Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 443/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a na obhajobu podľa , práv na spravodlivé

súdne konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základných práv na spravodlivý proces a na obhajobu

podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013

faxom a následne 31. júla 2013 poštou doručená sťažnosť M. M., toho času vo výkone

trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a na obhajobu podľa (ďalej len „“), práv

na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv na

spravodlivý proces a na obhajobu podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2013.

Sťažovateľ (zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou) v sťažnosti uviedol, že

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. mája 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. septembra 2011 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok jedov

a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2

písm. c) a d) s poukazom na a a

ods. 1 písm. a) , za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 10

rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia

a na trest prepadnutia veci a bol mu uložený ochranný dohľad na jeden rok a ochranné

opatrenie vo forme ochranného protitoxikomanického liečenia ambulantnou formou.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. marca 2013 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že celé prípravné konanie bolo vykonané

nezákonným spôsobom. V tejto súvislosti uviedol, že vyšetrovateľ najskôr začal

vyšetrovanie vo veci a až neskôr mu vzniesol obvinenie, hoci už vo výrokovej časti

uznesenia o začatí trestného stíhania bolo uvedené jeho meno. Podľa názoru sťažovateľa je

„odkladanie“, respektíve „posúvanie“ vznesenia obvinenia v rozpore s

( a ) a zároveň v rozpore s a

dohovoru. Sťažovateľ súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že najvyšší súd na tieto

dovolacie námietky reagoval spôsobom, že prípravné konanie bolo vykonané v súlade

so zákonom, odchýlil sa od svojej judikatúry obsiahnutej v rozhodnutí sp. zn. .

Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) vyslovil názor, že práve najvyšší súd je v zmysle platnej právnej úpravy

zodpovedný za zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Keďže najvyšší

súd sa podľa sťažovateľa odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v obdobnej veci,

jeho rozhodnutie je potrebné považovať za arbitrárne a zasahujúce do princípu právnej

istoty. Sťažovateľ dodal, že najvyšší súd pre svoj odlišný právny názor neuviedol dostatočné

dôvody.

Sťažovateľ ďalej namietal, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody fakticky došlo už

11. februára 2009 o 11.55 h, a nie až toho istého dňa o 18.10 h, ako podľa sťažovateľa

vyplýva z iných listinných dôkazov, napríklad z podnetu vyšetrovateľa na podanie návrhu

na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ uviedol, že už od 11.55 h mu mali patriť práva, ktoré

patria podozrivému z trestného činu. Pritom poukázal na to, že vyšetrovateľ vykonal osobnú

prehliadku a prehliadku iných priestorov v čase od 12.45 h do 13.40 h a predtým mu kládol

otázky bez toho, aby ho poučil o jeho právach. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyslovil názor,

že jeho odpovede na vyšetrovateľove otázky nemajú procesnú relevanciu. Odvolávajúc sa

na judikatúru ESĽP sťažovateľ dodal, že takto získané dôkazy nemali byť v konaní použité.

Súčasne namietal, že na tento jeho argument dovolací súd vôbec nereagoval.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že po začatí trestného stíhania sa úkony vykonávajú

podľa ustanovení , a preto nemôžu obstáť tvrdenia najvyššieho súdu

o tom, že sledovanie sťažovateľa a prehliadka motorového vozidla boli vykonané podľa

o Policajnom zbore v znení

neskorších prepisov (ďalej len „“). Podľa neho takto vykonané

dôkazy, ako aj ďalšie dôkazy z toho vychádzajúce sú procesne nepoužiteľné. Ako príklad

sťažovateľ uviedol „výpoveď pred vznesením obvinenia, ktorá je podkladom pre

vypracovaný znalecký posudok“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v dovolaní namietal, že prvostupňové a druhostupňové

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.

Tu poukázal na to, že obmedzenie jeho osobnej slobody bolo výsledkom nezákonného

sledovania, pretože „súdu nebol predložený príkaz na sledovanie osôb a vecí v zmysle § 113

ods. 2 “. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že v rámci odvolacieho konania

namietal aj to, že „prehliadka iných priestorov bola vykonaná v rozpore so zákonom,

pretože po jej vykonaní policajt neupovedomil príslušný orgán o vykonaní prehliadky, ako

mu to ukladá zákon v ust. veta druhá “. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že

dovolací súd sa týmito jeho námietkami nezaoberal a formalisticky ich označil ako

argumenty smerujúce proti odôvodneniu rozhodnutia, s čím sa však sťažovateľ nestotožnil.

Sťažovateľ zároveň namietal, že tým, že najvyšší súd nezohľadnil jeho vyjadrenie

k stanovisku Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) reagujúce

na jeho dovolanie len preto, že ho nepodal prostredníctvom svojho obhajcu, postupoval

veľmi formálne, a porušil tým jeho právo na spravodlivý proces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva sťažovateľa M. M. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3

, , Charty základných ľudských práv

Európskej únie, čl. 6 ods. 1 , čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods.3 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn.

z 27. 03. 2013 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. 03. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na nové

prejednanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný v lehote jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi na účet právnej zástupkyne

JUDr. K. M. P., tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ v podaní označenom „Doplnenie sťažnosti“ doručenom ústavnému súdu

18. septembra 2013 doplnil svoju sťažnosť, ktorú 29. júla 2013 podal prostredníctvom

právnej zástupkyne. Doplnenie podania však učinil vo vlastnom mene, teda bez právneho

zastúpenia kvalifikovanou právnou zástupkyňou. V doplnení podania rozšíril dôvody svojej

sťažnosti (podanej prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho

(dovolacieho) súdu a zároveň rozšíril petit pôvodnej sťažnosti tak, že za porušovateľov práv

označil aj všeobecné súdy (okresný a krajský), ktoré konali v jeho trestnej veci na nižších

stupňoch.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v merite veci, považoval

za prvoradé vysporiadať sa so skutočnosťou, že sťažovateľ sa po podaní sťažnosti

(prostredníctvom právnej zástupkyne) pokúsil sám rozšíriť argumentáciu svojej sťažnosti

o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie svojej právnej

zástupkyne označenom ako „Doplnenie sťažnosti“. Sťažovateľ požadoval zohľadniť

v rámci konania o jeho sťažnosti aj tu uvedené námietky. Ústavný súd i pri posudzovaní

tohto dodatku musí postupovať tak, ako mu to umožňuje . Sťažnosť,

ktorou sa napáda neústavnosť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca

2013, bola ústavnému súdu doručená 29. júla 2013. Doplnenie sťažnosti až 18. septembra

2013.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (,

a iné).

Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, zohľadnil svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle

ktorej sa pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať

z doslovného znenia ( ), podľa

ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (, a iné).

V zmysle uvedeného ústavný súd rozhodol, že dodatok sťažnosti bol podaný

po zákonom ustanovenej lehote, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako podanú

oneskorene.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2,

a , ako aj práv podľa a 3 písm. b) a c)

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2013

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal

porušenie svojich práv uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.

z 27. marca 2013. Podstata sťažovateľových námietok spočíva v tom, že prejavil

nespokojnosť s priebehom prípravného konania, v rámci ktorého došlo podľa jeho názoru

k nezákonnému vykonaniu dôkazov a k porušeniu jeho práva na obhajobu. Tieto

pochybenia sťažovateľ namietal v rámci dovolacieho konania, ale podľa jeho názoru

najvyšší súd sa s jeho námietkami nevysporiadal v požadovanej kvalite, a preto jeho

rozhodnutie označil za arbitrárne a neodôvodnené.

Označeným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382

písm. c) pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa Trestného

poriadku.

V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol podstatu rozhodnutí okresného

súdu a krajského súdu, teda okolností prípadu, na základe ktorých bola vyslovená vina

sťažovateľa a uložený trest. Dovolací súd ďalej uviedol, že sťažovateľ uplatnil dovolacie

dôvody podľa a , a teda že zásadným spôsobom

bolo porušené jeho právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší súd ďalej poukázal na sťažovateľove argumenty obsiahnuté v dovolaní.

Uviedol, že sťažovateľ namietal, že k vzneseniu obvinenia malo dôjsť bez odkladu, pretože

už vo výrokovej časti uznesenia o začatí trestného stíhania bol identifikovaný, ale

k vzneseniu obvinenia došlo až neskôr, čo podľa jeho názoru znamená, že celé prípravné

konanie bolo nezákonné. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že jeho osobná sloboda bola obmedzená

už 11. februára 2009 o 11.55 h, a nie až o 18.10 h, ako vyplýva zo zápisnice, a preto už od

obmedzenia osobnej slobody mal mať práva zadržaného. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že

v prípravnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože nebol

upovedomený o výsluchoch svedkov, ktoré sa realizovali v prítomnosti advokátskeho

koncipienta, resp. advokátky, ktorú nepoznal. Okrem toho sťažovateľ namietal, že

rozhodnutie krajského súdu je „prekvapivé“, pretože podľa neho pochybil, keď na základe

odvolania zmenil skutkovú vetu v prvostupňovom rozsudku. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že

krajský súd vo svojom rozsudku nereagoval na jeho námietky smerujúce voči postupu

orgánov prípravného konania ani na jeho argumenty vo vzťahu k znaleckému posudku,

ktorý podľa neho vychádzal z nezákonných dôkazov, a taktiež podľa neho odvolací súd

nereagoval na jeho námietky týkajúce sa sledovania a vykonania prehliadky iných

priestorov, ktoré označil za nezákonné.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol aj podstatu

vyjadrenia okresnej prokuratúry k dovolaniu sťažovateľa. Okresná prokuratúra sa stotožnila

s rozsudkami súdov oboch stupňov a označila ich za zákonné a dôvodné.

Najvyšší súd zároveň konštatoval, že na doplnenie sťažovateľovho dovolania, ktoré

nepodal prostredníctvom svojho obhajcu, neprihliadal, a to odvolávajúc sa na § 373 ods. 1

.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyslovil tieto

právne názory a závery a na dovolacie námietky sťažovateľa reagoval takto:

«Z rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že... sa kriticky vysporiadal s postupom

vyšetrovateľa, pri ktorom došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, keď nemal

zvoleného alebo ustanoveného obhajcu už od momentu vznesenia obvinenia, a to z dôvodu

povinnej obhajoby podľa Všetky ďalšie dôkazy v kontexte

priebehu celého trestného konania (vrátane konania pred súdom) boli vykonané v súlade so

zákonom, pri plnom rešpektovaní práva obvineného na obhajobu...

Pokiaľ išlo o ďalšie dôkazy, predovšetkým výpovede svedkov... krajský súd uviedol,

v čom videl porušenie procesných predpisov v štádiu prípravného konania s tým záverom,

že v konečnom dôsledku bolo pochybenie v štádiu súdneho konania napravené, pretože tieto

dôkazy boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obvineného a jeho obhajcu,

ktorí mali reálnu možnosť svedkov vypočúvať, klásť im otázky a prípadne namietať spôsob

výsluchu svedkov...

... dňa 11. februára 2009 bol vykonaný služobný zákrok, pri ktorom bolo zastavené

motorové vozidlo, v ktorom sa mala nachádzať podozrivá osoba a drogy...

Na základe výsledku tohto služobného zákroku polície bola obmedzená osobná

sloboda obvineného M. M., bol zadržaný v zmysle , ako osoba

pristihnutá pri trestnom čine, ktorú môže zadržať ktokoľvek a bol bezodkladne odovzdaný

vyšetrovateľovi...

Príslušníci Policajného zboru SR vykonávajúci operatívno-pátraciu činnosť

postupovali v súlade so o Policajnom zbore...

... keď príslušníci polície získali informáciu odôvodňujúcu podozrenie z páchania

trestného činu, v konkrétnom prípade z drogovej trestnej činnosti, nie len, že mohli, ale boli

povinní v intenciách zákona o Policajnom zbore vykonať služobný zákrok v zmysle § 9

ods. 1 tohto zákona... Takýmto služobným zákrokom, pri ktorom došlo k bezprostrednému

zásahu do základných práv a slobôd osoby obvineného M. M., bol v konkrétnom prípade

služobný zákrok podľa , a o

Policajnom zbore. Keď príslušníci polície získali informáciu,... že podozrivá osoba sa

nachádza v konkrétnom motorovom vozidle, boli oprávnení vozidlo zastaviť a vykonať jeho

prehliadku. V danom prípade z obsahu trestného spisu vyplýva, že obvinený vrecúška

s marihuanou dobrovoľne vydal, i keď na takú prehliadku sa nevyžaduje súhlas vlastníka

vozidla...

V nadväznosti a v kontexte s vyššie uvedeným treba zdôrazniť, že v danom prípade,

aby bolo možné vydať uznesenie o vznesení obvinenia obvinenému M. bolo potrebné

zabezpečiť také dôkazy, ktoré dávali väčšiu istotu podozrenia z páchania drogovej trestnej

činnosti, a to nastalo až po vykonaní služobného zákroku polície dňa 11. februára 2009,

pričom načasovanie takéhoto zákroku spravidla podlieha potrebe vykonania väčšieho, či

menšieho množstva operatívnej činnosti polície. Z tohto pohľadu nie je možné akceptovať

dovolaciu námietku obvineného spočívajúcu v tvrdení, že ak bolo známe meno a priezvisko

a bydlisko páchateľa, malo mu byť hneď vznesené obvinenie zo spáchania skutku

a odkladaním vznesenia obvinenia došlo k podstatnej chybe prípravného konania,

resp. celého nasledujúceho konania...

Z vykonaného dokazovania už v priebehu prípravného konania a následne

po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu bolo zrejmé, že

obvinený páchal trestný čin závažnejším spôsobom konania po dlhší čas a na viacerých

osobách ... a tomu zodpovedalo aj právne posúdenie jeho konania už v obžalobe okresnej

prokurátorky Okresnej prokuratúry Žilina. Ak potom Krajský súd v Žiline upravil skutkovú

vetu pridaním slov „... viacerým osobám...“, tak vykonal korekciu, ktorá bola plne v súlade

s výsledkami vykonaného dokazovania už v čase podania obžaloby...

Obvinený M. M. bol podrobený psychiatrickému vyšetreniu „metódou bežného

psychiatrického interview“ počas výkonu väzby v ÚVV Žilina dňa 21. mája 2009. V rámci

tohto vyšetrenia obvinený pred znalcami značne obšírne popísal priebeh svojho konania

počas policajného zákroku, a aj svoj vzťah k drogám, osobitne k marihuane...

Z uvedenej obsahovej štruktúry znaleckého posudku vyplýva, že závery znalcov

psychiatrov o duševnom stave obvineného boli vykonané na základe riadneho

psychiatrického vyšetrenia a na základe zistení všetkých potrebných druhov anamnéz. Preto

okolnosť, že v jeho nálezovej (popisnej) časti sú citované aj do toho času vykonané výsluchy

obvineného, (ktoré výsluchy boli krajským súdom uznané ako úkony, pri ktorých došlo

k porušeniu práva obvineného na obhajobu), nemôže a priori vyvolávať účinky nezákonne

vykonaného dôkazu - znaleckého posudku.»

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že

v konkrétnych častiach dovolania sťažovateľ namietal viaceré časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu. Keďže podľa

dovolaním ako mimoriadnym opravným prostriedkom nie je možné napádať odôvodnenie

rozhodnutia, najvyšší súd dôvodil, že predmetnými námietkami sa z tohto dôvodu vecne

nezaoberal.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd reagoval

na všetky zásadné námietky sťažovateľa a svoje právne úvahy zodpovedne vysvetlil.

Dovolací súd poukázal na to, z akého dôvodu nebol splnený dovolací dôvod

o porušení sťažovateľovho práva na obhajobu, keď uviedol, že už krajský súd vytkol

procesné nedostatky v postupe vyšetrovateľa pri vykonávaní dôkazov, ale zase na druhej

strane upriamil pozornosť na to, že dôkazy, z ktorých sa vo veci vychádzalo, boli vykonané

na hlavnom pojednávaní v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu a pri dodržaní zásady

kontradiktórnosti konania. Dovolací súd neopomenul reagovať aj na námietku sťažovateľa,

v rámci ktorej orgánom činným v trestnom konaní vytýkal, že obvinenie mu bolo vznesené

s časovým odstupom od momentu začatia trestného stíhania, čo považoval tiež za porušenie

práva na obhajobu. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že daný postup bol odôvodnený

potrebou zadováženia dôkazov pre účely získania „väčšej istoty“ o podozrení z páchania

drogovej trestnej činnosti, teda pre účely riadneho zistenia dôkaznej situácie, aby obvinenie

sťažovateľa nebolo postavené takpovediac „na vode“.

Problematikou použitia dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom

(tzv. „ovocie z otráveného stromu“), sa zaoberal aj ESĽP vo veci Gäfgen proti Nemecku

(rozhodnutie z 1. júna 2010), v ktorom konštatoval, že nejde o porušenie čl. 6 dohovoru, ak

obžalovaný v konaní pred súdom mal možnosť v plnej miere uplatniť svoje právo

na obhajobu, hoci v predchádzajúcom štádiu trestného konania boli „usvedčujúce“ dôkazy

proti nemu získané nezákonným spôsobom vo forme donútenia.

Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na to, že v rámci štádií trestného procesu

dochádza k vykonávaniu jednotlivých úkonov, pričom pre účely realizácie garancií

pre ochranu práv a slobôd môžu orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecný súd

naprávať, resp. korigovať aj vzniknuté procesné pochybenia. V danom prípade sa tak stalo

na hlavnom pojednávaní, kde došlo k realizácii sťažovateľovho práva na obhajobu.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa, najvyšší súd dôvodil tým, že v prípade

„sledovania“ sťažovateľa a zastavenia dopravného prostriedku, v ktorom sa nachádzal, išlo

o prostriedky operatívno-pátracej činnosti podľa , na ktorých

použitie sú policajti oprávnení. V rámci tohto monitorovania policajti v súvislosti

s odhaľovaním trestnej činnosti a zisťovaním jej páchateľa zastavili dopravný prostriedok

a po zistení relevantných skutočností obmedzili osobnú slobodu sťažovateľa a odovzdali

ho vyšetrovateľovi na účely ďalšieho potupu podľa ustanovení . Navyše,

ako uviedol dovolací súd, sťažovateľ po zastavení motorového vozidla dobrovoľne vydal

policajtom vrecúška s marihuanou. Najvyšší súd reflektoval aj na ďalšiu námietku

sťažovateľa o tom, že znalecký posudok vychádza z obsahu dôkazov, ktoré neboli vykonané

v súlade so zákonom. V tejto súvislosti najvyšší súd apeloval na priebeh vyšetrenia

duševného stavu sťažovateľa a na podstatu tohto úkonu, keď síce znalecké závery

vychádzajú z obsahu spisu, avšak sú založené na vlastnom skúmaní znalcov, ktorí disponujú

odbornými a zákonom predpokladanými vlastnosťami a danosťami. Obsah spisu (vrátane

dôkazov v ňom obsiahnutých) zohráva dôležitú úlohu pri znaleckom skúmaní, ale vo svetle

uvádzaných okolností a v kontexte tohto prípadu mu nemožno pripísať takú relevanciu,

ktorá by mohla zásadným spôsobom ovplyvniť záver o duševnom stave sťažovateľa. Preto

odborné závery znalcov v spojitosti s úkonmi, o ktorých krajský súd vyhlásil, že boli

vykonané nezákonne a ktoré boli súčasťou znaleckého posudku, nemohli, ako správne

najvyšší súd uviedol, vyvolať účinky nezákonne vykonaného dôkazu.

Podľa názoru ústavného súdu prezentovanou argumentáciou najvyšší súd odôvodnil

svoj právny názor, ktorý podľa udania sťažovateľa je v rozpore s názorom obsiahnutým

v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 20. júna 2006 týkajúcom sa legality

dôkazu a jeho využitia v rámci trestného konania. V súvislosti s týmto argumentom

sťažovateľa ústavný súd pripomína, že nejde o situáciu obdobnú sťažovateľovej veci,

pretože ak sa aj najvyšší súd v označenom rozsudku zaoberal obdobnou právnou otázkou,

okolnosti oboch prípadov boli rozdielne. V namietanej veci rozhodoval o vine a treste

okresný súd v spojení s krajským súdom a sťažovateľovi bolo v rámci súdneho konania

umožnené uplatniť svoje právo na obhajobu, zatiaľ čo v prípade, na ktorý sa odvolával

sťažovateľ, išlo o situáciu, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania ešte pred podaním

obžaloby. To znamená, že v naznačenom prípade sa trestná vec ani nedostala do štádia

súdneho konania, v ktorom by bolo možné reparovať pochybenia orgánov činných

v trestnom konaní.

Ústavný súd aj ďalšie argumenty najvyššieho súdu, ktorými reagoval na námietky

sťažovateľa o tom, z akého dôvodu neprihliadal na jeho argumenty zahrnuté do doplnenia

dovolania, ktoré nebolo podané prostredníctvom obhajcu ( );

z akého dôvodu neprihliadol na jeho ďalšie argumenty, ktoré označil za také, ktoré smerujú

proti odôvodneniu rozsudku krajského súdu ( ); ako aj

na jeho námietky o „prekvapivom“ rozsudku krajského súdu (tu najvyšší súd uviedol, že

korekcia krajského súdu vychádzala z vykonaného dokazovania už v čase podania

obžaloby), vyhodnotil ako také, ktoré majú oporu v zákone a ktoré nevykazujú žiadne

prejavy svojvôle.

Na rozdiel od sťažovateľa sa ústavný súd nedomnieva, aby najvyšší súd svoje právne

závery nedostatočne zdôvodnil alebo aby podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľa.

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ uviedol, najvyšší súd zahrnul do svojich úvah

a zohľadnil ich, ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody

ich odmietol podľa . Ústavný súd preto zastáva názor, že

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu obsahuje relevantné a určité argumenty, ktoré

svedčia o nenaplnení uvedených dovolacích dôvodov. To, že dovolací súd nerozhodol

v súlade s očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práv.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

, ako aj práv podľa a 3 písm. b) a c) dohovoru a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. marca 2013, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť v tejto časti už na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv na spravodlivý

proces a na obhajobu podľa čl. 47 a čl. 48 charty uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. marca 2013

Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej

aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej

zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva

Európskej únie s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy, dňom 1. decembra

2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo únie.

Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 a čl. 48 charty je potrebné

interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré

boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok

z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor

Európskej únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť,

že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú

rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“

(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj

na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je

záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z uvedeného vyplýva, že v sťažovateľovej trestnej veci došlo k aplikácii

a interpretácii základných právnych noriem trestného práva, a teda najvyšší súd o dovolaní

sťažovateľa rozhodol na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva

únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu

únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609), alebo k tomu, že by sa

Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT,

Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa

malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb.

s. I-3025).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013