Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 767/2014
PDF · 196.39 KB
No categories available
I. ÚS 767/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č. vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 55/2014 zo 17. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra
2014 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos
55/2014 zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 16/2014 z 3. apríla 2014 vzatý do väzby
pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d)
a ods. 2 písm. a) Trestného zákona z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku.
Sťažovateľ uviedol, že 17. júna 2014 podal prostredníctvom svojej obhajkyne
v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť o prepustenie na slobodu spolu s návrhom
na nahradenie väzby sľubom v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý
následne doplnil návrhom na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného
úradníka. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Košiciach podala na okresnom súde
6. augusta 2014 na sťažovateľa obžalobu pre už uvedený obzvlášť závažný zločin.
Sudca okresného súdu pre prípravné konanie prípisom z 11. augusta 2014 zrušil
termín verejného zasadnutia, na ktorom malo byť rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa,
stanovený na 14. august 2014 z dôvodu podanej obžaloby.
Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 3 T 120/2014
na verejnom zasadnutí uskutočnenom 21. augusta 2014 tak, že sťažovateľa ponechal vo
väzbe, neprijal jeho na návrh nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku ani dohľadom mediačného a probačného úradníka podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 120/2014
z 21. augusta 2014 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým
uznesením (17. septembra 2014) tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazujúc na aktuálnu judikatúru ústavného súdu
vzťahujúcu sa na rýchlosť rozhodovania o väzbe uviedol, že pokiaľ o jeho návrhu
na prepustenie z väzby na slobodu zo 17. júna 2014 bolo právoplatne rozhodnuté až
17. septembra 2014 a pritom nejde o skutkovo a právne náročnú vec, táto doba je
neakceptovateľná. Uvedeným postupom v trestnej veci sťažovateľa boli porušené jeho
základné práva zaručené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že napadnuté uznesenie považuje za neodôvodnené,
nesprávne a arbitrárne, keďže krajský súd ako odvolací súd na argumenty sťažovateľa
týkajúce sa dĺžky rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu na prepustenie na slobodu
nereagoval. Napadnutým uznesením tak boli porušené základné práva sťažovateľa na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Tos 55/2014-1363 zo 17. 09. 2014
porušil základné práva M. Č. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Tos 55/2014-1363 zo 17. 09. 2014
porušil základné práva M. Č. na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 17 ods.
1 ods. 2 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 55/2014-1363 zo 17.09.2014
sa zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje, aby M. Č. prepustil neodkladne z väzby
na slobodu.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva M. Č. ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 10 000 eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v
Košiciach do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podstatou argumentácie sťažovateľa je namietané porušenie základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s nedodržaním
požiadavky na urýchlené rozhodnutie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ako aj porušenie
základných práv podľa identických článkov ústavy, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v súvislosti s požiadavkou na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne
nález sp. zn. III. ÚS 7/00).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku,
v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 7/00, v ktorom sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, okrem iného uviedol, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú
podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé
a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).
Požiadavke neodkladnosti, resp. urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie
z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy teda nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na
týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na
jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má
mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych
intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky
výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť
v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné
a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,
§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 16/2014
z 3. apríla 2014 vzal sťažovateľa do väzby pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ doručil 17. júna
2014 Krajskej prokuratúre v Košiciach žiadosť o prepustenie z väzby a návrh na jej
nahradenie písomným sľubom, ktorý doplnil návrhom na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Jediným dôvodom podanej žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby bol jeho zlý zdravotný stav. Po posúdení krajskou prokurátorkou bola
žiadosť sťažovateľa doručená okresnému súdu 19. júna 2014. Z dôvodu preskúmania
tvrdení uvedených v žiadosti okresný súd opakovane (19. júna 2014, 2. júla 2014,
16. júla 2014, 18. júla 2014, 29. júla 2014) zisťoval aktuálny zdravotný stav sťažovateľa
u ošetrujúcich lekárov, ako aj možnosti Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu
na výkon trestu poskytnúť sťažovateľovi v prípade potreby adekvátneho ošetrenia,
resp. liečby v súvislosti s jeho diagnózou. Potreba opakovaných zisťovaní vyplynula aj
z neaktuálnych informácií sťažovateľa o jeho ošetrujúcom lekárovi. Okresný súd určil
termín verejného zasadnutia na 24. júl 2014 (teda 35 dní po doručení žiadosti sťažovateľa),
ktorý však bol na žiadosť obhajkyne sťažovateľa zrušený (z dôvodu jej nástupu
na dovolenku), a nový termín verejného zasadnutia bol okresným súdom stanovený
na 14. august 2014. Z dôvodu podanej obžaloby (doručenej 6. augusta 2014) okresný súd
zrušil aj tento termín verejného zasadnutia a určil nový termín na 21. august 2014 (63 dní
od podania žiadosti sťažovateľa), na ktorom rozhodol uznesením sp. zn. 3 T 120/2014 tak,
že sťažovateľa ponechal vo väzbe a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
jeho písomný sľub neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd väzbu
dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil. Už na verejnom zasadnutí
sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 21. augusta 2014,
ktoré písomne doplnil podaním zo 4. septembra 2014.
Spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 3 T 120/2014 bol
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa 10. septembra 2014.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2014 sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu napadnutým uznesením zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu po 7 dňoch od predloženia spisu okresným súdom, čo
nepochybne zodpovedá požiadavke neodkladného a urýchleného rozhodovania o zákonnosti
väzby tak, ako to možno vyvodiť z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd napadnutým uznesením
vyhodnotil nesprávne jeho námietky týkajúce sa porušenia jeho práva na urýchlené konanie
o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresného súdu, ústavný súd poukazuje
na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu
z 21. augusta 2014 (na ktoré krajský súd odkazuje).
Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval:
„Správne postupoval okresný súd, keď po dôjdení obžaloby určil termín verejného
zasadnutia na deň 21.8.2014, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby
obvineného. Na verejnom zasadnutí obvineného riadne vypočul a následne po vyhodnotení
všetkých okolností dospel k záveru, že dôvody väzby naďalej podľa § 71 ods. 1 písm. a), c)
Tr. por. trvajú a následne neprijal písomný sľub obvineného a nenahradil väzbu dohľadom
mediačného a probačného úradníka...
... K vážnemu ochoreniu obvineného je potrebné uviesť, že z lekárskej správy MUDr.
A. G. vyplýva, že zdravotný stav obvineného je v súčasnej dobe stabilizovaný, pričom
vzhľadom na závažnosť jeho diagnózy by bolo žiaduce realizovať početné diagnostické
vyšetrenia, aby bolo možné včas terapeuticky zasiahnuť pri ďalšej progresii ochorenia.
Potrebu týchto vyšetrení vzhľadom na charakter onemocnenia by mal vyhodnotiť lekár,
ktorý menežuje obvineného.
K dĺžke trvania väzby je potrebné uviesť, že vo veci sa riadne konalo, obžaloba
napadla 6.8.2014, pričom o ďalšom trvaní väzby bolo rozhodnuté dňa 21.8.2014.
Odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia okresného súdu,
s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.“
Okresný súd v uznesení sp. zn. 3 T 120/2014 z 21. augusta 2014 vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľa uviedol:
„Rovnako v rámci oboznámenia listinných dôkazov sa súd oboznámil aj so žiadosťou
obvineného M. Č. o prepustenie z väzby na slobodu, v rámci ktorej uviedol, že vzhľadom na
jeho vážny zdravotný stav je nutné jeho prepustenie na slobodu, kde sa potrebuje podrobiť
ďalším lekárskym vyšetreniam a jeho zdravotný stav je potrebné sústavne sledovať, aby
nedošlo k smrti. Zároveň spolu so žiadosťou predložil aj lekársku správu MUDr. A. G.,
všeobecného lekára, z ktorej je zrejmé, že obvinený je onkologický pacient, pričom jeho
zdravotný stav je aktuálne stabilizovaný, avšak na závažnosť diagnózy je žiaduce frekventne
realizovať početné diagnostické vyšetrenia, aby bolo možné včas zasiahnuť pri ďalšej
progresii ochorenia. Počas výkonu väzby, resp. výkonu trestu je toto značne komplikované...
V rámci rozhodovania o ďalšom trvaní väzby sa súd zaoberal aj podanou žiadosťou
obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a dôvodmi v nej uvedenými, preto si vyžiadal
aktuálne správy k zdravotnému stavu obvineného z Nemocnice pre obvinených
a odsúdených v Trenčíne, ako aj z Ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu
v Košiciach, z ktorých zistil, že obvinený bol v Nemocnici pre obvinených a odsúdených
v Trenčíne naposledy hospitalizovaný od 15.12.2009 do 22.12.2009, teda o jeho terajšom
zdravotnom stave tento ústav nemá žiadne poznatky. Zo strany Ústavu na výkon väzby
a ústavu na výkon trestu v Košice bolo tunajšiemu súdu oznámené, že ústav je schopný
zabezpečiť diagnostiku a liečbu akéhokoľvek ochorenia, teda aj obvinenému. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti a správy týchto ústavov je zrejmé, že dôvody, pre ktoré
obvinený požiadal o prepustenie z väzby na slobodu nie sú relevantné, pretože
v podmienkach výkonu väzby, resp. výkonu trestu je mu možné poskytnúť adekvátnu
zdravotný starostlivosť aj pri diagnóze, ktorou obvinený v súčasnosti trpí.“
Z okolností uvedených sťažovateľom, resp. zistených zo súdneho spisu predloženého
ústavnému súdu okresným súdom možno ustáliť, že konanie o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby trvalo pred okresným súdom od 19. júna 2014 do 21. augusta 2014,
teda 63 dní. Spis bol krajskému súdu odoslaný 9. septembra 2014 (doručený 10. septembra
2014) po písomnom doplnení sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu. Konanie pred krajským súdom trvalo od 10. septembra 2014 do 17. septembra 2014,
teda 7 dní. Spis bol vrátený okresnému súdu 1. októbra 2014.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovine
svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa na prepustenie
z väzby, než ktoré je ustálenou judikatúrou chápané pre rozhodovanie o väzbe ako
akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu),
avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto prekročenie časových limitov nehodnotí
ústavný súd ako nespĺňajúce ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti
o prepustenie z väzby. Za takéto špecifické okolnosti prípadu považuje ústavný súd
predovšetkým dôvody (zdravotné), pre ktoré sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby
a ktoré mohol okresný súd posúdiť len za súčinnosti ošetrujúceho lekára sťažovateľa, ako aj
po vyhodnotení možností Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon
trestu poskytnúť sťažovateľovi potrebnú liečbu. Ústavný súd tiež zohľadnil skutočnosť, že
k predĺženiu rozhodovania o sťažnosti negatívne prispeli aj ďalšie skutočnosti, a to najmä
zrušenie prvého termínu verejného zasadnutia (24. júla 2014) na žiadosť obhajkyne
sťažovateľa z dôvodu jej dovolenky, ako aj ďalšieho termínu verejného zasadnutia
(14. augusta 2014) z dôvodu podanej obžaloby, čo súčasne vyvolalo zvýšené nároky
na skúmanie, či v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľa stále sú dané podmienky a dôvody
väzby.
Aj judikatúra ESĽP uznáva možnosť súladnosti rozhodovania o väzbe aj v prípadoch,
keď trvalo dlhšiu dobu, samozrejme, s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétneho
prípadu (Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanie
trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993,
Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov).
Aj keď ústavný súd pripúšťa, že krajský súd výrok svojho rozhodnutia vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa odôvodnil stručne, poukazuje však na to, že jeho podstatu vyjadril
aj tým, že sa odvolal na správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej sa
osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni
prostredníctvom ustanovení čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A,
č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy, pretože tieto
predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby
pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1
ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj
procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej
pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne
ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve
na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné
právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
Preto vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením
práva na urýchlené a odôvodnené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj jemu
predchádzajúcim postupom v okolnostiach predmetnej veci, ako aj pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy,
ktorý na uvedené konanie a rozhodovanie nie je aplikovateľný, považuje ústavný súd
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 126/05, II. ÚS 438/2012,
II. ÚS 227/2013), na základe čoho ju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom
na prepustenie sťažovateľa z väzby, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia,
žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2014