Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 160/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v menej

ktorej koná konateľ advokát JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prezumpciu neviny

zaručeného v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. novembra 2018 a prípisom

z 26. novembra 2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. novembra 2018 a prípisom z 26. novembra 2018 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, 2 písm. d) a e)

a ods. 3 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na , a a

písm. a) a iné zločiny a obzvlášť závažné zločiny.

3. Špecializovaný súd uznesením č. k. -14558 z 13. novembra 2018

podľa psím. e) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) po podaní obžaloby okrem iných aj na sťažovateľa

v zmysle s poukazom na ponechal sťažovateľa

vo väzbe z dôvodov uvedených v , a ;

podľa a žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu z 13. novembra 2018 zamietol a podľa § 72 ods. 1

písm. b), a väzbu sťažovateľa dohľadom

probačného a mediačného úradníka nenahradil.

4. O sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu špecializovaného súdu z 13. novembra

2018 najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 29. novembra 2018 tak, že

ju podľa zamietol.

5. V prvom rade sťažovateľ namieta zaujatosť sudcov tvoriacich senát „4T“

špecializovaného súdu, ktorí rozhodovali a rozhodli o jeho ponechaní vo väzbe, pretože

predseda senátu a jeden z prísediacich sudcov rozhodovali v totožnej veci voči

spoluobvineným sťažovateľa spolupracujúcim s orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorí

boli na základe dohôd o vine a treste odsúdení práve týmito sudcami.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že tieto skutočnosti vyvolávajú dôvodné pochybnosti

o objektívnej nezaujatosti senátu „4T“ špecializovaného súdu, ktorý „so zjavným

predsudkom voči sťažovateľovi“ má rozhodovať v jeho trestnej veci.

7. Ako dôkaz o zaujatosti sudcov konajúceho senátu sťažovateľ predniesol

argumentáciu uvedenú v rozhodnutí o jeho ponechaní vo väzbe, ktorá je zároveň v rozpore

s právom na prezumpciu neviny. Konkrétne špecializovaný súd mal uviesť, že „Po

spáchaní úkladnej vraždy sa mali dlhodobo ukrývať v ČR.“, a „aj samotná úkladná vražda

poškodeného... (skutok 10 obžaloby) mala byť nimi spáchaná práve preto, že začal

spolupracovať s políciou.“.

8. Tieto podľa sťažovateľa sporné a zaujaté argumenty špecializovaného súdu sa

neobmedzujú iba na popis hodnotenia dôkazov, ale obsahujú aj posúdenie situácie tak, ako

by išlo o zákonným spôsobom preukázané skutočnosti, čím dokazujú, že špecializovaný súd

už pred dokázaním viny považuje sťažovateľa za vinného.

9. S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ vo svojej sťažnosti z 19. novembra 2018

proti rozhodnutiu o jeho ponechaní vo väzbe z 13. novembra 2018 okrem iného vzniesol aj

námietku zaujatosti sudcov konajúceho senátu špecializovaného súdu podľa § 31 ods. 1

. Špecializovaný súd sťažovateľovi prípisom sp. zn.

z 26. novembra 2018 oznámil, že o vznesenej námietke konať nebude, lebo o takejto

námietke už rozhodol uznesením č. k. -14539 z 13. novembra 2018 a podľa

o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých

dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, sa nekoná.

10. Sťažovateľ je presvedčený, že postupom špecializovaného súdu došlo

k odmietnutiu spravodlivosti tým, že sa vznesenou námietkou zaujatosti vôbec nezaoberal

a týmto postupom nedostal možnosť obrany proti pochybnostiam o nestrannosti

špecializovaného súdu podaním opravného prostriedku, z čoho je zrejmé, že špecializovaný

súd nedbal na podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu.

11. V ďalšom sťažovateľ namietal, že o jeho inej, v tejto trestnej veci skôr podanej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 29. októbra 2018 nebolo rozhodnuté v súlade

s ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru.

12. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že po tom, ako bola žiadosť sťažovateľa

z 29. októbra 2018 doručená Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky 31. októbra 2018 a následne postúpená špecializovanému súdu

(vzhľadom na podanie obžaloby 29. októbra 2018), špecializovaný súd na neverejnom

zasadnutí 13. novembra 2018 oznámil sťažovateľovi, že o nej rozhodovať nebude, pretože

o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 27. septembra 2018

nebolo dovtedy právoplatne rozhodnuté, a tak žiadosť z 29. októbra 2018 považoval za

sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. z 25. októbra 2018,

o ktorej mal následne rozhodovať najvyšší súd.

13. Sťažovateľ však zastáva názor, že o jeho podaní z 29. októbra 2018 mal konať

a rozhodnúť špecializovaný súd, keďže išlo o žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej

uviedol nové dôvody, „odlišné“ od tých, ktoré boli uvedené v jeho predošlej žiadosti.

14. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 29. novembra 2018 potvrdil, že

špecializovaný súd nekonal o žiadosti z 29. októbra 2018, keďže túto posúdil ako súčasť

skôr podanej sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu z 25. októbra 2018, o ktorej

v tom čase ešte najvyšší súd nerozhodol. Sťažovateľ však dodáva, že z uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. novembra 2018, ktorým rozhodoval

o opravnom prostriedku proti uzneseniu špecializovaného súdu z 25. októbra 2018,

nevyplýva, že by o podaní sťažovateľa z 29. októbra 2018 konal a rozhodol.

15. Za týchto okolností podľa názoru sťažovateľa o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu z 29. októbra 2018 nebolo rozhodnuté a považuje to za porušenie jeho

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

16. Porušenie práv zaručených v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí aj

v tom, že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu z 13. novembra 2018

nerozhodoval nestranný súd (senát najvyššieho súdu).

17. Sťažovateľ sa sťažuje, že všetky (trestné) senáty najvyššieho súdu, ako aj senát

v zložení z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a členov JUDr. Petra Szaba a JUDr. Gabriely

Šimonovej, ktorí uznesením z 29. novembra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn.

zamietli sťažnosť sťažovateľa proti väzbe, sú voči nemu zaujatí.

18. Má to vyplývať z toho, že sťažovateľ 21. novembra 2018 vzniesol námietku

zaujatosti podľa voči všetkým trestným senátom najvyššieho

súdu na základe jeho predošlých svojvoľných rozhodnutí v konaniach o sťažovateľovej

väzbe, ktoré boli podľa neho ovplyvnené „ostrou mediálnou kampaňou, ktorú vedú média

o sťažovateľovej osobe a osobe jeho brata... ktorá je založená na nepravdivých,

zavádzajúcich skutočnostiach a prejudikovaných skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú nielen

verejnosť, ale aj porotcov súdu, ktorí rozhodujú v trestných konaniach sťažovateľa“.

19. Najvyšší súd však v konaní vedenom pod sp. zn. o námietke

zaujatosti, ako to vyplýva z uznesenia z 29. novembra 2018, podľa § 32 ods. 6 Trestného

poriadku nekonal. Podľa sťažovateľa v okolnostiach danej veci, ak najvyšší súd námietku

zaujatosti neprejednal, a teda sa ňou vôbec nezaoberal, došlo jeho nekonaním k odmietnutiu

spravodlivosti, z čoho je zrejmé, že najvyšší súd nedbal na podstatu a význam práva

na nestrannosť a nezaujatosť sudcu.

20. Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v porušení jeho práva na urýchlené

rozhodnutie o osobnej slobode tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

z 13. novembra 2018, ktorú predniesol na neverejnom zasadnutí špecializovaného súdu

konanom tohto dňa, nebolo rozhodnuté urýchlene, keď konanie o tejto žiadosti trvalo

30 dní.

21. Napokon sťažovateľ namieta, že jeho sťažnosť z 19. novembra 2018 proti

rozhodnutiu špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 o jeho ponechaní vo väzbe bola

najvyšším súdom zamietnutá bez posúdenia a odôvodnenia sťažovateľom uvedených

procesných námietok. Konkrétne sťažovateľ namietal „neobjektívny a nestranný postup

prokurátora v prípravnom konaní, ktorý hrubo pošliapava jeho základné práva na

spravodlivý proces, najmä právo na obhajobu“, poukázal na „úkon preštudovania spisu

a právo podať návrh na doplnenie vyšetrovania, čo aj využil a predložil niekoľko desiatok

návrhov na doplnenie vyšetrovania, avšak prokurátor všetky jeho navrhnuté dôkazy

zamietol“, argumentoval tiež, že „ku skutku č. 10 obžaloby, ktorý je celý postavený na

jedinom svedkovi kajúcnikovi s dočasne odloženým obvinením, predložil návrh na vypočutie

štrnástich svedkov, ktorí disponujú rôznymi svedectvami k tomuto skutku, a medzi ktorými

sú aj svedkovia, ktorých jediný svedok kajúcnik v dôsledku zachovania svojej beztrestnosti

pravdepodobne úmyselne zamlčal“.

22. Špecializovaný súd sa vo svojom uznesení z 13. novembra 2018 podľa

sťažovateľa absolútne nezaoberal a neodôvodnil procesný argument týkajúci sa

neobjektívneho vyšetrovania prokurátora v prípravnom konaní a nezaujal k nemu žiadne

stanovisko. V sťažnosti z 19. novembra 2018 v bode č. 2 poukazoval práve

na neodôvodnenie tohto právne relevantného argumentu, ale najvyšší súd sa v uznesení

z 29. novembra 2018 úplne odmietol zaoberať sťažnosťou, resp. jej bodom č. 2, čím

neochránil základné právo sťažovateľa na preskúmanie procesných a hmotnoprávnych

podmienok pozbavenia jeho slobody v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“).

23. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu

a bezpečnosť, právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nestranným súdom, právo na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie procesných

a hmotnoprávnych podmienok pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 6

ods. 1 Dohovoru, ako aj právo na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru

rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 uznesením zo dňa

13. 11. 2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

29. 11. 2018 a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo dňa

26. 11. 2018 v súvislosti s námietkou zaujatosti porušené boli.

2) Uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 z 13. 11. 2018

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29. 11. 2018 sa zrušuje

a Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica sa prikazuje, aby

sťažovateľa prepustil neodkladne na slobodu.

3) Sťažovateľ žiada Ústavný súd o priznanie úhrady trov konania vo výške 410,71

Eur z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom, ktoré

sú Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR povinní vyplatiť do 2 mesiacov od

vyhlásenia tohto nálezu...

4) Sťažovateľovi sa prizná primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur,

ktoré sú Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR povinní vyplatiť mu do 2 mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

25. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

26. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

27. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I. § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

28. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

29. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

30. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

31. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný

súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti

s tými postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia

o porušení označených práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , ,

).

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet ústavnej sťažnosti považoval

namietané porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. novembra 2018

a prípisom z 26. novembra 2018 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018, ku ktorému malo dôjsť

tým, že o zákonnosti väzby sťažovateľa nerozhodoval nestranný súd; zo strany konajúcich

všeobecných súdov rozhodujúcich o väzbe došlo k prezumovaniu viny sťažovateľa;

o osobnej slobode sťažovateľa nebolo rozhodnuté urýchlene; ako aj nedostatočným

preskúmaním argumentov sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe.

33. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

34. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

35. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5

ods. 4 dohovoru v súvislosti s preskúmaním zákonnosti väzby a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. novembra 2018

36. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv zaručených

v čl. 5 ods. 4 (okrem práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode) a v čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom a uznesením špecializovaného súdu ústavný súd zdôrazňuje, že jeho

právomoc podľa je založená na princípe subsidiarity.

37. Podobne podľa ak o ochrane základných

práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

38. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

39. Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd a v prípade zistenia zásahu do označených práv

sťažovateľa súdom prvého stupňa týmto poskytnúť adekvátnu ochranu. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti (riadnom opravnom prostriedku) sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5

ods. 4 dohovoru a práva na nestranný súd zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v súvislosti s rozhodovaním o väzbe zaujatým senátom špecializovaného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho prípisom z 26. novembra 2018

41. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojho práva

na nestranný, resp. nezaujatý súd podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na zákonného sudcu

(v širšom na nestranný súd, pozn.) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5

dohovoru, pretože pojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže sťažovateľ uvedené porušenie tohto práva spája výslovne s konaním a rozhodnutím

špecializovaného súdu o jeho väzbe, v takom prípade prichádzalo jeho posúdenie z hľadiska

záruk uvedených v čl. 5 dohovoru poskytujúceho ochranu slobode a bezpečnosti osôb, a nie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý sa naproti tomu vzťahuje na rozhodovanie

o oprávnenosti trestného obvinenia, t. j. na vec samú. Inými slovami, čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha vo svojej väzobnej veci, s touto nesúvisí, pretože

tento článok sa vzťahuje na konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo

(sťažovateľ nenamietal postup súdu pri rozhodovaní o vine a treste v jeho trestnej veci, ale

postup všeobecných súdov a ich rozhodnutia o jeho ponechaní vo väzbe).

42. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti namietaného

porušenia práva na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o osobnej

slobode sťažovateľa podľa odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť vyplývajúcu z absencie príčinnej súvislosti medzi právom

garantovaným čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovateľom označeným postupom špecializovaného

súdu, a to predovšetkým s prihliadnutím na predmet jeho konania.

43. Uvedené ale nič nemení na skutočnosti, že ústavný súd k skúmaniu

opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pristúpil skrze namietaný zásah

do práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

44. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že o jeho ponechaní vo väzbe rozhodoval senát

špecializovaného súdu, ktorého sudcovia boli voči jeho osobe zaujatí, potom bolo,

z hľadiska požadovanej ochrany označenému právu sťažovateľa zaručeného dohovorom,

rozhodujúcim, aby túto skutočnosť pred konajúcim senátom špecializovaného súdu namietal

a úloha ústavného súdu následne spočíva v zhodnotení, ako sa s touto námietkou dotknutý

senát vysporiadal.

45. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ námietku

zaujatosti proti senátu „4T“ špecializovaného súdu 19. novembra 2018 skutočne vzniesol

a odôvodnil ju tým, že tento senát v minulosti rozhodoval v totožnej veci voči

spoluobvineným, ktorí spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí boli

odsúdení týmto senátom na základe dohôd o vine a treste, pritom rozsudok obsahuje viaceré

odkazy na sťažovateľa a jeho rolu v zločineckej skupine, z ktorej je podozrivý. Tieto

skutočnosti mali vyvolať dôvodné pochybnosti o objektívnej nezaujatosti sudcov konajúcich

voči sťažovateľovi.

46. Na uvedené špecializovaný súd reagoval prípisom sp. zn.

z 26. novembra 2018, oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke zaujatosti

s poukazom na konať nebude, pretože o takej námietke už

bolo rozhodnuté uznesením špecializovaného súdu č. k. -14539

z 13. novembra 2018. Špecializovaný súd dodal, že na tomto závere nič nemení skutočnosť,

že vtedy rozhodoval súd o námietke zaujatosti podanej spoluobžalovaným, lebo aj jeho

námietka bola podaná z úplne rovnakých dôvodov ako sťažovateľova.

47. Uznesením č. k. -14539 z 13. novembra 2018 špecializovaný súd

rozhodol výrokom, že „podľa senát 4T Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v zložení predseda senátu JUDr. Igor Králik

a členovia senátu JUDr. Oldřich Kozlík a JUDr. Peter Pulman, LL.M. nie sú vylúčení

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obvinenému

a spol., vedenej na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica,

pod sp. zn. “.

48. Špecializovaný súd sťažovateľovi v napadnutom prípise ozrejmil, že z výroku

označeného rozhodnutia jasne vyplýva, že senát „4T“ nie je vylúčený z vykonávania

úkonov v celej trestnej veci vedenej pod sp. zn. , „to znamená, že nielen

obvinenému , ale aj voči Vám...“.

49. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že špecializovaný

súd na námietku zaujatosti sťažovateľa adekvátne reagoval poukazom na konkrétne

ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, t. j. na § 32 ods. 6

, a jasne a zreteľne uviedol dôvody, prečo aplikoval práve túto normu.

Podľa názoru ústavného súdu forma odpovede špecializovaného súdu, ako aj jej obsah plne

zodpovedajú zneniu, zmyslu, ale aj účelu použitého ustanovenia .

50. Nemožno akceptovať tvrdenie, že špecializovaný súd sa námietkou zaujatosti

sťažovateľa nezaoberal. Práve naopak, touto sa zaoberal, avšak výsledkom tejto činnosti bol

záver, že príslušné zákonné ustanovenie mu nedovoľovalo o námietke konať, a čo je

z hľadiska ochrany práv sťažovateľa podstatným, špecializovaný súd svoj názor

presvedčivo odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami.

51. Za týchto okolností neprichádzalo do úvahy iné, iba ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2018

52. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa najvyšší súd dostatočne nezaoberal

argumentáciou sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe, ústavný súd v prvom rade

pripomína, že namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, bolo rozhodované a v konečnom dôsledku aj rozhodnuté o väzbe sťažovateľa,

nie o jeho vine a treste.

53. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd opäť poznamenáva, že konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok

dohovoru (pozri záver prvej vety označeného článku a odseku). Väzobným konaním podľa

názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj

z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej

osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko

z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77).

54. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou v tejto časti namietal porušenie práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu o zamietnutí jeho

sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým bol ponechaný vo väzbe, teda

takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.

Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu

a jeho rozhodnutím o osobnej slobode sťažovateľa a namietaným porušením označeného

článku dohovoru, je ústavná sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto

ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa odmietol.

K namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2018

55. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na slobodu a bezpečnosť v súvislosti

s nedostatočným preskúmaním zákonnosti jeho väzby, ústavný súd poznamenáva, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , ).

56. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené

osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,

na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré

garantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

57. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť

ponechaný vo väzbe, alebo či malo byť jeho žiadosti o prepustenie z väzby vyhovené.

Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší

súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

58. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. z 29. novembra 2018

pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu posudzoval splnenie

formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľa. Uviedol, že sťažovateľ je

dôvodne podozrivý zo spáchania rozsiahlej, mimoriadne závažnej trestnej činnosti,

pre ktorú je trestne stíhaný. Dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa (a ďalšieho

obžalovaného) umocňovalo podanie obžaloby, a teda najvyšší súd o ňom nemal žiadne

pochybnosti. K uplatneným väzobným dôvodom uviedol, že tieto sú v napadnutom

rozhodnutí špecializovaného súdu podrobne rozvedené a vzhľadom na ich presvedčivosť je

evidentné, že ani ďalšie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bez skutočne zásadnej

zmeny v dôkaznej situácii v prospech sťažovateľa nemôžu byť úspešné.

59. Vzhľadom na zidentifikovanie sa najvyššieho súdu v súvislosti s existenciou

väzobných dôvodov u sťažovateľa s argumentáciou špecializovaného súdu uvedenou v jeho

rozhodnutí ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju judikatúru, podľa ktorej

rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane,

pretože obe konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok (obdobne ,

, ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (pozri ). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu

k väzobným veciam (napr. , , ) uvádza, že

odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia

v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú

alternatívu odôvodnenia. Preto pokiaľ prvostupňový súd zodpovie na všetky relevantné

argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa s týmto posúdením stotožní,

potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého stupňa nie je v zásade

dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž je, že strane

boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia (obdobne napr.

, ).

60. Špecializovaný súd k splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby, a síce že

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli

spáchané, majú znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal

sťažovateľ, poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplývala dôvodnosť trestného

stíhania, a to z nazhromaždených dôkazov nachádzajúcich sa v trestnom spise, pritom

sťažovateľ podozrenie zo spáchania skutkov podľa názoru konajúceho súdu nevyvrátil.

Špecializovaný súd konštatoval, že od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania

sťažovateľa vôbec neoslabila.

61. Väzobný dôvod podľa špecializovaný

súd videl nielen v skutočnosti, že sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozil vysoký až

doživotný trest odňatia slobody, ale predovšetkým v tom, že sa mal spolu s ďalším

obžalovaným dlhodobo ukrývať v Českej republike, kde mali zázemie, a to byt

a podnikateľské aktivity.

62. K dôvodu podľa špecializovaný súd

poukázal na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina, ktorej jednou

z riadiacich osôb mal byť aj sťažovateľ, bežne používala násilie alebo hrozbu

bezprostredného násilia na upevňovanie svojho vplyvu na vynucovanie si disciplíny medzi

jej členmi, prinútenie zotrvania členov v skupine, zastrašovanie konkurencie, vyhrážanie sa

v prípade spolupráce s políciou atď. Konkrétna obava z možného kolúzneho konania

plynula z toho, že ihneď po zadržaní jedného z „dealerov drog“ stotožnili svedkov, ktorí

proti nim vypovedali, a nižšie postaveným členom skupiny vydali pokyn, aby týchto

„vybavili“. Tieto zistenia zapadali do výpovedí viacerých svedkov, ktorí tiež deklarovali

svoje obavy zo zastrašovania, resp. fyzického násilia aj zo strany sťažovateľa.

Špecializovaný súd v súvislosti s odôvodnením tohto väzobného dôvodu poukázal tiež

na objavenú nahrávku, z ktorej vyplynulo, že obaja obžalovaní, t. j. aj sťažovateľ chceli

podplatiť poškodeného v inej ich trestnej veci s cieľom zmeny jeho výpovede, pričom

pre prípad, že by sa s týmto návrhom poškodený nestotožnil, skrytou formou sa mu

vyhrážali ďalšími následkami. Napokon aj samotná úkladná vražda mala byť nimi spáchaná

práve preto, že začal spolupracovať s políciou. K argumentu sťažovateľa, že dôvod kolúznej

väzby podaním obžaloby pominul, špecializovaný súd uviedol, že to nie je tak, lebo práve

súdne konanie je najdôležitejším úsekom trestného konania, na ktorom budú vykonané

všetky relevantné dôkazy spôsobilé na to, aby všeobecný súd mohol spoľahlivo rozhodnúť

v merite veci.

63. Napokon k dôvodu väzby podľa

špecializovaný súd uviedol, že preventívna väzba je u sťažovateľa daná najmä charakterom,

závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti, ale aj predchádzajúcou

trestnou činnosťou, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Podľa vyjadrenia svedkov obaja

obžalovaní, teda aj sťažovateľ boli dlhú dobu častými, pravidelnými užívateľmi rôznych

druhov omamných a psychotropných látok. Navyše, z dôkazov malo vyplývať, že

sťažovateľ svoj osobný život prispôsobil fungovaniu v zločineckej skupine, nemal riadne

pracovné návyky ani žiadny legálny zdroj príjmov, ale práve vysoké finančné zisky

z trestnej činnosti, a preto existovala dôvodná obava z pokračovania v páchaní trestnej

činnosti.

64. Ako z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich o osobnej slobode

sťažovateľa vyplýva, tieto jednoznačne uviedli dôvody, pre ktoré považovali za potrebné

sťažovateľa ponechať vo väzbe aj po podaní obžaloby a súčasne jeho žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu zamietnuť. Všetkými, pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa tak právne,

ako aj skutkovo relevantnými otázkami sa konajúce súdy zaoberali a dali na ne dostatočne

presvedčivé odpovede.

65. Závery všeobecných súdov v otázke potreby ponechania sťažovateľa vo väzbe sú

podľa názoru ústavného súdu založené na racionálnych úvahách vychádzajúcich

z dokazovaním zistených skutočností a na ústavne konformnom výklade relevantnej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel, zmysel ani podstatu, a preto nemožno z ústavnoprávneho

hľadiska napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z 29. novembra 2018 hodnotiť ako

ústavne neakceptovateľné. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, na ktorých obidva

konajúce súdy založili dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené

(vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru,

že skutočnosti, ktoré najvyšší súd v zhode s názorom špecializovaného súdu uviedol, možno

spoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody väzby. Odôvodnenie tohto

rozhodnutia v otázke väzby sťažovateľa v spojení s rozhodnutím špecializovaného súdu je

teda absolútne dostačujúce, jasné, určité, bez akýchkoľvek vnútorných rozporov. V zmysle

použitej právnej úpravy sú prijaté závery najvyššieho súdu možné, a bolo ich potrebné

považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa.

66. Pokiaľ išlo o sťažovateľom namietanú zaujatosť sudcov najvyššieho súdu, k tomu

najvyšší súd uviedol:

«O námietke zaujatosti z 21. novembra 2018 najvyšší súd

s poukazom na nekonal, nakoľko sa týkala jeho procesného postupu.

Podľa rovnakého zákonného ustanovenia súd postupoval aj v prípade generálnej námietky

zaujatosti z 12. novembra 2018. V prípade takto prednesenej námietky ide

totiž obsahovo o návrh na odňatie a prikázanie veci podľa Aplikácia

predmetného ustanovenia v prípade, ak o veci má rozhodovať najvyšší súd však nie je

možná, nakoľko ustanovením sa možno domáhať len zmeny miestnej

príslušnosti. Najvyšší súd ako vrcholný orgán výkonu súdnictva nemá v tomto smere

„alternujúci súd“, a zároveň v rámci hierarchie súdov v Slovenskej republike neexistuje

súd, ktorý by o návrhu na odňatie veci najvyššiemu súdu a jej prikázanie inému (tiež

neexistujúcemu) súdu bol oprávnený rozhodovať. Len pre úplnosť najvyšší súd dopĺňa, že

obvineným prezentované skutočnosti sa zjavne nezakladajú na pravde, keďže sudca

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Daniel Hudák 16. apríla 2018 zomrel.»

67. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd

sa aj touto otázkou riadne zaoberal a podobne ako v prípade špecializovaného súdu dospel

k názoru, že o námietke sťažovateľa konať nemôže, pritom dôvod takéhoto postupu

jednoznačne pomenoval. Bolo ním konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré najvyšší súd

rešpektoval a riadil sa ním bez toho, aby ho ústavne nekonformným spôsobom interpretoval.

68. Napokon najvyšší súd zaujal stanovisko aj „K výhrade obvineného, že

špecializovaný súd nekonal o jeho žiadosti z 29. októbra 2018“, ktorou žiadal o prepustenie

z väzby na slobodu, keď k tomu uviedol, že „túto posúdil ako súčasť jeho skôr podanej

sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu z 25. októbra 2018, o ktorej v tom čase ešte

najvyšší súd nerozhodol (zv. 41, č. 1. 14547)“.

69. Ani v tejto časti ústavný súd nemá z hľadiska sťažovateľom požadovanej ochrany

jeho práv dôvod vstupovať do rozhodnutia najvyššieho súdu, keďže tento jasne, zreteľne

a zrozumiteľne odpovedal sťažovateľovi, že o tomto jeho podaní ešte bude rozhodované

a rozhodnuté v inom konaní (stalo sa tak uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2018), a čo je podstatné, ozrejmil aj to, z akého dôvodu bolo potrebné

tatko postupovať. Rozhodne takúto reakciu najvyššieho súdu nemožno považovať za zásah

do práva sťažovateľa na slobodu tak, ako ho má na mysli ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru.

70. Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale

posudzovanie konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou

ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania

ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (,

, ).

71. Vzhľadom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2018 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

72. Pre úplnosť ústavný súd k poznámke sťažovateľa, že z uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. novembra 2018, ktorým rozhodoval o opravnom

prostriedku proti uzneseniu špecializovaného súdu z 25. októbra 2018, nevyplýva, že by

o podaní sťažovateľa z 29. októbra 2018 konal a rozhodol, dodáva, že preskúmaniu

označeného rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti bránila

absencia relevantného namietania tejto skutočnosti (pozri bod 31 odôvodnenia tohto

rozhodnutia).

K namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny zaručenú v čl. 6 ods. 2

dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T

36/2018 a jeho uznesením z 13. novembra 2018 a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018

73. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že špecializovaný súd pri rozhodovaní

o väzbe v uznesení z 13. novembra 2018 prezumoval jeho vinu.

74. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím,

ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina

bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba

považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom

a považuje ho za vopred odsúdeného ().

75. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že

prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej

z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej

vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).

Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo

vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia

(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované

za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných

ESĽP (pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. 8. 1987, Englert v. Nemecko

z 25. 8. 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996).

76. Sťažovateľ výhradu porušenia prezumpcie neviny postupom špecializovaného

súdu predostrel v riadnom opravnom prostriedku najvyššiemu súdu, ktorý v uznesení sp. zn.

z 29. novembra 2018 k tomu uviedol:

„... z celkového obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že konajúci senát si dobre

uvedomuje, že obvinení doposiaľ neboli zo žalovanej trestnej činnosti usvedčení a takto –

s rešpektovaním prezumpcie neviny podľa sa vo vzťahu k nim aj správa.

Z obsahu napadnutého uznesenia (kde na jednom mieste vo vzťahu k obvineným naznačuje,

že spáchali trestnú činnosť a na inom mieste zas uvádza, že sú z nej dôvodne podozriví) je

zrejmé, že išlo o zrejmú nesprávnosť, resp. nepresnosť vo vyjadrení súdu.“.

77. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že nadriadený súd nemôže zhojiť (odstrániť

už vzniknuté) následky prípadného zásahu do práva osoby na prezumpciu neviny, ústavný

súd v súlade s judikatúrou ESĽP [pozri Adolf proti Rakúsku, rozsudok, 26. 3. 1982,

č. 8269/78, § 40-41] zastáva názor, že pokiaľ nadriadený súd vyjasní dostatočným

spôsobom nevhodnú formuláciu obsiahnutú v rozhodnutí podriadeného súdu v tom smere,

že nejde o konštatovanie viny, nedochádza k porušeniu čl. 6 ods. 2 dohovoru.

78. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na východiská princípu

prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba

obvinená z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa

následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil

sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je

potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať

sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku

procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil

vinu obvineného nestranne a na základe zákona (napr. ).

79. Rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím, ktorým sa vyslovuje vina obvineného,

ale ide o rozhodnutie dočasného charakteru, ktorého uplatnenie si okrem iného vyžaduje aj

splnenie materiálnej podmienky, a teda existenciu skutočností osvedčujúcich kvalifikované

podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, dopustil, a zároveň

existenciu niektorého z väzobných dôvodov podľa .

80. Preskúmaním rozhodnutí všeobecných súdov rozhodujúcich o väzbe sťažovateľa

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svojím rozhodnutím, ktorým dostatočne ozrejmil,

prečo nebolo možné považovať vyjadrenia špecializovaného súdu uvedené v rozhodnutí

z 13. novembra 2018 za také, ktoré by odrážali jeho presvedčenie o vine sťažovateľa, ale že

išlo iba o nevhodne použitú formuláciu, zhojil prípadný nepriaznivý zásah do práva

sťažovateľa na prezumpciu neviny. Ústavný súd preto považuje odôvodnenie uznesenia

špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s odôvodnením uznesenia

najvyššieho súdu z 29. novembra 2018 za ústavne udržateľné a zlučiteľné s obsahom

garancií poskytovaných čl. 6 ods. 2 dohovoru, a preto námietku sťažovateľa v tomto smere

kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ústavnú sťažnosť v tejto časti

podľa odmietol.

K namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

81. Podľa ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená

možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický

výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“)

jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové

obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností

(Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, a Sanchez –

Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

82. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis ).

83. Ústavný súd v rozhodnutiach, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchleného

rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (alebo čl. 17 ods. 2 a 5

), uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke

neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5

, ako aj dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na

jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad

, , ).

84. Ako z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ o prepustenie z väzby

na slobodu požiadal 13. novembra 2018, a to na neverejnom zasadnutí konanom v súvislosti

s rozhodovaním podľa (vo vtedy platnom znení) o ďalšom

trvaní jeho väzby po podaní obžaloby.

85. O žiadosti špecializovaný súd rozhodol priamo na neverejnom zasadnutí

13. novembra 2018 tak, že po vypočutí sťažovateľa ju zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu

sťažovateľ podal ihneď po jeho vyhlásení ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú písomne

odôvodnil 20. novembra 2018 (podanie z 19. novembra 2018). Spisový materiál bol

najvyššiemu súdu predložený 26. novembra 2018. O riadnom opravnom prostriedku

sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2018,

ktoré bolo špecializovanému súdu doručené 12. decembra 2018 a následne sťažovateľovi

13. decembra 2018.

86. Z uvedeného vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

bolo rozhodnuté na súde prvého stupňa ihneď v deň jej podania a nadriadený súd

o sťažnosti proti rozhodnutiu špecializovaného súdu rozhodol po troch dňoch

od predloženia mu veci na konanie.

87. Celkovo vecou sťažovateľa disponoval špecializovaný súd 14 dní

(od 13. novembra 2018 do 26. novembra 2018 a 12. decembra 2018) a najvyšší súd 16 dní

(od 26. novembra 2018 do 12. decembra 2018).

88. S prihliadnutím na zistené skutočnosti ústavný súd dobu rozhodovania

špecializovaného súdu, ako aj najvyššieho súdu v okolnostiach daného prípadu považuje

z ústavného hľadiska za absolútne akceptovateľnú v súlade s judikatúrou ESĽP. Preto

vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením práva

na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

a skutočnou rýchlosťou postupu špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v okolnostiach

predmetnej veci považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti za zjavne

neopodstatnenú (obdobne , , ), a z tohto

dôvodu ju podľa odmietol.

89. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( a 3 ), k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019