Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 443/2013
PDF · 294.26 KB
No categories available
III. ÚS 443/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv na spravodlivé
súdne konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základných práv na spravodlivý proces a na obhajobu
podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013
faxom a následne 31. júla 2013 poštou doručená sťažnosť M. M., toho času vo výkone
trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv
na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv na
spravodlivý proces a na obhajobu podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013.
Sťažovateľ (zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou) v sťažnosti uviedol, že
rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 134/2009
z 30. mája 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 To 70/2011 z 5. septembra 2011 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok jedov
a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2
písm. c) a d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona a § 139
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 10
rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia
a na trest prepadnutia veci a bol mu uložený ochranný dohľad na jeden rok a ochranné
opatrenie vo forme ochranného protitoxikomanického liečenia ambulantnou formou.
Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013 tak, že ho odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že celé prípravné konanie bolo vykonané
nezákonným spôsobom. V tejto súvislosti uviedol, že vyšetrovateľ najskôr začal
vyšetrovanie vo veci a až neskôr mu vzniesol obvinenie, hoci už vo výrokovej časti
uznesenia o začatí trestného stíhania bolo uvedené jeho meno. Podľa názoru sťažovateľa je
„odkladanie“, respektíve „posúvanie“ vznesenia obvinenia v rozpore s Trestným poriadkom
(§ 199 ods. 1 a § 206 ods. 1) a zároveň v rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a)
dohovoru. Sťažovateľ súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že najvyšší súd na tieto
dovolacie námietky reagoval spôsobom, že prípravné konanie bolo vykonané v súlade
so zákonom, odchýlil sa od svojej judikatúry obsiahnutej v rozhodnutí sp. zn. 4 Tz 9/2006.
Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vyslovil názor, že práve najvyšší súd je v zmysle platnej právnej úpravy
zodpovedný za zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Keďže najvyšší
súd sa podľa sťažovateľa odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v obdobnej veci,
jeho rozhodnutie je potrebné považovať za arbitrárne a zasahujúce do princípu právnej
istoty. Sťažovateľ dodal, že najvyšší súd pre svoj odlišný právny názor neuviedol dostatočné
dôvody.
Sťažovateľ ďalej namietal, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody fakticky došlo už
11. februára 2009 o 11.55 h, a nie až toho istého dňa o 18.10 h, ako podľa sťažovateľa
vyplýva z iných listinných dôkazov, napríklad z podnetu vyšetrovateľa na podanie návrhu
na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ uviedol, že už od 11.55 h mu mali patriť práva, ktoré
patria podozrivému z trestného činu. Pritom poukázal na to, že vyšetrovateľ vykonal osobnú
prehliadku a prehliadku iných priestorov v čase od 12.45 h do 13.40 h a predtým mu kládol
otázky bez toho, aby ho poučil o jeho právach. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyslovil názor,
že jeho odpovede na vyšetrovateľove otázky nemajú procesnú relevanciu. Odvolávajúc sa
na judikatúru ESĽP sťažovateľ dodal, že takto získané dôkazy nemali byť v konaní použité.
Súčasne namietal, že na tento jeho argument dovolací súd vôbec nereagoval.
Okrem toho sťažovateľ namietal, že po začatí trestného stíhania sa úkony vykonávajú
podľa ustanovení Trestného poriadku, a preto nemôžu obstáť tvrdenia najvyššieho súdu
o tom, že sledovanie sťažovateľa a prehliadka motorového vozidla boli vykonané podľa
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších prepisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“). Podľa neho takto vykonané
dôkazy, ako aj ďalšie dôkazy z toho vychádzajúce sú procesne nepoužiteľné. Ako príklad
sťažovateľ uviedol „výpoveď pred vznesením obvinenia, ktorá je podkladom pre
vypracovaný znalecký posudok“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v dovolaní namietal, že prvostupňové a druhostupňové
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.
Tu poukázal na to, že obmedzenie jeho osobnej slobody bolo výsledkom nezákonného
sledovania, pretože „súdu nebol predložený príkaz na sledovanie osôb a vecí v zmysle § 113
ods. 2 Tr. Por.“. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že v rámci odvolacieho konania
namietal aj to, že „prehliadka iných priestorov bola vykonaná v rozpore so zákonom,
pretože po jej vykonaní policajt neupovedomil príslušný orgán o vykonaní prehliadky, ako
mu to ukladá zákon v ust. § 101 ods. 3 veta druhá Tr. Por.“. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že
dovolací súd sa týmito jeho námietkami nezaoberal a formalisticky ich označil ako
argumenty smerujúce proti odôvodneniu rozhodnutia, s čím sa však sťažovateľ nestotožnil.
Sťažovateľ zároveň namietal, že tým, že najvyšší súd nezohľadnil jeho vyjadrenie
k stanovisku Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) reagujúce
na jeho dovolanie len preto, že ho nepodal prostredníctvom svojho obhajcu, postupoval
veľmi formálne, a porušil tým jeho právo na spravodlivý proces.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné práva sťažovateľa M. M. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47, čl. 48 Charty základných ľudských práv
Európskej únie, čl. 6 ods. 1 , čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods.3 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.
1 Tdo/9/2013 z 27. 03. 2013 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo/9/2013
z 27. 03. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na nové
prejednanie a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný v lehote jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi na účet právnej zástupkyne
JUDr. K. M. P., tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Sťažovateľ v podaní označenom „Doplnenie sťažnosti“ doručenom ústavnému súdu
18. septembra 2013 doplnil svoju sťažnosť, ktorú 29. júla 2013 podal prostredníctvom
právnej zástupkyne. Doplnenie podania však učinil vo vlastnom mene, teda bez právneho
zastúpenia kvalifikovanou právnou zástupkyňou. V doplnení podania rozšíril dôvody svojej
sťažnosti (podanej prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho
(dovolacieho) súdu a zároveň rozšíril petit pôvodnej sťažnosti tak, že za porušovateľov práv
označil aj všeobecné súdy (okresný a krajský), ktoré konali v jeho trestnej veci na nižších
stupňoch.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v merite veci, považoval
za prvoradé vysporiadať sa so skutočnosťou, že sťažovateľ sa po podaní sťažnosti
(prostredníctvom právnej zástupkyne) pokúsil sám rozšíriť argumentáciu svojej sťažnosti
o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie svojej právnej
zástupkyne označenom ako „Doplnenie sťažnosti“. Sťažovateľ požadoval zohľadniť
v rámci konania o jeho sťažnosti aj tu uvedené námietky. Ústavný súd i pri posudzovaní
tohto dodatku musí postupovať tak, ako mu to umožňuje zákon o ústavnom súde. Sťažnosť,
ktorou sa napáda neústavnosť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca
2013, bola ústavnému súdu doručená 29. júla 2013. Doplnenie sťažnosti až 18. septembra
2013.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd pripomína, že sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04
a iné).
Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, zohľadnil svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle
ktorej sa pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať
z doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľa
ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08 a iné).
V zmysle uvedeného ústavný súd rozhodol, že dodatok sťažnosti bol podaný
po zákonom ustanovenej lehote, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako podanú
oneskorene.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal
porušenie svojich práv uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013
z 27. marca 2013. Podstata sťažovateľových námietok spočíva v tom, že prejavil
nespokojnosť s priebehom prípravného konania, v rámci ktorého došlo podľa jeho názoru
k nezákonnému vykonaniu dôkazov a k porušeniu jeho práva na obhajobu. Tieto
pochybenia sťažovateľ namietal v rámci dovolacieho konania, ale podľa jeho názoru
najvyšší súd sa s jeho námietkami nevysporiadal v požadovanej kvalite, a preto jeho
rozhodnutie označil za arbitrárne a neodôvodnené.
Označeným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku.
V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol podstatu rozhodnutí okresného
súdu a krajského súdu, teda okolností prípadu, na základe ktorých bola vyslovená vina
sťažovateľa a uložený trest. Dovolací súd ďalej uviedol, že sťažovateľ uplatnil dovolacie
dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, a teda že zásadným spôsobom
bolo porušené jeho právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Najvyšší súd ďalej poukázal na sťažovateľove argumenty obsiahnuté v dovolaní.
Uviedol, že sťažovateľ namietal, že k vzneseniu obvinenia malo dôjsť bez odkladu, pretože
už vo výrokovej časti uznesenia o začatí trestného stíhania bol identifikovaný, ale
k vzneseniu obvinenia došlo až neskôr, čo podľa jeho názoru znamená, že celé prípravné
konanie bolo nezákonné. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že jeho osobná sloboda bola obmedzená
už 11. februára 2009 o 11.55 h, a nie až o 18.10 h, ako vyplýva zo zápisnice, a preto už od
obmedzenia osobnej slobody mal mať práva zadržaného. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že
v prípravnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože nebol
upovedomený o výsluchoch svedkov, ktoré sa realizovali v prítomnosti advokátskeho
koncipienta, resp. advokátky, ktorú nepoznal. Okrem toho sťažovateľ namietal, že
rozhodnutie krajského súdu je „prekvapivé“, pretože podľa neho pochybil, keď na základe
odvolania zmenil skutkovú vetu v prvostupňovom rozsudku. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že
krajský súd vo svojom rozsudku nereagoval na jeho námietky smerujúce voči postupu
orgánov prípravného konania ani na jeho argumenty vo vzťahu k znaleckému posudku,
ktorý podľa neho vychádzal z nezákonných dôkazov, a taktiež podľa neho odvolací súd
nereagoval na jeho námietky týkajúce sa sledovania a vykonania prehliadky iných
priestorov, ktoré označil za nezákonné.
V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol aj podstatu
vyjadrenia okresnej prokuratúry k dovolaniu sťažovateľa. Okresná prokuratúra sa stotožnila
s rozsudkami súdov oboch stupňov a označila ich za zákonné a dôvodné.
Najvyšší súd zároveň konštatoval, že na doplnenie sťažovateľovho dovolania, ktoré
nepodal prostredníctvom svojho obhajcu, neprihliadal, a to odvolávajúc sa na § 373 ods. 1
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyslovil tieto
právne názory a závery a na dovolacie námietky sťažovateľa reagoval takto:
«Z rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že... sa kriticky vysporiadal s postupom
vyšetrovateľa, pri ktorom došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, keď nemal
zvoleného alebo ustanoveného obhajcu už od momentu vznesenia obvinenia, a to z dôvodu
povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. Všetky ďalšie dôkazy v kontexte
priebehu celého trestného konania (vrátane konania pred súdom) boli vykonané v súlade so
zákonom, pri plnom rešpektovaní práva obvineného na obhajobu...
Pokiaľ išlo o ďalšie dôkazy, predovšetkým výpovede svedkov... krajský súd uviedol,
v čom videl porušenie procesných predpisov v štádiu prípravného konania s tým záverom,
že v konečnom dôsledku bolo pochybenie v štádiu súdneho konania napravené, pretože tieto
dôkazy boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obvineného a jeho obhajcu,
ktorí mali reálnu možnosť svedkov vypočúvať, klásť im otázky a prípadne namietať spôsob
výsluchu svedkov...
... dňa 11. februára 2009 bol vykonaný služobný zákrok, pri ktorom bolo zastavené
motorové vozidlo, v ktorom sa mala nachádzať podozrivá osoba a drogy...
Na základe výsledku tohto služobného zákroku polície bola obmedzená osobná
sloboda obvineného M. M., bol zadržaný v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por., ako osoba
pristihnutá pri trestnom čine, ktorú môže zadržať ktokoľvek a bol bezodkladne odovzdaný
vyšetrovateľovi...
Príslušníci Policajného zboru SR vykonávajúci operatívno-pátraciu činnosť
postupovali v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore...
... keď príslušníci polície získali informáciu odôvodňujúcu podozrenie z páchania
trestného činu, v konkrétnom prípade z drogovej trestnej činnosti, nie len, že mohli, ale boli
povinní v intenciách zákona o Policajnom zbore vykonať služobný zákrok v zmysle § 9
ods. 1 tohto zákona... Takýmto služobným zákrokom, pri ktorom došlo k bezprostrednému
zásahu do základných práv a slobôd osoby obvineného M. M., bol v konkrétnom prípade
služobný zákrok podľa § 23 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. b) zák. č. 171/1993 Z. z. o
Policajnom zbore. Keď príslušníci polície získali informáciu,... že podozrivá osoba sa
nachádza v konkrétnom motorovom vozidle, boli oprávnení vozidlo zastaviť a vykonať jeho
prehliadku. V danom prípade z obsahu trestného spisu vyplýva, že obvinený vrecúška
s marihuanou dobrovoľne vydal, i keď na takú prehliadku sa nevyžaduje súhlas vlastníka
vozidla...
V nadväznosti a v kontexte s vyššie uvedeným treba zdôrazniť, že v danom prípade,
aby bolo možné vydať uznesenie o vznesení obvinenia obvinenému M. bolo potrebné
zabezpečiť také dôkazy, ktoré dávali väčšiu istotu podozrenia z páchania drogovej trestnej
činnosti, a to nastalo až po vykonaní služobného zákroku polície dňa 11. februára 2009,
pričom načasovanie takéhoto zákroku spravidla podlieha potrebe vykonania väčšieho, či
menšieho množstva operatívnej činnosti polície. Z tohto pohľadu nie je možné akceptovať
dovolaciu námietku obvineného spočívajúcu v tvrdení, že ak bolo známe meno a priezvisko
a bydlisko páchateľa, malo mu byť hneď vznesené obvinenie zo spáchania skutku
a odkladaním vznesenia obvinenia došlo k podstatnej chybe prípravného konania,
resp. celého nasledujúceho konania...
Z vykonaného dokazovania už v priebehu prípravného konania a následne
po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu bolo zrejmé, že
obvinený páchal trestný čin závažnejším spôsobom konania po dlhší čas a na viacerých
osobách ... a tomu zodpovedalo aj právne posúdenie jeho konania už v obžalobe okresnej
prokurátorky Okresnej prokuratúry Žilina. Ak potom Krajský súd v Žiline upravil skutkovú
vetu pridaním slov „... viacerým osobám...“, tak vykonal korekciu, ktorá bola plne v súlade
s výsledkami vykonaného dokazovania už v čase podania obžaloby...
Obvinený M. M. bol podrobený psychiatrickému vyšetreniu „metódou bežného
psychiatrického interview“ počas výkonu väzby v ÚVV Žilina dňa 21. mája 2009. V rámci
tohto vyšetrenia obvinený pred znalcami značne obšírne popísal priebeh svojho konania
počas policajného zákroku, a aj svoj vzťah k drogám, osobitne k marihuane...
Z uvedenej obsahovej štruktúry znaleckého posudku vyplýva, že závery znalcov
psychiatrov o duševnom stave obvineného boli vykonané na základe riadneho
psychiatrického vyšetrenia a na základe zistení všetkých potrebných druhov anamnéz. Preto
okolnosť, že v jeho nálezovej (popisnej) časti sú citované aj do toho času vykonané výsluchy
obvineného, (ktoré výsluchy boli krajským súdom uznané ako úkony, pri ktorých došlo
k porušeniu práva obvineného na obhajobu), nemôže a priori vyvolávať účinky nezákonne
vykonaného dôkazu - znaleckého posudku.»
V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že
v konkrétnych častiach dovolania sťažovateľ namietal viaceré časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu. Keďže podľa § 371 ods. 7 Trestného poriadku
dovolaním ako mimoriadnym opravným prostriedkom nie je možné napádať odôvodnenie
rozhodnutia, najvyšší súd dôvodil, že predmetnými námietkami sa z tohto dôvodu vecne
nezaoberal.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07,
K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje
dostatočný základ pre jeho výrok. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd reagoval
na všetky zásadné námietky sťažovateľa a svoje právne úvahy zodpovedne vysvetlil.
Dovolací súd poukázal na to, z akého dôvodu nebol splnený dovolací dôvod
o porušení sťažovateľovho práva na obhajobu, keď uviedol, že už krajský súd vytkol
procesné nedostatky v postupe vyšetrovateľa pri vykonávaní dôkazov, ale zase na druhej
strane upriamil pozornosť na to, že dôkazy, z ktorých sa vo veci vychádzalo, boli vykonané
na hlavnom pojednávaní v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu a pri dodržaní zásady
kontradiktórnosti konania. Dovolací súd neopomenul reagovať aj na námietku sťažovateľa,
v rámci ktorej orgánom činným v trestnom konaní vytýkal, že obvinenie mu bolo vznesené
s časovým odstupom od momentu začatia trestného stíhania, čo považoval tiež za porušenie
práva na obhajobu. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že daný postup bol odôvodnený
potrebou zadováženia dôkazov pre účely získania „väčšej istoty“ o podozrení z páchania
drogovej trestnej činnosti, teda pre účely riadneho zistenia dôkaznej situácie, aby obvinenie
sťažovateľa nebolo postavené takpovediac „na vode“.
Problematikou použitia dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom
(tzv. „ovocie z otráveného stromu“), sa zaoberal aj ESĽP vo veci Gäfgen proti Nemecku
(rozhodnutie z 1. júna 2010), v ktorom konštatoval, že nejde o porušenie čl. 6 dohovoru, ak
obžalovaný v konaní pred súdom mal možnosť v plnej miere uplatniť svoje právo
na obhajobu, hoci v predchádzajúcom štádiu trestného konania boli „usvedčujúce“ dôkazy
proti nemu získané nezákonným spôsobom vo forme donútenia.
Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na to, že v rámci štádií trestného procesu
dochádza k vykonávaniu jednotlivých úkonov, pričom pre účely realizácie garancií
pre ochranu práv a slobôd môžu orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecný súd
naprávať, resp. korigovať aj vzniknuté procesné pochybenia. V danom prípade sa tak stalo
na hlavnom pojednávaní, kde došlo k realizácii sťažovateľovho práva na obhajobu.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa, najvyšší súd dôvodil tým, že v prípade
„sledovania“ sťažovateľa a zastavenia dopravného prostriedku, v ktorom sa nachádzal, išlo
o prostriedky operatívno-pátracej činnosti podľa zákona č. 171/1993 Z. z., na ktorých
použitie sú policajti oprávnení. V rámci tohto monitorovania policajti v súvislosti
s odhaľovaním trestnej činnosti a zisťovaním jej páchateľa zastavili dopravný prostriedok
a po zistení relevantných skutočností obmedzili osobnú slobodu sťažovateľa a odovzdali
ho vyšetrovateľovi na účely ďalšieho potupu podľa ustanovení Trestného poriadku. Navyše,
ako uviedol dovolací súd, sťažovateľ po zastavení motorového vozidla dobrovoľne vydal
policajtom vrecúška s marihuanou. Najvyšší súd reflektoval aj na ďalšiu námietku
sťažovateľa o tom, že znalecký posudok vychádza z obsahu dôkazov, ktoré neboli vykonané
v súlade so zákonom. V tejto súvislosti najvyšší súd apeloval na priebeh vyšetrenia
duševného stavu sťažovateľa a na podstatu tohto úkonu, keď síce znalecké závery
vychádzajú z obsahu spisu, avšak sú založené na vlastnom skúmaní znalcov, ktorí disponujú
odbornými a zákonom predpokladanými vlastnosťami a danosťami. Obsah spisu (vrátane
dôkazov v ňom obsiahnutých) zohráva dôležitú úlohu pri znaleckom skúmaní, ale vo svetle
uvádzaných okolností a v kontexte tohto prípadu mu nemožno pripísať takú relevanciu,
ktorá by mohla zásadným spôsobom ovplyvniť záver o duševnom stave sťažovateľa. Preto
odborné závery znalcov v spojitosti s úkonmi, o ktorých krajský súd vyhlásil, že boli
vykonané nezákonne a ktoré boli súčasťou znaleckého posudku, nemohli, ako správne
najvyšší súd uviedol, vyvolať účinky nezákonne vykonaného dôkazu.
Podľa názoru ústavného súdu prezentovanou argumentáciou najvyšší súd odôvodnil
svoj právny názor, ktorý podľa udania sťažovateľa je v rozpore s názorom obsiahnutým
v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tz 9/2006 z 20. júna 2006 týkajúcom sa legality
dôkazu a jeho využitia v rámci trestného konania. V súvislosti s týmto argumentom
sťažovateľa ústavný súd pripomína, že nejde o situáciu obdobnú sťažovateľovej veci,
pretože ak sa aj najvyšší súd v označenom rozsudku zaoberal obdobnou právnou otázkou,
okolnosti oboch prípadov boli rozdielne. V namietanej veci rozhodoval o vine a treste
okresný súd v spojení s krajským súdom a sťažovateľovi bolo v rámci súdneho konania
umožnené uplatniť svoje právo na obhajobu, zatiaľ čo v prípade, na ktorý sa odvolával
sťažovateľ, išlo o situáciu, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania ešte pred podaním
obžaloby. To znamená, že v naznačenom prípade sa trestná vec ani nedostala do štádia
súdneho konania, v ktorom by bolo možné reparovať pochybenia orgánov činných
v trestnom konaní.
Ústavný súd aj ďalšie argumenty najvyššieho súdu, ktorými reagoval na námietky
sťažovateľa o tom, z akého dôvodu neprihliadal na jeho argumenty zahrnuté do doplnenia
dovolania, ktoré nebolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku);
z akého dôvodu neprihliadol na jeho ďalšie argumenty, ktoré označil za také, ktoré smerujú
proti odôvodneniu rozsudku krajského súdu (§ 371 ods. 7 Trestného poriadku); ako aj
na jeho námietky o „prekvapivom“ rozsudku krajského súdu (tu najvyšší súd uviedol, že
korekcia krajského súdu vychádzala z vykonaného dokazovania už v čase podania
obžaloby), vyhodnotil ako také, ktoré majú oporu v zákone a ktoré nevykazujú žiadne
prejavy svojvôle.
Na rozdiel od sťažovateľa sa ústavný súd nedomnieva, aby najvyšší súd svoje právne
závery nedostatočne zdôvodnil alebo aby podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľa.
Všetky námietky, ktoré sťažovateľ uviedol, najvyšší súd zahrnul do svojich úvah
a zohľadnil ich, ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody
ich odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd preto zastáva názor, že
odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu obsahuje relevantné a určité argumenty, ktoré
svedčia o nenaplnení uvedených dovolacích dôvodov. To, že dovolací súd nerozhodol
v súlade s očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práv.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sťažnosť v tejto časti už na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv na spravodlivý
proces a na obhajobu podľa čl. 47 a čl. 48 charty uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013
Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej
aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej
zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva
Európskej únie s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy, dňom 1. decembra
2009.
Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity
určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,
ak vykonávajú právo únie.
Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú
na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 a čl. 48 charty je potrebné
interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré
boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,
s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok
z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor
Európskej únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť,
že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú
rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“
(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).
Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj
na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci
vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje
na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je
záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.
Z uvedeného vyplýva, že v sťažovateľovej trestnej veci došlo k aplikácii
a interpretácii základných právnych noriem trestného práva, a teda najvyšší súd o dovolaní
sťažovateľa rozhodol na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva
únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu
únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609), alebo k tomu, že by sa
Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT,
Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa
malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb.
s. I-3025).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013