Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 315/2012
PDF · 164.12 KB
No categories available
III. ÚS 315/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2012 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti E. a. s., B., zastúpenej spoločnosťou R. s. r. o., B., v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu duševného
vlastníctva podľa čl. 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 51/2010-447 z 27. septembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E. a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti E. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
spoločnosťou R. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na výsledky tvorivej duševnej
činnosti podľa čl. 43 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na ochranu duševného
vlastníctva podľa čl. 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta
základných práv“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 11 Co 51/2010-447 z 27. septembra 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«... 11. Dňa 8. 11. 2011 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Co 51/2010 zo dňa 27. 9. 2011, v právnej veci
navrhovateľa E. a. s., B. proti odporcovi S., spol. s r. o., B., o zákaze neoprávneného zásahu
do autorského práva a iné, ktorý vo veci rozhodoval ako súd odvolací. Uvedeným
rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zo dňa
15. 4. 2010, sp. zn. 28 C/103/2008-405 vo veci samej, ktorým okresný súd zamietol návrh
sťažovateľa.
12. Sťažovateľ sa návrhom domáhal, aby bola odporcovi uložená povinnosť zdržať
sa vyhotovovania rozmnoženín textov, ktoré sú chránené autorským zákonom, ktoré
sťažovateľ zverejnil alebo zverejní v denníku H. alebo v internetovom denníku
zverejňovanom na stránkach..., povinnosť zničiť všetky neoprávnene vyhotovené
rozmnoženiny textov, vrátane rozmnoženín poskytnutých odporcom tretím osobám, ktoré sú
chránené autorským zákonom a ktoré sťažovateľ zverejnil v denníku H. alebo v
internetovom denníku zverejňovanom na stránkach... a zaplatiť sťažovateľovi z titulu
náhrady škody čiastku 15.933,08 EUR.
13. Základ sporu a priebeh súdneho konania bol nasledovný:
I. sťažovateľ je vydavateľom denníka H. a prevádzkovateľom internetového
denníka...;
II. obsahom uvedených periodík sú okrem iného články vytvárané zamestnancami
sťažovateľa a osobami spolupracujúcimi so sťažovateľom na zmluvnom základe, pričom
väčšina článkov zverejňovaných v predmetných periodikách napĺňa znaky autorského diela
v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským
právom (ďalej len „autorský zákon“);
III. odporca v rámci svojho podnikania doslovne prepisuje (rozmnožuje) celý obsah
vyššie špecifikovaných periodík sťažovateľa, teda i články, ktoré sú autorskými dielami,
a tieto prepisy (rozmnoženiny) rozširuje tretím osobám za úplatu bez súhlasu sťažovateľa;
takéto konanie je v rozpore s ustanoveniami autorského zákona a odporca tak nezákonne
zasahuje do práv sťažovateľa. Odporca v priebehu konania nikdy nenamietal, že by činnosť
spočívajúcu v doslovnom kopírovaní článkov vykonával, naopak túto skutočnosť viackrát
priznal;
IV. vzhľadom na uvedené skutočnosti podal sťažovateľ dňa 29. 7. 2008 návrh
na začatie konania na okresný súd. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa
15. 4. 2010, sp. zn. 28 C 103/2008, ktorým žalobu zamietol
V. voči uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie na odvolací
súd. Tento bez nariadenia pojednávania potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom
zo dňa 27. 9. 2011, sp. zn. 11 Co 51/201, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 8. 11. 2011.
V zmysle ustanovenia § 159 OSP nadobudol rozsudok odvolacieho súdu právoplatnosť dňa
8. 11. 2011...»
Podľa vyjadrenia sťažovateľky krajský súd postupom a rozsudkom č. k.
11 Co 51/2010-447 z 27. septembra 2011 porušil jej základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43
ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a právo na ochranu duševného vlastníctva podľa
čl. 17 ods. 2 charty základných práv z dôvodu, že
„a. rozhodnutie prvostupňového súdu a odvolacieho súdu je nedostatočné
a nepresvedčivé, nakoľko neodôvodňuje presvedčivým spôsobom nevykonanie navrhnutých
dôkazov, t. j. výpisu článkov a znaleckého posudku...,
b. odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu sa
nedostatočným a nepresvedčivým spôsobom vysporiadava so závermi odborného
stanoviska...,
c. nevykonaním jedného z navrhnutých dôkazov súd porušil ústavný princíp rovnosti
zbraní...,
d. súd sa dopustil závažného procesného pochybenia, keď svoj záver
o autorskoprávnej povahe jedného z článkov založil výlučne na rozhodnutí súdu v konaní
o nariadení predbežného...,
e. odvolací súd vo svojom rozhodnutí porušil ústavný princíp právnej istoty, keď sa
bez zdôvodnenia odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v obdobnej veci, na ktorú
sťažovateľ poukazoval...,
f. odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov sú nedostatočné a nepresvedčivé –
z ústavného hľadiska arbitrárne a zjavne neopodstatnené, pretože sa riadne
nevysporiadavajú so všetkým relevantnými a pre rozhodnutie vo veci podstatnými dôkazmi,
skutočnosťami a tvrdeniami sťažovateľa, najmä však s právnymi argumentmi sťažovateľa
so zásadným významom pre posúdenie veci...,
g. interpretácia právnych noriem, ktoré všeobecné súdy v súdnom konaní aplikovali,
nie je v súlade s Ústavou...“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„Základné právo sťažovateľa spoločnosti E. a. s., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20
Ústavy, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na výsledky tvorivej duševnej
činnosti podľa čl. 43 Ústavy a čl. 17 Charty základných práv Európskej únie právoplatným
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11Co 51/2010 zo dňa 27. 9. 2011
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 51/2010 bolo
porušené.
Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Co 51/2010 zo dňa
27.9.2011 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
Ústavný súd priznáva spoločnosti E. a. s., B., primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10.000 EUR, slovom desaťtisíc EUR, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný
uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške
787,12 EUR na účet právneho zástupcu, advokátskej kancelárie R. s. r. o., B. do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstata námietok sťažovateľky vychádza z jej tvrdení o tom, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, neobsahuje
odôvodnenie nevykonania navrhnutých dôkazov, odvolací súd sa odchýlil od právneho
názoru vysloveného v obdobnej veci, rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a zjavne
neopodstatnené a interpretácia noriem, ktoré krajský súd aplikoval, je v rozpore s ústavou.
Sťažovateľka sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich práv
v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľka ochranu svojich
práv uplatnila aj prostredníctvom podaného dovolania z 8. decembra 2011 adresovaného
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť
odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde, je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012