Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 520/2011
PDF · 364.9 KB
No categories available
II. ÚS 520/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., P., a T. Ď., P., obaja t. č. vo väzbe B.,
zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 28/2010 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2010 a jeho uznesením z 15. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. H. a T. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2010
doručená sťažnosť V. H., P. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a T. Ď., P. (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), t. č. obaja vo väzbe B., ktorou
namietali porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 28/2010 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2010 a jeho uznesením z 15. júla
2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,
Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania v Trnave
(ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením ČVS: PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25. septembra 2007
vzniesol sťažovateľom obvinenie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346
ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a prečin nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.
Uznesením ČVS: PPZ 112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 vyšetrovateľ PZ vzniesol
obvinenie sťažovateľovi v 2. rade pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346
ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.
V týchto trestných veciach boli sťažovatelia uznesením sudcu okresného súdu pre
prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského
súdu č. k. 23 Tpo 12/2010-92 z 15. apríla 2010 vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71
ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) so začiatkom plynutia lehoty väzby od 1. apríla 2010.
Podaním z 10. mája 2010 sťažovatelia požiadali Okresnú prokuratúru Považská
Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu a alternatívne
žiadali o nahradenie väzby písomným sľubom.
Pretože okresná prokuratúra žiadosti sťažovateľov nevyhovela, rozhodol o nej
okresný súd uznesením č. k. 0 Tp 28/2010-69 z 3. júna 2010 tak, že žiadosť sťažovateľov
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a návrh na nahradenie väzby písomným sľubom
neprijal.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosť, ktorú krajský
súd uznesením č. k. 2 Tpo 24/2010-87 z 15. júla 2010 zamietol.
Podľa názoru sťažovateľov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
0 Tp 28/2010 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2010 došlo
k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a to
konkrétne
„1) právo... na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia do väzby
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...,
2) právo... na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...,
3) právo... byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania...,
4) právo... na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie...,
5) právo... na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby...“.
Svoje tvrdenia sťažovatelia odôvodnili takto:
«... je zrejmé, že podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce JUDr. M. Č. nebol zákonným
sudcom na rozhodovanie o návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010, keď v súlade so
zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta
prvá zákona č. 757/2004 Z. z., bola zákonným sudcom sudkyňa Mgr. J. P., resp. pri splnení
podmienok stanovených v rozvrhu práce jej zástupca JUDr. R. J.
Pokiaľ sa v uznesení krajského súdu z 15. 04. 2010 vo vzťahu k námietke
sťažovateľov ohľadne ich odňatia zákonnému sudcovi uvádza, že „Vyžiadal si rozvrh práce
- plán dosažiteľnosti Okresného súdu v Považskej Bystrici, z ktorého jednoznačne vyplýva,
že sudcom, ktorý mal v dňoch 29. 3. 2010 až 5. 4. 2010 dosažiteľnosť, bol JUDr. M. Č. a
ako zastupujúci je uvedený sudca JUDr. J.“, sťažovatelia majú i naďalej za to, že v
súvislosti so vzatím do väzby boli v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
Dohovoru odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010
nerozhodol „súd zriadený zákonom“... Rovnako o návrhu okresnej prokurátorky
z 02. 04. 2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný postup
posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti
o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky... rozhodol...
...Podľa sťažovateľov neformálna zmena v osobe zákonného sudcu je neprípustná.
Tento záver vyplýva aj z ustanovenia § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 757/2004 Z. z., podľa
ktorého rozvrh práce obsahuje aj rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo senáty a
spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o rozhodovanie o väzbe. Akýkoľvek zásah do už
vydaného rozvrhu môže byť vykonaný iba formou dodatku, z ktorého je zrejmé, ktorá časť
vydaného rozvrhu práce sa mení.
Taktiež je potrebné uviesť, že v rozpore s § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. nebola
zmena plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29. 03. do
28. 06. 2010 zo dňa 01. 03. 2010 prerokovaná v sudcovskej rade okresného súdu, čo vyšlo
najavo v následnom konaní o preskúmanie zákonnosti väzby spoluobvineného
sťažovateľov...
Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že návrh okresnej prokurátorky
z 02. 04. 2010 mal byť v súlade so zákonom a rozvrhom práce pridelený zákonnému
sudcovi, čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného postupu boli sťažovatelia v rozpore s
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu
okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010 nerozhodol „súd zriadený zákonom“... Rovnako o
návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný,
nakoľko tento vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje
opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky
z 02. 04. 2010 rozhodol...
Hoci sťažovatelia uvedené skutočnosti týkajúce sa ich odňatia zákonnému sudcovi
v súvislosti s ich vzatím do väzby pred všeobecnými súdmi opakovane namietali..., pričom
svoju argumentáciu oproti predchádzajúcim podaniam dopĺňali, ani okresný súd ani
krajský súd sa s týmito právne relevantným spôsobom nevysporiadali, v dôsledku čoho bolo
porušené právo sťažovateľov na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia do väzby
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Z tohto dôvodu považujú sťažovatelia uznesenie krajského
súdu sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 aj za arbitrárne a nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho boli porušené ich práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy a z čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
Nepridelenie žiadostí z 10. 05. 2010 náhodným výberom v súlade s § 51 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. zároveň znamená, že o žiadostiach sťažovateľov... nemal
rozhodovať zákonný sudca, nakoľko sudkyňa Mgr. J. P. nebola určená v súlade so zákonom
na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá
V súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach z 10. 05. 2010 zo spisu 0 Tp 28/2010 je
zrejmé, že nešlo v danej veci o prípad nemožnosti využitia technických prostriedkov
a programových prostriedkov spôsobenej v dôsledku ich poruchy znemožňujúcej prístup k
dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch pracovných dní...
Pokiaľ ide o ustanovenie § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z., pre pridelenie vecí na
rozhodnutie inak ako náhodným výberom musia byť splnené tri podmienky:
- vec nie je možné prideliť náhodným výberom,
- ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu,
- musí ísť o prípad taxatívne uvedený v § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
V danej veci nešlo ani o prípad, kedy vec nie je možné prideliť náhodným výberom
a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu... Rozhodovanie o
žiadosti o prepustenie z väzby nie je prípadom, kedy ide o potrebu pridelenia veci na
rozhodnutie bez zbytočného odkladu.
So závermi uvedenými v uznesení krajského súdu z 15. 07. 2010 sa sťažovatelia
nestotožňujú. Sťažovatelia nenamietali, že sudkyňa Mgr. J. P. nevykonáva funkciu sudcu na
okresnom súde. Námietky sťažovateľov smerovali voči tomu, že menovaná sudkyňa nebola
určená v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o žiadostiach z
10. 05. 2010...
Nepridelením veci náhodným výberom v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.
z., ktoré ustanovenie rozvrh práce okresného súdu nerešpektuje a je sním v rozpore,
zároveň znamená, že o žiadosti z 10. 05. 2010 nemal rozhodovať a ani nerozhodol zákonný
sudca, nakoľko sudkyňa Mgr. J. P. nebola určená v súlade so zákonom na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č.
... Skutočnosť, že žiadosti z 10. 05. 2010 boli pridelené sudcovi vykonávajúcemu v
čase ich nápadu službu nemení nič na závere, že žiadosti... neboli pridelené na rozhodnutie
v súlade so zákonom náhodným výberom, a len dokresľuje nerešpektovanie zásady pevného
a náhodného prideľovania súdnej agendy, aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné
účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“...
Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že ich žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu z 10. 05. 2010 mali byť v súlade so zákonom pridelené náhodným
výberom na rozhodnutie zákonnému sudcovi, čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného
postupu boli sťažovatelia v rozpore s čl. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy odňatí zákonnému
sudcovi a o žiadostiach z 10. 05. 2010 nemal rozhodovať „súd zriadený zákonom“...
Rovnako o žiadostiach... nemal nerozhodovať sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento
vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené
pochybnosti o nestrannosti sudkyne Mgr. J. P...
Z týchto dôvodov považujú sťažovatelia uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo
24/2010 z 15. 07. 2010 za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v
dôsledku čoho boli porušené ich práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods.
4 Dohovoru...
Vzatie sťažovateľov do väzby a držanie v nej je neprípustné i z dôvodu prieťahov v
doterajšom priebehu vyšetrovania.
... sťažovatelia boli v dobe od 30. 10. 2007 do rozhodovania krajského súdu dňa
15. 07. 2010 vo väzbe už takmer 28 mesiacov...
... Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo
nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj
doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené
v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom
konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením...
Trestné konanie v predmetnej veci prebieha od 25. 09. 2007, pričom nejde
o skutkovo alebo právne zložitú vec, ktorá by odôvodňovala trvanie prípravného konania
takmer 3 roky. Po dobu takmer 28 mesiacov boli sťažovatelia obmedzení na osobnej
slobode vo svojej podstate aj v tomto trestnom konaní. ...bolo povinnosťou vyšetrovateľov
postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj v tomto trestnom konaní. Z obsahu
spisu ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008 je zrejmé, že vyšetrovanie prebieha s prieťahmi
spôsobenými orgánmi činnými v prípravnom konaní trestnom...
Hoci sťažovatelia tieto skutočnosti v žiadostiach z 10. 05. 2010... v sťažnostiach zo
14. 06. 2010... namietali, krajský súd tieto do úvahy nebral, v rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia sa s nimi vôbec nevysporiadal, v dôsledku čoho zlyhal i v poskytnutí súdneho
prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody. Z týchto dôvodov boli porušené práva
sťažovateľov zaručené čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 3 a ods.
4 Dohovoru.
Z tu uvedených dôvodov považujú sťažovatelia uznesenie krajského súdu sp. zn. 2
Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v
dôsledku čoho boli porušené taktiež ich práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a z čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
Nakoľko konanie o žiadostiach z 10. 05. 2010 trvalo na okresnom súde a krajskom
súde do 09. 08. 2010, postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené právo
sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby...»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konania nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil
čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa
v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
2. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil
čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v
1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia
do väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
3. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil
čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom
sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade byť súdený v primeranej lehote alebo
prepustený počas konania.
4. Krajský súd v Trenčíne arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia sp. zn. 2
Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2.
rade na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.
5. Okresný súd v Považskej Bystrici postupom v konaní sp. zn. 0 Tp 28/2010
a Krajský súd v Trenčíne postupom v konaní sp. zn. 2 Tpo 24/2010 porušili čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na
urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.
6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 sa
zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa
v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu.
7. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľovi
v 2. rade ako primerané finančné zadosťučinenie každému peňažnú sumu vo výške 5 000 €,
ktorú im je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici a každému peňažnú sumu vo
výške 10 000 €, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
8. Okresný súd v Považskej Bystrici a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv (prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov – „vyšetrovanie prebieha s prieťahmi“), resp. iným subjektom
(orgány činné v prípravnom konaní) uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu
ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Tpo 24/2010 a jeho uznesením z 15. júla 2010 a postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 28/2010.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
1. V prvom rade sťažovatelia namietajú porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5
ods. 4 dohovoru, a to v súvislosti s ich „právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“, ku ktorému malo dôjsť tým, že
o návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry z 2. apríla 2010 na ich vzatie do väzby
nerozhodoval zákonný sudca pre prípravné konanie, resp. sudca určený rozvrhom práce.
1.1 K tomu ústavný súd uvádza, že túto námietku sťažovatelia predniesli už
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010, ktorým
bolo rozhodnuté o ich vzatí do väzby, a touto námietkou sa krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Tpo 12/2010 zaoberal a rozhodol o nej uznesením z 15. apríla 2010.
Sťažovatelia však otázku nezákonného sudcu v súvislosti s rozhodnutím o ich vzatí
do väzby opäť predostreli tak pred okresným súdom, ako aj krajským súdom v rámci
konania o ich žiadosti o prepustenie z väzby (10. mája 2010). Vzhľadom na podstatu
námietky sťažovateľov, t. j. že o návrhu okresnej prokuratúry na vzatie sťažovateľov
do väzby z 2. apríla 2010 nerozhodol zákonný sudca, ústavný súd zastáva názor, že v tomto
prípade vo vzťahu k ich požiadavke na ochranu ich základného práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy) a práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru) boli
sťažovatelia oprávnení túto uplatniť sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy podanou ústavnému
súdu práve proti rozhodnutiam všeobecných súdov o ich vzatí do väzby, t. j. predovšetkým
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia tak aj urobili a ústavnému súdu 9. júla
2010 podali sťažnosť (z 3. júla 2010) pre porušenie ich základného práva zaručeného
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn.
23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010, a to práve z dôvodu rozhodnutia o ich väzbe nezákonným
sudcom. O tejto skoršej sťažnosti ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 315/2011-61
z 13. júla 2011 tak, že ju v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V čase podania tejto sťažnosti ústavný súd teda o tej istej veci už konal,
resp. v súčasnosti je už o nej rozhodnuté.
Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
Vzhľadom na takto zistené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
1.2 Sťažovatelia však namietajú porušenie nimi označených práv aj z dôvodu, že
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. júla 2010 je „arbitrárne
a nepreskúmateľné“, keďže sa ich námietkou nezákonného sudcu opätovne obsiahnutou
v ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010 všeobecné súdy
nevysporiadali právne relevantným spôsobom. Ústavný súd v tejto časti považuje sťažnosť
za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovatelia skutočne v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010
argumentovali, že ich väzba nie je zákonná, pretože o ich vzatí do väzby nerozhodol
zákonný sudca. Okresný súd v uznesení sp. zn. 0 Tp 28/2010 z 3. júna 2010 sa touto ich
námietkou vysporiadal tak, že sa ňou nezaoberal, pretože o tejto otázke už bolo rozhodnuté.
Krajský súd považoval rozhodnutie okresného súdu za správne. Všeobecné súdy teda
námietku sťažovateľov uvedenú v žiadosti o prepustenie z väzby neopomenuli a posúdili ju
tak, že sa ňou zaoberať nebudú s uvedením konkrétneho dôvodu (pretože už o nej bolo
rozhodnuté).
Obidva súdy skúmali predovšetkým existenciu dôvodov ďalšieho zotrvania
sťažovateľov vo väzbe a rozhodli, že žiadosti sťažovateľov nevyhovejú. Svoje závery opreli
o konkrétne skutkové okolnosti. Rozhodne tieto rozhodnutia nemožno považovať
z ústavnoprávneho hľadiska za nedostatočne odôvodnené. Na podstatné otázky boli
sťažovateľom dané odpovede.
Z tohto pohľadu ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za zjavne
neopodstatnenú z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi označeným základným
právom na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy), resp. právom na slobodu
a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru) a označeným uznesením krajského súdu č. k.
2 Tpo 24/2010-87 z 15. júla 2010, preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
2. Ďalšia námietka sťažovateľov spočívala v tom, že ich žiadosť z 10. mája 2010
o prepustenie z väzby na slobodu nebola sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie
pridelená náhodným výberom pomocou schválených technických a programových
prostriedkov. Aj túto skutočnosť sťažovatelia namietali v sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 28/2010 z 3. júna 2010, avšak rozhodnutie krajského súdu
(uznesenie č. k. 2 Tpo 24/2010-87 z 15. júla 2010) vo vzťahu k tejto otázke považujú
sťažovatelia za „arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“. Tým došlo
k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodnení jeho rozhodnutia z 15. júla
2010 „o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval zákonný
sudca – sudca pre prípravné konanie. Toto konštatovanie a právny záver sa plne opiera
o ustanovenie § 79 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého policajt, prokurátor, sudca pre prípravné
konanie a súdu sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby
trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní
o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby a pri
rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3.“. Odôvodnenie
krajského súdu vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov je síce stručné, čo však neznamená,
že je arbitrárne alebo nepreskúmateľné.
2.1 Podstata námietok sťažovateľov v súvislosti s porušením ich základného práva na
osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť spočíva v tom, že o ich žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010 nerozhodol sudca okresného súdu pre
prípravné konanie, ktorému by táto vec bola pridelená náhodným výberom pomocou
schválených technických a programových prostriedkov.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 50 ods. 2 písm. g) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje rozvrh služieb
určujúci samosudcov alebo senáty a spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o nemožnosť
prideľovania vecí náhodným výberom, ak ide o rozhodovanie o ustanovení obhajcu,
o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie
a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových
alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie
informačno-technických prostriedkov podľa osobitného zákona a o predbežnom opatrení
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom
a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu v prípadoch
rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú
prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na
vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie
duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom
opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom,
veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa
považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre
prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí
bez meškania rozhodnúť.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že určenie zákonného sudcu nie je
bezvýhradne podmienené pridelením veci náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, pokiaľ sa tak udialo v súlade so zákonom a rozvrhom práce
príslušného všeobecného súdu (napr. II. ÚS 372/08).
Veci sťažovateľov, t. j. ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli zapísané
do súdneho oddelenia „T“ registra „Tp“. Proti zaradeniu tejto veci do tohto registra
sťažovatelia nenamietali. Ako vyplýva z rozvrhu práce okresného súdu na rok 2010
z 18. novembra 2009 vydaného pod č. Spr 972/09 v znení dodatku č. 2 zo 7. apríla 2010
účinného od 23. apríla 2010 vydaného pod č. Spr 320/10 a prílohy č. 3 z 10. mája 2010
(č. Spr 421/10 – plán dosažiteľnosti) platného a účinného v čase pridelenia trestnej veci
sťažovateľov sudcovi pre prípravné konanie: „Veci zapisované do registrov mimo
náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov schválených
ministerstvom“ sú okrem iného súdne oddelenie „T“ register „Tp“ agenda „Rozhodovanie
v prípravnom konaní (agenda sudcu pre prípravné konanie)“.
Ako z uvedeného vyplýva, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu
z 10. mája 2010 boli pridelené sudcovi pre prípravné konanie v súlade s rozvrhom práce
okresného súdu a aj v súlade príslušnými relevantnými zákonnými ustanoveniami. Z tohto
pohľadu sa preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti javí aj ako zjavne neopodstatnená pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom okresného súdu a namietaným
porušením označených základných práv sťažovateľov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
musel sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
2.2 Pokiaľ však sťažovatelia namietajú, že sa s touto ich námietkou krajský súd
nevysporiadal dostatočným spôsobom v uznesení sp. zn. 2 Tpo 24/2010 z 15. júla 2010,
k tomu ústavný súd uvádza, že rozvrh práce všeobecných súdov je verejne dostupný
na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj na
tom-ktorom okresnom súde (§ 50 ods. 4 zákona o súdoch), a teda sťažovateľom (ako aj ich
obhajcom) bol prístupný (mohli sa s ním oboznámiť) spôsob určenia zákonného sudcu
okresného súdu pre prípravné konanie. V tejto súvislosti sa preto bližšie zdôvodňovanie
tejto otázky druhostupňovým súdom javí ako nadbytočné a stručnosť takéhoto odôvodnenia
rozhodne nemôže predstavovať porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú
slobodu (čl. 17 ústavy) alebo práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 dohovoru). V dôsledku
toho rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za nezákonné. V tomto zmysle je
sťažnosť sťažovateľov zjavne neopodstatnenou, na základe čoho ju ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
2.3 Ak sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že rozvrh práce okresného súdu, v zmysle
ktorého boli ich žiadosti pridelené sudcovi pre prípravné konanie mimo náhodného výberu
pomocou schválených technických a programových prostriedkov, je v rozpore so zákonom
o súdoch, ústavný súd podotýka, že predmetom konania pred krajským súdom (ktorý
sťažovatelia v tejto súvislosti označili za porušovateľa ich základných práv) nemohla byť
otázka súladu rozvrhu práce so zákonom a pri svojom rozhodovaní o správnosti postupu pri
pridelenia veci sudcovi pre prípravné konanie krajský súd postupoval v zmysle vtedy
platných a účinných pravidiel, ktoré nemohol ovplyvniť (podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch
je to akt riadenia predsedu súdu).
Ústavný súd navyše poznamenáva, že táto námietka (súlad rozvrhu práce okresného
súdu so zákonom) nemohla byť predmetom tohto konania o sťažnosti sťažovateľov aj
z dôvodu, že ju v sťažnosti nepožadovali preskúmať (pozri petit sťažnosti).
Ústavný súd však považuje za potrebné v súvislosti s požiadavkami ustanovenia § 51
ods. 3 zákona o súdoch upriamiť pozornosť aj na skutočnosť, že rozhodovanie o žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu je rozhodovaním o väzbe (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku)
a je naň kladená požiadavka urýchlenosti rozhodovania o nej (§ 79 ods. 3 Trestného
poriadku).
3. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 28/2010 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2010 aj tým, že o zákonnosti ich
väzby nebolo rozhodnuté urýchlene, pretože rozhodovanie o ich žiadostiach trvalo až do
9. augusta 2010.
V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa
práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku,
v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 7/00, v ktorom sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4
dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla
lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj
Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná na
mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má
mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych
intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky
výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť
v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné
a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,
§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).
Ústavný súd zistil tento priebeh konania o žiadostiach sťažovateľov z 10. mája 2010
o ich prepustenie z väzby:
Okresná prokuratúra 17. mája 2010 predložila okresnému súdu žiadosti sťažovateľov
o prepustenie z väzby na slobodu, ktorým nevyhovela, pretože podľa jej názoru dôvody
väzby sťažovateľov naďalej trvali. Vyšetrovací spis bol okresnému súdu predložený
21. mája 2010, avšak vzhľadom na jeho neúplnosť okresný súd 26. mája 2010 požiadal
o predloženie jeho originálu. Sťažovatelia 27. mája 2010 doručili okresnému súdu
oznámenia o vzdaní sa práva byť sudcom pre prípravné konanie vypočutí. Dňa 2. júna 2010
bol okresnému súdu predložený overený rovnopis vyšetrovacieho spisu. O žiadostiach
sťažovateľov okresný súdu rozhodol 3. júna 2010. Uznesenie, ktorým okresný súd žiadosti
sťažovateľom zamietol, bolo expedované 4. júna 2010 a 9. júna 2010 bolo doručené
sťažovateľom a dvom obhajcom. Tretí obhajca JUDr. Ján Vozár rozhodnutie neprevzal
a doručovaná zásielka bola prvostupňovému súdu vrátená 15. júla 2010 ako neprevzatá
v odbernej lehote. Sťažovatelia proti rozhodnutiu podali sťažnosti, ktoré boli doručené
okresnému súdu 16. júna 2010. Okresný súd 21. júna 2010 opätovne doručoval uznesenie
z 3. júna 2010 obhajcovi JUDr. Jánovi Vozárovi na zistenú adresu, tento však 8. júla 2010
telefonicky oznámil, že sa vzdal obhajoby sťažovateľov, a pretože bol na dovolenke,
nemohol túto skutočnosť oznámiť písomne. Okresný súd následne predkladacou správou
z 8. júla 2010 doručoval spis druhostupňovému súdu na rozhodnutie o opravných
prostriedkoch sťažovateľov. Krajskému súdu bol spis doručený 12. júla 2010
a o sťažnostiach rozhodol 15. júla 2010. Rozhodnutie krajský súd písomne vypracoval
21. júla 2010 a 22. júla 2010 zasielal spis prvostupňovému súdu. Okresnému súdu bol spis
vrátený 26. júla 2010 a k expedovaniu druhostupňového rozhodnutia okresný súd pristúpil
28. júla 2010. Sťažovateľom a jednému z obhajcov bolo doručené 2. augusta 2010
a druhému obhajcovi (právnemu zástupcovi v konaní pred ústavným súdom) 9. augusta
2010.
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd o žiadostiach sťažovateľov rozhodol
po 17 dňoch od doručenia mu žiadostí okresnou prokuratúrou a 18. deň okresný súd zaslal
rozhodnutie sťažovateľom a ich obhajcom. Od doručenia sťažností proti prvostupňovému
rozhodnutiu (16. jún 2010) po ich predloženie krajskému súdu (12. júla 2010) uplynulo
26 dní. Po doručení druhostupňového rozhodnutia (26. júla 2010) okresný súd pristúpil
k jeho expedovaniu po dvoch dňoch (28. júla 2010).
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že doba, po ktorú okresný súd disponoval vecou
sťažovateľov, predstavuje 46 dní. Takéto aritmetické vyjadrenie doby trvania rozhodovania
okresným súdom o väzbe by mohlo vyvolávať presvedčenie jej neprimeranosti z dôvodu
presiahnutia doby jedného mesiaca. Ústavný súd však nemohol neprihliadnuť na dve
skutočnosti, ktoré nepochybne prispeli k dĺžke trvania rozhodovania a ktoré okresný súd
nemohol ovplyvniť. Prvou skutočnosťou bola potreba vyžiadania originálu vyšetrovacieho
spisu a druhou neprevzatie zásielky jedným z obhajcov, ktorý vzdanie sa obhajoby
sťažovateľov nedal včas na vedomie okresnému súdu, prípadne orgánom činným
v prípravnom konaní, čo malo za následok opätovné doručovanie rozhodnutia tomuto
obhajcovi. Tieto okolnosti nebolo možné pripísať na ťarchu okresného súdu. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd dobu rozhodovania okresného súdu v konkrétnych okolnostiach
daného prípadu považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú. Napokon aj ESĽP
vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania o väzbe aj v prípadoch, kedy toto
trvalo dlhšiu dobu samozrejme s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétneho prípadu,
napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanie
trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993,
Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov.
Pokiaľ ide o postup krajského súdu, tento o sťažnostiach proti prvostupňovému
uzneseniu rozhodol po troch dňoch od ich doručenia a po ďalších 7 dňoch zasielal spis späť
okresnému súdu. Celková doba konania druhostupňového súdu predstavuje 10 dní, čo
zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak,
ako to má na mysli čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
4. K námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva na osobnú slobodu
a práva na slobodu a bezpečnosť tým, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil
prieťahy v konaní o ich trestnej veci spôsobené orgánmi činnými v prípravnom konaní, je
potrebné uviesť, že táto otázka je zohľadnená v existencii dôvodnosti väzby. Krajský súd
síce expresis verbis neodpovedal na tieto námietky, avšak konštatoval, že dôvody väzby
naďalej trvajú a tieto oprel o konkrétne skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru dôvodnosti
väzby. Navyše, „väzobné stíhanie“ v tejto veci trvalo v čase rozhodovania krajského súdu
tri a pol mesiaca a rozhodne ani zďaleka nebola prekročená zákonom ustanovená lehota
možného trvania väzby sťažovateľov, ktorá takisto zohľadňuje jej primeranosť. Na túto
skutočnosť nemá vplyv ani spojenie veci s inou, v ktorej sťažovatelia prípadne vykonávali
väzbu. Z toho pohľadu sa sťažnosť sťažovateľov v tejto časti javí ako zjavne
neopodstatnenú a z toho dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ich
ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie krajského súdu, prikázať mu prepustiť
sťažovateľov z väzby na slobodu, priznať im primerané finančné zadosťučinenie a náhradu
trov konania) je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu
v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011