Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 315/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2012 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti E. a. s., B., zastúpenej spoločnosťou R. s. r. o., B., v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu duševného

vlastníctva podľa čl. 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -447 z 27. septembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E. a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti E. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

spoločnosťou R. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na výsledky tvorivej duševnej

činnosti podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na ochranu duševného

vlastníctva podľa čl. 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta

základných práv“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -447 z 27. septembra 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... 11. Dňa 8. 11. 2011 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 27. 9. 2011, v právnej veci

navrhovateľa E. a. s., B. proti odporcovi S., spol. s r. o., B., o zákaze neoprávneného zásahu

do autorského práva a iné, ktorý vo veci rozhodoval ako súd odvolací. Uvedeným

rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) potvrdil rozsudok

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zo dňa

15. 4. 2010, sp. zn. -405 vo veci samej, ktorým okresný súd zamietol návrh

sťažovateľa.

12. Sťažovateľ sa návrhom domáhal, aby bola odporcovi uložená povinnosť zdržať

sa vyhotovovania rozmnoženín textov, ktoré sú chránené autorským zákonom, ktoré

sťažovateľ zverejnil alebo zverejní v denníku H. alebo v internetovom denníku

zverejňovanom na stránkach..., povinnosť zničiť všetky neoprávnene vyhotovené

rozmnoženiny textov, vrátane rozmnoženín poskytnutých odporcom tretím osobám, ktoré sú

chránené autorským zákonom a ktoré sťažovateľ zverejnil v denníku H. alebo v

internetovom denníku zverejňovanom na stránkach... a zaplatiť sťažovateľovi z titulu

náhrady škody čiastku 15.933,08 EUR.

13. Základ sporu a priebeh súdneho konania bol nasledovný:

I. sťažovateľ je vydavateľom denníka H. a prevádzkovateľom internetového

denníka...;

II. obsahom uvedených periodík sú okrem iného články vytvárané zamestnancami

sťažovateľa a osobami spolupracujúcimi so sťažovateľom na zmluvnom základe, pričom

väčšina článkov zverejňovaných v predmetných periodikách napĺňa znaky autorského diela

v zmysle o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským

právom (ďalej len „autorský zákon“);

III. odporca v rámci svojho podnikania doslovne prepisuje (rozmnožuje) celý obsah

vyššie špecifikovaných periodík sťažovateľa, teda i články, ktoré sú autorskými dielami,

a tieto prepisy (rozmnoženiny) rozširuje tretím osobám za úplatu bez súhlasu sťažovateľa;

takéto konanie je v rozpore s ustanoveniami autorského zákona a odporca tak nezákonne

zasahuje do práv sťažovateľa. Odporca v priebehu konania nikdy nenamietal, že by činnosť

spočívajúcu v doslovnom kopírovaní článkov vykonával, naopak túto skutočnosť viackrát

priznal;

IV. vzhľadom na uvedené skutočnosti podal sťažovateľ dňa 29. 7. 2008 návrh

na začatie konania na okresný súd. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa

15. 4. 2010, sp. zn. , ktorým žalobu zamietol

V. voči uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie na odvolací

súd. Tento bez nariadenia pojednávania potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom

zo dňa 27. 9. 2011, sp. zn. , ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 8. 11. 2011.

V zmysle ustanovenia nadobudol rozsudok odvolacieho súdu právoplatnosť dňa

8. 11. 2011...»

Podľa vyjadrenia sťažovateľky krajský súd postupom a rozsudkom č. k.

-447 z 27. septembra 2011 porušil jej základné právo vlastniť majetok podľa

, základné právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa

ods. 1 , základné právo na súdnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a právo na ochranu duševného vlastníctva podľa

čl. 17 ods. 2 charty základných práv z dôvodu, že

„a. rozhodnutie prvostupňového súdu a odvolacieho súdu je nedostatočné

a nepresvedčivé, nakoľko neodôvodňuje presvedčivým spôsobom nevykonanie navrhnutých

dôkazov, t. j. výpisu článkov a znaleckého posudku...,

b. odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu sa

nedostatočným a nepresvedčivým spôsobom vysporiadava so závermi odborného

stanoviska...,

c. nevykonaním jedného z navrhnutých dôkazov súd porušil ústavný princíp rovnosti

zbraní...,

d. súd sa dopustil závažného procesného pochybenia, keď svoj záver

o autorskoprávnej povahe jedného z článkov založil výlučne na rozhodnutí súdu v konaní

o nariadení predbežného...,

e. odvolací súd vo svojom rozhodnutí porušil ústavný princíp právnej istoty, keď sa

bez zdôvodnenia odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v obdobnej veci, na ktorú

sťažovateľ poukazoval...,

f. odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov sú nedostatočné a nepresvedčivé –

z ústavného hľadiska arbitrárne a zjavne neopodstatnené, pretože sa riadne

nevysporiadavajú so všetkým relevantnými a pre rozhodnutie vo veci podstatnými dôkazmi,

skutočnosťami a tvrdeniami sťažovateľa, najmä však s právnymi argumentmi sťažovateľa

so zásadným významom pre posúdenie veci...,

g. interpretácia právnych noriem, ktoré všeobecné súdy v súdnom konaní aplikovali,

nie je v súlade s ...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Základné právo sťažovateľa spoločnosti E. a. s., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

, právo na pokojné užívanie majetku podľa Protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na výsledky tvorivej duševnej

činnosti podľa a Charty základných práv Európskej únie právoplatným

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 27. 9. 2011

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

27.9.2011 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Ústavný súd priznáva spoločnosti E. a. s., B., primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000 EUR, slovom desaťtisíc EUR, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný

uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške

787,12 EUR na účet právneho zástupcu, advokátskej kancelárie R. s. r. o., B. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstata námietok sťažovateľky vychádza z jej tvrdení o tom, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, neobsahuje

odôvodnenie nevykonania navrhnutých dôkazov, odvolací súd sa odchýlil od právneho

názoru vysloveného v obdobnej veci, rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a zjavne

neopodstatnené a interpretácia noriem, ktoré krajský súd aplikoval, je v rozpore s .

Sťažovateľka sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich práv

v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľka ochranu svojich

práv uplatnila aj prostredníctvom podaného dovolania z 8. decembra 2011 adresovaného

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde, je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012