Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 315/2011
PDF · 377.66 KB
No categories available
III. ÚS 315/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon
väzby B., V. H., P., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby B., a T. Ď., P.,
toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby B., zastúpených advokátom
Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných
práv a slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 16/2010 a jeho uznesením z 3. apríla 2010, ako aj postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 15. apríla
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), V. H. (ďalej len „sťažovateľ
v 2. rade“) a T. Ď. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 a čl. 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 16/2010 a jeho uznesením z 3. apríla
2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 15. apríla 2010.
Sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním z 5. januára 2011 doručeným ústavnému
súdu 11. januára 2011.
Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej
kriminalite Odbor Západ v Trnave (ďalej len „ÚBOK“) sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007
z 25. septembra 2007 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie sťažovateľom
v 2. a 3. rade pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 písm. a)
a ods. 3 písm. b) Trestného zákona a prečin nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného
zákona spolupáchateľstvom.
Sťažovateľovi v 1. rade bolo uznesením ÚBOK sp. zn. ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008
z 13. júla 2009 vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346
ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva.
Sťažovatelia boli 1. apríla 2010 na základe „písomného príkazu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 01. 04. 2010 sp. zn. 2 Tost 10/2010“ prepustení z väzby v trestnej
veci vedenej na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru Úrade justičnej a kriminálnej
polície v Trenčíne pod sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008. Vo väzbe boli sťažovatelia
od 27. septembra 2009.
„Bezprostredne po ich prepustení z väzby“ boli sťažovatelia „predvedení pred
vyšetrovateľa“ ÚBOK a následne boli „zadržaní vyšetrovateľom podľa § 86 ods. 1
Trestného poriadku. Sťažovateľ v 1. rade bol fakticky zadržaný dňa 01.04.2010 o 19.10
hod., sťažovateľ v 2. rade dňa 01.04.2010 o 18.40 hod. a sťažovateľ v 3. rade dňa
01.04.2010 o 18.52 hod“.
Sťažovatelia boli následne „ako obvinení vyšetrovateľom za prítomnosti zvolených
obhajcov vyslúchnutí, pričom tieto procesné úkony boli skončené dňa 02.04.2010 o 04.10.
hod“.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 boli sťažovatelia
na základe návrhu prokurátorky Okresnej prokuratúry Považská Bystrica č. k. Pv 1174/07-
07-67 z 2. apríla 2010 vzatí do väzby.
Proti uzneseniu okresného súdu „podali sťažovatelia jednak osobne jednak
prostredníctvom obhajcov ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú prostredníctvom obhajcu
odôvodnili aj podaním z 08.04.2010“.
O sťažnosti sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 12/2010
z 15. apríla 2010 tak, že ich sťažnosti zamietol.
Podľa názoru sťažovateľov postupom konajúcich všeobecných súdov:
„1) bolo porušené právo sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
2) bolo porušené právo sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody
3) bolo porušené právo sťažovateľov byť súdený v primeranej lehote alebo
prepustený počas konania a práva na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie
4) bolo porušené právo sťažovateľov na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.“
1. Sťažovatelia k námietke porušenia práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, odvolávajúc sa na relevantné
ustanovenia právnych predpisov a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, vo svojej sťažnosti uviedli:
«Podľa rozvrhu práce rozvrh pohotovostí Okresného súdu v Považskej Bystrici,
určuje rozpis predsedníčky súdu t. j. plán dosažiteľnosti sudcov a asistentiek v pracovnej
dobe a v dobe mimopracovnej, ktorý je prílohou rozvrhu práce a štvrťročne sa aktualizuje.
Z prílohy č. 3 zoznam sudcov s nariadenou pohotovosťou /plán dosažiteľnosti/
rozvrhu práce a zo samotného rozvrhu práce vyplýva, že v období od 7.30 hod. dňa
29.03.2010 do 7.30 hod. dňa 05.04.2010 mala pohotovosť sudkyňa Mgr. J. P. a jej
zástupcom bol JUDr. R. J.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce JUDr. M. Č. nebol
zákonným sudcom na rozhodovanie o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010, keď
v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3
ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z. z., bola zákonným sudcom sudkyňa Mgr. J. P., resp.
pri splnení podmienok stanovených v rozvrhu práce jej zástupca JUDr. R. J. ...
I keď rozvrh práce pripúšťa štvrťročnú aktualizáciu rozvrhu pohotovostí (plánu
dosažiteľnosti), takáto aktualizácia musí byť vykonaná vo forme dodatku (doplnenie alebo
zmena) k rozvrhu práce, nakoľko tento v pôvodnej podobe obsahuje rozvrh pohotovostí pre
celý rok 2010 a aktualizáciou dochádza k jeho zmene. Ako vyplýva zo spisu 0 Tp 16/2010,
z plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29.03. do 28.06.2010
zo dňa 01.03.2010 nevyplýva, že ide o zmenu rozvrhu práce. Okrem toho táto zmena
rozvrhu práce nie je ani sprístupnená na www.iustice.gov.sk. Pre úplnosť je potrebné
dodať, že v súvislosti so zmenou a doplnením zoznamu prísediacich (príloha č. 1 rozvrhu
práce) bol prijatý dodatok č. 2 k rozvrhu práce zo 07.04.2010. Inými slovami v jednom
prípade sa zmena rozvrhu práce vykonáva menej formálne (bez dodatku) a bez jej
zverejnenia na web-stránke, v druhom prípade v štandardnej formalizovanej podobe
(riadnym dodatkom) a s jej zverejnením na web-stránke, hoci vo svojej podstate ide o
obdobné situácie. Podľa sťažovateľov neformálna zmena v osobe zákonného sudcu je
neprípustná. Tento záver vyplýva aj z ustanovenia § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 757/2004
Z. z., podľa ktorého rozvrh práce obsahuje aj rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo
senáty a spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o rozhodovanie o väzbe. Akýkoľvek
zásah do už vydaného rozvrhu môže byť vykonaný iba formou dodatku, z ktorého je zrejmé,
ktorá časť vydaného rozvrhu práce sa mení.
Taktiež je potrebné uviesť, že v rozpore s § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z.z. nebola
zmena plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29.03.
do 28.06.2010 zo dňa 01.03.2010 prerokovaná v sudcovskej rade okresného súdu, čo vyšlo
najavo v následných konaniach o preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľov.
Princíp, že pravidlá trestného konania musia byť ustanovené zákonom je všeobecným
princípom práva. Primárnym účelom procesných pravidiel je ochrana obvineného pred
akýmkoľvek zneužívaním zo strany štátnych orgánov, nakoľko je to práve obvinený, ktorý je
najčastejšie postihnutý neexistenciou alebo nejasnosťou takých procesných pravidiel
(rozsudok ESĽP vo veci Coeme a ďalší proti Belgicku z 22.6.2000, § 102).
Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že návrh okresnej prokurátorky
z 02.04.2010 mal byť v súlade so zákonom a rozvrhom práce pridelený zákonnému sudcovi,
čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného postupu boli sťažovatelia v rozpore s čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi a o návrhu okresnej
prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol „súd zriadený zákonom“ (mutatis mutandis rozsudok
ESĽP vo veci Posokhov proti Rusku z 13.2.2003, §§ 38-41). Rovnako o návrhu okresnej
prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný
postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti
o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 rozhodol (mutatis
mutandis rozsudky ESĽP vo veciach Cubber proti Belgicku z 26.10.1984, Hauschildt proti
Dánsku z 24.05.1989 a Piersack proti Belgicku z 1.10.1982).»
2. K námietke porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody sťažovatelia
uviedli, že v ich prípade došlo k prekročeniu lehoty zadržania, ako to vyplýva z čl. 8 ods. 3
listiny. Uvedené ustanovenie limituje zadržanie na 24 hodín na rozdiel od čl. 17 ods. 3
druhej vety ústavy, podľa ktorého je táto lehota 48 hodín. I keď s účinnosťou od 1. júla
2001 bola lehota zadržania podľa ústavy predĺžená na 48 hodín, k novelizácii čl. 8 ods. 3
listiny nedošlo. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že ústava a listina, ktorá je ústavným
zákonom, majú rovnakú právnu silu, a z toho vyvodzujú záver, že v danom prípade bolo
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s ich zadržaním postupovať
podľa čl. 8 ods. 3 listiny, keďže táto ustanovuje prísnejšie podmienky na zásah
do základného práva na osobnú slobodu a zabezpečuje väčší rozsah tohto práva ako čl. 17
ods. 3 ústavy. Keďže rozsah práva na osobnú slobodu, ako je vymedzený listinou,
neodporuje ústave, je vzhľadom na čl. 152 ods. 1 ústavy potrebné aplikovať čl. 8 ods. 3
listiny. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali aj na legislatívne pravidlá, ako aj
na ustanovenie čl. 3 ods. 1 listiny, podľa ktorého v ústave možno základné práva a slobody
rozšíriť nad mieru upravenú listinou, nie však zúžiť, ako to bolo v tomto prípade.
3. K porušeniu práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania
sťažovatelia tvrdia, že ku dňu rozhodovania okresného súdu o ich vzatí do väzby 3. apríla
2010 boli vo väzbe v inej trestnej veci už 24 mesiacov. Táto doba mala byť s ohľadom
na začatie trestného stíhania v trestnej veci krivej výpovede a krivej prísahy už uznesením
ÚBOK sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25. septembra 2007 zohľadnená, keďže „ak sa
vykonáva trestné stíhanie obvineného súčasne v dvoch samostatných konaniach a v jednom
z nich je obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj
v druhom z nich...“. Sťažovatelia tiež v doplnení svojej sťažnosti z 5. januára 2011
poukázali na skutočnosť, že okresný súd ani krajský súd pri rozhodovaní o väzbe v trestnej
veci krivej výpovede a krivej prísahy nebrali do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia, hoci sa
po vznesení obvinenia uznesením ÚBOK sp. zn. ČVS PPZ-30/BOK-Z-2007
z 25. septembra 2007, resp. u sťažovateľa v 1. rade sp. zn. ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008
z 13. júla 2009 nachádzali vo väzbe v inej veci, boli v období „od 29.04.2008, resp.
30.4.2005 do 27.9.2008, teda 5 mesiacov a aj od 25.09.2007 do 30.10.2007, teda cca 1
mesiac“, na slobode a „počas tejto doby sa nedopustili ani žiadneho priestupku a k ničomu
neboli vypočúvaní ani ako podozriví“. Uvedené skutočnosti vylučujú „kolúzne zámery“
sťažovateľov, ako aj dôvodnosť preventívnej väzby.
Tieto námietky sťažovatelia uplatnili aj vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu o ich vzatí do väzby z 3. apríla 2010, avšak „krajský súd tieto do úvahy nebral,
v rámci svojho rozhodnutia sa s nimi vôbec nevysporiadal, v dôsledku čoho zlyhal
i v poskytnutí súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody“. V tejto súvislosti
sťažovatelia namietajú „arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu“. Túto
vidia sťažovatelia aj v skutočnosti, že krajský súd sa vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade
nevyrovnal so skutočnosťou, že jeho staršie odsúdenia, na ktoré krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia poukazuje, boli zahladené, a teda že „sťažovateľ v 1. rade musel viesť
riadny život na ich zahladenie... Krajský súd neuvádza, na základe akých úvah ignoroval
skutočnosť o zahladení odsúdení a tomuto zahladeniu predchádzajúcu podmienku vedenia
riadneho života najmenej päť rokov, pričom toto opomínať nemožno. Ak za takéhoto stavu,
kedy sa na sťažovateľa v 1. rade hľadí akoby nikdy nebol trestaný a sťažovatelia v 2. rade
a v 3. rade trestaní nikdy neboli, krajský súd odôvodňuje väzbu označovaním sťažovateľov
za osoby so sklonmi k páchaniu trestných činov a poukazuje na ich spôsob života od roku
2007, vôbec nie je jasné na základe akých úvah krajský súd k takýmto záverom dospel.“.
4. K námietke porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby
sťažovatelia uviedli: „nakoľko konanie o sťažnosti z 03.04.2010, teda v rámci jedného
stupňa súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, trvalo od 03.04.2010
do 06.05.2010, postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené právo
sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby...“
5. Sťažovatelia v podaní doručenom ústavnému súdu 11. januára 2011 doplnili
dôvody sťažnosti o námietku porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody
nezákonným začatím trestného stíhania „nepríslušným policajtom“. K tejto skutočnosti
sťažovatelia uviedli:
«Voči sťažovateľom v 2. a v 3. rade bolo vznesené obvinenie uznesením súčasne aj
so začatím trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku dňa 25.09.2007 pod
ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2007 (bod 1.1 ústavnej sťažnosti; ďalej aj ako „stíhanie
z 25.09.2007“).
Sťažovateľovi v 3. rade bolo uznesením zo dňa 13.07.2009 ČVS: PPZ-112/BOK-Z-
2008 vznesené obvinenie na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení (bod 1.1
ústavnej sťažnosti; ďalej aj ako „stíhanie z 13.07.2009“).
Stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté nepríslušným vyšetrovateľom Prezídia PZ, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite odbor Západ, pričom miestne príslušným bol
vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Považskej
Bystrici.
Až následne k už prebiehajúcemu stíhaniu z 25.09.2007 bolo toho istého dňa vydané
Opatrenie prezidenta PZ o určení výberovej príslušnosti, v ktorom je uvedené, že
skutočnosti na základe ktorých sa toto Opatrenie prezidenta PZ vydáva, vyplývajú
zo spisového materiálu ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2008, čo je stíhanie z 25.09.2007.
Z uvedeného je teda zrejmé, že trestné stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté
nepríslušným policajtom a v rozpore so zákonom, pretože nebolo začaté zaisťovacím
úkonom, neodkladným úkonom alebo neopakovateľným úkonom, čo je však obligatórnou
podmienkou podľa § 199 ods. 4 Trestného poriadku na to, aby takého uznesenie mohlo byť
považované za zákonné. Rovnako nebola dodržaná ani druhá podmienka uvedená
v ustanovení § 199 ods. 4 Trestného poriadku, pretože stíhanie z 25.09.2007 bolo začaté
v Považskej Bystrici a teda nič nebránilo tomu, aby tento úkon vykonal v súlade so zákonom
príslušný policajt.».
Podľa názoru sťažovateľov „nezákonne začaté trestné stíhania voči nim za nijakých
okolností nemôžu spĺňať materiálnu podmienku pre ich vzatie do väzby a to aj pre už
spomínanú zásadu, že neprávom nemožno dosahovať právo. Pokiaľ je uznesenie o začatí
trestného stíhania a o vznesení obvinenia vydané v rozpore so zákonom a teda nulitné,
nemôže z materiálneho hľadiska odôvodňovať vzatie sťažovateľov do väzby. Za takejto
procesnej situácie nemožno takého obvinenia považovať za zákonné a dôvodné, v dôsledku
čoho je aj ich vzatie do väzby nezákonné.
Sťažovatelia sú toho názoru, že tak okresný súd ako aj krajský súd pochybili, keď sa
materiálnou podmienkou väzby a zákonnosťou a dôvodnosťou vzneseného obvinenia
zaoberali vyložene povrchne bez skúmania toho, či takéto obvinenie možno považovať
za zákonné pre uvalenie väzby, nakoľko nezákonné obvinenie nemožno nikdy považovať
za dôvodné.“
6. Sťažovatelia napokon namietajú aj porušenie svojho práva na prezumpciu neviny,
pričom argumentujú skutočnosťou, že krajský súd „odôvodňuje ich väzbu poukazom na iné
trestné stíhania vedené proti nim“, z čoho logicky vyplýva, že ich «krajský súd považuje
za vinných zo stíhaných trestných činov, na ktoré poukazuje. Ako mimoriadne závažný
zásah do práva sťažovateľa v 3. rade na prezumpciu neviny možno vnímať nasledovný záver
krajského súdu: „S prihliadnutím na spôsob života obvineného Ď. od roku 2007, odkedy
páchal závažnú trestnú činnosť...“. Krajský súd taktiež v rozpore s prezumpciou neviny
zasiahol aj do práva sťažovateľa v 2. rade, keď v uznesení z 15.04.2010 uviedol:
„S prihliadnutím na spôsob života obvineného H. od roku 2007 a jeho postoj k spáchanej
trestnej činnosti...“ a do práva sťažovateľa v 1. rade, keď uviedol: „obvinený M. je osobou
so sklonom k páchaniu trestných činov...“. Prezumpciu neviny porušil aj okresný súd, keď
v uznesení z 03.04.2010 uviedol vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade „... obvinený M. má
sklon k páchaniu najmä násilnej trestnej činnosti. ... a tiež jeho postoj k spáchanej trestnej
činnosti...“, vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade „... jeho postoj k spáchanej trestnej
činnosti...“ a vo vzťahu k sťažovateľovi v 3. rade „... od kedy páchal závažnú trestnú
činnosť... postoj obvineného Ď. k spáchanej trestnej činnosti...“.».
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli, aby
ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie čl. 17 ods. 1, ods. 2
a ods. 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ako aj
§ 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 16/2010 a jeho uznesením z 3. apríla 2010, ako aj postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 15. apríla 2010, a to v súvislosti
s porušením ich základného práva na osobnú slobodu, práva na rozhodnutie o zákonnosti
väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, práva na zákonné pozbavenie
osobnej slobody, práva byť súdený v primeranej lehote alebo byť prepustený počas konania,
práva na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie, práva na prezumpciu neviny
a práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.
Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného
a krajského súdu a prikázal krajskému súdu neodkladne ich prepustiť z väzby na slobodu.
Napokon sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie, a to
vo výške 5 000 € každému sťažovateľovi zo strany okresného súdu a 10 000 € každému
sťažovateľovi zo strany krajského súdu. Sťažovatelia tiež požadovali priznať náhradu trov
konania ich právnemu zástupcovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv a práv uvedených
v záhlaví tohto uznesenia postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu tohto súdu,
pretože na základe podanej sťažnosti jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského
súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia proti uzneseniu prvostupňového súdu
sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 podali riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010.
Keďže ústavný súd nemá právomoc na konanie o tejto časti sťažnosti, podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Ústavný súd sa s ohľadom na potrebu posúdenia vecnej stránky námietok
sťažovateľov zaoberal aj obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010
z 3. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom, avšak iba v rozsahu, v ktorom sa s ním
stotožnil krajský súd, pretože v tomto ohľade predstavujú procesný postup okresného súdu
a jeho rozhodnutie o vzatí sťažovateľov do väzby spolu s rozhodnutím krajského súdu
o sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, I. ÚS 124/08).
2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98,
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie
slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom
zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade
s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo
inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec
bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
K námietke porušenia práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom
Sťažovatelia namietali v prvom rade skutočnosť, že v ich veci o väzbe nerozhodoval
súd zriadený zákonom, resp. zákonný sudca.
Ústavný súd opakovane judikoval, že zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho z nej vyplýva, že
za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce
(II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02). Účel základného práva na zákonného sudcu sa teda splní, ak
o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci,
ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide
o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96,
V danom prípade sudca, ktorý rozhodoval o väzbe sťažovateľov, bol riadnym
sudcom okresného súdu, pričom podľa rozvrhu práce na rok 2010 bol sudcom, ktorý
rozhodoval v trestných veciach.
O väzbe sťažovateľov rozhodoval sudca určený plánom dosažiteľnosti sudcov, ktorý
tvorí prílohu č. 3 rozvrhu práce okresného súdu. Tento bol v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu
práce (ďalej len „vyhláška o náležitostiach rozvrhu práce“) aktualizovaný pre obdobie
nadchádzajúceho štvrťroka, a to opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn.
Spr 203/2010 z 1. marca 2010.
Z obsahu predloženého opatrenia vyplýva, že sudca rozhodujúci o väzbe
sťažovateľov mal nariadenú pohotovosť v období od 29. marca 2010 do 5. apríla 2010,
a teda v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľov bol sudcom určeným v súlade s rozvrhom
práce. Pokiaľ sťažovatelia namietajú skutočnosť, že k aktualizácii plánu dosažiteľnosti
nedošlo formou dodatku k rozvrhu práce, ktorý by mal byť vopred prerokovaný
v sudcovskej rade okresného súdu, ústavný súd uvádza, že rozvrh práce je svojou povahou
interným aktom riadenia súdu, ktorého vydanie, ako aj zmeny sú vo výlučnej kompetencii
predsedu súdu, a to v zmysle § 49 písm. c) a § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“). Sudcovská rada je takto v zmysle § 45 ods. 7 písm. c) zákona o súdoch
vo vzťahu k aktom riadenia súdov vyhradeným predsedovi súdu, teda aj vo vzťahu
k rozvrhu práce, v pozícii poradného orgánu, a teda vydanie rozvrhu práce či
uskutočňovanie jeho zmien nepodlieha schvaľovaciemu procesu. Úlohou sudcovskej rady je
najmä pôsobiť na vytváranie podmienok na riadny výkon súdnictva. S ohľadom na uvedené
ani prípadné nedodržanie postupov formálneho vyjadrenia zmien rozvrhu práce nemusí
v každom prípade nutne znamenať, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, resp. ako na to
poukazujú sťažovatelia „súd zriadený zákonom“.
Z predloženej spisovej dokumentácie je zrejmé, že k aktualizácii nariadenej
pohotovosti sudcov došlo už 1. marca 2010, teda v dostatočnom predstihu pred začatím
štvrťroka, na ktorý sa má daný plán dosažiteľnosti sudcov vzťahovať, teda pred 29. marcom
2010. Predsedníčka okresného súdu teda v súlade s vyhláškou o náležitostiach rozvrhu
práce a v súlade so samotným rozvrhom práce okresného súdu rozhodla o aktualizácii plánu
dosažiteľnosti ešte v čase, keď nebolo možné očakávať budúce rozhodovanie o väzbe
sťažovateľov, okrem iného aj preto, že v tom čase boli sťažovatelia vo väzbe v inej trestnej
veci na základe rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp 72/2008 z 1. októbra
2008. Tvrdenie sťažovateľov o tom, že zmena vykonaná v pláne dosažiteľnosti sudcov
predsedníčkou okresného súdu „vyvoláva vážne pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý
rozhodoval o väzbe sťažovateľov“, nie je teda v danom prípade možné považovať
za relevantné. Pokiaľ sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdia, že zo strany okresného súdu
došlo k „antidatovaniu“ aktualizácie plánu dosažiteľnosti sudcov, ústavnému súdu o tejto
skutočnosti neboli predložené žiadne dôkazy. Ústavný súd navyše konštatuje, že takéto
tvrdenia na adresu predsedníčky okresného súdu indikujúce disciplinárne previnenie, či
dokonca previnenie v trestnoprávnej rovine, nie je možné v sťažnosti podanej
prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu z radov advokátov bez ďalšieho
akceptovať ako argument nezákonného či neústavného postupu zo strany konajúceho súdu.
Tvrdenie sťažovateľov o účelovosti zmeny zákonného sudcu v ich neprospech je navyše
spochybnené aj skutočnosťou, že z predloženej aktualizácie plánu dosažiteľnosti sudcov
z 1. marca 2010 vydanej pod sp. zn. Spr. 203/2010 vyplývajú okrem sťažovateľmi
namietanej zmeny týkajúcej sa obdobia, v ktorom bolo rozhodované o ich vzatí do väzby, aj
iné zmeny v nariadenej pohotovosti sudcov okresného súdu.
S námietkou nezákonného súdu sa vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj
krajský súd, ktorý konštatoval:
„Obhajoba v prvom rade namietala, že v dôsledku vadného postupu boli obvinení
v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu prokurátorky
nerozhodoval súd zriadený zákonom. S týmto záverom obhajoby sa krajský súd nestotožnil.
Vyžiadal si rozvrh práce - plán dosažiteľnosti Okresného súdu v Považskej Bystrici,
z ktorého jednoznačne vyplýva, že sudcom, ktorý mal v dňoch 29.3.2010 až 5.4.2010
dosažiteľnosť bol JUDr. M. Č. a ako zastupujúci je uvedený sudca JUDr. J. Teda je možné
uzavrieť, že o návrhu prokurátorky na vzatie obvinených M., Ď. a H. do väzby z 2.4.2010
rozhodol zákonný sudca v súlade so zákonom a rozvrhom práce.“
So závermi krajského súdu sa ústavný súd stotožnil, preto sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú tiež skutočnosť, že v konaní o ich vzatí
do väzby mal byť aplikovaný pre nich priaznivejší čl. 8 ods. 3 listiny, podľa ktorého
zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr
do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu
do 24 hodín od prevzatia, vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej z hľadiska hmotnoprávneho podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť
nielen pred zákonmi a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými
zákonmi, ktoré nadobudli účinnosť predo dňom účinnosti ústavy. Vo svojich dôsledkoch to
znamená, že ústava má prednosť i pred listinou. Preto ak čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje
maximálnu lehotu zadržania na 48 hodín a § 8 ods. 3 listiny na 24 hodín, potom platí
ustanovenie čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín (napr. I. ÚS 141/04, I. ÚS 2/05,
II. ÚS 38/05, IV. ÚS 64/05). Uvedený výklad ústavného súdu napokon potvrdil aj Európsky
súd pre ľudské práva svojimi rozhodnutiami vo veci Michalko v. Slovenská republika
(rozsudok z 21. decembra 2010) a Štetiar a Šutek v. Slovenská republika (rozsudok
z 23. februára 2011).
Aj k tejto námietke sťažovateľov zaujal ústavne súladné stanovisko krajský súd,
ktorý uviedol:
„Ďalej z pohľadu námietok obhajoby sa krajský súd zaoberal procesnými
podmienkami vzatia obvinených do väzby. Z čl. 17 ods. 3 Ústavy SR v znení Ústavného
zákona č. 90/2001 Z. z. a nadväzujúceho ustanovenia § 77 ods. 1, 2 Tr. por. je zrejmé, že
zadržaná osoba musí byť do 48 hodín prepustená, alebo odovzdaná súdu a sudca musí
zadržanú osobu do 48 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe, alebo o jej
prepustení na slobodu. V danom prípade tieto procesné podmienky vzatia obvinených
do väzby boli dodržané. Je potrebné podotknúť, že pri prijímaní Ústavného zákona
č. 90/2001 Z.z. sa vychádzalo v súvislosti s čl. 17 ods. 3 aj z medzinárodných zmlúv
a dohovorov upravujúcich základné ľudské práva. Pritom tieto zmluvy odkazujú na postup
upravený právom každého štátu, čo v tomto prípade predstavuje zákon - Trestný poriadok.“
Aj v tejto časti je preto sťažnosť potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Súčasťou sťažnostných námietok sťažovateľov bolo v tejto súvislosti tiež tvrdenie
porušenia ich práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody tým, že konajúce všeobecné
súdy sa pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov nedostatočne zaoberali podmienkami
zákonnosti začatia a priebehu trestného stíhania. Podľa názoru sťažovateľov trestné stíhanie
vedené proti nim ÚBOK pod sp. zn. ČVS:PPZ-30/BOK-Z-2007 začaté vo veci uznesením
o začatí trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku z 25. septembra 2007 bolo
začaté nepríslušným policajtom, a teda je od začiatku vedené nezákonným spôsobom.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 16/2010 je zrejmé, že sťažovatelia v konaní pred všeobecnými súdmi túto
námietku vôbec neuplatnili, hoci práve tieto sú primárne orgánmi ochrany zákonnosti, ako
aj ochrany základných práv a slobôd v trestnom konaní. Všeobecný súd má podľa Trestného
poriadku aplikovateľného na tento prípad celý rad účinných procesných nástrojov ako
zabezpečiť nápravu prípadného porušenia základných práv a slobôd v prípravnom konaní,
ak dospeje k záveru, že boli porušené. Po podaní obžaloby sa súd prvého stupňa konajúci
v trestnej veci sťažovateľov, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania stávajú súdmi
s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových
aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného
konania. Na základe uvedeného možno sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov
možné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu (obdobne napr. III. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).
K námietke porušenia práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený
počas konania, k námietke arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti uznesenia krajského súdu
a k námietke porušenia práva na prezumpciu neviny
Sťažovatelia namietali skutočnosť, že okresný súd, resp. krajský súd pri rozhodovaní
o väzbe nevzali do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia boli v čase ich trestného stíhania
pre krivú výpoveď a krivú prísahu vo väzbe v inej trestnej veci, a to spolu „už
24 mesiacov“, ako aj ďalšie skutočnosti spočívajúce v doterajšom riadnom živote
sťažovateľov. Z toho dôvodu sťažovatelia považujú rozhodnutie krajského súdu
za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého
predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby, spĺňať niektoré princípy spravodlivého
konania, medzi ktoré patrí aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným
spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom
zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr.
III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).
O väzbe sťažovateľov rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp16/2010
z 3. apríla 2010. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia okamžite sťažnosť ústne
do zápisnice, ktorú následne podaním doručeným krajskému súdu 9. apríla 2010
prostredníctvom ich právneho zástupcu odôvodnili. Dôvody sťažnosti doplnil tiež
sťažovateľ v 1. rade vlastným písomným podaním doručeným krajskému súdu 8. apríla
2010 a sťažovateľ v 2. rade podaním doručeným 9. apríla 2010 okresnému súdu.
Na základe sťažnosti preskúmal dôvody väzby sťažovateľov krajský súd. Tento
v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 23 Tpo 12/2010-92 z 15. apríla 2010, ktorým sťažnosť
sťažovateľov zamietol, k dôvodom väzby, ako aj k argumentácii sťažovateľov uviedol:
„Sudca okresného súdu dôsledne zisťoval, či sú splnené formálne a materiálne
podmienky pre vzatie obvinených do väzby, teda, či proti nim bolo vznesené obvinenie, či
boli dodržané zákonom stanovené lehoty, v ktorých je potrebné podať návrh na vzatie
zadržanej osoby do väzby a či sú tu konkrétne skutočnosti z hľadiska existencie dôvodov
väzby uvedených v § 71 ods. 1 Tr. por. Jeho zistenia a z nich vyvodené závery, podľa
ktorých u obvinených M., Ď. a H. sú dané dôvody kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. b), c) Tr. por., sú vecne správne a založené na dôslednom zhodnotení vo veci
doteraz vykonaných dôkazov, v ktorom už v tomto štádiu trestného konania, predovšetkým
z výpovedí svedkov D. V., M. T. a P. G. je obvinený M. priamo usvedčovaný zo spáchania
zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a iné a výpovede svedka J. S.
a obvineného D. V. v rovine závažného podozrenia svedčia nielen pre záver o dôvodnosti
podozrenia, že obvinení skutok, pre ktorý im bolo vznesené obvinenie spáchali, a že tento
vykazuje znaky stíhaného zločinu a prečinu.
Obvinený M. M. bol už 6-krát súdne trestaný, najmä za trestné činy ublíženia
na zdraví a výtržníctva, z toho 4-krát na nepodmienečné tresty odňatia slobody. V iných
trestných veciach pod č. KRP-63/OVK-TN-2008 od 27.9.2008 je vedené trestné stíhanie
proti obvinenému M. M., obvinenému V. H., obvinenému T. Ď. a obvinenému D. V.
za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa
§ 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Tr. zák., za pokračovací obzvlášť závažný zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák., za pokračovací zločin útoku
na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné. Voči M. M.
je vedené trestné stíhanie aj za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Tr. zák. i prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktoré mal
spáchať 12.8.2007 a iné. Tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú nielen záver, že obvinený
M. je osobou so sklonom k páchaniu trestných činov, ale že jeho konanie má povahu
pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ale dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade
ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Preto aj podľa názoru
krajského súdu je u obvineného M. daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Už z povahy veci vyplýva, že obvinený M. má silný vplyv na spoluobvinených T. Ď.
a V. H., ktorý je zrejmý najmä z výpovede obvineného D. V., a teda možno predpokladať
prostredníctvom týchto osôb aj pôsobenie obvineného M. na svedkov, ktorí v predmetnej
veci vypovedali v neprospech obvineného M., najmä P. G., J. S. a D. V. a takto by obvinený
M. konal v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Preto aj podľa názoru krajského súdu je
u obvineného M. daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktorý dôvod
vyplýva už aj z priameho pôsobenia na T. Ď., ktorý pôsobil na svedka J. S., pričom je možné
predpokladať, že obvinený Ď. konal takto práve na príkaz obvineného M. ... S prihliadnutím
na spôsob života obvineného Ď. od roku 2007, odkedy páchal závažnú trestnú činnosť,
pričom jeho konanie má povahu pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ako je vyššie
uvedené a za ktorú je trestne stíhaný v iných trestných konaniach, tvoria aj podľa názoru
krajského súdu konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený Ď. pri ponechaní
na slobode by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, preto aj podľa názoru
krajského súdu je u neho daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Ako vyplýva z výpovede svedka J. S,, ktorý bol priamo ovplyvňovaný obvineným Ď.,
k uvedeniu nepravdivých skutočností k skutku z 12.8.2007, z čoho možno dôvodne
predpokladať aj ďalšie pôsobenie obvineného Ď. na svedka S. Tu je potrebné poukázať silný
vplyv obvineného M. na obvineného Ď., ktorý v snahe zbaviť obvineného M. trestnej
zodpovednosti za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., sa sám doznal
k spáchaniu tohto zločinu. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného Ď. daný
dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Ako ďalej vyplýva z trestného spisu, obvinený V. H. je toho času trestne stíhaný
za závažnú trestnú činnosť páchanú od roku 2007, tak ako bolo vyššie uvedené.
S prihliadnutím na spôsob života obvineného H. od roku 2007, že jeho konanie má povahu
pokračovania v páchaní trestnej činnosti, preto aj podľa názoru krajského súdu
u obvineného H. sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že pri ponechaní
na slobode by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, preto je u neho daný dôvod
väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Vychádzajúc z výpovedí D. V. v inej trestnej veci, z ktorej je zrejmý silný vplyv
obvineného M. na obvineného H., je možné dôvodne predpokladať, že obvinený H. by
v prípade ponechania na slobode mohol pôsobiť na svedkov, ktorí usvedčujú obvineného M.
z trestnej činnosti. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obvineného H. daný dôvod
väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Pokiaľ obhajoba vytýkala súdu prvého stupňa, že pri vzatí obvinených do väzby
nepoužil aj procesné ustanovenie (§ 72 ods. 2 Tr. por.), ide len o formálne pochybenie a nie
je dôvod na zrušenie rozhodnutia samého, ktoré z hľadiska vecného a zákonného je
správne.“
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového
i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Ústavný súd považuje dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu za dostatočne
vyargumentované. Ten sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, prečo bolo potrebné napadnuté rozhodnutie akceptovať v plnom rozsahu a prečo sú
podľa názoru krajského súdu v prípade sťažovateľov dané dôvody väzby. Svoje rozhodnutie
krajský súd zdôvodnil tak vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia zo spáchania
trestného činu sťažovateľmi (najmä poukázaním na závery dosiaľ vykonaného
dokazovania), ako aj vo vzťahu k existencii ďalších dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku. Jeho závery preto neboli neodôvodnené alebo zjavne
arbitrárne. Vzhľadom na uvedené samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú
so závermi krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s námietkou
sťažovateľov smerujúcou k tvrdeniu porušenia ich práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru. Krajský súd v tomto prípade skúmal opodstatnenosť
väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal aj na prebiehajúce trestné stíhania sťažovateľov,
v ktorých sú dôvodne podozrivými zo spáchania závažnej trestnej činnosti. Krajský súd
však podľa názoru ústavného súdu ani vo výroku, ani v odôvodnení svojho rozhodnutia
nevyslovil, že sťažovatelia sú vinní zo spáchania trestnej činnosti, ktorá im je na základe
dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Ústavný súd teda nezistil, aby krajský súd
v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil
zásadu prezumpcie neviny sťažovateľov, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné
konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011, I. ÚS 410/08).
S poukazom na uvedené ústavný súd aj túto námietku sťažovateľov považoval
za zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby
Podľa tvrdenia sťažovateľov konanie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
trvalo „od 03.04.2010 do 06.05.2010“.
Ústavný súd v tejto súvislosti z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
0 T 16/2010 zistil nasledujúce skutočnosti:
Okresný súd uznesením č. k. 0 Tp 16/2010-52 z 3. apríla 2010 rozhodol o vzatí
sťažovateľov do väzby.
Na základe sťažnosti zahlásenej sťažovateľmi a ich obhajcami ústne do zápisnice bol
spisový materiál predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti, a to 8. apríla 2010.
Podaním doručeným krajskému súdu 9. apríla 2010 doplnil dôvody sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu obhajca sťažovateľov.
Podaním doručeným 9. apríla 2010 okresnému súdu doplnil dôvody svojej sťažnosti
sťažovateľ v 2. rade.
Na základe telefonickej žiadosti bol okresným súdom krajskému súdu 12. apríla 2010
predložený plán dosažiteľnosti sudcov okresného súdu na obdobie od 29. marca 2010
do 28. júna 2010.
Podaním doručeným krajskému súdu 15. apríla 2010 doplnil dôvody svojej sťažnosti
sťažovateľ v 1. rade.
Krajský súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol na neverejnom zasadnutí 15. apríla
2010. Týmto dňom sa tiež stalo rozhodnutie o väzbe sťažovateľov právoplatným.
Z uvedených zistení je zrejmé, že tvrdenia sťažovateľov o trvaní rozhodovania
o väzbe do 6. mája 2010 sa nezakladajú na pravde. V danom prípade bolo o väzbe
sťažovateľov právoplatne rozhodnuté v lehote 15 dní od obmedzenia ich osobnej slobody
(1. apríla 2010), pričom uvedenú dĺžku rozhodovania o väzbe považuje ústavný súd
za akceptovateľnú z hľadiska ochrany ústavou a dohovorom garantovaného práva
sťažovateľov na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby. Sťažnosť je preto aj v tejto
časti zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
S ohľadom na uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľov potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2011