lze zařadit
zejména práva zaručující parlamentní menšině účast na parlamentních procedurách; práva
umožňující parlamentní opozici výkon dozoru a kontrolu vládnoucí většiny i vlády
samotné.“ (pozri Nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 77/06
a sp. zn. Pl. ÚS 55/10).
Na tomto mieste sa ústavný súd opätovne zamýšľa a kladie si v poradí druhú,
nemenej dôležitú otázku, či ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povolaný
v priestore reprezentatívnej demokracie dohliadať na proces tvorby práva realizovaný
volenými zástupcami ľudu ako zdroja moci v štáte, a to v rámci konania o súlade
(zohľadňujúc platné a účinné znenie ústavy a zákona o ústavnom súde) konkrétnych
právnych predpisov, ktoré sú výslednicou popísaného legislatívneho procesu.
Odpoveď na otázku položenú v predchádzajúcom bode súvisiacu s reflexiou
princípov demokratického právneho štátu v rámci prijímania normatívnych právnych aktov
zákonodarným zborom (v podmienkach ústavného poriadku Slovenskej republiky v rámci
prijímania zákonov národnou radou v rámci legislatívneho procesu) v spojení s kontrolou
uvedenej reflexie súdnymi orgánmi kontroly ústavnosti (v podmienkach ústavného poriadku
Slovenskej republiky ústavným súdom v rámci konania o súlade právnych predpisov) je,
nahliadajúc prizmou modernej konštitucionalistiky, dichotomická. Na jednom póle stojí
odpoveď (v širšom zmysle slova) vychádzajúca primárne z podstaty kontroly ústavnosti
normatívnych právnych aktov súdnymi orgánmi kontroly ústavnosti, resp. odpoveď
(v užšom slova zmysle) vychádzajúca z problematiky súdneho aktivizmu (judicial activism)
verzus zdržanlivosti (sebaobmedzenia, self-restraint) súdnych orgánov kontroly ústavnosti
v rámci preskúmavania súladu normatívnych právnych aktov. S licenciou pre
zovšeobecnenie a zjednodušenie možno konštatovať, že odpoveď a obhajoba súdnej
kontroly ústavnosti normatívnych právnych aktov akcentuje závery, že sudcovia (rozumej
v zmysle príslušných súdnych orgánov) sú oprávnení intervenovať do právneho poriadku
vyslovením nesúladu právneho/-nych predpisu/-ov s právnym predpisom vyššej právnej sily
(najmä s ústavou), a to pre účely posilnenia demokratických inštitútov (zastupiteľskej
demokracie), zabezpečenia takého právneho poriadku, ktorý spĺňa atribúty právneho štátu
(k tomu porov. napr. Ely, John Hart.: Democracy and distrust. A theory of judicial review.
Cambridge: Harvard University Press, 1998. p. 87 a nasl.; Ginsburg, T.: Judicial review in
new democracies. Constitutional courts in asian cases. New York: Cambridge University
Press, 2003. p. 31 a nasl.). Intenzita a miera takýchto zásahov je predmetom vášnivej
diskusie tých, ktorí vyslovujú väčšiu zdržanlivosť (sebaobmedzenie, self-restraint), a tých,
ktorí obhajujú aktivistickejší prístup (judicial activism) súdnych orgánov kontroly
ústavnosti v rámci preskúmavania súladu právnych predpisov (zahŕňajúci ingerenciu
súdnych orgánov kontroly ústavnosti aj do legislatívneho procesu). Na druhom póle stojí
odpoveď tých, ktorí broja proti súdnej kontrole ústavnosti právnych predpisov o. i. z dôvodu
obáv z uzurpovania legislatívnych funkcií zákonodarcu justíciou a prichádzajú s tézou, že
efekt súdnej kontroly ústavnosti právnych predpisov je možné dosiahnuť prostredníctvom
štandardného politického procesu (k tomu porov. napr. Tushnet, M: Taking the constitution
away from the courts. Princeton: Princeton University Press, 1999. p. 174 a nasl.;
Krishnakumar, Anita S.: Representation reinforcement: A legislative solution to a legislative
process problem. IN Harvard journal on legislation. Vol. 46, 2009. p. 4).
Ústavný súd sa vo svojej existencii prihlásil s ohľadom na ústavný poriadok
Slovenskej republiky k prvej odpovedi, a to v modalite sebaobmedzenia, zdržanlivosti pri
kontrole súladu právnych predpisov, zvlášť v súvislosti s preskúmaním ústavnosti
legislatívneho procesu pri prijímaní zákona národnou radou, keďže ústavný súd sa
významnejšie dotkol ústavnosti legislatívnej procedúry v dvoch prípadoch (PL. ÚS 48/03,
PL. ÚS 23/05), avšak tieto príležitosti využil iba na to, aby národnú radu upozornil
na rešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky
vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou
vetou ústavy bez podrobnejšieho preskúmania ústavnosti legislatívneho procesu alebo
prípadného vyslovenia porušenia ústavných pravidiel legislatívneho procesu pri prijímaní
zákona v národnej rade.
Podľa navrhovateľov „napadnuté ustanovenia predmetného zákona boli...
prerokované v skrátenom legislatívnom konaní, pričom neboli splnené podmienky
na využitie tohto mimoriadneho spôsobu prerokovania a schválenia zákona... Vzhľadom
k uvedeným skutočnostiam... prijatím ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9
ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d), § 9[b] ods. 2 zákona [o štátnom občianstve] v skrátenom
legislatívnom konaní došlo k hrubému a svojvoľnému nerešpektovaniu riadneho
zákonodarného procesu a tým došlo k porušeniu článkov... 1 ods. 1 a článku 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky“.
Predmetom konania pred ústavným súdom je novela zákona o štátnom občianstve,
ktorá bola národnou radou schválená v rámci skráteného legislatívneho konania.
Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku za mimoriadnych okolností, keď
môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak
hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť
na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.
Podľa § 89 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku o skrátenom legislatívnom konaní
môže národná rada rozhodnúť aj vtedy, ak si rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie
Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané
podľa čl. 41 Charty Organizácie Spojených národov vyžaduje neodkladné prijatie zákona.
Podľa § 89 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku v skrátenom legislatívnom konaní
sa obmedzenia podľa § 25, § 72 ods. 1, § 74 ods. 2, § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2
a § 86 nepoužijú.
Prijímanie zákona národnou radou v režime skráteného legislatívneho konania má
za cieľ zabezpečiť bezodkladnú a účinnú reakciu zákonodarcu (i) na mimoriadnu okolnosť,
a predísť tak konkretizovanej hrozbe (ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo
bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody) alebo (ii) ak rozhodnutie Rady
bezpečnosti Organizácie Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného
mieru a bezpečnosti vyžaduje neodkladné prijatie zákona.
Možnosť národnej rady uzniesť sa na návrh vlády na skrátenom legislatívnom konaní
o návrhu zákona je limitovaná požiadavkou splnenia náležitostí (podmienok) upravených
zákonom o rokovacom poriadku, a samozrejme, podmienok upravených ústavnými
normami vzťahujúcimi sa na legislatívny proces v národnej rade. Medzi tieto podmienky
zákon o rokovacom poriadku okrem formálnych podmienok radí i materiálnu podmienku.
Tou je existencia „mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných
ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody“
(§ 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku). Dôvodom uznesenia sa národnej rady
na skrátenom legislatívnom konaní je i rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie
Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané
podľa čl. 41 Charty Organizácie Spojených národov, ktoré si vyžaduje neodkladné prijatie
zákona (§ 89 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku).
Čo sa na účely skráteného legislatívneho konania v zmysle § 89 ods. 1 zákona
o rokovacom poriadku považuje za mimoriadnu okolnosť, nie je zákonom o rokovacom
poriadku definované. V judikatúre sa za mimoriadnu okolnosť na účely skráteného
legislatívneho konania považuje iba taká okolnosť, ktorá sa zjavne vymyká bežnému
priebehu spoločenských alebo politických procesov, a to vnútroštátnych i vonkajších, alebo
môže ísť o okolnosť, ktorú predstavuje prírodná katastrofa (porov. nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 55/10, bod 84). Ide o objektívne vnímateľnú realitu, ktorú
netreba dokazovať, a zároveň ide o predpoklad vzniku ohrozenia základných ľudských práv
a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozby značných hospodárskych škôd pre štát.
V prípade aplikácie § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku národná rada môže
uplatňovať právomoc uzniesť sa na skrátenom legislatívnom konaní, iba ak objektívne
existuje mimoriadna okolnosť a v jej rámci ide o dostatočne odôvodnený prípad ohrozenia
základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozbu značných
hospodárskych škôd pre štát. Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo
bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát je potenciálnym následkom
mimoriadnej okolnosti, ktorý je však potrebné individualizovať (a teda odôvodniť).
Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných
hospodárskych škôd pre štát sú dostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie je reálne
(atribút reálnosti ohrozenia), priame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a je
konkretizovaný spôsob ohrozenia (atribút konkrétnosti ohrozenia).
Ústavný súd si uvedomuje, že ide o limity, ktoré značne obmedzujú národnú radu
v rámci jej ústavou zverenej suverenity v oblasti zákonodarstva, avšak ide o limity
predpokladané samotnou ústavou (čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2) a odôvodnené
vplyvom uplatnenia skráteného legislatívneho konania na ústavným súdom už uvedený
a princípmi demokratického právneho štátu zastrešený princíp slobodnej súťaže politických
strán, princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny a princíp verejnosti. Tomu
zodpovedá i skutočnosť, že niektoré štáty upravujú skrátené legislatívne konanie na ústavnej
úrovni [napr. Spolková republika Nemecko, kde je inštitút skráteného legislatívneho
konania upravený pod názvom Stav legislatívnej núdze v Základnom zákone Spolkovej
republiky Nemecko (Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland) v čl. 81].
Vládny návrh na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu novely zákona
o štátnom občianstve vláda odôvodnila „bezpečnostným rizikom, ktoré vzniká z dôvodu
možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho občianstva občanom Slovenskej
republiky. Predložený návrh zákona je predovšetkým reakciou na pripravované zmeny
právnej úpravy udeľovania štátneho občianstva v Maďarskej republike.“ (návrh vlády
na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona dostupný na www.nrsr.sk).
Z uvedeného možno spoľahlivo vyvodiť, že vláda svoj návrh na skrátené legislatívne
konanie predkladala v presvedčení o aplikovateľnosti § 89 ods. 1 zákona o rokovacom
poriadku.
Potenciálne ohrozenie bezpečnosti (v zmysle § 89 ods. 1 zákona o rokovacom
poriadku) ako eventualita odôvodňujúca v rámci už definovanej mimoriadnej okolnosti
uznesenie sa národnej rady na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona nie je
samotným zákonom o rokovacom poriadku ďalej normatívne upravené, a to ani
prostredníctvom odkazujúcej alebo blanketovej právnej normy.
Pojem „bezpečnosť“, resp. „stav bezpečnosti“ je pojmom ústavným. Jeho definícia je
obsiahnutá v ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,
vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“).
Podľa čl. 1 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu bezpečnosť je stav, v ktorom
je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť,
územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú
chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.
Podľa čl. 8 ods. 2 ústavného zákona o bezpečnosti štátu Bezpečnostná rada
Slovenskej republiky v mieri sa ako poradný orgán podieľa na vytváraní a realizácii
bezpečnostného systému Slovenskej republiky, plnení medzinárodných záväzkov v oblasti
bezpečnosti, vyhodnocuje bezpečnostnú situáciu v Slovenskej republike a vo svete;
pripravuje pre vládu návrhy opatrení na zachovávanie bezpečnosti Slovenskej republiky,
na predchádzanie krízovým situáciám, ako aj návrhy na riešenie vzniknutej krízovej
situácie; podrobnosti jej fungovania v čase mieru ustanoví osobitný zákon.
Podľa čl. 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o bezpečnosti štátu vláda zodpovedá
za obranu a bezpečnosť štátu.
Pre posúdenie ohrozenia bezpečnosti je potrebné primárne vychádzať z definície
pojmu bezpečnosť, ktorá je upravená v čl. 1 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.
To znamená, pôjde o ohrozenie stavu, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu,
jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc
štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok
a životné prostredie.
Rovnako je potrebné akcentovať medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská
republika viazaná a ktorými sa upravujú povinnosti Slovenskej republiky ako zmluvnej
strany v záujme zabezpečenia bezpečnosti a mierového stavu (k tomu pozri
Severoatlantickú zmluvu platnú pre Slovenskú republiku od 29. marca 2004, Zbierka
zákonov Slovenskej republiky č. 301/2004, najmä čl. 1 a čl. 3).
V prípade existencie mimoriadnej okolnosti a v rámci nej potenciálneho ohrozenia
bezpečnosti v zmysle ústavného zákona o bezpečnosti štátu (príp. bezpečnosti a mieru
v zmysle medzinárodnej zmluvy záväznej pre Slovenskú republiku) ako dôvodu pre
uznesenie sa národnej rady o skrátenom legislatívnom konaní (§ 89 ods. 1 zákona
o rokovacom poriadku), ohrozenie bezpečnosti musí mať reálny základ, a teda možno naň
(na konkrétnu skutočnosť) objektívne odkázať (atribút reálnosti). Ďalej potenciálne
ohrozenie musí byť priame, nie sprostredkované, nepriame alebo domnelé (atribút
bezprostrednosti), ktorého odvrátenie možno zabezpečiť schválením právnej úpravy v rámci
štandardného priebehu legislatívneho procesu. Súčasne musí byť daná konkretizácia
spôsobu (atribút konkrétnosti) ohrozenia. A tak iba za splnenia týchto podmienok je možné
uznesenie sa národnej rady na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona považovať
za ústavné a zákonné, a teda nie svojvoľné.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
Princíp legality vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy určuje miesto a postavenie štátnej
moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich
podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp
právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri
splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza
(môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo
zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo
mu ústava alebo zákon dovoľuje. Uvedené ustanovenie súčasne určuje, že konanie orgánu
štátu v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Príkazu
ústavnej normy obsiahnutej v citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy preto nezodpovedá
konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu
zákona, a ani konanie orgánu štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale nie zákonom
ustanoveným postupom (porov. I. ÚS 3/98).
Návrhom vlády na skrátené legislatívne konanie komunikované ohrozenie
bezpečnosti, s ktorými sa v konečnom dôsledku stotožnila aj národná rada svojím
uznesením sa o skrátenom legislatívnom konaní o vládnom návrhu novely zákona o štátnom
občianstve a následným prijatím novely zákona o štátnom občianstve, ústavný súd hodnotí
ako dostatočne neodôvodnené.
Pravdou je, že vláda konkretizovala skutočnosť, ktorú považovala za skutočnosť
ohrozujúcu bezpečnosť štátu. Tou mala byť novela zákona o maďarskom štátnom
občianstve prijatá v tom čase v Maďarsku. Uvedeným by bol však naplnený iba atribút
reálnosti potenciálneho ohrozenia bezpečnosti. Jeho ďalšie atribúty – konkretizácia spôsobu
ohrozenia bezpečnosti a bezprostrednosť ohrozenia bezpečnosti – neboli preukázané.
V čase predkladania návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie, ako aj v čase
prijímania novely zákona o štátnom občianstve v národnej rade neexistovali ani iné závery
(napr. na základe návrhu opatrenia Bezpečnostnej rady Slovenskej republiky
na zachovávanie bezpečnosti, prípadne závery prijaté na medzinárodnej úrovni), ktoré by
dostatočne odôvodňovali existenciu ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky
definovanej v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu (prípadne ohrozenia bezpečnosti
a mierového stavu v zmysle medzinárodnej zmluvy záväznej pre Slovenskú republiku).
Spornou ostáva existencia samotnej mimoriadnej okolnosti, pretože v čase prijatia
novely zákona o štátnom občianstve v národnej rade nebola novela zákona o maďarskom
štátnom občianstve účinná, keďže jej účinnosť bola stanovená na 28. august 2010 (možnosť
podať žiadosť o prednostné udelenie maďarského občianstva), resp. 1. január 2011
(aplikácia samotného procesu rozhodovania príslušných štátnych orgánov o žiadostiach
o udelenie maďarského štátneho občianstva). Zároveň ide o vylúčenie čo i len úvah
o priamosti (bezprostrednosti) ohrozenia bezpečnosti v zmysle ústavného zákona či
medzinárodných zmlúv záväzných pre Slovenskú republiku, keďže novela zákona o štátnom
občianstve bola národnou radou prerokovaná a prijatá 26. mája 2010, čo znamená, že
národná rada mohla dosiahnuť želaný efekt novely zákona o štátnom občianstve v rámci
riadneho legislatívneho procesu.
Národná rada Slovenskej republiky tým, že sa uzniesla a prijala novelu zákona
o štátnom občianstve v rámci skráteného legislatívneho konania, hoci na to neboli splnené
zákonom o rokovacom poriadku (§ 89) ustanovené materiálne podmienky, nedodržala
príkaz ustanovený čl. 2 ods. 2 ústavy a zároveň neopodstatnene zasiahla do práva strán
zúčastnených na parlamentnej procedúre na oboznámenie sa s prerokovávanou vecou
a zároveň práva sa k veci vyjadriť, neopodstatnene obmedzila otvorenú diskusiu zástancov
konkurenčného názoru, neopodstatnene obmedzila právo parlamentnej menšiny
(parlamentnej opozície) na prezentovanie názoru, a tým aj kontrolu vládnucej väčšiny,
a neopodstatnene obmedzila právo občianskej spoločnosti na oboznámenie sa s procesom
tvorby práva a predkladanou zákonnou úpravou, čím porušila čl. 1 ods. 1 ústavy.
V podmienkach demokratického právneho štátu nie je prípustné, aby súčasťou
právneho poriadku bol zákon, iný normatívny právny akt alebo konkrétne právne normy,
ktoré boli prijaté v rámci legislatívneho procesu, pri ktorom boli práve tieto viaceré princípy
demokratického právneho štátu porušené. Ústavný súd preto uzatvára, že § 9 ods. 1 písm.
b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve
nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy.
V.
Protinávrh č. II predložený sudcom Lajosom Mészárosom
Sudca Lajos Mészáros predložil plénu ústavného súdu protinávrh č. II.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá
z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa
uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov.
Vzhľadom na to, že protinávrh č. I sudcu Lajosa Mészárosa nebol plénom ústavného
súdu schválený, keďže zaň nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného
súdu (čl. 131 ods. 1 ústavy, § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde), predložil sudca Lajos
Mészáros plénu ústavného súdu protinávrh č. II.
Protinávrh č. II na rozdiel od protinávrhu č. I nevyhovuje návrhu skupiny poslancov
v časti, v ktorej navrhovali vyslovenie nesúladu § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b
ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
z dôvodov procedurálnych nedostatkov pri schválení novely zákona o štátnom občianstve,
čomu zodpovedá aj odôvodnenie protinávrhu č. II (časť V, s. 25 – 29 protinávrhu č. II).
Podstatou protinávrhu č. II je návrh na vyslovenie nesúladu samotnej podstaty
napadnutej právnej úpravy, teda ustanovení zákona o štátnom občianstve s ústavou
a dohovorom o občianstve.
Výrok protinávrhu č. II bol predložený v tomto znení:
„1. Ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona
č. 250/2010 Z. z. n i e s ú v s ú l a d e s čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e . “
Odôvodnenie protinávrhu č. II (v časti týkajúcej sa vlastného prieskumu) bolo
sudcom Lajosom Mészárosom predložené v tomto znení:
Posúdenie ústavnosti zákonodarnej procedúry
(súlad s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy)
Ako prvou je potrebné osobitne sa zaoberať námietkou navrhovateľov týkajúcou sa
spôsobu schválenia návrhu novely zákona o štátnom občianstve v skrátenom legislatívnom
konaní, na ktoré podľa ich názoru neboli splnené podmienky ustanovené rokovacím
poriadkom. Podstatou tejto časti návrhu je tak otázka, či jestvovali hmotnoprávne
(materiálne) dôvody na skrátené legislatívne konanie ustanovené v § 89 ods. 1 zákona
o rokovacom poriadku, ktoré výrazne skracuje parlamentnú a tiež verejnú diskusiu o návrhu
zákona. Navrhovatelia však nespochybnili výslovné ústavné podmienky vzniku zákona ani
formálne zákonné podmienky skráteného legislatívneho konania (teda návrh vlády na jeho
konanie ani existenciu uznesenia národnej rady o ňom).
Ústavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy
na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady. Článkom 92 ods. 2
ústavy ustanovuje, že rokovanie národnej rady a jej výborov ustanoví zákon. Týmto
zákonom je rokovací poriadok. Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je
porušením ústavy, ale na druhej strane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu
zákona, a nie interného predpisu parlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných
kultúrach, vyplýva i záujem ústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne
záväznú formu. Inými slovami, forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu
dosahovať také porušenia zákona, ktoré by neboli porušením ústavy, ak by boli upravené
len uznesením parlamentu. Parlamentná procedúra preto nie je úplne mimo kontroly
ústavného súdu.
Zmyslom parlamentnej procedúry je diskusia (keďže práve pri nej je poslanec takmer
úplne slobodný vo vyjadrení svojich názorov, porov. čl. 78 ods. 2 ústavy) a hlasovanie,
preto by porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad
vtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať
stanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona alebo by v celej procedúre bolo mnoho
podstatných nedostatkov, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt.
Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre dotkol ústavnosti legislatívnej
procedúry v dvoch prípadoch. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 48/03 skupina poslancov namietala,
že v režime skráteného legislatívneho konania navrhnutého vládou vládny poslanec
obsažným pozmeňovacím návrhom vyprázdnil vládny návrh. Vzniklo tak vlastne akési
poslanecké skrátené legislatívne konanie. Skupina poslancov namietala taktiež možnosť
povereného ministra rozširovať vládny návrh zákona. Ústavný súd odmietol návrh ako
zjavne neopodstatnený, a uviedol, že nemožno preskúmať rozpor napadnutého zákona
s ústavou (označenými článkami) iba z dôvodu, že národná rada určitým spôsobom porušila
rokovací poriadok, resp. že nepostupovala striktne podľa jeho ustanovení upravujúcich
prerokovanie návrhov zákonov, ak sa netvrdia a nepreukážu taký chybný postup a úkony
v legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľné samy osebe, bez ohľadu na vecný obsah
napadnutého zákona. Ústavný súd nevidel v danom procese svojvôľu na strane národnej
rady. V závere svojho uznesenia však pripomenul, že porušenie noriem ústavného procesu
pred národnou radou je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel
zákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.
Ústavný proces pred národnou radou v posudzovanej veci však neobsahoval také postupy
a úkony, ktoré by po ich vyhodnotení viedli k záveru, že kvôli týmto ústavno-procesným
pochybeniam je prijatý zákon v rozpore s označenými článkami ústavy.
V náleze sp. zn. PL. ÚS 23/05 navrhovateľ namietal aj procesné nedostatky
spočívajúce v aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere
nálezu konštatoval, že v danom prípade vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúce
neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku nepovažoval za potrebné
vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia rokovacieho poriadku pri schvaľovaní
napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, aby na ich základe bolo možné vysloviť jeho
nesúlad s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Napriek tomu ústavný súd národnú radu upozornil
na potrebu rešpektovania zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu ako
požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1
ods. 1 prvou vetou ústavy.
Možno preto zovšeobecniť, že ústavný súd volí zdržanlivý prístup k posudzovaniu
legislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov.
Osobitne sa to týka tých oblastí, v ktorých má národná rada určitý priestor pre politickú
úvahu a v ktorých sa prieskum ústavného súdu obmedzuje na kontrolu tzv. obhájiteľnosti.
Akceptovanie širokej miery politického uváženia (wide margin of appreciation, weiter
politischer Ermessensspielraum) v sebe totiž nevyhnutne zahŕňa aj akceptovanie určitej
miery chybovosti tejto úvahy, teda právo na nesprávny odhad príčin či následkov určitej
situácie a nesprávne rozhodnutie. Nesprávny odhad tak v týchto prípadoch nie je javom
protiprávnym (ultimatívne dokonca protiústavným), ale je logickým „právom“ národnej
rady, priamo vyplývajúcim z práva na politické uváženie a jeho nevyhnutným
komplementárnym doplnkom. Ak ústavný súd nemá nadmerne obmedzovať širokú mieru
politického uváženia, logicky nesmie príliš prehnane reagovať na prípadné pochybenia
národnej rady pri jej aplikácii. Zásah ústavného súdu by mal prichádzať až vtedy, ak postup
národnej rady vykazuje znaky svojvôle do tej miery, že jej rozhodnutie je z pohľadu
ústavných či zákonných kritérií uplatňovania jej politického uváženia zjavne neobhájiteľný,
teda neexistuje žiaden racionálny súvis medzi rozhodnutím národnej rady a dôvodmi,
o ktoré toto svoje rozhodnutie opiera. V takýchto prípadoch možno vychádzať z toho, že
národná rada svoje rozhodnutie len zdanlivo založila na ňou tvrdených dôvodoch, skutočné
dôvody sú však iné a národná rada ich z akéhokoľvek dôvodu nechcela či nedokázala
vyjadriť.
Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku viaže oprávnenie národnej
rady uzniesť sa na skrátenom legislatívnom konaní na alternatívne splnenie troch
hmotnoprávnych (materiálnych) podmienok: (1) ohrozenie základných ľudských práv
a slobôd, (2) ohrozenie bezpečnosti štátu alebo (3) hrozba značných hospodárskych škôd
pre štát. Vo všetkých troch prípadoch ide o relatívne neurčité pojmy, ktoré si nevyhnutne
vyžadujú akceptáciu širokej miery politickej úvahy národnej rady o ich splnení. Osobitne to
platí vo vzťahu k posúdeniu druhých dvoch kritérií. I keď to priamo s prerokúvanou vecou
nesúvisí, možno pripomenúť, že je to národná rada, do ktorej kompetencie patrí vyslovovať
súhlas s medzinárodnými politickými a vojenskými zmluvami [čl. 86 písm. b) ústavy],
schvaľovať štátny rozpočet [čl. 86 písm. g) ústavy], rokovať o základných otázkach politiky
vrátane politiky vnútornej, medzinárodnej a hospodárskej [čl. 86 písm. h) ústavy], ako aj
rozhodovať o vypovedaní vojny [čl. 86 písm. j) ústavy]. Z uvedených ustanovení tak možno
vyvodiť, že je to priamo demokraticky legitimovaná národná rada, ktorá je v prvom rade
kompetentná (a zodpovedná) rozhodovať o tom, čo sú bezpečnostné záujmy Slovenskej
republiky a ako sú ohrozené, ako aj o tom, čo je vhodné a potrebné pre hospodárstvo štátu.
V prerokúvanej veci síce nejde priamo o meritórny výkon týchto ústavných oprávnení,
avšak ústavodarcom zreteľne vyjadrenú vôľu nemožno ponechať nepovšimnutú ani pri
výklade a posudzovaní spôsobu výkonu zákonných kompetencií, pri ktorých národná rada
tieto otázky posudzuje len incidenčne.
Z odôvodnenia vládneho návrhu na skrátené legislatívne konanie o návrhu novely
zákona o štátnom občianstve zreteľne vyplýva, že vláda považovala možné hromadné
udeľovanie štátneho občianstva slovenským štátnym občanom za bezpečnostné riziko.
Tento názor vláda zopakovala aj vo vyjadrení pred ústavným súdom. Národná rada sa
schválením návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie s týmito dôvodmi vlády
stotožnila. Podľa názoru ústavného súdu nemožno takto vymedzené bezpečnostné dôvody
považovať za neobhájiteľné. Udelenie dvojitého štátneho občianstva môže so sebou
prinášať javy, ktoré národná rada mohla v rámci svojej politickej úvahy považovať
za ohrozujúce bezpečnosť štátu a ktoré možno zhrnúť pojmom „vernosť dvom štátom“.
Nemožno považovať za neobhájiteľný názor, že ak určitá osoba so štátnym občianstvom
cudzieho štátu bude zastávať verejnú funkciu v Slovenskej republike alebo tu vykonávať
určité verejné úlohy, môže to u nej v niektorom prípade viesť k tomu, že uprednostní
záujem cudzieho štátu pred záujmom Slovenskej republiky.
Nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť, či je takýto pohľad na vec moderný
a priliehavý v 21. storočí alebo nie. Rovnako nie je jeho úlohou rozhodovať, či je
aktuálnejším liberálnejší alebo konzervatívno-národný pohľad na vzťah občana a štátu. Ako
už bolo uvedené, súčasťou širokého priestoru politického uváženia je aj právo na podľa
okolností zastaraný či politicky „nemoderný“ (nemainstreamový) názor, pokiaľ záver
vyvodený z takéhoto názoru nie je celkom zjavne neobhájiteľný. Ako už ústavný súd
uviedol, nemožno v danej veci považovať za neobhájiteľný názor národnej rady, že prijatie
zákona v susednom štáte, o to viac v štáte národa, ktorého príslušníci tvoria významnú
národnostnú menšinu a teda nie nepodstatný podiel občanov Slovenskej republiky, vrátane
nositeľov verejných funkcií (nielen poslanci národnej rady, ale aj predstavitelia miestnej
štátnej správy či územnej samosprávy), na základe ktorého majú títo príslušníci právo získať
štátne občianstvo tohto susedného štátu, môže predstavovať bezpečnostné riziko, teda
ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky. Navyše, v tejto súvislosti (teda pri
posudzovaní miery politického uváženia) nemožno strácať zo zreteľa ani okolnosť, že ide
o štát, ktorého (resp. jeho dominantného národa) vzťahy so Slovenskou republikou možno
ešte stále vnímať ako zaťažené skutočnými alebo domnelými historickými krivdami.
Samozrejme, prijatie zákona v priebehu niekoľkých hodín môže tiež vzbudzovať
určité rozpaky z hľadiska priebehu a úrovne parlamentnej diskusie. Opoziční poslanci však
svoj priestor, ktorý v priebehu legislatívneho procesu mali, čiastočne dobrovoľne nevyužili,
čiastočne ho však využili až v pléne, o čom svedčí rozprava v druhom čítaní a rozsiahle
pozmeňujúce a doplňujúce návrhy skupiny poslancov prednesené poslancom Dzurindom.
Objektívne je navyše podstatné, že v rozprave bez akéhokoľvek obmedzenia vystúpili všetci
poslanci, ktorí v nej vystúpiť chceli, ako aj to, že návrh novely zákona o štátnom občianstve
bol napriek svojej nesmiernej politickej citlivosti a svojmu politickému významu pre
viaceré politické sily, ktoré sú v národnej rady zastúpené, z legislatívnotechnického
hľadiska pomerne jednoduchý.
Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov
v časti, v ktorej navrhovali vyslovenie nesúladu § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b
ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
z dôvodov procedurálnych nedostatkov pri schválení novely zákona o štátnom občianstve
(bod 2 výroku).
Posúdenie ústavnosti obsahu napadnutej právnej úpravy
A. Ústavná úprava štátneho občianstva a Európsky dohovor o občianstve
Kľúčovými ustanoveniami napadnutej právnej úpravy sú ustanovenia § 9 ods. 1
písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve, ktoré normujú stratu štátneho
občianstva Slovenskej republiky ex lege v prípade tých osôb, ktoré dobrovoľne nadobudnú
štátne občianstvo cudzieho štátu. Podstata sporu o ich ústavnosť medzi účastníkmi konania
sa pritom týka otázky vzťahu dohovoru o občianstve k čl. 5 ods. 1 a 2 ústavy, resp. k ústave
a ústavným zákonom vôbec. Navrhovatelia sa na jednej strane domáhajú vyslovenia
nesúladu s ustanoveniami čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 dohovoru o občianstve, na druhej strane
však možnosť straty (odňatia) občianstva neakceptujú napriek tomu, že dohovor
o občianstve ju v čl. 7 ods. 1 písm. a) pripúšťa. Národná rada i vláda zasa ústavnú
akceptovateľnosť napadnutých ustanovení opierajú aj o čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru
o občianstve, no na druhej strane neakceptujú právo na zachovanie občianstva ako základné
právo či ľudské právo. Preto skôr, ako ústavný súd môže pristúpiť k samotnému posúdeniu
súladu ustanovení zákona o štátnom občianstve s ústavou a dohovorom o občianstve, musí
sa vyrovnať s otázkou ich vzájomného vzťahu v hierarchii právnych noriem Slovenskej
republiky.
Dohovor o občianstve je medzinárodná zmluva, ktorú Slovenská republika podpísala
6. novembra 1997. Národná rada s ňou vyslovila súhlas 31. marca 1998 (údaj „4. novembra
1997“, uvedený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je nesprávny, pretože vtedy bolo
schválené len uznesenie vlády k dohovoru o občianstve, pozn.) a ratifikovaná bola 30. apríla
1998 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola vyhlásená 7. decembra 2000 (čiastka
174/2000). Všetky tieto úkony sa tak uskutočnili pred 1. júlom 2001, kedy nadobudol
účinnosť ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. Podľa ustanovenia čl. 154c ods. 1 ústavy však
platí, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred
nadobudnutím účinnosti uvedeného ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku
a majú prednosť pred zákonom, len ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Naopak, na takéto medzinárodné zmluvy sa nevzťahujú ustanovenia čl. 7 ústavy v znení
účinnom od 1. júla 2001. Z uvedeného je zrejmé, že dohovor o občianstve by mohol mať
prednosť pred zákonom, a teda zakladať nesúlad zákona so sebou samým len vtedy, ak by
(1) sám bol „medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách“
a zároveň (2) zabezpečoval väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Národná rada prerokovala dohovor o občianstve v I. volebnom období ako tlač 878,
z ktorej vyplývalo, že vláda považovala jej súhlas za potrebný podľa ustanovenia čl. 86
písm. e) ústavy v znení účinnom pred 1. júlom 2001. Podľa tohto ustanovenia bol súhlas
národnej rady potrebný pred ratifikáciou medzinárodných politických zmlúv,
medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, ako aj medzinárodných zmlúv,
na vykonanie ktorých je potrebný zákon. Vzhľadom na obsah dohovoru o občianstve možno
súdiť, že ho vláda považovala za medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný
zákon. V uvedenej parlamentnej tlači ani vo vystúpeniach v pléne národnej rady nemožno
identifikovať, že by bol dohovor o občianstve považovaný za medzinárodnú zmluvu
o ľudských právach a základných slobodách v zmysle vtedajšieho čl. 11 ústavy. Z týchto
materiálov tak právne postavenie dohovoru o občianstve v právnom poriadku Slovenskej
republiky priamo zistiť nemožno.
Ustanovenie čl. 154c, ale aj čl. 7 ods. 5 ústavy používa pojem „medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách“, ktorý však žiadne ustanovenie ústavy bližšie
nevymedzuje. Pri jej výklade je tak potrebné vychádzať zo systematických, logických
a historických súvislostí s inými ustanoveniami, kde sa tento pojem používal.
Pojem „medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách“ bol
prvýkrát použitý v ustanovení § 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon č. 23/1991 Zb.“). Podľa
tohto ustanovenia boli také medzinárodné zmluvy na území Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky všeobecne záväzné a mali prednosť pred zákonom. Znenie tohto
ustanovenia je výsledkom kompromisu medzi návrhmi Českej národnej rady a Slovenskej
národnej rady (Federálne zhromaždenie, VI. volebné obdobie, tlače 330 a 331), ktoré
obsahovali podobné ustanovenia, podľa ktorých mali mať takéto medzinárodné zmluvy
v zásade rovnakú právnu silu ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia. Z dôvodových
správ k týmto návrhom je zrejmé, že ich autori mali predovšetkým namysli Medzinárodný
pakt o občianskych a politických právach a dohovor, menej už iné medzinárodné zmluvy
týkajúce sa jednotlivých ľudských práv a slobôd. Na druhej strane však treba vychádzať
z toho, že použitím všeobecnej formulácie, nie odkazu na konkrétne medzinárodné zmluvy,
obe národné rady pripúšťali, že toto ustanovenie sa môže vzťahovať aj na iné medzinárodné
zmluvy, teda že aj iné medzinárodné zmluvy môžu mať charakter medzinárodnej zmluvy
o ľudských právach a slobodách. Z odôvodnenia návrhu Slovenskej národnej rady (tlač 330)
pritom možno vyvodiť, že za jedno z kvalifikačných kritérií vymedzenia „medzinárodných
zmlúv o ľudských právach“ sa považovalo najmä to, či príslušná medzinárodná zmluva
vytvára medzinárodný inštitucionálny systém na kontrolu jej dodržiavania a prípadné
postihovanie jej porušovania.
Schválené znenie ústavného zákona č. 23/1991 Zb. hovorí o medzinárodných
zmluvách o „ľudských právach a základných slobodách“. Takáto formulácia rešpektovala
terminológiu a členenie Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) pripojenej
k tomuto ústavnému zákonu, ktorej druhá hlava niesla označenie „Ľudské práva a základné
slobody“. Táto hlava sa ďalej členila na dva oddiely označené ako „Základné ľudské práva
a slobody“ (čl. 5 až čl. 16) a „Politické práva“ (čl. 17 až čl. 23), ktorých ustanovenia
zodpovedali čl. 14 až čl. 32 súčasnej ústavy. Z týchto systematických a terminologických
súvislostí bolo možné tiež súdiť, že za „medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách“ sa mali považovať tie medzinárodné zmluvy, ktoré okrem toho, že
na svoju ochranu a presadzovanie zriaďovali vlastný inštitucionálny systém, upravovali
podobné práva a slobody, aké listina upravovala vo svojej druhej hlave. Preto napríklad
dôvodová správa k tlači 330 (Federálne zhromaždenie, VI. volebné obdobie) výslovne
uvádzala, že za také zmluvy sa nemal považovať a prednosť pred zákonmi nemal mať
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. 120/1976 Zb.).
Takýto výklad však v teórii od počiatku narážal na kritiku (porov. napr. Týč, V.
O vnitrostátní přímé závaznosti mezinárodních smluv. Brno: Masarykova univerzita 1996.
s. 97), poukazujúcu napríklad na to, že v takom prípade by nebolo pod § 2 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb. možné podradiť napríklad čl. 6 dohovoru, keďže procedurálne práva
sú v listine upravené až v piatej hlave nazvanej „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“, čo
je zjavne absurdné, keďže právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 dohovoru je
jednou z kľúčových procedurálnych záruk zaručených dohovorom. K týmto názorom sa
celkom zrejme priklonil aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý už od počiatku vo svojej
judikatúre kvalifikoval ako medzinárodné zmluvy podľa čl. 10 Ústavy Českej republiky
(ktorého znenie je v podstate totožné s § 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.) aj také
medzinárodné zmluvy, ktoré upravovali celkom odlišnú matériu než základné práva
a ľudské slobody upravené v druhej hlave listiny. Preto český Ústavný súd priznal
postavenie takýchto medzinárodných zmlúv napríklad Medzinárodnému paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovoru o boji proti diskriminácii
vo vzdelávaní či Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii
v zamestnaní a povolaní (porov. Týč, V., cit. dielo, s. 99 a nasl.).
Slovenská ústava síce do čl. 11 prevzala formuláciu § 2 ústavného zákona
č. 23/1991 Zb., neprevzala však dôsledne systematiku listiny. Druhá hlava ústavy totiž
neobsahuje žiaden osobitný oddiel nazvaný „ľudské práva a základné slobody“, ale len
„základné ľudské práva“ a „politické práva“. To znamená, že systematický výklad, ktorý
bolo možné uplatniť v prípade listiny, už v prípade ústavy neprichádza do úvahy natoľko
jednoznačne. Zrejme aj pod vplyvom týchto zmien sa v judikatúre ústavného súdu presadil
podobne široký výklad pojmu „ľudské práva a základné slobody“ ako v Českej republike.
Ústavný súd tak za medzinárodnú zmluvu v zmysle čl. 11 ústavy považoval nielen dohovor
vrátane jeho dodatkových protokolov, medzi nimi napr. čl. 6 dohovoru upravujúci procesné
záruky (pozri PL. ÚS 12/97, PL. ÚS 14/98), ale napríklad aj Medzinárodný pakt
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (pozri PL. ÚS 8/96). Ešte ďalej zachádza
ústavný súd v novších rozhodnutiach v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy po roku 2002, v ktorých
za „medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách“ považuje širokú
paletu medzinárodných zmlúv zaručujúcich práva, ktorých obdoba je v ústave upravená
nielen v druhom a treťom oddiele druhej hlavy ústavy. Tak napríklad ústavný súd pod
uvedený pojem explicitne alebo implicitne podradil Dohovor o právach dieťaťa (pozri napr.
I. ÚS 4/02 alebo III. ÚS 344/2013), Dohovor Organizácie spojených národov o právach
osôb so zdravotným postihnutím (I. ÚS 313/2012) či dokonca Európsku sociálnu chartu
Z uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu uzavrieť, že medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách v zmysle čl. 154c ústavy (ale aj čl. 7
ods. 5 či čl. 127 ods. 1 ústavy) treba v každom prípade rozumieť takú medzinárodnú
zmluvu, ktorá priznáva jednotlivcom voči štátu podobné verejné subjektívne práva, aké
ústava považuje za „základné práva a slobody“, alebo ktorá aspoň zaväzuje štáty na ich
priznanie. Hodnoty, ktoré sú predmetom ochrany v týchto medzinárodných zmluvách,
musia byť zhodné alebo aspoň, čo sa týka významu, podobné tým hodnotám, ktoré ústava
chráni ako základné práva a slobody a na ktorých presadenie poskytuje jednotlivcovi
k dispozícii ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy. Kvalifikácia medzinárodnej zmluvy ako
„o ľudských právach a základných slobodách“ nevyhnutne nevyžaduje, no ani neznamená
priamy účinok tejto medzinárodnej zmluvy, teda spôsobilosť jej ustanovení stať sa priamym
základom individuálnych právnych aktov (aktov aplikácie práva) vo vzťahu medzi štátom
(verejnou mocou) a jednotlivcami. Takouto medzinárodnou zmluvou tak môže byť priamo
účinná medzinárodná zmluva, ako aj medzinárodná zmluva priamo nevykonateľná.
Pri aplikácii uvedených princípov na ustanovenia čl. 4 písm. a) a b) a čl. 11 dohovoru
o občianstve je zrejmé, že odpoveď na otázku, či dohovor o občianstve možno v týchto
ustanoveniach považovať za „medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných
slobodách“, si vyžaduje zistiť, či v slovenskej ústave existuje právna norma, ktorej cieľom
je založiť jednotlivcovi obsahovo zhodné alebo aspoň podobné ústavne chránené verejné
subjektívne právo, resp. zhodnú alebo aspoň podobnú ústavnoprávne chránenú hodnotu.
Článok 11 dohovoru o občianstve ustanovuje, že rozhodnutia týkajúce sa
nadobudnutia, zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia občianstva
musia obsahovať primerané odôvodnenie. Právo na (primerané) odôvodnenie rozhodnutí
orgánov verejnej moci ako jeden z princípov zákazu svojvôle (arbitrárnosti) je podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu tak možno
uzavrieť, že účelom čl. 11 dohovoru o občianstve je zabezpečiť, aby vo vnútroštátnom
právnom poriadku bolo jednotlivcom zaručené obsahovo podobné verejné subjektívne
právo, aké je ústavne zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. ako sú tieto ustanovenia
interpretované v judikatúre ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu tak dohovor
o občianstve možno v čl. 11 považovať za „medzinárodnú zmluvu o ľudských právach
a základných slobodách“ v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy.
Druhou podmienkou, na základe ktorej majú medzinárodné zmluvy ratifikované
a vyhlásené pred 1. júlom 2001 prednosť pred zákonom, je podľa čl. 154c ods. 1 ústavy je
zabezpečovanie väčšieho rozsahu ústavných práv a slobôd. Rozhodujúcim je porovnanie
rozsahu ochrany poskytovanej ustanoveniami vnútroštátneho zákona Slovenskej republiky
na jednej strane a príslušnej medzinárodnej zmluvy na druhej strane, a to tak z hľadiska
subjektov, ktorým sa daná ochrana poskytuje, šírky chránenej pozície jednotlivca, ako aj
prísnosti podmienok jej poskytnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že záruka vydania
písomného odôvodneného rozhodnutia v správnych (administratívnych) veciach je
v slovenskom právnom poriadku v princípe zaručená ustanoveniami § 47 ods. 1 a 3 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého musí v zásade každé rozhodnutie správneho orgánu obsahovať
odôvodnenie. Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o štátnom občianstve síce v určitej časti
(konkrétne pri postupe podľa tretej časti zákona o štátnom občianstve, teda pri osvedčovaní
štátneho občianstva) vylučuje použitie správneho poriadku, ako náhradu však v § 9a ods. 8
výslovne ustanovuje, že ak žiadosti o vydanie osvedčenia nemožno vyhovieť, okresný úrad
v sídle kraja ju zamietne a písomne odôvodní, prečo nemožno žiadosti vyhovieť. Citované
ustanovenie tak vo svojej podstate zabezpečuje žiadateľovi o vydanie osvedčenia rovnaké
procesné práva, aké vo všeobecnosti zaručuje ustanovenie § 47 správneho poriadku. Samo
osvedčenie o štátnom občianstve síce písomné odôvodnenie neobsahuje (porov. náležitosti
v § 9a ods. 6 zákona o štátnom občianstve), no z vysvetľujúcej správy k dohovoru
o občianstve (národná rada, I. volebné obdobie, tlač 878) je zrejmé, že takýto postup je
v súlade s čl. 11 dohovoru o občianstve, ktorého znenie je tak potrebné teleologicky
redukovať na prípady, keď administratívne rozhodnutie týkajúce sa štátneho občianstva nie
je pozitívnou odpoveďou na zodpovedajúcu žiadosť osoby, ktorá je takým rozhodnutím
dotknutá.
Navrhovatelia ďalej ešte tvrdia, že z čl. 11 dohovoru o občianstve vyplýva povinnosť
vydať písomné odôvodnenie a v prípadoch, v ktorých k strate štátneho občianstva dochádza,
tak ako v prerokúvanej veci, priamo na základe právnej skutočnosti ustanovenej v zákone.
Naopak, vláda tvrdí, že na tieto prípady sa ustanovenie čl. 11 dohovoru o občianstve
nevzťahuje. Zároveň nie je sporné, že zákon o štátnom občianstve v prípade straty štátneho
občianstva podľa § 9 ods. 16, teda nadobudnutím iného občianstva, nevyžaduje vydanie
žiadneho rozhodnutia, a teda nezaručuje ani právo na jeho písomné odôvodnenie. I v tomto
prípade ide teda predovšetkým o spor, či čl. 11 dohovoru o občianstve zaručuje väčší rozsah
práv a slobôd, teda či sú vôbec splnené predpoklady, za ktorých môže mať prednosť pred
zákonom o štátnom občianstve (čl. 154c ods. 1 ústavy). Názor skupiny poslancov na výklad
čl. 11 dohovoru o občianstve však vyvracia už sama vysvetľujúca správa k nemu, z ktorej
doslova vyplýva, že „registrácia prípadov nadobudnutia a straty štátneho občianstva
zo zákona... nevyžaduje uvedenie písomných dôvodov“. Z toho je jednoznačné, že ani
účelom tohto ustanovenia nebolo založiť právo na písomné rozhodnutie, nota bene jeho
písomné odôvodnenie v prípadoch, v ktorých dochádza k strate štátneho občianstva ex lege.
Ani v tomto smere tak dohovor o občianstve v čl. 11 nezaručuje väčší rozsah práv a slobôd
než príslušný zákon (o štátnom občianstve), v dôsledku toho ani v tomto smere nemá
prednosť pred zákonom.
Na základe toho možno podľa ústavného súdu uzavrieť, že čl. 11 dohovoru
o občianstve nezaručuje väčší rozsah práv než príslušné zákony Slovenskej republiky,
najmä správny poriadok a zákon o štátnom občianstve. V dôsledku toho ho nemožno
považovať za medzinárodnú zmluvu, ktorá by mala za podmienky čl. 154c ods. 1 ústavy
prednosť pred zákonom a ktorá by tak mohla byť spôsobilou nadradenou referenčnou
normou, vo vzťahu ku ktorej by sa mal posudzovať súlad zákonov.
Na rozdiel od čl. 11 dohovoru o občianstve sú obsahom čl. 4 písm. a) a b) jednak
právo na občianstvo, jednak zákaz svojvoľného zbavenia štátneho občianstva. Ústava
neobsahuje výslovnú úpravu prvého uvedeného práva, obsahu druhej právnej normy sa
čiastočne približuje ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavy. Preto je v prvom rade potrebné zaoberať
sa otázkou, či záruku čl. 5 ods. 2 ústavy možno považovať za základné právo a slobodu
v zmysle ústavy.
Ústavný súd vo svojej doterajšej (senátnej) judikatúre v zásade vychádzal z názoru,
že základné práva a slobody, ktorých porušenie je možné namietať sťažnosťou podľa čl. 127
ústavy, sú v ústave obsiahnuté výlučne v jej druhej hlave. Ústavný súd preto odmieta ako
zjavne neopodstatnené také sťažnosti, ktoré namietajú napríklad porušenie čl. 2 ods. 3
ústavy, a to v podstate s odôvodnením, že citované ustanovenie upravuje jeden z ústavných
princípov. Takýto prístup možno označiť za formálny (nie nevyhnutne „formalistický“),
pretože pri vymedzení základných práv a slobôd, teda ústavne chránených pozícií
jednotlivca vychádza výlučne z formálnej (vonkajšej) štruktúry ústavy
a zo zhody terminológie niektorých ustanovení ústavy a nadpisov jej jednotlivých častí.
Vo vzťahu k čl. 5 (a najmä k jeho odseku 2) ústavy si však s takýmto prístupom vystačiť
nemožno.
Zo systematického hľadiska je už predovšetkým zrejmé, že prvý oddiel prvej hlavy
ústavy, kam je čl. 5 zaradený, upravuje základné ustanovenia, teda elementárne princípy
činnosti štátu – Slovenskej republiky. Už z toho, že sú predradené pred druhú hlavu ústavy,
možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť zámer zákonodarcu dať týmto ustanoveniam
aspoň symbolicky „vyššiu prioritu“, resp. „vyšší význam“ než samotným základným
právam. Preto je už z hľadiska takejto hierarchizácie problematický dôsledok skôr
spomenutého názoru ústavného súdu, keď sa jednotlivci nemôžu priamo domáhať porušenia
„principiálnejších“ ústavných noriem (samozrejme, pokiaľ ich obsahom je verejné
subjektívne právo) pred menej principiálnymi. Príkladom opačného prístupu by bolo odlišné
poradie týchto dvoch hláv v ústave, ako je to napríklad v Základnom zákone Spolkovej
republiky Nemecko. Záver, že základné práva a slobody sú v ústave upravené len v druhej
hlave, spochybňujú aj historické argumenty. Je všeobecne známe, že viaceré ustanovenia
prvého oddielu prvej hlavy a celej druhej hlavy ústavy sú v podstate doslovne prevzatými
formuláciami listiny, no ich konkrétne zaradenie do toho či onoho oddielu nie je úplne
konzekventné. Typickým prípadom takéhoto ustanovenia je napríklad už citovaný čl. 2
ods. 3 ústavy, ktorý je celkom zjavne inšpirovaný ustanovením čl. 2 ods. 3 listiny. V listine
je však zaradený v prvej hlave hneď za čl. 1, ktorého znenie je však v podstate totožné so
znením čl. 12 ods. 1 našej ústavy. Z toho je zrejmé, že právna norma, ktorá je obsahom čl. 2
ods. 3 ústavy, je totožná s normou, ktorá je súčasťou listiny a ktorá je v nej upravená ako
súčasť úpravy základných práv a slobôd. Podobne napríklad norma obsiahnutá v čl. 59
ods. 2 ústavy je totožná s normou obsiahnutou v čl. 11 ods. 5 listiny, v ktorej tak bola
systematicky zaradená pri úprave ochrany vlastníckeho práva ako jeden z ústavne
akceptovaných dôvodov zásahu doň.
Postavenie určitých ustanovení v listine, ktoré sú obsahovo zhodné s ustanoveniami
ústavy, pritom nemá význam len z hľadiska historicko-systematického výkladu. Listina totiž
na základe čl. 152 ods. 1 ústavy zostala v Slovenskej republike v platnosti. O jej aktuálnosti
svedčí aj judikatúra ústavného súdu, ktorá nezriedka ešte stále vyslovuje napríklad
porušenie nielen ustanovení ústavy, ale aj zodpovedajúcich ustanovení listiny. Ak sa má
posudzovať charakter určitého ustanovenia ako ustanovenia zaručujúceho základné právo
alebo slobodu len na základe formálneho kritéria zaradenia určitého článku v ústave,
znamená to nevyhnutne vznik hodnotových konfliktov s listinou. Navyše, vzhľadom na to,
že ústava bol schválená neskôr ako listina a bola ňou výrazne inšpirovaná, vyžadovala by si
aplikácia opísaného formálneho kritéria prijať predpoklad, že ústava vedome zúžila rozsah
základných práv a slobôd oproti listine. Práve taký dôsledok by totiž mala aplikácia
formálneho kritéria na každé „nezaradenie“ určitého ustanovenia listiny do druhej hlavy
ústavy, ale do niektorej z jej iných hláv.
Zo všetkých uvedených dôvodov sa delenie ustanovení ústavy na tie, ktoré upravujú
základné práva a slobody, a na ostatné, len na základe uvedeného formálneho kritéria musí
prekonať. Naopak, je potrebné prikloniť sa k názoru, že základné práva a slobody
jednotlivcov môžu byť v ústave upravené aj mimo jej druhej hlavy. Predpokladom však je,
aby z daného ustanovenia bolo zrejmé, že jeho cieľom je založiť jednoznačne určité,
dostatočne obsahovo vymedzené a ústavne chránené verejné subjektívne právo fyzickej
osoby, prípadne právnickej osoby, ktoré je spôsobilé byť referenčným kritériom
posudzovania všeobecne záväzných právnych noriem alebo aktov aplikácie práva aspoň
do tej miery, do akej sú jej schopné hospodárske a sociálne práva, ktoré sama ústava v čl. 51
ods. 1 ústavy stavia pod tzv. zákonné výhrady. Pri posudzovaní, či určité ustanovenie
zakladá základné právo alebo slobodu, je potrebné vychádzať z viacerých kritérií, medzi
ktorými môžu byť najmä jazykové znenie (formulácia) typické pre ustanovenia
o základných právach („každý má právo...“, „nikoho nemožno...“), ako aj systematické
zaradenie v listine, prípadne v tých medzinárodných zmluvách, ktoré mali byť podľa vôle
ústavodarcu bez ďalšieho považované za medzinárodné zmluvy o ľudských právach
(napríklad dohovor).
Z metodického a terminologického hľadiska možno takéto základné práva a slobody
umiestnené v ústave mimo jej druhej hlavy označovať za práva podobné základným právam
a slobodám.
Aplikáciou uvedených úvah na ustanovenie čl. 5 ústavy možno dospieť k záveru, že
toto ustanovenie sčasti zaručuje i právo podobné základným právam a slobodám.
Úprava ustanovenia čl. 5 ods. 1 ústavy sa vyčerpáva v tom, že ukladá zákonodarcovi
zákonom upraviť nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky. Treba dať
v tejto súvislosti za pravdu národnej rade i vláde, že ústava nepriznáva základné právo
na štátne občianstvo v podobe práva na nadobudnutie štátneho občianstva zo strany
cudzinca. Z rovnakého právneho názoru, zdá sa, vychádza aj judikatúra všeobecných súdov
(porov. napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 269/2008). Vzhľadom na predmet
tohto konania nie je potrebné sa bližšie zaoberať rozborom tejto otázky.
Právna povaha ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavy je však iná. Už formulácia uvedeného
ustanovenia („Nikomu nemožno...“) naznačuje jednoznačnú ochranu individuálnej právnej
pozície, pretože je zhodná s formuláciou iných ustanovení ústavy zaradených v druhej hlave
a jednoznačne zaručujúcich základné práva a slobody (porov. napr. čl. 15 ods. 2, čl. 16
ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 18 ods. 1, ale aj čl. 48 ods. 1 alebo čl. 50 ods. 5 ústavy). Povahu
práva na neodňatie štátneho občianstva zaručeného v čl. 5 ods. 2 ústavy ako verejného
subjektívneho práva, ktoré je dokonca možné namietať v konaní o podnete podľa čl. 130
ods. 3 ústavy účinnej do 30. júna 2001, akceptoval vo svojej judikatúre aj ústavný súd.
V náleze sp. zn. II. ÚS 23/96 vyslovil porušenie „práva na štátne občianstvo zaručené
v čl. 5“ ústavy tým, že štátne orgány odmietli štátnemu občanovi vydať osvedčenie
o štátnom občianstve napriek tomu, že podľa vtedy účinného zákona o štátnom občianstve
mohol štátne občianstvo stratiť len prepustením zo štátneho zväzku, o ktoré nikdy
nepožiadal. Takýto postup štátnych orgánov považoval ústavný súd vo výsledku za odňatie
štátneho občianstva proti vôli občana, teda v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavy. Podobne
považuje právo nebyť zbavený štátneho občianstva za verejné subjektívne práva aj česká
doktrína a judikatúra (porov. Sládeček, V., Mikule, V., Syllová, J. Ústava České republiky.
1. vydání. Praha: C. H. BECK. 2007. s. 119, a tam citovaná judikatúra).
V prospech záveru, že obsahom čl. 5 ods. 2 ústavy nie je len jednoduché verejné
subjektívne právo, ale právo podobné základnému právu a slobode, hovorí okolnosť, že toto
ustanovenie je textovo takmer totožné s ustanovením čl. 5 ods. 3 ústavného zákona
č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení ústavného zákona č. 23/1991 Zb., teda
práve ústavného zákona, ktorým bola do česko-slovenského právneho poriadku uvedená
listina. Prijatie tohto ustanovenia tak súviselo s prijatím katalógu základných práv a slobôd
do ústavného poriadku Česko-Slovenska. V pôvodných návrhoch národných rád na vydanie
ústavného zákona č. 23/1991 Zb. bolo pritom podobné ustanovenie obsiahnuté
v záverečných ustanoveniach, podobne ako súčasná ústava upravuje v čl. 52 redefiníciu
pojmu „občan“ používaného v dovtedajších právnych predpisoch.
K podobnému záveru možno dôjsť teleologickým výkladom ustanovenia čl. 5 ods. 2
v spojení s ustanoveniami tretieho oddielu druhej hlavy ústavy, teda ustanoveniami
upravujúcimi tzv. politické práva. Politické práva sú totiž spravidla viazané na štátne
občianstvo (porov. k pojmu „občan“ čl. 52 ods. 1 ústavy), ktorého strata tak znamená
automatickú nespôsobilosť tieto základné práva mať a uplatňovať, ako aj spravidla
automatickú stratu funkcií viazaných na štátne občianstvo [napr. čl. 81a písm. c) ústavy].
Ak ústava poskytuje ochranu určitým právam ako základným právam a slobodám, ktoré
okrem iného podrobuje obligatórnej súdnej ochrane (porov. čl. 46 ods. 2 tretiu vetu ústavy),
potom by nebolo logické predpokladať, že by rovnako nechránila u každého jednotlivca
jeden z kľúčových predpokladov pre uplatňovanie niektorých z týchto práv – a to štátne
občianstvo. Štátni občania spoločne (ako kolektív) sú zdrojom všetkej štátnej moci, ktorá
od nich pochádza (čl. 2 ods. 1 ústava). Štátne občianstvo jednotlivca určuje jeho príslušnosť
k politickému ľudu (národu); naopak , neexistencia štátneho občianstva jednotlivca v zásade
vyčleňuje z účasti na štátnej moci a tvorby štátnej vôle vo všetkých jej priamych či
nepriamych formách. Povedané inak slovami nemeckého Spolkového ústavného súdu, strata
občianstva „negatívne ovplyvňuje (pre jednotlivca i spoločnosť rovnako dôležitú) funkciu
štátneho občianstva ako spoľahlivého základu rovnocennej príslušnosti“ k politickému
národu (porov. rozsudok sp. zn. 2 BvR 669/04 z 24. mája 2006, ods. 49).
Zo všetkých týchto dôvodov je podľa názoru ústavného súdu potrebné uzavrieť, že
ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavy zaručuje ústavne chránené verejné subjektívne právo na to,
aby žiadnemu štátnemu občanovi Slovenskej republiky nebolo odňaté jeho štátne
občianstvo, a toto právo treba považovať za postavené na roveň základným právam
a slobodám so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Medzi ne patrí najmä aplikácia
všeobecných zásad týkajúcich sa účinkov a obmedzenia základných práv a slobôd
ustanovených v čl. 12 a 13 ústavy, spôsobilosť týchto práv byť uplatnenými v konaní pred
ústavným súdom sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy a v neposlednom rade – o čo práve
v prerokúvanej veci ide – aj vplyv na interpretáciu pojmu „medzinárodná zmluva
o ľudských právach a základných slobodách“ používaného v čl. 7 ods. 4 a 5, čl. 127 ods. 1
Ako už ústavný súd uviedol, pojem medzinárodnej zmluvy o „ľudských právach
a základných slobodách“ treba vykladať v materiálnom zmysle na základe podobnosti
predmetu úpravy príslušného ustanovenia danej medzinárodnej zmluvy s ustanoveniami
slovenskej ústavy o základných právach a slobodách. Podľa záverov v predošlom odseku to
však znamená, že za ustanovenie ústavy o základných právach a slobodách treba považovať
aj ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavy, ktoré zaručuje právo štátneho občianstva na neodňatie
štátneho občianstva.
Úprava čl. 4 písm. a) a c) dohovoru o občianstve je však principiálne obsahovo
podobná úprave čl. 5 ods. 2 ústavy: ustanovenie čl. 4 písm. a) deklaruje ako jeden
z princípov právo na občianstvo všeobecne, nie však právo na konkrétne štátne občianstvo.
Ako totiž z vysvetľujúcej správy k dohovoru o občianstve vyplýva, toto ustanovenie je
v podstate pozitívnou formuláciou povinnosti zamedzovania vzniku apolitizmu.
Ustanovenie čl. 4 písm. c) dohovoru o občianstve je (podobne ako predošlé) inšpirované
čl. 15 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a v zmysle vysvetľujúcej správy
v podstate znamená zákaz arbitrárnosti pri zbavovaní osôb štátneho občianstva
z hmotnoprávneho i procedurálneho hľadiska, čomu v podstate slúžia konkrétne záruky
v ďalších ustanoveniach dohovoru o občianstve. Argumentácia skupiny poslancov, ktorá sa
v týchto ustanoveniach snaží nachádzať zákaz straty občianstva pri nadobudnutí cudzieho
občianstva v dôsledku vlastného prejavu vôle, opomína systematické súvislosti samotného
dohovoru o občianstve, ktorý v čl. 7 ods. 1 písm. a) tento spôsob a dôvod straty štátneho
občianstva výslovne uvádza. To znamená, že princíp zákazu svojvoľného zbavenia štátneho
občianstva upravený v čl. 4 písm. c) dohovoru o občianstve nemôže sám osebe vylučovať
úpravu, ktorú ten istý dohovor pripúšťa v čl. 7 ods. 1 písm. a). Ani v medzinárodnom práve
niet dôvodu vychádzať z predpokladu vnútornej rozpornosti, resp. dokonca nezmyselnosti
noriem toho istého právneho predpisu, ale naopak, je potrebné predpokladať, že signatári
príslušnej medzinárodnej zmluvy chceli, aby všetky jej ustanovenia platili a mohli platiť
súčasne a aby jedno nerobilo druhé nepoužiteľným. To napokon dosvedčuje aj viackrát
citovaná vysvetľujúca správa k čl. 4 dohovoru o občianstve, podľa ktorej čl. 7 taxatívne
vymenúva dôvody straty štátneho občianstva, a čl. 7 sa tak považuje za realizáciu princípu
zákazu svojvôle pri zbavovaní štátneho občianstva. Inak povedané, sám dohovor
o občianstve vychádza z toho, že zbavenie vykonané z niektorého z dôvodov uvedených
v čl. 7 nemožno len preto považovať za svojvoľné.
Tieto záruky však nie sú nijako širšie než záruky, ktoré v tomto smere poskytuje
slovenský zákon o štátnom občianstve. Tento v aktuálnom (napadnutom) znení neumožňuje
stratu štátneho občianstva inak než na základe žiadosti prepustením zo štátneho zväzku,
resp. v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Napadnutá
právna úprava je tak vo vzťahu k jednotlivcovi rovnako prísna, alebo dokonca
benevolentnejšia, než by vyplývalo z čl. 4 a čl. 7 dohovoru o občianstve. Z uvedeného
dôvodu nemožno dospieť k záveru, že by dohovor o občianstve v čl. 4 písm. a) alebo c),
ktoré navrhovatelia označili za referenčnú normu, zaručoval väčší rozsah práv a slobôd ako
súčasný zákon o štátnom občianstve. V dôsledku toho ho nemožno považovať
za medzinárodnú zmluvu, ktorá by mala za podmienky čl. 154c ods. 1 ústavy prednosť pred
zákonom a ktorá by tak mohla byť spôsobilou nadradenou referenčnou normou, vo vzťahu
ku ktorej by sa mal posudzovať súlad zákonov.
Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľov v častiach, v ktorých
žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b
ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 dohovoru o občianstve (bod
2 výroku).
B. Ústavnosť straty štátneho občianstva [súlad § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16
zákona o štátnom občianstve s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavy]
Úprava štátneho občianstva v Slovenskej republike však nie je len predmetom
zákona o štátnom občianstve alebo dohovoru o občianstve, ale aj čl. 5 ústavy.
Pri posudzovaní súladu napadnutej úpravy s týmto ustanovením ústavy je najskôr potrebné
vyrovnať sa s tým, do akej miery možno ústavnú úpravu interpretovať rovnako ako dohovor
o občianstve. Následne je potrebné výkladom ustáliť obsah záruk uvedených v čl. 5 ods. 1
a 2 ústavy.
V argumentácii národnej rady, vlády, predsedu najvyššieho súdu, ale aj generálneho
prokurátora Slovenskej republiky možno vysledovať líniu, podľa ktorej má byť napadnutá
úprava § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve súladná s ústavou
v podstate preto, že bipolitizmus je nežiaducim javom a štáty mu majú (právo) brániť.
Dôsledkom toho je aj ustanovenie čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru o občianstve, ktoré uznáva
ako dôvod straty štátneho občianstva dobrovoľné nadobudnutie cudzieho štátneho
občianstva. Preto takéto dobrovoľné nadobudnutie štátneho občianstva nemožno považovať
za odňatie proti vôli dotknutého štátneho občana v zmysle čl. 5 ods. 2.
Takáto argumentačná línia je vo vzťahu k čl. 5 ods. 2 ústavy pochybná najmä preto,
že toto ustanovenie v principiálne rovnakom znení bolo obsiahnuté už v ústavnom zákone
č. 23/1991 Zb., odkiaľ bolo prevzaté aj do slovenskej ústavy. Dohovor o občianstve bol
však v aktuálnom znení dojednaný v roku 1997, teda viac než šesť rokov po tom, ako bola
do slovenského právneho poriadku zavedená formulácia použitá v čl. 5 ods. 2 ústavy.
Už v dôsledku toho nie je možné vykladať toto ustanovenie, pojmy v ňom použité či jeho
účel cez prizmu úpravy dohovoru o občianstve, pretože nemožno vôbec identifikovať, že by
ústavodarca pri jeho schvaľovaní chcel z akéhokoľvek dôvodu zosúladiť slovenskú ústavnú
úpravu s úpravou v medzinárodnom dohovore, ktorý v danom čase nebol ešte ani v štádiu
príprav. Z vysvetľujúcej správy k dohovoru o občianstve vyplýva, že ešte len v decembri
1992 bol Rade Európy predložený návrh na vypracovanie tzv. štúdie realizovateľnosti
(feasibility study) nového komplexného dohovoru o občianstve.
Navyše, samotná formulácia úvodnej vety čl. 7 dohovoru o občianstve podľa názoru
ústavného súdu spochybňuje vyvodzovanie akýchkoľvek záverov z tohto ustanovenia
na interpretáciu čl. 5 ods. 2 ústavy. Z prvej vety je totiž zrejmé, že v ďalších písmenách čl. 7
sú ustanovené dôvody, ktoré zmluvný štát môže určiť ako dôvod straty občianstva ex lege
alebo na základe ktorých môže začať príslušné konania o odňatie občianstva. Z uvedeného
ustanovenia nevyplýva, že by sa z hľadiska dohovoru o občianstve v týchto prípadoch malo
predpokladať, že takáto strata alebo odňatie sú v zhode s vôľou dotknutého občana. Práve
naopak, dohovor o občianstve takúto úpravu neustanovuje ani ju zjavne ustanoviť
nepotrebuje, pretože to preň nie je podstatné. Naopak, výslovný odkaz na vlastný prejav
vôle pri strate štátneho občianstva („na základe vlastnej iniciatívy jednotlivca“) je
obsiahnutý v čl. 8 dohovoru o občianstve, podľa ktorého zmluvný štát umožní zrieknutie sa
štátneho občianstva. Z citovaných ustanovení je preto podľa ústavného súdu zrejmé, že hoci
dohovor o občianstve v čl. 7 ods. 1 písm. a) umožňuje štátu ustanoviť, že dobrovoľné
nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva má za následok stratu alebo možnosť odňatia
doterajšieho štátneho občianstva, nemožno z toho vyvodiť nič pre interpretáciu čl. 5 ods. 2
ústavy. Najmä z toho nemožno vyvodiť, že by dohovor o občianstve v týchto prípadoch
predpokladal, že takáto strata alebo odňatie štátneho občianstva je v súlade s vôľou
dotknutého občana, resp. sa nedeje proti jeho vôli.
Len na okraj treba dodať, že aj z vysvetľujúcej správy k dohovoru o občianstve
vyplýva, že čl. 7 ods. 1 nebráni zmluvným štátom vo svojom právnom poriadku ustanoviť,
že aj v týchto prípadoch zostáva pôvodné štátne občianstvo zachované. Preto je logické, že
čl. 7 ods. 1 dohovoru o občianstve nebráni ani takému výkladu čl. 5 ods. 2 ústavy, ktorý by
neumožňoval stratu alebo odňatie štátneho občianstva Slovenskej republiky ani v prípade
dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Taký výklad by z už uvedeného
dôvodu nijako neporušoval medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.
Obsahom čl. 5 ods. 1 ústavy je len príkaz, aby sa úprava nadobúdania a straty
štátneho občianstva vykonala formou zákona. Táto podmienka je v prerokúvanej veci
celkom zjavne splnená a ani navrhovatelia neuvádzajú, z čoho by bolo možné vyvodiť
nesúlad napadnutej právnej úpravy s týmto ústavným ustanovením. Pokiaľ navrhovatelia
tento nesúlad videli v súvislosti s procesom vzniku (schválenie) novely zákona o štátnom
občianstve, odkazuje ústavný súd na uvedené odôvodnenie tohto nálezu.
Ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavy doslovne znie: „Nikomu nemožno odňať štátne
občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.“ Posúdenie súladu napadnutých ustanovení
zákona o štátnom občianstve si tak vyžaduje výkladom ustáliť význam slovného spojenia
„odňať... proti jeho vôli“, a to najmä v súvislosti s úpravou čl. 5 ods. 1 ústavy, ktorý
umožňuje (a ukladá) národnej rade zákonom upraviť „stratu“ štátneho občianstva.
Vo vyjadreniach účastníkov k tejto kľúčovej otázke možno identifikovať niekoľko
rozporov, ktoré svedčia o náročnosti výkladu uvedených ustanovení. Národná rada, vláda
a osobitne generálny prokurátor Slovenskej republiky v podstate upriamujú pozornosť na
dva aspekty: Strata štátneho občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona
o štátnom občianstve nastáva priamo zo zákona, nie na základe individuálneho právneho
aktu. K strate dochádza na základe výslovného prejavu vôle nadobudnúť cudzie občianstvo,
preto nejde o odňatie proti vôli dotknutej osoby. Národná rada a vláda navyše dodávajú, že
účelom čl. 5 ods. 2 ústavy je brániť odnímaniu občianstva ako sankcii. Naopak, skupina
poslancov v návrhu a na verejnom pojednávaní v podstate tvrdí, že čl. 5 ods. 2 ústavy bráni
zavedeniu fikcie existujúcej vôle stratiť štátne občianstvo Slovenskej republiky v prípade
dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva a že zvolená úprava, keď
k takejto fikcii dochádza, je legislatívny trik na obídenie zákazu odňatia.
Argumentácia účastníkov však nedostatočne rozlišuje dve otázky, ktoré vyplývajú
zo vzťahu odsekov 1 a 2 v článku 5 ústavy. Článok 5 ods. 2 ústavy hovorí o neprípustnosti
„odňatia proti vôli“. Článok 5 ods. 1 ústavy však odkazuje na zákonnú úpravu „straty“.
Ak by ústavný súd sledoval konzekventne argumentačnú líniu, na ktorej stoja účastníci,
musel by rešpektovať rozdiel medzi „odňatím“, ktoré by si malo vyžadovať
verejnomocenský prejav vôle (individuálny právny akt), a „stratou“, ktorá by si niečo také
vyžadovať nemala. Potom by však úprava, ktorá viaže na určité skutkové podstaty
(predpoklady) stratu občianstva ex lege, musela byť vyňatá z čl. 5 ods. 2 ústavy, takže by
vôbec neprichádzalo do úvahy skúmať, či taká strata je alebo nie je v súlade s vôľou
dotknutého občana. A naopak, ak by sa malo vychádzať z toho, že je prípustná „fikcia
vôle“, teda zákonná úprava, podľa ktorej určitá prejavená vôľa sa zároveň považuje aj
za vôľu stratiť slovenské štátne občianstvo, potom by bolo irelevantné, či k strate dochádza
ex lege alebo odňatím. Článok 5 ods. 2 ústavy totiž zakazuje iba odňatie proti vôli,
nezakazuje však odňatie občianstva v súlade s vôľou. Prípustným fingovaním existujúcej
vôle stratiť občianstvo by tak takéto odňatie (hoc aj individuálnym správnym aktom) nebolo
vykonané proti vôli občana, a muselo by preto byť v súlade s čl. 5 ods. 2 ústavy.
Skutočný význam ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavy je potrebné ustáliť kombináciou
všetkých výkladových metód, no osobitne s prihliadnutím na historicko-teleologické
súvislosti jeho vzniku.
Samotná formulácia čl. 5 ods. 2 ústavy zreteľne pripomína formuláciu čl. 15 ods. 2
Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa ktorej nikto nesmie byť svojvoľne pozbavený
svojej štátnej príslušnosti. Kým citované znenie kladie dôraz na slovo „svojvoľne“ (angl.
arbitrarily, fr. arbitrairement, rus. произвольно, špan. arbitrariamente), čl. 5 ods. 2 ústavy
takýto pojem neobsahuje. Zároveň je zrejmé, že cieľom tejto deklarácie je okrem iného
brániť tomu, aby sa z občanov štátu stávali apoliti, teda ľudia bez štátnej príslušnosti a bez
práva na diplomatickú ochranu akéhokoľvek štátu. Ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavy však
výslovne zakazuje zbaviť osobu proti jej vôli štátneho občianstva Slovenskej republiky.
Citované ustanovenie tak nemožno chápať len ako vyjadrenie všeobecného princípu
nepostupovať pri odnímaní štátnej príslušnosti svojvoľne, ako je to v čl. 15 ods. 2
Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
Formulácia čl. 5 ods. 2 ústavy bola do česko-slovenského právneho poriadku vnesená
§ 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. V pôvodných návrhoch národných rád bolo toto
ustanovenie zaradené medzi záverečné ustanovenia za článkom, ktorý dnes zodpovedá
čl. 52 ústavy. V návrhu Slovenskej národnej rady (Federálne zhromaždenie, VI. volebné
obdobie, tlač 330) bola použitá formulácia „Nikomu nemôže byť bez jeho vôle odňaté
štátne občianstvo“, pričom v dôvodovej správe sa toto ustanovenie nijako zvláštne
neodôvodňovalo. Zhodné ustanovenie bolo obsiahnuté aj v pôvodnom návrhu Českej
národnej rady (tlač 331), ktoré taktiež nebolo nijako špeciálne odôvodnené. Až v spoločnej
správe ústavnoprávnych výborov oboch snemovní (tlač 392) bol text príslušného odseku
pozmenený na „Nikoho nemožno proti jeho vôli zbaviť štátneho občianstva“. Ani z tejto
správy však nemožno ustáliť dôvody, ktoré k tejto zmene viedli. V takejto podobe potom
túto úpravu prevzala slovenská ústava do čl. 5 ods. 2, pričom došlo k zmene „zbaviť“
na „odňať“ a k doplneniu „Slovenskej republiky“, čo bolo v súlade s celkovým trendom
koncipovania ústavy ako republikovej ústavy (pozri aj striktné pričleňovanie označenia
„Slovenskej republiky“ ku každému štátnemu orgánu, čo je nadbytočné v prípade orgánov
unitárneho samostatného štátu). Dôvodová správa sa inak tomuto ustanoveniu vôbec
nevenuje.
Zaujímavé je komparatívne porovnanie s inými ústavami Európy. Na prvom mieste
možno spomenúť Ústavu Českej republiky, ktorá vychádza zo zhodných ústavných tradícií
a ktorá v čl. 12 ods. 2 prevzala formuláciu § 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., podľa
ktorej nikoho nemožno zbaviť štátneho občianstva proti jeho vôli. Článok 16 ods. 1
Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko ustanovuje, že nemeckú štátnu
príslušnosť nemožno odňať (nem. entzogen), k strate môže dôjsť len na základe zákona
a len vtedy, ak tým dotknutá osoba nebude bez štátnej príslušnosti. Naopak, čl. 34 ods. 2
Ústavy Poľskej republiky ustanovuje, že nikto nemôže stratiť poľské štátne občianstvo,
ledaže sa ho zriekne sám. Článok 11 ods. 2 Ústavy Španielska zasa obsahuje podobnú
formuláciu ako čl. 5 ods. 2 slovenskej ústavy, keď ustanovuje, že rodom Španiel (špan.
español de origen) nemôže byť zbavený svojho občianstva. Už z uvedeného možno súdiť,
že slovenská ústava sa nachádza v určitej nejasnej zóne, keďže z nej nie je ani úplne jasná
požiadavka na výslovné vzdanie sa občianstva (ako v poľskej ústave), no ani výslovná
možnosť ustanoviť stratu občianstva proti vôli príslušného občana (ako napríklad
v Základnom zákone Spolkovej republiky Nemecko).
Formuláciu čl. 12 ods. 2 českej ústavy doktrína odôvodňuje tým, že „je zejména
reakcí na případy odnímaní státního občanství odpůrcům socialistického režimu v době před
listopadem 1989. Na ústavní úrovni se výslovně zakazuje příslušným orgánům státu zbaviť
státního občana proti jeho vůli... nejen individuálně, ale ani obecně, právním předpisem...“
(Sládeček, V., Mikule, V, Syllová, J. cit. dielo). Tento záver vychádza z nálezu Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 5/95, v ktorom tento zamietol návrh na zrušenie
ustanovenia českého zákona o nadobúdaní a strate štátneho občianstva, ktoré bolo podobné
§ 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 slovenského zákona o štátnom občianstve. Ústavný súd Českej
republiky pritom k čl. 12 ods. 2 českej ústavy (obdoba čl. 5 ods. 2 našej ústavy) uviedol:
„Pokud by byla stěžovatelova interpretace článku 12 odst. 2 Ústavy – v porovnání s § 17
citovaného zákona – správná, znamenalo by to ve svých důsledcích, že Ústava zakazuje
zákonodárci, aby (byť pro futuro) vyloučil existenci dvojího či vícenásobného státního
občanství. Takový zákaz by ovšem byl zcela absurdní, neboť by omezoval právo
suverénního státu čelit bipolitismu a byl by v rozporu – jak je uvedeno na jiném místě
tohoto nálezu - s platnými i s připravovanými mezinárodními smlouvami v současné
demokratické Evropě (išlo o pripravovaný dohovor o občianstve, pozn.). ...
Je tedy zřejmé, že i z hlediska gramatické interpretace porovnávaných textů míří
ochrana zakotvená v článku 12 odstavci 2 Ústavy na takové případy, kdy dochází k zbavení
(odnětí) státního občanství mocenským zásahem třetí osoby (státu). Takovým případem
tedy není pozbytí státního občanství, které je upraveno v ustanoveních §§ 13 až 17 zákona
č. 40/1993 Sb.“
Nemecký Spolkový ústavný súd sa zaoberal výkladom čl. 16 ods. 1 Základného
zákona v už citovanom rozsudku sp. zn. 2 BvR 669/04 z 24. mája 2006. V ňom uviedol, že
formulácia čl. 16 ods. 1 Základného zákona je podľa dochovaných parlamentných
materiálov reakciou na prax národnosocialistického a „východoeurópskych“ režimov.
Národnosocialistický režim v Nemeckej ríši už v roku 1933 vydal zákon, ktorým umožnil
odvolanie udelenia nemeckého občianstva neželaným občanom a oduznanie občianstva tým,
ktorí sa dlhodobo zdržiavali v zahraničí, ak vierolomným konaním poškodzovali nemecké
záujmy. Ríšsky zákon o občianstve (nem. Reichsbürgergesetz) z 1935 rozdelil občanov
na dve skupiny – štátnych príslušníkov a (na rasových a vernostných kritériách budovanú
skupinu) ríšskych občanov a len títo mali plné politické práva. Tzv. Jedenáste nariadenie
k tomuto zákonu z roku 1941 potom odnímalo občianstvo tým, ktorí mali trvalý pobyt
v zahraničí, a to bez ohľadu na to, či sa vysťahovali dobrovoľne alebo boli vysídlení (napr.
do koncentračných táborov). Pod praxou východoeurópskych režimov mali poslanci
Parlamentnej rady v roku 1949 namysli okrem iného Benešove dekréty a podobné opatrenia
napríklad v Poľsku, ktorých dôsledkom bolo zbavenie štátneho občianstva celých
(nemeckých) národných skupín. Z týchto úvah, ktoré boli základom formulácie čl. 16 ods. 1
Základného zákona, Spolkový ústavný súd Nemecka vyvodil tento rozdiel medzi „odňatím“
(Entzug) a „stratou“ (Verlust): «Výklad pojmu „odňatie“ môže preto vychádzať len
zo všeobecného a nesporného účelu zákazu odňatia. Pri historických praktikách, voči
ktorým sa zákaz odňatia nemeckého občianstva vymedzuje, išlo o narúšanie
štátuobčianskeho postavenia rozštiepením na vzťah príslušnosti lepšej a horšej kvality
a o odnímanie štátnej príslušnosti podľa rozličných kritérií „hodnosti“. Odňatia
a obmedzenia... sa podobali v tom, že zbavovali štátne občianstvo jeho významu ako
spoľahlivého základu rovnocennej príslušnosti, a tým sa zmenili na prostriedok vylúčenia
namiesto integrácie. Odňatie občianstva je preto každé spôsobenie jeho straty, ktoré
negatívne ovplyvňuje (pre jednotlivca i spoločnosť rovnako dôležitú) funkciu štátneho
občianstva ako spoľahlivého základu rovnocennej príslušnosti.»
Podľa názoru ústavného súdu sú práve citované úvahy Spolkového ústavného súdu
Nemecka podstatné pri výklade čl. 5 ods. 2 ústavy. Pre jeho výklad je totiž podstatné
pochopiť prax komunistického režimu pri odnímaní štátneho občianstva v rokoch 1949 až
1989, proti ktorej sa chcel nový porevolučný režim budujúci demokratický a právny štát
vymedziť.
V roku 1948 platila v slovenskej časti Československej republiky recipovaná právna
úprava nadobúdania a straty štátneho občianstva, a to zákonný článok L/1879
zmenený a doplnený predpismi z prvej republiky. V roku 1949 bol prijatý nový zákon
č. 194/1949 Zb. o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva (ďalej len
„zákon č. 194/1949 Zb.“), ktorý upravoval tri spôsoby straty občianstva: sobášom (§ 5),
prepustením zo štátneho zväzku (§ 6) a odňatím (§ 7). Posledne citované ustanovenie
umožňovalo ministerstvu vnútra odňať štátne občianstvo osobe, ktorá „sa zdržuje v cudzine
a a) vyvíjala alebo vyvíja akýmkoľvek spôsobom činnosť štátu nepriateľskú alebo takú,
ktorá môže porušiť záujem štátu, alebo b) nezákonne opustila územie Československej
republiky, alebo c) nevráti sa do vlasti do určenej lehoty, najmenej do 30 dní (zo zámoria
do 90 dní), odo dňa doručenia výzvy ministerstva vnútra na návrat.“ Rovnako mohlo
ministerstvo vnútra odňať štátne občianstvo tiež osobe, ktorá mala ešte inú štátnu
príslušnosť, teda dvojité štátne občianstvo.
Uvedený spôsob však nebol jediným spôsobom straty štátneho občianstva.
Ustanovenie § 18 ods. 2 písm. a) zákona č. 86/1950 Zb. Trestný zákon poznalo ako vedľajší
trest trest straty štátneho občianstva, ktorý bolo možné podľa § 42 ods. 1 uvedeného zákona
vysloviť tam, kde to zákon výslovne pripúšťal (trestné činy velezrady, vyzvedačstva,
opustenia republiky a niektoré ďalšie). Uloženie tohto trestu prinášalo so sebou automaticky
stratu čestných práv občianskych, vylúčenie z vojska a prepadnutie majetku. Tieto
ustanovenia však boli zo zákona vypustené už zákonom č. 63/1956 Zb., ktorým sa mení
a doplňuje trestný zákon č. 86/1950 Zb.
V roku 1968 došlo v nadväznosti na federalizáciu Česko-Slovenska k vydaniu
(federálneho) zákona č. 165/1968 Zb. o zásadách nadobúdania a straty štátneho občianstva,
na ktorý nadväzovali zákony oboch národných rád. Na rozdiel od Českej republiky, kde
zákonom č. 39/1969 Zb. došlo k úprave jediného spôsobu straty štátneho občianstva Českej
republiky prepustením zo štátneho zväzku, zákon Slovenskej národnej rady č. 206/1968 Zb.
v § 15 ponechal v platnosti aj možnosť odňatia štátneho občianstva na základe ustanovenia
§ 7 zákona č. 194/1949 Zb., ktoré bolo v Slovenskej (socialistickej) republike ponechané
v platnosti. Táto úprava potom pretrvala až do roku 1989, kedy dochádzalo k postupnej
reštitúcii štátneho občianstva tým, ktoré bolo v predchádzajúcich rokoch odňaté.
Na základe uvedeného možno podľa ústavného súdu uzavrieť, že dôvod a účel
ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavy a jeho predchodcov je odlišný od dôvodu a účelu, na ktorý
reagoval napríklad nemecký ústavodarca ustanovením čl. 16 ods. 2 Základného zákona.
Prax komunistického režimu bola totiž odlišná než prax režimu národnosocialistického.
Komunistický režim totiž na základe citovaných ustanovení zákona č. 194/1949 Zb.
odnímal štátne občianstvo individuálnymi právnymi aktmi (rozhodnutiami ministerstva
vnútra), ale práve v reakcii na skutky, ktoré možno považovať za skutky vôľové: trestnú
činnosť, opustenie republiky, porušenie záväzku vernosti voči republike a podobne. Ak by
ústavný súd akceptoval argumenty národnej rady a vlády, podľa ktorých by ustanovenie
čl. 5 ods. 2 ústavy nemohlo brániť úprave, ktorá viaže stratu štátneho občianstva ex lege na
skutky, s ktorými zákon takýto následok spojil a dotknutá osoba takýto následok môže
predvídať pri rozhodnutí o tom, či takýto skutok vykoná alebo nie, znamenalo by to, že
ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavy by vôbec nebolo spôsobilé brániť spomenutým zákonným
praktikám komunistického režimu, hoci jeho účelom je práve im brániť. Nemožno z tohto
hľadiska akceptovať zúženú argumentáciu národnej rady a vlády, že cieľom čl. 5 ods. 2
ústavy je brániť odňatiu občianstva ako sankcii. Takéto obmedzenie totiž z jeho textu
nielenže nevyplýva, pričom ani národná rada, ani vláda neuvádzajú žiadne argumenty
na podporu svojho postupu, ale ako vyplýva z podaného prehľadu právnej úpravy odňatia
občianstva pred rokom 1989, v skutočnosti by väčšinu z vtedy aplikovaných praktík nijako
nepostihovala.
Na základe uvedenej argumentácie treba podľa ústavného súdu ustanovenie čl. 5
ods. 2 ústavy vykladať tak, že zakazuje nielen odňatie štátneho občianstva proti vôli
dotknutej osoby individuálnym právnym aktom, ale aj takým ustanoveniam zákona, ktoré
viažu stratu štátneho občianstva ako právny následok určitých právnych skutočností, pokiaľ
sa takáto strata deje „proti vôli“ dotknutej osoby.
Poslednou otázkou, ktorou je tak potrebné sa zaoberať, je práve výklad pojmu „proti
vôli“.
Ako už ústavný súd uviedol, formulácia čl. 5 ods. 2 ústavy je odlišná od formulácie
tak pôvodných návrhov národných rád, na základe ktorých sa podobné ustanovenie malo
zakotviť do ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ale aj od formulácie niektorých iných ústav.
Navyše, čl. 5 ods. 1 ústavy oprávňuje zákonodarcu na úpravu straty štátneho občianstva,
nielen prepustenia zo štátneho zväzku (vzdania sa občianstva). Už z toho možno súdiť, že
ústavodarca nevylučoval, že k strate štátneho občianstva môže dôjsť aj inak ako na základe
výslovného vzdania sa, resp. žiadosti o prepustenie zo štátneho zväzku. Formuláciu
„nemožno odňať proti vôli“ preto nemožno vykladať tak, že štátne občianstvo možno odňať
len na základe výslovného prejavu vôle, ale že ho možno odňať aj vtedy, ak dotknutá osoba
neprejaví jednoznačnú opačnú vôľu, teda vôľu zachovať si štátne občianstvo Slovenskej
republiky. Inak povedané, úprava čl. 5 ods. 2 ústavy nevylučuje takú zákonnú úpravu, ktorá
v určitých prípadoch bude vôľu dotknutej osoby prísť o svoje štátne občianstvo
prezumovať. Z ústavnoprávneho hľadiska je však podstatným, že medzi takouto
prezumpciou a obsahom prejavenej vôle musí existovať rozumné (racionálne) prepojenie,
teda že danému prejavu možno racionálne a bez rozumných pochybností skutočne
atribuovať vôľu prísť o štátne občianstvo Slovenskej republiky. Ide tak v konečnom
dôsledku o verejnoprávnu obdobu všeobecných súkromnoprávnych zásad posudzovania
pomeru obsahu vôle a jej prejavu, ako sú upravené napríklad v § 35 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Rozdielom bude len to, že v súkromnom práve sa situácia skúma kombinovane
z pohľadu prejavujúceho aj adresáta prejavu vôle (teória dôvery), kým v oblasti verejného
práva ide v podstate o skúmanie racionality právnej normy, ktorá ustanovuje prezumpciu,
prípadne fikciu vôle.
Ústavný súd už uviedol a odôvodnil, že právo na neodňatie štátneho občianstva
podľa čl. 5 ods. 2 ústavy treba považovať za právo obdobné základnému právu a slobode,
a pri úvahách o jeho obmedzovaní tak možno uplatňovať všeobecné ustanovenia čl. 12
a čl. 13 ústavy. Pri posudzovaní otázky, či určitému konaniu (skutku) ako prejavu možno
rozumne atribuovať vôľu skončiť štátne občianstvo, možno vychádzať z určitej modifikácie
testu proporcionality, ktorý by skúmal: (1) či dané konanie (daný skutok) ohrozuje verejný
záujem Slovenskej republiky, resp. či je vo verejnom záujme zakázaný či obmedzený, (2) či
je zbavenie štátneho občianstva vhodná reakcia na ochranu daného verejného záujmu a (3)
či viazanie zákonnej prezumpcie vôle stratiť štátne občianstvo je proporcionálne k danému
skutku v užšom slova zmysle, teda či daná právna úprava, čo sa týka neodvratnosti tohto
právneho následku a procedurálnych možností (najmä vyjadrenia či preukázania opačnej
vôle), je primeraná danému verejnému záujmu, ktorý sa tým má chrániť.
Podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna úprava § 9 ods. 1 písm. b) a § 9
ods. 16 zákona o štátnom občianstve takto formulovaným požiadavkám ústavnosti
nevyhovuje.
Národná rada i vláda uvádzajú, že napadnutá úprava sleduje legitímny záujem
na obmedzovaní dvojitého občianstva, ktoré so sebou prináša negatíva najmä pre dotknutú
osobu. Národná rada i vláda tak v podstate neidentifikujú verejný záujem, ale tvrdia, že
takéto následky si vyžaduje individuálny záujem práve tých osôb, ktoré budú stratou
štátneho občianstva Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia štátneho občianstva
cudzieho štátu dotknuté. Podľa názoru ústavného súdu však v takom prípade musí byť
v prvom rade na dotknutých osobách, aby sa dobrovoľne rozhodli, či chcú znášať riziká
spojené s dvojakým štátnym občianstvom, na ktoré upozorňovali národná rada i vláda, alebo
či sa rozhodnú ich neznášať tou formou, že buď sa vzdajú slovenského štátneho občianstva,
alebo nenadobudnú cudzie.
Ďalej ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že ak by úprava § 9 ods. 1
písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve mala sledovať verejný záujem, ktorým je
bránenie vzniku bipolitizmu, tak taký verejný záujem v našom právnom poriadku vyjadrený
nie je. Ústavný súd je síce vo svojej judikatúre zdržanlivý vo vzťahu k širokej miere
politickej a právnej úvahy, ktorou disponuje národná rada i vláda pri identifikácii verejného
záujmu, a v zásade odmieta tento verejný záujem obsahovo preskúmavať. Na druhej strane
však ústavný súd musí preskúmať, či tvrdený verejný záujem je národnou radou i vládou
skutočne sledovaný úprimne, teda konzekventne, systematicky a pravidelne. Ak sa ukáže,
že takúto konzekventnosť, systematickosť či pravidelnosť v právnom poriadku nemožno
zistiť, môže to naznačovať, že tvrdený verejný záujem nie je pravým dôvodom existencie
spornej právnej normy. Z ustanovenia § 7 zákona o štátnom občianstve totiž nevyplýva, že
by štátne občianstvo Slovenskej republiky bolo možné udeliť iba za podmienky, že žiadateľ
stratil cudzie štátne občianstvo alebo aspoň preukázal kroky k jeho strate. Taká skutočnosť
navyše nie je žiadateľovi ani len na prospech, ako tomu bolo podľa § 7 ods. 2 zákona
o štátnom občianstve v znení účinnom do 31. augusta 2005. Národná rada ani vláda navyše
nepreukázali, že by boli citované ustanovenia takto v praxi systematicky uplatňované.
Ústavný súd tak nie je presvedčený o tom, že bránenie vzniku bipolitizmu je národnou
radou a vládou skutočne tak konzekventne, systematicky a pravidelne uplatňované, aby ho
bolo možné považovať za skutočne identifikovaný verejný záujem, ktorý by opodstatnil
napadnutú právnu úpravu.
Ústavný súd ďalej vyslovuje aj pochybnosti, či nie je naviazanie straty štátneho
občianstva na nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva v skutočnosti zvýhodňujúce
dotknuté osoby oproti iným dôvodom straty štátneho občianstva. Z ustanovenia § 9 ods. 3
zákona o štátnom občianstve totiž vyplýva, že v určitých prípadoch Slovenská republika
považuje iné verejné záujmy, najmä záujem na dokončení trestného stíhania alebo na výbere
daní a iných verejných dávok, za natoľko významné, že neumožňujú štátnemu občanovi byť
prepustený zo štátneho zväzku. Avšak osoba, ktorá nadobudne cudzie štátne občianstvo
prejavom vôle, stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky automaticky, čím sa
automaticky vyväzuje aj z obmedzení upravených v § 9 ods. 3 zákona o štátnom občianstve.
Pritom v § 9 ods. 2 zákona o štátnom občianstve sa predpokladá, že jednou z podmienkou
uvoľnenia zo štátneho zväzku Slovenskej republiky je nadobudnutie cudzieho štátneho
občianstva. Ak však k jeho nadobudnutiu došlo na základe prejavu vôle dotknutej osoby,
logicky stráca prepustenie zo štátneho zväzku opodstatnenie, keďže v dôsledku § 9 ods. 1
písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve stráca dotknutá osoba štátne občianstvo
automaticky a niet tu viac štátneho zväzku, z ktorého by mala byť prepustená. Ak národná
rada na jednej strane bráni účinkom výslovného prejavu vôle stratiť štátne občianstvo
v určitých prípadoch, keď existujú iné verejné záujmy opodstatňujúce nútenie určitej osoby
k zotrvaniu v štátnom zväzku Slovenskej republiky, potom nie je racionálne odôvodniteľné,
že v inom prípade za existencie rovnakých dôvodov verejného záujmu naopak cielene spája
s iným skutkom prezumpciu (ba dokonca fikciu) takejto vôle a priznáva jej plné účinky,
hoci ak by bola výslovne prejavená, potom by takéto účinky nemala.
V neposlednom rade je podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna úprava aj
neproporcionálna v užšom slova zmysle, ak viaže stratu štátneho občianstva Slovenskej
republiky automaticky na nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva bez toho, aby
dotknutým osobám poskytla možnosť preukázať prípadné také dôvody tohto rozhodnutia,
z ktorých bude zrejmé, že nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva na základe prejavu
vlastnej vôle nie je súčasne aj prejavom vôle zriecť sa štátneho občianstva Slovenskej
republiky. V tejto súvislosti možno upozorniť napríklad na to, že hodnostári Katolíckej
cirkvi, ktorí sú pri výkone duchovnej činnosti tejto cirkvi vymenovaní do určitých funkcií
v Rímskej kúrii (resp. po 1. marci 2011 sú na tento účel pridelený do Vatikánskeho
mestského štátu), nadobúdajú aj štátne občianstvo Vatikánskeho mestského štátu. Keďže
k ich vymenovaniu spravidla dochádza na základe ich slobodného prejavu vôle, dochádzalo
by zrejme aj v tomto prípade k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa § 9
ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve. Takáto úprava je však napríklad
nešetrná k základnému právu na slobodu viery, ktoré zahŕňa nielen právo cirkví svoje
orgány samostatne ustanovovať, ale aj právo každého prejavovať svoje náboženské
zmýšľanie príslušnosťou k cirkvi a výkonom určitých funkcií k nej.
Napadnutá právna úprava pre takéto prípady neposkytuje žiadne možnosti získania
výnimky či povolenia na získanie cudzieho štátneho občianstva, ktoré by vylučovali
automatickú stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky (príkladom takejto úpravy
môže byť napr. § 25 ods. 2 nemeckého zákona o štátnom občianstve). V dôsledku toho je
takáto úprava neprimerane prísna, a to aj za predpokladu, že by ju inak bolo možné
považovať za vo verejnom záujme.
Vzhľadom na uvedené dôvody dospel ústavný súd k záveru, že ustanovenie § 9
ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve nie sú v súlade s čl. 5 ods. 2
ústavy (bod 1 výroku).
C. Nemožnosť zistenia cudzieho občianstva (súlad s čl. 1 ods. 1 ústavy)
Navrhovatelia ďalej namietajú nejasnosť, neurčitosť a nevykonateľnosť novely
zákona o štátnom občianstve v podstate z dôvodu, že štátne orgány Slovenskej republiky sa
nedozvedia o nadobudnutí cudzieho štátneho občianstva inak. V tom vidia porušenie
požiadavky právnej istoty ako súčasti právneho štátu. Národná rada ani predseda
najvyššieho súdu na túto námietku výslovne nereagovali, kým vláda tvrdenie navrhovateľov
odmietla. Generálny prokurátor Slovenskej republiky – napriek svojmu výslednému
stanovisku nevyhovieť návrhu navrhovateľov – vyslovil čiastočné pochybnosti o súlade
uvedených ustanovení s čl. 2 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre k čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy vyslovil, že
obsahom pojmu právneho štátu je aj požiadavka právnej istoty..., z ktorej vyplývajú aj určité
požiadavky na tvorbu (formuláciu) právnych noriem. Ak zákonodarca prijme právnu normu,
ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty. Miera právnej neistoty
je rozdielna. Niekedy ju možno odstrániť výkladom práva podľa všeobecného princípu
výkladu a uplatňovania práva ustanoveného čl. 152 ods. 4 ústavy, inokedy právnu neistotu
týkajúcu sa správania ustanoveného právnou normou nemožno odstrániť ani výkladom
podľa čl. 152 ods. 4 ústavy. Ak túto právnu neistotu nemožno odstrániť ani výkladom, nie je
právna norma v súlade s požiadavkou právnej istoty zakotvenou v čl. 1 ods. 1 prvej vete
ústavy (porov. napr. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 19/98, PL. ÚS 109/2011). Zároveň však ústavný
súd v tejto súvislosti zdôrazňuje prioritu ústavnokonformného výkladu právnej normy.
V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je
v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie
takej právnej normy (tiež PL. ÚS 15/98). Podľa názoru ústavného súdu napadnutá úprava
požiadavkám právnej istoty vyhovuje.
Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť s tvrdením o nevykonateľnosti
napadnutej právnej úpravy, pretože sama okolnosť, že zákon o štátnom občianstve v § 9
ods. 19 ukladá tomu, kto stratil štátne občianstvo, bezodkladne oznámiť túto skutočnosť
okresnému úradu v sídle kraja (§ 9 ods. 15 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej
štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov),
nemôže spôsobovať pochybnosti o vykonateľnosti napadnutej právnej úpravy. Právny
poriadok totiž upravuje relatívne veľký počet skutkových podstát, na ktoré viaže
verejnoprávne následky, no u ktorých sa predpokladá, že orgány verejnej moci o nich
nadobudnú vedomosť len v dôsledku aktivity toho, koho takéto následky majú postihnúť.
Typickou skupinou takýchto skutkových podstát sú napríklad daňové skutkové podstaty,
ktorých vznik je daňový subjekt (daňovník) povinný oznámiť či ohlásiť orgánom finančnej
správy, pričom tieto orgány sú fakticky schopné uplatňovať proti nemu príslušné daňové
následky (vyrubenie dane) len vtedy, ak on sám túto oznamovaciu povinnosť splní.
Napadnutá právna úprava § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstvo sa nijako nevymyká
z tohto štandardu. Navrhovatelia vo svojom návrhu zrejme vychádzajú z predpokladu, že
dotknuté osoby budú uvedenú informačnú povinnosť (hromadne) porušovať. Podľa názoru
ústavného súdu však na taký záver nateraz chýba akýkoľvek spoľahlivý podklad a ani
ústavný súd nemá žiaden dôvod z takéhoto predpokladu vychádzať.
Zároveň je potrebné v zásade dať za pravdu stanovisku vlády, že oznámenie
dotknutej osoby nemožno v žiadnom prípade považovať za jediný spôsob, akým sa okresný
úrad v sídle kraja môže o strate štátneho občianstva dozvedieť. Podľa ústavného súdu je
zrejmé, že o tom, že určitá osoba nadobudla štátne občianstvo cudzieho štátu, sa môžu
v prvom rade dozvedieť orgány Slovenskej republiky zabezpečujúce medzinárodný styk.
Príslušný cudzí štát môže napríklad požiadať slovenské orgány o vydanie (extradíciu)
určitej osoby s odôvodnením, že ide o jeho štátneho občana, hoci slovenskými štátnymi
orgánmi je táto osoba považovaná za štátneho občana Slovenskej republiky. Podobne sa
môžu slovenské orgány o cudzom štátnom občianstve dozvedieť napríklad tak, že zistia, že
určitá osoba bola v cudzom štáte zvolená alebo vymenovaná do funkcie, ktorej
predpokladom je podľa práva daného cudzieho štátu existencia štátneho občianstva tohto
štátu. Takto zistené skutočnosti môžu tieto štátne orgány oznámiť okresnému úradu v sídle
kraja, ktorý na ich základe môže dať podnet na vyvodenie príslušných zákonných následkov
(výzva na vrátenie osvedčenia o štátnom občianstve, § 9a ods. 11 zákona o štátnom
občianstve). Podobne môže okresný úrad v sídle kraja dať podnet Okresnému úradu
Bratislava na začatie priestupkového konania v zmysle § 67 ods. 2 zákona o priestupkoch,
resp. na začatie úkonov objasňovania priestupku v zmysle § 58 ods. 2 zákona
o priestupkoch, v rámci ktorého je možné uvedené skutočnosti preveriť a zistiť.
Samozrejme ústavný súd vníma obťažnosť takýchto postupov a aj ich
pravdepodobnú nízku efektívnosť, keďže bez aktívnej podpory príslušného cudzieho štátu
bude spravidla ťažké prísť k jednoznačným výsledkom. Táto otázka však nerobí
z napadnutej právnej úpravy úpravu nevykonateľnú, ale nanajvýš úpravu nerozumnú či
málo efektívnu. Ústavný súd však vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že jeho
úlohou a ani právomocou nie je posudzovať účelnosť, rozumnosť či vecnú správnosť
právnej úpravy (PL. ÚS 6/09, PL. ÚS 95/2011, PL. ÚS 13/2012), ale výlučne jej súlad
s ústavou a ďalšími nadradenými právnymi predpismi. V prerokúvanej veci tak nie je
priestor na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstve s čl. 1
ods. 1 ústavy z dôvodov, ktoré uvádzajú navrhovatelia.
Rovnako sa však nemožno stotožniť ani s pochybnosťami navrhovateľov a čiastočne
generálneho prokurátora Slovenskej republiky týkajúcimi sa jasnosti či určitosti ustanovení
§ 9 ods. 19 a § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve. Formulácia ustanovenia § 9
ods. 19 zákona o štátnom občianstve je podľa ústavného súdu pomerne jednoznačná a pre
adresáta uvedenej právnej normy ľahko zrozumiteľná: ak je niekto slovenským štátnym
občanom a nadobudne cudzie štátne občianstvo na základe vlastného prejavu vôle, je
povinný to oznámiť príslušnému slovenskému orgánu. Jediným pojmom v tomto
ustanovení, ktorý si vyžaduje určitý výklad, je pojem „bezodkladne“, jeho význam však
nemožno považovať za natoľko neurčitý, aby obsah celej normy odporoval požiadavkám
právnej istoty. Podľa ústavného súdu je pri teleologickom výklade uvedeného ustanovenia
nepochybné, že oznámenie musí identifikovať osobu, ktorá ho robí, teda ktorá cudzie štátne
občianstvo nadobudla, keďže jedine tak je naplnený zmysel tejto povinnosti. Podrobné
rozvádzanie ďalších náležitostí tohto oznámenia či listín, ktoré by mali byť jeho prílohou,
podľa ústavného súdu nevyplýva ani z požiadaviek čl. 1 ods. 1, ani z požiadaviek čl. 2 ods.
2 ústavy, a nemôže preto ani založiť nesúlad ustanovenia § 9 ods. 19 zákona o štátnom
občianstve s čl. 1 ods. 1, ale ani s čl. 2 ods. 2 ústavy. Podobne jednoznačná a väčšie
pochybnosti nevzbudzujúca je aj formulácia skutkovej podstaty priestupku obsiahnutá
v § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve. V dôsledku toho ani o nej nemožno
uzavrieť, že by odporovala princípu právnej istoty zakotvenému v čl. 1 ods. 1 ústavy.
Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani v tej časti,
v ktorej žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 19 a § 9b ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona o štátnom
občianstve s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku).
D. Nesúlad s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy
Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že napadnutá úprava je v nesúlade
s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy tým, že v dôsledku svojej nevykonateľnosti vytvára tri
nerovnaké skupiny obyvateľov: tí, ktorí nadobudli cudzie občianstvo pred účinnosťou
novely zákona o štátnom občianstve, a majú tak legálne dvojité štátne občianstvo, tí, ktorí
ho nadobudli neskôr, no jeho nadobudnutie neohlásili, takže vystupujú ako štátni občania de
facto, a tí, ktorí ho nadobudli a nadobudnutie riadne ohlásili.
Rozdiel medzi prvou navrhovateľmi identifikovanou skupinou a druhými dvoma
skupinami je predovšetkým dôsledkom rozdielneho okamihu nadobudnutia cudzieho
štátneho občianstva. Znamená to, že právna situácia oboch týchto skupín je dôsledkom
rozdielnych právnych noriem, resp. rozdielnych právnych úprav. V dôsledku toho nemožno
hovoriť o ústavne relevantnom zvýhodnení či znevýhodnení prvej skupiny voči druhým
dvom, keďže o taký prípad môže ísť len v prípade posudzovania účinkov tej istej normy
alebo viacerých súčasne pôsobiacich noriem voči rôznym skupinám adresátov.
Rozdiel medzi druhou a treťou skupinou podľa názoru ústavného súdu nemožno
považovať za založený na zmysluplnom kritériu, ktorým nemôže byť dodržiavanie
vs. porušovanie právnych noriem. Pri posudzovaní zvýhodnenia či znevýhodnenia adresátov
normy voči iným adresátom treba vychádzať z toho, že norma pôsobí a je rešpektovaná.
Výhodu, ktorú niekto nadobudne nerešpektovaním normy, nemožno považovať za dôsledok
normy, ale za protiprávny stav a povinnosťou orgánov verejnej moci je tento protiprávny
stav zákonom ustanoveným spôsobom postihovať. Ustanovenie § 9b ods. 1 písm. d) zákona
o štátnom občianstve konanie v rozpore s § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstve, teda
neoznámenie nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva príslušnému okresnému úradu
v sídle kraja, vyhlasuje za priestupok a stíha ho sankciou. Takýto postup je z hľadiska
orgánu tvorby práva (zákonodarcu) dostatočný na to, aby zabezpečil riadne uplatňovanie
a vynucovanie ním vydaných noriem. Samotná skutočnosť, že časť adresátov normy
vlastným protiprávnym konaním vylučuje nastúpenie následkov normy voči sebe, nemôže
mať za následok úplné vylúčenie následkov celej normy v podobe jej neaplikácie ani voči
ostatným adresátom, alebo dokonca vyslovením jej nesúladu.
Pokiaľ navrhovatelia namietajú, že § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom
občianstve určuje medze práva na štátne občianstvo (čl. 13 ods. 2 ústavy) v rozpore s čl. 5
ods. 2 ústavy, ide tu v podstate o tvrdenie rozporu s čl. 5 ods. 2 ústavy, s ktorým sa ústavný
súd už vyrovnal. To isté platí, pokiaľ navrhovatelia namietajú, že takéto obmedzenia sa
nepoužívajú na ustanovený účel (čl. 13 ods. 4 ústavy), pretože skutočný cieľ zavedeného
obmedzenia je iný. Námietka navrhovateľov, že oznámením straty občianstva dochádza
k sebaobvineniu oznamovateľa, celkom zreteľne prehliada, že skutková podstata priestupku
[§ 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve] nespočíva v nadobudnutí cudzieho
štátneho občianstva, ale v neoznámení tejto skutočnosti. Jej bezodkladným oznámením tak
oznamovateľ vylučuje, že by sa uvedeného priestupku mohol dopustiť.
Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani v tej časti,
v ktorej žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b ods. 1 písm. d)
a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy (bod 2
výroku).
E. Neexistencia efektívnych prostriedkov nápravy (nesúlad s čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)
Navrhovatelia v tejto časti v podstate tvrdia, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b)
a ods. 16 zákona o štátnom občianstve upravujú stratu štátneho občianstva ex lege a proti
takémuto postupu neposkytujú efektívne prostriedky ochrany.
Podstatou čl. 46 ods. 1 ústavy je právo každého, komu svedčí určité hmotné právo,
domáhať sa ho a uplatňovať ho v konaní pred príslušným orgánom. Toto ustanovenie tak
vyjadruje starý právny princíp ubi ius, ibi remedium. Obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
materiálna kompetenčná norma, pretože citované ustanovenie neustanovuje, v ktorých
prípadoch sa treba obrátiť na súd a v ktorých na iný orgán, ani neurčuje kritériá, ktorými by
sa mal spravovať zákonodarca pri delení kompetencií medzi výkonnú a súdnu moc. V tom
je rozdiel tohto ustanovenia oproti čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré priamo určuje právo na to,
aby o určitých veciach rozhodovali „tribunály“, čo vylučuje, aby tieto veci boli s konečnou
platnosťou zverené do kompetencie iných orgánov. V nadväznosti na to ustanovenie čl. 46
ods. 2 ústavy vychádza z toho, že rozhodovanie o určitých otázkach bude zákonodarcom
zverené do právomoci iných orgánov než súdov (orgánov verejnej správy, resp. iných
právnických osôb či fyzických osôb), a to či už v dôsledku uplatňovania práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy alebo z vlastného podnetu týchto orgánov. Pre takýto prípad uvedené
ustanovenie zaručuje právo na preskúmanie vydaného rozhodnutia súdom, ktoré môže
zákonodarca vylúčiť, pokiaľ nejde o rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd.
Ani z ustanovenia čl. 46 ods. 1, ani čl. 46 ods. 2 ústavy však nemožno vyvodiť
požiadavky, aby určité právne následky vždy nastávali len v dôsledku vydania
individuálneho právneho aktu, teda aby všetky práva a povinnosti adresátov
(verejno)právnych noriem vznikali len v dôsledku (konštitutívnych) individuálnych
právnych aktov orgánov verejnej moci (súdov alebo iných). Nesúlad určitej normy s čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy tak nemôže vyplývať len z toho, že táto norma viaže konkrétne právne
následky priamo na splnenie určitých objektívnych predpokladov (na naplnenie znakov
skutkovej podstaty) aj bez toho, aby tieto následky boli vyslovené individuálnym právnym
aktom. Taktiež z čl. 46 ods. 1 ani čl. 46 ods. 2 ústavy nevyplýva požiadavka, aby každý
adresát právnych noriem mal možnosť odvrátiť nastúpenie následkov právnej normy, hoci
naplnil všetky predpoklady ustanovené právnou normou pre to, aby takéto následky nastali.
Inak povedané, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nevylučuje možnosť samorealizácie práva
v právnych vzťahoch bez vydávania konštitutívnych individuálnych právnych aktov.
Na základe toho ústavný súd uzatvára, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16
zákona o štátnom občianstve nemôžu byť v nesúlade s čl. 46 ods. 1 alebo 2 ústavy len preto,
že k strate štátneho občianstva má dochádzať ex lege na základe naplnenia skutkovej
podstaty príslušnej normy (dobrovoľné nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva).
Nemožno však súhlasiť s navrhovateľmi ani v tom, žeby osoba, ktorá stratila štátne
občianstvo podľa § 9 ods. 1 písm. b), resp. § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve, nemala
k dispozícii žiadne „efektívne prostriedky nápravy“.
Je samozrejmé, že v prípade, ak sa právna norma realizuje sama (teda právne
následky v nej upravené nastávajú automaticky naplnením znakov príslušnej skutkovej
podstaty a aj bez toho, aby bol vydaný individuálny právny akt), môže byť predmetom
„efektívneho prostriedku nápravy“ len otázka, či nastali normou ustanovené predpoklady
alebo či nastal normou ustanovený následok. Nie je bez ďalšieho nevyhnutné, aby existoval
„efektívny prostriedok nápravy“, ktorý umožní odvrátiť právne následky ustanovené
normou aj vtedy, keď sú splnené všetky predpoklady pre ich nastúpenie. V prípade straty
štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona
o štátnom občianstve tak možno považovať za efektívny taký prostriedok nápravy, ktorým
dotknutá osoba bude môcť uplatňovať tvrdenia, že v jej prípade buď neboli splnené
predpoklady ustanovené uvedenými ustanoveniami pre stratu štátneho občianstva (napríklad
nedošlo k jeho nadobudnutiu alebo k nemu nedošlo na základe prejavu vôle), alebo ak aj
takéto predpoklady boli splnené, nenastali zákonom ustanovené následky (nedošlo k strate
štátneho občianstva). Inak povedané, dotknutá osoba musí mať možnosť domôcť sa
úradného potvrdenia (deklarácie, výroku), že u nej nedošlo k strate štátneho občianstva
Slovenskej republiky, resp. že takéto občianstvo stále má.
Takú možnosť však zákon o štátnom občianstve poskytuje v podobe osvedčenia
o štátnom občianstve. Z ustanovenia § 9a ods. 2 zákona o štátnom občianstve vyplýva, že
toto osvedčenie vydá okresný úrad v sídle kraja. Zo spojenia s § 9a ods. 8 tohto zákona
vyplýva, že okresný úrad je povinný takéto osvedčenie vydať každému, kto je štátnym
občanom Slovenskej republiky; iba ak žiadateľ nie je štátnym občanom, môže okresný úrad
žiadosť o jeho vydanie zamietnuť s písomným odôvodnením. Prípadné pochybnosti
o existencii štátneho občianstva žiadateľa rieši okresný úrad žiadosťou adresovanou
ministerstvu vnútra Slovenskej republiky o súhlas s vydaním osvedčenia (§ 9a ods. 5 zákona
o štátnom občianstve). Z uvedeného vyplýva, že okresný úrad je pri vydávaní osvedčenia
oprávnený záväzne posúdiť, či žiadateľ je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky, a to spravidla na základe listín predložených samotným žiadateľom (§ 9a ods. 3
zákona o štátnom občianstve). Hoci sa na toto konanie nevzťahuje správny poriadok (§ 15
ods. 1 zákona o štátnom občianstve), je jeho výsledkom buď vydanie osvedčenia o štátnom
občianstve alebo odôvodnené písomné rozhodnutie (§ 9a ods. 8 zákona o štátnom
občianstve).
Z uvedeného vyplýva, že každý štátny občan Slovenskej republiky má právo
na vydanie osvedčenia o štátnom občianstve, ktoré môže uplatniť podaním žiadosti o jeho
vydanie a v rámci ktorého sa bude skúmať okrem iného aj to, či žiadateľ takéto štátne
občianstvo má. Ak ho nemá, je okresný úrad povinný písomne mu odôvodniť, prečo ho
nemá (prečo ho nenadobudol/stratil), resp. prečo mu osvedčenie nebolo vydané. Podanie
žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve je tak domáhaním sa svojho práva
na príslušnom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z judikatúry najvyššieho súdu (porov. napr. 2 Sžo 42/2011 a tam citovaná
prejudikatúra) potom vyplýva, že písomné oznámenie, ktorým bola zamietnutá žiadosť
o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve, je považované za individuálny správny akt
(rozhodnutie), ktoré je preskúmateľné súdom. Orgány verejnej správy síce tieto závery
súdov spochybňujú, tvrdiac, že pri vydávaní osvedčenia nie sú oprávnené autoritatívne
posudzovať existenciu štátneho občianstva žiadateľa a že žiadateľ sa musí domáhať podania
určovacej žaloby na súde (porov. napríklad zhrnutie obsahu odvolania správneho orgánu
v citovanom rozsudku najvyššieho súdu), ústavný súd sa však s týmto stanoviskom orgánov
verejnej správy nestotožňuje. Vyvracajú ho totiž ustanovenia zákona o štátnom občianstve
citované v predošlom bode, najmä ustanovenie § 9a ods. 8 zákona o štátnom občianstve,
z ktorých jednoznačne vyplýva, že okresný úrad môže zamietnuť žiadosť len v prípade, ak
dospeje (pozitívne) k záveru, že žiadateľ nie je štátnym občanom, nie aj vtedy, ak je jeho
štátne občianstvo pochybné či nejasné. Ústavný súd preto považuje právne závery
všeobecných súdov za ústavne konformné a sám dodáva, že oznámenie o zamietnutí
žiadosti o vydanie osvedčenia treba považovať za deklaratórny individuálny správny akt,
ktorým príslušný orgán verejnej správy (okresný úrad v sídle kraja) autoritatívne deklaruje,
že žiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Takýto akt nepochybne zasahuje
do práv a právom chránených záujmov žiadateľa, ktorý má, ak je štátnym občanom, právo
preukazovať túto skutočnosť aj osvedčením o štátnom občianstve. Takýto akt sa zároveň
dotýka práva zaručeného v čl. 5 ods. 2 ústavy, pretože ak by tento akt protiprávne
deklaroval, že žiadateľ nie je štátnym občanom, hoci ním v skutočnosti je, malo by to
rovnaký následok ako odňatie, resp. zbavenie štátneho občianstva.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že ten, kto sa chce brániť proti strate
štátneho občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve, môže
tak urobiť uplatnením svojho práva na vydanie osvedčenia o štátnom občianstve, o ktorom
rozhodne príslušný orgán. Tým je takejto osobe poskytnutá efektívna možnosť realizovať
svoje právo uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže výsledkom tohto konania je autoritatívny
individuálny správny akt orgánu verejnej správy, ktorý sa týka základného práva a slobody,
musí byť zaručené jeho preskúmanie súdom. Takéto preskúmanie podľa aktuálnej
judikatúry existuje. Tým je zároveň učinené zadosť požiadavkám čl. 46 ods. 2 ústavy.
Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na rozhodnutie o občianskych právach
a záväzkoch alebo o trestnom obvinení, no nie právo na opravný prostriedok (prostriedok
nápravy) v akejkoľvek veci. Z judikatúry ESĽP pritom vyplýva, že za občianske právo
alebo záväzok sa nepovažuje rozhodnutie o štátnom občianstve. Už vzhľadom na to je
zrejmé, že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže vyplývať právo na efektívny prostriedok nápravy
proti rozhodnutiam týkajúcim sa otázok štátneho občianstva.
Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani v tej časti,
v ktorej žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom
občianstve s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku).
VI.
Záver
Plénu ústavného súdu bol predložený na rozhodnutie návrh sudcu spravodajcu, ako aj
protinávrh č. I a protinávrh č. II sudcu Lajosa Mészárosa.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
V konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd v zmysle čl. 131
ústavy v pléne, ktoré sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto
väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. V zmysle
čl. 140 ústavy v spojení s ustanovením § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd
spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň
sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne.
Na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 17. septembra 2014 boli
prítomní jedenásti sudcovia. Za návrh sudcu spravodajcu alebo za niektorý z dvoch
protinávrhov sudcu Lajosa Mészárosa malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak je potrebné
považovať návrh za zamietnutý. Na tomto rokovaní pléna sudca spravodajca oboznámil
prítomných s obsahom návrhu a s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie pléna
ústavného súdu. Pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhoch sudcu Lajosa Mészárosa nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené bol návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky zamietnutý z procesných dôvodov.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného
na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne
Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 17. septembra 2014