Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 438/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., t. č. vo väzbe L., zastúpeného advokátom JUDr. R.

U., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 samostatne, ako aj v spojení s porušením

základných práv zaručených v , základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v , základného práva

na obhajobu zaručeného v a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, v konaniach vedených pod sp. zn. 35/2010 a sp. zn. a jeho

uznesením z 19. apríla 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 3. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012

doručená sťažnosť A. P., B., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) samostatne, ako aj v spojení s porušením

základných práv zaručených v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na obhajobu zaručeného v

a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v , 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaniach

vedených pod sp. zn. 35/2010 a sp. zn. a jeho uznesením z 19. apríla

2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 3. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími osobami trestne

stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 4 písm. c) a ods. 5

písm. a) s poukazom na vo viacčinnom

súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233

ods. 1 písm. a) a b), ods. 4 písm. a), b) a c) s poukazom na

.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. 35/2010

zo 14. apríla 2010 bol sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vzatý do väzby.

Na základe žiadosti sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených) o prepustenie z väzby

na slobodu špecializovaný súd uznesením sp. zn. 35/2010 zo 4. apríla 2012 sťažovateľa

z väzby prepustil. Proti tomuto rozhodnutiu podal (okrem spoluobvinených sťažovateľa)

prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „špeciálna prokuratúra“) sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 3. mája 2012 tak, že zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a v relevantných výrokoch uznesenia žiadosť sťažovateľa podľa § 79 ods. 3 Trestného

poriadku zamietol, písomný sľub podľa

neprijal a podľa dohľad probačného

a mediačného úradníka nad sťažovateľom neuložil.

Po podaní obžaloby na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených špecializovanému

súdu prokurátorom špeciálnej prokuratúry 10. apríla 2012 špecializovaný súd uznesením

sp. zn. z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2012 rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní

obžaloby z dôvodov uvedených v .

Podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd a najvyšší súd v rámci svojich konaní

a svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 48

ods. 2, a v a práva na slobodu a bezpečnosť zaručené v

ods. 1, 3 a 4 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o odôvodnenie uznesenia NS SR, č. k. z 03. 05. 2012

o zamietnutí sťažnosti obvineného proti ponechaniu vo väzbe, najvyšší súd len odkazuje na

uznesenie NS SR, č. k. (týkajúce sa obv. N.!) z 03. 04. 2012 a na rozhodnutie

NS SR, č. k. . Súd poukázal na to, že ide o opakované rozhodovanie o tej istej

otázke v období od 03. 04. 2012 do 03. 05. 2012...

... Obvinenému je obmedzená sloboda od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto

sťažnosti, ktorej trvanie považujem za nezákonné, nadmerne dlhé a neopodstatnené, pretože

väzobný dôvod podľa v tomto štádiu trestného konania nie je

daný.

Rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a NS SR boli vydávané mechanicky,

paušalizovane až arbitrárne všeobecne zdôrazňujúc závažnosť spáchaných trestných činov,

neopierajú sa o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný

dôvod podľa ..

Posledné rozhodnutie o väzbe Špecializovaného trestného súdu..., č. k. BB-3 T

13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR, č. k. z 03. 05. 2012,

obsahovalo len odkaz... na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe obvineného NS SR č. k.

z 03. 05. 2012 napriek tomu, že druhostupňový súd zdôrazňoval, že

o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 16. 03. 2012 doposiaľ nebolo právoplatne

rozhodnuté... Súdy opätovne len vo všeobecnosti poukázali na rozsah a závažnosť trestnej

činnosti napriek tomu, že sa jednalo o rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby a bolo

povinnosťou súdu preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Uznesenie NS SR z 03. 05. 2012, ktorým zamietol žiadosť obvineného

o prepustenie zo 14. 03. 2012 a zrušil uznesenie prvostupňového súdu, z hľadiska existencie

dôvodu väzby podľa naviac dospel k záveru, že neexistuje

obava v pokračovaní v tej istej trestnej činnosti ale v trestnej činnosti rovnakého druhu bez

toho, že by bola takáto obava konkrétnymi okolnosťami preukázaná a bližšie odôvodnená.

V štádiu po podaní obžaloby a väzby trvajúcej viac ako dva roky nepostačuje takýto

záver súdu... Tvrdenie v tomto štádiu konania o zmarení účelu trestného stíhania považujem

za absurdný vzhľadom na to, že všetky procesné úkony sú zdokumentované, obvinený

vypovedal v danej veci niekoľkokrát.

Napriek tomu, že sa v prípade uznesenia NS SR Z 03. 05. 2012

rozhodovalo o sťažnosti prokurátora proti prepusteniu obvineného z väzby a v prípade

uznesenia NS SR z 03. 05. 2012 o sťažnosti obvineného o ponechaní

vo väzbe teda dva rôzne druhy konania o väzbe boli identicky odôvodnené vo vzťahu

k všetkým obvineným a s odkazmi na predchádzajúce rozhodnutia súdov o väzbe.

Väzba bola obvinenému naposledy predĺžená bez osvedčenia konkrétnych skutkových

okolností teda neodôvodnene... Poukazujem najmä na paušálne zamietanie jeho žiadostí,

oneskorené rozhodovanie súdov o nich..., nereagovanie najvyššieho súdu na skutočnosti

uvádzané v sťažnostiach obvineného proti väzbe.

Tým, že rozhodnutia o väzbe neboli dostatočne zdôvodnené bolo porušené právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 46 ods. 1

v spojení s , 2 a 5 SR osobitne uznesenie Špecializovaného trestného

súdu... č. k. z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR č. k.

z 03. 05. 2012 a uznesenie NS SR č. k. z 03. 05. 2012...

... Uvedené uznesenia považujem za povrchné, nezákonné, arbitrárne z dôvodu, že

neobsahujú konkrétne okolnosti svedčiace pre a proti väzbe odôvodňujúce jej ďalšie

trvanie, ani žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného

verejného záujmu v súčasnom štádiu trestného konania odôvodňujúce výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody...

... Postupom Špecializovaného trestného súdu -pracovisko Banská Bystrica v konaní

č. k. 35/2010 a NS SR č. k. pri rozhodovaní o žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby z 14. 03. 2012, porušili právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby

urýchlene, bez zbytočných prieťahov podľa Dohovoru, ...

... Uznesenie NS SR, č. k. o predĺžení lehoty väzby, nebolo

obvinenému doručené v lehote 10 dní od rozhodnutia.

Celková dĺžka konania o Žiadosti o prepustenie z väzby bola neprimerane dlhá, keď

trvala... 49 dní..., čo nezodpovedá požiadavke konať urýchlene...

... V súvislosti s porušením práva obvineného na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez

zbytočných prieťahov poukazujem i na to, že vzhľadom na právnu úpravu podľa § 79 ods. 3

tým, že predloženie spisu špecializovaného trestného súdu na rozhodnutie o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby trvalo 19 dní, bolo obvinenému neoprávnene bránené

opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím bol porušené právo na súdnu ochranu a

právo na obhajobu podľa v spojení s .“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní

35/2010 a v konaní a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach

obvineného proti väzbe držaním obv. P. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto

sťažnosti z dôvodov podľa , porušili jeho právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas

konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5

, podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

2. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica, uznesením č. k.

BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. z 03. 05. 2012

porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5

v spojení s , podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

3. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica postupom č. k.

35/2010 a NS SR postupom a uznesením č. k. z 03. 05. 2012 pri

rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 14. 03. 2012 porušili právo

obvineného urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, uznesením najvyššieho súdu byť vo

väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú, alebo byť prepustený

počas konania, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe

konkrétnych skutočností podľa , 5 v spojení s , podľa

čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

4. práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50

ods. 3 , dohovoru tým, že Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko

Banská Bystrica v konaní vedenom pod č. k. 35/2010 a NS SR v konaní vedenom pod

sp. zn. nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 14. 03. 2012 o prepustenie

z väzby na slobodu urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov, a tak mu bránili v zákonom

ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby.

Zároveň žiadam Ústavný súd, aby uznesenie NS SR č. k.

z 03. 05. 2012, uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok - pracovisko Banská

Bystrica č. k. z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS č. k.

z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa neodkladne prepustil na slobodu.

Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Špecializovaný trestný súd

Pezinok/NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce

v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. R. U... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

1. Pokiaľ ide o namietanie porušenia základných práv zaručených

a práv zaručených dohovorom (okrem práva na urýchlené konanie pri rozhodovaní

o osobnej slobode) označenými postupmi (v konaniach vedených pod sp. zn. 35/2010

a sp. zn. ) a rozhodnutím (uznesenie z 19. apríla 2012) špecializovaného

súdu, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z citovaného („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, všetky napádané postupy a rozhodnutie

špecializovaného súdu boli na základe využitia riadnych opravných prostriedkov (sťažností)

preskúmané najvyšším súdom v druhostupňových konaniach. Najvyšší súd v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj

povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd

sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k špecializovanému

súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu (čl. 17

) a práva na slobodu a bezpečnosť ( dohovoru) napádanými postupmi

najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho rozhodnutiami z 3. mája 2012 sťažovateľ argumentuje, že rozhodnutia najvyššieho

súdu boli vydávané „mechanicky, paušalizovane až arbitrárne všeobecne... neopierajú sa

o významné a dostatočné dôvody“. Sťažovateľ najvyššiemu súdu taktiež vytýka, že len

odkazoval na predchádzajúce rozhodnutia, a teda k predĺženiu väzby došlo „bez osvedčenia

konkrétnych skutkových okolností teda neodôvodnene“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. mája 2012 rozhodol okrem iného

aj o sťažnosti prokurátora špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu sudcu pre prípravné

konanie špecializovaného súdu sp. zn. 35/2010 zo 4. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ

prepustený z väzby na slobodu. Najvyšší súd sťažnosťou napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Najvyšší súd taktiež rozhodol, že písomný sľub sťažovateľa neprijal a ani dohľad

probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom neuložil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že „dôvod preventívnej väzby u obvinených

nezanikol a nemožno ho nahradiť zákonom ustanovenou garanciou...

Situácia je v tomto smere rovnaká ako u spoluobvineného N. a je charakterizovaná

v uznesení najvyššieho súdu z 3. apríla 2012..., sp. zn. . Z neho potom

obsahovo vychádza i uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 19. apríla 2012..., ktorým

konajúci senát rozhodol o ponechaní všetkých štyroch väzobne stíhaných obvinených vo

väzbe...

Vzhľadom na vecnú a časovú súvislosť a zhodný právny názor najvyšší súd na

uvedené rozhodnutia (doručené stranám) odkazuje. Na ich argumentácii nemá čo meniť.

Zhodne má za to, že podozrenie zo spáchania... skutkov pretrváva...

... Vzhľadom na predpokladaný (zatiaľ nie pred súdom dokázaný) rozsah a podobu

trestnej činnosti je však zrejmé, že obvinení sú spôsobilí (za vyššie uvedeného skutkového

predpokladu) zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou trestnou činnosťou

takého druhu, pre akú sú stíhaní. Z hľadiska dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/

nemusí byť v tomto smere dokázaná istota, ale len dôvodná obava. Táto bola

v priebehu konania po vznesení obvinenia podporená v tom zmysle, že podozrenie

zo spáchania činov sa nerozptýlilo, prokurátor naopak po vykonaní dokazovania podal

obžalobu...“.

Špecializovaný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia z 19. apríla

2012, ktorým ponechal sťažovateľa po podaní obžaloby prokurátorom špeciálnej

prokuratúry vo väzbe z dôvodov uvedených v

a písomný sľub sťažovateľa neprijal a na ktoré najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

odkazoval, uviedol:

„Súd má za to, že trestné stíhanie voči obvineným je vedené dôvodne. Podozrenie

z páchania trestnej činnosti obvinených existuje v rozumnej miere pravdepodobnosti...

... je potrebné uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov

u obvinených aj po podaní obžaloby naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom

preukázané na základe dôkazov, ktoré sú zabezpečené spisovom materiáli.

V trestnom spise zabezpečený súhrn dôkazov je na takej úrovni, že v rovine určitej

rozumnej istoty je možné prijať záver, že obvinení sú dôvodne podozriví zo spáchania

skutkov uvedených v obžalobe, ktoré majú zákonné znaky trestných činov...

Doposiaľ zadovážené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sa vedie trestné

stíhanie sa stali, vykazujú znaky trestných činov a aj naďalej existuje dôvodné podozrenie,

že ich mali spáchať obvinení.

V posudzovanom prípade sa jedná o rozsiahlu a náročnú trestnú vec s cudzím

prvkom, ktorej objasnenie v rozsahu , t. j. zistenie

skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na

rozhodnutie si vyžaduje vykonanie veľkého počtu dôkazov, čo má priamy vplyv na samotnú

dĺžku trestného stíhania ako aj väzby obvinených...

Dôvodnosť väzby obvinených... podľa je...

dostatočne podložená. Hrozba z pokračovania v páchaní trestnej činnosti vyplýva už

z vykonaného dokazovania. Trestné činy mali obvinení spáchať zo zištnej pohnútky, a preto

rovnako v tomto štádiu trestného stíhania reálne existuje obava z konania obvinených

uvedeného v , t. j., že na slobode budú v páchaní

trestnej činnosti pokračovať.

Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby na

Špecializovanom trestnom súde, pretože podľa konanie pred

súdu je ústne a podľa pri rozhodovaní na hlavnom

pojednávaní na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len

na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Súd preskúmal dôvodnosť väzby aj z hľadiska plynulosti vedenia trestného stíhania...

nezistil nedôvodné prieťahy, vyšetrovacie úkony boli vykonávané priebežne, pričom

vyšetrovanie prebiehalo plynule o čom svedčí celý rad úkonov, ktoré boli od posledného

predĺženia lehoty trvania väzby orgánmi prípravného konania uskutočnené vrátene podania

obžaloby pred uplynutím predĺženej lehoty trvania väzby.

Súd po dôkladnom zvážení všetkých okolností dospel k záveru, že dôvody väzby

u obvinených aj po podaní obžaloby naďalej trvajú. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú

tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba boli spáchané,

majú znaky trestných činov, existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali obvinení,

a teda u obvineného... naďalej pretrváva dôvodná obava, že bude konať spôsobom,

predpokladaným v ustanovení ...

K takémuto záveru súd dospel napriek rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie

v predmetnej trestnej veci zo dňa 04. 04. 2012 sp. zn. 35/2010, ktorým bol obvinený...

prepustený z väzby na slobodu...

Rozsah a závažnosť trestnej činnosti, podľa názoru súdu naďalej odôvodňujú väzby

obvinených, pričom stále hrozí dôvodná obava, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by

bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania...“

Ďalším namietaným rozhodnutím je uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa (a ďalších

spoluobvinených) proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012 tak, že jeho sťažnosť zamietol.

Najvyšší súd rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa odôvodnil takto:

„Toto rozhodnutie... nadväzuje a je z hľadiska jeho obsahovej podstaty zhodné s jeho

predchádzajúcim rozhodnutím z 3. mája 2012, sp. zn. , ktorým rozhodol

o sťažnosti prokurátora... a obvinených... proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie... zo

4. apríla 2012, sp. zn. 35/2010... Taktiež je toto rozhodnutie z hľadiska názoru na danosť

väzobných dôvodov na nemožnosť nahradiť väzbu obsahovo zhodné s rozhodnutím

najvyššieho súdu z 3. apríla 2012, sp. zn. ...

Ide tu o opakované rozhodovanie o tej istej otázke (ďalšom väzobnom stíhaní

obvinených) v období od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, keď sa v konaní vykonávali len

nedôkazné úkony, a to preštudovanie vyšetrovacieho spisu a podanie obžaloby, po čom opäť

nasledovalo obligatórne rozhodovanie o väzbe podľa ..

Aj z hľadiska obsahu žiadostí, vyjadrení a sťažností obvinených je ich argumentácia

v dotknutých prípadoch s nevýraznými rozdielmi zhodná.

Je preto potrebné z väčšej časti odkázať na uznesenie najvyššieho súdu z 3. mája

2012, sp. zn. , resp. replikovať podstatnú čas jeho odôvodnenia.

Podstatnými závermi skoršieho aj tohto rozhodnutia je pretrvávanie väzobných

dôvodov u obvinených..., a to dôvodov podľa .. ako aj

nemožnosť nahradiť väzbu zákonom ustanovenou garanciou, pri súčasnom konštatovaní

pretrvávania podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, ktorá jej predmetom konania. Popri

tom je potrebné súhlasiť aj s argumentáciou Špecializovaného trestného súdu

v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj uviesť, že postup tohto súdu, ktorý predchádzal

vydaniu napadnutého rozhodnutia, bol vykonaný v súlade so zákonom...

Podozrenie zo spáchania (už v súčasnosti žalovaných) skutkov pretrváva. Je zároveň

potrebné upozorniť na okolnosť, že alternatívou podania obžaloby je zastavenie trestného

stíhania. K nemu by v predmetnej veci mohlo na základe výsledkov dokazovania dôjsť za

podmienok uvedených v až c/ , čo zodpovedá nepochybnému

záveru, že sa skutok nestal, nespáchal ho obvinený, alebo že skutok nie je trestným činom.

Vykonané dokazovanie a na jeho základe prechod do fázy súdneho konania po

podaní obžaloby neznamená uznesenie viny, ale umožnenie súdu rozhodnúť o nej, ak

podozrenie vedúce ku vzneseniu obvinenia nebolo rozptýlené v prípravnom konaní.

... o dôvode preventívnej väzby ( )... nie je pravdepodobné

pokračovanie v tej istej aktivite..., ktorá bola zadržaním obvinených a vznesením obvinenia

rozvrátená. Vzhľadom na predpokladaný (zatiaľ nie pred súdom dokázaný) rozsah

a podobu trestnej činnosti je však zrejmé, že obvinení sú spôsobilí (za vyššie uvedeného

skutkového predpokladu) zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou

trestnou činnosťou takého druhu, pre akú sú stíhaní. Z hľadiska dôvodov väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c/ nemusí byť v tomto smere dokázaná istota, ale len dôvodná obava.

Táto bola v priebehu konania po vznesení obvinenia podporená v tom zmysle, že podozrenie

zo spáchania činov sa nerozptýlilo, prokurátor naopak po vykonaní dokazovania podal

obžalobu...

Hodnotenie dôkazov, ktoré prezentujú obvinení... je z hľadiska rozhodovania súdu

o väzbe irelevantné, keďže podozrenie zo spáchania činov nepominulo, čo viedlo

prokurátora k podaniu obžaloby, a nie k zastaveniu trestného stíhania (a tento zásadný

záver nemôže na základe obsahu vykonaného dokazovania vo vzťahu k podaniu obžaloby

spochybniť ani najvyšší súd). Spochybňovanie možného záveru o vine je legitímnou

súčasťou obhajoby, pre ktorú je v tomto smere vytvorený zákonný procesný priestor v už

prebiehajúcom súdnom konaní, ktorého prvotným účelom je rozhodnúť práve o tejto otázke.

Samotné podanie obžaloby naozaj nie je dôvodom na pretrvávanie väzby, ako sa to

uvádza v sťažnostných námietkach. Musí k nemu pristúpiť aj rozhodnutie procesného súdu

o väzbe v lehote uvedenej v a ods. 3 , teda v lehote, na ktorú bola

väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená...

... je potrebné uviesť, že súd... splnil zákonnú povinnosť rozhodnúť o väzbe po podaní

obžaloby vo vyššie uvedenej lehote, aj keď v čase jeho rozhodovania ešte nebolo rozhodnuté

o sťažnosti proti predchádzajúcemu uzneseniu sudcu pre prípravné konanie, ktorým

rozhodoval o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby v prípravnom konaní. Ide

o orgány s rozlíšenou pôsobnosťou..., pričom v čase rozhodovania súdu... bol právoplatne

daný režim väzby obvinených v podobe, zodpovedajúcej stavu pred rozhodnutím sudcu pre

prípravné konanie... Súd teda splnil povinnosť rozhodnúť o väzbe ex offo v zmysle § 76

ods. 4 a , a rozhodnutím o sťažnostiach proti rozhodnutiu sudcu pre

prípravné konanie vo veci , odpadla prekážka nadobudnutia právoplatnosti

(aktuálne preskúmavaného) rozhodnutia o väzbe po podaní obžaloby, nakoľko sa

právoplatne stabilizoval režim väzby pretrvávajúci z fázy prípravného konania a nedošlo

k obsahovej kontraverzii právoplatných rozhodnutí.“

V prvom rade je potrebné poznamenať, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , , ,

).

Z citovaných odôvodnení rozhodnutí najvyššieho súdu, ale aj špecializovaného súdu

nemožno vyvodiť, že by sa všeobecné súdy adekvátne a preskúmateľným spôsobom

nevysporiadali s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej

ďalšom trvaní) sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia

ústavnoprávne akceptovateľné.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých rozhodnutí síce stručne, ale jasne a výstižne

uviedol, v čom vidí danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Z rozhodnutí nepochybne vyplýva, ktorú skutkovú okolnosť považoval

za opodstatňujúcu ďalšie trvanie preventívnej väzby sťažovateľa. Túto odôvodnil dôkaznou

situáciou a z toho plynúcou obavou, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej

činnosti obdobného charakteru, pričom dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú

istotu, ale dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.

K námietke sťažovateľa, ktorou najvyššiemu súdu vytýka spôsob odôvodnenia

rozhodnutia, v ktorom najvyšší súd odkazoval na iné, v tejto trestnej veci vydané

rozhodnutia, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania

odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (obsah

predchádzajúcich rozhodnutí bol dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich

oznámenia spôsobom ustanoveným , ako aj prípadnou možnosťou

nazretia do príslušného spisu) (podobne napr. ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. a sp. zn. obe z 3. mája 2012 za arbitrárne alebo

zjavne neodôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť podľa .

3. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal nedodržanie požiadavky urýchleného

rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5

postupom špecializovaného súdu a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej špeciálnej prokuratúre 16. marca 2012.

V ustanoveniach a 5 a v dohovoru týkajúcich sa práva

na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná (obdobne , ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný súd v náleze sp. zn. , v ktorom sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne

).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 a dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná na

mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister

z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis ).

Sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. marca 2012 bola

doručená špeciálnej prokuratúre 16. marca 2012. Špeciálna prokuratúra túto predložila

špecializovanému súdu 26. marca 2012. O tejto žiadosti, ako aj o žiadostiach ďalších

obvinených špecializovaný súd rozhodol 4. apríla 2012 a následne pristúpil k doručovaniu

svojho rozhodnutia stranám konania a potom, ako mu boli doručené riadne opravné

prostriedky proti tomuto uzneseniu, 20. apríla 2012 predložil spis na rozhodnutie o nich

najvyššiemu súdu. Najvyšší súd o sťažnostiach rozhodol 3. mája 2012 a 11. mája 2012

(piatok) vrátil spis špecializovanému súdu, ktorý 14. mája 2012 (pondelok) zabezpečil

doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným stranám. Sťažovateľovi a jeho

obhajcovi bolo druhostupňové uznesenie doručené 17. mája 2012.

Z uvedeného vyplýva, že od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby

špecializovanému súdu, cez jeho rozhodnutie až do predloženia spisu najvyššiemu súdu

uplynulo 25 dní. V priebehu ďalších 3 dní špecializovaný súd doručoval druhostupňové

rozhodnutie sťažovateľovi a jeho obhajcovi. K doručeniu došlo v priebehu ďalších troch

dní.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania konania na najvyššom súde, táto nepresiahla dobu 21 dní.

Ústavný súd konštatuje, že tak špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd rozhodoval

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie v lehote jedného mesiaca na jednom stupni.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba

konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania na

jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. V súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2012 sťažovateľ namietal aj porušenie práva

na obhajobu, pretože podľa jeho názoru mu tým bolo „neoprávnene bránené opätovne

požiadať o prepustenie z väzby, čím bolo porušeného právo na súdnu ochranu a právo na

obhajobu“.

Pretože ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva na

urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2012, odmietol

ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho námietkou

o porušení práva na obhajobu, ku ktorému podľa jeho vyjadrenia malo dôjsť práve

tvrdenými prieťahmi v postupe špecializovaného súdu a najvyššieho súdu, keďže ústavný

súd postup týchto súdov pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

vyhodnotil ako taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2

a 5 .

5. Napokon ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ okrem toho, že svoje

sťažnostné námietky subsumoval pod porušenie a dohovoru, a pokiaľ ide

o právo na obhajobu pod porušenie , v naznačených súvislostiach

namietal aj porušenie a .

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel voči uvedeným všeobecným súdom,

súviseli s rozhodovaním o jeho osobnej slobode, teda súviseli s jeho väzbou.

Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia

upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia a 5

týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej

judikatúre konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení,

a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu

ochranu (napr. , , ). Obdobný záver platí aj

vo vzťahu k ustanoveniu zaručujúcemu konanie bez

zbytočných prieťahov (obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa odmietol.

6. V závere ústavný súd pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľa, že „Uznesenie

NS SR, č. k. o predĺžení lehoty väzby, nebolo obvinenému doručené v lehote

10 dní od rozhodnutia“, ktorú, mimochodom, žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani k nej

neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti, t. j. celá námietka spočívala iba v tejto jedinej vete.

Spôsob, akým sťažovateľ predniesol toto svoje tvrdenie, evokuje domnienku, že

súčasťou je ustanovenie zakotvujúce povinnosť doručiť rozhodnutie

všeobecného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, resp. rozhodnutie o opravnom

prostriedku proti takémuto rozhodnutiu sťažovateľovi ako obvinenému do 10 dní odo dňa

rozhodnutia.

Ústavný súd však poznamenáva, že to tak nie je a ani zo žiadneho trestno-procesného

ustanovenia takúto povinnosť nemožno vyvodiť.

Podľa ak tento diel (druhý diel siedmej hlavy Trestného

poriadku upravujúci inštitút uznesenia ako formy rozhodnutia v trestnom konaní, pozn.)

neustanovuje niečo iné, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto

hlavy o rozsudku.

Podľa rozsudok treba písomne vyhotoviť

vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných dní, v ostatných veciach do 30

pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia; ak ho zo závažných dôvodov nemožno v tejto

lehote vyhotoviť, predseda súdu môže povoliť dlhšiu lehotu, najviac však dvojnásobok

uvedených lehôt; o tomto súd upovedomí strany.

Ak sťažovateľ desaťdňovú lehotu na doručenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2012 odvodzuje zo znenia citovaných ustanovení Trestného

poriadku, ústavný súd zdôrazňuje jednak to, že ide o „vyhotovenie“, a nie „doručenie“

rozhodnutia o väzbe v takto stanovenej lehote, a jednak to, že táto lehota je počítaná na

pracovné dni.

Najvyšší súd označené rozhodnutie vydal 3. mája 2012 (štvrtok). Podľa zistenia

ústavného súdu toto bolo špecializovaným súdom doručované sťažovateľovi a jeho

obhajcovi 14. mája 2012 (pondelok). Sťažovateľovi bolo doručené 17. mája 2012 (štvrtok)

a jeho obhajcovi 16. mája 2012 (streda). Z uvedeného prehľadu vyplýva, že nielen písomné

vyhotovenie uznesenia, ale dokonca aj jeho doručenie netrvalo viac ako 9 pracovných dní

(8. máj – utorok – nebol pracovným dňom, pozn.).

Všeobecné súdy teda pri doručovaní rozhodnutia o osobnej slobode sťažovateľovi

neporušili žiadne ustanovenie , a teda v tejto súvislosti nemohlo dôjsť

k porušeniu zákonnosti väzby tak, ako to má na mysli a dohovoru.

Napokon, ani sám sťažovateľ neuviedol žiaden argument, ktorý by v tejto súvislosti svedčil

o zásahu do jeho základných práv alebo slobôd (prípadne, že by to malo dopad na

zákonnosť väzby).

Vzhľadom na uvedené sa táto námietka sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená

a ako takú ju ústavný súd podľa odmietol.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho

ďalších požiadavkách (zrušiť napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, prikázať im

prepustiť sťažovateľa na slobodu a priznať sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom) je podmienené vyslovením porušenia základného práva

alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito

zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012