Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 767/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č. vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , 2 a 5 a uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo 17. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2014 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , 2 a 5 a (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos

55/2014 zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. apríla 2014 vzatý do väzby

pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d)

a ods. 2 písm. a) z dôvodov podľa a Trestného

poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že 17. júna 2014 podal prostredníctvom svojej obhajkyne

v zmysle žiadosť o prepustenie na slobodu spolu s návrhom

na nahradenie väzby sľubom v zmysle , ktorý

následne doplnil návrhom na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného

úradníka. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Košiciach podala na okresnom súde

6. augusta 2014 na sťažovateľa obžalobu pre už uvedený obzvlášť závažný zločin.

Sudca okresného súdu pre prípravné konanie prípisom z 11. augusta 2014 zrušil

termín verejného zasadnutia, na ktorom malo byť rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa,

stanovený na 14. august 2014 z dôvodu podanej obžaloby.

Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn.

na verejnom zasadnutí uskutočnenom 21. augusta 2014 tak, že sťažovateľa ponechal vo

väzbe, neprijal jeho na návrh nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm.

b) ani dohľadom mediačného a probačného úradníka podľa

písm. c) . Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 21. augusta 2014 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením (17. septembra 2014) tak, že ju podľa

zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazujúc na aktuálnu judikatúru ústavného súdu

vzťahujúcu sa na rýchlosť rozhodovania o väzbe uviedol, že pokiaľ o jeho návrhu

na prepustenie z väzby na slobodu zo 17. júna 2014 bolo právoplatne rozhodnuté až

17. septembra 2014 a pritom nejde o skutkovo a právne náročnú vec, táto doba je

neakceptovateľná. Uvedeným postupom v trestnej veci sťažovateľa boli porušené jeho

základné práva zaručené , 2 a 5 .

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že napadnuté uznesenie považuje za neodôvodnené,

nesprávne a arbitrárne, keďže krajský súd ako odvolací súd na argumenty sťažovateľa

týkajúce sa dĺžky rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu na prepustenie na slobodu

nereagoval. Napadnutým uznesením tak boli porušené základné práva sťažovateľa na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia garantované , 2 a 5 a .

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -1363 zo 17. 09. 2014

porušil základné práva M. Č. na osobnú slobodu podľa ods. 2 ods. 5

Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -1363 zo 17. 09. 2014

porušil základné práva M. Č. na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 17 ods.

1 ods. 2 ods. 5 a

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -1363 zo 17.09.2014

sa zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje, aby M. Č. prepustil neodkladne z väzby

na slobodu.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva M. Č. ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu 10 000 eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v

Košiciach do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,

prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je namietané porušenie základných práv podľa

, 2 a 5 napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s nedodržaním

požiadavky na urýchlené rozhodnutie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ako aj porušenie

základných práv podľa identických článkov , ako aj podľa

v súvislosti s požiadavkou na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne

nález sp. zn. ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. , v ktorom sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, okrem iného uviedol, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú

podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé

a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj ).

Požiadavke neodkladnosti, resp. urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie

z väzby v zmysle teda nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na

týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na

jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má

mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych

intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky

výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť

v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné

a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,

§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 3. apríla 2014 vzal sťažovateľa do väzby pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa , a a . Sťažovateľ doručil 17. júna

2014 Krajskej prokuratúre v Košiciach žiadosť o prepustenie z väzby a návrh na jej

nahradenie písomným sľubom, ktorý doplnil návrhom na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Jediným dôvodom podanej žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby bol jeho zlý zdravotný stav. Po posúdení krajskou prokurátorkou bola

žiadosť sťažovateľa doručená okresnému súdu 19. júna 2014. Z dôvodu preskúmania

tvrdení uvedených v žiadosti okresný súd opakovane (19. júna 2014, 2. júla 2014,

16. júla 2014, 18. júla 2014, 29. júla 2014) zisťoval aktuálny zdravotný stav sťažovateľa

u ošetrujúcich lekárov, ako aj možnosti Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu

na výkon trestu poskytnúť sťažovateľovi v prípade potreby adekvátneho ošetrenia,

resp. liečby v súvislosti s jeho diagnózou. Potreba opakovaných zisťovaní vyplynula aj

z neaktuálnych informácií sťažovateľa o jeho ošetrujúcom lekárovi. Okresný súd určil

termín verejného zasadnutia na 24. júl 2014 (teda 35 dní po doručení žiadosti sťažovateľa),

ktorý však bol na žiadosť obhajkyne sťažovateľa zrušený (z dôvodu jej nástupu

na dovolenku), a nový termín verejného zasadnutia bol okresným súdom stanovený

na 14. august 2014. Z dôvodu podanej obžaloby (doručenej 6. augusta 2014) okresný súd

zrušil aj tento termín verejného zasadnutia a určil nový termín na 21. august 2014 (63 dní

od podania žiadosti sťažovateľa), na ktorom rozhodol uznesením sp. zn. tak,

že sťažovateľa ponechal vo väzbe a zároveň podľa

jeho písomný sľub neprijal a podľa súd väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil. Už na verejnom zasadnutí

sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 21. augusta 2014,

ktoré písomne doplnil podaním zo 4. septembra 2014.

Spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. bol

predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa 10. septembra 2014.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2014 sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu napadnutým uznesením zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c)

.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu po 7 dňoch od predloženia spisu okresným súdom, čo

nepochybne zodpovedá požiadavke neodkladného a urýchleného rozhodovania o zákonnosti

väzby tak, ako to možno vyvodiť z a 5 .

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd napadnutým uznesením

vyhodnotil nesprávne jeho námietky týkajúce sa porušenia jeho práva na urýchlené konanie

o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresného súdu, ústavný súd poukazuje

na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu

z 21. augusta 2014 (na ktoré krajský súd odkazuje).

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval:

„Správne postupoval okresný súd, keď po dôjdení obžaloby určil termín verejného

zasadnutia na deň 21.8.2014, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby

obvineného. Na verejnom zasadnutí obvineného riadne vypočul a následne po vyhodnotení

všetkých okolností dospel k záveru, že dôvody väzby naďalej podľa § 71 ods. 1 písm. a), c)

trvajú a následne neprijal písomný sľub obvineného a nenahradil väzbu dohľadom

mediačného a probačného úradníka...

... K vážnemu ochoreniu obvineného je potrebné uviesť, že z lekárskej správy MUDr.

A. G. vyplýva, že zdravotný stav obvineného je v súčasnej dobe stabilizovaný, pričom

vzhľadom na závažnosť jeho diagnózy by bolo žiaduce realizovať početné diagnostické

vyšetrenia, aby bolo možné včas terapeuticky zasiahnuť pri ďalšej progresii ochorenia.

Potrebu týchto vyšetrení vzhľadom na charakter onemocnenia by mal vyhodnotiť lekár,

ktorý menežuje obvineného.

K dĺžke trvania väzby je potrebné uviesť, že vo veci sa riadne konalo, obžaloba

napadla 6.8.2014, pričom o ďalšom trvaní väzby bolo rozhodnuté dňa 21.8.2014.

Odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia okresného súdu,

s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.“

Okresný súd v uznesení sp. zn. z 21. augusta 2014 vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľa uviedol:

„Rovnako v rámci oboznámenia listinných dôkazov sa súd oboznámil aj so žiadosťou

obvineného M. Č. o prepustenie z väzby na slobodu, v rámci ktorej uviedol, že vzhľadom na

jeho vážny zdravotný stav je nutné jeho prepustenie na slobodu, kde sa potrebuje podrobiť

ďalším lekárskym vyšetreniam a jeho zdravotný stav je potrebné sústavne sledovať, aby

nedošlo k smrti. Zároveň spolu so žiadosťou predložil aj lekársku správu MUDr. A. G.,

všeobecného lekára, z ktorej je zrejmé, že obvinený je onkologický pacient, pričom jeho

zdravotný stav je aktuálne stabilizovaný, avšak na závažnosť diagnózy je žiaduce frekventne

realizovať početné diagnostické vyšetrenia, aby bolo možné včas zasiahnuť pri ďalšej

progresii ochorenia. Počas výkonu väzby, resp. výkonu trestu je toto značne komplikované...

V rámci rozhodovania o ďalšom trvaní väzby sa súd zaoberal aj podanou žiadosťou

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a dôvodmi v nej uvedenými, preto si vyžiadal

aktuálne správy k zdravotnému stavu obvineného z Nemocnice pre obvinených

a odsúdených v Trenčíne, ako aj z Ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu

v Košiciach, z ktorých zistil, že obvinený bol v Nemocnici pre obvinených a odsúdených

v Trenčíne naposledy hospitalizovaný od 15.12.2009 do 22.12.2009, teda o jeho terajšom

zdravotnom stave tento ústav nemá žiadne poznatky. Zo strany Ústavu na výkon väzby

a ústavu na výkon trestu v Košice bolo tunajšiemu súdu oznámené, že ústav je schopný

zabezpečiť diagnostiku a liečbu akéhokoľvek ochorenia, teda aj obvinenému. S poukazom

na vyššie uvedené skutočnosti a správy týchto ústavov je zrejmé, že dôvody, pre ktoré

obvinený požiadal o prepustenie z väzby na slobodu nie sú relevantné, pretože

v podmienkach výkonu väzby, resp. výkonu trestu je mu možné poskytnúť adekvátnu

zdravotný starostlivosť aj pri diagnóze, ktorou obvinený v súčasnosti trpí.“

Z okolností uvedených sťažovateľom, resp. zistených zo súdneho spisu predloženého

ústavnému súdu okresným súdom možno ustáliť, že konanie o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby trvalo pred okresným súdom od 19. júna 2014 do 21. augusta 2014,

teda 63 dní. Spis bol krajskému súdu odoslaný 9. septembra 2014 (doručený 10. septembra

2014) po písomnom doplnení sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu. Konanie pred krajským súdom trvalo od 10. septembra 2014 do 17. septembra 2014,

teda 7 dní. Spis bol vrátený okresnému súdu 1. októbra 2014.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovine

svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa na prepustenie

z väzby, než ktoré je ustálenou judikatúrou chápané pre rozhodovanie o väzbe ako

akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu),

avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto prekročenie časových limitov nehodnotí

ústavný súd ako nespĺňajúce ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti

o prepustenie z väzby. Za takéto špecifické okolnosti prípadu považuje ústavný súd

predovšetkým dôvody (zdravotné), pre ktoré sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby

a ktoré mohol okresný súd posúdiť len za súčinnosti ošetrujúceho lekára sťažovateľa, ako aj

po vyhodnotení možností Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon

trestu poskytnúť sťažovateľovi potrebnú liečbu. Ústavný súd tiež zohľadnil skutočnosť, že

k predĺženiu rozhodovania o sťažnosti negatívne prispeli aj ďalšie skutočnosti, a to najmä

zrušenie prvého termínu verejného zasadnutia (24. júla 2014) na žiadosť obhajkyne

sťažovateľa z dôvodu jej dovolenky, ako aj ďalšieho termínu verejného zasadnutia

(14. augusta 2014) z dôvodu podanej obžaloby, čo súčasne vyvolalo zvýšené nároky

na skúmanie, či v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľa stále sú dané podmienky a dôvody

väzby.

Aj judikatúra ESĽP uznáva možnosť súladnosti rozhodovania o väzbe aj v prípadoch,

keď trvalo dlhšiu dobu, samozrejme, s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétneho

prípadu (Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanie

trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993,

Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov).

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že krajský súd výrok svojho rozhodnutia vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa odôvodnil stručne, poukazuje však na to, že jeho podstatu vyjadril

aj tým, že sa odvolal na správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej sa

osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni

prostredníctvom ustanovení čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A,

č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp. ustanovení , pretože tieto

predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby

pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1

. Ustanovenia dohovoru a totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj

procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej

pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve

na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie garantujúce základné

právo na súdnu ochranu (m. m. , ).

Preto vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

práva na urýchlené a odôvodnené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa

a 5 napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj jemu

predchádzajúcim postupom v okolnostiach predmetnej veci, ako aj pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením ,

ktorý na uvedené konanie a rozhodovanie nie je aplikovateľný, považuje ústavný súd

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobne , ,

), na základe čoho ju podľa odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom

na prepustenie sťažovateľa z väzby, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia,

žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014