Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)d34/383422.b335e3.pdf
PDF · 207.43 KB
No categories available
2Sžo/42/2011
Najvyšší súd 2Sţo/42/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci ţalobcu: F. W., rod. G. P., nar. X., trvale
bytom X., právne zastúpený: JUDr. Jozefom Mikloško, advokát so sídlom v Prešove,
Sládkovičova ul. č. 8, Prešov, proti ţalovanému: Obvodný úrad Prešov, Námestie
mieru č. 3, Prešov, o preskúmanie zákonnosti vydaného listu a postupu ţalovaného
zo 7. októbra 2010, pod č. 2010/00006, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove č. k. 6Scud/2/2010 - 57 z 20. mája 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 6Scud/2/2010 - 57 z 20. mája 2011, p o t v r d z u j e .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 75,48 €
na účet právneho zástupcu ţalobcu JUDr. Jozefa Mikloška, do troch dní od doručenia
rozsudku.
2
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 6Scud/2/2010 – 57 z 20. mája 2011,
zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
list ţalovaného zo 7. októbra 2010, pod č. 2010/00006, ktorým ţalovaný rozhodol
tak, ţe ţiadosť ţalobcu o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve zamietol a vec
vrátil ţalovanému na ďalšie konanie, nakoľko dospel k záveru, ţe napadnutý list
ţalovaného, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nebol v súlade
so zákonom a vychádzal z nesprávneho právneho názoru.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe 5. februára 1946 otec
ţalobcu, G. P., hospodár v N.M., okres S.S. podal na Okresnom národnom výbore
v Sabinove ţiadosť o zistenie, ţe sa mu zachováva československé štátne občianstvo
podľa Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. (ďalej len „ústavný
dekrét“), o vydanie osvedčenia, ţe aţ do vybavenia tejto ţiadosti má sa povaţovať
za československého štátneho občana. Ako vyplýva z predmetnej ţiadosti, do tohto
osvedčenia ţiadal otec ţalobcu poňať aj jeho maloletého syna G. P. ml., nar. X. v K.
- ţalobcu. O tejto ţiadosti rozhodla Rada ONV v Sabinove, ktorá vydala uznesenie
č. 1005/1946, ktorým predmetnú ţiadosť otca ţalobcu zamietla. Dňa 29.10.1946
podal otec ţalobcu odvolanie voči výmeru č. 6118/1946 zo dňa 2.10.1946 a tomuto
odvolaniu bolo vyhovené a došlo k zrušeniu uznesenia č. 1005/1946 uznesením Rady
ONV č. 1409/1946. Na základe ţiadosti Povereníctva vnútra v Bratislave dňa
19.5.1948, ktorým bolo poţiadané ONV v Sabinove o revíziu vydania osvedčenia
o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva u otca ţalobcu,
Okresná správna komisia v Sabinove vydala na základe revízie vykonanej dňa
13.8.1948 uznesenie č. 396/1948 zo dňa 13.8.1948 o zrušení osvedčenia pod „B“
č. 1660 o zachovaní štátneho občianstva otca ţalobcu, v zmysle § 2 ústavného
dekrétu, aj uznesenia č. 1409/1946 a ponechala v platnosti uznesenie č. 1005/1946
zo dňa 6.9.1946. Ako dôvod sa uvádza, ţe otec ţalobcu ako osoba maďarskej
národnosti nepreukázal, ţe bol verný Československej republike a nezúčastnil sa
činne boja za jej oslobodenie, ani netrpel pod nacistickým alebo fašistickým terorom.
3
Súčasťou tohto odôvodnenia je aj upovedomenie o tom, ţe G. P. má vrátiť
tunajšiemu úradu osvedčenie „B“ č. 1660. Čo sa týka osvedčenia pod „B“ č. 1660,
predmetné osvedčenie sa v spise nenachádza.
Proti tomuto rozhodnutiu podal otec ţalobcu odvolanie, ktoré bolo postúpené
dňa 21.9.1948 Povereníctvu vnútra v Bratislave. Vtedajšie povereníctvo vnútra
vrátilo spisový materiál ONV v Sabinove s doţiadaním, či si otec ţalobcu uplatnil
nárok na československé štátne občianstvo aj v zmysle zákona č. 245/1948 Zb.
o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti, keďţe medzičasom tento zákon
nadobudol účinnosť. Ako vyplýva z administratívneho spisu, Okresný národný výbor
v Sabinove listom zo dňa 10.2.1949 Povereníctvu vnútra v Bratislave oznámil,
ţe G. P., otec ţalobcu si uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle
zákona č. 245/1948 Zb. a otcovi ţalobcu bol vydaný výrok podľa § 2 citovaného
zákona. Ďalej vyplýva z administratívneho spisu, ţe miestny Národný výbor v M.N.
pod č. 912/1946 vydal dňa 26.6.1946 svedectvo mravnej zachovalosti, ktorým
dosvedčil, ţe G. P., obyvateľ v M.N., nar. X. v Ţ. je mravne zachovalý a dosiaľ
trestaný nebol.
Z rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru
Prešov zo dňa 26.8.1948 pod č. Kom 10/46-III vyplýva, ţe komisia zriadená podľa
§ 1 ods. 7 a 8 Nariadenia č. 104/1945 Zb. rozhodla o tom, ţe I. P. st., K. P. rod. S.,
G. P. mal., I. P. mal. sú obyvatelia, ktorých treba povaţovať podľa Nariadenia
č. 104/1945 Zb. za osoby národnosti maďarskej. Podľa § 2 citovaného nariadenia,
majetok patriaci vlastníckym právom I. P. st. a K. P. sa povaţuje za skonfiškovaný
ku dňu 1.3.1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci
na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.
Z písomného potvrdenia Krajského národného výboru v Prešove zo dňa
21.6.1951 pod VII/FNO-193.0-1951/819 vyplýva, ţe oddelenie finančného referátu
ţiadalo, aby bol okamţite prevedený súpis inventárneho hnuteľného majetku u G. P.
v M.N. Akonáhle bude súpis urobený, menovaný sa môţe vysťahovať so všetkým
zariadením, ktoré bude podchytené v inventárnej zápisnici. Toto stanovisko
tunajšieho oddelenia sa muselo zaujať z dôvodu toho, ţe menovaný preukázal, ţe
4
v roku 1946 bolo mu vydané osvedčenie podľa § 2 ústavného dekrétu a tieţ
československým občianstvom.
V administratívnom spise sa taktieţ nachádza kópia rozsudku Okresného
ľudového súdu v Sabinove zo dňa 5.11.1945, ktorým bol otec ţalobcu ako obyvateľ
M., národnosti maďarskej, štátny občan Československého národa, oslobodený
z trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu podľa § 3 a § 4 Nariadenia č. 33/1945
Zb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov
a o zriadení ľudového súdnictva. Z odôvodnenia rozsudku okrem iného vyplýva, ţe
z vykonaného dokazovania, hlavne výpoveďami svedkov, súd dospel k presvedčeniu
a mal dokázané, ţe obţalovaný vedel o mnohých ilegálnych pracovníkoch, ktorým
všemoţne ako mohol pomáhal a keby bol býval nepriateľom mohol týmto uškodiť,
ale tento práveţe opačne pomáhal a pomáhal aj takým, ktorých vôbec nepoznal
a kaţdému, kto sa k nemu obrátil o pomoc, keď mohol vyhovel a pomohol.
Písomnou ţiadosťou z 28. novembra 2005 sa ţalobca obrátil na Krajský úrad
v Prešove, odbor štátneho občianstva a matrík a ţiadal o osvedčenie štátneho
občianstva z dôvodu, ţe československé štátne občianstvo mu bolo zachované
uznesením Rady ONV v Sabinove pod č. 1409 z 13.12.1946.
Krajský súd poukázal na to, ţe ţalovaný v predmetnom konaní aj napriek
vyslovenému právnemu názoru Krajského súdu v Prešove v rozsudku 3Scud 10/2009
z 23. marca 2010, prijal v liste vydanom 7. októbra 2010 nesprávny právny názor,
v zmysle ktorého nemal krajský súd preukázané, ţe ţalovaný konal správne
a zákonne pri vydaní predmetného listu. Ako vyplýva z listinných dôkazov, ktoré
sú obsahom administratívneho spisu, otec ţalobcu svojou ţiadosťou zo dňa 5.2.1946
poţiadal príslušnú Okresnú správnu komisiu v Sabinove o vyslovenie či mu bolo
zachované československé štátne občianstvo v zmysle § 2 ods. 2 ústavného dekrétu.
Podľa názoru krajského súdu sa mal ţalovaný s uvedeným listinným dôkazom
v spojení s ďalšími ustanoveniami ústavného dekrétu zaoberať a skúmať skutočnosti,
či zo strany ţalobcu bolo preukázané splnenie hmotnoprávnych predpokladov
zachovania československého štátneho občianstva podľa ustanovení ústavného
5
dekrétu a to tak otcovi ako aj ţalobcovi, nakoľko súčasťou ţiadosti o vyslovenie
zachovania československého štátneho občianstva bol aj ţalobca, vtedy ako maloletý
uvedený v predmetnej ţiadosti.
Krajský súd sa stotoţnil s tvrdením ţalobcu v tom zmysle, ţe o ţiadosti
ţalobcu o zachovanie československého štátneho občianstva nebolo do dnešného dňa
rozhodnuté. Táto skutočnosť však nemôţe byť pre ţalobcu príťaţou.
Krajský súd pritom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ÚS“) č. III. ÚS 346/09-50 zo dňa 27.4.2010, v ktorom išlo o totoţný
prípad, ako je tomu v predmetnom konaní, podľa ktorého z citovaných ustanovení
ústavného dekrétu moţno povaţovať rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej
pôsobnosti tohto právneho predpisu do dvoch skupín. Prvou skupinou boli osoby,
ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo
nestratili, pretoţe splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 o ds. 1
ústavného dekrétu a na účely zachovania štátneho občianstva podali ţiadosť podľa
§ 2 ods. 2. Druhou skupinou boli osoby, ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej
alebo maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale podľa § 3 ústavného
dekrétu mohli poţadovať vrátenie štátneho občianstva.
Podľa názoru krajského súdu, v predmetnej veci je ţalobca osobou, ktorej sa
týka prvá skupina, teda osobou, ktorá sa hlásila k nemeckej alebo maďarskej
národnosti, ale štátne občianstvo nestratila. Otec ţalobcu, ako vyplýva z podanej
ţiadosti podľa § 2 ods. 2 ústavného dekrétu, na účel zachovania štátneho občianstva
predmetnú ţiadosť podal a nebolo jeho vinou a uţ vôbec nie vinou maloletého
ţalobcu, ţe o tejto ţiadosti v čase jej podania, resp. v období keď sa o nej malo
rozhodnúť nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo zachované aj
u maloletého ţalobcu. Ako vyplýva z citovaného ústavného nálezu, dôkazné bremeno
týkajúce sa štátneho občianstva ţiadateľa, u ktorého prichádza do úvahy aplikácia
právneho reţimu zakotveného v ústavnom dekréte, nemusí spočívať výlučne
na pleciach tohto ţiadateľa. Ak teda konkrétna osoba nemeckej národnosti alebo
maďarskej národnosti splnila všetky formálne podmienky na deklarovanie
zachovania štátneho občianstva alebo na konštatovanie o jeho vrátení, bolo
6
povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej ţiadosti rozhodnúť. Táto povinnosť sa
pri prvej skupine osôb prejavila aj zakotvením právnej domnienky zachovania
štátneho občianstva aţ do rozhodnutia o ţiadosti konkrétnej osoby. Ak si teda štát
prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť
o ţiadosti určitej osoby, hľadelo sa na ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila.
A tak tomu bolo podľa názoru krajského súdu aj u otca ţalobcu a u ţalobcu samého.
Preto ak ţalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo u ţalobcu bolo
zachované, resp. nebolo zachované a či ţiadosti o štátne občianstvo vyhovie alebo
nevyhovie, bolo jeho prvoradou úlohou právne relevantným spôsobom preukázať,
či k strate štátneho občianstva u ţalobcu naozaj došlo a na základe čoho.
V tejto súvislostí opätovne krajský súd poukázal a zdôraznil, ţe zdôvodnenie
právneho záveru o strate štátneho občianstva ţalobcu v predmetnom liste bolo
nesprávne a nedostatočné. Podľa jeho názoru skutočnosť, ţe Povereníctvo vnútra
v Bratislave odvolanie otca ţalobcu nevybavilo na základe toho, aby posúdilo
predmetné odvolanie v zmysle príslušných ustanovení ústavného dekrétu, ale vrátilo
spisový materiál ONV s doţiadaním, či si otec ţalobcu uplatnil nárok na slovenské
štátne občianstvo v zmysle zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve osôb
maďarskej národnosti (ďalej len „zák.č.245/1948 Zb.“), pretoţe medzičasom tento
zákon nadobudol účinnosť, neznamená, ţe o štátnom občianstve otca ţalobcu bolo
rozhodnuté podľa zák. č. 245/1948 Zb.. Navyše táto skutočnosť nemala ţiadny vplyv
na podstatu pôvodnej ţiadosti, ktorú podal otec ţalobcu podľa ust. § 2 ods. 2
ústavného dekrétu. O tejto ţiadosti, ktorej súčasťou bol aj maloletý ţalobca,
príslušné štátne resp. správne orgány nerozhodli. Skutočnosť, ţe listom
z 10. februára 1949 oznámil ONV v Sabinove Povereníctvu vnútra v Bratislave,
ţe G. P. st. si uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle
zák. č. 245/1948 Zb. a bol mu vydaný výrok podľa § 2 tohto zákona, bola vo vzťahu
k pôvodnej ţiadosti z 5. februára 1946 irelevantná, nakoľko v predmetnej veci išlo
o zachovanie československého štátneho občianstva, nie o jeho vrátenie.
7
Táto základná skutočnosť je podľa názoru krajského súdu podstatným
rozdielom medzi príslušnými ustanoveniami ústavného dekrétu a ustanoveniami
Odôvodnenie nevyhovenia ţiadosti ţalobcu tou skutočnosťou, ţe otec ţalobcu
a ţalobca boli v roku 1940 pri sčítaní ľudu prihlásení k osobám maďarskej národnosti
je podľa názoru krajského súdu odôvodnením nepostačujúcim a navyše sa ţalovaný
neriadil právnym názorom Krajského súdu v Prešove, vysloveným v rozsudku
z 23. marca 2010.
S poukazom na obsah vyššie uvedeného nálezu ÚS krajský súd skonštatoval,
ţe tak štátne orgány, ako aj správne orgány konajúce vo veci zachovania štátneho
občianstva ţalobcu, dôsledne nerešpektovali účel, podstatu a význam ústavného
dekrétu. Ak totiţ tento právny predpis mal za cieľ odňať československé štátne
občianstvo osobám kolaborujúcim s fašistickým reţimom, nie osobám hlásiacim sa
k inej národnosti, čo vyplýva z moţnosti zachovania i vrátenia štátneho občianstva
týmto osobám, mali podľa toho aj orgány v jednotlivých prípadoch rozhodovať.
Podľa názoru krajského súdu, s ohľadom na názor vyslovený vo vyššie uvedenom
náleze ÚS, nemoţno jeho ustanovenia interpretovať tak, ţe to bude mať vo svojej
podstate za následok vyvodenie právnych následkov voči osobám za kolaboráciu,
ktorej sa ako maloleté objektívne nemohli dopustiť a s totalitným reţimom
spolupracovať. Takýto výklad by nemohol spĺňať poţiadavku ústavnej konformity.
Krajský súd skonštatoval, ţe v prejednávanom prípade príslušné štátne orgány
podľa ustanovení ústavného dekrétu vôbec nerozhodli o ţiadosti o zachovanie
štátneho občianstva, ktorá bola otcom ţalobcu a samotným ţalobcom podaná, čo
je v príkrom rozpore s poţiadavkou spravodlivého usporiadania pomerov ţalobcu
a vo svojej podstate aj v rozpore s kvalitou právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).
Neskorší záver orgánov toho istého štátu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno
práve v tejto súvislosti s tvrdením o zachovaní štátneho občianstva je rozporuplné.
Pokiaľ ide o druhú podmienku nevyhovenia ţiadosti, ktorú ţalovaný
zdôrazňuje, ţe ţalobca nemal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, pretoţe sa
ešte v roku 1943 vysťahoval mimo územia Československej republiky, krajský súd
8
poukázal na to, ţe podmienku štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu
nemoţno podľa ustanovení ústavného dekrétu posudzovať izolovane. Ako vyplýva
z ust. § 2 ods. 2 ţiadosť o zistenie, ţe československé štátne občianstvo je zachované
sa podáva do 6 mesiacov od začiatku účinnosti tohto ústavného dekrétu u miestne
príslušného okresného národného výboru, alebo ak ţije ţiadateľ v cudzine
na zastupiteľskom úrade. Rozhoduje o nej krajský národný výbor na návrh okresného
národného výboru. Tieto osoby sa aţ do rozhodnutia o ţiadosti povaţujú
za československých štátnych občanov, ak vydá okresný národný výbor alebo
zastupiteľský úrad osvedčenie o okolnostiach uvedených v predchádzajúcom odseku.
Ďalej z § 4 ods. 2 vyplýva, ţe ţiadosti, podľa § 3, ktoré podajú manţelky a maloleté
deti československých štátnych občanov, sú posudzované blahovoľne.
Aţ do rozhodnutia o nich sú ţiadatelia povaţovaní za československých štátnych
občanov. Z uvedeného je zrejmé, ţe podľa citovaných ustanovení ústavného dekrétu,
u osoby, o ktorej sa rozhodovalo, či má alebo nemá zachované štátne občianstvo,
nebol podmienkou trvalý pobyt. V tejto súvislosti krajský súd skonštatoval, ţe
v administratívnom spise sa nenachádza ţiadny doklad o tom, ţe by ţalovaný skúmal,
či okrem otca ţalobcu podala ţiadosť v zmysle § 2 ods. 2 ústavného dekrétu aj matka
maloletého ţalobcu na zastupiteľskom úrade v Rakúsku, resp. USA.
Z uvedených dôvodov krajský súd po preskúmaní listu ţalovaného v medziach
a z dôvodov uvedených v ţalobe dospel k záveru, ţe vydaný list vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nerešpektoval názor vyslovený
v predchádzajúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove, a preto ho podľa § 250j
ods. 2 písm. a) OSP zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a ţalobcovi,
ktorý mal v konaní úspech priznal ich náhradu.
Včas podaným odvolaním ţalovaný ţiadal, aby najvyšší súd napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil, konanie zastavil a účastníkom konania nepriznal
náhradu trov konania. Podľa jeho názoru krajský súd dospel na zá klade vykonaných
9
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho záveru a v konaní došlo k vydám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP.
Predovšetkým namietal, ţe vydanie osvedčenia o štátnom občianstve
Slovenskej republiky je administratívny úkon a nie rozhodovanie o tom či ţiadateľ
je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky – rozhodovanie o statuse,
preto aj vydávanie osvedčenia je v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 40/1993 Z. z. o štátnom
občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o štátnom občianstve“) vyňaté zo všeobecného predpisu o správnom konaní, lebo sa
nerozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach konkrétneho
subjektu. Osvedčenie o štátnom občianstve sa vydáva na potvrdenie určitej
skutočnosti, o ktorej nie sú pochybnosti a nie je úlohou správneho orgánu
odstraňovať pri osvedčovaní prípadné pochybnosti o existencii alebo neexistencii
štátneho občianstva. Správny orgán môţe teda osvedčenie vydať alebo nevydať.
Ak sa teda ţalobca domnieva, ţe je štátnym občanom Slovenskej republiky , mal by
sa svojho nároku domáhať v občianskoprávnom konaní ţalobou o určenie či má alebo
nemá štátne občianstvo Slovenskej republiky a nie domáhať sa vydania osvedčenia
o štátnom občianstve. Osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky
je verejná listina, ktorou sa preukazuje skutočnosť, ţe určitá fyzická osoba
je štátnym občanom Slovenskej republiky. Správny orgán konajúci o vydaní tohto
osvedčenia na základe posúdenia relevantných právnych predpisov a vydaných
dokladov a listín osvedčí, ţe konkrétna osoba je štátnym občanom Slovenskej
republiky, ak to preukazujú uvedené dokumenty. Osvedčenie o štátnom občianstve
Slovenskej republiky je deklaratórnym aktom existencie štátneho občianstva
Slovenskej republiky ku dňu jeho vydania s platnosťou na šesť mesiacov. Ak sa
zistilo, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, správny orgán
v sídle kraja ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej
republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemoţno ţiadosti o jeho vydanie
vyhovieť. Z uvedeného vyplýva, ţe správny orgán pri vydaní osvedčenia vychádza
z platných právnych predpisov príslušného obdobia a dokladov, rozhodnutí a listín
na ich základe vydaných, pričom tieto dokumenty nemá oprávnenie posudzovať
10
z hľadiska ich súladu s hmotným a procesným právom platným v čase ich vydania.
Na takéto konanie nemá správny orgán konajúci o vydaní osvedčenia o štátnom
občianstve Slovenskej republiky ţiadnu zákonnú kompetenciu. Podľa jeho názoru
krajský súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a je zo súdneho
preskúmavania pojmovo vylúčená.
Ďalej poukázal na to, ţe v administratívnom konaní bolo nepochybne
preukázané, ţe ţiadateľ stratil československé štátne občianstvo ako osoba
maďarskej národnosti podľa § 1 ods. 2 ústavného dekrétu a keďţe od roku 1943,
kedy ilegálne vycestoval do Rakúska, ţil v cudzine (najprv študoval na škole v P.
a na fakulte v L. a po roku 1950 sa odsťahoval aj s matkou do W. USA; tieto
skutočnosti uviedol ţalobca vo svojom ţivotopise ku ţiadosti o udelenie štátneho
občianstva SR zo 14.12.2004, ktorý vlastnoručne podpísal), otec ţalobcu nemal
právo podať ţiadosť v mene svojho syna na okresnom národnom výbore, lebo tento
nebol na podanie ţiadosti miestne príslušný, pričom na miestne a vecne príslušnom
zastupiteľskom úrade ţiadosť podaná nebola, čo bolo dôkladne preskúmané
v archívoch, kde sa takáto ţiadosť nenašla, čo nespochybňuje ani ţalobca. Preto ani
nemohlo byť vydané osvedčenie o dočasnom zachovaní československého štátneho
občianstva ţalobcovi. Podľa názoru ţalovaného, ţalobca si bol skutočnosti, ţe stratil
československé štátne občianstvo, vedomý, lebo dňa 14.12.2004 podal na Krajskom
úrade v Prešove ţiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, ktorá
bola zamietnutá rozhodnutím č. 219191-2UU3/U2232 z 24. marca 2005 a konanie
bolo zastavené, nakoľko ţiadateľ vzal ţiadosť späť.
Skutočnosť, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky podľa
názoru ţalovaného potvrdilo aj Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky
tým, ţe ţiadateľovi dňa 29.6.2005 vydalo preukaz zahraničného Slováka. Podľa § 2
ods. 1 zákona č. 70/1997 Z. z. o zahraničných Slovákoch je zahraničným Slovákom
osoba, ktorej je priznané postavenie zahraničného Slováka po dľa tohto zákona. Podľa
§ 2 ods. 2 tohto zákona postavenie zahraničného Slováka moţno priznať
za podmienok ustanovených v tomto zákone osobe, ktorá nie je štátnym občanom
Slovenskej republiky, ak má slovenskú národnosť alebo slovens ký etnický pôvod
11
a slovenské kultúrno-jazykové povedomie. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţiadateľovi
bolo priznané postavenie zahraničného Slováka na základe ţiadosti, v ktorej
preukázal, ţe je štátnym občanom USA, čo je uvedené aj na vydanom preukaze
zahraničného Slováka z 29.6.2005.
Ţalovaný nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe prípad W. F. K. (vyššie
uvedený nález ÚS) je totoţný s prípadom ţalobcu. V prípade K. ide o konanie na
Obvodnom pozemkovom úrade vo veci reštitúcie, pričom ide o preskúmavanie
neprávoplatného rozhodnutia podľa tretej hlavy piatej časti OSP a nie o konanie
o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. To, ţe otcovi
ţalobcu bolo zrušené osvedčenie o dočasnom zachovaní československého štátneho
občianstva uznesením č. 396/1948 z 13.8.1948, je nezvratné, je potrebné to
rešpektovať a tento fakt nemoţno nijako revidovať. Následne bolo preukázané, ţe
otec ţalobcu nadobudol československé štátne občianstvo ku dňu 17.11.1948 podľa
zák. č. 245/1948 Zb., čo potvrdil aj sám ţalobca v konaní o ţiadosti o udelenie
štátneho občianstva Slovenskej republiky vo svojom odvolaní proti zamietnutiu
ţiadosti z 12. apríla 2005, kde naďalej ţiadal o udelenie štátneho občianstva
Slovenskej republiky.
Proti zrušeniu osvedčenia o dočasnom zachovaní československého štátneho
občianstva uznesením č. 396/1948 z 13.8.1948 podal otec ţalobcu odvolanie.
Povereníctvo vnútra v Bratislave postupovalo podľa názoru ţalovaného správne, keď
posudzovalo ako predbeţnú otázku skutočnosť, ţe otec ţalobcu nadob udol dňa
17.11.1948 československé štátne občianstvo. Vzhľadom k tomu, ţe uţ bol
československým štátnym občanom, nebolo moţné pokračovať v konaní o zachovaní
československého štátneho občianstva, pretoţe jeho občianskoprávny status bol uţ
stanovený na základe jeho vlastného rozhodnutia. Otcov občiansky status však nemal
vplyv na štátne občianstvo ţalobcu, nakoľko podľa § 4 ods. 1 ústavného dekrétu sa
neplnoleté deti posudzovali samostatne a podľa § 1 ods. 2 zákona č. 245/1948 Zb. sa
vyţadovalo bydlisko na území Československej republiky, čo ţiadateľ nespĺňal.
Na záver ţalovaný zdôraznil, ţe v súlade s ust. § 9a ods. 5 zák. č. 40/1993
Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej
12
len „zákon o štátnom občianstve“) ak sa ţiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii
nadobudnutia a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú
pochybnosti o jeho štátnom občianstve, obvodný úrad v sídle kraja poţiada
ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej
republiky. V prípade, ţe Ministerstvo vnútra SR takýto súhlas nevydá, je správny
orgán týmto stanoviskom viazaný a teda nemôţe nezávisle od právneho názoru
MV SR vydávať svoj vlastný právny názor. Správny orgán konajúci o ţiadosti
o vydanie štátneho občianstva tento právny názor MV SR vo svojom rozhodnutí
uvádza, pretoţe odôvodnenie nesúhlasu uvedené v stanovisku MV SR je tým
právnym názorom, na základe ktorého sa ţiadosti nevyhovuje.
Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 1. augusta 2011 ţiadal rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom zdôraznil, ţe krajský súd sa
v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu
a ţe ţalovaný v odvolaní neuvádza ţiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo
potrebné sa vyjadriť. Podľa jeho názoru je skutočne neúctou tohto orgánu, keď
protifašistický odboj jeho otca hodnotí z pohľadu právnych predpisov vydaných
po roku 1948. Výklad ţalovaného týkajúci sa vzťahu medzi ústavným dekrétom
a zák. č. 245/1948 Zb. je podľa názoru ţalobcu nelogický, krajský súd správne
poukazuje na rozhodnutie Okresného ľudového súdu v Sabinove z 5.11.1945, ktorým
bol otec ţalobcu ako občan československého národa spod obţaloby oslobodený
a ostatné ţalovaným uvádzané argumenty v jeho odvolaní sú len manévrom
na odvedenie pozornosti súdu od skutočnej neochoty a neústupčivosti odporcu, vydať
ţalobcovi osvedčenie o štátnom občianstve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 OSP,
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia
pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred
13
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk, a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné vyhovieť.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. marca 2012 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa ods. 3 rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo
dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 245 ods. 1 pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi
súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie
opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený
osobitný postup.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva ide.
Predmetom súdneho preskúmania je list ţalovaného, ktorým oznámil
ţalobcovi, ţe zamieta jeho ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve
Slovenskej republiky.
Podľa § 9a písm. a) zákona o štátnom občianstve, štátne občianstvo Slovenskej
republiky sa preukazuje platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
Podľa ods. 2 osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva príslušný
obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej ţiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom
14
občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na obvodnom úrade v sídle kraja,
diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.
Podľa ods. 5 ak sa ţiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii nadobudnutia a straty
štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom občianstve,
obvodný úrad v sídle kraja poţiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom
občianstve Slovenskej republiky.
Podľa ods. 8 ak sa zistilo, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky,
obvodný úrad v sídle kraja ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej
republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemoţno ţiadosti vyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok
krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotoţňuje v celom
rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti povaţuje za vhodné doplniť nasledovné:
Pokiaľ ţalovaný namietal nedostatok právomoci krajského súdu vo veci
rozhodnúť, odvolací súd pripomína, ţe touto otázkou sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky uţ zaoberal a v uznesení sp. zn. 6 Sţo/167/2007 z 24. septembra 2008
vyslovil záväzný právny názor, prečo takýto list nemôţe byť vylúčený zo súdneho
prieskumu. Odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od právneho názoru uţ
vysloveného a to napriek tomu, alebo práve preto, ţe medzičasom došlo k novele
zákona o štátnom občianstve, ktorá v § 15 explicitne vylúčila subsidiaritu Správneho
poriadku v konaní podľa tretej časti zákona o štátnom občianstve.
Štátne občianstvo Slovenskej republiky je chránené čl. 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a v zmysle § 9a ods. 1 písm. a) zákona o štátnom
občianstve sa preukazuje platným osvedčením. Pokiaľ ţiadateľo vi nie je osvedčenie
vydané, nemôţe preukázať, ţe je štátnym občanom Slovenskej republiky. Preto ak
ţiadateľ tvrdí, ako je tomu v prejednávanom prípade, ţe nikdy československé štátne
občianstvo nestratil, je povinnosťou správnych orgánov – ţalovaného a Ministerstva
15
vnútra Slovenskej republiky, aby v konaní podľa § 9a zákona o štátnom občianstve
túto skutočnosť preverili a o nej rozhodli.
Táto povinnosť vyplýva z § 9a ods. 8, pričom z hľadiska právneho postavenia
ţalobcu je irelevantné, či skutočnosti ohľadne straty resp. zachovania občianstva
zisťuje ţalovaný sám, alebo prevezme argumentáciu obsiahnutú v stanovisku
ministerstva vnútra, ktoré, ako tomu bolo v predmetnom prípade, bolo podkladom
pre rozhodnutie ţalovaného.
Nedostatky právnej úpravy a vágnosť ustanovení § 9a zákona o štátnom
občianstve nemôţu byť na ťarchu ţalobcu.
Odvolací súd pripomína, ţe pokiaľ názor ţalovaného vychádza zo stanoviska
ministerstva vnútra, potom aj toto stanovisko v zmysle § 245 ods. 1 OSP
je predmetom súdneho prieskumu a v prípade, ak dôjde k zrušeniu rozhodnutia
ţalovaného v súdnom konaní, je právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom
rozsudku viazaný nielen ţalovaný, ale aj ministerstvo vnútra (§ 250j ods. 7 OSP).
Túto skutočnosť povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj vzhľadom
na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený uţ v rozsudkoch 3Scud/1/2007-
91 z 9.decembra 2008 ako aj 3Scud/10/2009-83 z 23. marca 2010.
Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe otec ţalobcu nemal právo podať ţiadosť
o zistenie, ţe sa mu zachováva československé štátne občianstvo aj v mene svojho
syna na okresnom národnom výbore podľa § 2 ústavného dekrétu, toto tvrdenie
ţalovaného nemá oporu v ústavnom dekréte. Je síce pravdou, ţe ţalobca sa v čase
podania ţiadosti jeho otcom nachádzal mimo územia Československa, avšak
zo spisového materiálu nevyplýva, ţe by bol otec ţalobcu pozbavený rodičovských
práv, resp. ţe by nebol zákonným zástupcom maloletého ţalobcu. Navyše, podľa § 4
ods. 1 sa ţiadosti maloletých detí posudzovali samostatne, pričom ústavný dekrét
16
neriešil otázku, ktorý z rodičov mal resp. mohol uvedenú ţiadosť podať.
Aj v prípade, ţe bola ţiadosť podaná na zastupiteľskom úrade, o nej rozhodoval
krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru, ako vyplýva z § 2
ods. 2. Preto aj v prípade, ak by mal platiť výklad ţalovaného, ţe ţiadosť
o zachovanie československého štátneho občianstva ţalobcu bola podaná na miestne
nepríslušnom úrade, v konečnom dôsledku o nej rozhodoval vecne aj miestne
príslušný orgán.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe o ţiadosti ţalobcu o zachovanie
československého štátneho občianstva do dnešného dňa právoplatne ro zhodnuté
nebolo. Prípad, ktorý posudzoval vo svojom náleze č. III. ÚS 346/09-50 zo dňa
27.4.2010 ústavný súd sa síce týkal reštitučných nárokov, avšak v otázke zisťovania
štátneho občianstva reštituenta išlo o vec totoţnú s prejednávanou vecou, preto
odvolací súd poukazuje na tento nález, ako aj citované odseky uvedené v odôvodnení
rozsudku krajského súdu, s ktorými sa plne stotoţňuje. Tvrdenie ţalovaného, ţe išlo
o úplne iné skutkové okolnosti nemá oporu v spisovom materiály a predloţených
dokumentoch.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je ţalobca osobou, ktorá sa hlásila
k maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestratila. Otec ţalobcu, ako vyplýva
z podanej ţiadosti podľa § 2 ods. 2 ústavného dekrétu, na účel zachovania štátneho
občianstva predmetnú ţiadosť podal a nebolo jeho vinou a uţ vôbec nie vinou
maloletého ţalobcu, ţe o tejto ţiadosti v čase jej podania, resp. v období, keď sa
o nej malo rozhodnúť, nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo
zachované aj u maloletého ţalobcu. Ak si teda štát prostredníctvom príslušných
štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o ţiadosti určitej osoby, hľadelo sa
na ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. A tak tomu bolo u otca ţalobcu
aj u ţalobcu samého. Preto ak ţalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo
u ţalobcu bolo zachované, resp. nebolo zachované a či ţiadosti o štátne občianstvo
17
vyhovie alebo nevyhovie, bolo jeho prvoradou úlohou právne relevantným spôsobom
preukázať, či k strate štátneho občianstva u ţalobcu naozaj došlo a na základe čoho.
Rozhodnutie o priznaní štátneho občianstva ţalobcovmu otcovi podľa zák.
č. 245/1948 Zb. nemohlo mať ţiaden vplyv na situáciu ţalobcu, nakoľko toto sa
týkalo len ţalobcovho otca a táto skutočnosť nemala ţiadny vplyv na podstatu
pôvodnej ţiadosti, minimálne v tej časti, ktorá sa týkala ţalobcu.
Pokiaľ ide o ostatné námietky uvádzané v odvolaní, tieto uţ boli niekoľkokrát súdmi
viacerých inštancií zodpovedané, a preto odvolací súd nepovaţuje za potrebné sa k nim
vyjadriť. Navyše, pre posúdenie predmetného prípadu nie sú rozhodujúce.
Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, ţe krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania.
Skutočnosti, ktorými ţalovaný v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totoţné s námietkami, ktoré
ţalovaný namietal uţ v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náleţite
vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalovaného
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Prešove ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
V ďalšom konaní bude povinnosťou správnych orgánov rešpektovať záväzný právny
názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v intenciách tohto rozsudku v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove a právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky vysloveným v náleze č. III. ÚS 346/09-50 z 27. apríla 2010 o ţiadosti ţalobcu
opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodniť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a priznal úspešnému ţalobcovi titulom
18
náhrady trov právneho zastúpenia sumu 75,48 € za jeden úkon právnej pomoci (zaslanie
vyjadrenia k odvolaniu) vo výške 55,49 € + 7,41 € reţijný paušál + 20% DPH.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. marca 2012
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth