Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 400/08
PDF · 207.82 KB
No categories available
III. ÚS 400/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť M. R., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39
ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 12 Európskej
sociálnej charty postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008
faxom a následne 29. mája 2008 poštou doručená sťažnosť M. R., P. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. c),
čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho
rozsudkom z 19. februára 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom
súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia pre chorobu z povolania. Odporca v 2. rade
uhradil sťažovateľovi za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 48 000 Sk (400 bodov
x 60 Sk x 2). Sťažovateľ sa žalobou domáhal ďalšieho 10-násobku základného počtu bodov
zistených lekárom (400). Konanie na okresnom súde bolo vedené pod sp. zn. 12 C 138/06.
Rozsudkom z 25. júna 2007 okresný súd priznal sťažovateľovi ďalší 4-násobok
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 284/2007-134 z 19. februára 2008
rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil.
V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „V dôsledku choroby z povolania
som stratil pôvodnú prácu baníka na produktívnom pracovisku. Obmedzený som i v oblasti
spoločenskej - uplatnenia sa na trhu práce a pracovného zaradenia. Je síce pravda,
že je mi poskytovaná úrazová renta, ale táto vlastne predstavuje istým spôsobom len
finančné vyrovnanie medzi mojím pôvodným zárobkom a zárobkom dnešným. Nezahŕňa
vôbec odškodnenie morálne, keď ja som získal nejaké vzdelanie, skúsenosti, nejakú pozíciu
v pracovnom kolektíve a na pracovisku. Túto som stratil. Nikdy ju nezískam na žiadnom
inom pracovisku práve z dôvodov zdravotného postihnutia. Teraz musím vykonávať menej
platené, menej zaujímavé práce a nemôžem sa realizovať ani výkonom práce. Nenájdem
si žiadnu zaujímavejšiu prácu. To samozrejme vplýva na mňa vlastne aj psychicky. Moja
pozícia nie je taká, ako by mala byť a cítim sa neistý. Výber pracovného miesta, kde
sa môžem uplatniť, je obmedzený. Nemôžem prihliadať na to, či ma niektorá práca zaujíma
viacej alebo výslovne nebaví. Musím zobrať, čo príde.
Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom sa domnievam, že so mal dostať vyššiu
náhradu a to najmenej tak, ako som požadoval v žalobe...
Podstata mojej sťažnosti spočíva v jej ústavnom rozmere. Viem, že ústavný súd nie je
oprávnený preskúmavať konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov a konkrétne ich právne
názory. Mám však za to, že má právomoc a povinnosť ich preskúmavať, pokiaľ majú
ústavnoprávny rozmer.
Takýto rozmer vidím v ochrane zdravia a v sociálnych istotách zdravotne
postihnutých, vyplývajúcich najmä z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných
a európskych dohovorov, ku ktorým sa Slovenská republiky zaviazala.
Na uvedené som poukázal najmä v ods. 7 môjho odvolania. Ako som už uviedol
i Krajský súd v Trenčíne je viac zaťažený agendou zdravotne postihnutých oproti iným
súdom Slovenskej republiky a z tohto dôvodu si myslím, že náhrady škody vyplývajúce
z tohto titulu priznáva v nižšej výške ako by boli náhrady primerané...
Najmä v rámci Európskej únie by táto náhrada bola podstatne vyššia.
Pri rozhodovaní súdov nebola zohľadnená skutočná ujma, ktorú som ja utrpel, oproti
narastajúcim životným potrebám.“
Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 boli porušené
jeho základné práva podľa v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 boli
porušené jeho základné práva podľa v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40
a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty, aby napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil, aby v nej znova konal a rozhodol,
a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 7 941 Sk.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008.
Podľa čl. 36 písm. c) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci.
Podľa čl. 38 ods. 2 ústavy mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo
na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.
Podľa 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty na zabezpečenie účinného výkonu práva
na sociálne zabezpečenie sa zmluvné strany zaväzujú:
1. vytvoriť alebo udržiavať systém sociálneho zabezpečenia,
2. udržiavať systém sociálneho zabezpečenia na uspokojivej úrovni, najmenej
na takej úrovni, akú vyžaduje ratifikácia Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce
číslo 102 o minimálnych normách sociálneho zabezpečenia,
3. usilovať sa o postupné pozdvihnutie úrovne systému sociálneho zabezpečenia,
4. uskutočniť kroky uzatváraním príslušných bilaterálnych alebo multilaterálnych
dohôd alebo inými prostriedkami v rámci podmienok ustanovených týmito dohodami,
aby sa zabezpečilo:
a) rovnaké zaobchádzanie každej zmluvnej strany s ich vlastnými štátnymi
príslušníkmi ako so štátnymi príslušníkmi ostatných zmluvných strán, ak ide o práva
na sociálne zabezpečenie vrátane zachovania dávok vyplývajúcich zo zákonodarstva
sociálneho zabezpečenia, bez ohľadu na akýkoľvek pohyb chránených osôb medzi
územiami zmluvných strán,
b) poskytovanie, zachovanie a opätovné nadobudnutie práv zo sociálneho
zabezpečenia takými prostriedkami, ako je sčítavanie dôb poistenia alebo zamestnania
získaných podľa zákonodarstva každej zo zmluvných strán.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008, ústavný súd pripomína, že podľa
svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
Otázka posúdenia prípustnosti „náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia“
je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou
je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom
rozhodnutí č. k. 17 Co 284/2007-134 z 19. februára 2008 týkajúcim sa náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v súvislosti s priznanou chorobou z povolania.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že:
„V prejednávanej veci nárok vznikol vo vyčísliteľnej forme vydaním lekárskeho
posudku dňa 21. 3. 2005, preto súd prvého stupňa správne ustálil pasívnu vecnú legitimáciu
odporcu v 2), pretože ak vznikol nárok navrhovateľovi po 1. 1. 2004, ustanovenie zákona
č. 461/2003 Z. z. sa aplikujú bezvýnimočne.
Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb. umožňuje výšku odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane
zvýšiť.
Pre posúdenie rozsahu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia prvostupňový súd vykonal dokazovanie, okrem iného aj lekárskou správou,
ako aj znaleckým posudkom a vypočul navrhovateľa ako aj svedkov... Zistil tak,
že v dôsledku choroby z povolania navrhovateľ nemôže zaťažovať horné končatiny, nemôže
pracovať v chladnom prostredí, vo vlhku, v riziku vibrácií, schopný je len ľahších fyzických
prác, nemôže vykonávať vo väčšom rozsahu domáce práce, prácu v záhrade.
V obmedzenom rozsahu sa môže venovať rybačke. Zhoršenie zdravotného stavu subjektívne
pociťuje tŕpnutím rúk, pre chorobu z povolania nemôže plávať, takmer vôbec bicyklovať,
hrávať stolný tenis a podobne.
Takto zistené skutočnosti prvostupňový súd vyhodnotil v zmysle zásad upravených
v ust. § 132 O. s. p. tak, že v dôsledku choroby z povolania stratil navrhovateľ možnosť
plnohodnotne sa uplatniť na trhu práce, resp. vykonávať prácu, na ktorú získal kvalifikáciu,
pričom nemôže vykonávať žiadne ťažšie práce, a teda choroba z povolania výrazne
obmedzuje navrhovateľa v jeho osobnom, rodinnom a spoločenskom živote, aj keď sa
na týchto obmedzeniach podieľajú ďalšie prekonané úrazy z roku 1993 a 2003. V dôsledku
takýchto zistení potom považoval okresný súd za primerane zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia o 4-násobok. Okresný súd správne poukázal na to, že
navrhovateľ sa ani v minulosti aktívne spoločenského života nezúčastňoval, je schopný
postarať sa sám o všetky životné, osobné úkony a môže sa, aj keď s obmedzeniami, venovať
takmer všetkým aktivitám, ktorým sa venoval aj predtým. Predpoklady pre posúdenie
dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb. preto boli
predmetom hodnotenia dôkazov, pričom v odvolacom konaní neboli zistené žiadne
skutočnosti, pre ktoré by bol dôvod spochybniť postup súdu v súvislosti s hodnotením
vykonaných dôkazov. Keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v primeranom rozsahu,
svoje dokazovanie vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a správne aplikoval predpisy hmotného
práva, bolo potrebné rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť.“
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu o výške náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia v danej veci je zdôvodnený dostatočným spôsobom,
krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd
ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.
V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,
že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti
uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní
pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným právnym zástupcom,
neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu
ochranu. Sťažovateľovi súd neodoprel spravodlivosť, ibaže jeho návrhu na zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v plnom rozsahu nevyhovel. Ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak,
že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania
(napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej stabilizovanej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie krajského súdu konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, pričom právne
závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu odmietol
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 písm. c),
čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy a práva podľa čl. 12 Európskej sociálnej
charty ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 326/07) poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení
označených práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Aplikujúc
uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných
práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2008