Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 11/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-137

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. septembra 2014 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny

30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom Mgr. Gáborom

Gálom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a advokátom, Veľká Mača 85,

na začatie konania o súlade ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b

ods. 1 písm. d) a

o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení , ktorým sa

mení a dopĺňa o štátnom

občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, s a 2

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4

a a 2 , Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve,

za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho

účastníka, takto

rozhodol:

Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

sp. zn. zo 4. júla 2012 bol prijatý na ďalšie konanie návrh skupiny 30

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo

„navrhovatelia“), ktorý bol ústavnému súdu doručený 22. septembra 2011, na začatie

konania o súlade ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1

písm. d) a

o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení , ktorým sa

mení a dopĺňa o štátnom

občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o štátnom

občianstve“), s a 2 (ďalej len „“) v spojení

s , , , až 4 a a 2 ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a čl. 4

písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve (ďalej aj „dohovor o občianstve“).

Navrhovatelia okrem iného uviedli:

«... Národná rada Slovenskej republiky prerokovala a schválila zákon

č. v skrátenom legislatívnom konaní a všetky fázy legislatívneho procesu sa

uskutočnili na jednej schôdzi parlamentu v jeden deň - 26. 5. 2010, ktorý bol zároveň dňom

jeho doručenia do Národnej rady Slovenskej republiky. bol vládou

Slovenskej republiky prerokovaný dňa 25. 5. 2010, ako iniciatívny materiál predsedu vlády

Slovenskej republiky, pričom nebol prerokovaný v pripomienkovom konaní...

V predkladacej správe, ako aj v dôvodovej správe k

predkladateľ odôvodnil potrebu prijatia nasledovne: „Dvojaké

štátne občianstvo je nežiaducim javom vzhľadom na skutočnosť, že udelením ďalšieho

štátneho občianstva vzniká štátoprávny vzťah k dvom štátom súčasne. Z hľadiska práv

a povinností, ktoré z takéhoto štátoprávneho vzťahu občanovi vo vzťahu k štátu vyplývajú

môže dochádzať v praxi k závažným problémom. Z hľadiska medzinárodného práva je

obvyklé, že sa otázka dvojakého štátneho občianstva rieši na bilaterálnej úrovni medzi

zúčastnenými štátmi s cieľom eliminovať negatívne dopady dvojakého štátneho občianstva.

Negatívne dôsledky dvojakého štátneho občianstva sa znásobujú, ak nejde o ojedinelé

prípady, ale dochádza k hromadnému udeľovaniu cudzieho štátneho občianstva.“.

Ako je zrejmé, z predkladacej správy k , ako ani z dôvodovej

správy k tomuto zákonu nevyplýva naliehavý právny záujem, pre ktorý by vláda Slovenskej

republiky mohla prerokovať a schváliť Z, z. bez predloženia

a prerokovania v pripomienkovom konaní. Takéto konanie vlády Slovenskej republiky je

okrem iného aj v rozpore s cieľom legislatívnych prác ustanoveným Legislatívnymi

pravidlami vlády Slovenskej republiky, podľa ktorých je cieľom legislatívnych prác

pripraviť a schváliť taký zákon, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehľadného

a stabilného právneho poriadku zlučiteľného s právom Európskej únie. Vzhľadom

na význam právneho záujmu - utvárať vyvážený, prehľadný a stabilný právny poriadok

samotná vláda Slovenskej republiky zabránila ďalšiemu využívaniu tejto výnimky a súčasné

znenie Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky už takúto výnimku neobsahuje

a ustanovuje obligatórne prekovanie každého návrhu zákona v pripomienkovom konaní.»

V ďalšej časti navrhovatelia citujú rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. a sp. zn. z 19. apríla 2011, ako aj rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. , ktoré sa dotýkajú

charakteru legislatívneho konania vo vzťahu ku konkrétnej právnej norme.

Vychádzajúc z citovaných rozhodnutí oboch ústavných súdov navrhovatelia

zdôvodňujú svoj názor, že „prijatím namietaných ustanovení zákona o štátnom občianstve

v skrátenom legislatívnom konaní došlo k hrubému a svojvoľnému nerešpektovaniu

riadneho zákonodarného procesu a tým došlo k porušeniu článkov 1 ods. 1 a článku 2 ods.

2 “.

Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že „ ukladá v

osobám, ktoré stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho

štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle povinnosť bezodkladne túto

skutočnosť oznámiť obvodnému úradu v sídle kraja.“.

Bezodkladné neoznámenie je priestupkom, za ktorý môže priestupkový orgán uložiť

peňažnú sankciu vo výške 3 319 eur.

Na konanie o tomto priestupku sa vzťahuje zákon Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“). Keďže orgán verejnej moci podľa § 59 ods. 1 zákona o priestupkoch

objasňuje priestupok na základe vlastného zistenia alebo na základe oznámenia fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, podľa názoru navrhovateľov „...

za týmto účelom neustanovil žiadny mechanizmus, na základe ktorého by mohol byť

uvedený priestupok zistený inak ako oznámením dotknutej osoby. Neexistuje teda reálna

zákonná možnosť Slovenskej republiky zistiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva.“.

V ďalšej časti návrhu skupina poslancov namieta aj možnú výšku pokuty (3 319 eur)

ako sankciu za priestupok, ktorého sa dopustí občan Slovenskej republiky, ktorý stratil

štátne občianstvo nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného

prejavu vôle neoznámením straty občianstva.

Navrhovatelia uvádzajú: „Okrem skutočnosti, že výška ustanovenej zákonnej pokuty

nie je svojou výškou primeraná miere porušenia chráneného záujmu Slovenskej republiky

(pripomíname, že tento chránený záujem nebol predkladateľom

definovaný), je ukladanie ustanovenej pokuty v rozpore so zásadami ukladania sankcií

vyjadrenými v , podľa ktorých sa pri určení druhu

sankcie a jej výmery prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania

a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky

a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý

v kárnom alebo disciplinárnom konaní.“

Ďalej navrhovatelia uvádzajú, že ustanovenie § 9b ods. 2 zákona o štátnom

občianstve neustanovilo mechanizmus, ktorým by štátny orgán dokázal zistiť, že došlo

k spáchaniu priestupku podľa § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve, a to

„dokonca v rozpore so zásadou inkriminácie vlastnej osoby núti občana, aby ohlásil svoj

priestupok, ktorý vzhľadom na výšku sankcie má nepochybne už trestnoprávny charakter“.

V návrhu zdôrazňujú, že ústavný súd sa požiadavkami kladenými na tvorbu práva

v právnom štáte a na obsah právnych noriem zaoberal v náleze sp. zn.

z 11. marca 1999.

Uvádzajú, že: „Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak neexistuje reálna legálna

možnosť zistiť a objasniť priestupok, je uloženie sankcie nemožné a nevykonateľné.

Napadnuté ustanovenia sú nevykonateľné, ale ako to bude

ďalej uvedené, aj nejasné a neurčité a nezodpovedajú teda základnému princípu právneho

štátu v zmysle článku 1 ods. 1 , a to princípu právnej istoty.

Možno podľa nášho názoru prijať záver, že napadnuté ustanovenia

sú nevykonateľné a nespĺňajú požiadavky, ktoré na tvorbu práva v právnom štáte

a na obsah právnych noriem kladie , ako aj Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti.“.

Navrhovatelia namietajú aj nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 15 ods. 1 a 2

Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej aj „deklarácia“). Zdôrazňujú, že deklarácia je

politickým dokumentom, ktorý nie je právne záväzný, má politickú váhu, a používajú ho

preto len argumentačne. Zdôrazňujú, že deklarácia má obrovský význam pre ďalšie

smerovanie kategorizácie ľudských práv a množstvo právne záväzných dokumentov

upravujúcich ľudské práva sa na ňu vo svojich preambulách odvoláva.

Za kľúčový význam interpretácie deklarácie považujú jej čl. 30, podľa ktorého

nemožno nič v deklarácii vykladať tak, aby to dávalo ktorémukoľvek štátu, skupine či osobe

právo vyvíjať akúkoľvek aktivitu alebo sa dopustiť činu, ktorý by smeroval k potlačeniu

niektorého z práv alebo slobôd v nej zakotvených. Ako je už zo samotnej deklarácie zrejmé,

právo na občianstvo je základným ľudským právom a patrí každej osobe. V tomto duchu

právo na občianstvo upravujú aj ďalšie medzinárodné dokumenty, ktoré už disponujú

právnou záväznosťou.

Navrhovatelia v ďalšej časti poukazujú aj na ďalšie dokumenty:

«Takýmto medzinárodným dokumentom je aj dokument Rady Európy - Európsky

dohovor o občianstve, podpísaný za Slovenskú republiku dňa 6. 11. 1997 v Štrasburgu,

s ktorým vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 789/1997

zo 4. 11. 1997 a predseda vlády Slovenskej republiky ho v zastúpení prezidenta Slovenskej

republiky ratifikoval 30. 4. 1998. Dohovor nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku

1. 3. 2000 a na základe článku 154c ods. 1 má prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky (ďalej len „Európsky dohovor o občianstve“).»

Následne navrhovatelia citujú čl. 4 písm. a) a c) dohovoru o občianstve a uvádzajú:

«V zmysle bodu 30. dôvodovej správy k Európskemu dohovoru o občianstve, ktorý sa

viaže k úvodnej vete ustanovenia článku 4 „Úvodná veta ustanovenia článku 4 ustanovuje,

že sú určité všeobecné princípy týkajúce sa občianstva, na ktorých majú byť založené

podrobnejšie pravidlá nadobúdania, zachovania, straty, obnovenia občianstva alebo

osvedčenia o občianstve. Slová „majú byť založené“ boli použité z dôvodu vyjadrenia

povinnosti brať do úvahy nasledujúce medzinárodné princípy ako základ pre národné

pravidlá o občianstve.“.

V zmysle bodov 35. až 37. dôvodovej správy k Európskemu dohovoru o občianstve,

ktoré sa viažu k ustanoveniu článku 4 písm. c) „Toto ustanovenie je prevzaté z článku 15

ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Poskytuje všeobecnú záruku pre konkrétny

význam článku 7 tohto dohovoru v súvislosti so stratou občianstva zo zákona alebo

z iniciatívy zmluvného štátu. Určité náznaky možno vyvodiť v súvislosti s predchádzaním

arbitrárnemu odňatiu občianstva. Vzťahujú sa súčasne na podstatné dôvody odňatia, ako aj

na procesné záruky. Čo sa týka podstatných dôvodov, odňatie musí všeobecne byť

predvídateľné, primerané a ustanovené zákonom. Ak je založené na akýchkoľvek dôvodoch

obsiahnutých v článku 5 ods. 1, je v rozpore s týmto ustanovením. Teda aj zrušenie

občianstva z politických dôvodov by malo byť posúdené ako arbitrárne. Konkrétnejšie,

článok 7 dohovoru vyčerpávajúco vymenúva dôvody odňatia. Tam kde by odňatie viedlo

k stavu bez štátnej príslušnosti, uplatní sa zákaz obsiahnutý v odseku 3 článku 7. V

súvislosti s týmto odsekom, jediná výnimka sa vzťahuje na nadobudnutie občianstva

nečestným konaním žiadateľa (viď článok 7 ods. 3). Čo sa týka procesných záruk, je

potrebné upozorniť na kapitolu IV, najmä že rozhodnutia súvisiace s občianstvom musia

obsahovať písomné odôvodnenie a musia byť preskúmateľné v správnom alebo súdnom

konaní.“.»

V ďalšej časti návrhu skupina poslancov cituje a 2 ,

dohovoru a čl. 11 dohovoru o občianstve a uvádza:

„... Európsky dohovor o občianstve napríklad v článku 7 upravuje aj situácie, kedy

dochádza k strate občianstva zo zákona alebo z iniciatívy zmluvného štátu. Medzi takéto

dôvody v zmysle § 7 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o občianstve patrí aj možnosť

zmluvného štátu ustanoviť vo svojej vnútroštátnej právnej norme stratu občianstva

zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu v prípade dobrovoľného

nadobudnutia ďalšieho občianstva. Ako je zrejmé z originálneho znenia dôvodovej správy

k Európskemu dohovoru o občianstve, takáto strata občianstva zo zákona alebo na základe

iniciatívy zmluvného štátu je vnímaná ako odňatie, respektíve zbavenie osoby občianstva

zo strany zmluvného štátu. Napriek tomu, že gramaticky ide o stratu občianstva, významom

je takáto strata občianstva fakticky odňatím občianstva, na čo upozorňuje aj dôvodová

správa k Európskemu dohovoru o občianstve (viď body 68., 72. a 73. dôvodovej správy).

V tejto súvislosti považujeme za potrebné opätovne pripomenúť, že v zmysle článku 4

písm. c) Európskeho dohovoru o občianstve budú normy týkajúce sa občianstva každého

zmluvného štátu vychádzať aj z princípu, že nikto nebude svojvoľne zbavený svojho

občianstva.

v a upravil stratu štátneho

občianstva zo zákona (odňatie), žiadnym spôsobom sa však nevysporiadal s požiadavkou

článku 11 Európskeho dohovoru o občianstve, podľa ktorého každý zmluvný štát zabezpečí,

aby rozhodnutia týkajúce sa straty jeho občianstva obsahovali písomné odôvodnenie.

Novelou č. nielenže nedošlo k úprave spôsobom,

ktorý by ustanovil povinnosť písomne odôvodniť rozhodnutie o strate štátneho občianstva

zo zákona, ale dokonca nedošlo ani k ustanoveniu povinnosti takéto rozhodnutie pri strate

štátneho občianstva zo zákona vydať.

So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva

Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,

vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny

občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho

súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona

č. nie je v súlade s článkom 4 písm. a) a c) Európskeho dohovoru

o občianstve. Zároveň sme presvedčení, že nevydávanie písomne odôvodneného

rozhodnutia o strate štátneho občianstva Slovenskej republiky v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) a

nie je v súlade s článkom 11 Európskeho dohovoru o

občianstve, ale ani s článkom 46 ods. 1 a ods. 2 a článkom 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, veď zákonodarca v

predmetnom prípade nevytvoril žiadne efektívne prostriedky právnej ochrany.“

Zákonom, ktorý upravuje podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva, je

zákon o štátnom občianstve, ktorému predchádzali právne úpravy zákonom č. 194/1949 Sb.

o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva a zákonom Slovenskej

národnej rady č. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej

socialistickej republiky v znení neskorších predpisov.

Podľa navrhovateľov „podmienky odňatia štátneho občianstva Slovenskej republiky

v gramatickom význame neboli od vzniku Slovenskej republiky upravené žiadnym právnym

predpisom, a to napriek tomu, že v článku 5 ods. 2 implicitne

predpokladá, že k odňatiu štátneho občianstva Slovenskej republiky dochádza.

Na základe uvedeného je zrejmé, že stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky,

ku ktorej dôjde zo zákona alebo na základe iniciatívy Slovenskej republiky bez súhlasu osôb

a proti ich vôli, nie je možné vykladať inak ako odňatie štátneho občianstva Slovenskej

republiky.“.

Pri výklade logicko-systematického výkladu právnej normy sa navrhovatelia odvolali

na nález ústavného súdu sp. zn. zo 4. mája 2010, v ktorom sa uvádza:

„... V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho

predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto

znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom.“

V tejto súvislosti navrhovatelia zdôrazňujú: „V tejto súvislosti je opätovne potrebné

pripomenúť, že na základe článku 5 ods. 2 nemožno nikomu

odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.

So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva

Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,

vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny

občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho

súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a ust. § 9 ods. 16 zákona

č. nie je v súlade s článkom 5 ods. 2 .“

Navrhovatelia ďalej citujú , 3 a 4 a zdôrazňujú: „Zákon

č. nepochybne upravuje medze základných práv a slobôd spôsobom, ktorý

svojim rozsahom a účelom presahuje podmienky ustanovené Slovenskej

republiky.“

Po citácii ustanovenia zákona o štátnom občianstve a

navrhovatelia uvádzajú: „Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedená povinnosť a jej dôsledky

sú v rozpore so zásadou zákazu inkriminácie vlastnej osoby, fakticky takto dochádza

k rozdeleniu občanov Slovenskej republiky na viacero kategórií. Medzi týmito kategóriami

sú občania Slovenskej republiky, ktorí:

a) nadobudli cudzie štátne občianstvo pred účinnosťou

a ktorí majú z tohto dôvodu viacnásobné štátne občianstvo,

b) nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti a z tohto

dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, ale stratu štátneho

občianstva neohlásili obvodnému úradu v sídle kraja, a tým de facto vystupujú ako občania

Slovenskej republiky,

c) nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti a z tohto

dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, pričom stratu štátneho

občianstva ohlásili obvodnému úradu v sídle kraja.

Vzhľadom ku skutočnosti, že právny poriadok Slovenskej republiky viaže

na občianstvo Slovenskej republiky množstvo práv, kategória občanov Slovenskej republiky,

ktorí nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti a z tohto

dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, pričom stratu štátneho

občianstva neohlásili obvodnému úradu v sídle kraja, stráca práva viažuce sa na

občianstvo Slovenskej republiky, ktoré im zaručuje a

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, a dochádza tým bez

akýchkoľvek legitímnych dôvodov k ich diskriminácii. Ústavnou požiadavkou na

obmedzenie základných práv a slobôd, vyjadrenou v článku 13 ods. 3 Slovenskej

republiky je, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre

všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

došlo k zmene a doplneniu

spôsobom, ktorého dôsledkom je, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd neplatia

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Rovnako je podľa nášho názoru potrebné sa zamyslieť nad záujmom, ktorý Slovenská

republika uvedenou úpravou chráni. Takúto zásadnú zmenu straty

štátneho občianstva, ku ktorej došlo účinnosťou nemožno legitímne

odôvodniť politickými dôvodmi, ktoré boli prezentované v čase prerokovávania zákona

č. v masovokomunikačných prostriedkoch.

V dôsledku straty štátneho občianstva Slovenskej republiky zo zákona v zmysle § 9

ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 je občanom Slovenskej republiky de facto odňaté štátne

občianstvo Slovenskej republiky bez ich súhlasu a proti ich vôli, čím prestávajú byť

oprávneným subjektom zaručených občianskych práv. Ako je uvedené vyššie, podstatu

a zmysel takéhoto obmedzenia dostatočne nevysvetlil v dôvodovej správe k zákonu

č. ani predkladateľ. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd je

nevyhnutné rešpektovať ústavný príkaz, vyjadrený v článku 13 ods. 4 Slovenskej

republiky, podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich

podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Táto

podmienka slúži na vylúčenie obchádzania ústavných garancií základných práv a slobôd

tak, že zavedenie obmedzenia sa použije na predstieraný cieľ konformný s

Slovenskej republiky, a v skutočnosti sa jeho prostredníctvom základné právo alebo sloboda

obmedzí kvôli inému zámeru, ktorý nie je v súlade so zachovaním podstaty a zmyslu

základného práva alebo slobody. Na základe ustanovení , ako ani

na základe dôvodovej správy k tomuto zákonu, nemožno dospieť k podstate, zmyslu a cieľu

obmedzení základných práv a slobôd ustanovených týmto zákonom.

teda dochádza k obmedzeniu základných práv a slobôd

spôsobom, ktorý nedbá na ich podstatu a zmysel, pričom tieto obmedzenia nie sú použité

na ustanovený cieľ.

So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva

Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,

vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny

občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho

súhlasu a proti jeho vôli, a naviac arbitrárne (v podstate odňaté iba z politických dôvodov),

ustanovená v a nie je v súlade

s článkom 12 ods. 2, a s článkom 13 ods. 2 až 4 .“

Obmedzenie základných práv a slobôd navrhovatelia odôvodňujú odvolávaním sa

na princíp právneho štátu, s ktorého vyplýva aj ochrana oprávnenej dôvery občanov

v právny poriadok, a poukazujú na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 24. apríla 2001, podľa ktorého „... Zákonodarca musí aj pri zmene chráneného právneho

postavenia - aby zásah bol ústavnoprávne prípustný - vychádzať z princípu proporcionality,

ktorý je vlastný právnemu štátu. Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah

medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto

súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát

použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie

prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp

vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný

cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s

prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy

môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom

treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť

dosiahnuteľný rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“.

Navrhovatelia citujú a uvádzajú: „... Vzhľadom ku skutočnosti, že

nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva je najčastejšie otázkou súvisiacou

s národnostnými menšinami v Slovenskej republike, ktorým

zaručuje práva národnostných menšín, môže právna úprava straty štátneho občianstva

Slovenskej republiky ustanovená 2. z. viesť aj k rezignácii občanov

Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám, napĺňať svoje

garantované práva rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v ich

materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať

vzdelávacie a kultúrne inštitúcie, pretože v dôsledku uvedenej právnej úpravy je spoločnosť

polarizovaná takým spôsobom, že laická verejnosť môže vnímať všetky skutočností spojené

s národnostnými menšinami, ako niečo negatívne.

Nepriamo tak môže dochádzať aj k nesúladu s článkom 12 ods. 3 Slovenskej

republiky, podľa ktorého má každý právo slobodne sa rozhodovať o svojej národnosti

a zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania, a všetky spôsoby nátlaku

smerujúce k odnárodňovaniu.“

Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b

ods. 2 o štátnom občianstve

Slovenskej republiky v znení , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o štátnom občianstve Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 1

a ods. 2 v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2,

článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 2 až 4 a článkom 46 ods. 1 a ods. 2 Slovenskej

republiky, a taktiež s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj s článkom 4 písm. a) a písm. c) a článku 11 Európskeho dohovoru

o občianstve.“

Zároveň navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutých

ustanovení zákona o štátnom občianstve. O tomto návrhu rozhodol ústavný súd uznesením

sp. zn. zo 4. júla 2012 tak, že návrhu na pozastavenie účinnosti zákona

nevyhovel (bod 2 citovaného uznesenia).

II.

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

a) Na základe žiadosti predsedníčky ústavného súdu sa k návrhu skupiny poslancov

vyjadril listom č. PREDS-531/2012 z 27. februára 2013 predseda Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“).

V stanovisku uviedol:

«... Podstatou návrhu skupiny poslancov je v zásade spochybnenie právnej úpravy

straty štátneho občianstva Slovenskej republiky, spočívajúci na skutočnosti, že občan

Slovenskej republiky stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky ak svojim výslovným

prejavom vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu

cudzieho štátneho občianstva, dobrovoľne nadobudol cudzie štátne občianstvo, a to

i napriek tomu, že absentuje predchádzajúci výslovný prejav vôle dotknutej osoby vzdať sa

štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Strata štátneho občianstva Slovenskej republiky dňom, ktorým občan Slovenskej

republiky nadobudol cudzie štátne občianstvo nie je podľa názoru navrhovateľov v súlade

jednak s Európskym dohovorom o občianstve, v zmysle ktorého normy týkajúce sa

občianstva každého zmluvného štátu budú vychádzať z princípov, že každý má právo

na občianstvo a nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva, tak ani s čl. 5 ods. 2

, podľa ktorého nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti

jeho vôli.

Bližšie zdôvodnenie nesúladu všetkých dotknutých ustanovení zákona s čl. 5 ods. 1

a 2 v spojení s , , , až 4 a

a 2 , s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s

písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve, je rozvedené v odôvodnení návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom.

K samotnej podstate námietok navrhovateľov, predovšetkým pokiaľ ide o súlad

napadnutých ustanovení zákona s a 2 je potrebné poznamenať, že

zmyslom ustanovenia čl. 5 ods. 1 je príkaz, že úprava štátneho občianstva môže byť urobená

len formou zákona, nie inou formou. Iná než zákonná forma je porušením ústavnosti.

Cieľom ustanovenia čl. 5 ods. 2 je zabrániť, aby základom inštitútu odňatia občianstva bola

koncepcia odňatia občianstva ako sankcie.

Pri posudzovaní nadobúdania cudzieho štátneho občianstva v zmysle ustanovenia

je podstatné, že vlastným dobrovoľným prejavom svojej vôle občan nadobúda

občianstvo ďalšieho štátu. Pre takéto konanie platí, že ak občan prejavil svoju vôľu, musel

si byť už v čase tohto prejavu vôle vedomý, že stráca týmto dňom štátne občianstvo

Slovenskej republiky. Preto nemožno posudzovať stratu štátneho občianstva v dôsledku

dobrovoľného nadobudnutia iného občianstva vlastným prejavom vôle ako odňatie štátneho

občianstva proti vôli občana. V prospech tohto svedčí i medzinárodná akceptácia tejto

formy straty občianstva vyjadrená v čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o občianstve,

v zmysle ktorého „Zmluvný štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť

stratu občianstva zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu okrem

dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva.“

Pokiaľ ide o nesúlad napadnutých ustanovení zákona s čl. 4 písm. a) a c) Európskeho

dohovoru o občianstve je potrebné uviesť, že stratou občianstva Slovenskej republiky

v dôsledku nadobudnutia občianstva iného štátu nedochádza k porušeniu práva

na občianstvo ako takého, keďže po strate občianstva Slovenskej republiky osobe ostáva

novo nadobudnuté iné občianstvo. Právo na občianstvo v zmysle čl. 4 písm. a) Európskeho

dohovoru o občianstve spočíva v garancii voči občanovi, že nebude pozbavený občianstva

tak, že by sa stal osobou bez štátnej príslušnosti. Neznamená teda právo na konkrétne

občianstvo. Neznamená, že nemožno uplatniť mechanizmus straty občianstva zo zákona

v prípade, že dôjde k nadobudnutiu iného občianstva.»

V ďalšej časti svojho vyjadrenia sa predseda národnej rady vyjadril všeobecne

k otázke štátneho občianstva a tiež k účelu zákona o štátnom občianstve:

„Zo všeobecného hľadiska možno štátne občianstvo definovať ako časovo trvalý,

miestne neobmedzený právny vzťah fyzickej osoby a štátu, na základe ktorého vznikajú jeho

subjektom vzájomné práva a povinnosti, spočívajúce najmä v práve fyzickej osoby

na ochranu zo strany štátu na jeho území i mimo neho, v práve pobytu na jeho území

a na práve účasti na správe verejných záležitostí. Povinnosťou občana je predovšetkým

vernosť štátu, záväzok k jeho obrane, výkon určitých funkcií, ku ktorým je povolaný

a dodržovanie právnych predpisov štátu i mimo jeho územia, Konkrétny obsah štátneho

občianstva je určený právnym poriadkom jednotlivého zvrchovaného štátu.

Právo na konkrétne občianstvo, teda ani na štátne občianstvo Slovenskej republiky,

neexistuje a je v kompetencii každého suverénneho štátu upraviť si vo svojej vnútroštátnej

právnej norme tieto otázky uznávajúc, že každý štát sa slobodne rozhoduje, aké dôsledky

vo svojej vnútornej právnej norme pripisuje skutočnosti, že občan nadobúda alebo má

ďalšie občianstvo ako aj s tým že, každý štát vo svojom právnom poriadku ustanoví, kto sú

jeho občania.

Štátne občianstvo je jednoznačne inštitútom vnútroštátneho práva, preto ostatné

štáty by malí byť vedené zásadou nezasahovania do vnútorných záležitostí iného štátu.

Dôsledky štátneho občianstva majú dopad aj navonok vzhľadom k tomu, že štátne

občianstvo zaručuje fyzickej osobe, ktorá je jeho nositeľom, ochranu i na území iného štátu,

V takom prípade môže dôjsť ku stretu záujmov a inštitút štátneho občianstva sa tak dostáva

i do pozornosti medzinárodného práva. Medzinárodná aplikácia uznania štátneho

občianstva v každom jednotlivom prípade je založená na národnom práve dotknutého štátu,

pritom rozhodnutie štátu o udelení svojho vlastného občianstva nemusí byť medzinárodne

prijímané bez otázok. Štát nemôže očakávať, že pravidlá, ktoré zakotví majú nárok na

uznanie iným štátom, pokiaľ nejedná v súlade so všeobecným cieľom právneho záväzku

štátneho občianstva, podľa ktorého je jedinec v skutočnom spojení so štátom} ktorý chráni

svojich občanov proti iným štátom.

Účelom , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, a ktorého obsahom sú aj ustanovenia napadnuté skupinou poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky na ústavnom súde, bolo zaviesť do právneho poriadku

Slovenskej republiky ďalší spôsob straty štátneho občianstva Slovenskej republiky. Zákon

ustanovuje stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ex lege ako následok

nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle s výnimkou

nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva v súvislosti s uzavretím manželstva alebo

narodením.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obmedzovanie viacnásobného štátneho

občianstva je všeobecne žiaduci cieľ, akceptácia ktorého je vyjadrená aj v medzinárodnom

práve viacerými právnymi dokumentmi, a to vzhľadom na problémy, ktoré viacnásobné

občianstvo v praktickom živote prináša tak štátnym orgánom, ako aj viacnásobným

občanom.

Dvojaké štátne občianstvo je nežiaducim javom vzhľadom na skutočnosť, že udelením

ďalšieho štátneho občianstva vzniká štátoprávny vzťah k dvom štátom súčasne. Z hľadiska

práv a povinností, ktoré z takéhoto štátoprávneho vzťahu občanovi vo vzťahu k štátu

vyplývajú môže dochádzať v praxi k závažným problémom. Z hľadiska medzinárodného

práva je obvyklé, že sa otázka dvojakého štátneho občianstva rieši na bilaterálnej úrovni

medzi zúčastnenými štátmi s cieľom eliminovať negatívne dopady dvojakého štátneho

občianstva.“

Podľa predsedu národnej rady , ktorým sa mení a dopĺňa

o štátnom občianstve Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „novela

zákona o štátnom občianstve“), bol schválený potrebnou väčšinou poslancov 26. mája 2010,

podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a bol riadne vyhlásený v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky.

Zároveň uviedol, že národná rada svojím hlasovaním deklarovala, že schválené

ustanovenia citovaného zákona sú v súlade s a medzinárodnými zmluvami, ktorými

je Slovenská republika viazaná. Je úlohou ústavného súdu, aby posúdil ústavnosť

napadnutých ustanovení a vydal príslušné rozhodnutie.

Stanovisko vlády Slovenskej republiky

b) Stanovisko za vládu Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) v zmysle ustanovenia

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) predložil minister spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorý v liste č. 13252/2013/20

z 31. januára 2013 uviedol:

„... Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o návrhu skupiny 30

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vyniesol tento nález: Návrhu skupiny 30

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky sa nevyhovuje.“

Zároveň vláda súhlasí v súlade s ustanovením

s upustením od ústneho pojednávania.

Minister spravodlivosti v stanovisku uviedol: «... Pokiaľ ide o I. časť návrhu, v ktorej

navrhovateľ namieta nesúlad právnej úpravy s a Slovenskej

republiky, nemožno sa stotožniť s argumentmi navrhovateľa o absencii naliehavosti

a mimoriadnych okolností pri prijímaní napadnutých ustanovení zákona. Vláda SR pri

predkladaní zákona postupovala v súlade s čl. 13 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády SR,

schválených uznesením vlády SR č. 352 zo dňa 25. 5. 2010. Navrhovateľ opomína

skutočnosť, že predkladateľ a vláda sa s dôvodmi naliehavej potreby predloženia návrhu

zákona náležité vysporiadali v návrhu na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

V Návrhu vlády SR na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona sa

výslovne uvádza: „Účelom predloženého návrhu zákona je zaviesť do právneho poriadku

Slovenskej republiky ďalší spôsob straty štátneho občianstva Slovenskej republiky. Návrh

zákona ustanovuje stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ex lege ako následok

nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. Toto

ustanovenie sa nevzťahuje na nadobudnutie cudzieho občianstva v súvislosti s uzavretím

manželstva alebo narodením. Uvedená právna úprava je odôvodnená bezpečnostným

rizikom, ktoré vzniká z dôvodu možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho

občianstva občanom Slovenskej republiky. Predložený návrh zákona je predovšetkým

reakciou na pripravované zmney právnej úpravy udeľovania štátneho občianstva

v Maďarskej republike. Vzhľadom na závažnosť problematiky, ktorú uvedený vládny návrh

novely zákona o štátnom občianstve Slovenskej republiky upravuje, navrhuje vláda

prerokovať tento vládny návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní. Vláda navrhuje,

aby sa podľa

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, z dôvodu ohrozenia

bezpečnosti, Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na skrátenom legislatívnom

konaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov.“

Z citovaného textu je teda zrejmé, že vláda SR svoj postup podľa čl. 13 ods. 1

Legislatívnych pravidiel vlády SR riadne zdôvodnila, a rovnako jednoznačne zdôvodnila aj

nevyhnutnosť skráteného legislatívneho postupu podľa

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.

Aj keď možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že nerešpektovanie zákonom

ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať do istej miery v konkrétnom

prípade vplyv na neústavnosť zákona ako celku, v prípade napadnutých ustanovení zákona

sa o tento prípad nepochybne nejedná, nakoľko vláda SR a ani Národná rada SR žiadnym

spôsobom neporušila a ani nevybočila z normatívnych regulí upravujúcich pravidlá

jednotlivých štádií legislatívneho procesu.

V časti II. návrhu je namietaný rozpor s . ods. 1 a , spôsobený

úpravou a , spočívajúci v tom, že

nebol ustanovený mechanizmus zisťovania spáchania priestupku, v dôsledku čoho je úprava

nevykonateľná, a teda nezodpovedajúca princípu právnej istoty.»

Minister spravodlivosti cituje ustanovenie § 9b ods. 4 zákona o štátnom občianstve

a § 60 ods. 1, ako aj § 56 ods. 1 a 2 zákona o priestupkoch a uvádza, že „... Na základe

uvedeného nemožno akceptovať tvrdenie o reálnej nemožnosti objasniť priestupok, ak

nedôjde k oznámeniu podľa § 9 ods. 19. Nemožno akceptovať ani námietku o nejasnosti

a neurčitosti, ktorej odôvodnenie v ďalšom texte návrhu nenachádzame.“.

K nesúladu § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve s čl. 5

ods. 1 a 2 v spojení s , až 4 a a 2 minister

spravodlivosti uvádza, že:

„... Navrhovatelia odôvodňujú nesúlad s čl. 5 ods. 1 absenciou úpravy podmienok

pre odňatie občianstva. Zmyslom (minister spravodlivosti cituje tento

článok, pozn.) však je príkaz, že úprava štátneho občianstva môže byť urobená len formou

zákona, nie inou formou. Iná než zákonná forma je porušením ústavnosti, čo nie je prípad

úpravy odňatia štátneho občianstva, pretože táto úprava je vykonaná výlučne formou

zákona. čl. 5 ods. 1 je vo vzťahu k obsahu námietky, ako aj vo vzťahu k uvádzanému

dôvodu, irelevantný.“

Minister spravodlivosti cituje a uvádza:

«Toto ustanovenie je reakciou na inštitút odňatia občianstva v období pred

novembrom 1989 a jeho cieľom je zabrániť, aby základom inštitútu odňatia občianstva bola

koncepcia odňatia občianstva ako sankcie, pretože v takomto poňatí existoval tento inštitút

v predchádzajúcom období. Pri posudzovaní konania podľa tohto ustanovenia je podstatné,

že vlastným dobrovoľným prejavom svojej vôle občan nadobúda občianstvo ďalšieho štátu.

Pre takéto konanie platí, že ak občan prejavil svoju vôľu, musel si byť už v čase tohto

prejavu vôle vedomý, že stráca týmto dňom štátne občianstvo Slovenskej republiky, a to

na základe nevyvrátiteľnej domnienky zakotvenej v o Zbierke

zákonov Slovenskej, republiky: „O všetkom čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí

domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka. Domnienka

o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.“ Preto

nemožno posudzovať stratu občianstva v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia iného

občianstva vlastným prejavom vôle ako odňatie občianstva proti vôli občana. V prospech

tohto svedčí i medzinárodná akceptácia tejto formy straty občianstva vyjadrená v čl. 7

ods. 1 európskeho dohovoru o občianstve. Nesúlad s čl. 5 ods. 2 preto nie je.»

K nesúladu napadnutých ustanovení s a až 4 minister

spravodlivosti uvádza: «Poukazujeme na skutočnosť, že štátne občianstvo Slovenskej

republiky nie je základným ľudským právom. Čl. 5 upravujúci občianstvo sa

nachádza v prvej hlave a „Základné práva a slobody“ sú upravené v druhej hlave

. V tejto súvislosti je namietnutie nesúladu s a až 4

SR irelevantné. Právo na občianstva neuvádza medi ľudskými právami a základnými

slobodami ani EDĽP.

Okrem toho, z vyjadrenia uvedeného k čl. 5 ods. 2 vyplýva, že nemožno akceptovať

argument, že ide o poškodenie alebo znevýhodnenie toho, kto takýto prejav vôle dobrovoľne

urobil.

Zmysel čl. 13 ods. 2 je rovnaký ako v čl. 5 ods. 1 - veci vymenované v článku možno

upraviť pri dodržaní ústavných podmienok výlučne formou zákona, a nie inou formou.

Zákonná forma i ústavné podmienky sú v prípade namietaných ustanovení dodržané. Čl. 13

ods. 2 je tak aj z tohto dôvodu vo vzťahu k obsahu námietky irelevantný.

Namietané ustanovenia rešpektujú i príkaz čl. 13 ods. 3; vzťahujú sa rovnako

na všetkých občanov Slovenskej republiky, ktorí urobia dobrovoľný prejav vôle

k nadobudnutiu občianstva iného štátu.

V súvislosti s čl. 13 ods. 4 poukazujeme aj na to. že obmedzovanie viacnásobného

štátneho občianstva je všeobecne žiaduci cieľ, akceptácia ktorého je vyjadrená aj

v medzinárodnom práve viacerými právnymi dokumentmi, a to vzhľadom na problémy,

ktoré viacnásobné občianstvo v praktickom živote prináša tak štátnym orgánom, ako aj

viacnásobným občanom.

K odôvodneniu navrhovateľov, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 sú

politicky motivované, uvádzame, že vôľa politickej moci realizovaná prostredníctvom

vydávania právnych predpisov a premietnutá v ich obsahu je legitímnym nástrojom

realizácie politickej moci od počiatku existencie parlamentnej demokracie.»

Minister spravodlivosti po citácii a 2 ďalej uvádza:

«Namietané ustanovenia sú v súlade s citovanými

ustanoveniami . Samotné podanie návrhu Ústavnému súdu SR a jeho prijatie

na ďalšie konanie je dôkazom, že ústavné práva upravené v citovaných ustanoveniach boli

v napadnutom dodržané. Úprava prostriedkov právnej

ochrany je predovšetkým predmetom právnych úprav upravujúcich procesné otázky.

Tvrdenie navrhovateľov, že „zákonodarca v predmetnom prípade nevytvoril žiadne

efektívne prostriedky právnej ochrany“ tak považujeme za neopodstatnené.

Neopodstatnenosť ďalšieho uvádzaného dôvodu nesúladu (absencia úpravy vydávania

písomne odôvodnených rozhodnutí o strate občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) vyplýva

i z nášho vyjadrenia k námietke nesúladu s čl. 11 EDO.

K nesúladu s čl. 4 písm. a) EDO uvádzame, že podľa čl. 4 EDO upravujúceho

princípy inštitútu štátneho občianstva „Normy týkajúce sa občianstva každého zmluvného

štátu budú vychádzať z týchto princípov: a) každý má právo na občianstvo, b) musí sa

predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti, c) nikto nebude svojvoľne zbavený svojho

občianstva, d) ani manželstvo, ani zrušenie manželstva medzi občanom zmluvného štátu

a cudzincom, ani zmena občianstva jedného z manželov počas manželstva neovplyvní

automaticky občianstvo druhého z manželov.“

Nesúlad medzi § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 a ustanovením čl. 4 písm. a) EDO

neexistuje. Stratou občianstva Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia občianstva

iného štátu nemôže ísť o porušenie práva na občianstvo ako také, keďže po strate

občianstva Slovenskej republiky osobe ostáva nové nadobudnuté občianstvo. Čl. 4 písm. a)

je, ako vyplýva z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, všeobecným princípom, ktorý nie

je ustanoveniami § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 dotknutý. V súvislosti s čl. 4 písm. a) EDO

navrhovatelia si v časti III. návrhu mylne vykladajú ustanovenie čl. 15 ods. 1 Všeobecnej

deklarácie ľudských práv prevzatého v čl. 4 písm. a) EDO. „Právo na občianstvo“ spočíva

v garancii voči občanovi, že nebude pozbavený občianstva tak, že by sa stal osobou bez

štátnej príslušnosti. Neznamená teda právo na konkrétne občianstvo. Neznamená, že

nemožno uplatniť mechanizmus straty občianstva zo zákona v prípade, že dôjde

k nadobudnutiu iného občianstva. Právo na konkrétne občianstvo, teda ani na štátne

občianstvo Slovenskej republiky, neexistuje a je v kompetencii každého suverénneho štátu

upraviť si vo svojej vnútroštátnej právnej norme tieto otázky „uznávajúc, že každý štát sa

slobodne rozhoduje, aké dôsledky vo svojej vnútornej právnej norme pripisuje skutočnosti,

že občan nadobúda alebo má ďalšie občianstvo" (preambula EDO) s tým že „Každý štát

vo svojom právnom poriadku ustanoví, kto sú jeho občania“ (čl. 3 ods. 1 EDO). Aj Súdny

dvor Európskej únie potvrdil, že otázka úpravy štátneho občianstva prislúcha výlučne

členským štátom (napr. Rozsudok z 2. marca 2010 vo veci C 135/08, Janko Rottman proti

Freistaat Bayern).

K nesúladu s čl. 4 písm. c) EDO: Nejde o rozpor s týmto ustanovením EDO, pretože

stratu občianstva nadobudnutím občianstva iného štátu, upravuje zákona a súčasne EDO

v čl. 7 ods. 1 písm. a) ako legitímnu formu straty občianstva. Nemožno preto zákonnú

úpravu, ktorá je aj v súlade s medzinárodnou zmluvou definovať ako svojvoľné konanie.

Ďalšie argumenty pre odmietnutie námietky svojvoľného konania v tomto prípade straty

občianstva, a to na základe výslovného prejavu vôle, a tým i nesúladu s cit. ustanovením

EDO sú rovnaké ako uvádzame pri .»

K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 11 dohovoru o občianstve minister

spravodlivosti uvádza:

«„Každý zmluvný štát zabezpečí, aby rozhodnutia týkajúce sa nadobudnutia,

zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia jeho občianstva obsahovali

písomné odôvodnenie.“ Cieľom čl. 11 je upraviť povinnosť odôvodniť rozhodnutie o strate

občianstva. Ustanovenie teda neupravuje povinnosť vydať rozhodnutie o strate občianstva

v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia cudzieho občianstva. V Slovenskej republike

v danom prípade dochádza k strate občianstva ex lege. Zákon nepočíta v tomto prípade

s vydávaním rozhodnutí, čo platná medzinárodná norma (čl. 7 ods. 1 EDO) umožňuje.

Čl. 11 EDO upravujúci odôvodnenie ako povinný obsah rozhodnutí sa vzťahuje len na tie

prípady straty občianstva, v ktorých sa v konaní o uvedených otázkach občianstva

rozhoduje alebo sa občianstvo má osvedčiť, teda nevzťahuje sa na prípady jeho straty

ex lege. Poukazujeme na čl. 7 ods. 1 EDO, ktorý umožňuje stratu občianstva priamo

zo zákona v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva, pričom

neustanovuje povinnosť vydať o tom súčasne i písomné rozhodnutie. V prípadoch, keď

zmena právneho postavenia nastáva priamo zo zákona, vydávanie rozhodnutí nemá zmysel,

pretože orgán vydávajúci takéto rozhodnutie nemá o čom rozhodovať; rozhodnuté bolo už

zákonom. Jediným odôvodnením takéhoto rozhodnutia by bola výlučne existencia

zákonného rozhodnutia priamo ustanovujúca zmenu právneho stavu. V danom prípade sa

vydávanie správnych rozhodnutí považuje za nadbytočný úkon, ktorý by zbytočne zvyšoval

administratívnu náročnosť štátnej správy. Tvrdenie o nesúlade preto nemožno akceptovať.»

K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 6 ods. 1 dohovoru minister spravodlivosti

uvádza: «Čl. 6 EDĽP upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa jeho odseku 1

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.“

Navrhovatelia tvrdenie o nesúlade § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zák. NR SR

č. s citovaným ustanovením EDĽP odôvodňujú „nevydávaním písomne

odôvodneného rozhodnutia o strate štátneho občianstva Slovenskej republiky.“ K tomu

odkazujeme na naše vyjadrenie k nesúladu s čl. 11 EDO. Tvrdenie navrhovateľov

o nesúlade s čl. 6 ods. 1 EDĽP vyvracia aj samotné prijatie návrhu ústavným súdom

Slovenskej republiky na ďalšie konanie podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov, ako aj ...» Po citácii minister spravodlivosti uvádza:

„Namietané ustanovenia neobsahujú text, z ktorého by bolo

možné vyvodiť, že by bránili aplikácii práva zakotveného v čl. 6 ods. 1 EDĽP.

Navrhovateľmi uvádzané odôvodnenie súčasne treba považovať za irelevantné vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 EDĽP.“

K nesúladu § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom

občianstve s už citovanými ustanoveniami , dohovoru o občianstve a dohovoru

minister spravodlivosti uviedol:

«V súvislosti s týmito ustanoveniami navrhovatelia odôvodňujú ich nesúlad

rozporom s a , a to neexistenciou mechanizmu reálne

umožňujúceho zistiť priestupok a neprimeranosťou výšky pokuty.

V Časti II. návrhu namietaný rozpor s spôsobený úpravou

ods. 2 v tom, že nebol ustanovený mechanizmus zisťovania

spáchania priestupku, v dôsledku čoho je úprava nevykonateľná, a teda nezodpovedajúca

princípu právnej istoty, treba odmietnuť. Podľa

sa na priestupky a ich prejednávanie vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch, ak tento

o priestupkoch zakotvuje v

konkrétne postupy orgánov oprávnených objasňovať priestupky. Okrem toho podľa jeho

§ 56 ods. 1 „Štátne orgány, štátne organizácie a obce poskytujú správnym orgánom pri

preverovaní oznámení o priestupkoch, pri prejednávaní priestupkov a pri výkone rozhodnutí

potrebnú súčinnosť. Štátne orgány a obce oznamujú príslušným správnym orgánom

priestupky, o ktorých sa dozvedia pri výkone svojej právomoci, ak nie sú samy príslušné

na ich prejednanie.“ Podľa odseku 2 cit. ustanovenia „Každý je povinný podať orgánom

oprávneným objasňovať priestupky nevyhnutné vysvetlenia na preverenie došlého

oznámenia o priestupku (§ 67 ods. 2); podanie vysvetlenia je oprávnený odoprieť, ak by

jemu alebo blízkej osobe spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania.“»

K ďalším namietaným ustanoveniam minister spravodlivosti uvádza: „Ustanovenie

nadväzuje na a .

Na oznamovaciu povinnosť zakotvenú v § 9 ods. 19 zas nadväzujú ustanovenia § 9b ods. 1

písm. d) a ods. 2. Ich zaradenie vyjadruje logiku systematiky zákona, keď po ustanovení

povinnosti sa definuje jej porušenie a s ním spojená sankcia. Preto ak odmietneme námietku

nesúladu ustanovení upravujúcich stratu občianstva v dôsledku výslovného prejavu

urobeného za účelom dobrovoľného nadobudnutia cudzieho občianstva, treba odmietnuť

i námietku nesúladu sankčných ustanovení logicky na ne nadväzujúcich. Čo sa týka výšky

sankcie, na jej primeranosť má vplyv i druh zákonom chráneného štátneho záujmu

prejavujúceho sa zákazom alebo príkazom niečo konať. Občianstvo je inštitút nerozlučne

spojený so samou podstatou štátu. Výšku sankcie považujeme za primeranú; je namieste,

aby konanie, ktoré je v rozpore s podstatným záujmom štátu (ktorého existencia je nemožná

bez spoločného menovateľa tvoreného jeho územím a jeho obyvateľstvom) bolo primerane

tomu sankcionované.“

Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

c) K návrhu sa podľa ustanovenia vyjadril

predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) listom

č. KP 4/2012 z 22. marca 2013, v ktorom uviedol: «Je všeobecne akceptovaná „definícia“

medzinárodného práva verejného, že štátne občianstvo je trvalý zväzok fyzických osôb

s konkrétnym štátom, z ktorého pre tieto osoby vyplýva určitý okruh práv a povinností

verejného charakteru.

Už tento charakter predurčuje, že úprava štátneho občianstva ako aj ďalších otázok

obyvateľov štátu (tiež cudzincov, apolitov a bipolitov), patrí do právomoci štátu pobytu,

teda do oblasti vnútroštátneho práva.

Napriek rôznym snahám (napr. Haagska kodifikačná konferencia v roku 1930)

ucelený systém pravidiel pre úpravy štátneho občianstva stále neexistuje. V európskom

priestore, členské štáty Rady Európy (a ostatné štáty, ktoré podpísali dohovor) dohodli sa

(prijali) Európsky dohovor o občianstve. Slovenská republika je tiež zmluvným štátom

uvedeného dohovoru.

Rôznosť vnútroštátnych úprav štátneho občianstva má za následok vznik

resp. existenciu bipolitov, teda osôb s dvojakým štátnym občianstvom alebo s viacerými

štátnymi občianstvami. Je prirodzené, že status bipolita resp. ďalšie štátne občianstvo môže

mať pre tieto osoby aj nepriaznivé dôsledky. Nevyhnutnosť riešenia dôsledkov

viacnásobného občianstva uvádza hneď v preambule aj Európsky dohovor o občianstve

konštatujúc, že „každý štát sa slobodne rozhoduje, aké dôsledky vo svojej vnútroštátnej

právnej norme pripisuje skutočnosti, že občan nadobúda alebo má ďalšie občianstvo.

Cieľom dohovoru podľa čl. 1 je ustanoviť princípy a pravidlá týkajúce sa občianstva

fyzických osôb.

Princíp rešpektujúci suverenitu štátu je vyjadrený v čl. 3 dohovoru ako kompetencia

štátu tak, že „každý štát ustanoví, kto sú jeho občania“. Normy týkajúce sa občianstva

(podľa čl. 4) budú vychádzať z princípov, že „každý má právo na občianstvo, musí sa

predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti, nikto nebude svojvoľne zbavený svojho

občianstva, ani manželstvo, ani zrušenie manželstva medzi občanom zmluvného štátu

s cudzincom, ani zmena občianstva jedného z manželov počas manželstva neovplyvní

automaticky občianstvo druhého z manželov“.

Jedným z riešení dôsledkov viacnásobného občianstva je aj úprava v zákone

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o štátnom občianstve

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom občianstve

SR“).

Hoci nemožno tvrdiť, že citovaná novela zákona o štátnom občianstve SR spĺňa

všetky postuláty precíznej právnej normy, predovšetkým jej jednoznačnosti, určitosti

a predvídateľností a to môže byť príčinou rôznych interpretácií, s následkom spochybnenia

efektivity zákonnej úpravy. Nemôžeme ale súhlasiť s námietkami o rozpore uvedeného

zákona s a s medzinárodnými zmluvami, ktoré uvádzajú

navrhovatelia v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Navrhovatelia síce

nespochybňujú, že je v kompetencii štátu ustanoviť, kto sú jeho občania, ale namietajú

pravidlo týkajúce sa straty občianstva zo zákona.

Podľa pravidla týkajúceho sa straty občianstva zo zákona ustanoveného v čl. 7

ods. 1 Európskeho dohovoru o občianstve štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej

norme ustanoviť stratu občianstva „zo zákona“ alebo na základe iniciatívy zmluvného

štátu. Toto pravidlo zákazu nie je absolútne. Dohovor hneď v nasledujúcom texte čl. 7

uvádza výnimky, kedy zmluvný štát vo svojej vnútroštátnej právnej norme môže ustanoviť

stratu občianstva. Na prvom mieste (čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru) dohovor umožňuje

ustanoviť stratu občianstva zo zákona v prípade dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho

občianstva.

Je jednoznačné a nespochybniteľné (a to aj s prihliadnutím na nedostatky zákona

o štátnom občianstve SR), že úprava straty štátneho občianstva SR ex lege nadobudnutím

cudzieho štátneho občianstva je kompatibilná s princípmi a pravidlami ustanovenými

Európskym dohovorom o občianstve ako aj s .

Odhliadnuc od skutočnosti, že je ťažko identifikovateľné, či konglomerát z kontextu

vytrhnutých viet z rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu

Slovenskej republiky je výsledkom nesprávneho alebo nedostatočného pochopenia právnej

úpravy štátneho občianstva, alebo je vedome zavádzajúci a navrhovateľ sleduje resp. snaží

sa realizovať vlastný politický program. Takéto otázky evokuje pokus o politologicko-

prognostické hodnotenie vplyvu straty štátneho občianstva SR v dôsledku dobrovoľného

nadobudnutia ďalšieho občianstva na „národnostné menšiny“ v Slovenskej republike

resp. na obmedzenie ich základných práv a slobôd. Ad absurdum navrhovateľ označuje

úpravu straty štátneho občianstva ex lege pri nadobudnutí ďalšieho občianstva

za diskrimináciu občanov. Až ponižujúco a znevažujúco ústavodarný a zákonodarný orgán

(ktorého navrhovatelia sú súčasťou) vyznievajú tvrdenia na str. 13 a str. 15 návrhu, podľa

obsahu ktorých Národná rada SR prijíma zákony, ktoré slúžia na zavedenie obmedzenia

základných práv a slobôd, pričom toto obmedzenie sa použije na predstieraný cieľ,

konformný s a v skutočnosti sa jeho prostredníctvom základné

právo alebo sloboda obmedzí kvôli inému zámeru, ktorý nie je v súlade so zachovaním

podstaty a zmyslu základného práva alebo slobody. Návrh ďalej pokračuje tvrdením, že

na základe ustanovení ako ani na základe dôvodovej správy

k tomuto zákonu, nemožno dospieť k podstate, zmyslu a cieľu obmedzení základných práv

a slobôd ustanovených týmto zákonom.

Na tomto mieste sa až vnucuje použitie vyššie uvedenej terminológie navrhovateľa,

že aj posudzovaný návrh, predloženie ktorého je „konformné“ s SR a so zákonom

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov ale v skutočnosti má slúžiť „inému zámeru“.

Pokiaľ ide o posledný odsek na str. 14 návrhu do pozornosti dávame čl. 2 písm. a)

Európskeho dohovoru o občianstve, podľa ktorého „občianstvo znamená právnu väzbu

medzi osobou a štátom a neoznačuje etnický pôvod osoby“.»

V závere svojho stanoviska predseda najvyššieho súdu uvádza: „... po posúdení

námietok nesúladu v petite uvedených ustanovení o štátnom

občianstve Slovenskej republiky s s Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a s Európskym dohovorom o občianstve, s námietkami

nesúhlasíme a odporúčame nevyhovieť návrhu.“

Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým

námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky

d) K návrhu skupiny poslancov sa v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vyjadril aj prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „prvý námestník“) listom č. GÚs 189/12-3 z 3. októbra 2012 a uviedol:

„Podstatou novely je

vyriešenie: problematiky dvojakého občianstva, teda situácie ak štátny občan Slovenskej

republiky nadobudne aj štátne občianstvo inej krajiny. Túto problematiku dosial neriešil

žiadny právny predpis, ktorý by bol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z medzinárodných dohôd možno konštatovať, že dvojaké štátne

občianstvo (bipolitiznus) je nežiaducim javom a mal by sa vyskytovať skôr výnimočne, než

by sa mal stať. pravidlom. Z tejto zásady vychádzajú aj medzinárodné právne dokumenty

ako napríklad Haagsky Dohovor o niektorých otázkach vzťahujúcich sa na konflikt zákonov

o občianstve z roku 1930 i Dohoda o znižovaní prípadov viacnásobnej štátnej príslušnosti

a vojenskej povinnosti v prípade viacnásobnej štátnej príslušnosti, ktorú prijala Rada

Európy v roku1963.

Slovenská republika je signatárom Európskeho dohovoru o občianstve (oznámenie

o jeho podpísaní a ratifikovaní Národnou radou Slovenskej republiky bolo v Zbierke

). V zmysle tohto dohovoru

zmluvný štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu občianstva

zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu okrem tam vymedzených prípadov,

medzi ktoré patrí aj dobrovoľné nadobudnutie ďalšieho občianstva.

Snaha zabrániť prípadom dvojakého, či viacnásobného občianstva je plne legitímna

a aprobovaná medzinárodnými dohovormi, ku ktorým pristúpila Slovenská republika.

Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. b) zákona o štátnom občianstve zavedené zákonom

č. , podľa ktorého štátne občianstvo Slovenskej republiky možno stratiť

nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle,

i ustanovenia § 9 ods. 16 citovaného zákona, na základe ktorého štátny občan Slovenskej

republiky stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe

výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci

k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, dobrovoľne nadobudne cudzie štátne

občianstvo, neodporuje medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky.

Čo sa týka námietky navrhovateľov o nesúlade ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b),

ods. 16 zákona o štátnom občianstve s , podľa ktorého nikomu nemožno

odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli, treba uviesť, že citovaný

článok upravuje právne postavenie orgánov štátu voči občanom Slovenskej

republiky. Ochrana poskytovaná podľa tohto ustanovenia, ktorá zahŕňa nemožnosť, aby bol

občan Slovenskej republiky individuálnym právnym aktom orgánom štátu proti svojej vôli

zbavený občianstva, sa však týka len osoby, ktorá má výlučne občianstvo Slovenskej

republiky. Namietaná právna úprava neumožňuje zbavenie občianstva proti vôli dotknutej

osoby. Vôľa. ktorú prejaví občan Slovenskej republiky je zrejmá z jeho žiadosti o udelenie

občianstva druhého štátu. Ak občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne aj

občianstvo iného štátu na základe svojho výslovného prejavu vôle, je strata občianstva

Slovenskej republiky priamo zo zákona súlade s medzinárodnými zmluvami, ku ktorým

pristúpila i Slovenská republika.

Článok 7 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o občianstve umožňuje zmluvnému

štátu vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu" občianstva zo zákona

za situácie, ak občan zmluvného štátu dobrovoľné nadobudnutie ďalšieho občianstva.

Úprava straty priamo zákonom, bez rozhodnutia príslušného štátneho orgánu, tak ako ju

upravuje § 9 ods. 1 písm. b), ods. 16 zákona o štátnom občianstve je v súlade

s medzinárodnou právnou úpravou. Článok 11 Európskeho dohovoru o občianstve

ustanovuje povinnosť pre zmluvný štát, aby rozhodnutia týkajúce sa nadobudnutia,

zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia jeho občianstva obsahovali

písomné odôvodnenie. Keďže v prípade nadobudnutia občianstva iného štátu dochádza

k strate občianstva Slovenskej republiky priamo zo zákona, nie individuálnym rozhodnutím

príslušného štátneho orgánu, ustanovenia článku 11 Európskeho dohovoru o občianstve nie

sú dotknuté.

K veci je potrebné uviesť, že pre stratu občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona

o občianstve zákon neupravuje postupy príslušných orgánov štátnej správy dostatočne.

Upravuje iba, že štátne občianstvo osoba stráca dňom ktorým na základe výslovného

prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu

cudzieho štátneho občianstva. Ďalej ukladá povinnosť tomu, kto stratil štátne občianstvo

dobrovoľným nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva bezodkladne túto skutočnosť

oznámiť obvodnému úradu a že obvodný úrad v sídle kraja oznámi stratu štátneho

občianstva obci trvalého pobytu žiadateľa, útvaru Policajného zboru, daňovému úradu,

colnému úradu, inštitúciám vykonávajúcim sociálne poistenie a verejné zdravotné poistenie.

V zákonnej úprave však absentuje ustanovenie formálnych náležitosti oznámenia

podľa § 9 ods. 19 zákona o občianstve, a to aby sa oznamujúca osoba identifikovala (či ide

skutočne o osobu, ktorá stratila slovenské štátne občianstvo), určenie listinných dokladov

preukazujúcich nadobudnutia . cudzieho štátneho občianstva, teda skutočností či skutočne

došlo ku strate slovenského štátneho občianstva: Zákon taktiež neupravuje rozsah a spôsob

postupu štátnych orgánov, tak ako to pre činnosť orgánov štátu vyžaduje v článku 2

odseku 2.“

V závere svojho stanoviska prvý námestník uviedol, že „navrhovateľmi napadnuté

ustanovenia zákona o občianstve nie sú v rozpore s “.

Verejné zasadnutie

e) Dňa 22. januára 2014 sa konalo verejné zasadnutie pléna ústavného súdu,

na ktorom zástupca skupiny poslancov Mgr. Gábor Gál zopakoval niektoré argumenty

z písomného podania návrhu, ktoré v niektorých častiach doplnil, keď uviedol:

„Vo svojom vystúpení chcem doplniť niektoré tieto veci, niektoré tieto skutočnosti,

niektoré zas ozrejmiť a niektoré opísané skutočnosti zdôrazniť. Ak dovolíte, pôjdem

v poradí, ako sme to mali aj v našom písomnom návrhu, čiže absencia naliehavého

právneho záujmu a mimoriadnych okolností.

Tento bod chcem troška viac rozvinúť, doplniť, nakoľko vyhlásenie zákona

za neústavné z dôvodov, že neboli tu dodržané zákonné procesné pravidlá, má veľký význam

nielen pre túto vec, ale všeobecne pro futuro pre činnosť Národnej rady Slovenskej

republiky aj vlády Slovenskej republiky, lebo, bohužiaľ, musím konštatovať, že pričasto

dochádza k takým porušeniam procesných pravidiel prijímania zákonov, ktoré už hraničí

so zásadami právneho štátu a parlamentnej demokracie. Návrh zákona bol prerokovaný

vládou 26. 5. 2010 ako iniciatívny materiál predsedu vlády a nešiel do medzirezortného

pripomienkového konania. To je v rozpore s čl. 13 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády.

Tento moment je dôležitý z časového hľadiska, lebo kým normálny materiál ide

do medzirezortného pripomienkového konania, kde má možnosť aj laická aj odborná

verejnosť sa k tomu vyjadriť, môžu sa k tomu vyjadriť aj poslanci, čo aj často robia, ale ide

aj o to, že je tu predvídateľnosť toho, že aké vládne návrhy zákonov prídu do parlamentu

na najbližšiu schôdzu. V tomto prípade to nebolo. V niektorých prípadoch, ako aj tento, je

to veľmi závažný zákon, tých 15 dní, čo určuje rokovací poriadok na to, aby sa predložil

návrh zákona do národnej rady, to nestačí. Ako ani z predkladacej správy zákona

č. , ako ani z dôvodovej správy nie je jasné, aký nevyhnutný naliehavý právny

záujem bol, kvôli čomu vláda obišla klasický legislatívny proces a nedala zákon

pripomienkovať v pripomienkovom konaní. K oveľa závažnejším porušeniam zákonných

procesných pravidiel ale došlo na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Dňa 24. 5.

2010 časť vládnych poslancov požiadala o zvolanie mimoriadnej schôdze s tým, že medzi

bodmi tohto programu tej mimoriadnej schôdze mal byť aj návrh na skrátené legislatívne

konanie, ako aj samotná novelizácia Poslanci

ešte v ten deň dostali predmetnú pozvánku, ale materiály k týmto bodom nedostali, lebo ani

neexistovali, 24. 5. 2010. Lebo vláda tieto materiály schválila až 26. 5. 2010, vo štvrtok, na

svojom rokovaní. Čiže poslanci dostali pozvánku, dostali body programu, ale materiál

k tomu nedostali, lebo ani neexistoval. Na druhý deň sa konala mimoriadna schôdza

národnej rady, kde sme prijali uznesenie a zasadnutie národnej rady bolo prerušené kvôli

tomu, lebo nebolo o čom rokovať. K rokovaniu došlo až na druhý deň, 26. 5., kde predseda

vlády vystúpil o 11.26 h, prepis rokovania 52. schôdze národnej rady, citujem predsedu

vlády – Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené dámy a páni,

dovoľte mi, aby som predložil na Vaše rokovanie návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

o štátnom občianstve v znení

neskorších predpisov. Pred tým, ako stručne charakterizujem obsah tohto vládneho návrhu

zákona, ktorý sme schválili asi pred hodinou vo vláde, dovoľte mi ešte niekoľko stanovísk

k situácii, ktorá vznikla. Čiže vláda schválila pred hodinou a už o pol dvanástej k tomu

v prvom čítaní zasadala národná rada. Prvé čítanie začalo o pol dvanástej, o pol tretej sme

začali druhé čítanie a pred piatou sme schválili, národná rada schválila celý zákon.

Rokovanie výborov prebehlo počas obedňajšej prestávky. Opoziční poslanci ani nešli

na výbory, nakoľko ešte v tú chvíľu čítali ten dokument, čítali ten vládny návrh zákona,

ktorý pred pár minútami dostali. Čiže v jeden deň prebehlo všetko vrátane schválenia

vo vláde, všetky tri čítania v parlamente, a to všetko vďaka tomu, že tak vláda, ako aj

národná rada nezákonne využili možnosť skráteného legislatívneho konania. Pravidlá pre

skrátené legislatívne konanie sú jasné – § 89, je to striktne dané, za akých podmienok

k tomu môže dôjsť. Pre nás je relevantný odsek 1, ktorý citujem, za akých podmienok môže

dôjsť ku skrátenému legislatívnemu konaniu – za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť

k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd, za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť

k ohrozeniu bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody. Ani jedna z týchto

podmienok splnená nebola. Vláda síce vo svojom materiáli uviedla, že ide o bezpečnostné

riziko, ale to bolo bez obsahu. To bolo len formálne napísané. Keď toto dovolíme vláde, tak

vláda zakaždým môže využiť skrátené legislatívne konanie, bude stačiť, že formálne niektorú

z týchto podmienok tam napíše a už sa môže obísť klasický legislatívny proces. Toto

bezpečnostné riziko nikde nebolo opísané, ozrejmené, vysvetlené, že v čom spočíva

bezpečnostné riziko, prečo je viacnásobné občianstvo bezpečnostným rizikom. Vo vládnom

materiáli je jedna veta, ktorá sa zmieňuje o tomto bezpečnostnom riziku – citujem –

uvedená právna úprava je odôvodnená bezpečnostným rizikom, ktoré vzniká z dôvodu

možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho občianstva občanom Slovenskej

republiky. Táto vetička ani formálne nemôže stačiť. Je to čistý alibizmus, aby vláda mohla

obísť štandardný legislatívny proces. Na druhej strane je tu množstvo argumentov, prečo

nemohlo ísť o bezpečnostné riziko, prečo je bezpečnostné riziko výplodom fantázie nejakého

legislatívca. V prvom rade vo svete aj v Európskej únii poznajú inštitút viacnásobného

občianstva. Praktizujú aj niekoľko desaťročí a k žiadnemu bezpečnostnému riziku

nedochádza. Na druhej strane sama Slovenská republika aplikovala ten istý princíp ako

Maďarsko ohľadom zahraničných Slovákov, keď priamo v o štátnom

občianstve v § 7 ods. 3 písm. b) bolo ustanovenie, ktoré umožňovalo osobám, ktoré mali

štatút zahraničného Slováka, nadobudnúť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez

splnenia akejkoľvek podmienky. Toto platilo do roku 2005. Dvanásť rokov Slovenská

republika uplatňovala ten istý princíp. Žiadne bezpečnostné riziko tu asi nebolo, keď to

mohla uplatňovať Slovenská republika...

Prejdem k druhému bodu, a to je nevykonateľnosť právnej normy. Celý súbor

právnych predpisov prijatých v prípade, ak osoba ktorá prijala

cudzie štátne občianstvo, nesplní svoju ohlasovaciu povinnosť, je nevykonateľný. Nakoľko

slovenské štátne orgány nemajú možnosť ako sa dozvedieť, že ten-ktorý občan nadobudol

cudzie štátne občianstvo, a tým zo zákona stratil to slovenské. Novelou zákona sa vlastne

zaviedla určitá povinnosť osobám, ktoré už nie sú v štátnom zväzku Slovenskej republiky, sú

to cudzinci. Zaviedli sme im povinnosť oznámiť našim úradom, že stratili slovenské štátne

občianstvo, ale bez toho naše úrady sú bezmocné, lebo nemajú odkiaľ legálne sa dozvedieť,

že ten občan stratil slovenské štátne občianstvo. Je to začarovaný kruh, lebo štátne orgány

nebudú mať mechanizmus na to, ako sa dopracovať k tejto informácii, nakoľko čl. 2 ods. 2

jasne hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon...

Prejdem k tretiemu bodu, a to je namietaný rozpor s medzinárodnými zmluvami

a s . o štátnom občianstve upravuje

podmienky, za ktorých štátny občan Slovenskej republiky stráca štátne občianstvo.

Zákonodarca síce dobrovoľné nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva pomenúvava

stratou, ale v skutočnosti ide o zbavenie, odňatie štátneho občianstva. Z hľadiska zámeru

zákonodarcu, ako aj spôsobených právnych následkov je nepochybné, že pojem strata je

zákonodarcom použitý účelovo. Pritom ide o legislatívny trik, o chytráčenie, lebo výsledný

efekt je aj tak ten, že štát zbavil týchto občanov štátneho občianstva proti ich vôli. A navyše,

ako som už na to poukázal, dialo sa to na základe politických dôvodov. Je to zrejme kvôli

okolnostiam, za ktorých došlo k prijatiu tohto zákona. Zákonodarca nepoužil pojem strata

štátneho občianstva náhodou. Bol si vedomý ústavnej úpravy čl. 5 ods. 2, ktorý hovorí, že

nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. Bol si

vedomý aj medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky – čl. 15 ods. 2 Všeobecnej

deklarácie ľudských práv a čl. 4 písm. c) Európskeho dohovoru o občianstve, ktorý

ustanovuje, že nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho občianstva. Zákonodarca

úmyselne nepoužil pojem zbavenie, odňatie, lebo to by bolo flagrantné porušenie

medzinárodných dohôd, ako aj , ale použil pojem stráca. Toto jazykové vyjadrenie nič

nemení na podstate právnej úpravy aj úmysle zákonodarcu, aj o spôsobených následkoch,

z ktorých je zrejmé, že nejde o stratu, ale o odňatie, o zbavenie štátneho občianstva

Slovenskej republiky tých osôb, ktorých sa to dotýka. Právna fikcia zákonodarcu, že spojil

vôľu občana nadobudnúť cudzie štátne občianstvo s vôľou dobrovoľne stratiť slovenské

štátne občianstvo, je podľa môjho názoru v rozpore s , predovšetkým

.“

Zástupca navrhovateľov zaslal ústavnému súdu 31. januára 2014 kópiu svojho

vystúpenia predneseného 26. mája 2010 na 52. schôdzi národnej rady. Doložil tiež opis

záznamu vystúpenia poslanca Pavla Hrušovského z 25. mája 2010, v ktorom tento poslanec

namietal zvolanie schôdze v rozpore s rokovacím poriadkom.

III.

Plénu ústavného súdu bol sudcom spravodajcom Ľubomírom Dobríkom predložený

návrh nálezu ústavného súdu. Plénu ústavného súdu bol zároveň sudcom Lajosom

Mészárosom predložený protinávrh č. I a protinávrh č. II. Pri hlasovaní o návrhu sudcu

spravodajcu, ako aj pri hlasovaní o protinávrhoch sudcu Lajosa Mészárosa nebola

dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu.

Na základe dohody pléna ústavného súdu boli do odôvodnenia uznesenia

č. k. -137 zahrnuté znenie návrhu nálezu, ktorý bol predložený sudcom

spravodajcom, a znenia oboch protinávrhov, ktoré boli predložené sudcom Lajosom

Mészárosom. Ak odôvodnenie návrhu nálezu alebo odôvodnenia protinávrhov odkazujú

na výrok, resp. body výroku, myslí sa tým výrok, resp. body výroku, ktoré boli navrhované

v rámci návrhu nálezu, resp. v rámci jednotlivých protinávrhov, z čoho logicky vyplýva, že

návrh výroku, ktorého sa predkladateľ sudca spravodajca Ľubomír Dobrík dožadoval svojím

návrhom nálezu, resp. návrhy výrokov, ktorých sa predkladateľ protinávrhov Lajos

Mészáros dožadoval svojimi protinávrhmi, nie sú totožné so znením výroku tohto uznesenia

ústavného súdu.

Návrh rozhodnutia predložený sudcom spravodajcom

Sudca spravodajca Ľubomír Dobrík predložil plénu ústavného súdu návrh nálezu

ústavného súdu.

Výrok návrhu nálezu bol predložený v tomto znení:

„Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e . “

Odôvodnenie návrhu nálezu bolo sudcom spravodajcom predložené v tomto znení:

Právomoc ústavného súdu, relevantné články , medzinárodných

dohovorov a zákona o štátnom občianstve

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej

republiky ustanoví zákon.

Podľa nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej

republiky proti jeho vôli.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov

alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom

na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 4 dohovoru o občianstve normy týkajúce sa občianstva každého zmluvného

štátu budú vychádzať z týchto princípov:

a) každý má právo na občianstvo,

b) musí sa predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti,

c) nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva,

d) ani manželstvo, ani zrušenie manželstva medzi občanom zmluvného štátu

a cudzincom, ani zmena občianstva jedného z manželov počas manželstva neovplyvní

automaticky občianstvo druhého z manželov.

Podľa čl. 11 dohovoru o občianstve každý zmluvný štát zabezpečí, aby rozhodnutia

týkajúce sa nadobudnutia, zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia

jeho občianstva obsahovali písomné odôvodnenie.

Podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona o štátnom občianstve štátne občianstvo Slovenskej

republiky možno stratiť nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného

prejavu vôle.

Podľa § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve štátny občan Slovenskej republiky

stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu

vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho

štátneho občianstva, dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo.

Podľa § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstve ten, kto stratil štátne občianstvo

podľa odseku 16, je povinný bezodkladne túto skutočnosť oznámiť obvodnému úradu

v sídle kraja.

Podľa § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve priestupku sa dopustí ten,

kto neoznámi bezodkladne stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa § 9

ods. 19.

Podľa § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve za priestupok podľa odseku 1 písm.

a) sa uloží pokuta od 33 eur do 331 eur a za priestupok podľa odseku 1 písm. b) až d) sa

uloží pokuta vo výške 3 319 eur.

Predmet konania a východiská rozhodovania ústavného súdu

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietaný nesúlad napadnutých

ustanovení zákona o štátnom občianstve s , dohovorom a dohovorom o občianstve.

Pri stanovení východísk rozhodovania je potrebné uviesť problém občianstva

z hľadiska teórie ústavného práva na území Slovenskej republiky, ale aj z pohľadu

európskeho, vzhľadom na účasť Slovenskej republiky v európskom integračnom procese.

Ústavné právo sa pri definovaní štátneho občianstva zaoberá vzťahom fyzickej osoby

(občana) k určitému štátu.

Definícia štátneho občianstva má význam najmä pre pochopenie občana ako nositeľa

(subjektu), ktorému patrí verejná moc v štáte a ktorý sa môže podielať na jej výkone

(Drgonec, J.: – komentár. Heuréka 2012. s. 220). Štátnym

občanom priznáva celý rozsah práv zaručených štátom na jeho území, čo sa

v rovnakej miere nevzťahuje na ďalšie osoby zdržiavajúce sa na jeho území, či už ide

o štátnych príslušníkov iného štátu alebo osoby bez štátnej príslušnosti (

– tamže s. 220).

Prof. Pavlíček štátne občianstvo definuje ako časovo trvalý (aj keď relatívne) miestne

neobmedzený právny vzťah fyzickej osoby k určitému štátu (Pavlíček, V. a kol.: Ústavní

právo a státověda I. díl. Linda 1998, s. 62). Podobnú definíciu poskytuje aj doc. Zoubek,

keď definuje štátne občianstvo ako časovo relatívne trvalý, miestne neobmedzený právny

zväzok (status) fyzickej osoby a štátu (Zoubek, V.: Právověda a státověda. Úvod

do právního a státovědního myšlení. Plzeň 2010. s. 374). Tento autor poukazuje aj

na význam vzťahu štátneho občana a štátu, keď uvádza: „Tieto vzájomné záväzky spočívajú

najmä v práve fyzickej osoby na ochranu zo strany štátu na jeho území i mimo neho, v práve

pobytu na jeho území a v práve účasti na správe vecí verejných. Povinnosťou občana je

predovšetkým vernosť štátu, záväzok k jeho obrane, výkonu určitých funkcií, ku ktorým je

občan povolaný, ako aj dodržiavanie právnych predpisov štátu i mimo jeho územia“

(cit. dielo s. 374).

Inú definíciu štátneho občianstva nám ponúka K. Klíma, ktorý ho vidí ako

komplexný verejnoprávny inštitút, ktorý upravuje súhrn pravidiel, ktoré právne priraďujú

určitého človeka k určitému štátu, a to nielen v súvislosti s jeho narodením, ale i prípadne

v priebehu života až do úmrtia. Štátne občianstvo je podľa neho umelou právnou kategóriou

ako súhrnom právnych vzťahov, ktoré na základe určitých podmienok umožňuje tento

vzťah k štátu založiť, prípadne zrušiť. Všeobecným obsahom pojmu štátneho občianstva sú

práva a povinnosti štátneho občana, ale aj oprávnenia a záväzky štátu voči nemu. Štátne

občianstvo je kategóriou vnútroštátneho práva i práva medzinárodného (Klíma, K.: Teorie

veřejné moci – Vládnutí. Praha: ASPI 2006. s. 148). Prof. Holländer k znakom štátu

priraďuje aj obyvateľstvo (štátny národ), pričom zdôrazňuje postavenie občana ako

politického subjektu, z ktorého sa formuje moc v štáte. Zdôrazňuje, že jedine občan

disponuje politickými právami predovšetkým právom volebným, čo ho identifikuje ako

základ demokratického politického systému, je zdrojom a základom demokratického

politického systému, je v ňom zdrojom a v určitých prípadoch i nositeľom suverenity štátnej

moci (Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy. Plzeň: Aleš Čeněk 2009. s. 96).

Prof. Bröstl pri ustálení pojmu štátne občianstvo pripomína historický kontext občianstva

vychádzajúci z Aristotelovho vymedzenia občana z diela Politika, podľa ktorého občan

vôbec sa nedá ničím iným presnejšie určiť ako tým, že má účasť na súde a vláde a občanom

je nielen vládca, ale aj ten, čo je ovládaný. Občianstvo definuje ako relatívne stabilný

politický a právny vzťah fyzickej osoby a štátu, prostredníctvom ktorého fyzická osoba

získava práva a povinnosti voči štátu vrátane práva zúčastňovať sa na formovaní štátu a jeho

politiky ako člen občianskej komunity (Bröstl, A. et. al.: Ústavné právo Slovenskej

republiky. Plzeň: Aleš Čeněk 2010. s. 68). Podľa prof. J. Sváka štátne občianstvo možno

definovať ako trvalý politicko-právny záväzok (vzťah) medzi fyzickou osobou a štátom,

s ktorého potom vyplýva komplex vzájomných práv, slobôd a povinností občana aj štátu

určených a zabezpečovaných štátom, ktoré mu poskytujú aktívnu účasť na štátnom,

politickom, ekonomickom a kultúrnom dianí spoločnosti a štátu. Štátnoobčiansky zväzok

znamená, že štátni občania sú v plnom rozsahu podriadení právnemu poriadku (štátnej

moci) štátu, a to vo vnútri štátu, ako aj určitým limitom aj mimo hraníc štátu. Iné osoby

nachádzajúce sa na území štátu sú podriadené cudzineckému režimu. Štátne občianstvo

podľa prof. Sváka vzniká a zaniká z dôvodov, ktoré každý štát upraví vo svojom

zákonodarstve. Úprava podmienok vzniku a zániku štátneho občianstva patrí k suverénnym

právam každého štátu pri rešpektovaní kogentných pravidiel medzinárodného práva. Iba

vo výnimočných prípadoch, najmä v otázkach bipolitizmu, štáty tieto otázky riešia

v medzinárodných zmluvách, pretože inštitút štátneho občianstva má okrem vnútroštátnych

dôsledkov aj dôsledky v medzinárodnom práve. Štátne občianstvo sa vyznačuje stabilitou,

tvrdosťou a stálosťou (Svák, J, Cibulka. Ľ, Klíma, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky.

Všeobecná časť. Bratislava: Eurokódex, s. r. o., 2009. s. 272).

Prof. Mráz podotýka, že štátne občianstvo je síce inštitútom vnútroštátneho práva,

no medzinárodné právo s ním ráta, spája významné právne výsledky. Štátne občianstvo

sprostredkúva účasť jednotlivca na výhodách, ktoré pre neho vyplývajú z medzinárodného

práva. Len ten jednotlivec, ktorý je občanom niektorého štátu, má zabezpečenú plnú účasť

na týchto výhodách.

Každý štát si vlastnými zákonmi určuje obsah štátneho občianstva, podmienky jeho

nadobudnutia, zmeny a zánik, koho možno pokladať za občana a pod. Tieto vnútroštátne

zákony však majú byť v súlade so všeobecnými normami medzinárodného práva

a medzinárodné obyčaje so všeobecnými zásadami medzinárodného práva o štátnom

občianstve.

Na základe medzinárodného práva vykonáva štát jurisdikciu, v obmedzenej miere

nad svojimi občanmi, vojenskými jednotkami, loďami aj mimo svojho štátneho územia

(Mráz, S.: Medzinárodné právo verejné. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzita

Mateja Bela v Banskej Bystrici 2007. s. 206 a nasl.).

K pojmu štátneho občianstva sa vyjadril aj ústavný súd, keď uviedol, že „Štátne

občianstvo je vo všeobecnosti definované ako trvalý (relatívne trvalý) právny vzťah fyzickej

osoby k určitému štátu. Subjektom štátnoobčianského vzťahu sú fyzická osoba a konkrétny

štát. Práve subjekt tohto právneho vzťahu (fyzická osoba) je rozlišovacím kritériom medzi

štátnym občianstvom a štátnou príslušnosťou ako v podstate širším pojmom, ktorý zahŕňa

ako fyzické osoby, tak aj osoby právnické. Obsahom štátnoobčianského právneho vzťahu sú

vzájomné práva a povinnosti ustanovené vnútroštátnymi predpismi každého štátu. Vyplýva

to zo suverenity každého štátu. V tomto zmysle je štátne občianstvo inštitútom

vnútroštátneho práva. Aj keď je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho práva, má pre

jednotlivca – štátneho občana konkrétneho štátu právny význam, resp. dôsledky v oblasti

práva medzinárodného. Zákonodarstvo konkrétneho štátu preto musí (rovnako ako v iných

oblastiach) v právnej úprave štátneho občianstva zachovávať princípy medzinárodného

práva a záväzky vyplývajúce pre štát z medzinárodných zmlúv. Zo zásady medzinárodného

práva, že určenie osôb, ktoré štát považuje za svojich štátnych občanov patrí do jeho

výlučnej právomoci, vyplýva aj určenie podmienok vzniku a zániku štátneho občianstva,

a to bez ohľadu na to, či konkrétna osoba je štátnym občanom aj iného štátu. Rôznosť

vnútroštátnych právnych úprav jednotlivých suverénnych štátov spôsobuje, že niektoré

osoby majú (nadobudnú) štátne občianstvo dvoch, prípadne aj viacerých štátov.“ (uznesenie

sp. zn. , Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

1997, s. 89 a nasl.).

Zásada úpravy štátneho občianstva vnútroštátnym právnym poriadkom vyplýva aj

z Haagskeho dohovoru z roku 1930, ktorý pri posudzovaní konfliktu zákonov o štátnom

občianstve určuje ako referenčnú právnu normu domáce právo, ktoré má konkrétna osoba

(čl. 2 Dohovoru o určitých otázkach týkajúcich sa konfliktu zákonov o štátnom občianstve

z 12. apríla 1930). Otázka štátneho občianstva je limitovaná aj záväzkami plynúcimi

z medzinárodného práva verejného všeobecne, ale aj z medzinárodných záväzkov

bilaterálnych alebo multilaterálnych, ktoré na seba prevzal ten-ktorý štát.

Za prioritu sa dá považovať zmenšovanie počtu osôb bez štátneho občianstva,

ktorých počty sa znásobujú najmä prebiehajúcimi vojnovými konfliktmi, ale aj inými

globálnymi krízami, či už neúrodami vplyvom sucha alebo záplavami rozsiahlych území.

Zníženie počtu osôb bez štátneho občianstva znižuje aj počty osôb, ktoré nepožívajú

ochranu právneho poriadku domovského štátu, čo má zásadný význam pre status týchto

osôb.

Rada Európy participuje na vzniku pravidiel, ktoré zjednocujú princípy v otázkach

štátneho občianstva, aby sa tak zamedzilo riešeniu nežiaducich dôsledkov konfliktu

vnútroštátnych právnych úprav. Aj keď ústavný súd zdôrazňuje voľnosť správania štátu

v otázkach štátneho občianstva, ide o voľnosť relatívnu, nie absolútnu, pretože domovský

štát musí zohľadniť aj medzinárodné záväzky, ktoré na seba prijal signatúrou

medzinárodných zmlúv, ktoré sa stali súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.

Neprijateľnosť existencie osôb bez štátneho občianstva, ktoré je v protiklade

s právom každého na štátne občianstvo, vyplýva aj z čl. 15 Všeobecnej deklarácie ľudských

práv, podľa ktorej každý má právo na štátnu príslušnosť. Nikoho nemožno pozbaviť

svojvoľne štátnej príslušnosti ani práva svoju štátnu príslušnosť zmeniť. S takto

formulovanej úpravy je zrejmé, že rozhodujúca je vôľa občana konať v smere zmeny svojej

štátnej príslušnosti.

Ministerstvo zahraničných veci Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky č. oznámilo, že 6. novembra 1997 bol v Štrasburgu podpísaný

Európsky dohovor o občianstve. Zámer tejto medzinárodnej – právnej úpravy vyplýva z jej

preambuly, podľa ktorej členské štáty Rady Európy, ktoré tento dohovor podpísali, mali

snahu zjednotiť názory na občianstvo, viacnásobné občianstvo a stav bez štátnej

príslušnosti.

Tieto skutočnosti vyplývajú z čl. 1 Európskeho dohovoru o občianstve, podľa

ktorého tento dohovor ustanovuje princípy a pravidlá týkajúce sa občianstva fyzických osôb

a pravidlá upravujú vojenské záväzky v prípadoch viacnásobného občianstva, s ktorými

musí byť vnútroštátna právna norma zmluvných štátov v súlade. V danom prípade ide

o medzinárodnú mnohostrannú zmluvu, ktorá obsahuje princípy a pravidlá, ktoré sa

signatárske štáty tejto zmluvy zaväzujú dodržiavať, a upraviť tak svoje vlastné

zákonodarstvo v danej oblasti práva bez toho, aby boli jednotlivé ustanovenia dohovoru

o občianstve zmluvnými štátmi priamo aplikované. Pravidlá nadobudnutia štátneho

občianstva sú upravené čl. 6 dohovoru o občianstve a pravidlá straty občianstva upravuje

jeho čl. 7. Dohovor o občianstve umožňuje vznik právnej normy obsahujúcej aj možnosť

zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu ustanoviť stratu občianstva

pri dobrovoľnom nadobudnutí ďalšieho občianstva [čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru

o občianstve]. Podľa čl. 3 ods. 1 dohovoru o občianstve každý signatársky štát vo svojom

právnom poriadku ustanoví, kto sú jeho občania. Týmto medzinárodným dohovorom je

potvrdená zvrchovanosť štátu určovať si v právnom poriadku úpravu štátneho občianstva

pri rešpektovaní princípov uvedených v čl. 4 dohovoru o občianstve. Ide o princíp, podľa

ktorého každý má právo na občianstvo, musí sa predchádzať stavu bez štátnej príslušnosti,

nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva a ani manželstvo, ani zrušenie

manželstva medzi občanom zmluvného štátu a cudzincom, ani zmena občianstva jedného

z manželov počas manželstva neovplyvní automaticky občianstvo druhého z manželov.

Dohovor o občianstve v čl. 7 upravuje otázku straty občianstva zo zákona alebo

z iniciatívy zmluvnej strany. Aj tu však dohovor o občianstve počíta s použitím princípu

zabraňujúceho, aby osoba, ktorá stratí štátne občianstvo, sa stala bezdomovcom.

Dohovor o občianstve teda umožňuje stratu občianstva zo zákona v prípade

dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva a neobmedzuje zmluvné štáty v zavedení

tohto inštitútu do svojich právnych úprav o štátnom občianstve (čl. 15 dohovoru

o občianstve).

Tento spôsob straty občianstva poznajú aj právne systémy Dánska, Holandska,

Rakúska, čo znamená, že strata štátneho občianstva zo zákona (ex lege) nie je ojedinelá

a rešpektuje princíp a pravidlá medzinárodného práva verejného pre zánik štátneho

občianstva.

Členské štáty Organizácie Spojených národov pri rozhodovaní a odňatí štátneho

občianstva musia vziať do úvahy (ak sú jeho signatármi) aj Dohovor o redukovaní počtu

osôb bez štátnej príslušnosti (podpísaný v New Yorku 30. augusta 1961), ktorý

pre Slovenskú republiku nadobudol účinnosť 3. apríla 2000 (bol publikovaný v Zbierke

).

Už z názvu tohto dohovoru je zrejmé, čo je jeho hlavným cieľom. Je to dosiahnutie

redukovania počtu osôb bez štátnej príslušnosti. Tieto princípy sa vzťahujú aj na odňatie

štátneho občianstva.

Pri charakteristike štátneho občianstva má základný význam určenie pravidiel jeho

vzniku a zániku. Aby sme bližšie objasnili problém vzniku štátneho občianstva Slovenskej

republiky, je potrebné uviesť len možnosti vyplývajúce zo zákona o štátnom občianstve

Slovenskej republiky. Ide o garantovanie slovenského občianstva deťom rodičov, z ktorých

aspoň jeden je občanom Slovenskej republiky [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o štátnom

občianstve], deťom, ktorých aspoň jeden z rodičov je štátnym občanom Slovenskej

republiky, alebo deťom narodeným na území Slovenskej republiky, ktorých rodičia sú bez

štátnej príslušnosti, alebo deťom narodeným na území Slovenskej republiky, ktorých rodičia

sú cudzími štátnymi príslušníkmi a narodením nenadobúdajú štátne občianstvo žiadneho

z nich.

Zákonná úprava Slovenskej republiky umožňuje aj ďalšie spôsoby nadobudnutia

štátneho občianstva deťmi, ktoré sa narodili na území Slovenskej republiky a nepreukáže sa

ich iné (cudzie) štátne občianstvo [§ 5 ods. 2 písm. a) zákona o štátnom občianstve], tiež ak

dieťa bolo nájdené na území Slovenskej republiky a ktorého rodičia nie sú známi, pokiaľ sa

nepreukáže, že takéto dieťa narodením nenadobudlo štátne občianstvo iného štátu [§ 5

ods. 2 písm. b) zákona o štátnom občianstve]. Podľa zákonnej úpravy je štátnym občanom

Slovenskej republiky aj dieťa cudzieho štátneho občana a štátneho občana Slovenskej

republiky aj vtedy, ak sa neskôr preukáže, že štátny občan Slovenskej republiky nie je

rodičom dieťaťa (§ 5 ods. 3 zákona o štátnom občianstve).

Pre súčasný právny stav je potrebné uviesť, že podľa Maastrichtskej zmluvy z roku

1992 [dnes Zmluva o fungovaní Európskej únie (čl. 20 ods. 1) citovanej zmluvy] základom

občianstva Európskej únie je štátne občianstvo členského štátu Európskej únie. Keďže

občianstvo Európskej únie nerieši otázku svojho vzniku a zániku, potvrdzuje skutočnosť, že

prvotné je občianstvo členského štátu. Občan členského štátu získava občianstvo Európskej

únie vstupom domovského štátu do Európskej únie. Európska únia garantuje občanom

určité práva na území svojich členských štátov, čím ich odlišuje od občanov nečlenských

štátov.

O tom, že nadobúdanie a strata štátneho občianstva patrí do výlučnej právomoci

členského štátu, potvrdzuje aj Vyhlásenie č. 2 k záverečnému aktu Zmluvy o Európskej

únii, podľa, ktorého „Konferencia vyhlasuje, že zakaždým, keď Zmluva o založení

Európskeho spoločenstva odkazuje na štátnych príslušníkov členských štátov, sa otázka,

ktorého členského štátu má osoba štátne občianstvo, rieši výlučne odkazom na vnútroštátne

právo príslušného členského štátu.“.

K otázkam štátneho občianstva sa vo viacerých rozhodnutiach vyjadril Súdny dvor

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a vo veci Micheletti (Micheletti a. i. C-369/90 Zb.

s. I – 4239) rozhodol, že členský štát je povinný bez akýchkoľvek ďalších podmienok uznať

občianstvo Európskej únie, ktoré vyplýva zo štátneho občianstva priznaného iným

členských štátom Únie. Pri udeľovaní štátneho občianstva je nutné, aby vnútroštátna úprava

všetkých členských štátov rešpektovala podmienky medzinárodným právom verejným

všeobecne uznávané, ako je zákonný a obvyklý pobyt na území členského štátu, ktorý mu

štátne občianstvo udeľuje. Ide o zohľadnenie zásady suverenity štátu pri rozhodovaní

vo veciach štátneho občianstva a o zásadu nezasahovania zo strany iných štátov

do vnútroštátnych noriem upravujúcich oblasť štátneho občianstva. Obsahom občianstva

Európskej únie je najmä právo na voľný pohyb občana členského štátu v rámci celej únie,

ktoré môže byť obmedzené len právom Európskej únie. Ďalej ide o právo voliť a byť volený

do Európskeho parlamentu v tom členskom štáte, v ktorom má štátny občan trvalý pobyt,

a v neposlednom rade aj právo na poskytnutie ochrany diplomatickými a konzulárnymi

úradmi jednotlivých členských štátov, ktoré pôsobia na území tretích štátov. Významnou

garanciou štátnoobčianskeho statusu je princíp medzinárodného práva verejného, podľa

ktorého občan nemôže byť proti svojej vôli zbavený štátneho občianstva. Tento princíp

vyplýva aj z čl. 15 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie

Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948, a je zakotvený v mnohých

členských štátov. Ide však o iný princíp ako strata štátneho občianstva buď zo zákona,

napr. nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na vlastnú žiadosť, alebo spôsobom,

ktorý ustanovuje zákon, napr. vzdanie sa štátneho občianstva.

Aj keď sme sa z dôvodu objasnenia matérie štátneho občianstva museli okrajovo pre

riešenie predloženej námietky nesúladu zákona o štátnom občianstve zaoberať otázkou jeho

vzniku, základom našich úvah je riešenie ústavných a medzinárodných hľadísk jeho zániku.

Doterajšia judikatúra Súdneho dvora zdôraznila, že nadobudnutie a strata štátneho

občianstva ani občianstva Únie nie sú predmetom právnej úpravy Európskej únie. Sú

predmetom vnútroštátnych úprav, ktoré však musia rešpektovať práva európskeho občana.

Zákon o štátnom občianstve pozná podľa ustanovenia § 9 ods. 1 stratu štátneho občianstva

Slovenskej republiky prepustením zo štátneho zväzku Slovenskej republiky na vlastnú

žiadosť alebo nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu

vôle. Slovenská právna úprava predpokladá slobodný prejav vôle osoby, ktorej štátne

občianstvo zaniká. Táto úprava uvádza aj dve podmienky, ktoré okrem prejavu vôle musia

byť splnené, a to že proti občanovi sa nevedie trestné stíhanie, nebol mu uložený rozsudkom

súdu trest, ktorý ešte nebol vykonaný, ani sa nenachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

Občan, ktorého štátne občianstvo má zaniknúť, nesmie mať ani nedoplatky na daniach

a verejných dávkach v Slovenskej republike.

Zo štátneho zväzku možno prepustiť len osobu, ktorá preukáže, že má štátne

občianstvo iného štátu alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia zo štátneho zväzku

Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 zákona o štátnom občianstve). Tým sa zdôrazňuje záujem

Slovenskej republiky nevytvárať situácie, že by činnosťou orgánov verejnej moci

dochádzalo k situáciám, že by občania nemali žiadne občianstvo.

Iniciatívu (prejav vôle) držiteľa štátneho občianstva pri jeho strate predpokladá aj

čl. 8 dohovoru o občianstve, keď samotný článok tohto dohovoru sa nazýva „Strata

občianstva na základe iniciatívy jednotlivca“. Týmto sa zdôrazňuje vôľa jedinca pri strate

občianstva. Ani takáto individuálna aktivita (úmysel) jednotlivca však nemôže viesť k stavu,

že by došlo k strate jeho občianstva úplne, a tým by mohol byť osobou bez štátnej

príslušnosti, teda bezdomovcom.

Novelou zákona o štátnom občianstve (), ktorá nadobudla

účinnosť 17. júla 2010, bola do právneho poriadku doplnená aj strata štátneho občianstva

na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon

smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva alebo dobrovoľné nadobudnutie

cudzieho občianstva (§ 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve).

Pre úplnosť výkladu je potrebné uviesť aj dôvody, keď k strate štátneho občianstva

nedôjde. Ide o prípad, ak štátny občan Slovenskej republiky nadobudol cudzie štátne

občianstvo v súvislosti s uzavretím manželstva so štátnym občanom cudzieho štátu, a to

za predpokladu, že cudzie štátne občianstvo manžela nadobudol za trvania spoločného

manželstva (§ 9 ods. 17 zákona o štátnom občianstve). Druhý dôvod, kedy nedôjde k strate

občianstva, je to, že cudzie štátne občianstvo bolo nadobudnuté narodením (§ 9 ods. 18

zákona o štátnom občianstve). Zákon zaviedol povinnosť osoby, ktorá stratila štátne

občianstvo, oznámiť bezodkladne stratu obvodnému úradu v sídle kraja (§ 9 ods. 19 zákona

o štátnom občianstve).

Vlastný meritórny prieskum namietaných ustanovení zákona o štátnom

občianstve

A. K námietke nesúladu ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,

a zákona o štátnom občianstve s a 2

v spojení s , , a až 4

Ustanovenia zákona o štátnom občianstve, ktorých neústavnosť navrhovatelia

namietajú, sa dotýkajú straty štátneho občianstva, okolnosti tejto straty, či už vo forme

prejavu občana, ktorý chce dobrovoľne smerovať k nadobudnutiu štátneho občianstva

cudzieho štátu, alebo dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Tiež sa

týkajú povinnosti občana oznámiť stratu štátneho občianstva orgánu verejnej moci, ktorým

je obvodný úrad v sídle kraja, hrozby priestupku pri takomto neoznámení straty občianstva

a výšky pokuty za takýto priestupok.

Navrhovatelia primárne namietajú nesúlad s a 2 , ktorý v otázke

nadobudnutia a straty občianstva odkazuje na zákonnú úpravu a pri odňatí štátneho

občianstva Slovenskej republiky deklaruje nemožnosť odňatia štátneho občianstva

Slovenskej republiky proti vôli občana.

Ako sme už uviedli, otázka úpravy štátneho občianstva je predmetom vnútroštátnej

právnej úpravy. Článok 5 navrhovatelia spájajú s ďalšími ústavnými článkami,

pretože už na prvý pohľad ich námietka nesúladu označených ustanovení s týmto článkom

v oboch odsekoch nie je zdôvodnená a nie je ani daná príčinná súvislosť medzi označenými

ustanoveniami zákona o štátnom občianstve s uvedeným článkom.

Pokiaľ ide o , ide o blanketovú normu splnomocňujúcu

zákonodarcu, aby zákonom vymedzil podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva

Slovenskej republiky. Navrhovateľmi namietaný nesúlad časti zákona o štátnom občianstve

s neprichádza do úvahy z dôvodu, že ide o zákonnú úpravu v zmysle

ústavných garancií pre úpravu nadobudnutia a straty občianstva. Spôsob úpravy štátneho

občianstva je v plnom rozsahu v súlade s ústavnými princípmi a príkazmi, pokiaľ ide

o zvolenú formu úpravy. Článok 5 ods. 2 zakazuje odňatie štátneho občianstva proti

jeho vôli.

Navrhovatelia namietajú nesúlad zákonnej úpravy s , podľa ktorej

nikomu nemožno odňať občianstvo.

Ústavná úprava obmedzuje zákonodarcu, aby pri prijímaní najmä

trestnej legislatívy nemohol stanoviť popri iných trestoch aj trest straty občianstva ako

sankciu. Takáto ústavná úprava má svoje opodstatnenie v rámci vytvárania demokratického

právneho poriadku. V období, ktoré náš právny poriadok označuje ako obdobie neslobody,

dochádzalo k pozbavovaniu odporcov režimu platného občianstva bez toho, aby bola

zabezpečená garancia nadobudnutia iného občianstva.

Nedemokratický režim dokonca v rámci boja proti vnútornému nepriateľovi mal

spracovaný projekt „Asanácia“, podľa ktorého došlo k pozbaveniu občianstva politických

odporcov režimu. Z uvedeného vyplýva, že nikoho nemožno zbaviť občianstva bez jeho

vôle.

Zákonodarca reagoval na ústavnú úpravu odlišným termínom „strata“ štátneho

občianstva, ktorý odlíšil od ústavného termínu „odňatie“ štátneho občianstva. Nejde len

o formálne vyjadrenie terminológie, ale aj o materiálny obsah, ktorý sa viaže na prejav vôle.

Termín „odňatie“ má lingvisticky iný význam ako termín „strata“. Podstata rozdielu

medzi týmito dvomi slovnými výrazmi, z ktorých je jeden ústavný a druhý je obsahom

zákonnej úpravy, spočíva v tom, že nejakým vonkajším zásahom niekoho dôjde k odobratiu

niečoho niekomu, resp. k pripraveniu niekoho o niečo.

V právnej terminológii sa synonymicky používa tiež termín „pozbavenie“, napr.

pojem „pozbavenie spôsobilosti na právne úkony“, „pozbavenie rodičovských práv“ atď.

Gramatický význam tohto termínu i jeho porovnanie so známymi právnymi inštitútmi

zreteľne nasvedčuje tomu, že pojem „odňatie“, resp. „pozbavenie“ predpokladá vonkajší

(spravidla mocenský) zásah extranea.

Oproti tomu výraz „strata“ má najmä význam „stratiť niekoho“, „prísť o niečo“,

„prísť o niekoho“, teda ide o opak pojmu „nadobudnúť“, resp. pojmu „získať“, resp. „stratiť

peniaze, majetok“.

„Stratiť niečo“ na rozdiel od pojmu „mať odňaté niečo“, resp. „byť pozbavený

niečoho“, teda nepredpokladá vonkajší zásah tretej osoby. Je teda zrejmé, že aj z hľadiska

gramatickej interpretácie porovnávaných textov je ochrana zakotvená v

zameraná na také prípady, keď dochádza k odňatiu pozbavenia štátneho občianstva

mocenským zásahom tretej osoby (štátu).

Takým prípadom nie je strata štátneho občianstva, ktorá je upravená v ustanovení § 9

ods. 16 zákona o štátnom občianstve. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

pri posudzovaní námietok vo veciach nesúhlasu zákona o štátnom občianstve vo veciach

Fehér č. 14927/12 a Dolník č. 30415/12 z 21. mája 2013 dospel k záveru, že odňatie

štátneho občianstva zo zákona predchádza úmysel sťažovateľa prijať maďarské občianstvo

na základe vlastnej vôle, v uvedených veciach boli sťažovateľom známe následky ich

konania (rozhodnutia), a konali tak s vedomím si následkov svojho rozhodnutia

v slovenskom právnom poriadku. Prejav vôle občana, ktorý mieni požiadať o iné štátne

občianstvo, je slobodný a ničím nenútený s vopred ustanovenými postupmi v právnom

poriadku.

Navrhovatelia sú si vedomí, že podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva

je podľa ústavnej úpravy potrebné ustanoviť zákonom. Keďže ide o výlučnú právomoc

zákonodarného orgánu Slovenskej republiky, zákonom o štátnom občianstve došlo aj

k takejto právnej úprave. Keďže k spôsobu úpravy nemali navrhovatelia pripomienky, svoju

námietku videli v spojení s , ktorú spájajú najmä s otázkou prijatia zákona

č. v národnej rade, teda námietka bola vznesená na spôsob vzniku

preskúmavanej právnej úpravy.

Navrhovatelia vytýkali najmä neprerokovanie

v pripomienkovom konaní a nestanovenie naliehavého právneho záujmu na jeho

prerokovanie a predloženie na prerokovanie v národnej rade. Rovnako vytýkajú aj postup

národnej rady v legislatívnom procese, ktorý charakterizujú ako „krajne neštandardný“,

keďže došlo k prerokovaniu zákona v rámci všetkých troch čítaní a zároveň k jeho

schváleniu v deň jeho doručenia národnej rade. Pripustili, že takýto spôsob prerokovania je

právne možný, ide však o výnimočnú situáciu, ktorá musí byť odôvodnená mimoriadnymi

okolnosťami, keď by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd,

bezpečnosti alebo k značným hospodárskym škodám Slovenskej republiky. S týmto podľa

nich neštandardným postupom národnej rady spájajú navrhovatelia nesúlad napadnutých

ustanovení s a , vidia v ňom aj porušenie ustanovenia

ods. 1 a 2 o rokovacom

poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rokovacom poriadku“ alebo aj „rokovací poriadok“).

Prieskum súladu kompetencií zákonodarného zboru v jeho legislatívnom procese

možno vykonať na základe prieskumu troch prvkov. Prvým prvkom je preskúmanie

legislatívneho procesu vo vzťahu k právomociam orgánu, ktorý návrhom napadnutý zákon

vydal. Druhým prvkom je preskúmanie procesu (procedúry) prijatia zákona a jeho

schválenie. Tretím prvkom preskúmavania je súlad preskúmavaného zákona s ústavným

poriadkom Slovenskej republiky.

Ak je preskúmavanie kladné, ústavný súd skúma, či bol zákon vydaný

predpísaným spôsobom. Ak ani na túto otázku nenájde zápornú odpoveď, pristúpi ústavný

súd k preskúmaniu napadnutých ustanovení zákona z hľadiska súladu tohto zákona

s ústavným poriadkom Slovenskej republiky a medzinárodnými záväzkami, ktoré sú

súčasťou tohto ústavného poriadku.

K prvej otázke, a to posúdeniu kompetencie, či vydávajúci orgán mal na takéto

vydanie predpokladanú kompetenciu, ústavný súd konštatuje, že predmetný zákon

o štátnom občianstve bol schválený v národnej rade v zmysle , podľa ktorého je

národná rada jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

Z uvedeného textu vyplýva, že niet iného kompetentného orgánu na vydanie

zákona ako orgánu, ktorý aj v skutočnosti zákon schválil podľa ) .

Druhým prvkom prieskumu súladu kompetencií zákonodarného zboru

v legislatívnom procese je preskúmanie samotného legislatívneho procesu (procedúry)

prijatia.

Plénum ústavného súdu z predložených príloh zistilo, že 26. mája 2010 vláda

predložila „vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov“, ktorý bol predložený ako tlač č. 1545.

Predseda národnej rady rozhodnutím č. 1574 z 26. mája 2010 (č. 1482/2010) pridelil

návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona Výboru Národnej

rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj (ďalej len „výbor pre

verejnú správu a regionálny rozvoj“) na prerokovanie v termíne „ihneď“.

Rozhodnutím predsedu národnej rady č. 1575 z 26. mája 2010 (č. 1483/2010)

národnej rade navrhol:

„A prideliť

vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov (tlač č. 1545) doručený 26. mája 2010 na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru

Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

verejnú správa a regionálny rozvoj;

B. určiť

k vládnemu návrhu zákona ako gestorský Výbor Národnej rady Slovenskej republiky

pre verejnú správu a regionálny rozvoj, ktorý navrhne lehotu na prerokovanie návrhu

zákona v druhom čítaní vo výboroch a v gestorskom výbore.“

Národná rada uznesením č. 2076 z 26. mája 2010 podľa § 89 ods. 1 zákona

o rokovacom poriadku na návrh vlády „súhlasí s tým, že“ vládny návrh zákona o štátnom

občianstve (tlač č. 1545) prerokuje v skrátenom legislatívnom konaní.

Národná rada uznesením č. 2077 (č. 1483/2010) z 26. mája 2010 rozhodla, že vládny

návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Zároveň tento vládny návrh zákona pridelila na

prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavnoprávny výbor“) a výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Zároveň určila

ako gestorský výbor národnej rady, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj s tým, že

stanovila termín prerokovania „ihneď“.

Ústavnoprávny výbor na svojej 118. schôdzi (č. 1483/2010) schválil uznesenie č. 865

z 26. mája 2010, v ktorom vyjadril súhlas s vládnym návrhom zákona (tlač č. 1545)

a odporučil vládny návrh zákona (tlač č. 1545) schváliť. Zároveň uložil predsedovi

ústavnoprávnemu výboru predložiť stanovisko k uvedenému návrhu zákona predsedovi

gestorského výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj.

Výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj 26. mája 2010 prerokoval návrh

zákona (tlač č. 1545) a schválil uznesenie č. 363, v ktorom prerokoval vládny návrh zákona

(tlač č. 1545), súhlasil s týmto vládnym návrhom a odporúča národnej rade návrh zákona

schváliť. Jeho predsedovi uložil stanovisko doručiť predsedovi národnej rady.

Gestorský výbor zároveň prijal uznesenie č. 364, ktorým schválil spoločnú správu

k vládnemu návrhu zákona o štátnom občianstve (tlač č. 1545) a poveril svojho predsedu

Tibora Cabaja, aby vystúpil na schôdzi národnej rady k uvedenému vládnemu návrhu

a predniesol spoločnú správu. Výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj (gestorský

výbor) predložil pod č. 1545 (č. ) z 26. mája 2010 spoločnú správu výboru

o prerokovaní vládneho návrhu zákona o štátnom občianstve vo výboroch v druhom čítaní.

Oba výbory prerokovali návrh zákona, ktorý odporučili schváliť. Gestorský výbor

určil svojho predsedu za spoločného spravodajcu výboru. Zároveň ho poveril prednesením

spoločnej správy výboru a navrhnúť národnej rade postup pri hlasovaní o predmetnom

vládnom návrhu zákona po ukončení rozpravy k nemu.

V druhom čítaní bol predložený pozmeňovací návrh poslancom Mikulášom

Dzurindom, ktorý podporilo svojimi podpismi 17 poslancov. Pozmeňovací návrh

k ustanoveniam § 1, § 9c a § 9d obsahuje znenie navrhovaných ustanovení, ako aj

odôvodnenie. Zároveň navrhli aj nadobudnutie účinnosti dňom 1. januára 2011.

Národná rada po prerokovaní vládneho návrhu zákona v druhom a treťom čítaní

schválila uznesenie č. 2078 (č. 1483/2010) z 26. mája 2010, podľa ktorého vládny návrh

zákona o štátnom občianstve (tlač č. 1545) môže byť prerokovaný v druhom čítaní. V čase

hlasovania bolo v národnej rade prítomných 112 poslancov. Hlasovania sa zúčastnilo 111

poslancov, za návrh hlasovalo 89 poslancov, proti návrhu hlasovalo 6 poslancov a zdržalo

sa 16 poslancov, 1 poslanec nehlasoval a neprítomných bolo 38 poslancov. Hlasovania

o protinávrhu poslanca Nagya sa zúčastnilo 113 poslancov, hlasovalo 111 poslancov,

za protinávrh bolo 36 poslancov, proti 32 poslancov, zdržalo sa 43 poslancov, nehlasovali

2 poslanci a neprítomných bolo 37 poslancov. Protinávrh poslanca Nagya, aby bol zákon

prerokovaný vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti

a postavenie žien, nebol hlasovaním schválený.

Následným hlasovaním č. 11 rozhodla národná rada o pridelení vládneho návrhu

zákona výborom a určila lehotu na prerokovanie vo výboroch.

Z prítomných 113 poslancov hlasovalo 109 poslancov, za návrh hlasovalo 95

poslancov, proti návrhu hlasovalo 5 poslancov, zdržalo sa 9 poslancov, nehlasovali 4

poslanci a neprítomných bolo 37 poslancov.

Nasledovalo hlasovanie č. 12 (26. mája 2010) o pozmeňovacom návrhu poslanca

Mikuláša Dzurindu, ktorý nebol schválený. Z prítomných 111 poslancov hlasovalo 109

poslancov, za hlasovalo 25 poslancov, proti hlasovalo 76 poslancov a zdržalo sa 8

poslancov, 2 poslanci nehlasovali a 39 poslancov nebolo prítomných. Hlasovanie č. 13

o celom zákone sa konalo 26. mája 2010 na schôdzi národnej rady č. 52.

Vládny návrh zákona o štátnom občianstve bol schválený na tomto hlasovaní. Zo 115

prítomných poslancov hlasovalo 114, za návrh hlasovalo 90 poslancov, proti 7 poslancov,

zdržalo sa 17 poslancov, 1 poslanec nehlasoval a neprítomných bolo 35 poslancov.

Ústavnému súdu bol predložený aj návrh na skrátené legislatívne konanie

o vládnom návrhu zákona o štátnom občianstve, ktorý bol predložený ako tlač č. 1544

pod č. . Návrh obsahuje aj odôvodnenie prijatia zákona v skrátenom

legislatívnom konaní tým, že existovalo „bezpečnostné riziko, ktoré vzniká z dôvodu

možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho občianstva občanom Slovenskej

republiky. Predložený návrh je predovšetkým reakciou na pripravované zmeny právnej

úpravy udeľovania štátneho občianstva v Maďarskej republike.“.

Vláda navrhla, aby podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku bol vládny návrh

zákona prejednaný v skrátenom legislatívnom konaní „z dôvodu ohrozenia bezpečnosti...“.

O tomto návrhu hlasovala 26. mája 2010 národná rada v hlasovaní č. 8, na ktorom

bol návrh schválený. Prítomných na hlasovaní bolo 112 poslancov, hlasovalo 111

poslancov, za návrh hlasovalo 89 poslancov, proti návrhu bolo 7 poslancov, zdržalo sa 15

poslancov, nehlasoval 1 poslanec a neprítomných bolo 38 poslancov.

Za návrh na skrátené legislatívne konanie hlasovali okrem koaličných poslaneckých

klubov aj prítomní členovia klubu KDH a 3 nezaradení poslanci Martin Kuruc, Juraj Liška

a Peter Gabura. Tomuto hlasovaniu v zmysle čl. 13 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády

Slovenskej republiky predchádzalo rozhodovanie vlády, ktorá prijala uznesenie č. 352

z 25. mája 2010, ktorým schválila vládny návrh na skrátené legislatívne konanie.

Zástupca skupiny poslancov predložil ústavnému súdu záznam vystúpenia poslanca

Pavla Hrušovského, v ktorom namietal zaradenie bodu programu na rokovanie

25. mája 2010, ako aj kópiu svojho vyjadrenia k návrhu zákona, kde poprel možné

bezpečnostné riziká zákona, keď uviedol: „... lebo ja si myslím, že predávanie poslaneckých

miest, rozparcelovanie Slovenska svojim mecenášom sú mi skutočnými bezpečnostnými

rizikami, ktoré sú v rozpore s národno-štátnymi záujmami Slovenskej republiky.“

Citovaná diskusia potvrdzuje, že prerokovanie v národnej rade prebiehalo

štandardným spôsobom a že k predkladaným návrhom (tlači) prebiehala diskusia

a hlasovanie.

K námietke poslanca Pavla Hrušovského je potrebné uviesť, že následne

po objasnení namietaného problému súhlasil so skráteným legislatívnym konaním, čo dal

na vedomie svojím hlasovaním o predloženom návrhu zákona o štátnom občianstve.

Právnym predpokladom skráteného legislatívneho konania o vládnom návrhu zákona

o štátnom občianstve je, že ide o výnimočnú situáciu, ktorá musí byť odôvodnená

mimoriadnymi okolnosťami, keď by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv

a slobôd, bezpečnosti alebo k značným hospodárskym škodám Slovenskej republiky.

Vláda Slovenskej republiky zdôvodnila svoj návrh na skrátené legislatívne konanie

možnosťou ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky.

Tento návrh bol riadne prerokovaný na zasadnutí vlády a po jeho schválení bol

predložený na rozhodnutie národnej rady, ktorá svojím hlasovaním uznala predložené

dôvody na skrátené legislatívne konanie.

Úlohou ústavného súdu je preskúmať, či legislatívny postup pri prijímaní zákona

o štátnom občianstve je v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky

a rokovacím poriadkom, a to najmä pokiaľ ide o námietku porušenia rokovacieho poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že pri rokovaní vlády a národnej rady bol zabezpečený

postup predpokladaný právnym poriadkom Slovenskej republiky na schvaľovanie zákonov

v skrátenom legislatívnom konaní.

Skutočnosť, že niektorý poslanec alebo poslanecký klub s návrhom vlády nesúhlasí,

nie je dôvodom na vyslovenie neústavnosti legislatívneho procesu rozhodovania o vládnom

návrhu zákona o štátnom občianstve. Iné stanovisko, ako je navrhované stanovisko, možno

prejaviť vo svojom vystúpení a v hlasovaní o predkladanom uznesení.

Pokiaľ ide o existenciu dôvodov na skrátené legislatívne konanie, vláda dôvod

sformulovala vo forme možného „bezpečnostného rizika“, čo národná rada príslušným

hlasovaním aj schválila. Takýto postup umožňuje poslancom a aj poslaneckým klubom

s predkladaným návrhom prejaviť nesúhlas, a to hlasovaním (ktoré sa aj uskutočnilo).

S názorom, že uznesenie maďarského parlamentu o možnosti občianstva bez zmeny

bydliska môže byť bezpečnostným rizikom, zaznelo aj mimo územia Slovenskej republiky.

V samotnom Maďarsku opozičná tlač 21. mája 2010 uviedla: „Uznesenie maďarského

parlamentu z konca mája 2010 ponúknuť Maďarom v týchto štátoch aj potom maďarské

štátne občianstvo, keď neprenesú svoje trvalé bydlisko do Maďarska, znamená obrat s dnes

ešte neodhadnuteľnými dôsledkami pre väčšinové národy, pre menšiny a miesto Maďarska

v strednej Európe. Štát a národ sa totiž nikde vo východostrednej Európe nekryjú.“ Podľa

názoru liberálneho publicistu a ekonóma Tomása Bauera „Prvými poškodenými tejto

studenej vojny budú Maďari žijúci v susedných krajinách.“ (tieto úvahy cituje Paul Lendvai

vo svojej práci Lendvai, P.: Premrhaná krajina. Bratislava: Kalligram 2012. s. 101).

Z uvedeného vyplýva, že názory na možné bezpečnostné riziká neboli len

konštatovaním vlády, ale zazneli aj zo zahraničia. Pokiaľ ide o námietku zástupcu

navrhovateľov, že nemal možnosť vzhľadom na skrátené legislatívne konanie sa riadne

na legislatívny proces pripraviť, možno toto jeho tvrdenie konfrontovať s postojom iného

poslanca Mikuláša Dzurindu, ktorý pripravil pozmeňujúci návrh aj s odôvodnením, ktorý

podporili svojimi podpismi 17 poslanci. O tomto pozmeňujúcom návrhu bolo riadne

rokované a bol aj predmetom hlasovania na plenárnej schôdzi. Nie je v právomoci

ústavného súdu posudzovať obdobie, ktoré potrebuje individuálne poslanec parlamentu

na prípravu aktívne zasiahnuť do legislatívneho procesu.

Táto doba môže byť rôzna podľa odbornosti poslanca a jeho individuálnej prípravy

reagovať na prerokovávanú problematiku.

Pri skúmaní prvého a druhého kritéria procesu preskúmania zákona o štátnom

občianstve ústavný súd nezistil porušenie legislatívneho procesu, ktoré by mohlo znamenať

nesúlad ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b

ods. 2 zákona o štátnom občianstve s a .

Pokiaľ ide o posúdenie obsahu napadnutých ustanovení zákona o štátnom občianstve

s a až 4 , ústavný súd pri ich preskúmavaní vychádzal

zo svojej doterajšej judikatúry.

Ústavný súd už v inej svojej veci uviedol, že prijímanie zákonov patrí do výlučnej

kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky a samo osebe nie je spôsobilé porušiť

práva podľa a a právo podľa dohovoru (uznesenie ústavného

súdu sp. zn. z 22. januára 2004). Ústavný súd sa vo viacerých svojich

rozhodnutiach zaoberal ústavným princípom rovnosti a zdôraznil, že ustanovenia sú

formulované vo všeobecnej rovine (čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3

), a preto je potrebné ich vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe

na konkrétnu situáciu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. zo 7. mája 2008).

Podobne aj vo veci sp. zn. (nález z 22. septembra 1999, Zbierka nálezov

a uznesení Ústavného súdu slovenskej republiky 1999, s. 366) ústavný súd uviedol, že

„ustanovenie má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie charakter

konkrétneho základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len

v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave.“.

Ústavný súd konštatuje, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,

§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve sú v súlade s čl. 5 ods. 1 a 2

v spojení s , , a až 4 .

B. K námietke nesúladu § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1

písm. d) a zákona o štátnom občianstve s a 2 .

Navrhovatelia zdôrazňujú, že „vychádzajúc z ústavného princípu ustanoveného

v článku 2 ods. 2 , podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v prípade,

ak si osoba, ktorá stratila štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho

štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle, nesplnila povinnosť bezodkladne

oznámiť túto skutočnosť obvodnému úradu v sídle kraja, orgán objasňujúci priestupok

nemá reálnu možnosť objasniť vyššie uvedený priestupok, pretože v zmysle zákona č.

nedisponuje

Z. z. za týmto účelom neustanovil žiadny mechanizmus, na základe ktorého by mohol byť

uvedený priestupok zistený inak ako oznámením dotknutej osoby. Neexistuje teda reálna

zákonná možnosť Slovenskej republiky zistiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva.“.

Navrhovatelia tiež zdôrazňujú, že „Okrem skutočnosti, že výška ustanovenej

zákonnej pokuty nie je svojou výškou primeraná miere porušenia chráneného záujmu

Slovenskej republiky (pripomíname, že tento chránený záujem nebol predkladateľom zákona

č. definovaný), je ukladanie ustanovenej pokuty v rozpore so zásadami

ukladania sankcií vyjadrenými v , podľa ktorých sa pri

určení druhu sankcie a jej výmery prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob

jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru

zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten

istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní...

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak neexistuje reálna legálna možnosť zistiť

a objasniť priestupok, je uloženie sankcie nemožné a nevykonateľné.

Napadnuté ustanovenia sú nevykonateľné, ale ako to bude

ďalej uvedené, aj nejasné a neurčité a nezodpovedajú teda základnému princípu právneho

štátu v zmysle článku 1 ods. 1 , a to princípu právnej istoty.

Možno podľa nášho názoru prijať záver, že napadnuté ustanovenia

sú nevykonateľné a nespĺňajú požiadavky, ktoré na tvorbu práva v právnom štáte

a na obsah právnych noriem kladie , ako aj Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti.“.

Európsky dohovor o občianstve umožňuje (čl. 7 ods. 1) stratu občianstva priamo

zo zákona v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva a neustanovuje

povinnosť vydať o tom súčasne i písomné rozhodnutie. V prípadoch, keď zmena právneho

postavenia nastáva priamo zo zákona, vydanie rozhodnutia nemá zmysel, pretože orgán

vydávajúci takéto rozhodnutie nemá o čom rozhodovať, pretože rozhodnuté bolo zákonom.

Jediným odôvodnením takéhoto rozhodnutia by bola výlučne existencia zákonného

rozhodnutia priamo ustanovujúca zmenu právneho stavu. V danom prípade sa vydávanie

správnych rozhodnutí považuje za nadbytočný úkon, ktorý by zbytočne zvyšoval

administratívnu náročnosť štátnej správy. Tvrdenie o nesúlade, teda podľa ministra

spravodlivosti, ktorý zastupuje vládu, preto nemožno akceptovať.

Navrhovatelia namietali nesúlad uvedených ustanovení zákona o štátnom občianstve

s a 2 . Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu alebo inú

právnu ochranu priznáva v spojení s . Inak povedané, všetkých

základných práv, ktoré sa priznávajú podľa , sa možno domáhať iba

v medziach zákonov, ktoré vykonávajú jeho ustanovenia.

V takto formulovanom pozitívnom záväzku existuje výnimka, iba ak Slovenská

republika pristúpi k medzinárodnej zmluve podľa , ktorá má prednosť

pred zákonmi, podobne aj k medzinárodnej zmluve uzatvorenej podľa čl. 154c ods. 1

. Podobne prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky majú aj právne záväzné akty

Európskych spoločenstiev a Európskej únie podľa .

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že je

primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“

do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených

v siedmom oddiele druhej hlavy , t. j. až (napr. ,

). Ústavný súd zdôraznil, že k porušeniu tohto základného práva môže dôjsť

vtedy, ak by (v danom prípade) fyzickej osobe bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na súde alebo inom orgáne verejnej moci (napr. ). Úlohou súdov, ktorú

možno rozšíriť i na úlohu orgánov verejnej moci, je chrániť občana pred skutkovými

a právnymi omylmi všeobecných súdov a iných orgánov verejnej moci do jeho práv, ktoré

sú z hľadiska neudržateľné a neospravedlniteľné (napr. ).

Štátny orgán alebo súd, ktoré by spôsobili, že fyzická osoba sa bez vlastného

zavinenia nemôže obrátiť na súd, aby jej poskytol súdnu ochranu, by sa tak dopustili

porušenia základného práva zaručeného (). Ústavný súd už

v minulosti riešil aj priznanie postavenia utečenca z pohľadu základného práva

garantovaného , keď uviedol, že základným predpokladom poskytnutia

tejto ochrany v rámci konania o postavení utečencov je rešpektovanie príslušných

ustanovení o utečencoch

v znení neskorších predpisov vrátane tých z nich, ktoré upravujú podmienky, lehoty, ako aj

ďalšie náležitosti konania o žiadostiach o priznanie postavenia utečenca ().

Do obsahu základného práva podľa patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré sú

jeho súčasťou, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav použije ústavne súladne

interpretovaná, platná a účinná právna norma (napr. ). Ústavný súd sa viackrát

zaoberal aj odôvodnením súdneho rozhodnutia, keď uviedol, že jasné a jednoznačné

odôvodnenie meritórneho rozhodnutia alebo rozhodnutia procesnej povahy tvorí súčasť

základného práva na súdnu ochranu (napr. ). Ústavný súd pri rozhodovaní

o existencii základného práva podľa rozhodol, že je povinnosťou

všeobecného súdu, na ktorý sa obrátil sťažovateľ so žalobou proti rozhodnutiu správneho

orgánu týkajúceho sa jeho základných práv a slobôd, aby takéto rozhodnutie preskúmal a vo

veci rozhodol, či správny orgán porušil navrhovateľovo právo (napr. ).

Zdôraznil, že zo súdneho prieskumu nemôže byť vylúčený podľa

z právomoci všeobecných súdov žiadny prípad, ktorý sa dotýka niektorého zo základných

práv a slobôd, a to aj bez ohľadu na ustanovenie a iných

zákonov (napr. ). Rozhodnutia správnych orgánov môže všeobecný súd

nielen preskúmavať, ale ich aj zrušiť pre ich nepreskúmateľnosť. Nemožnosť objektívne

posúdiť súlad napadnutého správneho rozhodnutia s právnym poriadkom je dôvodom

uplatnenia kasačného princípu v správnom súdnictve bez súčasného konštatovania

nezákonnosti rozhodnutia (v merite veci). Zrušenie správneho rozhodnutia pre ich

nepreskúmateľnosť v rámci výkonu správneho súdnictva je prostriedkom otvárajúcim

možnosť účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce

konaniu pred správnym orgánom podľa Správneho poriadku (napr. ).

Vo všetkých citovaných rozhodnutiach ústavný súd riešil podmienky, za ktorých sa

účastník môže domáhať ochrany poskytovanej všeobecným súdom alebo iným orgánom

verejnej moci.

Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že uplatnenie tohto základného práva je

subsidiárne, to znamená, že iba ak fyzická osoba má iné právo, ktoré môže byť predmetom

súdnej ochrany, vznikne osobe oprávnenie prístupu k súdu. Súdnej ochrane predchádza

rozhodovacia činnosť orgánu verejnej správy. Keďže v danom prípade dochádza k zániku

občianstva zákonom, vo veci absentuje rozhodovacia činnosť orgánu verejnej moci, a preto

sa nemožno dožadovať súdnej ochrany.

Úprava oblasti štátneho občianstva je vo výlučnej právomoci Slovenskej republiky,

odňatie štátneho občianstva na základe zákona (ex lege) je jedným z možných spôsobov,

ktoré poznajú aj iné právne poriadky. Výsledkom rozhodovania občana je na základe jeho

slobodnej voľby skončenie jeho občianstva Slovenskej republiky. Tým, že takémuto

postupu nepredchádza žiadne písomné rozhodnutie, nie je možné ani jeho preskúmanie, a to

ani v otázke jeho odôvodnenia, tak ako sa domáhajú navrhovatelia.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť aj skutočnosť, že k uplatneniu základného

práva na súdnu ochranu podľa dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje,

aby sa fyzická osoba takéhoto práva dožadovala len v medziach tohto zákona v súlade

s .

Nevyhnutnou vlastnosťou súdnej ochrany v materiálnom právnom štáte je nastolenie

právnej istoty, ktorá dáva nezmeniteľnosť rozhodnutiu orgánu verejnej moci. Zákonným

odňatím štátneho občianstva ex lege je naplnená vôľa občana, ktorá smeruje k realizácii

jeho úmyslu, a rozhodnutie orgánu verejnej moci je zrozumiteľné, jasné, nespochybniteľné

a nezameniteľné. Také rozhodnutie nastoľuje právnu istotu občana ako subjektu dotknutého

rozhodnutím orgánu verejnej moci vo veci jeho štátneho občianstva.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietanou absenciou právnej istoty

zaručenej a namietanými porušeniami „reálnej a legálnej možnosti zistiť

a objasniť priestupok, včítane jeho objasnenia a uloženia sankcie“. Z takto formulovanej

námietky nie je zrejmé, či ju navrhovatelia uplatňujú z pohľadu orgánu verejnej moci alebo

z pohľadu fyzickej osoby, ktorá prejavom svojej vôle stratila občianstvo Slovenskej

republiky.

Ústavný súd konštatuje, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,

§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve a právny režim v nich

obsiahnutý sú v súlade so zárukami obsiahnutými v a 2 .

C. K námietke nesúladu ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,

§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve

Navrhovatelia uvádzajú, že dohovor o občianstve napríklad v čl. 7 upravuje aj

situácie, keď dochádza k strate občianstva zo zákona alebo z iniciatívy zmluvného štátu.

Zdôrazňujú, že „ako je zrejmé z originálneho znenia dôvodovej správy k Európskemu

dohovoru o občianstve, takáto strata občianstva zo zákona alebo na základe iniciatívy

zmluvného štátu je vnímaná ako odňatie, respektíve zbavenie osoby občianstva zo strany

zmluvného štátu. Napriek tomu, že gramaticky ide o stratu občianstva, významom je takáto

strata občianstva fakticky odňatím občianstva, na čo upozorňuje aj dôvodová správa

k Európskemu dohovoru o občianstve.

V tejto súvislosti považujeme za potrebné opätovne pripomenúť, že v zmysle článku 4

písm. c) Európskeho dohovoru o občianstve budú normy týkajúce sa občianstva každého

zmluvného štátu vychádzať aj z princípu, že nikto nebude svojvoľne zbavený svojho

občianstva.“.

Podľa názoru navrhovateľov sa v § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 zákona o štátnom

občianstve upravila strata štátneho občianstva zo zákona spôsobom, ktorý sa podľa ich

názoru nevysporiadal s požiadavkou čl. 11 dohovoru o občianstve, podľa ktorého každý

zmluvný štát musí zabezpečiť rozhodnutie týkajúce sa straty jeho občianstva a toto

rozhodnutie by malo podľa navrhovateľov obsahovať odôvodnenie.

Navrhovatelia uvádzajú, že „... sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva

Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť,

vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny

občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho

súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona

č. nie je v súlade s článkom 4 písm. a) a c) Európskeho dohovoru

o občianstve.“.

V právnej úprave dochádza k strate občianstva ex lege z dôvodu, že zákon nepočíta

s vydaním rozhodnutia, čo umožňuje aj čl. 7 ods. 1 dohovoru o občianstve, podľa ktorého

„... vo vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu občianstva zo zákona alebo na základe

iniciatívy zmluvného štátu... nemožno okrem prípadov, medzi ktoré patrí aj dobrovoľné

nadobudnutie ďalšieho občianstva“. Naproti tomu čl. 11 dohovoru o občianstve upravujúci

odôvodnenie ako povinný obsah rozhodnutia sa vzťahuje len na tie prípady straty

občianstva, v ktorých sa v konaní o uvedených otázkach občianstva rozhoduje alebo sa

občianstvo má osvedčiť, teda nevzťahuje sa na prípady jeho straty ex lege.

Neznamená to ani, že sa nemôže uplatniť mechanizmus straty občianstva zo zákona

v prípade, že dôjde k nadobudnutiu iného občianstva. K zániku štátneho občianstva

dochádza na základe zákona, čomu predchádza výslovný prejav vôle fyzickej osoby, ktorá

si zvolila iné občianstvo, čím dochádza k stavu, že táto osoba sa nestáva osobou bez

štátneho občianstva, k čomu sa zaviazala Slovenská republika pristúpením k Európskemu

dohovoru o občianstve 1. marca 2000.

Článok 4 Európskeho dohovoru o občianstve obsahuje princípy, ktoré signatársky

štát je povinný prevziať do svojej právnej úpravy. Z týchto princípov navrhovatelia

namietajú nesúlad s princípom uvedeným v čl. 4 písm. a) a c) dohovoru o občianstve. Prvý

z týchto princípov uvádza právo každej fyzickej osoby na občianstvo. Z citovanej právnej

úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 1 písm. b), ods. 16 a 19, ako aj § 9 ods. 1 písm. d) a ods. 2

zákona o štátnom občianstve nevyplýva, že by občan nemal právo na občianstvo. Táto

právna úprava je prioritne založená na slobodnej voľbe občianstva fyzickou osobou.

Keďže rozhodnutie o voľbe občianstva a ukončenie občianstva ex lege

preskúmavaným zákonom nastáva v jednom okamihu, nedošlo ani nemôže dôjsť k stavu, že

by sa táto osoba čo len na okamžik ocitla v stave bez občianstva, a je teda splnená aj

podmienka uvedená pod čl. 4 písm. b) dohovoru o občianstve.

Ako sme v našom výklade uviedli, k ukončeniu občianstva ex lege dochádza

na základe predchádzajúceho prejavu vôle fyzickej osoby, ktorá si zvolila iné občianstvo.

Je teda neprípustné a vylúčené viesť úvahu o tom, že nejaká fyzická osoba je zbavená

svojvoľne občianstva. Preskúmavaná právna úprava je v súlade s princípom obsiahnutým

v čl. 4 písm. c) dohovoru o občianstve.

Podľa čl. 11 dohovoru o občianstve zmluvný štát zabezpečí, aby rozhodnutie o strate

občianstva obsahovalo odôvodnenie. Ako sme v predchádzajúcom výklade k otázke zániku

občianstva uviedli, môže k nemu dôjsť aj ex lege, keď sa rozhodnutie o zániku občianstva

nevydáva, a v tom prípade nemožno ani preskúmavať takéto rozhodnutie, ktoré sa pri tomto

spôsobe ukončenia občianstva nevydáva.

V danom prípade nemožno preskúmať ani právnu úpravu na základe čl. 11 dohovoru

o občianstve, keďže na stratu občianstva ex lege sa písomné rozhodnutie nevydáva. Ústavný

súd zdôrazňuje, že prejav vôle fyzickej osoby so získaním nového občianstva je

dobrovoľný, nenútený, a to ani orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky, a je slobodným

prejavom vôle tejto fyzickej osoby.

Strata občianstva nenastane, ak fyzická osoba neprejaví vôľu nadobudnúť nové štátne

občianstvo. V medzinárodnom práve, ako sme už uviedli, je bipolitizmus všeobecne

považovaný za nežiaduci z dôvodu možných medzištátnych sporov napr. v otázkach

diplomatickej ochrany, služby v ozbrojených silách a pod.

O tom, aké princípy medzinárodného práva sa uplatňujú vo veciach štátneho

občianstva, jeho straty a nadobudnutia štátneho občianstva iného členského štátu

Európskeho spoločenstva, uviedol Súdny dvor (Veľká komora) 2. marca 2010 vo veci Janka

Rottmana proti Slobodnému štátu Bavorsko pod č. C-135/08. V bode 39 uviedol, že

definovanie podmienok získania a straty občianstva patrí v súlade s medzinárodným právom

do právomoci každého členského štátu (rozsudok Micheletti a i., 11. november 1999,

bod 10, Mesbah, C-179/98, Zb. s. 1-7955, bod 29).

Európsky súd pre ľudské práva 21. mája 2013 rozhodol o spojení sťažnosti

č. 14927/12 Fehér proti Slovenskej republike a sťažnosti č. 30415/12 Dolník proti

Slovenskej republike pre namietané porušenie čl. 13 a 14 dohovoru, čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V odôvodnení svojho rozhodnutia ESĽP uviedol:

„Keďže podstata sťažnosti spočívala v tom, že obaja sťažovatelia aj napriek ich

želaniu ponechať si slovenské občianstvo ho po získaní maďarského občianstva stratili, Súd

sa vo svojom rozhodnutí zaoberal najprv touto skutočnosťou. V tejto súvislosti Súd

vo svojom rozhodnutí pripomenul, že ani Dohovor, ani jeho protokoly nezaručujú právo

na štátnu príslušnosť, tak ako tomu je vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, avšak

nevylúčil, že za istých okolností svojvoľné odmietnutie štátneho občianstva môže viesť

k porušeniu čl. 8 Dohovoru. Avšak vzhľadom na to, že Dohovor negarantuje právo

na štátnu príslušnosť, otázku, či osobe bola štátna príslušnosť odopretá svojvoľne

spôsobom prípustným nastoliť otázku podľa Dohovoru, je potrebné stanoviť s ohľadom

na podmienky vnútroštátneho práva. Súd ďalej uviedol, že sťažovatelia sa vo svojich

sťažnostiach neodvolali na svoje práva podľa čl. 8 Dohovoru. V každom prípade však

poznamenal, že požiadali o maďarské občianstvo na základe vlastnej vôle v čase, keď boli v

platnosti relevantné ustanovenia zákona o štátnom občianstve, a že tak urobili s vedomím si

následkov svojho rozhodnutia podľa slovenského práva. Preto im s ohľadom

na aplikovateľné zákonné ustanovenia nebolo odmietnuté slovenské občianstvo svojvoľne.

Za daných okolností a na základe dokumentov, ktoré mal k dispozícii, Súd nevidel dôvod

na preskúmavanie sťažností z vlastnej iniciatívy podľa čl. 8 Dohovoru, a preto sťažnosti

týkajúce sa straty slovenského štátneho občianstva vyhlásil v zmysle čl. 35 ods. 3 písm. a)

Dohovoru za neprijateľné ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru a odmietol ich

v súlade s čl. 35 ods. 4. Čo sa týka namietaného čl. 1 Protokolu č. 1 samostatne a v spojení

s čl. 14 Dohovoru, Súd poznamenal, že vzhľadom na to, že sťažovatelia nekonkretizovali

skutočnosti, ktoré podľa nich vyústili do porušenia tohto práva, vyhlásil v tomto smere

sťažnosti za zjavne nepodložené a odmietol ich.“

Z citovaného rozhodnutia ESĽP je zrejmý dôraz, ktorý tento súd kladie na prejav

vlastnej vôle fyzickej osoby s následným uvedomením si následkov svojho rozhodnutia

pri voľbe štátneho občianstva, a to vzhľadom na existujúcu právnu úpravu.

Dôraz na slobodnú vôľu fyzickej osoby zvoliť si občianstvo podľa vlastnej úvahy

vylučuje svojvôľu v postupe orgánov verejnej moci pri rozhodovaní o odňatí štátneho

občianstva.

Ústavný súd nezistil nesúlad ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19,

§ 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 4 písm. a) a písm. c)

a čl. 11 dohovoru o občianstve.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad citovaných ustanovení zákona o štátnom občianstve

s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zdôrazňuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti sústavne

zdôrazňuje totožnosť garantovanej ochrany zaručenej s dohovoru,

preto v tejto časti ústavný súd odkazuje na svoje vyjadrenie k vzneseným námietkam

uvedeným v časti nálezu pojednávajúcich o námietke nesúladu s a 2 ,

v ktorých nezistil nesúlad s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Protinávrh č. I predložený sudcom Lajosom Mészárosom

Sudca Lajos Mészáros predložil plénu ústavného súdu protinávrh č. I, ktorým sa

domáhal, aby ústavný súd zákonodarnú procedúru, ktorou boli prijaté napadnuté

ustanovenia zákona o štátnom občianstve, posúdil ako nesúladnú s .

Výrok protinávrhu č. I bol predložený v tomto znení:

„1. Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d),

o štátnom

občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov n i e s ú v s ú l a d e

s a s .

2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u je.“

Odôvodnenie protinávrhu č. I bolo sudcom Lajosom Mészárosom predložené v tomto

znení:

Posúdenie ústavnosti zákonodarnej procedúry

(súlad s a )

Ústavný súd si v úvode kladie obdobnú otázku, ako svojho času sudca Hans A.

Linde, či v prípade, že je zákon vyhlásený bez dodržiavania pravidiel legitímnej tvorby

právnych predpisov, možno hovoriť o zákone spĺňajúcom požiadavky demokratického

právneho štátu, a zároveň ústavný súd jedným dychom hodnotí ako pozoruhodnú tú

skutočnosť, že ústavný súd k dnešnému dňu plnohodnotne neodpovedal na túto zásadnú

otázku (porov. Linde, Hans A.: Due process of lawmaking. IN Nebraska law review, 55,

1976. p. 242; Williams, Robert F.: State constitutional limits on legislative procedure:

legislative compliance and judicial enforcement. IN Publius: The journal of federalism, 17,

Winter 1987. p. 112).

Ústavný súd sa stotožňuje s tézou, že princípy demokratického právneho štátu sa

uplatňujú i v procese tvorby práva na zákonodarnej úrovni (porov. Navot, S.: Judicial

review of the legislative process. Israel Law Review, Vol. 39, No. 2, 2006. p. 216). Za tie,

ktoré sú esenciálne pre zadosťučinenie princípom demokratického právneho štátu v procese

tvorby práva ústavný súd považuje najmä princíp slobodnej súťaže politických strán, princíp

väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva

verejnosti oboznámiť sa a identifikovať sa s „produktom“ parlamentnej procedúry (návrhom

zákona). Pri detailnejšom náhľade na uvedené princípy možno uzavrieť, že ich

uplatňovaním v procese tvorby práva v podmienkach parlamentnej demokracie je plne

rešpektovaný princíp pluralizmu, podľa ktorého všetky strany zúčastnené na parlamentnej

procedúre dostali príležitosť sa s prejednávanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej

vyjadriť. S tým zároveň súvisí a plynule nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie

zástancov konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej

opozície) na prezentovanie názoru a kontrola vládnucej väčšiny. V neposlednom rade sa

aplikáciou uvedenej triády princípov v legislatívnom procese uplatňuje právo občianskej

spoločnosti na oboznámenie sa s procesom tvorby práva a predkladanou zákonnou úpravou,

ktorá reguluje určitý okruh spoločenských vzťahov, ktorých aktérmi je práve verejnosť.

Tieto postuláty sú plne akceptované i v rámci rozhodovacej činnosti súdnych

orgánov kontroly ústavnosti, pričom v záujme komparatistiky postačuje, ak ústavný súd

odkáže na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorý zotrváva na judikovanom

názore: „Ústavní soud opětovně zdůraznil nutnost dodržování pravidel legislativního

procesu, neboť elementárním požadavkem i jen formálně chápaného právního státu je

vyloučení libovůle z rozhodování orgánů veřejné moci, kdy nedodržení pravidel může vést

nejen ke zpochybnění legitimity přijatého rozhodnutí (zákona), nýbrž i jeho legality, což

v daném případě skutečně vedlo ke zrušení napadených ustanovení zákona, a to pro rozpor

procedury jejich přijetí s ústavními zásadami demokratického právního státu... Ústavní

soud... označil za základní princip parlamentního rozhodování i princip pluralismu...

Za určující charakteristiku parlamentního rozhodování je tak rovněž třeba považovat

princip veřejnosti zásadně uplatňovaný při projednávání zákonů, který směřuje jak dovnitř,

tak i vně parlamentní komory... V neposlední řadě je třeba mezi demokratické principy

legislativního procesu zahrnout i princip většinového rozhodování a od něj neoddělitelný

princip ochrany menšin... Mezi nejzákladnější práva parlamentní opozice... lze zařadit

zejména práva zaručující parlamentní menšině účast na parlamentních procedurách; práva

umožňující parlamentní opozici výkon dozoru a kontrolu vládnoucí většiny i vlády

samotné.“ (pozri Nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

a sp. zn. ).

Na tomto mieste sa ústavný súd opätovne zamýšľa a kladie si v poradí druhú,

nemenej dôležitú otázku, či ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povolaný

v priestore reprezentatívnej demokracie dohliadať na proces tvorby práva realizovaný

volenými zástupcami ľudu ako zdroja moci v štáte, a to v rámci konania o súlade

(zohľadňujúc platné a účinné znenie a ) konkrétnych

právnych predpisov, ktoré sú výslednicou popísaného legislatívneho procesu.

Odpoveď na otázku položenú v predchádzajúcom bode súvisiacu s reflexiou

princípov demokratického právneho štátu v rámci prijímania normatívnych právnych aktov

zákonodarným zborom (v podmienkach ústavného poriadku Slovenskej republiky v rámci

prijímania zákonov národnou radou v rámci legislatívneho procesu) v spojení s kontrolou

uvedenej reflexie súdnymi orgánmi kontroly ústavnosti (v podmienkach ústavného poriadku

Slovenskej republiky ústavným súdom v rámci konania o súlade právnych predpisov) je,

nahliadajúc prizmou modernej konštitucionalistiky, dichotomická. Na jednom póle stojí

odpoveď (v širšom zmysle slova) vychádzajúca primárne z podstaty kontroly ústavnosti

normatívnych právnych aktov súdnymi orgánmi kontroly ústavnosti, resp. odpoveď

(v užšom slova zmysle) vychádzajúca z problematiky súdneho aktivizmu (judicial activism)

verzus zdržanlivosti (sebaobmedzenia, self-restraint) súdnych orgánov kontroly ústavnosti

v rámci preskúmavania súladu normatívnych právnych aktov. S licenciou pre

zovšeobecnenie a zjednodušenie možno konštatovať, že odpoveď a obhajoba súdnej

kontroly ústavnosti normatívnych právnych aktov akcentuje závery, že sudcovia (rozumej

v zmysle príslušných súdnych orgánov) sú oprávnení intervenovať do právneho poriadku

vyslovením nesúladu právneho/-nych predpisu/-ov s právnym predpisom vyššej právnej sily

(najmä s ), a to pre účely posilnenia demokratických inštitútov (zastupiteľskej

demokracie), zabezpečenia takého právneho poriadku, ktorý spĺňa atribúty právneho štátu

(k tomu porov. napr. Ely, John Hart.: Democracy and distrust. A theory of judicial review.

Cambridge: Harvard University Press, 1998. p. 87 a nasl.; Ginsburg, T.: Judicial review in

new democracies. Constitutional courts in asian cases. New York: Cambridge University

Press, 2003. p. 31 a nasl.). Intenzita a miera takýchto zásahov je predmetom vášnivej

diskusie tých, ktorí vyslovujú väčšiu zdržanlivosť (sebaobmedzenie, self-restraint), a tých,

ktorí obhajujú aktivistickejší prístup (judicial activism) súdnych orgánov kontroly

ústavnosti v rámci preskúmavania súladu právnych predpisov (zahŕňajúci ingerenciu

súdnych orgánov kontroly ústavnosti aj do legislatívneho procesu). Na druhom póle stojí

odpoveď tých, ktorí broja proti súdnej kontrole ústavnosti právnych predpisov o. i. z dôvodu

obáv z uzurpovania legislatívnych funkcií zákonodarcu justíciou a prichádzajú s tézou, že

efekt súdnej kontroly ústavnosti právnych predpisov je možné dosiahnuť prostredníctvom

štandardného politického procesu (k tomu porov. napr. Tushnet, M: Taking the constitution

away from the courts. Princeton: Princeton University Press, 1999. p. 174 a nasl.;

Krishnakumar, Anita S.: Representation reinforcement: A legislative solution to a legislative

process problem. IN Harvard journal on legislation. Vol. 46, 2009. p. 4).

Ústavný súd sa vo svojej existencii prihlásil s ohľadom na ústavný poriadok

Slovenskej republiky k prvej odpovedi, a to v modalite sebaobmedzenia, zdržanlivosti pri

kontrole súladu právnych predpisov, zvlášť v súvislosti s preskúmaním ústavnosti

legislatívneho procesu pri prijímaní zákona národnou radou, keďže ústavný súd sa

významnejšie dotkol ústavnosti legislatívnej procedúry v dvoch prípadoch (,

), avšak tieto príležitosti využil iba na to, aby národnú radu upozornil

na rešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky

vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou

vetou bez podrobnejšieho preskúmania ústavnosti legislatívneho procesu alebo

prípadného vyslovenia porušenia ústavných pravidiel legislatívneho procesu pri prijímaní

zákona v národnej rade.

Podľa navrhovateľov „napadnuté ustanovenia predmetného zákona boli...

prerokované v skrátenom legislatívnom konaní, pričom neboli splnené podmienky

na využitie tohto mimoriadneho spôsobu prerokovania a schválenia zákona... Vzhľadom

k uvedeným skutočnostiam... prijatím ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9

ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d), § 9[b] ods. 2 zákona [o štátnom občianstve] v skrátenom

legislatívnom konaní došlo k hrubému a svojvoľnému nerešpektovaniu riadneho

zákonodarného procesu a tým došlo k porušeniu článkov... 1 ods. 1 a článku 2 ods. 2

Slovenskej republiky“.

Predmetom konania pred ústavným súdom je novela zákona o štátnom občianstve,

ktorá bola národnou radou schválená v rámci skráteného legislatívneho konania.

Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku za mimoriadnych okolností, keď

môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak

hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť

na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.

Podľa § 89 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku o skrátenom legislatívnom konaní

môže národná rada rozhodnúť aj vtedy, ak si rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie

Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané

podľa čl. 41 Charty Organizácie Spojených národov vyžaduje neodkladné prijatie zákona.

Podľa § 89 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku v skrátenom legislatívnom konaní

sa obmedzenia podľa § 25, § 72 ods. 1, § 74 ods. 2, § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2

a § 86 nepoužijú.

Prijímanie zákona národnou radou v režime skráteného legislatívneho konania má

za cieľ zabezpečiť bezodkladnú a účinnú reakciu zákonodarcu (i) na mimoriadnu okolnosť,

a predísť tak konkretizovanej hrozbe (ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo

bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody) alebo (ii) ak rozhodnutie Rady

bezpečnosti Organizácie Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného

mieru a bezpečnosti vyžaduje neodkladné prijatie zákona.

Možnosť národnej rady uzniesť sa na návrh vlády na skrátenom legislatívnom konaní

o návrhu zákona je limitovaná požiadavkou splnenia náležitostí (podmienok) upravených

zákonom o rokovacom poriadku, a samozrejme, podmienok upravených ústavnými

normami vzťahujúcimi sa na legislatívny proces v národnej rade. Medzi tieto podmienky

zákon o rokovacom poriadku okrem formálnych podmienok radí i materiálnu podmienku.

Tou je existencia „mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných

ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody“

(§ 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku). Dôvodom uznesenia sa národnej rady

na skrátenom legislatívnom konaní je i rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie

Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané

podľa čl. 41 Charty Organizácie Spojených národov, ktoré si vyžaduje neodkladné prijatie

zákona (§ 89 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku).

Čo sa na účely skráteného legislatívneho konania v zmysle § 89 ods. 1 zákona

o rokovacom poriadku považuje za mimoriadnu okolnosť, nie je zákonom o rokovacom

poriadku definované. V judikatúre sa za mimoriadnu okolnosť na účely skráteného

legislatívneho konania považuje iba taká okolnosť, ktorá sa zjavne vymyká bežnému

priebehu spoločenských alebo politických procesov, a to vnútroštátnych i vonkajších, alebo

môže ísť o okolnosť, ktorú predstavuje prírodná katastrofa (porov. nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , bod 84). Ide o objektívne vnímateľnú realitu, ktorú

netreba dokazovať, a zároveň ide o predpoklad vzniku ohrozenia základných ľudských práv

a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozby značných hospodárskych škôd pre štát.

V prípade aplikácie § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku národná rada môže

uplatňovať právomoc uzniesť sa na skrátenom legislatívnom konaní, iba ak objektívne

existuje mimoriadna okolnosť a v jej rámci ide o dostatočne odôvodnený prípad ohrozenia

základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozbu značných

hospodárskych škôd pre štát. Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo

bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát je potenciálnym následkom

mimoriadnej okolnosti, ktorý je však potrebné individualizovať (a teda odôvodniť).

Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných

hospodárskych škôd pre štát sú dostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie je reálne

(atribút reálnosti ohrozenia), priame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a je

konkretizovaný spôsob ohrozenia (atribút konkrétnosti ohrozenia).

Ústavný súd si uvedomuje, že ide o limity, ktoré značne obmedzujú národnú radu

v rámci jej zverenej suverenity v oblasti zákonodarstva, avšak ide o limity

predpokladané samotnou ( v spojení s ) a odôvodnené

vplyvom uplatnenia skráteného legislatívneho konania na ústavným súdom už uvedený

a princípmi demokratického právneho štátu zastrešený princíp slobodnej súťaže politických

strán, princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny a princíp verejnosti. Tomu

zodpovedá i skutočnosť, že niektoré štáty upravujú skrátené legislatívne konanie na ústavnej

úrovni [napr. Spolková republika Nemecko, kde je inštitút skráteného legislatívneho

konania upravený pod názvom Stav legislatívnej núdze v Základnom zákone Spolkovej

republiky Nemecko (Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland) v čl. 81].

Vládny návrh na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu novely zákona

o štátnom občianstve vláda odôvodnila „bezpečnostným rizikom, ktoré vzniká z dôvodu

možného hromadného udeľovania cudzieho štátneho občianstva občanom Slovenskej

republiky. Predložený návrh zákona je predovšetkým reakciou na pripravované zmeny

právnej úpravy udeľovania štátneho občianstva v Maďarskej republike.“ (návrh vlády

na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona dostupný na www.nrsr.sk).

Z uvedeného možno spoľahlivo vyvodiť, že vláda svoj návrh na skrátené legislatívne

konanie predkladala v presvedčení o aplikovateľnosti § 89 ods. 1 zákona o rokovacom

poriadku.

Potenciálne ohrozenie bezpečnosti (v zmysle § 89 ods. 1 zákona o rokovacom

poriadku) ako eventualita odôvodňujúca v rámci už definovanej mimoriadnej okolnosti

uznesenie sa národnej rady na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona nie je

samotným zákonom o rokovacom poriadku ďalej normatívne upravené, a to ani

prostredníctvom odkazujúcej alebo blanketovej právnej normy.

Pojem „bezpečnosť“, resp. „stav bezpečnosti“ je pojmom ústavným. Jeho definícia je

obsiahnutá v ústavnom o bezpečnosti štátu v čase vojny,

vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“).

Podľa čl. 1 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu bezpečnosť je stav, v ktorom

je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť,

územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú

chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

Podľa čl. 8 ods. 2 ústavného zákona o bezpečnosti štátu Bezpečnostná rada

Slovenskej republiky v mieri sa ako poradný orgán podieľa na vytváraní a realizácii

bezpečnostného systému Slovenskej republiky, plnení medzinárodných záväzkov v oblasti

bezpečnosti, vyhodnocuje bezpečnostnú situáciu v Slovenskej republike a vo svete;

pripravuje pre vládu návrhy opatrení na zachovávanie bezpečnosti Slovenskej republiky,

na predchádzanie krízovým situáciám, ako aj návrhy na riešenie vzniknutej krízovej

situácie; podrobnosti jej fungovania v čase mieru ustanoví osobitný zákon.

Podľa čl. 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o bezpečnosti štátu vláda zodpovedá

za obranu a bezpečnosť štátu.

Pre posúdenie ohrozenia bezpečnosti je potrebné primárne vychádzať z definície

pojmu bezpečnosť, ktorá je upravená v čl. 1 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

To znamená, pôjde o ohrozenie stavu, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu,

jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc

štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok

a životné prostredie.

Rovnako je potrebné akcentovať medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská

republika viazaná a ktorými sa upravujú povinnosti Slovenskej republiky ako zmluvnej

strany v záujme zabezpečenia bezpečnosti a mierového stavu (k tomu pozri

Severoatlantickú zmluvu platnú pre Slovenskú republiku od 29. marca 2004, Zbierka

, najmä a ).

V prípade existencie mimoriadnej okolnosti a v rámci nej potenciálneho ohrozenia

bezpečnosti v zmysle ústavného zákona o bezpečnosti štátu (príp. bezpečnosti a mieru

v zmysle medzinárodnej zmluvy záväznej pre Slovenskú republiku) ako dôvodu pre

uznesenie sa národnej rady o skrátenom legislatívnom konaní (§ 89 ods. 1 zákona

o rokovacom poriadku), ohrozenie bezpečnosti musí mať reálny základ, a teda možno naň

(na konkrétnu skutočnosť) objektívne odkázať (atribút reálnosti). Ďalej potenciálne

ohrozenie musí byť priame, nie sprostredkované, nepriame alebo domnelé (atribút

bezprostrednosti), ktorého odvrátenie možno zabezpečiť schválením právnej úpravy v rámci

štandardného priebehu legislatívneho procesu. Súčasne musí byť daná konkretizácia

spôsobu (atribút konkrétnosti) ohrozenia. A tak iba za splnenia týchto podmienok je možné

uznesenie sa národnej rady na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona považovať

za ústavné a zákonné, a teda nie svojvoľné.

Podľa „štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Princíp legality vyjadrený v určuje miesto a postavenie štátnej

moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich

podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere upravuje princíp

právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri

splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza

(môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď alebo

zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo

mu alebo zákon dovoľuje. Uvedené ustanovenie súčasne určuje, že konanie orgánu

štátu v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Príkazu

ústavnej normy obsiahnutej v citovanom ustanovení preto nezodpovedá

konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu

zákona, a ani konanie orgánu štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale nie zákonom

ustanoveným postupom (porov. ).

Návrhom vlády na skrátené legislatívne konanie komunikované ohrozenie

bezpečnosti, s ktorými sa v konečnom dôsledku stotožnila aj národná rada svojím

uznesením sa o skrátenom legislatívnom konaní o vládnom návrhu novely zákona o štátnom

občianstve a následným prijatím novely zákona o štátnom občianstve, ústavný súd hodnotí

ako dostatočne neodôvodnené.

Pravdou je, že vláda konkretizovala skutočnosť, ktorú považovala za skutočnosť

ohrozujúcu bezpečnosť štátu. Tou mala byť novela zákona o maďarskom štátnom

občianstve prijatá v tom čase v Maďarsku. Uvedeným by bol však naplnený iba atribút

reálnosti potenciálneho ohrozenia bezpečnosti. Jeho ďalšie atribúty – konkretizácia spôsobu

ohrozenia bezpečnosti a bezprostrednosť ohrozenia bezpečnosti – neboli preukázané.

V čase predkladania návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie, ako aj v čase

prijímania novely zákona o štátnom občianstve v národnej rade neexistovali ani iné závery

(napr. na základe návrhu opatrenia Bezpečnostnej rady Slovenskej republiky

na zachovávanie bezpečnosti, prípadne závery prijaté na medzinárodnej úrovni), ktoré by

dostatočne odôvodňovali existenciu ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky

definovanej v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu (prípadne ohrozenia bezpečnosti

a mierového stavu v zmysle medzinárodnej zmluvy záväznej pre Slovenskú republiku).

Spornou ostáva existencia samotnej mimoriadnej okolnosti, pretože v čase prijatia

novely zákona o štátnom občianstve v národnej rade nebola novela zákona o maďarskom

štátnom občianstve účinná, keďže jej účinnosť bola stanovená na 28. august 2010 (možnosť

podať žiadosť o prednostné udelenie maďarského občianstva), resp. 1. január 2011

(aplikácia samotného procesu rozhodovania príslušných štátnych orgánov o žiadostiach

o udelenie maďarského štátneho občianstva). Zároveň ide o vylúčenie čo i len úvah

o priamosti (bezprostrednosti) ohrozenia bezpečnosti v zmysle ústavného zákona či

medzinárodných zmlúv záväzných pre Slovenskú republiku, keďže novela zákona o štátnom

občianstve bola národnou radou prerokovaná a prijatá 26. mája 2010, čo znamená, že

národná rada mohla dosiahnuť želaný efekt novely zákona o štátnom občianstve v rámci

riadneho legislatívneho procesu.

Národná rada Slovenskej republiky tým, že sa uzniesla a prijala novelu zákona

o štátnom občianstve v rámci skráteného legislatívneho konania, hoci na to neboli splnené

zákonom o rokovacom poriadku (§ 89) ustanovené materiálne podmienky, nedodržala

príkaz ustanovený a zároveň neopodstatnene zasiahla do práva strán

zúčastnených na parlamentnej procedúre na oboznámenie sa s prerokovávanou vecou

a zároveň práva sa k veci vyjadriť, neopodstatnene obmedzila otvorenú diskusiu zástancov

konkurenčného názoru, neopodstatnene obmedzila právo parlamentnej menšiny

(parlamentnej opozície) na prezentovanie názoru, a tým aj kontrolu vládnucej väčšiny,

a neopodstatnene obmedzila právo občianskej spoločnosti na oboznámenie sa s procesom

tvorby práva a predkladanou zákonnou úpravou, čím porušila .

V podmienkach demokratického právneho štátu nie je prípustné, aby súčasťou

právneho poriadku bol zákon, iný normatívny právny akt alebo konkrétne právne normy,

ktoré boli prijaté v rámci legislatívneho procesu, pri ktorom boli práve tieto viaceré princípy

demokratického právneho štátu porušené. Ústavný súd preto uzatvára, že § 9 ods. 1 písm.

b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona o štátnom občianstve

nie sú v súlade s a .

V.

Protinávrh č. II predložený sudcom Lajosom Mészárosom

Sudca Lajos Mészáros predložil plénu ústavného súdu protinávrh č. II.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Podľa sa ústavný súd skladá

z trinástich sudcov. Podľa plénum ústavného súdu sa

uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov.

Vzhľadom na to, že protinávrh č. I sudcu Lajosa Mészárosa nebol plénom ústavného

súdu schválený, keďže zaň nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného

súdu ( , ), predložil sudca Lajos

Mészáros plénu ústavného súdu protinávrh č. II.

Protinávrh č. II na rozdiel od protinávrhu č. I nevyhovuje návrhu skupiny poslancov

v časti, v ktorej navrhovali vyslovenie nesúladu § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b

ods. 1 písm. d) a zákona o štátnom občianstve s a

z dôvodov procedurálnych nedostatkov pri schválení novely zákona o štátnom občianstve,

čomu zodpovedá aj odôvodnenie protinávrhu č. II (časť V, s. 25 – 29 protinávrhu č. II).

Podstatou protinávrhu č. II je návrh na vyslovenie nesúladu samotnej podstaty

napadnutej právnej úpravy, teda ustanovení zákona o štátnom občianstve s

a dohovorom o občianstve.

Výrok protinávrhu č. II bol predložený v tomto znení:

„1. Ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona

č. n i e s ú v s ú l a d e s .

2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e . “

Odôvodnenie protinávrhu č. II (v časti týkajúcej sa vlastného prieskumu) bolo

sudcom Lajosom Mészárosom predložené v tomto znení:

Posúdenie ústavnosti zákonodarnej procedúry

(súlad s a )

Ako prvou je potrebné osobitne sa zaoberať námietkou navrhovateľov týkajúcou sa

spôsobu schválenia návrhu novely zákona o štátnom občianstve v skrátenom legislatívnom

konaní, na ktoré podľa ich názoru neboli splnené podmienky ustanovené rokovacím

poriadkom. Podstatou tejto časti návrhu je tak otázka, či jestvovali hmotnoprávne

(materiálne) dôvody na skrátené legislatívne konanie ustanovené v § 89 ods. 1 zákona

o rokovacom poriadku, ktoré výrazne skracuje parlamentnú a tiež verejnú diskusiu o návrhu

zákona. Navrhovatelia však nespochybnili výslovné ústavné podmienky vzniku zákona ani

formálne zákonné podmienky skráteného legislatívneho konania (teda návrh vlády na jeho

konanie ani existenciu uznesenia národnej rady o ňom).

Ústavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy

na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady. Článkom 92 ods. 2

ustanovuje, že rokovanie národnej rady a jej výborov ustanoví zákon. Týmto

zákonom je rokovací poriadok. Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je

porušením , ale na druhej strane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu

zákona, a nie interného predpisu parlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných

kultúrach, vyplýva i záujem ústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne

záväznú formu. Inými slovami, forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu

dosahovať také porušenia zákona, ktoré by neboli porušením , ak by boli upravené

len uznesením parlamentu. Parlamentná procedúra preto nie je úplne mimo kontroly

ústavného súdu.

Zmyslom parlamentnej procedúry je diskusia (keďže práve pri nej je poslanec takmer

úplne slobodný vo vyjadrení svojich názorov, porov. ) a hlasovanie,

preto by porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad

vtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať

stanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona alebo by v celej procedúre bolo mnoho

podstatných nedostatkov, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre dotkol ústavnosti legislatívnej

procedúry v dvoch prípadoch. Vo veci sp. zn. skupina poslancov namietala,

že v režime skráteného legislatívneho konania navrhnutého vládou vládny poslanec

obsažným pozmeňovacím návrhom vyprázdnil vládny návrh. Vzniklo tak vlastne akési

poslanecké skrátené legislatívne konanie. Skupina poslancov namietala taktiež možnosť

povereného ministra rozširovať vládny návrh zákona. Ústavný súd odmietol návrh ako

zjavne neopodstatnený, a uviedol, že nemožno preskúmať rozpor napadnutého zákona

s (označenými článkami) iba z dôvodu, že národná rada určitým spôsobom porušila

rokovací poriadok, resp. že nepostupovala striktne podľa jeho ustanovení upravujúcich

prerokovanie návrhov zákonov, ak sa netvrdia a nepreukážu taký chybný postup a úkony

v legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľné samy osebe, bez ohľadu na vecný obsah

napadnutého zákona. Ústavný súd nevidel v danom procese svojvôľu na strane národnej

rady. V závere svojho uznesenia však pripomenul, že porušenie noriem ústavného procesu

pred národnou radou je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel

zákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s .

Ústavný proces pred národnou radou v posudzovanej veci však neobsahoval také postupy

a úkony, ktoré by po ich vyhodnotení viedli k záveru, že kvôli týmto ústavno-procesným

pochybeniam je prijatý zákon v rozpore s označenými článkami .

V náleze sp. zn. navrhovateľ namietal aj procesné nedostatky

spočívajúce v aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere

nálezu konštatoval, že v danom prípade vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúce

neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku nepovažoval za potrebné

vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia rokovacieho poriadku pri schvaľovaní

napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, aby na ich základe bolo možné vysloviť jeho

nesúlad s prvou vetou . Napriek tomu ústavný súd národnú radu upozornil

na potrebu rešpektovania zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu ako

požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1

ods. 1 prvou vetou .

Možno preto zovšeobecniť, že ústavný súd volí zdržanlivý prístup k posudzovaniu

legislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov.

Osobitne sa to týka tých oblastí, v ktorých má národná rada určitý priestor pre politickú

úvahu a v ktorých sa prieskum ústavného súdu obmedzuje na kontrolu tzv. obhájiteľnosti.

Akceptovanie širokej miery politického uváženia (wide margin of appreciation, weiter

politischer Ermessensspielraum) v sebe totiž nevyhnutne zahŕňa aj akceptovanie určitej

miery chybovosti tejto úvahy, teda právo na nesprávny odhad príčin či následkov určitej

situácie a nesprávne rozhodnutie. Nesprávny odhad tak v týchto prípadoch nie je javom

protiprávnym (ultimatívne dokonca protiústavným), ale je logickým „právom“ národnej

rady, priamo vyplývajúcim z práva na politické uváženie a jeho nevyhnutným

komplementárnym doplnkom. Ak ústavný súd nemá nadmerne obmedzovať širokú mieru

politického uváženia, logicky nesmie príliš prehnane reagovať na prípadné pochybenia

národnej rady pri jej aplikácii. Zásah ústavného súdu by mal prichádzať až vtedy, ak postup

národnej rady vykazuje znaky svojvôle do tej miery, že jej rozhodnutie je z pohľadu

ústavných či zákonných kritérií uplatňovania jej politického uváženia zjavne neobhájiteľný,

teda neexistuje žiaden racionálny súvis medzi rozhodnutím národnej rady a dôvodmi,

o ktoré toto svoje rozhodnutie opiera. V takýchto prípadoch možno vychádzať z toho, že

národná rada svoje rozhodnutie len zdanlivo založila na ňou tvrdených dôvodoch, skutočné

dôvody sú však iné a národná rada ich z akéhokoľvek dôvodu nechcela či nedokázala

vyjadriť.

Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku viaže oprávnenie národnej

rady uzniesť sa na skrátenom legislatívnom konaní na alternatívne splnenie troch

hmotnoprávnych (materiálnych) podmienok: (1) ohrozenie základných ľudských práv

a slobôd, (2) ohrozenie bezpečnosti štátu alebo (3) hrozba značných hospodárskych škôd

pre štát. Vo všetkých troch prípadoch ide o relatívne neurčité pojmy, ktoré si nevyhnutne

vyžadujú akceptáciu širokej miery politickej úvahy národnej rady o ich splnení. Osobitne to

platí vo vzťahu k posúdeniu druhých dvoch kritérií. I keď to priamo s prerokúvanou vecou

nesúvisí, možno pripomenúť, že je to národná rada, do ktorej kompetencie patrí vyslovovať

súhlas s medzinárodnými politickými a vojenskými zmluvami [) ],

schvaľovať štátny rozpočet [) ], rokovať o základných otázkach politiky

vrátane politiky vnútornej, medzinárodnej a hospodárskej [) ], ako aj

rozhodovať o vypovedaní vojny [) ]. Z uvedených ustanovení tak možno

vyvodiť, že je to priamo demokraticky legitimovaná národná rada, ktorá je v prvom rade

kompetentná (a zodpovedná) rozhodovať o tom, čo sú bezpečnostné záujmy Slovenskej

republiky a ako sú ohrozené, ako aj o tom, čo je vhodné a potrebné pre hospodárstvo štátu.

V prerokúvanej veci síce nejde priamo o meritórny výkon týchto ústavných oprávnení,

avšak ústavodarcom zreteľne vyjadrenú vôľu nemožno ponechať nepovšimnutú ani pri

výklade a posudzovaní spôsobu výkonu zákonných kompetencií, pri ktorých národná rada

tieto otázky posudzuje len incidenčne.

Z odôvodnenia vládneho návrhu na skrátené legislatívne konanie o návrhu novely

zákona o štátnom občianstve zreteľne vyplýva, že vláda považovala možné hromadné

udeľovanie štátneho občianstva slovenským štátnym občanom za bezpečnostné riziko.

Tento názor vláda zopakovala aj vo vyjadrení pred ústavným súdom. Národná rada sa

schválením návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie s týmito dôvodmi vlády

stotožnila. Podľa názoru ústavného súdu nemožno takto vymedzené bezpečnostné dôvody

považovať za neobhájiteľné. Udelenie dvojitého štátneho občianstva môže so sebou

prinášať javy, ktoré národná rada mohla v rámci svojej politickej úvahy považovať

za ohrozujúce bezpečnosť štátu a ktoré možno zhrnúť pojmom „vernosť dvom štátom“.

Nemožno považovať za neobhájiteľný názor, že ak určitá osoba so štátnym občianstvom

cudzieho štátu bude zastávať verejnú funkciu v Slovenskej republike alebo tu vykonávať

určité verejné úlohy, môže to u nej v niektorom prípade viesť k tomu, že uprednostní

záujem cudzieho štátu pred záujmom Slovenskej republiky.

Nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť, či je takýto pohľad na vec moderný

a priliehavý v 21. storočí alebo nie. Rovnako nie je jeho úlohou rozhodovať, či je

aktuálnejším liberálnejší alebo konzervatívno-národný pohľad na vzťah občana a štátu. Ako

už bolo uvedené, súčasťou širokého priestoru politického uváženia je aj právo na podľa

okolností zastaraný či politicky „nemoderný“ (nemainstreamový) názor, pokiaľ záver

vyvodený z takéhoto názoru nie je celkom zjavne neobhájiteľný. Ako už ústavný súd

uviedol, nemožno v danej veci považovať za neobhájiteľný názor národnej rady, že prijatie

zákona v susednom štáte, o to viac v štáte národa, ktorého príslušníci tvoria významnú

národnostnú menšinu a teda nie nepodstatný podiel občanov Slovenskej republiky, vrátane

nositeľov verejných funkcií (nielen poslanci národnej rady, ale aj predstavitelia miestnej

štátnej správy či územnej samosprávy), na základe ktorého majú títo príslušníci právo získať

štátne občianstvo tohto susedného štátu, môže predstavovať bezpečnostné riziko, teda

ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky. Navyše, v tejto súvislosti (teda pri

posudzovaní miery politického uváženia) nemožno strácať zo zreteľa ani okolnosť, že ide

o štát, ktorého (resp. jeho dominantného národa) vzťahy so Slovenskou republikou možno

ešte stále vnímať ako zaťažené skutočnými alebo domnelými historickými krivdami.

Samozrejme, prijatie zákona v priebehu niekoľkých hodín môže tiež vzbudzovať

určité rozpaky z hľadiska priebehu a úrovne parlamentnej diskusie. Opoziční poslanci však

svoj priestor, ktorý v priebehu legislatívneho procesu mali, čiastočne dobrovoľne nevyužili,

čiastočne ho však využili až v pléne, o čom svedčí rozprava v druhom čítaní a rozsiahle

pozmeňujúce a doplňujúce návrhy skupiny poslancov prednesené poslancom Dzurindom.

Objektívne je navyše podstatné, že v rozprave bez akéhokoľvek obmedzenia vystúpili všetci

poslanci, ktorí v nej vystúpiť chceli, ako aj to, že návrh novely zákona o štátnom občianstve

bol napriek svojej nesmiernej politickej citlivosti a svojmu politickému významu pre

viaceré politické sily, ktoré sú v národnej rady zastúpené, z legislatívnotechnického

hľadiska pomerne jednoduchý.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov

v časti, v ktorej navrhovali vyslovenie nesúladu § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b

ods. 1 písm. d) a zákona o štátnom občianstve s a

z dôvodov procedurálnych nedostatkov pri schválení novely zákona o štátnom občianstve

(bod 2 výroku).

Posúdenie ústavnosti obsahu napadnutej právnej úpravy

A. Ústavná úprava štátneho občianstva a Európsky dohovor o občianstve

Kľúčovými ustanoveniami napadnutej právnej úpravy sú ustanovenia § 9 ods. 1

písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve, ktoré normujú stratu štátneho

občianstva Slovenskej republiky ex lege v prípade tých osôb, ktoré dobrovoľne nadobudnú

štátne občianstvo cudzieho štátu. Podstata sporu o ich ústavnosť medzi účastníkmi konania

sa pritom týka otázky vzťahu dohovoru o občianstve k a 2 , resp. k ústave

a ústavným zákonom vôbec. Navrhovatelia sa na jednej strane domáhajú vyslovenia

nesúladu s ustanoveniami čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 dohovoru o občianstve, na druhej strane

však možnosť straty (odňatia) občianstva neakceptujú napriek tomu, že dohovor

o občianstve ju v čl. 7 ods. 1 písm. a) pripúšťa. Národná rada i vláda zasa ústavnú

akceptovateľnosť napadnutých ustanovení opierajú aj o čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru

o občianstve, no na druhej strane neakceptujú právo na zachovanie občianstva ako základné

právo či ľudské právo. Preto skôr, ako ústavný súd môže pristúpiť k samotnému posúdeniu

súladu ustanovení zákona o štátnom občianstve s a dohovorom o občianstve, musí

sa vyrovnať s otázkou ich vzájomného vzťahu v hierarchii právnych noriem Slovenskej

republiky.

Dohovor o občianstve je medzinárodná zmluva, ktorú Slovenská republika podpísala

6. novembra 1997. Národná rada s ňou vyslovila súhlas 31. marca 1998 (údaj „4. novembra

1997“, uvedený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je nesprávny, pretože vtedy bolo

schválené len uznesenie vlády k dohovoru o občianstve, pozn.) a ratifikovaná bola 30. apríla

1998 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola vyhlásená 7. decembra 2000 (čiastka

174/2000). Všetky tieto úkony sa tak uskutočnili pred 1. júlom 2001, kedy nadobudol

účinnosť ústavný z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa

č. Podľa ustanovenia c ods. 1 však

platí, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred

nadobudnutím účinnosti uvedeného ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku

a majú prednosť pred zákonom, len ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Naopak, na takéto medzinárodné zmluvy sa nevzťahujú ustanovenia v znení

účinnom od 1. júla 2001. Z uvedeného je zrejmé, že dohovor o občianstve by mohol mať

prednosť pred zákonom, a teda zakladať nesúlad zákona so sebou samým len vtedy, ak by

(1) sám bol „medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách“

a zároveň (2) zabezpečoval väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Národná rada prerokovala dohovor o občianstve v I. volebnom období ako tlač 878,

z ktorej vyplývalo, že vláda považovala jej súhlas za potrebný podľa ustanovenia čl. 86

písm. e) v znení účinnom pred 1. júlom 2001. Podľa tohto ustanovenia bol súhlas

národnej rady potrebný pred ratifikáciou medzinárodných politických zmlúv,

medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, ako aj medzinárodných zmlúv,

na vykonanie ktorých je potrebný zákon. Vzhľadom na obsah dohovoru o občianstve možno

súdiť, že ho vláda považovala za medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný

zákon. V uvedenej parlamentnej tlači ani vo vystúpeniach v pléne národnej rady nemožno

identifikovať, že by bol dohovor o občianstve považovaný za medzinárodnú zmluvu

o ľudských právach a základných slobodách v zmysle vtedajšieho . Z týchto

materiálov tak právne postavenie dohovoru o občianstve v právnom poriadku Slovenskej

republiky priamo zistiť nemožno.

Ustanovenie c, ale aj používa pojem „medzinárodné zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách“, ktorý však žiadne ustanovenie bližšie

nevymedzuje. Pri jej výklade je tak potrebné vychádzať zo systematických, logických

a historických súvislostí s inými ustanoveniami, kde sa tento pojem používal.

Pojem „medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách“ bol

prvýkrát použitý v ustanovení ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný “). Podľa

tohto ustanovenia boli také medzinárodné zmluvy na území Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky všeobecne záväzné a mali prednosť pred zákonom. Znenie tohto

ustanovenia je výsledkom kompromisu medzi návrhmi Českej národnej rady a Slovenskej

národnej rady (Federálne zhromaždenie, VI. volebné obdobie, tlače 330 a 331), ktoré

obsahovali podobné ustanovenia, podľa ktorých mali mať takéto medzinárodné zmluvy

v zásade rovnakú právnu silu ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia. Z dôvodových

správ k týmto návrhom je zrejmé, že ich autori mali predovšetkým namysli Medzinárodný

pakt o občianskych a politických právach a dohovor, menej už iné medzinárodné zmluvy

týkajúce sa jednotlivých ľudských práv a slobôd. Na druhej strane však treba vychádzať

z toho, že použitím všeobecnej formulácie, nie odkazu na konkrétne medzinárodné zmluvy,

obe národné rady pripúšťali, že toto ustanovenie sa môže vzťahovať aj na iné medzinárodné

zmluvy, teda že aj iné medzinárodné zmluvy môžu mať charakter medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a slobodách. Z odôvodnenia návrhu Slovenskej národnej rady (tlač 330)

pritom možno vyvodiť, že za jedno z kvalifikačných kritérií vymedzenia „medzinárodných

zmlúv o ľudských právach“ sa považovalo najmä to, či príslušná medzinárodná zmluva

vytvára medzinárodný inštitucionálny systém na kontrolu jej dodržiavania a prípadné

postihovanie jej porušovania.

Schválené znenie ústavného hovorí o medzinárodných

zmluvách o „ľudských právach a základných slobodách“. Takáto formulácia rešpektovala

terminológiu a členenie Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) pripojenej

k tomuto ústavnému zákonu, ktorej druhá hlava niesla označenie „Ľudské práva a základné

slobody“. Táto hlava sa ďalej členila na dva oddiely označené ako „Základné ľudské práva

a slobody“ (čl. 5 až čl. 16) a „Politické práva“ (čl. 17 až čl. 23), ktorých ustanovenia

zodpovedali až súčasnej . Z týchto systematických a terminologických

súvislostí bolo možné tiež súdiť, že za „medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách“ sa mali považovať tie medzinárodné zmluvy, ktoré okrem toho, že

na svoju ochranu a presadzovanie zriaďovali vlastný inštitucionálny systém, upravovali

podobné práva a slobody, aké listina upravovala vo svojej druhej hlave. Preto napríklad

dôvodová správa k tlači 330 (Federálne zhromaždenie, VI. volebné obdobie) výslovne

uvádzala, že za také zmluvy sa nemal považovať a prednosť pred zákonmi nemal mať

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. ).

Takýto výklad však v teórii od počiatku narážal na kritiku (porov. napr. Týč, V.

O vnitrostátní přímé závaznosti mezinárodních smluv. Brno: Masarykova univerzita 1996.

s. 97), poukazujúcu napríklad na to, že v takom prípade by nebolo pod § 2 ústavného

možné podradiť napríklad dohovoru, keďže procedurálne práva

sú v listine upravené až v piatej hlave nazvanej „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“, čo

je zjavne absurdné, keďže právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 dohovoru je

jednou z kľúčových procedurálnych záruk zaručených dohovorom. K týmto názorom sa

celkom zrejme priklonil aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý už od počiatku vo svojej

judikatúre kvalifikoval ako medzinárodné zmluvy podľa Českej republiky

(ktorého znenie je v podstate totožné s ústavného ) aj také

medzinárodné zmluvy, ktoré upravovali celkom odlišnú matériu než základné práva

a ľudské slobody upravené v druhej hlave listiny. Preto český Ústavný súd priznal

postavenie takýchto medzinárodných zmlúv napríklad Medzinárodnému paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovoru o boji proti diskriminácii

vo vzdelávaní či Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii

v zamestnaní a povolaní (porov. Týč, V., cit. dielo, s. 99 a nasl.).

Slovenská síce do prevzala formuláciu ústavného zákona

č. , neprevzala však dôsledne systematiku listiny. Druhá hlava totiž

neobsahuje žiaden osobitný oddiel nazvaný „ľudské práva a základné slobody“, ale len

„základné ľudské práva“ a „politické práva“. To znamená, že systematický výklad, ktorý

bolo možné uplatniť v prípade listiny, už v prípade neprichádza do úvahy natoľko

jednoznačne. Zrejme aj pod vplyvom týchto zmien sa v judikatúre ústavného súdu presadil

podobne široký výklad pojmu „ľudské práva a základné slobody“ ako v Českej republike.

Ústavný súd tak za medzinárodnú zmluvu v zmysle považoval nielen dohovor

vrátane jeho dodatkových protokolov, medzi nimi napr. čl. 6 dohovoru upravujúci procesné

záruky (pozri , ), ale napríklad aj Medzinárodný pakt

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (pozri ). Ešte ďalej zachádza

ústavný súd v novších rozhodnutiach v zmysle po roku 2002, v ktorých

za „medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách“ považuje širokú

paletu medzinárodných zmlúv zaručujúcich práva, ktorých obdoba je v ústave upravená

nielen v druhom a treťom oddiele druhej hlavy . Tak napríklad ústavný súd pod

uvedený pojem explicitne alebo implicitne podradil Dohovor o právach dieťaťa (pozri napr.

alebo ), Dohovor Organizácie spojených národov o právach

osôb so zdravotným postihnutím () či dokonca Európsku sociálnu chartu

().

Z uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu uzavrieť, že medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách v zmysle c (ale aj

ods. 5 či ) treba v každom prípade rozumieť takú medzinárodnú

zmluvu, ktorá priznáva jednotlivcom voči štátu podobné verejné subjektívne práva, aké

považuje za „základné práva a slobody“, alebo ktorá aspoň zaväzuje štáty na ich

priznanie. Hodnoty, ktoré sú predmetom ochrany v týchto medzinárodných zmluvách,

musia byť zhodné alebo aspoň, čo sa týka významu, podobné tým hodnotám, ktoré

chráni ako základné práva a slobody a na ktorých presadenie poskytuje jednotlivcovi

k dispozícii ústavnú sťažnosť podľa . Kvalifikácia medzinárodnej zmluvy ako

„o ľudských právach a základných slobodách“ nevyhnutne nevyžaduje, no ani neznamená

priamy účinok tejto medzinárodnej zmluvy, teda spôsobilosť jej ustanovení stať sa priamym

základom individuálnych právnych aktov (aktov aplikácie práva) vo vzťahu medzi štátom

(verejnou mocou) a jednotlivcami. Takouto medzinárodnou zmluvou tak môže byť priamo

účinná medzinárodná zmluva, ako aj medzinárodná zmluva priamo nevykonateľná.

Pri aplikácii uvedených princípov na ustanovenia čl. 4 písm. a) a b) a čl. 11 dohovoru

o občianstve je zrejmé, že odpoveď na otázku, či dohovor o občianstve možno v týchto

ustanoveniach považovať za „medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných

slobodách“, si vyžaduje zistiť, či v slovenskej ústave existuje právna norma, ktorej cieľom

je založiť jednotlivcovi obsahovo zhodné alebo aspoň podobné ústavne chránené verejné

subjektívne právo, resp. zhodnú alebo aspoň podobnú ústavnoprávne chránenú hodnotu.

Článok 11 dohovoru o občianstve ustanovuje, že rozhodnutia týkajúce sa

nadobudnutia, zachovania, straty, opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia občianstva

musia obsahovať primerané odôvodnenie. Právo na (primerané) odôvodnenie rozhodnutí

orgánov verejnej moci ako jeden z princípov zákazu svojvôle (arbitrárnosti) je podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a 2 . Podľa názoru ústavného súdu tak možno

uzavrieť, že účelom čl. 11 dohovoru o občianstve je zabezpečiť, aby vo vnútroštátnom

právnom poriadku bolo jednotlivcom zaručené obsahovo podobné verejné subjektívne

právo, aké je ústavne zaručené v a 2 , resp. ako sú tieto ustanovenia

interpretované v judikatúre ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu tak dohovor

o občianstve možno v čl. 11 považovať za „medzinárodnú zmluvu o ľudských právach

a základných slobodách“ v zmysle c ods. 1 .

Druhou podmienkou, na základe ktorej majú medzinárodné zmluvy ratifikované

a vyhlásené pred 1. júlom 2001 prednosť pred zákonom, je podľa c ods. 1 je

zabezpečovanie väčšieho rozsahu ústavných práv a slobôd. Rozhodujúcim je porovnanie

rozsahu ochrany poskytovanej ustanoveniami vnútroštátneho zákona Slovenskej republiky

na jednej strane a príslušnej medzinárodnej zmluvy na druhej strane, a to tak z hľadiska

subjektov, ktorým sa daná ochrana poskytuje, šírky chránenej pozície jednotlivca, ako aj

prísnosti podmienok jej poskytnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že záruka vydania

písomného odôvodneného rozhodnutia v správnych (administratívnych) veciach je

v slovenskom právnom poriadku v princípe zaručená ustanoveniami § 47 ods. 1 a 3 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,

v zmysle ktorého musí v zásade každé rozhodnutie správneho orgánu obsahovať

odôvodnenie. Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o štátnom občianstve síce v určitej časti

(konkrétne pri postupe podľa tretej časti zákona o štátnom občianstve, teda pri osvedčovaní

štátneho občianstva) vylučuje použitie správneho poriadku, ako náhradu však v § 9a ods. 8

výslovne ustanovuje, že ak žiadosti o vydanie osvedčenia nemožno vyhovieť, okresný úrad

v sídle kraja ju zamietne a písomne odôvodní, prečo nemožno žiadosti vyhovieť. Citované

ustanovenie tak vo svojej podstate zabezpečuje žiadateľovi o vydanie osvedčenia rovnaké

procesné práva, aké vo všeobecnosti zaručuje ustanovenie § 47 správneho poriadku. Samo

osvedčenie o štátnom občianstve síce písomné odôvodnenie neobsahuje (porov. náležitosti

v § 9a ods. 6 zákona o štátnom občianstve), no z vysvetľujúcej správy k dohovoru

o občianstve (národná rada, I. volebné obdobie, tlač 878) je zrejmé, že takýto postup je

v súlade s čl. 11 dohovoru o občianstve, ktorého znenie je tak potrebné teleologicky

redukovať na prípady, keď administratívne rozhodnutie týkajúce sa štátneho občianstva nie

je pozitívnou odpoveďou na zodpovedajúcu žiadosť osoby, ktorá je takým rozhodnutím

dotknutá.

Navrhovatelia ďalej ešte tvrdia, že z čl. 11 dohovoru o občianstve vyplýva povinnosť

vydať písomné odôvodnenie a v prípadoch, v ktorých k strate štátneho občianstva dochádza,

tak ako v prerokúvanej veci, priamo na základe právnej skutočnosti ustanovenej v zákone.

Naopak, vláda tvrdí, že na tieto prípady sa ustanovenie čl. 11 dohovoru o občianstve

nevzťahuje. Zároveň nie je sporné, že zákon o štátnom občianstve v prípade straty štátneho

občianstva podľa § 9 ods. 16, teda nadobudnutím iného občianstva, nevyžaduje vydanie

žiadneho rozhodnutia, a teda nezaručuje ani právo na jeho písomné odôvodnenie. I v tomto

prípade ide teda predovšetkým o spor, či čl. 11 dohovoru o občianstve zaručuje väčší rozsah

práv a slobôd, teda či sú vôbec splnené predpoklady, za ktorých môže mať prednosť pred

zákonom o štátnom občianstve (c ods. 1 ). Názor skupiny poslancov na výklad

čl. 11 dohovoru o občianstve však vyvracia už sama vysvetľujúca správa k nemu, z ktorej

doslova vyplýva, že „registrácia prípadov nadobudnutia a straty štátneho občianstva

zo zákona... nevyžaduje uvedenie písomných dôvodov“. Z toho je jednoznačné, že ani

účelom tohto ustanovenia nebolo založiť právo na písomné rozhodnutie, nota bene jeho

písomné odôvodnenie v prípadoch, v ktorých dochádza k strate štátneho občianstva ex lege.

Ani v tomto smere tak dohovor o občianstve v čl. 11 nezaručuje väčší rozsah práv a slobôd

než príslušný zákon (o štátnom občianstve), v dôsledku toho ani v tomto smere nemá

prednosť pred zákonom.

Na základe toho možno podľa ústavného súdu uzavrieť, že čl. 11 dohovoru

o občianstve nezaručuje väčší rozsah práv než príslušné zákony Slovenskej republiky,

najmä správny poriadok a zákon o štátnom občianstve. V dôsledku toho ho nemožno

považovať za medzinárodnú zmluvu, ktorá by mala za podmienky c ods. 1

prednosť pred zákonom a ktorá by tak mohla byť spôsobilou nadradenou referenčnou

normou, vo vzťahu ku ktorej by sa mal posudzovať súlad zákonov.

Na rozdiel od čl. 11 dohovoru o občianstve sú obsahom čl. 4 písm. a) a b) jednak

právo na občianstvo, jednak zákaz svojvoľného zbavenia štátneho občianstva.

neobsahuje výslovnú úpravu prvého uvedeného práva, obsahu druhej právnej normy sa

čiastočne približuje ustanovenie . Preto je v prvom rade potrebné zaoberať

sa otázkou, či záruku možno považovať za základné právo a slobodu

v zmysle .

Ústavný súd vo svojej doterajšej (senátnej) judikatúre v zásade vychádzal z názoru,

že základné práva a slobody, ktorých porušenie je možné namietať sťažnosťou podľa čl. 127

, sú v ústave obsiahnuté výlučne v jej druhej hlave. Ústavný súd preto odmieta ako

zjavne neopodstatnené také sťažnosti, ktoré namietajú napríklad porušenie čl. 2 ods. 3

, a to v podstate s odôvodnením, že citované ustanovenie upravuje jeden z ústavných

princípov. Takýto prístup možno označiť za formálny (nie nevyhnutne „formalistický“),

pretože pri vymedzení základných práv a slobôd, teda ústavne chránených pozícií

jednotlivca vychádza výlučne z formálnej (vonkajšej) štruktúry

a zo zhody terminológie niektorých ustanovení a nadpisov jej jednotlivých častí.

Vo vzťahu k (a najmä k jeho odseku 2) si však s takýmto prístupom vystačiť

nemožno.

Zo systematického hľadiska je už predovšetkým zrejmé, že prvý oddiel prvej hlavy

, kam je zaradený, upravuje základné ustanovenia, teda elementárne princípy

činnosti štátu – Slovenskej republiky. Už z toho, že sú predradené pred druhú hlavu ,

možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť zámer zákonodarcu dať týmto ustanoveniam

aspoň symbolicky „vyššiu prioritu“, resp. „vyšší význam“ než samotným základným

právam. Preto je už z hľadiska takejto hierarchizácie problematický dôsledok skôr

spomenutého názoru ústavného súdu, keď sa jednotlivci nemôžu priamo domáhať porušenia

„principiálnejších“ ústavných noriem (samozrejme, pokiaľ ich obsahom je verejné

subjektívne právo) pred menej principiálnymi. Príkladom opačného prístupu by bolo odlišné

poradie týchto dvoch hláv v ústave, ako je to napríklad v Základnom zákone Spolkovej

republiky Nemecko. Záver, že základné práva a slobody sú v ústave upravené len v druhej

hlave, spochybňujú aj historické argumenty. Je všeobecne známe, že viaceré ustanovenia

prvého oddielu prvej hlavy a celej druhej hlavy sú v podstate doslovne prevzatými

formuláciami listiny, no ich konkrétne zaradenie do toho či onoho oddielu nie je úplne

konzekventné. Typickým prípadom takéhoto ustanovenia je napríklad už citovaný čl. 2

ods. 3 , ktorý je celkom zjavne inšpirovaný ustanovením listiny. V listine

je však zaradený v prvej hlave hneď za čl. 1, ktorého znenie je však v podstate totožné so

znením našej . Z toho je zrejmé, že právna norma, ktorá je obsahom

ods. 3 , je totožná s normou, ktorá je súčasťou listiny a ktorá je v nej upravená ako

súčasť úpravy základných práv a slobôd. Podobne napríklad norma obsiahnutá v čl. 59

ods. 2 je totožná s normou obsiahnutou v listiny, v ktorej tak bola

systematicky zaradená pri úprave ochrany vlastníckeho práva ako jeden z ústavne

akceptovaných dôvodov zásahu doň.

Postavenie určitých ustanovení v listine, ktoré sú obsahovo zhodné s ustanoveniami

, pritom nemá význam len z hľadiska historicko-systematického výkladu. Listina totiž

na základe zostala v Slovenskej republike v platnosti. O jej aktuálnosti

svedčí aj judikatúra ústavného súdu, ktorá nezriedka ešte stále vyslovuje napríklad

porušenie nielen ustanovení , ale aj zodpovedajúcich ustanovení listiny. Ak sa má

posudzovať charakter určitého ustanovenia ako ustanovenia zaručujúceho základné právo

alebo slobodu len na základe formálneho kritéria zaradenia určitého článku v ústave,

znamená to nevyhnutne vznik hodnotových konfliktov s listinou. Navyše, vzhľadom na to,

že bol schválená neskôr ako listina a bola ňou výrazne inšpirovaná, vyžadovala by si

aplikácia opísaného formálneho kritéria prijať predpoklad, že vedome zúžila rozsah

základných práv a slobôd oproti listine. Práve taký dôsledok by totiž mala aplikácia

formálneho kritéria na každé „nezaradenie“ určitého ustanovenia listiny do druhej hlavy

, ale do niektorej z jej iných hláv.

Zo všetkých uvedených dôvodov sa delenie ustanovení na tie, ktoré upravujú

základné práva a slobody, a na ostatné, len na základe uvedeného formálneho kritéria musí

prekonať. Naopak, je potrebné prikloniť sa k názoru, že základné práva a slobody

jednotlivcov môžu byť v ústave upravené aj mimo jej druhej hlavy. Predpokladom však je,

aby z daného ustanovenia bolo zrejmé, že jeho cieľom je založiť jednoznačne určité,

dostatočne obsahovo vymedzené a ústavne chránené verejné subjektívne právo fyzickej

osoby, prípadne právnickej osoby, ktoré je spôsobilé byť referenčným kritériom

posudzovania všeobecne záväzných právnych noriem alebo aktov aplikácie práva aspoň

do tej miery, do akej sú jej schopné hospodárske a sociálne práva, ktoré sama v

ods. 1 stavia pod tzv. zákonné výhrady. Pri posudzovaní, či určité ustanovenie

zakladá základné právo alebo slobodu, je potrebné vychádzať z viacerých kritérií, medzi

ktorými môžu byť najmä jazykové znenie (formulácia) typické pre ustanovenia

o základných právach („každý má právo...“, „nikoho nemožno...“), ako aj systematické

zaradenie v listine, prípadne v tých medzinárodných zmluvách, ktoré mali byť podľa vôle

ústavodarcu bez ďalšieho považované za medzinárodné zmluvy o ľudských právach

(napríklad dohovor).

Z metodického a terminologického hľadiska možno takéto základné práva a slobody

umiestnené v ústave mimo jej druhej hlavy označovať za práva podobné základným právam

a slobodám.

Aplikáciou uvedených úvah na ustanovenie možno dospieť k záveru, že

toto ustanovenie sčasti zaručuje i právo podobné základným právam a slobodám.

Úprava ustanovenia sa vyčerpáva v tom, že ukladá zákonodarcovi

zákonom upraviť nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky. Treba dať

v tejto súvislosti za pravdu národnej rade i vláde, že nepriznáva základné právo

na štátne občianstvo v podobe práva na nadobudnutie štátneho občianstva zo strany

cudzinca. Z rovnakého právneho názoru, zdá sa, vychádza aj judikatúra všeobecných súdov

(porov. napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ). Vzhľadom na predmet

tohto konania nie je potrebné sa bližšie zaoberať rozborom tejto otázky.

Právna povaha ustanovenia je však iná. Už formulácia uvedeného

ustanovenia („Nikomu nemožno...“) naznačuje jednoznačnú ochranu individuálnej právnej

pozície, pretože je zhodná s formuláciou iných ustanovení zaradených v druhej hlave

a jednoznačne zaručujúcich základné práva a slobody (porov. napr. čl. 15 ods. 2, čl. 16

ods. 2, , , ale aj alebo ). Povahu

práva na neodňatie štátneho občianstva zaručeného v ako verejného

subjektívneho práva, ktoré je dokonca možné namietať v konaní o podnete podľa čl. 130

ods. 3 účinnej do 30. júna 2001, akceptoval vo svojej judikatúre aj ústavný súd.

V náleze sp. zn. vyslovil porušenie „práva na štátne občianstvo zaručené

v “ tým, že štátne orgány odmietli štátnemu občanovi vydať osvedčenie

o štátnom občianstve napriek tomu, že podľa vtedy účinného zákona o štátnom občianstve

mohol štátne občianstvo stratiť len prepustením zo štátneho zväzku, o ktoré nikdy

nepožiadal. Takýto postup štátnych orgánov považoval ústavný súd vo výsledku za odňatie

štátneho občianstva proti vôli občana, teda v rozpore s . Podobne

považuje právo nebyť zbavený štátneho občianstva za verejné subjektívne práva aj česká

doktrína a judikatúra (porov. Sládeček, V., Mikule, V., Syllová, J. České republiky.

1. vydání. Praha: C. H. BECK. 2007. s. 119, a tam citovaná judikatúra).

V prospech záveru, že obsahom nie je len jednoduché verejné

subjektívne právo, ale právo podobné základnému právu a slobode, hovorí okolnosť, že toto

ustanovenie je textovo takmer totožné s ustanovením čl. 5 ods. 3 ústavného zákona

č. o československej federácii v znení ústavného , teda

práve ústavného zákona, ktorým bola do česko-slovenského právneho poriadku uvedená

listina. Prijatie tohto ustanovenia tak súviselo s prijatím katalógu základných práv a slobôd

do ústavného poriadku Česko-Slovenska. V pôvodných návrhoch národných rád na vydanie

ústavného bolo pritom podobné ustanovenie obsiahnuté

v záverečných ustanoveniach, podobne ako súčasná upravuje v redefiníciu

pojmu „občan“ používaného v dovtedajších právnych predpisoch.

K podobnému záveru možno dôjsť teleologickým výkladom ustanovenia čl. 5 ods. 2

v spojení s ustanoveniami tretieho oddielu druhej hlavy , teda ustanoveniami

upravujúcimi tzv. politické práva. Politické práva sú totiž spravidla viazané na štátne

občianstvo (porov. k pojmu „občan“ ), ktorého strata tak znamená

automatickú nespôsobilosť tieto základné práva mať a uplatňovať, ako aj spravidla

automatickú stratu funkcií viazaných na štátne občianstvo [napr. a písm. c) ].

Ak poskytuje ochranu určitým právam ako základným právam a slobodám, ktoré

okrem iného podrobuje obligatórnej súdnej ochrane (porov. tretiu vetu ),

potom by nebolo logické predpokladať, že by rovnako nechránila u každého jednotlivca

jeden z kľúčových predpokladov pre uplatňovanie niektorých z týchto práv – a to štátne

občianstvo. Štátni občania spoločne (ako kolektív) sú zdrojom všetkej štátnej moci, ktorá

od nich pochádza ( ). Štátne občianstvo jednotlivca určuje jeho príslušnosť

k politickému ľudu (národu); naopak , neexistencia štátneho občianstva jednotlivca v zásade

vyčleňuje z účasti na štátnej moci a tvorby štátnej vôle vo všetkých jej priamych či

nepriamych formách. Povedané inak slovami nemeckého Spolkového ústavného súdu, strata

občianstva „negatívne ovplyvňuje (pre jednotlivca i spoločnosť rovnako dôležitú) funkciu

štátneho občianstva ako spoľahlivého základu rovnocennej príslušnosti“ k politickému

národu (porov. rozsudok sp. zn. z 24. mája 2006, ods. 49).

Zo všetkých týchto dôvodov je podľa názoru ústavného súdu potrebné uzavrieť, že

ustanovenie zaručuje ústavne chránené verejné subjektívne právo na to,

aby žiadnemu štátnemu občanovi Slovenskej republiky nebolo odňaté jeho štátne

občianstvo, a toto právo treba považovať za postavené na roveň základným právam

a slobodám so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Medzi ne patrí najmä aplikácia

všeobecných zásad týkajúcich sa účinkov a obmedzenia základných práv a slobôd

ustanovených v a 13 , spôsobilosť týchto práv byť uplatnenými v konaní pred

ústavným súdom sťažnosťou podľa a v neposlednom rade – o čo práve

v prerokúvanej veci ide – aj vplyv na interpretáciu pojmu „medzinárodná zmluva

o ľudských právach a základných slobodách“ používaného v čl. 7 ods. 4 a 5, čl. 127 ods. 1

či c ods. 1 .

Ako už ústavný súd uviedol, pojem medzinárodnej zmluvy o „ľudských právach

a základných slobodách“ treba vykladať v materiálnom zmysle na základe podobnosti

predmetu úpravy príslušného ustanovenia danej medzinárodnej zmluvy s ustanoveniami

slovenskej o základných právach a slobodách. Podľa záverov v predošlom odseku to

však znamená, že za ustanovenie o základných právach a slobodách treba považovať

aj ustanovenie , ktoré zaručuje právo štátneho občianstva na neodňatie

štátneho občianstva.

Úprava čl. 4 písm. a) a c) dohovoru o občianstve je však principiálne obsahovo

podobná úprave : ustanovenie ) deklaruje ako jeden

z princípov právo na občianstvo všeobecne, nie však právo na konkrétne štátne občianstvo.

Ako totiž z vysvetľujúcej správy k dohovoru o občianstve vyplýva, toto ustanovenie je

v podstate pozitívnou formuláciou povinnosti zamedzovania vzniku apolitizmu.

Ustanovenie čl. 4 písm. c) dohovoru o občianstve je (podobne ako predošlé) inšpirované

čl. 15 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a v zmysle vysvetľujúcej správy

v podstate znamená zákaz arbitrárnosti pri zbavovaní osôb štátneho občianstva

z hmotnoprávneho i procedurálneho hľadiska, čomu v podstate slúžia konkrétne záruky

v ďalších ustanoveniach dohovoru o občianstve. Argumentácia skupiny poslancov, ktorá sa

v týchto ustanoveniach snaží nachádzať zákaz straty občianstva pri nadobudnutí cudzieho

občianstva v dôsledku vlastného prejavu vôle, opomína systematické súvislosti samotného

dohovoru o občianstve, ktorý v čl. 7 ods. 1 písm. a) tento spôsob a dôvod straty štátneho

občianstva výslovne uvádza. To znamená, že princíp zákazu svojvoľného zbavenia štátneho

občianstva upravený v čl. 4 písm. c) dohovoru o občianstve nemôže sám osebe vylučovať

úpravu, ktorú ten istý dohovor pripúšťa v čl. 7 ods. 1 písm. a). Ani v medzinárodnom práve

niet dôvodu vychádzať z predpokladu vnútornej rozpornosti, resp. dokonca nezmyselnosti

noriem toho istého právneho predpisu, ale naopak, je potrebné predpokladať, že signatári

príslušnej medzinárodnej zmluvy chceli, aby všetky jej ustanovenia platili a mohli platiť

súčasne a aby jedno nerobilo druhé nepoužiteľným. To napokon dosvedčuje aj viackrát

citovaná vysvetľujúca správa k čl. 4 dohovoru o občianstve, podľa ktorej čl. 7 taxatívne

vymenúva dôvody straty štátneho občianstva, a čl. 7 sa tak považuje za realizáciu princípu

zákazu svojvôle pri zbavovaní štátneho občianstva. Inak povedané, sám dohovor

o občianstve vychádza z toho, že zbavenie vykonané z niektorého z dôvodov uvedených

v čl. 7 nemožno len preto považovať za svojvoľné.

Tieto záruky však nie sú nijako širšie než záruky, ktoré v tomto smere poskytuje

slovenský zákon o štátnom občianstve. Tento v aktuálnom (napadnutom) znení neumožňuje

stratu štátneho občianstva inak než na základe žiadosti prepustením zo štátneho zväzku,

resp. v dôsledku dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Napadnutá

právna úprava je tak vo vzťahu k jednotlivcovi rovnako prísna, alebo dokonca

benevolentnejšia, než by vyplývalo z čl. 4 a čl. 7 dohovoru o občianstve. Z uvedeného

dôvodu nemožno dospieť k záveru, že by dohovor o občianstve v čl. 4 písm. a) alebo c),

ktoré navrhovatelia označili za referenčnú normu, zaručoval väčší rozsah práv a slobôd ako

súčasný zákon o štátnom občianstve. V dôsledku toho ho nemožno považovať

za medzinárodnú zmluvu, ktorá by mala za podmienky c ods. 1 prednosť pred

zákonom a ktorá by tak mohla byť spôsobilou nadradenou referenčnou normou, vo vzťahu

ku ktorej by sa mal posudzovať súlad zákonov.

Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľov v častiach, v ktorých

žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b

ods. 2 zákona o štátnom občianstve s čl. 4 písm. a) a c) a čl. 11 dohovoru o občianstve (bod

2 výroku).

B. Ústavnosť straty štátneho občianstva [súlad § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16

zákona o štátnom občianstve s a 2 ]

Úprava štátneho občianstva v Slovenskej republike však nie je len predmetom

zákona o štátnom občianstve alebo dohovoru o občianstve, ale aj .

Pri posudzovaní súladu napadnutej úpravy s týmto ustanovením je najskôr potrebné

vyrovnať sa s tým, do akej miery možno ústavnú úpravu interpretovať rovnako ako dohovor

o občianstve. Následne je potrebné výkladom ustáliť obsah záruk uvedených v čl. 5 ods. 1

a 2 .

V argumentácii národnej rady, vlády, predsedu najvyššieho súdu, ale aj generálneho

prokurátora Slovenskej republiky možno vysledovať líniu, podľa ktorej má byť napadnutá

úprava a zákona o štátnom občianstve súladná s

v podstate preto, že bipolitizmus je nežiaducim javom a štáty mu majú (právo) brániť.

Dôsledkom toho je aj ustanovenie čl. 7 ods. 1 písm. a) dohovoru o občianstve, ktoré uznáva

ako dôvod straty štátneho občianstva dobrovoľné nadobudnutie cudzieho štátneho

občianstva. Preto takéto dobrovoľné nadobudnutie štátneho občianstva nemožno považovať

za odňatie proti vôli dotknutého štátneho občana v zmysle čl. 5 ods. 2.

Takáto argumentačná línia je vo vzťahu k pochybná najmä preto,

že toto ustanovenie v principiálne rovnakom znení bolo obsiahnuté už v ústavnom zákone

č. , odkiaľ bolo prevzaté aj do slovenskej . Dohovor o občianstve bol

však v aktuálnom znení dojednaný v roku 1997, teda viac než šesť rokov po tom, ako bola

do slovenského právneho poriadku zavedená formulácia použitá v .

Už v dôsledku toho nie je možné vykladať toto ustanovenie, pojmy v ňom použité či jeho

účel cez prizmu úpravy dohovoru o občianstve, pretože nemožno vôbec identifikovať, že by

ústavodarca pri jeho schvaľovaní chcel z akéhokoľvek dôvodu zosúladiť slovenskú ústavnú

úpravu s úpravou v medzinárodnom dohovore, ktorý v danom čase nebol ešte ani v štádiu

príprav. Z vysvetľujúcej správy k dohovoru o občianstve vyplýva, že ešte len v decembri

1992 bol Rade Európy predložený návrh na vypracovanie tzv. štúdie realizovateľnosti

(feasibility study) nového komplexného dohovoru o občianstve.

Navyše, samotná formulácia úvodnej vety čl. 7 dohovoru o občianstve podľa názoru

ústavného súdu spochybňuje vyvodzovanie akýchkoľvek záverov z tohto ustanovenia

na interpretáciu . Z prvej vety je totiž zrejmé, že v ďalších písmenách

sú ustanovené dôvody, ktoré zmluvný štát môže určiť ako dôvod straty občianstva ex lege

alebo na základe ktorých môže začať príslušné konania o odňatie občianstva. Z uvedeného

ustanovenia nevyplýva, že by sa z hľadiska dohovoru o občianstve v týchto prípadoch malo

predpokladať, že takáto strata alebo odňatie sú v zhode s vôľou dotknutého občana. Práve

naopak, dohovor o občianstve takúto úpravu neustanovuje ani ju zjavne ustanoviť

nepotrebuje, pretože to preň nie je podstatné. Naopak, výslovný odkaz na vlastný prejav

vôle pri strate štátneho občianstva („na základe vlastnej iniciatívy jednotlivca“) je

obsiahnutý v čl. 8 dohovoru o občianstve, podľa ktorého zmluvný štát umožní zrieknutie sa

štátneho občianstva. Z citovaných ustanovení je preto podľa ústavného súdu zrejmé, že hoci

dohovor o občianstve v čl. 7 ods. 1 písm. a) umožňuje štátu ustanoviť, že dobrovoľné

nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva má za následok stratu alebo možnosť odňatia

doterajšieho štátneho občianstva, nemožno z toho vyvodiť nič pre interpretáciu čl. 5 ods. 2

. Najmä z toho nemožno vyvodiť, že by dohovor o občianstve v týchto prípadoch

predpokladal, že takáto strata alebo odňatie štátneho občianstva je v súlade s vôľou

dotknutého občana, resp. sa nedeje proti jeho vôli.

Len na okraj treba dodať, že aj z vysvetľujúcej správy k dohovoru o občianstve

vyplýva, že čl. 7 ods. 1 nebráni zmluvným štátom vo svojom právnom poriadku ustanoviť,

že aj v týchto prípadoch zostáva pôvodné štátne občianstvo zachované. Preto je logické, že

dohovoru o občianstve nebráni ani takému výkladu , ktorý by

neumožňoval stratu alebo odňatie štátneho občianstva Slovenskej republiky ani v prípade

dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Taký výklad by z už uvedeného

dôvodu nijako neporušoval medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.

Obsahom je len príkaz, aby sa úprava nadobúdania a straty

štátneho občianstva vykonala formou zákona. Táto podmienka je v prerokúvanej veci

celkom zjavne splnená a ani navrhovatelia neuvádzajú, z čoho by bolo možné vyvodiť

nesúlad napadnutej právnej úpravy s týmto ústavným ustanovením. Pokiaľ navrhovatelia

tento nesúlad videli v súvislosti s procesom vzniku (schválenie) novely zákona o štátnom

občianstve, odkazuje ústavný súd na uvedené odôvodnenie tohto nálezu.

Ustanovenie doslovne znie: „Nikomu nemožno odňať štátne

občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.“ Posúdenie súladu napadnutých ustanovení

zákona o štátnom občianstve si tak vyžaduje výkladom ustáliť význam slovného spojenia

„odňať... proti jeho vôli“, a to najmä v súvislosti s úpravou , ktorý

umožňuje (a ukladá) národnej rade zákonom upraviť „stratu“ štátneho občianstva.

Vo vyjadreniach účastníkov k tejto kľúčovej otázke možno identifikovať niekoľko

rozporov, ktoré svedčia o náročnosti výkladu uvedených ustanovení. Národná rada, vláda

a osobitne generálny prokurátor Slovenskej republiky v podstate upriamujú pozornosť na

dva aspekty: Strata štátneho občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona

o štátnom občianstve nastáva priamo zo zákona, nie na základe individuálneho právneho

aktu. K strate dochádza na základe výslovného prejavu vôle nadobudnúť cudzie občianstvo,

preto nejde o odňatie proti vôli dotknutej osoby. Národná rada a vláda navyše dodávajú, že

účelom je brániť odnímaniu občianstva ako sankcii. Naopak, skupina

poslancov v návrhu a na verejnom pojednávaní v podstate tvrdí, že bráni

zavedeniu fikcie existujúcej vôle stratiť štátne občianstvo Slovenskej republiky v prípade

dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva a že zvolená úprava, keď

k takejto fikcii dochádza, je legislatívny trik na obídenie zákazu odňatia.

Argumentácia účastníkov však nedostatočne rozlišuje dve otázky, ktoré vyplývajú

zo vzťahu odsekov 1 a 2 v článku 5 . Článok 5 ods. 2 hovorí o neprípustnosti

„odňatia proti vôli“. Článok 5 ods. 1 však odkazuje na zákonnú úpravu „straty“.

Ak by ústavný súd sledoval konzekventne argumentačnú líniu, na ktorej stoja účastníci,

musel by rešpektovať rozdiel medzi „odňatím“, ktoré by si malo vyžadovať

verejnomocenský prejav vôle (individuálny právny akt), a „stratou“, ktorá by si niečo také

vyžadovať nemala. Potom by však úprava, ktorá viaže na určité skutkové podstaty

(predpoklady) stratu občianstva ex lege, musela byť vyňatá z , takže by

vôbec neprichádzalo do úvahy skúmať, či taká strata je alebo nie je v súlade s vôľou

dotknutého občana. A naopak, ak by sa malo vychádzať z toho, že je prípustná „fikcia

vôle“, teda zákonná úprava, podľa ktorej určitá prejavená vôľa sa zároveň považuje aj

za vôľu stratiť slovenské štátne občianstvo, potom by bolo irelevantné, či k strate dochádza

ex lege alebo odňatím. Článok 5 ods. 2 totiž zakazuje iba odňatie proti vôli,

nezakazuje však odňatie občianstva v súlade s vôľou. Prípustným fingovaním existujúcej

vôle stratiť občianstvo by tak takéto odňatie (hoc aj individuálnym správnym aktom) nebolo

vykonané proti vôli občana, a muselo by preto byť v súlade s .

Skutočný význam ustanovenia je potrebné ustáliť kombináciou

všetkých výkladových metód, no osobitne s prihliadnutím na historicko-teleologické

súvislosti jeho vzniku.

Samotná formulácia zreteľne pripomína formuláciu

Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa ktorej nikto nesmie byť svojvoľne pozbavený

svojej štátnej príslušnosti. Kým citované znenie kladie dôraz na slovo „svojvoľne“ (angl.

arbitrarily, fr. arbitrairement, rus. произвольно, špan. arbitrariamente),

takýto pojem neobsahuje. Zároveň je zrejmé, že cieľom tejto deklarácie je okrem iného

brániť tomu, aby sa z občanov štátu stávali apoliti, teda ľudia bez štátnej príslušnosti a bez

práva na diplomatickú ochranu akéhokoľvek štátu. Ustanovenie však

výslovne zakazuje zbaviť osobu proti jej vôli štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Citované ustanovenie tak nemožno chápať len ako vyjadrenie všeobecného princípu

nepostupovať pri odnímaní štátnej príslušnosti svojvoľne, ako je to v čl. 15 ods. 2

Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

Formulácia bola do česko-slovenského právneho poriadku vnesená

ústavného V pôvodných návrhoch národných rád bolo toto

ustanovenie zaradené medzi záverečné ustanovenia za článkom, ktorý dnes zodpovedá

. V návrhu Slovenskej národnej rady (Federálne zhromaždenie, VI. volebné

obdobie, tlač 330) bola použitá formulácia „Nikomu nemôže byť bez jeho vôle odňaté

štátne občianstvo“, pričom v dôvodovej správe sa toto ustanovenie nijako zvláštne

neodôvodňovalo. Zhodné ustanovenie bolo obsiahnuté aj v pôvodnom návrhu Českej

národnej rady (tlač 331), ktoré taktiež nebolo nijako špeciálne odôvodnené. Až v spoločnej

správe ústavnoprávnych výborov oboch snemovní (tlač 392) bol text príslušného odseku

pozmenený na „Nikoho nemožno proti jeho vôli zbaviť štátneho občianstva“. Ani z tejto

správy však nemožno ustáliť dôvody, ktoré k tejto zmene viedli. V takejto podobe potom

túto úpravu prevzala slovenská do , pričom došlo k zmene „zbaviť“

na „odňať“ a k doplneniu „Slovenskej republiky“, čo bolo v súlade s celkovým trendom

koncipovania ako republikovej (pozri aj striktné pričleňovanie označenia

„Slovenskej republiky“ ku každému štátnemu orgánu, čo je nadbytočné v prípade orgánov

unitárneho samostatného štátu). Dôvodová správa sa inak tomuto ustanoveniu vôbec

nevenuje.

Zaujímavé je komparatívne porovnanie s inými Európy. Na prvom mieste

možno spomenúť Ústavu Českej republiky, ktorá vychádza zo zhodných ústavných tradícií

a ktorá v prevzala formuláciu ústavného , podľa

ktorej nikoho nemožno zbaviť štátneho občianstva proti jeho vôli. Článok 16 ods. 1

Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko ustanovuje, že nemeckú štátnu

príslušnosť nemožno odňať (nem. entzogen), k strate môže dôjsť len na základe zákona

a len vtedy, ak tým dotknutá osoba nebude bez štátnej príslušnosti. Naopak, čl. 34 ods. 2

Poľskej republiky ustanovuje, že nikto nemôže stratiť poľské štátne občianstvo,

ledaže sa ho zriekne sám. Článok 11 ods. 2 Španielska zasa obsahuje podobnú

formuláciu ako slovenskej , keď ustanovuje, že rodom Španiel (špan.

español de origen) nemôže byť zbavený svojho občianstva. Už z uvedeného možno súdiť,

že slovenská sa nachádza v určitej nejasnej zóne, keďže z nej nie je ani úplne jasná

požiadavka na výslovné vzdanie sa občianstva (ako v poľskej ústave), no ani výslovná

možnosť ustanoviť stratu občianstva proti vôli príslušného občana (ako napríklad

v Základnom zákone Spolkovej republiky Nemecko).

Formuláciu českej doktrína odôvodňuje tým, že „je zejména

reakcí na případy odnímaní státního občanství odpůrcům socialistického režimu v době před

listopadem 1989. Na ústavní úrovni se výslovně zakazuje příslušným orgánům státu zbaviť

státního občana proti jeho vůli... nejen individuálně, ale ani obecně, právním předpisem...“

(Sládeček, V., Mikule, V, Syllová, J. cit. dielo). Tento záver vychádza z nálezu Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. , v ktorom tento zamietol návrh na zrušenie

ustanovenia českého zákona o nadobúdaní a strate štátneho občianstva, ktoré bolo podobné

§ 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 slovenského zákona o štátnom občianstve. Ústavný súd Českej

republiky pritom k českej (obdoba našej ) uviedol:

„Pokud by byla stěžovatelova interpretace článku 12 odst. 2 – v porovnání s

citovaného zákona – správná, znamenalo by to ve svých důsledcích, že zakazuje

zákonodárci, aby (byť pro futuro) vyloučil existenci dvojího či vícenásobného státního

občanství. Takový zákaz by ovšem byl zcela absurdní, neboť by omezoval právo

suverénního státu čelit bipolitismu a byl by v rozporu – jak je uvedeno na jiném místě

tohoto nálezu - s platnými i s připravovanými mezinárodními smlouvami v současné

demokratické Evropě (išlo o pripravovaný dohovor o občianstve, pozn.). ...

Je tedy zřejmé, že i z hlediska gramatické interpretace porovnávaných textů míří

ochrana zakotvená v článku 12 odstavci 2 na takové případy, kdy dochází k zbavení

(odnětí) státního občanství mocenským zásahem třetí osoby (státu). Takovým případem

tedy není pozbytí státního občanství, které je upraveno v ustanoveních §§ 13 až 17 zákona

č. 40/1993 Sb.“

Nemecký Spolkový ústavný súd sa zaoberal výkladom čl. 16 ods. 1 Základného

zákona v už citovanom rozsudku sp. zn. z 24. mája 2006. V ňom uviedol, že

formulácia čl. 16 ods. 1 Základného zákona je podľa dochovaných parlamentných

materiálov reakciou na prax národnosocialistického a „východoeurópskych“ režimov.

Národnosocialistický režim v Nemeckej ríši už v roku 1933 vydal zákon, ktorým umožnil

odvolanie udelenia nemeckého občianstva neželaným občanom a oduznanie občianstva tým,

ktorí sa dlhodobo zdržiavali v zahraničí, ak vierolomným konaním poškodzovali nemecké

záujmy. Ríšsky zákon o občianstve (nem. Reichsbürgergesetz) z 1935 rozdelil občanov

na dve skupiny – štátnych príslušníkov a (na rasových a vernostných kritériách budovanú

skupinu) ríšskych občanov a len títo mali plné politické práva. Tzv. Jedenáste nariadenie

k tomuto zákonu z roku 1941 potom odnímalo občianstvo tým, ktorí mali trvalý pobyt

v zahraničí, a to bez ohľadu na to, či sa vysťahovali dobrovoľne alebo boli vysídlení (napr.

do koncentračných táborov). Pod praxou východoeurópskych režimov mali poslanci

Parlamentnej rady v roku 1949 namysli okrem iného Benešove dekréty a podobné opatrenia

napríklad v Poľsku, ktorých dôsledkom bolo zbavenie štátneho občianstva celých

(nemeckých) národných skupín. Z týchto úvah, ktoré boli základom formulácie čl. 16 ods. 1

Základného zákona, Spolkový ústavný súd Nemecka vyvodil tento rozdiel medzi „odňatím“

(Entzug) a „stratou“ (Verlust): «Výklad pojmu „odňatie“ môže preto vychádzať len

zo všeobecného a nesporného účelu zákazu odňatia. Pri historických praktikách, voči

ktorým sa zákaz odňatia nemeckého občianstva vymedzuje, išlo o narúšanie

štátuobčianskeho postavenia rozštiepením na vzťah príslušnosti lepšej a horšej kvality

a o odnímanie štátnej príslušnosti podľa rozličných kritérií „hodnosti“. Odňatia

a obmedzenia... sa podobali v tom, že zbavovali štátne občianstvo jeho významu ako

spoľahlivého základu rovnocennej príslušnosti, a tým sa zmenili na prostriedok vylúčenia

namiesto integrácie. Odňatie občianstva je preto každé spôsobenie jeho straty, ktoré

negatívne ovplyvňuje (pre jednotlivca i spoločnosť rovnako dôležitú) funkciu štátneho

občianstva ako spoľahlivého základu rovnocennej príslušnosti.»

Podľa názoru ústavného súdu sú práve citované úvahy Spolkového ústavného súdu

Nemecka podstatné pri výklade . Pre jeho výklad je totiž podstatné

pochopiť prax komunistického režimu pri odnímaní štátneho občianstva v rokoch 1949 až

1989, proti ktorej sa chcel nový porevolučný režim budujúci demokratický a právny štát

vymedziť.

V roku 1948 platila v slovenskej časti Československej republiky recipovaná právna

úprava nadobúdania a straty štátneho občianstva, a to zákonný článok L/1879

zmenený a doplnený predpismi z prvej republiky. V roku 1949 bol prijatý nový zákon

č. o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva (ďalej len

„“), ktorý upravoval tri spôsoby straty občianstva: sobášom (),

prepustením zo štátneho zväzku (§ 6) a odňatím (§ 7). Posledne citované ustanovenie

umožňovalo ministerstvu vnútra odňať štátne občianstvo osobe, ktorá „sa zdržuje v cudzine

a a) vyvíjala alebo vyvíja akýmkoľvek spôsobom činnosť štátu nepriateľskú alebo takú,

ktorá môže porušiť záujem štátu, alebo b) nezákonne opustila územie Československej

republiky, alebo c) nevráti sa do vlasti do určenej lehoty, najmenej do 30 dní (zo zámoria

do 90 dní), odo dňa doručenia výzvy ministerstva vnútra na návrat.“ Rovnako mohlo

ministerstvo vnútra odňať štátne občianstvo tiež osobe, ktorá mala ešte inú štátnu

príslušnosť, teda dvojité štátne občianstvo.

Uvedený spôsob však nebol jediným spôsobom straty štátneho občianstva.

Ustanovenie poznalo ako vedľajší

trest trest straty štátneho občianstva, ktorý bolo možné podľa § 42 ods. 1 uvedeného zákona

vysloviť tam, kde to zákon výslovne pripúšťal (trestné činy velezrady, vyzvedačstva,

opustenia republiky a niektoré ďalšie). Uloženie tohto trestu prinášalo so sebou automaticky

stratu čestných práv občianskych, vylúčenie z vojska a prepadnutie majetku. Tieto

ustanovenia však boli zo , ktorým sa mení

a doplňuje

V roku 1968 došlo v nadväznosti na federalizáciu Česko-Slovenska k vydaniu

(federálneho) o zásadách nadobúdania a straty štátneho občianstva,

na ktorý nadväzovali zákony oboch národných rád. Na rozdiel od Českej republiky, kde

došlo k úprave jediného spôsobu straty štátneho občianstva Českej

republiky prepustením zo štátneho zväzku,

v § 15 ponechal v platnosti aj možnosť odňatia štátneho občianstva na základe ustanovenia

, ktoré bolo v Slovenskej (socialistickej) republike ponechané

v platnosti. Táto úprava potom pretrvala až do roku 1989, kedy dochádzalo k postupnej

reštitúcii štátneho občianstva tým, ktoré bolo v predchádzajúcich rokoch odňaté.

Na základe uvedeného možno podľa ústavného súdu uzavrieť, že dôvod a účel

ustanovenia a jeho predchodcov je odlišný od dôvodu a účelu, na ktorý

reagoval napríklad nemecký ústavodarca ustanovením čl. 16 ods. 2 Základného zákona.

Prax komunistického režimu bola totiž odlišná než prax režimu národnosocialistického.

Komunistický režim totiž na základe citovaných ustanovení

odnímal štátne občianstvo individuálnymi právnymi aktmi (rozhodnutiami ministerstva

vnútra), ale práve v reakcii na skutky, ktoré možno považovať za skutky vôľové: trestnú

činnosť, opustenie republiky, porušenie záväzku vernosti voči republike a podobne. Ak by

ústavný súd akceptoval argumenty národnej rady a vlády, podľa ktorých by ustanovenie

nemohlo brániť úprave, ktorá viaže stratu štátneho občianstva ex lege na

skutky, s ktorými zákon takýto následok spojil a dotknutá osoba takýto následok môže

predvídať pri rozhodnutí o tom, či takýto skutok vykoná alebo nie, znamenalo by to, že

ustanovenie by vôbec nebolo spôsobilé brániť spomenutým zákonným

praktikám komunistického režimu, hoci jeho účelom je práve im brániť. Nemožno z tohto

hľadiska akceptovať zúženú argumentáciu národnej rady a vlády, že cieľom čl. 5 ods. 2

je brániť odňatiu občianstva ako sankcii. Takéto obmedzenie totiž z jeho textu

nielenže nevyplýva, pričom ani národná rada, ani vláda neuvádzajú žiadne argumenty

na podporu svojho postupu, ale ako vyplýva z podaného prehľadu právnej úpravy odňatia

občianstva pred rokom 1989, v skutočnosti by väčšinu z vtedy aplikovaných praktík nijako

nepostihovala.

Na základe uvedenej argumentácie treba podľa ústavného súdu ustanovenie čl. 5

ods. 2 vykladať tak, že zakazuje nielen odňatie štátneho občianstva proti vôli

dotknutej osoby individuálnym právnym aktom, ale aj takým ustanoveniam zákona, ktoré

viažu stratu štátneho občianstva ako právny následok určitých právnych skutočností, pokiaľ

sa takáto strata deje „proti vôli“ dotknutej osoby.

Poslednou otázkou, ktorou je tak potrebné sa zaoberať, je práve výklad pojmu „proti

vôli“.

Ako už ústavný súd uviedol, formulácia je odlišná od formulácie

tak pôvodných návrhov národných rád, na základe ktorých sa podobné ustanovenie malo

zakotviť do ústavného , ale aj od formulácie niektorých iných ústav.

Navyše, oprávňuje zákonodarcu na úpravu straty štátneho občianstva,

nielen prepustenia zo štátneho zväzku (vzdania sa občianstva). Už z toho možno súdiť, že

ústavodarca nevylučoval, že k strate štátneho občianstva môže dôjsť aj inak ako na základe

výslovného vzdania sa, resp. žiadosti o prepustenie zo štátneho zväzku. Formuláciu

„nemožno odňať proti vôli“ preto nemožno vykladať tak, že štátne občianstvo možno odňať

len na základe výslovného prejavu vôle, ale že ho možno odňať aj vtedy, ak dotknutá osoba

neprejaví jednoznačnú opačnú vôľu, teda vôľu zachovať si štátne občianstvo Slovenskej

republiky. Inak povedané, úprava nevylučuje takú zákonnú úpravu, ktorá

v určitých prípadoch bude vôľu dotknutej osoby prísť o svoje štátne občianstvo

prezumovať. Z ústavnoprávneho hľadiska je však podstatným, že medzi takouto

prezumpciou a obsahom prejavenej vôle musí existovať rozumné (racionálne) prepojenie,

teda že danému prejavu možno racionálne a bez rozumných pochybností skutočne

atribuovať vôľu prísť o štátne občianstvo Slovenskej republiky. Ide tak v konečnom

dôsledku o verejnoprávnu obdobu všeobecných súkromnoprávnych zásad posudzovania

pomeru obsahu vôle a jej prejavu, ako sú upravené napríklad v § 35 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Rozdielom bude len to, že v súkromnom práve sa situácia skúma kombinovane

z pohľadu prejavujúceho aj adresáta prejavu vôle (teória dôvery), kým v oblasti verejného

práva ide v podstate o skúmanie racionality právnej normy, ktorá ustanovuje prezumpciu,

prípadne fikciu vôle.

Ústavný súd už uviedol a odôvodnil, že právo na neodňatie štátneho občianstva

podľa treba považovať za právo obdobné základnému právu a slobode,

a pri úvahách o jeho obmedzovaní tak možno uplatňovať všeobecné ustanovenia čl. 12

a . Pri posudzovaní otázky, či určitému konaniu (skutku) ako prejavu možno

rozumne atribuovať vôľu skončiť štátne občianstvo, možno vychádzať z určitej modifikácie

testu proporcionality, ktorý by skúmal: (1) či dané konanie (daný skutok) ohrozuje verejný

záujem Slovenskej republiky, resp. či je vo verejnom záujme zakázaný či obmedzený, (2) či

je zbavenie štátneho občianstva vhodná reakcia na ochranu daného verejného záujmu a (3)

či viazanie zákonnej prezumpcie vôle stratiť štátne občianstvo je proporcionálne k danému

skutku v užšom slova zmysle, teda či daná právna úprava, čo sa týka neodvratnosti tohto

právneho následku a procedurálnych možností (najmä vyjadrenia či preukázania opačnej

vôle), je primeraná danému verejnému záujmu, ktorý sa tým má chrániť.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna úprava § 9 ods. 1 písm. b) a § 9

ods. 16 zákona o štátnom občianstve takto formulovaným požiadavkám ústavnosti

nevyhovuje.

Národná rada i vláda uvádzajú, že napadnutá úprava sleduje legitímny záujem

na obmedzovaní dvojitého občianstva, ktoré so sebou prináša negatíva najmä pre dotknutú

osobu. Národná rada i vláda tak v podstate neidentifikujú verejný záujem, ale tvrdia, že

takéto následky si vyžaduje individuálny záujem práve tých osôb, ktoré budú stratou

štátneho občianstva Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia štátneho občianstva

cudzieho štátu dotknuté. Podľa názoru ústavného súdu však v takom prípade musí byť

v prvom rade na dotknutých osobách, aby sa dobrovoľne rozhodli, či chcú znášať riziká

spojené s dvojakým štátnym občianstvom, na ktoré upozorňovali národná rada i vláda, alebo

či sa rozhodnú ich neznášať tou formou, že buď sa vzdajú slovenského štátneho občianstva,

alebo nenadobudnú cudzie.

Ďalej ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že ak by úprava § 9 ods. 1

písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve mala sledovať verejný záujem, ktorým je

bránenie vzniku bipolitizmu, tak taký verejný záujem v našom právnom poriadku vyjadrený

nie je. Ústavný súd je síce vo svojej judikatúre zdržanlivý vo vzťahu k širokej miere

politickej a právnej úvahy, ktorou disponuje národná rada i vláda pri identifikácii verejného

záujmu, a v zásade odmieta tento verejný záujem obsahovo preskúmavať. Na druhej strane

však ústavný súd musí preskúmať, či tvrdený verejný záujem je národnou radou i vládou

skutočne sledovaný úprimne, teda konzekventne, systematicky a pravidelne. Ak sa ukáže,

že takúto konzekventnosť, systematickosť či pravidelnosť v právnom poriadku nemožno

zistiť, môže to naznačovať, že tvrdený verejný záujem nie je pravým dôvodom existencie

spornej právnej normy. Z ustanovenia § 7 zákona o štátnom občianstve totiž nevyplýva, že

by štátne občianstvo Slovenskej republiky bolo možné udeliť iba za podmienky, že žiadateľ

stratil cudzie štátne občianstvo alebo aspoň preukázal kroky k jeho strate. Taká skutočnosť

navyše nie je žiadateľovi ani len na prospech, ako tomu bolo podľa § 7 ods. 2 zákona

o štátnom občianstve v znení účinnom do 31. augusta 2005. Národná rada ani vláda navyše

nepreukázali, že by boli citované ustanovenia takto v praxi systematicky uplatňované.

Ústavný súd tak nie je presvedčený o tom, že bránenie vzniku bipolitizmu je národnou

radou a vládou skutočne tak konzekventne, systematicky a pravidelne uplatňované, aby ho

bolo možné považovať za skutočne identifikovaný verejný záujem, ktorý by opodstatnil

napadnutú právnu úpravu.

Ústavný súd ďalej vyslovuje aj pochybnosti, či nie je naviazanie straty štátneho

občianstva na nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva v skutočnosti zvýhodňujúce

dotknuté osoby oproti iným dôvodom straty štátneho občianstva. Z ustanovenia § 9 ods. 3

zákona o štátnom občianstve totiž vyplýva, že v určitých prípadoch Slovenská republika

považuje iné verejné záujmy, najmä záujem na dokončení trestného stíhania alebo na výbere

daní a iných verejných dávok, za natoľko významné, že neumožňujú štátnemu občanovi byť

prepustený zo štátneho zväzku. Avšak osoba, ktorá nadobudne cudzie štátne občianstvo

prejavom vôle, stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky automaticky, čím sa

automaticky vyväzuje aj z obmedzení upravených v § 9 ods. 3 zákona o štátnom občianstve.

Pritom v § 9 ods. 2 zákona o štátnom občianstve sa predpokladá, že jednou z podmienkou

uvoľnenia zo štátneho zväzku Slovenskej republiky je nadobudnutie cudzieho štátneho

občianstva. Ak však k jeho nadobudnutiu došlo na základe prejavu vôle dotknutej osoby,

logicky stráca prepustenie zo štátneho zväzku opodstatnenie, keďže v dôsledku § 9 ods. 1

písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve stráca dotknutá osoba štátne občianstvo

automaticky a niet tu viac štátneho zväzku, z ktorého by mala byť prepustená. Ak národná

rada na jednej strane bráni účinkom výslovného prejavu vôle stratiť štátne občianstvo

v určitých prípadoch, keď existujú iné verejné záujmy opodstatňujúce nútenie určitej osoby

k zotrvaniu v štátnom zväzku Slovenskej republiky, potom nie je racionálne odôvodniteľné,

že v inom prípade za existencie rovnakých dôvodov verejného záujmu naopak cielene spája

s iným skutkom prezumpciu (ba dokonca fikciu) takejto vôle a priznáva jej plné účinky,

hoci ak by bola výslovne prejavená, potom by takéto účinky nemala.

V neposlednom rade je podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna úprava aj

neproporcionálna v užšom slova zmysle, ak viaže stratu štátneho občianstva Slovenskej

republiky automaticky na nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva bez toho, aby

dotknutým osobám poskytla možnosť preukázať prípadné také dôvody tohto rozhodnutia,

z ktorých bude zrejmé, že nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva na základe prejavu

vlastnej vôle nie je súčasne aj prejavom vôle zriecť sa štátneho občianstva Slovenskej

republiky. V tejto súvislosti možno upozorniť napríklad na to, že hodnostári Katolíckej

cirkvi, ktorí sú pri výkone duchovnej činnosti tejto cirkvi vymenovaní do určitých funkcií

v Rímskej kúrii (resp. po 1. marci 2011 sú na tento účel pridelený do Vatikánskeho

mestského štátu), nadobúdajú aj štátne občianstvo Vatikánskeho mestského štátu. Keďže

k ich vymenovaniu spravidla dochádza na základe ich slobodného prejavu vôle, dochádzalo

by zrejme aj v tomto prípade k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa § 9

ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve. Takáto úprava je však napríklad

nešetrná k základnému právu na slobodu viery, ktoré zahŕňa nielen právo cirkví svoje

orgány samostatne ustanovovať, ale aj právo každého prejavovať svoje náboženské

zmýšľanie príslušnosťou k cirkvi a výkonom určitých funkcií k nej.

Napadnutá právna úprava pre takéto prípady neposkytuje žiadne možnosti získania

výnimky či povolenia na získanie cudzieho štátneho občianstva, ktoré by vylučovali

automatickú stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky (príkladom takejto úpravy

môže byť napr. § 25 ods. 2 nemeckého zákona o štátnom občianstve). V dôsledku toho je

takáto úprava neprimerane prísna, a to aj za predpokladu, že by ju inak bolo možné

považovať za vo verejnom záujme.

Vzhľadom na uvedené dôvody dospel ústavný súd k záveru, že ustanovenie § 9

ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve nie sú v súlade s čl. 5 ods. 2

(bod 1 výroku).

C. Nemožnosť zistenia cudzieho občianstva (súlad s )

Navrhovatelia ďalej namietajú nejasnosť, neurčitosť a nevykonateľnosť novely

zákona o štátnom občianstve v podstate z dôvodu, že štátne orgány Slovenskej republiky sa

nedozvedia o nadobudnutí cudzieho štátneho občianstva inak. V tom vidia porušenie

požiadavky právnej istoty ako súčasti právneho štátu. Národná rada ani predseda

najvyššieho súdu na túto námietku výslovne nereagovali, kým vláda tvrdenie navrhovateľov

odmietla. Generálny prokurátor Slovenskej republiky – napriek svojmu výslednému

stanovisku nevyhovieť návrhu navrhovateľov – vyslovil čiastočné pochybnosti o súlade

uvedených ustanovení s .

Ústavný súd už vo svojej judikatúre k prvej vete vyslovil, že

obsahom pojmu právneho štátu je aj požiadavka právnej istoty..., z ktorej vyplývajú aj určité

požiadavky na tvorbu (formuláciu) právnych noriem. Ak zákonodarca prijme právnu normu,

ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty. Miera právnej neistoty

je rozdielna. Niekedy ju možno odstrániť výkladom práva podľa všeobecného princípu

výkladu a uplatňovania práva ustanoveného , inokedy právnu neistotu

týkajúcu sa správania ustanoveného právnou normou nemožno odstrániť ani výkladom

podľa . Ak túto právnu neistotu nemožno odstrániť ani výkladom, nie je

právna norma v súlade s požiadavkou právnej istoty zakotvenou v čl. 1 ods. 1 prvej vete

(porov. napr. , , ). Zároveň však ústavný

súd v tejto súvislosti zdôrazňuje prioritu ústavnokonformného výkladu právnej normy.

V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je

v súlade s a druhý výklad je s ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie

takej právnej normy (tiež ). Podľa názoru ústavného súdu napadnutá úprava

požiadavkám právnej istoty vyhovuje.

Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť s tvrdením o nevykonateľnosti

napadnutej právnej úpravy, pretože sama okolnosť, že zákon o štátnom občianstve v § 9

ods. 19 ukladá tomu, kto stratil štátne občianstvo, bezodkladne oznámiť túto skutočnosť

okresnému úradu v sídle kraja ( o organizácii miestnej

štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov),

nemôže spôsobovať pochybnosti o vykonateľnosti napadnutej právnej úpravy. Právny

poriadok totiž upravuje relatívne veľký počet skutkových podstát, na ktoré viaže

verejnoprávne následky, no u ktorých sa predpokladá, že orgány verejnej moci o nich

nadobudnú vedomosť len v dôsledku aktivity toho, koho takéto následky majú postihnúť.

Typickou skupinou takýchto skutkových podstát sú napríklad daňové skutkové podstaty,

ktorých vznik je daňový subjekt (daňovník) povinný oznámiť či ohlásiť orgánom finančnej

správy, pričom tieto orgány sú fakticky schopné uplatňovať proti nemu príslušné daňové

následky (vyrubenie dane) len vtedy, ak on sám túto oznamovaciu povinnosť splní.

Napadnutá právna úprava § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstvo sa nijako nevymyká

z tohto štandardu. Navrhovatelia vo svojom návrhu zrejme vychádzajú z predpokladu, že

dotknuté osoby budú uvedenú informačnú povinnosť (hromadne) porušovať. Podľa názoru

ústavného súdu však na taký záver nateraz chýba akýkoľvek spoľahlivý podklad a ani

ústavný súd nemá žiaden dôvod z takéhoto predpokladu vychádzať.

Zároveň je potrebné v zásade dať za pravdu stanovisku vlády, že oznámenie

dotknutej osoby nemožno v žiadnom prípade považovať za jediný spôsob, akým sa okresný

úrad v sídle kraja môže o strate štátneho občianstva dozvedieť. Podľa ústavného súdu je

zrejmé, že o tom, že určitá osoba nadobudla štátne občianstvo cudzieho štátu, sa môžu

v prvom rade dozvedieť orgány Slovenskej republiky zabezpečujúce medzinárodný styk.

Príslušný cudzí štát môže napríklad požiadať slovenské orgány o vydanie (extradíciu)

určitej osoby s odôvodnením, že ide o jeho štátneho občana, hoci slovenskými štátnymi

orgánmi je táto osoba považovaná za štátneho občana Slovenskej republiky. Podobne sa

môžu slovenské orgány o cudzom štátnom občianstve dozvedieť napríklad tak, že zistia, že

určitá osoba bola v cudzom štáte zvolená alebo vymenovaná do funkcie, ktorej

predpokladom je podľa práva daného cudzieho štátu existencia štátneho občianstva tohto

štátu. Takto zistené skutočnosti môžu tieto štátne orgány oznámiť okresnému úradu v sídle

kraja, ktorý na ich základe môže dať podnet na vyvodenie príslušných zákonných následkov

(výzva na vrátenie osvedčenia o štátnom občianstve, § 9a ods. 11 zákona o štátnom

občianstve). Podobne môže okresný úrad v sídle kraja dať podnet Okresnému úradu

Bratislava na začatie priestupkového konania v zmysle § 67 ods. 2 zákona o priestupkoch,

resp. na začatie úkonov objasňovania priestupku v zmysle § 58 ods. 2 zákona

o priestupkoch, v rámci ktorého je možné uvedené skutočnosti preveriť a zistiť.

Samozrejme ústavný súd vníma obťažnosť takýchto postupov a aj ich

pravdepodobnú nízku efektívnosť, keďže bez aktívnej podpory príslušného cudzieho štátu

bude spravidla ťažké prísť k jednoznačným výsledkom. Táto otázka však nerobí

z napadnutej právnej úpravy úpravu nevykonateľnú, ale nanajvýš úpravu nerozumnú či

málo efektívnu. Ústavný súd však vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že jeho

úlohou a ani právomocou nie je posudzovať účelnosť, rozumnosť či vecnú správnosť

právnej úpravy (, , ), ale výlučne jej súlad

s a ďalšími nadradenými právnymi predpismi. V prerokúvanej veci tak nie je

priestor na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstve s čl. 1

ods. 1 z dôvodov, ktoré uvádzajú navrhovatelia.

Rovnako sa však nemožno stotožniť ani s pochybnosťami navrhovateľov a čiastočne

generálneho prokurátora Slovenskej republiky týkajúcimi sa jasnosti či určitosti ustanovení

§ 9 ods. 19 a § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve. Formulácia ustanovenia § 9

ods. 19 zákona o štátnom občianstve je podľa ústavného súdu pomerne jednoznačná a pre

adresáta uvedenej právnej normy ľahko zrozumiteľná: ak je niekto slovenským štátnym

občanom a nadobudne cudzie štátne občianstvo na základe vlastného prejavu vôle, je

povinný to oznámiť príslušnému slovenskému orgánu. Jediným pojmom v tomto

ustanovení, ktorý si vyžaduje určitý výklad, je pojem „bezodkladne“, jeho význam však

nemožno považovať za natoľko neurčitý, aby obsah celej normy odporoval požiadavkám

právnej istoty. Podľa ústavného súdu je pri teleologickom výklade uvedeného ustanovenia

nepochybné, že oznámenie musí identifikovať osobu, ktorá ho robí, teda ktorá cudzie štátne

občianstvo nadobudla, keďže jedine tak je naplnený zmysel tejto povinnosti. Podrobné

rozvádzanie ďalších náležitostí tohto oznámenia či listín, ktoré by mali byť jeho prílohou,

podľa ústavného súdu nevyplýva ani z požiadaviek čl. 1 ods. 1, ani z požiadaviek čl. 2 ods.

2 , a nemôže preto ani založiť nesúlad ustanovenia zákona o štátnom

občianstve s , ale ani s . Podobne jednoznačná a väčšie

pochybnosti nevzbudzujúca je aj formulácia skutkovej podstaty priestupku obsiahnutá

v § 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve. V dôsledku toho ani o nej nemožno

uzavrieť, že by odporovala princípu právnej istoty zakotvenému v .

Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani v tej časti,

v ktorej žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 19 a § 9b ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona o štátnom

občianstve s a (bod 2 výroku).

D. Nesúlad s a až 4

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že napadnutá úprava je v nesúlade

s a tým, že v dôsledku svojej nevykonateľnosti vytvára tri

nerovnaké skupiny obyvateľov: tí, ktorí nadobudli cudzie občianstvo pred účinnosťou

novely zákona o štátnom občianstve, a majú tak legálne dvojité štátne občianstvo, tí, ktorí

ho nadobudli neskôr, no jeho nadobudnutie neohlásili, takže vystupujú ako štátni občania de

facto, a tí, ktorí ho nadobudli a nadobudnutie riadne ohlásili.

Rozdiel medzi prvou navrhovateľmi identifikovanou skupinou a druhými dvoma

skupinami je predovšetkým dôsledkom rozdielneho okamihu nadobudnutia cudzieho

štátneho občianstva. Znamená to, že právna situácia oboch týchto skupín je dôsledkom

rozdielnych právnych noriem, resp. rozdielnych právnych úprav. V dôsledku toho nemožno

hovoriť o ústavne relevantnom zvýhodnení či znevýhodnení prvej skupiny voči druhým

dvom, keďže o taký prípad môže ísť len v prípade posudzovania účinkov tej istej normy

alebo viacerých súčasne pôsobiacich noriem voči rôznym skupinám adresátov.

Rozdiel medzi druhou a treťou skupinou podľa názoru ústavného súdu nemožno

považovať za založený na zmysluplnom kritériu, ktorým nemôže byť dodržiavanie

vs. porušovanie právnych noriem. Pri posudzovaní zvýhodnenia či znevýhodnenia adresátov

normy voči iným adresátom treba vychádzať z toho, že norma pôsobí a je rešpektovaná.

Výhodu, ktorú niekto nadobudne nerešpektovaním normy, nemožno považovať za dôsledok

normy, ale za protiprávny stav a povinnosťou orgánov verejnej moci je tento protiprávny

stav zákonom ustanoveným spôsobom postihovať. Ustanovenie § 9b ods. 1 písm. d) zákona

o štátnom občianstve konanie v rozpore s § 9 ods. 19 zákona o štátnom občianstve, teda

neoznámenie nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva príslušnému okresnému úradu

v sídle kraja, vyhlasuje za priestupok a stíha ho sankciou. Takýto postup je z hľadiska

orgánu tvorby práva (zákonodarcu) dostatočný na to, aby zabezpečil riadne uplatňovanie

a vynucovanie ním vydaných noriem. Samotná skutočnosť, že časť adresátov normy

vlastným protiprávnym konaním vylučuje nastúpenie následkov normy voči sebe, nemôže

mať za následok úplné vylúčenie následkov celej normy v podobe jej neaplikácie ani voči

ostatným adresátom, alebo dokonca vyslovením jej nesúladu.

Pokiaľ navrhovatelia namietajú, že § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom

občianstve určuje medze práva na štátne občianstvo ( ) v rozpore s

ods. 2 , ide tu v podstate o tvrdenie rozporu s , s ktorým sa ústavný

súd už vyrovnal. To isté platí, pokiaľ navrhovatelia namietajú, že takéto obmedzenia sa

nepoužívajú na ustanovený účel ( ), pretože skutočný cieľ zavedeného

obmedzenia je iný. Námietka navrhovateľov, že oznámením straty občianstva dochádza

k sebaobvineniu oznamovateľa, celkom zreteľne prehliada, že skutková podstata priestupku

[§ 9b ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve] nespočíva v nadobudnutí cudzieho

štátneho občianstva, ale v neoznámení tejto skutočnosti. Jej bezodkladným oznámením tak

oznamovateľ vylučuje, že by sa uvedeného priestupku mohol dopustiť.

Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani v tej časti,

v ktorej žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16 a 19, § 9b ods. 1 písm. d)

a zákona o štátnom občianstve s a až 4 (bod 2

výroku).

E. Neexistencia efektívnych prostriedkov nápravy (nesúlad s čl. 46 ods. 1 a 2

a dohovoru)

Navrhovatelia v tejto časti v podstate tvrdia, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b)

a ods. 16 zákona o štátnom občianstve upravujú stratu štátneho občianstva ex lege a proti

takémuto postupu neposkytujú efektívne prostriedky ochrany.

Podstatou je právo každého, komu svedčí určité hmotné právo,

domáhať sa ho a uplatňovať ho v konaní pred príslušným orgánom. Toto ustanovenie tak

vyjadruje starý právny princíp ubi ius, ibi remedium. Obsahom nie je

materiálna kompetenčná norma, pretože citované ustanovenie neustanovuje, v ktorých

prípadoch sa treba obrátiť na súd a v ktorých na iný orgán, ani neurčuje kritériá, ktorými by

sa mal spravovať zákonodarca pri delení kompetencií medzi výkonnú a súdnu moc. V tom

je rozdiel tohto ustanovenia oproti čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré priamo určuje právo na to,

aby o určitých veciach rozhodovali „tribunály“, čo vylučuje, aby tieto veci boli s konečnou

platnosťou zverené do kompetencie iných orgánov. V nadväznosti na to ustanovenie čl. 46

ods. 2 vychádza z toho, že rozhodovanie o určitých otázkach bude zákonodarcom

zverené do právomoci iných orgánov než súdov (orgánov verejnej správy, resp. iných

právnických osôb či fyzických osôb), a to či už v dôsledku uplatňovania práv podľa čl. 46

ods. 1 alebo z vlastného podnetu týchto orgánov. Pre takýto prípad uvedené

ustanovenie zaručuje právo na preskúmanie vydaného rozhodnutia súdom, ktoré môže

zákonodarca vylúčiť, pokiaľ nejde o rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd.

Ani z ustanovenia , ani však nemožno vyvodiť

požiadavky, aby určité právne následky vždy nastávali len v dôsledku vydania

individuálneho právneho aktu, teda aby všetky práva a povinnosti adresátov

(verejno)právnych noriem vznikali len v dôsledku (konštitutívnych) individuálnych

právnych aktov orgánov verejnej moci (súdov alebo iných). Nesúlad určitej normy s čl. 46

ods. 1 a 2 tak nemôže vyplývať len z toho, že táto norma viaže konkrétne právne

následky priamo na splnenie určitých objektívnych predpokladov (na naplnenie znakov

skutkovej podstaty) aj bez toho, aby tieto následky boli vyslovené individuálnym právnym

aktom. Taktiež z ani nevyplýva požiadavka, aby každý

adresát právnych noriem mal možnosť odvrátiť nastúpenie následkov právnej normy, hoci

naplnil všetky predpoklady ustanovené právnou normou pre to, aby takéto následky nastali.

Inak povedané, a 2 nevylučuje možnosť samorealizácie práva

v právnych vzťahoch bez vydávania konštitutívnych individuálnych právnych aktov.

Na základe toho ústavný súd uzatvára, že ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16

zákona o štátnom občianstve nemôžu byť v nesúlade s alebo 2 len preto,

že k strate štátneho občianstva má dochádzať ex lege na základe naplnenia skutkovej

podstaty príslušnej normy (dobrovoľné nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva).

Nemožno však súhlasiť s navrhovateľmi ani v tom, žeby osoba, ktorá stratila štátne

občianstvo podľa § 9 ods. 1 písm. b), resp. § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve, nemala

k dispozícii žiadne „efektívne prostriedky nápravy“.

Je samozrejmé, že v prípade, ak sa právna norma realizuje sama (teda právne

následky v nej upravené nastávajú automaticky naplnením znakov príslušnej skutkovej

podstaty a aj bez toho, aby bol vydaný individuálny právny akt), môže byť predmetom

„efektívneho prostriedku nápravy“ len otázka, či nastali normou ustanovené predpoklady

alebo či nastal normou ustanovený následok. Nie je bez ďalšieho nevyhnutné, aby existoval

„efektívny prostriedok nápravy“, ktorý umožní odvrátiť právne následky ustanovené

normou aj vtedy, keď sú splnené všetky predpoklady pre ich nastúpenie. V prípade straty

štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona

o štátnom občianstve tak možno považovať za efektívny taký prostriedok nápravy, ktorým

dotknutá osoba bude môcť uplatňovať tvrdenia, že v jej prípade buď neboli splnené

predpoklady ustanovené uvedenými ustanoveniami pre stratu štátneho občianstva (napríklad

nedošlo k jeho nadobudnutiu alebo k nemu nedošlo na základe prejavu vôle), alebo ak aj

takéto predpoklady boli splnené, nenastali zákonom ustanovené následky (nedošlo k strate

štátneho občianstva). Inak povedané, dotknutá osoba musí mať možnosť domôcť sa

úradného potvrdenia (deklarácie, výroku), že u nej nedošlo k strate štátneho občianstva

Slovenskej republiky, resp. že takéto občianstvo stále má.

Takú možnosť však zákon o štátnom občianstve poskytuje v podobe osvedčenia

o štátnom občianstve. Z ustanovenia § 9a ods. 2 zákona o štátnom občianstve vyplýva, že

toto osvedčenie vydá okresný úrad v sídle kraja. Zo spojenia s § 9a ods. 8 tohto zákona

vyplýva, že okresný úrad je povinný takéto osvedčenie vydať každému, kto je štátnym

občanom Slovenskej republiky; iba ak žiadateľ nie je štátnym občanom, môže okresný úrad

žiadosť o jeho vydanie zamietnuť s písomným odôvodnením. Prípadné pochybnosti

o existencii štátneho občianstva žiadateľa rieši okresný úrad žiadosťou adresovanou

ministerstvu vnútra Slovenskej republiky o súhlas s vydaním osvedčenia (§ 9a ods. 5 zákona

o štátnom občianstve). Z uvedeného vyplýva, že okresný úrad je pri vydávaní osvedčenia

oprávnený záväzne posúdiť, či žiadateľ je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej

republiky, a to spravidla na základe listín predložených samotným žiadateľom (§ 9a ods. 3

zákona o štátnom občianstve). Hoci sa na toto konanie nevzťahuje správny poriadok (§ 15

ods. 1 zákona o štátnom občianstve), je jeho výsledkom buď vydanie osvedčenia o štátnom

občianstve alebo odôvodnené písomné rozhodnutie (§ 9a ods. 8 zákona o štátnom

občianstve).

Z uvedeného vyplýva, že každý štátny občan Slovenskej republiky má právo

na vydanie osvedčenia o štátnom občianstve, ktoré môže uplatniť podaním žiadosti o jeho

vydanie a v rámci ktorého sa bude skúmať okrem iného aj to, či žiadateľ takéto štátne

občianstvo má. Ak ho nemá, je okresný úrad povinný písomne mu odôvodniť, prečo ho

nemá (prečo ho nenadobudol/stratil), resp. prečo mu osvedčenie nebolo vydané. Podanie

žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve je tak domáhaním sa svojho práva

na príslušnom orgáne v zmysle .

Z judikatúry najvyššieho súdu (porov. napr. a tam citovaná

prejudikatúra) potom vyplýva, že písomné oznámenie, ktorým bola zamietnutá žiadosť

o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve, je považované za individuálny správny akt

(rozhodnutie), ktoré je preskúmateľné súdom. Orgány verejnej správy síce tieto závery

súdov spochybňujú, tvrdiac, že pri vydávaní osvedčenia nie sú oprávnené autoritatívne

posudzovať existenciu štátneho občianstva žiadateľa a že žiadateľ sa musí domáhať podania

určovacej žaloby na súde (porov. napríklad zhrnutie obsahu odvolania správneho orgánu

v citovanom rozsudku najvyššieho súdu), ústavný súd sa však s týmto stanoviskom orgánov

verejnej správy nestotožňuje. Vyvracajú ho totiž ustanovenia zákona o štátnom občianstve

citované v predošlom bode, najmä ustanovenie § 9a ods. 8 zákona o štátnom občianstve,

z ktorých jednoznačne vyplýva, že okresný úrad môže zamietnuť žiadosť len v prípade, ak

dospeje (pozitívne) k záveru, že žiadateľ nie je štátnym občanom, nie aj vtedy, ak je jeho

štátne občianstvo pochybné či nejasné. Ústavný súd preto považuje právne závery

všeobecných súdov za ústavne konformné a sám dodáva, že oznámenie o zamietnutí

žiadosti o vydanie osvedčenia treba považovať za deklaratórny individuálny správny akt,

ktorým príslušný orgán verejnej správy (okresný úrad v sídle kraja) autoritatívne deklaruje,

že žiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Takýto akt nepochybne zasahuje

do práv a právom chránených záujmov žiadateľa, ktorý má, ak je štátnym občanom, právo

preukazovať túto skutočnosť aj osvedčením o štátnom občianstve. Takýto akt sa zároveň

dotýka práva zaručeného v , pretože ak by tento akt protiprávne

deklaroval, že žiadateľ nie je štátnym občanom, hoci ním v skutočnosti je, malo by to

rovnaký následok ako odňatie, resp. zbavenie štátneho občianstva.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ten, kto sa chce brániť proti strate

štátneho občianstva podľa § 9 ods. 1 písm. b) a ods. 16 zákona o štátnom občianstve, môže

tak urobiť uplatnením svojho práva na vydanie osvedčenia o štátnom občianstve, o ktorom

rozhodne príslušný orgán. Tým je takejto osobe poskytnutá efektívna možnosť realizovať

svoje právo uvedené v . Keďže výsledkom tohto konania je autoritatívny

individuálny správny akt orgánu verejnej správy, ktorý sa týka základného práva a slobody,

musí byť zaručené jeho preskúmanie súdom. Takéto preskúmanie podľa aktuálnej

judikatúry existuje. Tým je zároveň učinené zadosť požiadavkám .

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na rozhodnutie o občianskych právach

a záväzkoch alebo o trestnom obvinení, no nie právo na opravný prostriedok (prostriedok

nápravy) v akejkoľvek veci. Z judikatúry ESĽP pritom vyplýva, že za občianske právo

alebo záväzok sa nepovažuje rozhodnutie o štátnom občianstve. Už vzhľadom na to je

zrejmé, že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže vyplývať právo na efektívny prostriedok nápravy

proti rozhodnutiam týkajúcim sa otázok štátneho občianstva.

Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani v tej časti,

v ktorej žiadali vysloviť nesúlad § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona o štátnom

občianstve s a 2 a dohovoru (bod 2 výroku).

VI.

Záver

Plénu ústavného súdu bol predložený na rozhodnutie návrh sudcu spravodajcu, ako aj

protinávrh č. I a protinávrh č. II sudcu Lajosa Mészárosa.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

V konaní podľa rozhoduje ústavný súd v zmysle

v pléne, ktoré sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto

väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. V zmysle

v spojení s ustanovením je ústavný súd

spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň

sedem sudcov. Podľa plénum ústavného súdu sa uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne.

Na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 17. septembra 2014 boli

prítomní jedenásti sudcovia. Za návrh sudcu spravodajcu alebo za niektorý z dvoch

protinávrhov sudcu Lajosa Mészárosa malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak je potrebné

považovať návrh za zamietnutý. Na tomto rokovaní pléna sudca spravodajca oboznámil

prítomných s obsahom návrhu a s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie pléna

ústavného súdu. Pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhoch sudcu Lajosa Mészárosa nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bol návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky zamietnutý z procesných dôvodov.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného

na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne

Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 17. septembra 2014