Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 400/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008

predbežne prerokoval sťažnosť M. R., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39

ods. 1, a a práva podľa Európskej

sociálnej charty postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008

faxom a následne 29. mája 2008 poštou doručená sťažnosť M. R., P. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. c),

, , a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. februára 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom

súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia pre chorobu z povolania. Odporca v 2. rade

uhradil sťažovateľovi za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 48 000 Sk (400 bodov

x 60 Sk x 2). Sťažovateľ sa žalobou domáhal ďalšieho 10-násobku základného počtu bodov

zistených lekárom (400). Konanie na okresnom súde bolo vedené pod sp. zn. .

Rozsudkom z 25. júna 2007 okresný súd priznal sťažovateľovi ďalší 4-násobok

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. -134 z 19. februára 2008

rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „V dôsledku choroby z povolania

som stratil pôvodnú prácu baníka na produktívnom pracovisku. Obmedzený som i v oblasti

spoločenskej - uplatnenia sa na trhu práce a pracovného zaradenia. Je síce pravda,

že je mi poskytovaná úrazová renta, ale táto vlastne predstavuje istým spôsobom len

finančné vyrovnanie medzi mojím pôvodným zárobkom a zárobkom dnešným. Nezahŕňa

vôbec odškodnenie morálne, keď ja som získal nejaké vzdelanie, skúsenosti, nejakú pozíciu

v pracovnom kolektíve a na pracovisku. Túto som stratil. Nikdy ju nezískam na žiadnom

inom pracovisku práve z dôvodov zdravotného postihnutia. Teraz musím vykonávať menej

platené, menej zaujímavé práce a nemôžem sa realizovať ani výkonom práce. Nenájdem

si žiadnu zaujímavejšiu prácu. To samozrejme vplýva na mňa vlastne aj psychicky. Moja

pozícia nie je taká, ako by mala byť a cítim sa neistý. Výber pracovného miesta, kde

sa môžem uplatniť, je obmedzený. Nemôžem prihliadať na to, či ma niektorá práca zaujíma

viacej alebo výslovne nebaví. Musím zobrať, čo príde.

Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom sa domnievam, že so mal dostať vyššiu

náhradu a to najmenej tak, ako som požadoval v žalobe...

Podstata mojej sťažnosti spočíva v jej ústavnom rozmere. Viem, že ústavný súd nie je

oprávnený preskúmavať konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov a konkrétne ich právne

názory. Mám však za to, že má právomoc a povinnosť ich preskúmavať, pokiaľ majú

ústavnoprávny rozmer.

Takýto rozmer vidím v ochrane zdravia a v sociálnych istotách zdravotne

postihnutých, vyplývajúcich najmä z a medzinárodných

a európskych dohovorov, ku ktorým sa Slovenská republiky zaviazala.

Na uvedené som poukázal najmä v ods. 7 môjho odvolania. Ako som už uviedol

i Krajský súd v Trenčíne je viac zaťažený agendou zdravotne postihnutých oproti iným

súdom Slovenskej republiky a z tohto dôvodu si myslím, že náhrady škody vyplývajúce

z tohto titulu priznáva v nižšej výške ako by boli náhrady primerané...

Najmä v rámci Európskej únie by táto náhrada bola podstatne vyššia.

Pri rozhodovaní súdov nebola zohľadnená skutočná ujma, ktorú som ja utrpel, oproti

narastajúcim životným potrebám.“

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 boli porušené

jeho základné práva podľa v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1

a právo podľa Európskej sociálnej charty.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 boli

porušené jeho základné práva podľa v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40

a a právo podľa Európskej sociálnej charty, aby napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil, aby v nej znova konal a rozhodol,

a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 7 941 Sk.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (, , ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

zaručených v ), , , a a právo

podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. februára 2008.

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci.

Podľa mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo

na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

Podľa 39 ods. 1 občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty na zabezpečenie účinného výkonu práva

na sociálne zabezpečenie sa zmluvné strany zaväzujú:

1. vytvoriť alebo udržiavať systém sociálneho zabezpečenia,

2. udržiavať systém sociálneho zabezpečenia na uspokojivej úrovni, najmenej

na takej úrovni, akú vyžaduje ratifikácia Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce

číslo 102 o minimálnych normách sociálneho zabezpečenia,

3. usilovať sa o postupné pozdvihnutie úrovne systému sociálneho zabezpečenia,

4. uskutočniť kroky uzatváraním príslušných bilaterálnych alebo multilaterálnych

dohôd alebo inými prostriedkami v rámci podmienok ustanovených týmito dohodami,

aby sa zabezpečilo:

a) rovnaké zaobchádzanie každej zmluvnej strany s ich vlastnými štátnymi

príslušníkmi ako so štátnymi príslušníkmi ostatných zmluvných strán, ak ide o práva

na sociálne zabezpečenie vrátane zachovania dávok vyplývajúcich zo zákonodarstva

sociálneho zabezpečenia, bez ohľadu na akýkoľvek pohyb chránených osôb medzi

územiami zmluvných strán,

b) poskytovanie, zachovanie a opätovné nadobudnutie práv zo sociálneho

zabezpečenia takými prostriedkami, ako je sčítavanie dôb poistenia alebo zamestnania

získaných podľa zákonodarstva každej zo zmluvných strán.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. februára 2008, ústavný súd pripomína, že podľa

svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Otázka posúdenia prípustnosti „náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia“

je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (mutatis mutandis ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou

je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom

rozhodnutí č. k. -134 z 19. februára 2008 týkajúcim sa náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia v súvislosti s priznanou chorobou z povolania.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

„V prejednávanej veci nárok vznikol vo vyčísliteľnej forme vydaním lekárskeho

posudku dňa 21. 3. 2005, preto súd prvého stupňa správne ustálil pasívnu vecnú legitimáciu

odporcu v 2), pretože ak vznikol nárok navrhovateľovi po 1. 1. 2004, ustanovenie zákona

č. sa aplikujú bezvýnimočne.

Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb. umožňuje výšku odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane

zvýšiť.

Pre posúdenie rozsahu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia prvostupňový súd vykonal dokazovanie, okrem iného aj lekárskou správou,

ako aj znaleckým posudkom a vypočul navrhovateľa ako aj svedkov... Zistil tak,

že v dôsledku choroby z povolania navrhovateľ nemôže zaťažovať horné končatiny, nemôže

pracovať v chladnom prostredí, vo vlhku, v riziku vibrácií, schopný je len ľahších fyzických

prác, nemôže vykonávať vo väčšom rozsahu domáce práce, prácu v záhrade.

V obmedzenom rozsahu sa môže venovať rybačke. Zhoršenie zdravotného stavu subjektívne

pociťuje tŕpnutím rúk, pre chorobu z povolania nemôže plávať, takmer vôbec bicyklovať,

hrávať stolný tenis a podobne.

Takto zistené skutočnosti prvostupňový súd vyhodnotil v zmysle zásad upravených

v ust. tak, že v dôsledku choroby z povolania stratil navrhovateľ možnosť

plnohodnotne sa uplatniť na trhu práce, resp. vykonávať prácu, na ktorú získal kvalifikáciu,

pričom nemôže vykonávať žiadne ťažšie práce, a teda choroba z povolania výrazne

obmedzuje navrhovateľa v jeho osobnom, rodinnom a spoločenskom živote, aj keď sa

na týchto obmedzeniach podieľajú ďalšie prekonané úrazy z roku 1993 a 2003. V dôsledku

takýchto zistení potom považoval okresný súd za primerane zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia o 4-násobok. Okresný súd správne poukázal na to, že

navrhovateľ sa ani v minulosti aktívne spoločenského života nezúčastňoval, je schopný

postarať sa sám o všetky životné, osobné úkony a môže sa, aj keď s obmedzeniami, venovať

takmer všetkým aktivitám, ktorým sa venoval aj predtým. Predpoklady pre posúdenie

dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb. preto boli

predmetom hodnotenia dôkazov, pričom v odvolacom konaní neboli zistené žiadne

skutočnosti, pre ktoré by bol dôvod spochybniť postup súdu v súvislosti s hodnotením

vykonaných dôkazov. Keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v primeranom rozsahu,

svoje dokazovanie vyhodnotil podľa a správne aplikoval predpisy hmotného

práva, bolo potrebné rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu o výške náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia v danej veci je zdôvodnený dostatočným spôsobom,

krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd

ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,

že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní

pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným právnym zástupcom,

neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu

ochranu. Sťažovateľovi súd neodoprel spravodlivosť, ibaže jeho návrhu na zvýšenie

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v plnom rozsahu nevyhovel.

zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z pritom neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak,

že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania

(napr. , ).

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej stabilizovanej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie krajského súdu konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, pričom právne

závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľa podľa označeným rozsudkom krajského súdu odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 písm. c),

, a a práva podľa Európskej sociálnej

charty ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. ,

) poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení

označených práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Aplikujúc

uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných

práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008