Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 315/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon

väzby B., V. H., P., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby B., a T. Ď., P.,

toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby B., zastúpených advokátom

Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa , ods. 2 a ods. 5 a , práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných

práv a slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. apríla 2010, ako aj postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. apríla

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010

doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), V. H. (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“) a T. Ď. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 a čl. 50

ods. 2 (ďalej len „“), práv podľa ,

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. apríla

2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. apríla 2010.

Sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním z 5. januára 2011 doručeným ústavnému

súdu 11. januára 2011.

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej

kriminalite Odbor Západ v Trnave (ďalej len „ÚBOK“) sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007

z 25. septembra 2007 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie sťažovateľom

v 2. a 3. rade pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 písm. a)

a ods. 3 písm. b) a prečin nadržovania podľa Trestného

zákona spolupáchateľstvom.

Sťažovateľovi v 1. rade bolo uznesením ÚBOK sp. zn. ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008

z 13. júla 2009 vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346

ods. 1 formou účastníctva.

Sťažovatelia boli 1. apríla 2010 na základe „písomného príkazu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 01. 04. 2010 sp. zn. “ prepustení z väzby v trestnej

veci vedenej na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru Úrade justičnej a kriminálnej

polície v Trenčíne pod sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008. Vo väzbe boli sťažovatelia

od 27. septembra 2009.

„Bezprostredne po ich prepustení z väzby“ boli sťažovatelia „predvedení pred

vyšetrovateľa“ ÚBOK a následne boli „zadržaní vyšetrovateľom podľa § 86 ods. 1

. Sťažovateľ v 1. rade bol fakticky zadržaný dňa 01.04.2010 o 19.10

hod., sťažovateľ v 2. rade dňa 01.04.2010 o 18.40 hod. a sťažovateľ v 3. rade dňa

01.04.2010 o 18.52 hod“.

Sťažovatelia boli následne „ako obvinení vyšetrovateľom za prítomnosti zvolených

obhajcov vyslúchnutí, pričom tieto procesné úkony boli skončené dňa 02.04.2010 o 04.10.

hod“.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2010 boli sťažovatelia

na základe návrhu prokurátorky Okresnej prokuratúry Považská Bystrica č. k.

07-67 z 2. apríla 2010 vzatí do väzby.

Proti uzneseniu okresného súdu „podali sťažovatelia jednak osobne jednak

prostredníctvom obhajcov ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú prostredníctvom obhajcu

odôvodnili aj podaním z 08.04.2010“.

O sťažnosti sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. apríla 2010 tak, že ich sťažnosti zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov postupom konajúcich všeobecných súdov:

„1) bolo porušené právo sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

2) bolo porušené právo sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody

3) bolo porušené právo sťažovateľov byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania a práva na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie

4) bolo porušené právo sťažovateľov na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.“

1. Sťažovatelia k námietke porušenia práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, odvolávajúc sa na relevantné

ustanovenia právnych predpisov a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, vo svojej sťažnosti uviedli:

«Podľa rozvrhu práce rozvrh pohotovostí Okresného súdu v Považskej Bystrici,

určuje rozpis predsedníčky súdu t. j. plán dosažiteľnosti sudcov a asistentiek v pracovnej

dobe a v dobe mimopracovnej, ktorý je prílohou rozvrhu práce a štvrťročne sa aktualizuje.

Z prílohy č. 3 zoznam sudcov s nariadenou pohotovosťou /plán dosažiteľnosti/

rozvrhu práce a zo samotného rozvrhu práce vyplýva, že v období od 7.30 hod. dňa

29.03.2010 do 7.30 hod. dňa 05.04.2010 mala pohotovosť sudkyňa Mgr. J. P. a jej

zástupcom bol JUDr. R. J.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce JUDr. M. Č. nebol

zákonným sudcom na rozhodovanie o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010, keď

v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3

ods. 3 veta prvá , bola zákonným sudcom sudkyňa Mgr. J. P., resp.

pri splnení podmienok stanovených v rozvrhu práce jej zástupca JUDr. R. J. ...

I keď rozvrh práce pripúšťa štvrťročnú aktualizáciu rozvrhu pohotovostí (plánu

dosažiteľnosti), takáto aktualizácia musí byť vykonaná vo forme dodatku (doplnenie alebo

zmena) k rozvrhu práce, nakoľko tento v pôvodnej podobe obsahuje rozvrh pohotovostí pre

celý rok 2010 a aktualizáciou dochádza k jeho zmene. Ako vyplýva zo spisu ,

z plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29.03. do 28.06.2010

zo dňa 01.03.2010 nevyplýva, že ide o zmenu rozvrhu práce. Okrem toho táto zmena

rozvrhu práce nie je ani sprístupnená na www.iustice.gov.sk. Pre úplnosť je potrebné

dodať, že v súvislosti so zmenou a doplnením zoznamu prísediacich (príloha č. 1 rozvrhu

práce) bol prijatý dodatok č. 2 k rozvrhu práce zo 07.04.2010. Inými slovami v jednom

prípade sa zmena rozvrhu práce vykonáva menej formálne (bez dodatku) a bez jej

zverejnenia na web-stránke, v druhom prípade v štandardnej formalizovanej podobe

(riadnym dodatkom) a s jej zverejnením na web-stránke, hoci vo svojej podstate ide o

obdobné situácie. Podľa sťažovateľov neformálna zmena v osobe zákonného sudcu je

neprípustná. Tento záver vyplýva aj z ustanovenia

Z. z., podľa ktorého rozvrh práce obsahuje aj rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo

senáty a spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o rozhodovanie o väzbe. Akýkoľvek

zásah do už vydaného rozvrhu môže byť vykonaný iba formou dodatku, z ktorého je zrejmé,

ktorá časť vydaného rozvrhu práce sa mení.

Taktiež je potrebné uviesť, že v rozpore s nebola

zmena plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29.03.

do 28.06.2010 zo dňa 01.03.2010 prerokovaná v sudcovskej rade okresného súdu, čo vyšlo

najavo v následných konaniach o preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľov.

Princíp, že pravidlá trestného konania musia byť ustanovené zákonom je všeobecným

princípom práva. Primárnym účelom procesných pravidiel je ochrana obvineného pred

akýmkoľvek zneužívaním zo strany štátnych orgánov, nakoľko je to práve obvinený, ktorý je

najčastejšie postihnutý neexistenciou alebo nejasnosťou takých procesných pravidiel

(rozsudok ESĽP vo veci Coeme a ďalší proti Belgicku z 22.6.2000, § 102).

Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že návrh okresnej prokurátorky

z 02.04.2010 mal byť v súlade so zákonom a rozvrhom práce pridelený zákonnému sudcovi,

čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného postupu boli sťažovatelia v rozpore s čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a s Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi a o návrhu okresnej

prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol „súd zriadený zákonom“ (mutatis mutandis rozsudok

ESĽP vo veci Posokhov proti Rusku z 13.2.2003, §§ 38-41). Rovnako o návrhu okresnej

prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný

postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti

o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 rozhodol (mutatis

mutandis rozsudky ESĽP vo veciach Cubber proti Belgicku z 26.10.1984, Hauschildt proti

Dánsku z 24.05.1989 a Piersack proti Belgicku z 1.10.1982).»

2. K námietke porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody sťažovatelia

uviedli, že v ich prípade došlo k prekročeniu lehoty zadržania, ako to vyplýva z čl. 8 ods. 3

listiny. Uvedené ustanovenie limituje zadržanie na 24 hodín na rozdiel od čl. 17 ods. 3

druhej vety , podľa ktorého je táto lehota 48 hodín. I keď s účinnosťou od 1. júla

2001 bola lehota zadržania podľa predĺžená na 48 hodín, k novelizácii

listiny nedošlo. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že a listina, ktorá je ústavným

zákonom, majú rovnakú právnu silu, a z toho vyvodzujú záver, že v danom prípade bolo

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s ich zadržaním postupovať

podľa čl. 8 ods. 3 listiny, keďže táto ustanovuje prísnejšie podmienky na zásah

do základného práva na osobnú slobodu a zabezpečuje väčší rozsah tohto práva ako čl. 17

ods. 3 . Keďže rozsah práva na osobnú slobodu, ako je vymedzený listinou,

neodporuje ústave, je vzhľadom na potrebné aplikovať

listiny. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali aj na legislatívne pravidlá, ako aj

na ustanovenie čl. 3 ods. 1 listiny, podľa ktorého v ústave možno základné práva a slobody

rozšíriť nad mieru upravenú listinou, nie však zúžiť, ako to bolo v tomto prípade.

3. K porušeniu práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania

sťažovatelia tvrdia, že ku dňu rozhodovania okresného súdu o ich vzatí do väzby 3. apríla

2010 boli vo väzbe v inej trestnej veci už 24 mesiacov. Táto doba mala byť s ohľadom

na začatie trestného stíhania v trestnej veci krivej výpovede a krivej prísahy už uznesením

ÚBOK sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25. septembra 2007 zohľadnená, keďže „ak sa

vykonáva trestné stíhanie obvineného súčasne v dvoch samostatných konaniach a v jednom

z nich je obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj

v druhom z nich...“. Sťažovatelia tiež v doplnení svojej sťažnosti z 5. januára 2011

poukázali na skutočnosť, že okresný súd ani krajský súd pri rozhodovaní o väzbe v trestnej

veci krivej výpovede a krivej prísahy nebrali do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia, hoci sa

po vznesení obvinenia uznesením ÚBOK sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007

z 25. septembra 2007, resp. u sťažovateľa v 1. rade sp. zn. ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008

z 13. júla 2009 nachádzali vo väzbe v inej veci, boli v období „od 29.04.2008, resp.

30.4.2005 do 27.9.2008, teda 5 mesiacov a aj od 25.09.2007 do 30.10.2007, teda cca 1

mesiac“, na slobode a „počas tejto doby sa nedopustili ani žiadneho priestupku a k ničomu

neboli vypočúvaní ani ako podozriví“. Uvedené skutočnosti vylučujú „kolúzne zámery“

sťažovateľov, ako aj dôvodnosť preventívnej väzby.

Tieto námietky sťažovatelia uplatnili aj vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu o ich vzatí do väzby z 3. apríla 2010, avšak „krajský súd tieto do úvahy nebral,

v rámci svojho rozhodnutia sa s nimi vôbec nevysporiadal, v dôsledku čoho zlyhal

i v poskytnutí súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody“. V tejto súvislosti

sťažovatelia namietajú „arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu“. Túto

vidia sťažovatelia aj v skutočnosti, že krajský súd sa vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade

nevyrovnal so skutočnosťou, že jeho staršie odsúdenia, na ktoré krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukazuje, boli zahladené, a teda že „sťažovateľ v 1. rade musel viesť

riadny život na ich zahladenie... Krajský súd neuvádza, na základe akých úvah ignoroval

skutočnosť o zahladení odsúdení a tomuto zahladeniu predchádzajúcu podmienku vedenia

riadneho života najmenej päť rokov, pričom toto opomínať nemožno. Ak za takéhoto stavu,

kedy sa na sťažovateľa v 1. rade hľadí akoby nikdy nebol trestaný a sťažovatelia v 2. rade

a v 3. rade trestaní nikdy neboli, krajský súd odôvodňuje väzbu označovaním sťažovateľov

za osoby so sklonmi k páchaniu trestných činov a poukazuje na ich spôsob života od roku

2007, vôbec nie je jasné na základe akých úvah krajský súd k takýmto záverom dospel.“.

4. K námietke porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

sťažovatelia uviedli: „nakoľko konanie o sťažnosti z 03.04.2010, teda v rámci jedného

stupňa súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, trvalo od 03.04.2010

do 06.05.2010, postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené právo

sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby...“

5. Sťažovatelia v podaní doručenom ústavnému súdu 11. januára 2011 doplnili

dôvody sťažnosti o námietku porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody

nezákonným začatím trestného stíhania „nepríslušným policajtom“. K tejto skutočnosti

sťažovatelia uviedli:

«Voči sťažovateľom v 2. a v 3. rade bolo vznesené obvinenie uznesením súčasne aj

so začatím trestného stíhania podľa dňa 25.09.2007 pod

ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2007 (bod 1.1 ústavnej sťažnosti; ďalej aj ako „stíhanie

z 25.09.2007“).

Sťažovateľovi v 3. rade bolo uznesením zo dňa 13.07.2009 ČVS: PPZ-112/BOK-Z-

2008 vznesené obvinenie na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení (bod 1.1

ústavnej sťažnosti; ďalej aj ako „stíhanie z 13.07.2009“).

Stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté nepríslušným vyšetrovateľom Prezídia PZ, Úradu

boja proti organizovanej kriminalite odbor Západ, pričom miestne príslušným bol

vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Považskej

Bystrici.

Až následne k už prebiehajúcemu stíhaniu z 25.09.2007 bolo toho istého dňa vydané

Opatrenie prezidenta PZ o určení výberovej príslušnosti, v ktorom je uvedené, že

skutočnosti na základe ktorých sa toto Opatrenie prezidenta PZ vydáva, vyplývajú

zo spisového materiálu ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2008, čo je stíhanie z 25.09.2007.

Z uvedeného je teda zrejmé, že trestné stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté

nepríslušným policajtom a v rozpore so zákonom, pretože nebolo začaté zaisťovacím

úkonom, neodkladným úkonom alebo neopakovateľným úkonom, čo je však obligatórnou

podmienkou podľa na to, aby takého uznesenie mohlo byť

považované za zákonné. Rovnako nebola dodržaná ani druhá podmienka uvedená

v ustanovení , pretože stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté

v Považskej Bystrici a teda nič nebránilo tomu, aby tento úkon vykonal v súlade so zákonom

príslušný policajt.».

Podľa názoru sťažovateľov „nezákonne začaté trestné stíhania voči nim za nijakých

okolností nemôžu spĺňať materiálnu podmienku pre ich vzatie do väzby a to aj pre už

spomínanú zásadu, že neprávom nemožno dosahovať právo. Pokiaľ je uznesenie o začatí

trestného stíhania a o vznesení obvinenia vydané v rozpore so zákonom a teda nulitné,

nemôže z materiálneho hľadiska odôvodňovať vzatie sťažovateľov do väzby. Za takejto

procesnej situácie nemožno takého obvinenia považovať za zákonné a dôvodné, v dôsledku

čoho je aj ich vzatie do väzby nezákonné.

Sťažovatelia sú toho názoru, že tak okresný súd ako aj krajský súd pochybili, keď sa

materiálnou podmienkou väzby a zákonnosťou a dôvodnosťou vzneseného obvinenia

zaoberali vyložene povrchne bez skúmania toho, či takéto obvinenie možno považovať

za zákonné pre uvalenie väzby, nakoľko nezákonné obvinenie nemožno nikdy považovať

za dôvodné.“

6. Sťažovatelia napokon namietajú aj porušenie svojho práva na prezumpciu neviny,

pričom argumentujú skutočnosťou, že krajský súd „odôvodňuje ich väzbu poukazom na iné

trestné stíhania vedené proti nim“, z čoho logicky vyplýva, že ich «krajský súd považuje

za vinných zo stíhaných trestných činov, na ktoré poukazuje. Ako mimoriadne závažný

zásah do práva sťažovateľa v 3. rade na prezumpciu neviny možno vnímať nasledovný záver

krajského súdu: „S prihliadnutím na spôsob života obvineného Ď. od roku 2007, odkedy

páchal závažnú trestnú činnosť...“. Krajský súd taktiež v rozpore s prezumpciou neviny

zasiahol aj do práva sťažovateľa v 2. rade, keď v uznesení z 15.04.2010 uviedol:

„S prihliadnutím na spôsob života obvineného H. od roku 2007 a jeho postoj k spáchanej

trestnej činnosti...“ a do práva sťažovateľa v 1. rade, keď uviedol: „obvinený M. je osobou

so sklonom k páchaniu trestných činov...“. Prezumpciu neviny porušil aj okresný súd, keď

v uznesení z 03.04.2010 uviedol vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade „... obvinený M. má

sklon k páchaniu najmä násilnej trestnej činnosti. ... a tiež jeho postoj k spáchanej trestnej

činnosti...“, vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade „... jeho postoj k spáchanej trestnej

činnosti...“ a vo vzťahu k sťažovateľovi v 3. rade „... od kedy páchal závažnú trestnú

činnosť... postoj obvineného Ď. k spáchanej trestnej činnosti...“.».

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli, aby

ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie čl. 17 ods. 1, ods. 2

a ods. 5 a , , ods. 3 a 4 a dohovoru, ako aj

§ 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. apríla 2010, ako aj postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. apríla 2010, a to v súvislosti

s porušením ich základného práva na osobnú slobodu, práva na rozhodnutie o zákonnosti

väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, práva na zákonné pozbavenie

osobnej slobody, práva byť súdený v primeranej lehote alebo byť prepustený počas konania,

práva na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie, práva na prezumpciu neviny

a práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného

a krajského súdu a prikázal krajskému súdu neodkladne ich prepustiť z väzby na slobodu.

Napokon sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie, a to

vo výške 5 000 € každému sťažovateľovi zo strany okresného súdu a 10 000 € každému

sťažovateľovi zo strany krajského súdu. Sťažovatelia tiež požadovali priznať náhradu trov

konania ich právnemu zástupcovi.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv a práv uvedených

v záhlaví tohto uznesenia postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu tohto súdu,

pretože na základe podanej sťažnosti jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského

súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia proti uzneseniu prvostupňového súdu

sp. zn. z 3. apríla 2010 podali riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 15. apríla 2010.

Keďže ústavný súd nemá právomoc na konanie o tejto časti sťažnosti, podľa § 25

ods. 2 ju odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný súd sa s ohľadom na potrebu posúdenia vecnej stránky námietok

sťažovateľov zaoberal aj obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 3. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom, avšak iba v rozsahu, v ktorom sa s ním

stotožnil krajský súd, pretože v tomto ohľade predstavujú procesný postup okresného súdu

a jeho rozhodnutie o vzatí sťažovateľov do väzby spolu s rozhodnutím krajského súdu

o sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu jeden celok (m. m. ,

, , ).

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie

slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom

zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo

inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec

bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

K námietke porušenia práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom

Sťažovatelia namietali v prvom rade skutočnosť, že v ich veci o väzbe nerozhodoval

súd zriadený zákonom, resp. zákonný sudca.

Ústavný súd opakovane judikoval, že zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho z nej vyplýva, že

za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce

(, ). Účel základného práva na zákonného sudcu sa teda splní, ak

o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci,

ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide

o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (,

).

V danom prípade sudca, ktorý rozhodoval o väzbe sťažovateľov, bol riadnym

sudcom okresného súdu, pričom podľa rozvrhu práce na rok 2010 bol sudcom, ktorý

rozhodoval v trestných veciach.

O väzbe sťažovateľov rozhodoval sudca určený plánom dosažiteľnosti sudcov, ktorý

tvorí prílohu č. 3 rozvrhu práce okresného súdu. Tento bol v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o náležitostiach rozvrhu

práce (ďalej len „vyhláška o náležitostiach rozvrhu práce“) aktualizovaný pre obdobie

nadchádzajúceho štvrťroka, a to opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn.

Spr 203/2010 z 1. marca 2010.

Z obsahu predloženého opatrenia vyplýva, že sudca rozhodujúci o väzbe

sťažovateľov mal nariadenú pohotovosť v období od 29. marca 2010 do 5. apríla 2010,

a teda v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľov bol sudcom určeným v súlade s rozvrhom

práce. Pokiaľ sťažovatelia namietajú skutočnosť, že k aktualizácii plánu dosažiteľnosti

nedošlo formou dodatku k rozvrhu práce, ktorý by mal byť vopred prerokovaný

v sudcovskej rade okresného súdu, ústavný súd uvádza, že rozvrh práce je svojou povahou

interným aktom riadenia súdu, ktorého vydanie, ako aj zmeny sú vo výlučnej kompetencii

predsedu súdu, a to v zmysle a o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“). Sudcovská rada je takto v zmysle § 45 ods. 7 písm. c) zákona o súdoch

vo vzťahu k aktom riadenia súdov vyhradeným predsedovi súdu, teda aj vo vzťahu

k rozvrhu práce, v pozícii poradného orgánu, a teda vydanie rozvrhu práce či

uskutočňovanie jeho zmien nepodlieha schvaľovaciemu procesu. Úlohou sudcovskej rady je

najmä pôsobiť na vytváranie podmienok na riadny výkon súdnictva. S ohľadom na uvedené

ani prípadné nedodržanie postupov formálneho vyjadrenia zmien rozvrhu práce nemusí

v každom prípade nutne znamenať, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, resp. ako na to

poukazujú sťažovatelia „súd zriadený zákonom“.

Z predloženej spisovej dokumentácie je zrejmé, že k aktualizácii nariadenej

pohotovosti sudcov došlo už 1. marca 2010, teda v dostatočnom predstihu pred začatím

štvrťroka, na ktorý sa má daný plán dosažiteľnosti sudcov vzťahovať, teda pred 29. marcom

2010. Predsedníčka okresného súdu teda v súlade s vyhláškou o náležitostiach rozvrhu

práce a v súlade so samotným rozvrhom práce okresného súdu rozhodla o aktualizácii plánu

dosažiteľnosti ešte v čase, keď nebolo možné očakávať budúce rozhodovanie o väzbe

sťažovateľov, okrem iného aj preto, že v tom čase boli sťažovatelia vo väzbe v inej trestnej

veci na základe rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 1. októbra

2008. Tvrdenie sťažovateľov o tom, že zmena vykonaná v pláne dosažiteľnosti sudcov

predsedníčkou okresného súdu „vyvoláva vážne pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý

rozhodoval o väzbe sťažovateľov“, nie je teda v danom prípade možné považovať

za relevantné. Pokiaľ sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdia, že zo strany okresného súdu

došlo k „antidatovaniu“ aktualizácie plánu dosažiteľnosti sudcov, ústavnému súdu o tejto

skutočnosti neboli predložené žiadne dôkazy. Ústavný súd navyše konštatuje, že takéto

tvrdenia na adresu predsedníčky okresného súdu indikujúce disciplinárne previnenie, či

dokonca previnenie v trestnoprávnej rovine, nie je možné v sťažnosti podanej

prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu z radov advokátov bez ďalšieho

akceptovať ako argument nezákonného či neústavného postupu zo strany konajúceho súdu.

Tvrdenie sťažovateľov o účelovosti zmeny zákonného sudcu v ich neprospech je navyše

spochybnené aj skutočnosťou, že z predloženej aktualizácie plánu dosažiteľnosti sudcov

z 1. marca 2010 vydanej pod sp. zn. Spr. 203/2010 vyplývajú okrem sťažovateľmi

namietanej zmeny týkajúcej sa obdobia, v ktorom bolo rozhodované o ich vzatí do väzby, aj

iné zmeny v nariadenej pohotovosti sudcov okresného súdu.

S námietkou nezákonného súdu sa vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj

krajský súd, ktorý konštatoval:

„Obhajoba v prvom rade namietala, že v dôsledku vadného postupu boli obvinení

v rozpore s , 2 a 5 odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu prokurátorky

nerozhodoval súd zriadený zákonom. S týmto záverom obhajoby sa krajský súd nestotožnil.

Vyžiadal si rozvrh práce - plán dosažiteľnosti Okresného súdu v Považskej Bystrici,

z ktorého jednoznačne vyplýva, že sudcom, ktorý mal v dňoch 29.3.2010 až 5.4.2010

dosažiteľnosť bol JUDr. M. Č. a ako zastupujúci je uvedený sudca JUDr. J. Teda je možné

uzavrieť, že o návrhu prokurátorky na vzatie obvinených M., Ď. a H. do väzby z 2.4.2010

rozhodol zákonný sudca v súlade so zákonom a rozvrhom práce.“

So závermi krajského súdu sa ústavný súd stotožnil, preto sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú tiež skutočnosť, že v konaní o ich vzatí

do väzby mal byť aplikovaný pre nich priaznivejší čl. 8 ods. 3 listiny, podľa ktorého

zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr

do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu

do 24 hodín od prevzatia, vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej z hľadiska hmotnoprávneho podľa a 4 má prednosť

nielen pred zákonmi a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými

zákonmi, ktoré nadobudli účinnosť predo dňom účinnosti . Vo svojich dôsledkoch to

znamená, že má prednosť i pred listinou. Preto ak ustanovuje

maximálnu lehotu zadržania na 48 hodín a § 8 ods. 3 listiny na 24 hodín, potom platí

ustanovenie , čiže lehota 48 hodín (napr. , ,

, ). Uvedený výklad ústavného súdu napokon potvrdil aj Európsky

súd pre ľudské práva svojimi rozhodnutiami vo veci Michalko v. Slovenská republika

(rozsudok z 21. decembra 2010) a Štetiar a Šutek v. Slovenská republika (rozsudok

z 23. februára 2011).

Aj k tejto námietke sťažovateľov zaujal ústavne súladné stanovisko krajský súd,

ktorý uviedol:

„Ďalej z pohľadu námietok obhajoby sa krajský súd zaoberal procesnými

podmienkami vzatia obvinených do väzby. Z SR v znení Ústavného

a nadväzujúceho ustanovenia , je zrejmé, že

zadržaná osoba musí byť do 48 hodín prepustená, alebo odovzdaná súdu a sudca musí

zadržanú osobu do 48 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe, alebo o jej

prepustení na slobodu. V danom prípade tieto procesné podmienky vzatia obvinených

do väzby boli dodržané. Je potrebné podotknúť, že pri prijímaní Ústavného zákona

č. sa vychádzalo v súvislosti s aj z medzinárodných zmlúv

a dohovorov upravujúcich základné ľudské práva. Pritom tieto zmluvy odkazujú na postup

upravený právom každého štátu, čo v tomto prípade predstavuje zákon - .“

Aj v tejto časti je preto sťažnosť potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Súčasťou sťažnostných námietok sťažovateľov bolo v tejto súvislosti tiež tvrdenie

porušenia ich práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody tým, že konajúce všeobecné

súdy sa pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov nedostatočne zaoberali podmienkami

zákonnosti začatia a priebehu trestného stíhania. Podľa názoru sťažovateľov trestné stíhanie

vedené proti nim ÚBOK pod sp. zn. ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2007 začaté vo veci uznesením

o začatí trestného stíhania podľa z 25. septembra 2007 bolo

začaté nepríslušným policajtom, a teda je od začiatku vedené nezákonným spôsobom.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu

sp. zn. je zrejmé, že sťažovatelia v konaní pred všeobecnými súdmi túto

námietku vôbec neuplatnili, hoci práve tieto sú primárne orgánmi ochrany zákonnosti, ako

aj ochrany základných práv a slobôd v trestnom konaní. Všeobecný súd má podľa Trestného

poriadku aplikovateľného na tento prípad celý rad účinných procesných nástrojov ako

zabezpečiť nápravu prípadného porušenia základných práv a slobôd v prípravnom konaní,

ak dospeje k záveru, že boli porušené. Po podaní obžaloby sa súd prvého stupňa konajúci

v trestnej veci sťažovateľov, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania stávajú súdmi

s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových

aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného

konania. Na základe uvedeného možno sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov

možné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu (obdobne napr. ,

, , ).

K námietke porušenia práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený

počas konania, k námietke arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti uznesenia krajského súdu

a k námietke porušenia práva na prezumpciu neviny

Sťažovatelia namietali skutočnosť, že okresný súd, resp. krajský súd pri rozhodovaní

o väzbe nevzali do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia boli v čase ich trestného stíhania

pre krivú výpoveď a krivú prísahu vo väzbe v inej trestnej veci, a to spolu „už

24 mesiacov“, ako aj ďalšie skutočnosti spočívajúce v doterajšom riadnom živote

sťažovateľov. Z toho dôvodu sťažovatelia považujú rozhodnutie krajského súdu

za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého

predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby, spĺňať niektoré princípy spravodlivého

konania, medzi ktoré patrí aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom

zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr.

, , ).

O väzbe sťažovateľov rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 3. apríla 2010. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia okamžite sťažnosť ústne

do zápisnice, ktorú následne podaním doručeným krajskému súdu 9. apríla 2010

prostredníctvom ich právneho zástupcu odôvodnili. Dôvody sťažnosti doplnil tiež

sťažovateľ v 1. rade vlastným písomným podaním doručeným krajskému súdu 8. apríla

2010 a sťažovateľ v 2. rade podaním doručeným 9. apríla 2010 okresnému súdu.

Na základe sťažnosti preskúmal dôvody väzby sťažovateľov krajský súd. Tento

v odôvodnení svojho uznesenia č. k. -92 z 15. apríla 2010, ktorým sťažnosť

sťažovateľov zamietol, k dôvodom väzby, ako aj k argumentácii sťažovateľov uviedol:

„Sudca okresného súdu dôsledne zisťoval, či sú splnené formálne a materiálne

podmienky pre vzatie obvinených do väzby, teda, či proti nim bolo vznesené obvinenie, či

boli dodržané zákonom stanovené lehoty, v ktorých je potrebné podať návrh na vzatie

zadržanej osoby do väzby a či sú tu konkrétne skutočnosti z hľadiska existencie dôvodov

väzby uvedených v Jeho zistenia a z nich vyvodené závery, podľa

ktorých u obvinených M., Ď. a H. sú dané dôvody kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. b), c) , sú vecne správne a založené na dôslednom zhodnotení vo veci

doteraz vykonaných dôkazov, v ktorom už v tomto štádiu trestného konania, predovšetkým

z výpovedí svedkov D. V., M. T. a P. G. je obvinený M. priamo usvedčovaný zo spáchania

zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a iné a výpovede svedka J. S.

a obvineného D. V. v rovine závažného podozrenia svedčia nielen pre záver o dôvodnosti

podozrenia, že obvinení skutok, pre ktorý im bolo vznesené obvinenie spáchali, a že tento

vykazuje znaky stíhaného zločinu a prečinu.

Obvinený M. M. bol už 6-krát súdne trestaný, najmä za trestné činy ublíženia

na zdraví a výtržníctva, z toho 4-krát na nepodmienečné tresty odňatia slobody. V iných

trestných veciach pod č. KRP-63/OVK-TN-2008 od 27.9.2008 je vedené trestné stíhanie

proti obvinenému M. M., obvinenému V. H., obvinenému T. Ď. a obvinenému D. V.

za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa

§ 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Tr. zák., za pokračovací obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák., za pokračovací zločin útoku

na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné. Voči M. M.

je vedené trestné stíhanie aj za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. a)

Tr. zák. i prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktoré mal

spáchať 12.8.2007 a iné. Tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú nielen záver, že obvinený

M. je osobou so sklonom k páchaniu trestných činov, ale že jeho konanie má povahu

pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ale dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade

ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Preto aj podľa názoru

krajského súdu je u obvineného M. daný dôvod väzby v zmysle

Už z povahy veci vyplýva, že obvinený M. má silný vplyv na spoluobvinených T. Ď.

a V. H., ktorý je zrejmý najmä z výpovede obvineného D. V., a teda možno predpokladať

prostredníctvom týchto osôb aj pôsobenie obvineného M. na svedkov, ktorí v predmetnej

veci vypovedali v neprospech obvineného M., najmä P. G., J. S. a D. V. a takto by obvinený

M. konal v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Preto aj podľa názoru krajského súdu je

u obvineného M. daný dôvod väzby v zmysle , ktorý dôvod

vyplýva už aj z priameho pôsobenia na T. Ď., ktorý pôsobil na svedka J. S., pričom je možné

predpokladať, že obvinený Ď. konal takto práve na príkaz obvineného M. ... S prihliadnutím

na spôsob života obvineného Ď. od roku 2007, odkedy páchal závažnú trestnú činnosť,

pričom jeho konanie má povahu pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ako je vyššie

uvedené a za ktorú je trestne stíhaný v iných trestných konaniach, tvoria aj podľa názoru

krajského súdu konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený Ď. pri ponechaní

na slobode by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, preto aj podľa názoru

krajského súdu je u neho daný dôvod väzby v zmysle

Ako vyplýva z výpovede svedka J. S,, ktorý bol priamo ovplyvňovaný obvineným Ď.,

k uvedeniu nepravdivých skutočností k skutku z 12.8.2007, z čoho možno dôvodne

predpokladať aj ďalšie pôsobenie obvineného Ď. na svedka S. Tu je potrebné poukázať silný

vplyv obvineného M. na obvineného Ď., ktorý v snahe zbaviť obvineného M. trestnej

zodpovednosti za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., sa sám doznal

k spáchaniu tohto zločinu. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného Ď. daný

dôvod väzby v zmysle

Ako ďalej vyplýva z trestného spisu, obvinený V. H. je toho času trestne stíhaný

za závažnú trestnú činnosť páchanú od roku 2007, tak ako bolo vyššie uvedené.

S prihliadnutím na spôsob života obvineného H. od roku 2007, že jeho konanie má povahu

pokračovania v páchaní trestnej činnosti, preto aj podľa názoru krajského súdu

u obvineného H. sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že pri ponechaní

na slobode by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, preto je u neho daný dôvod

väzby v zmysle

Vychádzajúc z výpovedí D. V. v inej trestnej veci, z ktorej je zrejmý silný vplyv

obvineného M. na obvineného H., je možné dôvodne predpokladať, že obvinený H. by

v prípade ponechania na slobode mohol pôsobiť na svedkov, ktorí usvedčujú obvineného M.

z trestnej činnosti. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného H. daný dôvod

väzby v zmysle

Pokiaľ obhajoba vytýkala súdu prvého stupňa, že pri vzatí obvinených do väzby

nepoužil aj procesné ustanovenie ( ), ide len o formálne pochybenie a nie

je dôvod na zrušenie rozhodnutia samého, ktoré z hľadiska vecného a zákonného je

správne.“

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového

i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. ).

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu za dostatočne

vyargumentované. Ten sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, prečo bolo potrebné napadnuté rozhodnutie akceptovať v plnom rozsahu a prečo sú

podľa názoru krajského súdu v prípade sťažovateľov dané dôvody väzby. Svoje rozhodnutie

krajský súd zdôvodnil tak vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu sťažovateľmi (najmä poukázaním na závery dosiaľ vykonaného

dokazovania), ako aj vo vzťahu k existencii ďalších dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b) a c) . Jeho závery preto neboli neodôvodnené alebo zjavne

arbitrárne. Vzhľadom na uvedené samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú

so závermi krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (napr. , , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s námietkou

sťažovateľov smerujúcou k tvrdeniu porušenia ich práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50

ods. 2 a dohovoru. Krajský súd v tomto prípade skúmal opodstatnenosť

väzobných dôvodov podľa a , pričom v rámci

odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal aj na prebiehajúce trestné stíhania sťažovateľov,

v ktorých sú dôvodne podozrivými zo spáchania závažnej trestnej činnosti. Krajský súd

však podľa názoru ústavného súdu ani vo výroku, ani v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevyslovil, že sťažovatelia sú vinní zo spáchania trestnej činnosti, ktorá im je na základe

dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Ústavný súd teda nezistil, aby krajský súd

v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil

zásadu prezumpcie neviny sťažovateľov, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné

konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu (obdobne , ).

S poukazom na uvedené ústavný súd aj túto námietku sťažovateľov považoval

za zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Podľa tvrdenia sťažovateľov konanie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

trvalo „od 03.04.2010 do 06.05.2010“.

Ústavný súd v tejto súvislosti z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

zistil nasledujúce skutočnosti:

Okresný súd uznesením č. k. -52 z 3. apríla 2010 rozhodol o vzatí

sťažovateľov do väzby.

Na základe sťažnosti zahlásenej sťažovateľmi a ich obhajcami ústne do zápisnice bol

spisový materiál predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti, a to 8. apríla 2010.

Podaním doručeným krajskému súdu 9. apríla 2010 doplnil dôvody sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu obhajca sťažovateľov.

Podaním doručeným 9. apríla 2010 okresnému súdu doplnil dôvody svojej sťažnosti

sťažovateľ v 2. rade.

Na základe telefonickej žiadosti bol okresným súdom krajskému súdu 12. apríla 2010

predložený plán dosažiteľnosti sudcov okresného súdu na obdobie od 29. marca 2010

do 28. júna 2010.

Podaním doručeným krajskému súdu 15. apríla 2010 doplnil dôvody svojej sťažnosti

sťažovateľ v 1. rade.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol na neverejnom zasadnutí 15. apríla

2010. Týmto dňom sa tiež stalo rozhodnutie o väzbe sťažovateľov právoplatným.

Z uvedených zistení je zrejmé, že tvrdenia sťažovateľov o trvaní rozhodovania

o väzbe do 6. mája 2010 sa nezakladajú na pravde. V danom prípade bolo o väzbe

sťažovateľov právoplatne rozhodnuté v lehote 15 dní od obmedzenia ich osobnej slobody

(1. apríla 2010), pričom uvedenú dĺžku rozhodovania o väzbe považuje ústavný súd

za akceptovateľnú z hľadiska ochrany a dohovorom garantovaného práva

sťažovateľov na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby. Sťažnosť je preto aj v tejto

časti zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť podľa odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľov potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011