Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/42/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej

a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci ţalobcu: F. W., rod. G. P., nar. X., trvale

bytom X., právne zastúpený: JUDr. Jozefom Mikloško, advokát so sídlom v Prešove,

Sládkovičova ul. č. 8, Prešov, proti ţalovanému: Obvodný úrad Prešov, Námestie

mieru č. 3, Prešov, o preskúmanie zákonnosti vydaného listu a postupu ţalovaného

zo 7. októbra 2010, pod č. 2010/00006, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove č. k. - 57 z 20. mája 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. - 57 z 20. mája 2011, p o t v r d z u j e .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 75,48 €

na účet právneho zástupcu ţalobcu JUDr. Jozefa Mikloška, do troch dní od doručenia

rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. – 57 z 20. mája 2011,

zrušil podľa (ďalej len „OSP“),

list ţalovaného zo 7. októbra 2010, pod č. 2010/00006, ktorým ţalovaný rozhodol

tak, ţe ţiadosť ţalobcu o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve zamietol a vec

vrátil ţalovanému na ďalšie konanie, nakoľko dospel k záveru, ţe napadnutý list

ţalovaného, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nebol v súlade

so zákonom a vychádzal z nesprávneho právneho názoru.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe 5. februára 1946 otec

ţalobcu, G. P., hospodár v N.M., okres S.S. podal na Okresnom národnom výbore

v Sabinove ţiadosť o zistenie, ţe sa mu zachováva československé štátne občianstvo

podľa Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. (ďalej len „ústavný

dekrét“), o vydanie osvedčenia, ţe aţ do vybavenia tejto ţiadosti má sa povaţovať

za československého štátneho občana. Ako vyplýva z predmetnej ţiadosti, do tohto

osvedčenia ţiadal otec ţalobcu poňať aj jeho maloletého syna G. P. ml., nar. X. v K.

- ţalobcu. O tejto ţiadosti rozhodla Rada ONV v Sabinove, ktorá vydala uznesenie

č. 1005/1946, ktorým predmetnú ţiadosť otca ţalobcu zamietla. Dňa 29.10.1946

podal otec ţalobcu odvolanie voči výmeru č. 6118/1946 zo dňa 2.10.1946 a tomuto

odvolaniu bolo vyhovené a došlo k zrušeniu uznesenia č. 1005/1946 uznesením Rady

ONV č. 1409/1946. Na základe ţiadosti Povereníctva vnútra v Bratislave dňa

19.5.1948, ktorým bolo poţiadané ONV v Sabinove o revíziu vydania osvedčenia

o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva u otca ţalobcu,

Okresná správna komisia v Sabinove vydala na základe revízie vykonanej dňa

13.8.1948 uznesenie č. 396/1948 zo dňa 13.8.1948 o zrušení osvedčenia pod „B“

č. 1660 o zachovaní štátneho občianstva otca ţalobcu, v zmysle § 2 ústavného

dekrétu, aj uznesenia č. 1409/1946 a ponechala v platnosti uznesenie č. 1005/1946

zo dňa 6.9.1946. Ako dôvod sa uvádza, ţe otec ţalobcu ako osoba maďarskej

národnosti nepreukázal, ţe bol verný Československej republike a nezúčastnil sa

činne boja za jej oslobodenie, ani netrpel pod nacistickým alebo fašistickým terorom.

3

Súčasťou tohto odôvodnenia je aj upovedomenie o tom, ţe G. P. má vrátiť

tunajšiemu úradu osvedčenie „B“ č. 1660. Čo sa týka osvedčenia pod „B“ č. 1660,

predmetné osvedčenie sa v spise nenachádza.

Proti tomuto rozhodnutiu podal otec ţalobcu odvolanie, ktoré bolo postúpené

dňa 21.9.1948 Povereníctvu vnútra v Bratislave. Vtedajšie povereníctvo vnútra

vrátilo spisový materiál ONV v Sabinove s doţiadaním, či si otec ţalobcu uplatnil

nárok na československé štátne občianstvo aj v zmysle

o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti, keďţe medzičasom tento zákon

nadobudol účinnosť. Ako vyplýva z administratívneho spisu, Okresný národný výbor

v Sabinove listom zo dňa 10.2.1949 Povereníctvu vnútra v Bratislave oznámil,

ţe G. P., otec ţalobcu si uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle

a otcovi ţalobcu bol vydaný výrok podľa citovaného

zákona. Ďalej vyplýva z administratívneho spisu, ţe miestny Národný výbor v M.N.

pod č. 912/1946 vydal dňa 26.6.1946 svedectvo mravnej zachovalosti, ktorým

dosvedčil, ţe G. P., obyvateľ v M.N., nar. X. v Ţ. je mravne zachovalý a dosiaľ

trestaný nebol.

Z rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru

Prešov zo dňa 26.8.1948 pod č. Kom 10/46-III vyplýva, ţe komisia zriadená podľa

a Nariadenia č. rozhodla o tom, ţe I. P. st., K. P. rod. S.,

G. P. mal., I. P. mal. sú obyvatelia, ktorých treba povaţovať podľa Nariadenia

č. za osoby národnosti maďarskej. Podľa citovaného nariadenia,

majetok patriaci vlastníckym právom I. P. st. a K. P. sa povaţuje za skonfiškovaný

ku dňu 1.3.1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci

na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.

Z písomného potvrdenia Krajského národného výboru v Prešove zo dňa

21.6.1951 pod VII/FNO-193.0-1951/819 vyplýva, ţe oddelenie finančného referátu

ţiadalo, aby bol okamţite prevedený súpis inventárneho hnuteľného majetku u G. P.

v M.N. Akonáhle bude súpis urobený, menovaný sa môţe vysťahovať so všetkým

zariadením, ktoré bude podchytené v inventárnej zápisnici. Toto stanovisko

tunajšieho oddelenia sa muselo zaujať z dôvodu toho, ţe menovaný preukázal, ţe

4

v roku 1946 bolo mu vydané osvedčenie podľa § 2 ústavného dekrétu a tieţ

československým občianstvom.

V administratívnom spise sa taktieţ nachádza kópia rozsudku Okresného

ľudového súdu v Sabinove zo dňa 5.11.1945, ktorým bol otec ţalobcu ako obyvateľ

M., národnosti maďarskej, štátny občan Československého národa, oslobodený

z trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu podľa § 3 a § 4 Nariadenia č. 33/1945

Zb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov

a o zriadení ľudového súdnictva. Z odôvodnenia rozsudku okrem iného vyplýva, ţe

z vykonaného dokazovania, hlavne výpoveďami svedkov, súd dospel k presvedčeniu

a mal dokázané, ţe obţalovaný vedel o mnohých ilegálnych pracovníkoch, ktorým

všemoţne ako mohol pomáhal a keby bol býval nepriateľom mohol týmto uškodiť,

ale tento práveţe opačne pomáhal a pomáhal aj takým, ktorých vôbec nepoznal

a kaţdému, kto sa k nemu obrátil o pomoc, keď mohol vyhovel a pomohol.

Písomnou ţiadosťou z 28. novembra 2005 sa ţalobca obrátil na Krajský úrad

v Prešove, odbor štátneho občianstva a matrík a ţiadal o osvedčenie štátneho

občianstva z dôvodu, ţe československé štátne občianstvo mu bolo zachované

uznesením Rady ONV v Sabinove pod č. 1409 z 13.12.1946.

Krajský súd poukázal na to, ţe ţalovaný v predmetnom konaní aj napriek

vyslovenému právnemu názoru Krajského súdu v Prešove v rozsudku

z 23. marca 2010, prijal v liste vydanom 7. októbra 2010 nesprávny právny názor,

v zmysle ktorého nemal krajský súd preukázané, ţe ţalovaný konal správne

a zákonne pri vydaní predmetného listu. Ako vyplýva z listinných dôkazov, ktoré

sú obsahom administratívneho spisu, otec ţalobcu svojou ţiadosťou zo dňa 5.2.1946

poţiadal príslušnú Okresnú správnu komisiu v Sabinove o vyslovenie či mu bolo

zachované československé štátne občianstvo v zmysle § 2 ods. 2 ústavného dekrétu.

Podľa názoru krajského súdu sa mal ţalovaný s uvedeným listinným dôkazom

v spojení s ďalšími ustanoveniami ústavného dekrétu zaoberať a skúmať skutočnosti,

či zo strany ţalobcu bolo preukázané splnenie hmotnoprávnych predpokladov

zachovania československého štátneho občianstva podľa ustanovení ústavného

5

dekrétu a to tak otcovi ako aj ţalobcovi, nakoľko súčasťou ţiadosti o vyslovenie

zachovania československého štátneho občianstva bol aj ţalobca, vtedy ako maloletý

uvedený v predmetnej ţiadosti.

Krajský súd sa stotoţnil s tvrdením ţalobcu v tom zmysle, ţe o ţiadosti

ţalobcu o zachovanie československého štátneho občianstva nebolo do dnešného dňa

rozhodnuté. Táto skutočnosť však nemôţe byť pre ţalobcu príťaţou.

Krajský súd pritom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ÚS“) č. -50 zo dňa 27.4.2010, v ktorom išlo o totoţný

prípad, ako je tomu v predmetnom konaní, podľa ktorého z citovaných ustanovení

ústavného dekrétu moţno povaţovať rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej

pôsobnosti tohto právneho predpisu do dvoch skupín. Prvou skupinou boli osoby,

ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo

nestratili, pretoţe splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 o ds. 1

ústavného dekrétu a na účely zachovania štátneho občianstva podali ţiadosť podľa

§ 2 ods. 2. Druhou skupinou boli osoby, ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej

alebo maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale podľa § 3 ústavného

dekrétu mohli poţadovať vrátenie štátneho občianstva.

Podľa názoru krajského súdu, v predmetnej veci je ţalobca osobou, ktorej sa

týka prvá skupina, teda osobou, ktorá sa hlásila k nemeckej alebo maďarskej

národnosti, ale štátne občianstvo nestratila. Otec ţalobcu, ako vyplýva z podanej

ţiadosti podľa § 2 ods. 2 ústavného dekrétu, na účel zachovania štátneho občianstva

predmetnú ţiadosť podal a nebolo jeho vinou a uţ vôbec nie vinou maloletého

ţalobcu, ţe o tejto ţiadosti v čase jej podania, resp. v období keď sa o nej malo

rozhodnúť nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo zachované aj

u maloletého ţalobcu. Ako vyplýva z citovaného ústavného nálezu, dôkazné bremeno

týkajúce sa štátneho občianstva ţiadateľa, u ktorého prichádza do úvahy aplikácia

právneho reţimu zakotveného v ústavnom dekréte, nemusí spočívať výlučne

na pleciach tohto ţiadateľa. Ak teda konkrétna osoba nemeckej národnosti alebo

maďarskej národnosti splnila všetky formálne podmienky na deklarovanie

zachovania štátneho občianstva alebo na konštatovanie o jeho vrátení, bolo

6

povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej ţiadosti rozhodnúť. Táto povinnosť sa

pri prvej skupine osôb prejavila aj zakotvením právnej domnienky zachovania

štátneho občianstva aţ do rozhodnutia o ţiadosti konkrétnej osoby. Ak si teda štát

prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť

o ţiadosti určitej osoby, hľadelo sa na ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila.

A tak tomu bolo podľa názoru krajského súdu aj u otca ţalobcu a u ţalobcu samého.

Preto ak ţalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo u ţalobcu bolo

zachované, resp. nebolo zachované a či ţiadosti o štátne občianstvo vyhovie alebo

nevyhovie, bolo jeho prvoradou úlohou právne relevantným spôsobom preukázať,

či k strate štátneho občianstva u ţalobcu naozaj došlo a na základe čoho.

V tejto súvislostí opätovne krajský súd poukázal a zdôraznil, ţe zdôvodnenie

právneho záveru o strate štátneho občianstva ţalobcu v predmetnom liste bolo

nesprávne a nedostatočné. Podľa jeho názoru skutočnosť, ţe Povereníctvo vnútra

v Bratislave odvolanie otca ţalobcu nevybavilo na základe toho, aby posúdilo

predmetné odvolanie v zmysle príslušných ustanovení ústavného dekrétu, ale vrátilo

spisový materiál ONV s doţiadaním, či si otec ţalobcu uplatnil nárok na slovenské

štátne občianstvo v zmysle o štátnom občianstve osôb

maďarskej národnosti (ďalej len „“), pretoţe medzičasom tento

zákon nadobudol účinnosť, neznamená, ţe o štátnom občianstve otca ţalobcu bolo

rozhodnuté podľa . Navyše táto skutočnosť nemala ţiadny vplyv

na podstatu pôvodnej ţiadosti, ktorú podal otec ţalobcu podľa ust. § 2 ods. 2

ústavného dekrétu. O tejto ţiadosti, ktorej súčasťou bol aj maloletý ţalobca,

príslušné štátne resp. správne orgány nerozhodli. Skutočnosť, ţe listom

z 10. februára 1949 oznámil ONV v Sabinove Povereníctvu vnútra v Bratislave,

ţe G. P. st. si uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle

a bol mu vydaný výrok podľa tohto zákona, bola vo vzťahu

k pôvodnej ţiadosti z 5. februára 1946 irelevantná, nakoľko v predmetnej veci išlo

o zachovanie československého štátneho občianstva, nie o jeho vrátenie.

7

Táto základná skutočnosť je podľa názoru krajského súdu podstatným

rozdielom medzi príslušnými ustanoveniami ústavného dekrétu a ustanoveniami

Odôvodnenie nevyhovenia ţiadosti ţalobcu tou skutočnosťou, ţe otec ţalobcu

a ţalobca boli v roku 1940 pri sčítaní ľudu prihlásení k osobám maďarskej národnosti

je podľa názoru krajského súdu odôvodnením nepostačujúcim a navyše sa ţalovaný

neriadil právnym názorom Krajského súdu v Prešove, vysloveným v rozsudku

z 23. marca 2010.

S poukazom na obsah vyššie uvedeného nálezu ÚS krajský súd skonštatoval,

ţe tak štátne orgány, ako aj správne orgány konajúce vo veci zachovania štátneho

občianstva ţalobcu, dôsledne nerešpektovali účel, podstatu a význam ústavného

dekrétu. Ak totiţ tento právny predpis mal za cieľ odňať československé štátne

občianstvo osobám kolaborujúcim s fašistickým reţimom, nie osobám hlásiacim sa

k inej národnosti, čo vyplýva z moţnosti zachovania i vrátenia štátneho občianstva

týmto osobám, mali podľa toho aj orgány v jednotlivých prípadoch rozhodovať.

Podľa názoru krajského súdu, s ohľadom na názor vyslovený vo vyššie uvedenom

náleze ÚS, nemoţno jeho ustanovenia interpretovať tak, ţe to bude mať vo svojej

podstate za následok vyvodenie právnych následkov voči osobám za kolaboráciu,

ktorej sa ako maloleté objektívne nemohli dopustiť a s totalitným reţimom

spolupracovať. Takýto výklad by nemohol spĺňať poţiadavku ústavnej konformity.

Krajský súd skonštatoval, ţe v prejednávanom prípade príslušné štátne orgány

podľa ustanovení ústavného dekrétu vôbec nerozhodli o ţiadosti o zachovanie

štátneho občianstva, ktorá bola otcom ţalobcu a samotným ţalobcom podaná, čo

je v príkrom rozpore s poţiadavkou spravodlivého usporiadania pomerov ţalobcu

a vo svojej podstate aj v rozpore s kvalitou právneho štátu ( SR).

Neskorší záver orgánov toho istého štátu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno

práve v tejto súvislosti s tvrdením o zachovaní štátneho občianstva je rozporuplné.

Pokiaľ ide o druhú podmienku nevyhovenia ţiadosti, ktorú ţalovaný

zdôrazňuje, ţe ţalobca nemal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, pretoţe sa

ešte v roku 1943 vysťahoval mimo územia Československej republiky, krajský súd

8

poukázal na to, ţe podmienku štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu

nemoţno podľa ustanovení ústavného dekrétu posudzovať izolovane. Ako vyplýva

z ust. § 2 ods. 2 ţiadosť o zistenie, ţe československé štátne občianstvo je zachované

sa podáva do 6 mesiacov od začiatku účinnosti tohto ústavného dekrétu u miestne

príslušného okresného národného výboru, alebo ak ţije ţiadateľ v cudzine

na zastupiteľskom úrade. Rozhoduje o nej krajský národný výbor na návrh okresného

národného výboru. Tieto osoby sa aţ do rozhodnutia o ţiadosti povaţujú

za československých štátnych občanov, ak vydá okresný národný výbor alebo

zastupiteľský úrad osvedčenie o okolnostiach uvedených v predchádzajúcom odseku.

Ďalej z § 4 ods. 2 vyplýva, ţe ţiadosti, podľa § 3, ktoré podajú manţelky a maloleté

deti československých štátnych občanov, sú posudzované blahovoľne.

Aţ do rozhodnutia o nich sú ţiadatelia povaţovaní za československých štátnych

občanov. Z uvedeného je zrejmé, ţe podľa citovaných ustanovení ústavného dekrétu,

u osoby, o ktorej sa rozhodovalo, či má alebo nemá zachované štátne občianstvo,

nebol podmienkou trvalý pobyt. V tejto súvislosti krajský súd skonštatoval, ţe

v administratívnom spise sa nenachádza ţiadny doklad o tom, ţe by ţalovaný skúmal,

či okrem otca ţalobcu podala ţiadosť v zmysle § 2 ods. 2 ústavného dekrétu aj matka

maloletého ţalobcu na zastupiteľskom úrade v Rakúsku, resp. USA.

Z uvedených dôvodov krajský súd po preskúmaní listu ţalovaného v medziach

a z dôvodov uvedených v ţalobe dospel k záveru, ţe vydaný list vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci, nerešpektoval názor vyslovený

v predchádzajúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove, a preto ho podľa § 250j

ods. 2 písm. a) zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a ţalobcovi,

ktorý mal v konaní úspech priznal ich náhradu.

Včas podaným odvolaním ţalovaný ţiadal, aby najvyšší súd napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil, konanie zastavil a účastníkom konania nepriznal

náhradu trov konania. Podľa jeho názoru krajský súd dospel na zá klade vykonaných

9

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho záveru a v konaní došlo k vydám uvedeným v .

Predovšetkým namietal, ţe vydanie osvedčenia o štátnom občianstve

Slovenskej republiky je administratívny úkon a nie rozhodovanie o tom či ţiadateľ

je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky – rozhodovanie o statuse,

preto aj vydávanie osvedčenia je v zmysle o štátnom

občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o štátnom občianstve“) vyňaté zo všeobecného predpisu o správnom konaní, lebo sa

nerozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach konkrétneho

subjektu. Osvedčenie o štátnom občianstve sa vydáva na potvrdenie určitej

skutočnosti, o ktorej nie sú pochybnosti a nie je úlohou správneho orgánu

odstraňovať pri osvedčovaní prípadné pochybnosti o existencii alebo neexistencii

štátneho občianstva. Správny orgán môţe teda osvedčenie vydať alebo nevydať.

Ak sa teda ţalobca domnieva, ţe je štátnym občanom Slovenskej republiky , mal by

sa svojho nároku domáhať v občianskoprávnom konaní ţalobou o určenie či má alebo

nemá štátne občianstvo Slovenskej republiky a nie domáhať sa vydania osvedčenia

o štátnom občianstve. Osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky

je verejná listina, ktorou sa preukazuje skutočnosť, ţe určitá fyzická osoba

je štátnym občanom Slovenskej republiky. Správny orgán konajúci o vydaní tohto

osvedčenia na základe posúdenia relevantných právnych predpisov a vydaných

dokladov a listín osvedčí, ţe konkrétna osoba je štátnym občanom Slovenskej

republiky, ak to preukazujú uvedené dokumenty. Osvedčenie o štátnom občianstve

Slovenskej republiky je deklaratórnym aktom existencie štátneho občianstva

Slovenskej republiky ku dňu jeho vydania s platnosťou na šesť mesiacov. Ak sa

zistilo, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, správny orgán

v sídle kraja ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej

republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemoţno ţiadosti o jeho vydanie

vyhovieť. Z uvedeného vyplýva, ţe správny orgán pri vydaní osvedčenia vychádza

z platných právnych predpisov príslušného obdobia a dokladov, rozhodnutí a listín

na ich základe vydaných, pričom tieto dokumenty nemá oprávnenie posudzovať

10

z hľadiska ich súladu s hmotným a procesným právom platným v čase ich vydania.

Na takéto konanie nemá správny orgán konajúci o vydaní osvedčenia o štátnom

občianstve Slovenskej republiky ţiadnu zákonnú kompetenciu. Podľa jeho názoru

krajský súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a je zo súdneho

preskúmavania pojmovo vylúčená.

Ďalej poukázal na to, ţe v administratívnom konaní bolo nepochybne

preukázané, ţe ţiadateľ stratil československé štátne občianstvo ako osoba

maďarskej národnosti podľa § 1 ods. 2 ústavného dekrétu a keďţe od roku 1943,

kedy ilegálne vycestoval do Rakúska, ţil v cudzine (najprv študoval na škole v P.

a na fakulte v L. a po roku 1950 sa odsťahoval aj s matkou do W. USA; tieto

skutočnosti uviedol ţalobca vo svojom ţivotopise ku ţiadosti o udelenie štátneho

občianstva SR zo 14.12.2004, ktorý vlastnoručne podpísal), otec ţalobcu nemal

právo podať ţiadosť v mene svojho syna na okresnom národnom výbore, lebo tento

nebol na podanie ţiadosti miestne príslušný, pričom na miestne a vecne príslušnom

zastupiteľskom úrade ţiadosť podaná nebola, čo bolo dôkladne preskúmané

v archívoch, kde sa takáto ţiadosť nenašla, čo nespochybňuje ani ţalobca. Preto ani

nemohlo byť vydané osvedčenie o dočasnom zachovaní československého štátneho

občianstva ţalobcovi. Podľa názoru ţalovaného, ţalobca si bol skutočnosti, ţe stratil

československé štátne občianstvo, vedomý, lebo dňa 14.12.2004 podal na Krajskom

úrade v Prešove ţiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, ktorá

bola zamietnutá rozhodnutím č. 219191-2UU3/U2232 z 24. marca 2005 a konanie

bolo zastavené, nakoľko ţiadateľ vzal ţiadosť späť.

Skutočnosť, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky podľa

názoru ţalovaného potvrdilo aj Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky

tým, ţe ţiadateľovi dňa 29.6.2005 vydalo preukaz zahraničného Slováka. Podľa § 2

ods. 1 o zahraničných Slovákoch je zahraničným Slovákom

osoba, ktorej je priznané postavenie zahraničného Slováka po dľa tohto zákona. Podľa

§ 2 ods. 2 tohto zákona postavenie zahraničného Slováka moţno priznať

za podmienok ustanovených v tomto zákone osobe, ktorá nie je štátnym občanom

Slovenskej republiky, ak má slovenskú národnosť alebo slovens ký etnický pôvod

11

a slovenské kultúrno-jazykové povedomie. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţiadateľovi

bolo priznané postavenie zahraničného Slováka na základe ţiadosti, v ktorej

preukázal, ţe je štátnym občanom USA, čo je uvedené aj na vydanom preukaze

zahraničného Slováka z 29.6.2005.

Ţalovaný nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe prípad W. F. K. (vyššie

uvedený nález ÚS) je totoţný s prípadom ţalobcu. V prípade K. ide o konanie na

Obvodnom pozemkovom úrade vo veci reštitúcie, pričom ide o preskúmavanie

neprávoplatného rozhodnutia podľa tretej hlavy piatej časti a nie o konanie

o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. To, ţe otcovi

ţalobcu bolo zrušené osvedčenie o dočasnom zachovaní československého štátneho

občianstva uznesením č. 396/1948 z 13.8.1948, je nezvratné, je potrebné to

rešpektovať a tento fakt nemoţno nijako revidovať. Následne bolo preukázané, ţe

otec ţalobcu nadobudol československé štátne občianstvo ku dňu 17.11.1948 podľa

, čo potvrdil aj sám ţalobca v konaní o ţiadosti o udelenie

štátneho občianstva Slovenskej republiky vo svojom odvolaní proti zamietnutiu

ţiadosti z 12. apríla 2005, kde naďalej ţiadal o udelenie štátneho občianstva

Slovenskej republiky.

Proti zrušeniu osvedčenia o dočasnom zachovaní československého štátneho

občianstva uznesením č. 396/1948 z 13.8.1948 podal otec ţalobcu odvolanie.

Povereníctvo vnútra v Bratislave postupovalo podľa názoru ţalovaného správne, keď

posudzovalo ako predbeţnú otázku skutočnosť, ţe otec ţalobcu nadob udol dňa

17.11.1948 československé štátne občianstvo. Vzhľadom k tomu, ţe uţ bol

československým štátnym občanom, nebolo moţné pokračovať v konaní o zachovaní

československého štátneho občianstva, pretoţe jeho občianskoprávny status bol uţ

stanovený na základe jeho vlastného rozhodnutia. Otcov občiansky status však nemal

vplyv na štátne občianstvo ţalobcu, nakoľko podľa § 4 ods. 1 ústavného dekrétu sa

neplnoleté deti posudzovali samostatne a podľa sa

vyţadovalo bydlisko na území Československej republiky, čo ţiadateľ nespĺňal.

Na záver ţalovaný zdôraznil, ţe v súlade s ust.

Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej

12

len „zákon o štátnom občianstve“) ak sa ţiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii

nadobudnutia a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú

pochybnosti o jeho štátnom občianstve, obvodný úrad v sídle kraja poţiada

ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej

republiky. V prípade, ţe Ministerstvo vnútra SR takýto súhlas nevydá, je správny

orgán týmto stanoviskom viazaný a teda nemôţe nezávisle od právneho názoru

MV SR vydávať svoj vlastný právny názor. Správny orgán konajúci o ţiadosti

o vydanie štátneho občianstva tento právny názor MV SR vo svojom rozhodnutí

uvádza, pretoţe odôvodnenie nesúhlasu uvedené v stanovisku MV SR je tým

právnym názorom, na základe ktorého sa ţiadosti nevyhovuje.

Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 1. augusta 2011 ţiadal rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom zdôraznil, ţe krajský súd sa

v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu

a ţe ţalovaný v odvolaní neuvádza ţiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo

potrebné sa vyjadriť. Podľa jeho názoru je skutočne neúctou tohto orgánu, keď

protifašistický odboj jeho otca hodnotí z pohľadu právnych predpisov vydaných

po roku 1948. Výklad ţalovaného týkajúci sa vzťahu medzi ústavným dekrétom

a je podľa názoru ţalobcu nelogický, krajský súd správne

poukazuje na rozhodnutie Okresného ľudového súdu v Sabinove z 5.11.1945, ktorým

bol otec ţalobcu ako občan československého národa spod obţaloby oslobodený

a ostatné ţalovaným uvádzané argumenty v jeho odvolaní sú len manévrom

na odvedenie pozornosti súdu od skutočnej neochoty a neústupčivosti odporcu, vydať

ţalobcovi osvedčenie o štátnom občianstve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa ,

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa v spojení s veta prvá , bez nariadenia

pojednávania, podľa a v spojení s veta prvá

s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred

13

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk, a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. marca 2012 podľa a v spojení

s veta prvá .

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ods. 3 rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi

v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 245 ods. 1 pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi

súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie

opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený

osobitný postup.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva ide.

Predmetom súdneho preskúmania je list ţalovaného, ktorým oznámil

ţalobcovi, ţe zamieta jeho ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve

Slovenskej republiky.

Podľa § 9a písm. a) zákona o štátnom občianstve, štátne občianstvo Slovenskej

republiky sa preukazuje platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky.

Podľa ods. 2 osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva príslušný

obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej ţiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom

14

občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na obvodnom úrade v sídle kraja,

diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.

Podľa ods. 5 ak sa ţiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii nadobudnutia a straty

štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom občianstve,

obvodný úrad v sídle kraja poţiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom

občianstve Slovenskej republiky.

Podľa ods. 8 ak sa zistilo, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky,

obvodný úrad v sídle kraja ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej

republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemoţno ţiadosti vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok

krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotoţňuje v celom

rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti povaţuje za vhodné doplniť nasledovné:

Pokiaľ ţalovaný namietal nedostatok právomoci krajského súdu vo veci

rozhodnúť, odvolací súd pripomína, ţe touto otázkou sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky uţ zaoberal a v uznesení sp. zn. z 24. septembra 2008

vyslovil záväzný právny názor, prečo takýto list nemôţe byť vylúčený zo súdneho

prieskumu. Odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od právneho názoru uţ

vysloveného a to napriek tomu, alebo práve preto, ţe medzičasom došlo k novele

zákona o štátnom občianstve, ktorá v § 15 explicitne vylúčila subsidiaritu Správneho

poriadku v konaní podľa tretej časti zákona o štátnom občianstve.

Štátne občianstvo Slovenskej republiky je chránené Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a v zmysle § 9a ods. 1 písm. a) zákona o štátnom

občianstve sa preukazuje platným osvedčením. Pokiaľ ţiadateľo vi nie je osvedčenie

vydané, nemôţe preukázať, ţe je štátnym občanom Slovenskej republiky. Preto ak

ţiadateľ tvrdí, ako je tomu v prejednávanom prípade, ţe nikdy československé štátne

občianstvo nestratil, je povinnosťou správnych orgánov – ţalovaného a Ministerstva

15

vnútra Slovenskej republiky, aby v konaní podľa § 9a zákona o štátnom občianstve

túto skutočnosť preverili a o nej rozhodli.

Táto povinnosť vyplýva z § 9a ods. 8, pričom z hľadiska právneho postavenia

ţalobcu je irelevantné, či skutočnosti ohľadne straty resp. zachovania občianstva

zisťuje ţalovaný sám, alebo prevezme argumentáciu obsiahnutú v stanovisku

ministerstva vnútra, ktoré, ako tomu bolo v predmetnom prípade, bolo podkladom

pre rozhodnutie ţalovaného.

Nedostatky právnej úpravy a vágnosť ustanovení § 9a zákona o štátnom

občianstve nemôţu byť na ťarchu ţalobcu.

Odvolací súd pripomína, ţe pokiaľ názor ţalovaného vychádza zo stanoviska

ministerstva vnútra, potom aj toto stanovisko v zmysle

je predmetom súdneho prieskumu a v prípade, ak dôjde k zrušeniu rozhodnutia

ţalovaného v súdnom konaní, je právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom

rozsudku viazaný nielen ţalovaný, ale aj ministerstvo vnútra ( ).

Túto skutočnosť povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj vzhľadom

na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený uţ v rozsudkoch 3Scud/1/2007-

91 z 9.decembra 2008 ako aj -83 z 23. marca 2010.

Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe otec ţalobcu nemal právo podať ţiadosť

o zistenie, ţe sa mu zachováva československé štátne občianstvo aj v mene svojho

syna na okresnom národnom výbore podľa § 2 ústavného dekrétu, toto tvrdenie

ţalovaného nemá oporu v ústavnom dekréte. Je síce pravdou, ţe ţalobca sa v čase

podania ţiadosti jeho otcom nachádzal mimo územia Československa, avšak

zo spisového materiálu nevyplýva, ţe by bol otec ţalobcu pozbavený rodičovských

práv, resp. ţe by nebol zákonným zástupcom maloletého ţalobcu. Navyše, podľa § 4

ods. 1 sa ţiadosti maloletých detí posudzovali samostatne, pričom ústavný dekrét

16

neriešil otázku, ktorý z rodičov mal resp. mohol uvedenú ţiadosť podať.

Aj v prípade, ţe bola ţiadosť podaná na zastupiteľskom úrade, o nej rozhodoval

krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru, ako vyplýva z § 2

ods. 2. Preto aj v prípade, ak by mal platiť výklad ţalovaného, ţe ţiadosť

o zachovanie československého štátneho občianstva ţalobcu bola podaná na miestne

nepríslušnom úrade, v konečnom dôsledku o nej rozhodoval vecne aj miestne

príslušný orgán.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe o ţiadosti ţalobcu o zachovanie

československého štátneho občianstva do dnešného dňa právoplatne ro zhodnuté

nebolo. Prípad, ktorý posudzoval vo svojom náleze č. -50 zo dňa

27.4.2010 ústavný súd sa síce týkal reštitučných nárokov, avšak v otázke zisťovania

štátneho občianstva reštituenta išlo o vec totoţnú s prejednávanou vecou, preto

odvolací súd poukazuje na tento nález, ako aj citované odseky uvedené v odôvodnení

rozsudku krajského súdu, s ktorými sa plne stotoţňuje. Tvrdenie ţalovaného, ţe išlo

o úplne iné skutkové okolnosti nemá oporu v spisovom materiály a predloţených

dokumentoch.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je ţalobca osobou, ktorá sa hlásila

k maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestratila. Otec ţalobcu, ako vyplýva

z podanej ţiadosti podľa § 2 ods. 2 ústavného dekrétu, na účel zachovania štátneho

občianstva predmetnú ţiadosť podal a nebolo jeho vinou a uţ vôbec nie vinou

maloletého ţalobcu, ţe o tejto ţiadosti v čase jej podania, resp. v období, keď sa

o nej malo rozhodnúť, nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo

zachované aj u maloletého ţalobcu. Ak si teda štát prostredníctvom príslušných

štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o ţiadosti určitej osoby, hľadelo sa

na ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. A tak tomu bolo u otca ţalobcu

aj u ţalobcu samého. Preto ak ţalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo

u ţalobcu bolo zachované, resp. nebolo zachované a či ţiadosti o štátne občianstvo

17

vyhovie alebo nevyhovie, bolo jeho prvoradou úlohou právne relevantným spôsobom

preukázať, či k strate štátneho občianstva u ţalobcu naozaj došlo a na základe čoho.

Rozhodnutie o priznaní štátneho občianstva ţalobcovmu otcovi podľa zák.

č. nemohlo mať ţiaden vplyv na situáciu ţalobcu, nakoľko toto sa

týkalo len ţalobcovho otca a táto skutočnosť nemala ţiadny vplyv na podstatu

pôvodnej ţiadosti, minimálne v tej časti, ktorá sa týkala ţalobcu.

Pokiaľ ide o ostatné námietky uvádzané v odvolaní, tieto uţ boli niekoľkokrát súdmi

viacerých inštancií zodpovedané, a preto odvolací súd nepovaţuje za potrebné sa k nim

vyjadriť. Navyše, pre posúdenie predmetného prípadu nie sú rozhodujúce.

Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, ţe krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania.

Skutočnosti, ktorými ţalovaný v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totoţné s námietkami, ktoré

ţalovaný namietal uţ v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náleţite

vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalovaného

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Prešove ako vecne správny podľa a potvrdil.

V ďalšom konaní bude povinnosťou správnych orgánov rešpektovať záväzný právny

názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v intenciách tohto rozsudku v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove a právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky vysloveným v náleze č. -50 z 27. apríla 2010 o ţiadosti ţalobcu

opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodniť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa v spojení

s veta prvá a a priznal úspešnému ţalobcovi titulom

18

náhrady trov právneho zastúpenia sumu 75,48 € za jeden úkon právnej pomoci (zaslanie

vyjadrenia k odvolaniu) vo výške 55,49 € + 7,41 € reţijný paušál + 20% DPH.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 21. marca 2012

JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth