Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 41/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., B., zastúpeného JUDr. M. H., B., pre namietané

porušenie základného práva podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. H., B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. septembra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľovi ako sudcovi najvyššieho súdu

bolo rozhodnutím predsedu najvyššieho súdu č. Spr. 453/2010 z 31. marca 2010 zrušené

jeho povolenie na výkon funkcie v domácom prostredí z dôvodu, že si „nesplnil svoje

povinnosti sudcu riadne a včas“. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 6. mája 2010

žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v ktorej sa domáhal

zrušenia napadnutého rozhodnutia. Krajský súd rozsudkom č. k. -43

z 10. augusta 2010 žalobu zamietol. Včas podaným odvolaním sa sťažovateľ domáhal, aby

najvyšší súd ako súd odvolací zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil vec

správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie, resp. aby zrušil rozsudok krajského súdu

a jemu vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 21. septembra 2011 potvrdil napadnuté rozhodnutie, keď považoval záver

krajského súdu o tom, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu

nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov sťažovateľa, za správny.

Sťažovateľ zhrnul argumenty podporujúce jeho tvrdenie o porušení svojich

základných práv a slobôd do týchto dôvodov:

«Prvý dôvod Sťažnosti: Odvolací rozsudok je nepreskúmateľný vo viacerých právne

významných otázkach konania do tej miery, že vôbec nepoznám rozhodujúce úvahy

Najvyššieho súdu SR, na základe ktorých vo veci rozhodol. Práve tento fakt mi znemožňuje

riadne uplatniť moje právo na obranu voči tomuto Odvolaciemu rozsudku podaním ešte

precíznejšie odôvodnenej ústavnej sťažnosti, keďže ani len netuším, ako Najvyšší súd SR pri

rozhodovaní o mojom Odvolaní uvažoval a ktoré jeho úvahy a argumenty treba podrobiť

„testu správnosti“. Absencia týchto „rozhodujúcich úvah súdu“ spôsobila, že napadnutý

Odvolací rozsudok je nepreskúmateľný do takej miery a v takom rozsahu, že je porušené

moje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1

SR.

Druhý dôvod Sťažnosti; Odvolací rozsudok je zjavne svojvoľný, neobsahuje riadne

odôvodnenie a nedosahuje kvalitatívne štandardy stanovené a medzinárodnými

zmluvami, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Odôvodnenie Odvolacieho rozsudku nedosahuje elementárne štandardy kladené

, Listinou a Dohovorom na rozhodnutie súdu. Najvyšší súd SR rozhodol zjavne

svojvoľne, čo vyplýva aj z toho, že niektoré jeho výroky (napr. úvaha o tom, predsedovi

Najvyššieho súdu SR patrí kompetencia rozhodnúť o porušení povinností sudcu; táto však

prináleží jedine disciplinárnemu súdu a nie predsedovi Najvyššiemu súdu SR)) nemajú

vôbec oporu v zákonoch SR. V súvislosti s obsahom odôvodnenia Odvolacieho rozsudku

dávam do pozornosti i Uznesenie Ústavného súdu SR č. -55 zo dňa

16. 12. 2008, v ktorom Ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje za

protiústavné aj arbitrárne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylne od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol týmto

nálezom:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 9. 2011, č. k.

bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu v čl. 46 ods. 1

a v Listiny základných práv a slobôd a právo

Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa

21. 9. 2011, č. k. ruší a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu je nepreskúmateľné

vo viacerých právne významných otázkach a tiež je zjavne svojvoľné a nie je riadne

odôvodnené, v dôsledku čoho sú porušené sťažovateľove označené práva.

Nepreskúmateľnosť odvolacieho rozsudku podľa sťažovateľa spočíva v tom, že

najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s niektorými právne významnými otázkami, najmä

s otázkou zaujatosti, resp. predpojatosti predsedu najvyššieho súdu, ďalej so skutočnosťou,

že predseda najvyššieho súdu vydal rozhodnutie o odňatí povolenia skôr, ako bolo

právoplatne voči sťažovateľovi rozhodnuté v disciplinárnom konaní, a tiež s porušením

sťažovateľovho ústavne garantovaného práva na nerušený výkon verejnej funkcie, ktoré je

podľa neho zahrnuté v listiny a .

Zjavná svojvoľnosť napadnutého rozhodnutia spočíva podľa sťažovateľa v tom, že

neobsahuje riadne odôvodnenie a nedosahuje kvalitatívne štandardy stanovené

a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Najvyšší súd zaujal k odvolaniu sťažovateľa toto stanovisko:

«Predmetom súdneho preskúmania v danom prípade je rozhodnutie predsedu

Najvyššieho súdu SR podľa , ktorým žalobcovi zrušil povolenie vykonávať

funkciu sudcu v domácom prostredí, nakoľko podľa jeho názoru žalobca tým, že nevyhotovil

rozhodnutie o prepustení obžalovaného z väzby na slobodu porušil povinnosti sudcu.

Podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch v znení účinnom v rozhodnom období, ak tento

alebo osobitný zákon neustanovuje inak, sudca vykonáva svoju funkciu v úradných

miestnostiach súdu. Sudcovi môže predseda súdu na základe jeho žiadosti písomne povoliť,

aby plnil svoje funkčné povinnosti v domácom prostredí, a to v rozsahu určenom zásadami

prijatými súdnou radou po dohode s ministrom. Ak predseda súdu nerozhodne o žiadosti do

60 dní od jej podania, považuje sa žiadosť za schválenú. Ak predseda súdu žiadosti sudcu

nevyhovie, musí svoje rozhodnutie odôvodniť.

Podľa ods. 2 v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu alebo pre porušenie

sudcovských povinností zruší predseda súdu písomne povolenie podľa odseku 1 s uvedením

dôvodu.

Podľa ods. 3 k rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 si predseda súdu vyžiada vyjadrenie

sudcovskej rady a vezme do úvahy aj stanovisko príslušných predsedov senátov a predsedov

kolégií...

V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti

odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob,

ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými

slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený

skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre

zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis

mutandis )...

Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, a dostatočným

spôsobom upravuje postup predsedu súdu v prípade zrušenia povolenia na výkon funkčných

povinností sudcu, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné riešiť otázku, či

v prípade zrušenia takéhoto povolenia je potrebné postupovať analogicky, ako pri jeho

udelení.

V odvolaní žalobca citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. z 24. apríla 2007 a dovolával sa analogického postupu krajského

súdu. Tu odvolací súd poukazuje na to, že uvedená citácia sa týkala vyriešenia otázky, či

rozhodnutie predsedu súdu podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch podlieha resp. nepodlieha

súdnemu prieskumu, nakoľko túto námietku vzniesol v konaní účastník

konania. Keďže v danom prípade takáto námietka vznesená nebola a judikatúra najvyššieho

súdu sa vyvíja vtom smere, že aj takéto rozhodnutia súdnemu prieskumu podľa piatej časti

podliehajú, nebolo potrebné túto otázku opätovne riešiť aj v tomto konaní. Navyše,

z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že považoval predmetné rozhodnutie predsedu súdu

za individuálny správny akt orgánu riadenia súdu, a preto túto časť námietok žalobcu

považoval odvolací súd za irelevantnú.

Žalobca ďalej namietal prekročenie právomoci žalovaného, nedodržanie zákona

a Dohody, nepredvídateľnosť postupu správneho orgánu a domáhal sa rovnakej právnej

ochrany ako pri rozhodnutiach a právnych úkonoch iných orgánov.

Tieto námietky odvolací súd vyhodnotil ako účelové, nakoľko z ustanovenia § 41

ods. 2 zákona o sudcoch jednoznačne vyplýva oprávnenie predsedu súdu zrušiť sudcovi

v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu alebo pre porušenie sudcovských

povinností povolenie, aby plnil svoje funkčné povinnosti v domácom prostredí.

Posúdenie otázky, či si konkrétny sudca svoje povinnosti plní riadne, resp. či funkciu

sudcu plní dostatočne, je na predsedovi súdu, ktorý je povinný zo zákona vyžiadať si pre

svoje rozhodnutie vyjadrenie sudcovskej rady a vziať do úvahy aj stanovisko príslušných

predsedov senátov a predsedov kolégií.

Aj napriek tomu, že v danom prípade Sudcovská rada NS SR odporučila predsedovi

vyčkať na rozhodnutie disciplinárneho senátu a poukázala na to, že išlo o jedno

nevyhotovené rozhodnutie, toto stanovisko nebolo podľa zákona o sudcoch pre predsedu

súdu záväzné a konečné rozhodnutie o postupe v konkrétnom prípade bolo na ňom. Tento

postup predseda súdu dodržal.

Pokiaľ ide o „plurál“ v čl. V ods. 1 písm. a) Dohody a žalobcovu námietku o jedinom

nevyhotovenom rozhodnutí, ktoré podľa jeho názoru ani nebolo potrebné vyhotoviť,

odvolací súd upozorňuje na to, že v čl. V ods. 1 Dohody nejde o taxatívny výpočet prípadov,

kedy môže predseda súdu zrušiť, alebo primerane obmedziť vykonávanie funkčných

povinností sudcu v domácom prostredí, ak si sudca neplní riadne svoje povinnosti, preto

podľa názoru odvolacieho súdu počet nevyhotovených rozhodnutí nie je pre posúdenie

porušenia povinností sudcu rozhodujúci.

V danom konkrétnom prípade išlo o vyhotovenie písomného rozhodnutia o

prepustení odsúdeného z väzby na slobodu s viac ako päťmesačným oneskorením, ktoré

žalovaný v súvislosti so zákonom uloženými povinnosťami sudcu vykonávať svoju funkciu

svedomito, v pridelených veciach konať plynulo, bez zbytočných prieťahov a povinnosť plniť

si svoje povinnosti riadne a včas (§30 ods. 4 a 5 zákona o sudcoch) vyhodnotil ako

porušenie týchto povinností, nakoľko týmto postupom žalobca podľa názoru žalovaného

porušil základné ústavné ľudské právo odsúdeného na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote a zároveň došlo k

odmietnutiu spravodlivosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vyhodnotenie a posúdenie nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia

a podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Preto nie

je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný prekročil svoju právomoc, rozhodol

v rozpore so zákonom a Dohodou a jeho rozhodnutie a postup boli nepredvídateľné.

Pokiaľ sa žalobca v odvolaní domáhal rovnakej právnej ochrany ako pri

rozhodnutiach a právnych úkonoch iných orgánov, odvolací súd poukazuje na to, že aj táto

námietka žalobcu je nedôvodná, nakoľko rozhodnutie predsedu súdu bolo podrobené

súdnemu prieskumu v dvojinštančnom konaní podľa piatej časti pri zachovaní všetkých

práv, ktoré žalobcovi v tejto súvislosti zo zákona vyplývajú.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho

orgánu a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu

zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z

dôvodov uvedených vyššie, za správny.»

Podľa (ďalej aj „OSP“)v správnom

súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Podľa v správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa odseku

3 citovaného ustanovenia rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy posúdili rozhodnutie predsedu

najvyššieho súdu ako individuálny správny akt organizačno-riadiacej povahy, ktorý nie je

postihom a nemá sankčný charakter a jeho vydaním nedochádza k porušeniu zásady

prezumpcie neviny. Posudzovali tiež otázku použitia správnej úvahy žalovaného orgánu

verejnej správy. Otázka zákonnosti rozhodnutia správnych súdov však primárne spočívala

v preskúmaní postupu predsedu najvyššieho súdu a jeho súladu s príslušnými ustanoveniami

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Ustanovenie

upravujúce miesto výkonu sudcu v ods. 2 a 3 upravuje zrušenie

povolenia na výkon funkčných povinností v domácom prostredí.

Podľa v prípade nedostatočného výkonu funkcie

sudcu alebo pre porušenie sudcovských povinností zruší predseda súdu písomne povolenie

podľa odseku 1 s uvedením dôvodu.

Podľa k rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 si

predseda súdu vyžiada vyjadrenie sudcovskej rady a vezme do úvahy aj stanovisko

príslušných predsedov senátov a predsedov kolégií.

Rozhodovanie v zmysle týchto ustanovení umožňuje správnu úvahu rozhodujúceho

orgánu verejnej správy, či nedostatočný výkon funkcie sudcu alebo porušenie sudcovských

povinností je takého rozsahu, že vyžaduje úpravu v mieste výkonu funkcie príslušného

sudcu. Úlohou súdov v konaní o správnej žalobe a v odvolacom konaní bolo preskúmať, či

rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy. Z ustálenej

judikatúry v správnom súdnictve vyplýva, že konanie na správnom súde nie je

pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav zistený

správnym orgánom.

Rozhodnutie všeobecných súdov pri posúdení správneho uváženia orgánu verejnej

správy rozhodujúceho o odňatí povolenia výkonu funkcie sudcu v domácom prostredí sa

opieralo o relevantné ustanovenia , ako aj zákona

č. Rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia,

a preto súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou nahrádzal

toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu

exekutívy, ktorá mu neprináleží.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s názorom krajského súdu, je dostatočné

a zrozumiteľné. Ústavný súd nezistil, že by v napadnutom rozsudku bola použitá taká

interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej

logiky. Závery súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa , právom podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012