Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 520/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., P., a T. Ď., P., obaja t. č. vo väzbe B.,

zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. H. a T. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2010

doručená sťažnosť V. H., P. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a T. Ď., P. (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), t. č. obaja vo väzbe B., ktorou

namietali porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla

2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,

Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania v Trnave

(ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením ČVS: PPZ-30/BOK-Z-2007 z 25. septembra 2007

vzniesol sťažovateľom obvinenie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346

ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a prečin nadržovania podľa Trestného

zákona spolupáchateľstvom podľa .

Uznesením ČVS: PPZ 112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 vyšetrovateľ PZ vzniesol

obvinenie sťažovateľovi v 2. rade pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346

ods. 1 formou účastníctva podľa .

V týchto trestných veciach boli sťažovatelia uznesením sudcu okresného súdu pre

prípravné konanie sp. zn. z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -92 z 15. apríla 2010 vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71

ods. 1 písm. b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) so začiatkom plynutia lehoty väzby od 1. apríla 2010.

Podaním z 10. mája 2010 sťažovatelia požiadali Okresnú prokuratúru Považská

Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu a alternatívne

žiadali o nahradenie väzby písomným sľubom.

Pretože okresná prokuratúra žiadosti sťažovateľov nevyhovela, rozhodol o nej

okresný súd uznesením č. k. -69 z 3. júna 2010 tak, že žiadosť sťažovateľov

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a návrh na nahradenie väzby písomným sľubom

neprijal.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosť, ktorú krajský

súd uznesením č. k. -87 z 15. júla 2010 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. došlo

k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v a 4 dohovoru, a to

konkrétne

„1) právo... na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia do väzby

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...,

2) právo... na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...,

3) právo... byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania...,

4) právo... na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie...,

5) právo... na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby...“.

Svoje tvrdenia sťažovatelia odôvodnili takto:

«... je zrejmé, že podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce JUDr. M. Č. nebol zákonným

sudcom na rozhodovanie o návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010, keď v súlade so

zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta

prvá , bola zákonným sudcom sudkyňa Mgr. J. P., resp. pri splnení

podmienok stanovených v rozvrhu práce jej zástupca JUDr. R. J.

Pokiaľ sa v uznesení krajského súdu z 15. 04. 2010 vo vzťahu k námietke

sťažovateľov ohľadne ich odňatia zákonnému sudcovi uvádza, že „Vyžiadal si rozvrh práce

- plán dosažiteľnosti Okresného súdu v Považskej Bystrici, z ktorého jednoznačne vyplýva,

že sudcom, ktorý mal v dňoch 29. 3. 2010 až 5. 4. 2010 dosažiteľnosť, bol JUDr. M. Č. a

ako zastupujúci je uvedený sudca JUDr. J.“, sťažovatelia majú i naďalej za to, že v

súvislosti so vzatím do väzby boli v rozpore s , 2 a 5 a

Dohovoru odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010

nerozhodol „súd zriadený zákonom“... Rovnako o návrhu okresnej prokurátorky

z 02. 04. 2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný postup

posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti

o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky... rozhodol...

...Podľa sťažovateľov neformálna zmena v osobe zákonného sudcu je neprípustná.

Tento záver vyplýva aj z ustanovenia , podľa

ktorého rozvrh práce obsahuje aj rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo senáty a

spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o rozhodovanie o väzbe. Akýkoľvek zásah do už

vydaného rozvrhu môže byť vykonaný iba formou dodatku, z ktorého je zrejmé, ktorá časť

vydaného rozvrhu práce sa mení.

Taktiež je potrebné uviesť, že v rozpore s nebola

zmena plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29. 03. do

28. 06. 2010 zo dňa 01. 03. 2010 prerokovaná v sudcovskej rade okresného súdu, čo vyšlo

najavo v následnom konaní o preskúmanie zákonnosti väzby spoluobvineného

sťažovateľov...

Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že návrh okresnej prokurátorky

z 02. 04. 2010 mal byť v súlade so zákonom a rozvrhom práce pridelený zákonnému

sudcovi, čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného postupu boli sťažovatelia v rozpore s

, 2 a 5 a s Dohovoru odňatí zákonnému sudcovi a o návrhu

okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010 nerozhodol „súd zriadený zákonom“... Rovnako o

návrhu okresnej prokurátorky z 02. 04. 2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný,

nakoľko tento vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje

opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky

z 02. 04. 2010 rozhodol...

Hoci sťažovatelia uvedené skutočnosti týkajúce sa ich odňatia zákonnému sudcovi

v súvislosti s ich vzatím do väzby pred všeobecnými súdmi opakovane namietali..., pričom

svoju argumentáciu oproti predchádzajúcim podaniam dopĺňali, ani okresný súd ani

krajský súd sa s týmito právne relevantným spôsobom nevysporiadali, v dôsledku čoho bolo

porušené právo sťažovateľov na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia do väzby

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a s Dohovoru. Z tohto dôvodu považujú sťažovatelia uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 15. 07. 2010 aj za arbitrárne a nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho boli porušené ich práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a z Dohovoru...

Nepridelenie žiadostí z 10. 05. 2010 náhodným výberom v súlade s § 51 ods. 1

zároveň znamená, že o žiadostiach sťažovateľov... nemal

rozhodovať zákonný sudca, nakoľko sudkyňa Mgr. J. P. nebola určená v súlade so zákonom

na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá

..

V súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach z 10. 05. 2010 zo spisu je

zrejmé, že nešlo v danej veci o prípad nemožnosti využitia technických prostriedkov

a programových prostriedkov spôsobenej v dôsledku ich poruchy znemožňujúcej prístup k

dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch pracovných dní...

Pokiaľ ide o ustanovenie , pre pridelenie vecí na

rozhodnutie inak ako náhodným výberom musia byť splnené tri podmienky:

- vec nie je možné prideliť náhodným výberom,

- ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu,

- musí ísť o prípad taxatívne uvedený v

V danej veci nešlo ani o prípad, kedy vec nie je možné prideliť náhodným výberom

a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu... Rozhodovanie o

žiadosti o prepustenie z väzby nie je prípadom, kedy ide o potrebu pridelenia veci na

rozhodnutie bez zbytočného odkladu.

So závermi uvedenými v uznesení krajského súdu z 15. 07. 2010 sa sťažovatelia

nestotožňujú. Sťažovatelia nenamietali, že sudkyňa Mgr. J. P. nevykonáva funkciu sudcu na

okresnom súde. Námietky sťažovateľov smerovali voči tomu, že menovaná sudkyňa nebola

určená v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o žiadostiach z

10. 05. 2010...

Nepridelením veci náhodným výberom v súlade s Z.

z., ktoré ustanovenie rozvrh práce okresného súdu nerešpektuje a je sním v rozpore,

zároveň znamená, že o žiadosti z 10. 05. 2010 nemal rozhodovať a ani nerozhodol zákonný

sudca, nakoľko sudkyňa Mgr. J. P. nebola určená v súlade so zákonom na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č.

..

... Skutočnosť, že žiadosti z 10. 05. 2010 boli pridelené sudcovi vykonávajúcemu v

čase ich nápadu službu nemení nič na závere, že žiadosti... neboli pridelené na rozhodnutie

v súlade so zákonom náhodným výberom, a len dokresľuje nerešpektovanie zásady pevného

a náhodného prideľovania súdnej agendy, aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné

účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“...

Z vyššie uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že ich žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu z 10. 05. 2010 mali byť v súlade so zákonom pridelené náhodným

výberom na rozhodnutie zákonnému sudcovi, čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného

postupu boli sťažovatelia v rozpore s čl. , 2 a 5 odňatí zákonnému

sudcovi a o žiadostiach z 10. 05. 2010 nemal rozhodovať „súd zriadený zákonom“...

Rovnako o žiadostiach... nemal nerozhodovať sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento

vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené

pochybnosti o nestrannosti sudkyne Mgr. J. P...

Z týchto dôvodov považujú sťažovatelia uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo

24/2010 z 15. 07. 2010 za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v

dôsledku čoho boli porušené ich práva vyplývajúce z , 2 a 5 a s ods.

4 Dohovoru...

Vzatie sťažovateľov do väzby a držanie v nej je neprípustné i z dôvodu prieťahov v

doterajšom priebehu vyšetrovania.

... sťažovatelia boli v dobe od 30. 10. 2007 do rozhodovania krajského súdu dňa

15. 07. 2010 vo väzbe už takmer 28 mesiacov...

... Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo

nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj

doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené

v a 5 SR môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom

konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením...

Trestné konanie v predmetnej veci prebieha od 25. 09. 2007, pričom nejde

o skutkovo alebo právne zložitú vec, ktorá by odôvodňovala trvanie prípravného konania

takmer 3 roky. Po dobu takmer 28 mesiacov boli sťažovatelia obmedzení na osobnej

slobode vo svojej podstate aj v tomto trestnom konaní. ...bolo povinnosťou vyšetrovateľov

postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj v tomto trestnom konaní. Z obsahu

spisu ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008 je zrejmé, že vyšetrovanie prebieha s prieťahmi

spôsobenými orgánmi činnými v prípravnom konaní trestnom...

Hoci sťažovatelia tieto skutočnosti v žiadostiach z 10. 05. 2010... v sťažnostiach zo

14. 06. 2010... namietali, krajský súd tieto do úvahy nebral, v rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia sa s nimi vôbec nevysporiadal, v dôsledku čoho zlyhal i v poskytnutí súdneho

prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody. Z týchto dôvodov boli porušené práva

sťažovateľov zaručené , a a a ods.

4 Dohovoru.

Z tu uvedených dôvodov považujú sťažovatelia uznesenie krajského súdu sp. zn. 2

Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v

dôsledku čoho boli porušené taktiež ich práva vyplývajúce z , 2 a 5

a z čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Nakoľko konanie o žiadostiach z 10. 05. 2010 trvalo na okresnom súde a krajskom

súde do 09. 08. 2010, postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené právo

sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby...»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konania nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. z 15. 07. 2010 porušil

, a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa

v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

2. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. z 15. 07. 2010 porušil

, a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v

1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na preskúmanie zákonnosti väzby v otázke ich vzatia

do väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

3. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. z 15. 07. 2010 porušil

, a a a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom

sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania.

4. Krajský súd v Trenčíne arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia sp. zn. 2

Tpo 24/2010 z 15. 07. 2010 porušil , a

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2.

rade na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

5. Okresný súd v Považskej Bystrici postupom v konaní sp. zn.

a Krajský súd v Trenčíne postupom v konaní sp. zn. porušili čl. 17 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa v 1. rade a právom sťažovateľa v 2. rade na

urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15. 07. 2010 sa

zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa

v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľovi

v 2. rade ako primerané finančné zadosťučinenie každému peňažnú sumu vo výške 5 000 €,

ktorú im je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici a každému peňažnú sumu vo

výške 10 000 €, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresný súd v Považskej Bystrici a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ). Tvrdenie o porušení iných práv (prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov – „vyšetrovanie prebieha s prieťahmi“), resp. iným subjektom

(orgány činné v prípravnom konaní) uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu

ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla 2010 a postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

1. V prvom rade sťažovatelia namietajú porušenie , 2 a 5 a

ods. 4 dohovoru, a to v súvislosti s ich „právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“, ku ktorému malo dôjsť tým, že

o návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry z 2. apríla 2010 na ich vzatie do väzby

nerozhodoval zákonný sudca pre prípravné konanie, resp. sudca určený rozvrhom práce.

1.1 K tomu ústavný súd uvádza, že túto námietku sťažovatelia predniesli už

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2010, ktorým

bolo rozhodnuté o ich vzatí do väzby, a touto námietkou sa krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. zaoberal a rozhodol o nej uznesením z 15. apríla 2010.

Sťažovatelia však otázku nezákonného sudcu v súvislosti s rozhodnutím o ich vzatí

do väzby opäť predostreli tak pred okresným súdom, ako aj krajským súdom v rámci

konania o ich žiadosti o prepustenie z väzby (10. mája 2010). Vzhľadom na podstatu

námietky sťažovateľov, t. j. že o návrhu okresnej prokuratúry na vzatie sťažovateľov

do väzby z 2. apríla 2010 nerozhodol zákonný sudca, ústavný súd zastáva názor, že v tomto

prípade vo vzťahu k ich požiadavke na ochranu ich základného práva na osobnú slobodu

(, 2 a 5 ) a práva na slobodu a bezpečnosť ( dohovoru) boli

sťažovatelia oprávnení túto uplatniť sťažnosťou podľa podanou ústavnému

súdu práve proti rozhodnutiam všeobecných súdov o ich vzatí do väzby, t. j. predovšetkým

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 15. apríla 2010.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia tak aj urobili a ústavnému súdu 9. júla

2010 podali sťažnosť (z 3. júla 2010) pre porušenie ich základného práva zaručeného

v , 2 a 5 a práva zaručeného v dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2010, a to práve z dôvodu rozhodnutia o ich väzbe nezákonným

sudcom. O tejto skoršej sťažnosti ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -61

z 13. júla 2011 tak, že ju v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V čase podania tejto sťažnosti ústavný súd teda o tej istej veci už konal,

resp. v súčasnosti je už o nej rozhodnuté.

Podľa návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na takto zistené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti odmietol podľa ako neprípustnú.

1.2 Sťažovatelia však namietajú porušenie nimi označených práv aj z dôvodu, že

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2010 je „arbitrárne

a nepreskúmateľné“, keďže sa ich námietkou nezákonného sudcu opätovne obsiahnutou

v ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010 všeobecné súdy

nevysporiadali právne relevantným spôsobom. Ústavný súd v tejto časti považuje sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia skutočne v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010

argumentovali, že ich väzba nie je zákonná, pretože o ich vzatí do väzby nerozhodol

zákonný sudca. Okresný súd v uznesení sp. zn. z 3. júna 2010 sa touto ich

námietkou vysporiadal tak, že sa ňou nezaoberal, pretože o tejto otázke už bolo rozhodnuté.

Krajský súd považoval rozhodnutie okresného súdu za správne. Všeobecné súdy teda

námietku sťažovateľov uvedenú v žiadosti o prepustenie z väzby neopomenuli a posúdili ju

tak, že sa ňou zaoberať nebudú s uvedením konkrétneho dôvodu (pretože už o nej bolo

rozhodnuté).

Obidva súdy skúmali predovšetkým existenciu dôvodov ďalšieho zotrvania

sťažovateľov vo väzbe a rozhodli, že žiadosti sťažovateľov nevyhovejú. Svoje závery opreli

o konkrétne skutkové okolnosti. Rozhodne tieto rozhodnutia nemožno považovať

z ústavnoprávneho hľadiska za nedostatočne odôvodnené. Na podstatné otázky boli

sťažovateľom dané odpovede.

Z tohto pohľadu ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za zjavne

neopodstatnenú z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi označeným základným

právom na osobnú slobodu (, 2 a 5 ), resp. právom na slobodu

a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru) a označeným uznesením krajského súdu č. k.

-87 z 15. júla 2010, preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

2. Ďalšia námietka sťažovateľov spočívala v tom, že ich žiadosť z 10. mája 2010

o prepustenie z väzby na slobodu nebola sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie

pridelená náhodným výberom pomocou schválených technických a programových

prostriedkov. Aj túto skutočnosť sťažovatelia namietali v sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2010, avšak rozhodnutie krajského súdu

(uznesenie č. k. -87 z 15. júla 2010) vo vzťahu k tejto otázke považujú

sťažovatelia za „arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“. Tým došlo

k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v dohovoru.

Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodnení jeho rozhodnutia z 15. júla

2010 „o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval zákonný

sudca – sudca pre prípravné konanie. Toto konštatovanie a právny záver sa plne opiera

o ustanovenie , podľa ktorého policajt, prokurátor, sudca pre prípravné

konanie a súdu sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní

o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby a pri

rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3.“. Odôvodnenie

krajského súdu vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov je síce stručné, čo však neznamená,

že je arbitrárne alebo nepreskúmateľné.

2.1 Podstata námietok sťažovateľov v súvislosti s porušením ich základného práva na

osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť spočíva v tom, že o ich žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu z 10. mája 2010 nerozhodol sudca okresného súdu pre

prípravné konanie, ktorému by táto vec bola pridelená náhodným výberom pomocou

schválených technických a programových prostriedkov.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 50 ods. 2 písm. g) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje rozvrh služieb

určujúci samosudcov alebo senáty a spôsob ich zastupovania v prípade, ak ide o nemožnosť

prideľovania vecí náhodným výberom, ak ide o rozhodovanie o ustanovení obhajcu,

o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie

a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových

alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie

informačno-technických prostriedkov podľa osobitného zákona a o predbežnom opatrení

podľa osobitného predpisu.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom

a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu v prípadoch

rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú

prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na

vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie

duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom

opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom,

veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby

bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa

považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že určenie zákonného sudcu nie je

bezvýhradne podmienené pridelením veci náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, pokiaľ sa tak udialo v súlade so zákonom a rozvrhom práce

príslušného všeobecného súdu (napr. ).

Veci sťažovateľov, t. j. ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli zapísané

do súdneho oddelenia „T“ registra „Tp“. Proti zaradeniu tejto veci do tohto registra

sťažovatelia nenamietali. Ako vyplýva z rozvrhu práce okresného súdu na rok 2010

z 18. novembra 2009 vydaného pod č. Spr 972/09 v znení dodatku č. 2 zo 7. apríla 2010

účinného od 23. apríla 2010 vydaného pod č. Spr 320/10 a prílohy č. 3 z 10. mája 2010

(č. Spr 421/10 – plán dosažiteľnosti) platného a účinného v čase pridelenia trestnej veci

sťažovateľov sudcovi pre prípravné konanie: „Veci zapisované do registrov mimo

náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov schválených

ministerstvom“ sú okrem iného súdne oddelenie „T“ register „Tp“ agenda „Rozhodovanie

v prípravnom konaní (agenda sudcu pre prípravné konanie)“.

Ako z uvedeného vyplýva, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu

z 10. mája 2010 boli pridelené sudcovi pre prípravné konanie v súlade s rozvrhom práce

okresného súdu a aj v súlade príslušnými relevantnými zákonnými ustanoveniami. Z tohto

pohľadu sa preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti javí aj ako zjavne neopodstatnená pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom okresného súdu a namietaným

porušením označených základných práv sťažovateľov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

musel sťažnosť v tejto časti podľa odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

2.2 Pokiaľ však sťažovatelia namietajú, že sa s touto ich námietkou krajský súd

nevysporiadal dostatočným spôsobom v uznesení sp. zn. z 15. júla 2010,

k tomu ústavný súd uvádza, že rozvrh práce všeobecných súdov je verejne dostupný

na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj na

tom-ktorom okresnom súde (§ 50 ods. 4 zákona o súdoch), a teda sťažovateľom (ako aj ich

obhajcom) bol prístupný (mohli sa s ním oboznámiť) spôsob určenia zákonného sudcu

okresného súdu pre prípravné konanie. V tejto súvislosti sa preto bližšie zdôvodňovanie

tejto otázky druhostupňovým súdom javí ako nadbytočné a stručnosť takéhoto odôvodnenia

rozhodne nemôže predstavovať porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú

slobodu ( ) alebo práva na slobodu a bezpečnosť ( dohovoru). V dôsledku

toho rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za nezákonné. V tomto zmysle je

sťažnosť sťažovateľov zjavne neopodstatnenou, na základe čoho ju ústavný súd podľa § 25

ods. 2 odmietol.

2.3 Ak sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že rozvrh práce okresného súdu, v zmysle

ktorého boli ich žiadosti pridelené sudcovi pre prípravné konanie mimo náhodného výberu

pomocou schválených technických a programových prostriedkov, je v rozpore so zákonom

o súdoch, ústavný súd podotýka, že predmetom konania pred krajským súdom (ktorý

sťažovatelia v tejto súvislosti označili za porušovateľa ich základných práv) nemohla byť

otázka súladu rozvrhu práce so zákonom a pri svojom rozhodovaní o správnosti postupu pri

pridelenia veci sudcovi pre prípravné konanie krajský súd postupoval v zmysle vtedy

platných a účinných pravidiel, ktoré nemohol ovplyvniť (podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch

je to akt riadenia predsedu súdu).

Ústavný súd navyše poznamenáva, že táto námietka (súlad rozvrhu práce okresného

súdu so zákonom) nemohla byť predmetom tohto konania o sťažnosti sťažovateľov aj

z dôvodu, že ju v sťažnosti nepožadovali preskúmať (pozri petit sťažnosti).

Ústavný súd však považuje za potrebné v súvislosti s požiadavkami ustanovenia § 51

ods. 3 zákona o súdoch upriamiť pozornosť aj na skutočnosť, že rozhodovanie o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu je rozhodovaním o väzbe ( )

a je naň kladená požiadavka urýchlenosti rozhodovania o nej (§ 79 ods. 3 Trestného

poriadku).

3. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. aj tým, že o zákonnosti ich

väzby nebolo rozhodnuté urýchlene, pretože rozhodovanie o ich žiadostiach trvalo až do

9. augusta 2010.

V ustanoveniach (a 5) a v dohovoru týkajúcich sa

práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný súd v náleze sp. zn. , v ktorom sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj

).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 a dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná na

mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má

mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych

intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky

výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť

v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné

a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,

§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – 36, mutatis mutandis ).

Ústavný súd zistil tento priebeh konania o žiadostiach sťažovateľov z 10. mája 2010

o ich prepustenie z väzby:

Okresná prokuratúra 17. mája 2010 predložila okresnému súdu žiadosti sťažovateľov

o prepustenie z väzby na slobodu, ktorým nevyhovela, pretože podľa jej názoru dôvody

väzby sťažovateľov naďalej trvali. Vyšetrovací spis bol okresnému súdu predložený

21. mája 2010, avšak vzhľadom na jeho neúplnosť okresný súd 26. mája 2010 požiadal

o predloženie jeho originálu. Sťažovatelia 27. mája 2010 doručili okresnému súdu

oznámenia o vzdaní sa práva byť sudcom pre prípravné konanie vypočutí. Dňa 2. júna 2010

bol okresnému súdu predložený overený rovnopis vyšetrovacieho spisu. O žiadostiach

sťažovateľov okresný súdu rozhodol 3. júna 2010. Uznesenie, ktorým okresný súd žiadosti

sťažovateľom zamietol, bolo expedované 4. júna 2010 a 9. júna 2010 bolo doručené

sťažovateľom a dvom obhajcom. Tretí obhajca JUDr. Ján Vozár rozhodnutie neprevzal

a doručovaná zásielka bola prvostupňovému súdu vrátená 15. júla 2010 ako neprevzatá

v odbernej lehote. Sťažovatelia proti rozhodnutiu podali sťažnosti, ktoré boli doručené

okresnému súdu 16. júna 2010. Okresný súd 21. júna 2010 opätovne doručoval uznesenie

z 3. júna 2010 obhajcovi JUDr. Jánovi Vozárovi na zistenú adresu, tento však 8. júla 2010

telefonicky oznámil, že sa vzdal obhajoby sťažovateľov, a pretože bol na dovolenke,

nemohol túto skutočnosť oznámiť písomne. Okresný súd následne predkladacou správou

z 8. júla 2010 doručoval spis druhostupňovému súdu na rozhodnutie o opravných

prostriedkoch sťažovateľov. Krajskému súdu bol spis doručený 12. júla 2010

a o sťažnostiach rozhodol 15. júla 2010. Rozhodnutie krajský súd písomne vypracoval

21. júla 2010 a 22. júla 2010 zasielal spis prvostupňovému súdu. Okresnému súdu bol spis

vrátený 26. júla 2010 a k expedovaniu druhostupňového rozhodnutia okresný súd pristúpil

28. júla 2010. Sťažovateľom a jednému z obhajcov bolo doručené 2. augusta 2010

a druhému obhajcovi (právnemu zástupcovi v konaní pred ústavným súdom) 9. augusta

2010.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd o žiadostiach sťažovateľov rozhodol

po 17 dňoch od doručenia mu žiadostí okresnou prokuratúrou a 18. deň okresný súd zaslal

rozhodnutie sťažovateľom a ich obhajcom. Od doručenia sťažností proti prvostupňovému

rozhodnutiu (16. jún 2010) po ich predloženie krajskému súdu (12. júla 2010) uplynulo

26 dní. Po doručení druhostupňového rozhodnutia (26. júla 2010) okresný súd pristúpil

k jeho expedovaniu po dvoch dňoch (28. júla 2010).

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že doba, po ktorú okresný súd disponoval vecou

sťažovateľov, predstavuje 46 dní. Takéto aritmetické vyjadrenie doby trvania rozhodovania

okresným súdom o väzbe by mohlo vyvolávať presvedčenie jej neprimeranosti z dôvodu

presiahnutia doby jedného mesiaca. Ústavný súd však nemohol neprihliadnuť na dve

skutočnosti, ktoré nepochybne prispeli k dĺžke trvania rozhodovania a ktoré okresný súd

nemohol ovplyvniť. Prvou skutočnosťou bola potreba vyžiadania originálu vyšetrovacieho

spisu a druhou neprevzatie zásielky jedným z obhajcov, ktorý vzdanie sa obhajoby

sťažovateľov nedal včas na vedomie okresnému súdu, prípadne orgánom činným

v prípravnom konaní, čo malo za následok opätovné doručovanie rozhodnutia tomuto

obhajcovi. Tieto okolnosti nebolo možné pripísať na ťarchu okresného súdu. Vzhľadom na

uvedené ústavný súd dobu rozhodovania okresného súdu v konkrétnych okolnostiach

daného prípadu považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú. Napokon aj ESĽP

vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania o väzbe aj v prípadoch, kedy toto

trvalo dlhšiu dobu samozrejme s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétneho prípadu,

napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanie

trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993,

Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov.

Pokiaľ ide o postup krajského súdu, tento o sťažnostiach proti prvostupňovému

uzneseniu rozhodol po troch dňoch od ich doručenia a po ďalších 7 dňoch zasielal spis späť

okresnému súdu. Celková doba konania druhostupňového súdu predstavuje 10 dní, čo

zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak,

ako to má na mysli a 5 a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. K námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva na osobnú slobodu

a práva na slobodu a bezpečnosť tým, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil

prieťahy v konaní o ich trestnej veci spôsobené orgánmi činnými v prípravnom konaní, je

potrebné uviesť, že táto otázka je zohľadnená v existencii dôvodnosti väzby. Krajský súd

síce expresis verbis neodpovedal na tieto námietky, avšak konštatoval, že dôvody väzby

naďalej trvajú a tieto oprel o konkrétne skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru dôvodnosti

väzby. Navyše, „väzobné stíhanie“ v tejto veci trvalo v čase rozhodovania krajského súdu

tri a pol mesiaca a rozhodne ani zďaleka nebola prekročená zákonom ustanovená lehota

možného trvania väzby sťažovateľov, ktorá takisto zohľadňuje jej primeranosť. Na túto

skutočnosť nemá vplyv ani spojenie veci s inou, v ktorej sťažovatelia prípadne vykonávali

väzbu. Z toho pohľadu sa sťažnosť sťažovateľov v tejto časti javí ako zjavne

neopodstatnenú a z toho dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ich

ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie krajského súdu, prikázať mu prepustiť

sťažovateľov z väzby na slobodu, priznať im primerané finančné zadosťučinenie a náhradu

trov konania) je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu

v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011