Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 22/2013
PDF · 323.45 KB
No categories available
III. ÚS 22/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť T. M., B., toho času v Ústave na výkon väzby N.,
zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., Advokátska kancelária JUDr. C., s. r. o., N.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2
a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4
a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012
doručená sťažnosť T. M., B., toho času v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti osobe sťažovateľa je vykonávané
väzobné trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa ustanovení § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné. O vzatí sťažovateľa do väzby rozhodol
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 0 Tp 195/11
z 20. mája 2011, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle ustanovení § 71 ods. 1
písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 7/2012 z 22. februára
2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2012 z 29. februára 2012 mu
bola (spolu s ostatnými spoluobvinenými) predĺžená lehota trvania väzby do 19. júla 2012.
Špecializovaný trestný súd svojím uznesením sp. zn. Tp 60/2012 z 29. júna 2012
nevyhovel návrhu prokurátora vykonávajúceho dozor nad zákonnosťou prípravného
konania (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie lehoty trvania väzby do 19. februára 2013
a s odkazom na ustanovenie § 76 ods. 3 Trestného poriadku u sťažovateľa (a ostatných
spoluobvinených) lehotu trvania väzby nepredĺžil. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie
špecializovaného trestného súdu zrušil a lehotu trvania väzby predĺžil do 19. februára 2013.
Sťažovateľ argumentuje, že mu špecializovaný trestný súd nepredĺžil lehotu trvania
väzby z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali bez prieťahov, tak ako si
to vyžaduje väzobné trestné stíhanie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora bolo
doručené iba jeho osobe napriek tomu, že mal v tom čase riadne ustanoveného obhajcu.
Ďalej sťažovateľ argumentuje, že o výsluchu spoluobvineného, ktorý bol vykonaný 4.
júla 2012 a na ktorý odkazuje vo svojom rozhodnutí aj najvyšší súd, nebol jeho obhajca
napriek žiadosti podľa ustanovenia § 213 ods. 3 Trestného poriadku upovedomený, pričom
bol upovedomený len o pokračovaní tohto výsluchu (vykonaného 20. júla 2012). Podľa
názoru sťažovateľa nemôže ísť v danej situácii väzobného stíhania o neodkladný prípad
predvídaný ustanovením § 213 ods. 2 Trestného poriadku (kedy nemožno obhajcu
vyrozumieť).
Sťažovateľ je toho názoru, že takýmto postupom mu orgány činné v trestnom konaní
odňali možnosť spravodlivého konania a fakticky znefunkčnili právnu pomoc, ktorá je
pri väzobnom trestnom stíhaní povinná.
Sťažovateľ tiež formuluje námietku nedostatočného odôvodnenia namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu, kde poukazuje na jeho obmedzenosť z hľadiska rozsahu
v porovnaní s prvostupňovým rozhodnutím špecializovaného trestného súdu. Sťažovateľ
ďalej predostiera rýdzo skutkovú argumentáciu smerujúcu k spochybneniu argumentov
prokurátora a najvyššieho súdu o obťažnosti trestnej veci sťažovateľa a o plynulosti
postupu konania.
Sťažovateľ ďalej dôvodí argumentáciou o porušení princípu prezumpcie neviny
zo strany najvyššieho súdu, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa v odôvodnení svojho
rozhodnutia predčasne v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru „vyniesol
verdikt o vine obvineného“, keď použil v obsahu odôvodnenia formuláciu: „napokon
o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich mali obvinení
spáchať, nemal pochybnosti ani ŠTS.“
Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci
rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv sťažovateľa zaručených čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012, toto uznesenie zrušil a priznal mu primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)
podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 20/2012 z 11. júla 2012 boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je
vedené väzobné trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa ustanovení § 296 Trestného zákona a iné.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu z 20. mája 2011
z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
Podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že: a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu
hrozí vysoký trest; b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo c) bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
Uznesením špecializovaného trestného súdu z 22. februára 2012 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu z 29. februára 2012 bola sťažovateľovi lehota trvania väzby
predĺžená do 19. júla 2012.
Následne prokurátor predložil špecializovanému trestnému súdu návrh na predĺženie
lehoty trvania väzby sťažovateľa do 19. februára 2013 s odôvodnením, že pre obťažnosť
veci nie je možné trestné stíhanie v lehote trvania väzby skončiť a prepustením sťažovateľa
na slobodu hrozí, že dosiahnutie účelu trestného konania bude zmarené.
Špecializovaný trestný súd však návrhu prokurátora nevyhovel a uznesením
z 29. júna 2012 rozhodol podľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku, že lehotu
trvania väzby sťažovateľa nepredlžuje. V odôvodnení svojho rozhodnutia sudca
pre prípravné konanie uviedol: „Z vykonaných úkonov trestného konania, predovšetkým
s ohľadom na výsluchy vypočutých svedkov B., B., ako aj B. a P. z júna 2012 bol sudcom
pre prípravné konanie prijatý záver, že v predmetnej veci zatiaľ nebola rozptýlená
existencia dôvodného podozrenia, že skutky za ktoré bol obvineným osobám vznesené
obvinenie sa stali, majú znaky trestných činov za ktoré boli vznesené obvinenie (vo svojej
základnej právnej kvalifikácii) a sú dôvody na podozrenie, že jednotlivé dielčie skutky
spáchali obvinení N. S., T. M. a J. V. v mieste, čase a spôsobom ako im to je kladené za vinu
v uvedených uzneseniach o vznesení obvinenia, spolu s ďalšími obvinenými osobami.
Bola tak splnená materiálna podmienka pre skúmanie ďalšej existencie dôvodov
väzby u obvinených osôb a vo vzťahu k obvineným N. S. a T. M. naďalej existujú dôvody
väzby dané ustanovením § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku, nakoľko v prípade
ich prepustenia na slobodu existuje dôvodná obava, že ujdú, alebo sa budú skrývať, aby sa
tak vyhli trestnému stíhaniu, ktorého konania sa už dopustili, a boli zadržaní až po vydaní
príkazu na zatknutie, že budú ovplyvňovať poškodených a tak mariť vyšetrovanie a to
vyhrážaním sa N. S. poškodenému J. B., že ak vec ohlási polícii, on pôjde sedieť, ale ostatní
ho zabijú (za prítomnosti aj obvineného M.), ako aj obava, že by mohli pokračovať
v páchaniu trestnej činnosti násilného charakteru, za ktorý sú stíhaní a tak si zabezpečovali
zdroj príjmu.
Za tohoto stavu bolo pristúpené ku skúmaniu či boli splnené podmienky na
predĺženie
väzby.
Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné
v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať
prednostne a urýchlene. Na obsah petícii zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány
činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas.
Z uvedených ustanovení preto vyplýva pre konajúce orgány činné v trestnom konaní
povinnosť konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene pričom preskúmaním spisu
bolo zistené, že orgány činné v trestnom konaní sa uvedenými zákonnými ustanoveniami
dôsledne neriadili, keď podľa zistení dvaja konajúci vyšetrovatelia vo veci vykonali
za obdobie trvajúcej väzby od mesiaca máj 2011 (obvinený S., obvinený M.) celkom
105 úkonov trestného konania (vyšetrovateľ Mjr. Ing. C. - 55 úkonov, a vyšetrovateľka
Mjr. Ing. Z. - 50 úkonov), čo predstavuje v prepočte na 13 mesiacov trvajúcej väzby
8 úkonov trestného konania a na jedného konajúceho vyšetrovateľa tak pripadajú 4 úkony
trestného konania na mesiac.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžiť lehotu trvania väzby možno len vtedy,
ak návrh bol podaný včas a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných
dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude
zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
V súlade s uvedeným zákonným ustanovením bol prijatý záver, že návrh prokurátora
bol podaný včas avšak vzhľadom na intenzitu vykonávania úkonov trestného konania, bol
prijatý záver, že konajúce orgány činné v trestnom konaní vo veci nekonali prednostne a
urýchlene a preto nebolo možné prijať záver, že pre obtiažnosť veci, alebo z iných
závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie skončiť v lehote už predĺženej väzby
na maximálne možnú dobu 7 mesiacov, t. j. do 19.07.2012 u všetkých troch obvinených.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z obsahu spisu ani podaného návrhu neboli
zistené konkrétne relevantné, vysvetľujúce skutočnosti z akého dôvodu vo veci ČVS: PPZ-
85/BOK-BA-2012 - poškodený A. Š. bolo trestné stíhanie vo veci začaté 12.03.2012,
poškodený bol vypočutý toho istého dňa, 15.03.2012 boli vykonané rekognície a obvinenie
obvinenému M., S. a spol. bolo vznesené až 23.05.2012, pričom v prípade urýchleného
konania vo vzťahu k osobám vo väzbe a včasnému vzneseniu obvinenia by bolo možné
vykonať potrebné úkony a ukončiť vyšetrovanie v lehote predĺženej väzby do 19.07.2012.
Inštitút väzby je najhlbším zásahom do Ústavou Slovenskej republiky
a medzinárodnoprávnymi dokumentmi garantovaných práv fyzických osôb, konkrétne
do práva na osobnú slobodu a preto je vždy potrebné mať dôsledne na zreteli, že takýto
zásah môže trvať len nevyhnutnú dobu. V prejednávanej veci ide o pomerne jednoduché
skutky, týkajúce sa fyzických útokov viacerých osôb na poškodené osoby, kde vyšetrovanie
predmetnej veci už trvá neprimerane dlho. Sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že
je nenáležité žiadať zo strany orgánov činných v trestnom konaní o ďalšie predĺženie
trvania väzby a to dokonca o ďalších 7 mesiacov vo veci, ktorú nie je možné označiť
za obtiažnu a kde už bola raz predĺžená väzba a to dokonca na obdobie 7 mesiacov
(obvinení M., S.), resp. 5 mesiacov (obvinený V.). Je potrebné mať na zreteli aj závery
uvedené v uznesení tunajšieho súdu sp. zn. Tp 7/2012, zo dňa 22.02.2012 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tost 6/2012, zo dňa 29.02.2012, kde došlo už raz
k predĺženiu trvania väzby u obvineného J. V. a to do 19.07.2012 s akcentom obidvoch
konajúcich súdov na dôsledné rešpektovanie práv obvinených osôb vo väzbe daných
ustanovením § 2 ods. 6 Trestného poriadku a § 76 ods. 1 Trestného poriadku.
Z uvedených dôvodov potom nebolo zo strany konajúceho sudcu pre prípravné
konanie pristúpené ku skúmaniu či prepustením obvinených z väzby na slobodu hrozí, že
bude zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, čo je ďalší
obligatórny znak podmieňujúci predlžovanie väzby.
Z uvedených dôvodov preto aj napriek existencii trvajúcich dôvodov väzby neboli
splnené podmienky predĺženia väzby a preto návrhu prokurátora vyhovené nebolo.“
Proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorou
žiadal o zrušenie prvostupňového rozhodnutia a jeho nahradenie vlastným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ktorým by tento lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil v zmysle jeho
návrhu. V sťažnosti prokurátor namietal, že špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie
odôvodnil iba mechanickým súčtom procesných úkonov a ich štatistickým spriemerovaním,
na základe čoho podľa vyjadrenia prokurátora dospel špecializovaný trestný súd
k nesprávnemu názoru, že orgány prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa
nepostupovali zákonne, teda prednostne a urýchlene. Prokurátor ďalej uviedol, že
špecializovaný trestný súd pri posúdení návrhu neprihliadol na viaceré zásadné skutočnosti,
a síce že vo veci je potrebné vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony, ktoré prezentoval
prokurátor vo svojom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, a že ide o obťažnú vec,
pretože trestné konanie je vedené proti zločineckej skupine a súčasne pre viacero
súvisiacich skutkov.
Najvyšší súd sťažnosti prokurátora vyhovel, svojím uznesením sp. zn. 2 Tost 20/2012
z 11. júla 2012 rozhodnutie špecializovaného trestného súdu zrušil a lehotu trvania väzby
sťažovateľa predĺžil do 19. februára 2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd touto
argumentáciou:
„Obvinení N. S., T. M. a J. V. spolu s ďalšími 7 osobami sú vyšetrovateľom Úradu
boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru Slovenskej republiky
z 21. marca 2011, sp. zn. PPZ-84/BOK-B-201 trestne stíhaní pre zločin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a ďalšiu závažnú
trestnú činnosť tak, ako je to uvedené v citovanom uznesení vyšetrovateľa.
Dôvodné podozrenie, že obvinení spáchali skutky tak ako sú vymedzené v skutkovej
vete uznesenia vyšetrovateľa, naďalej trvá. Doterajším vyšetrovaním nielenže nebolo
vyvrátené, alebo zoslabené, ale práve naopak zosilnené napr. aj výpoveďou N. S. zo 4. júla
2012, ktorej kópiu predložil prokurátor v rámci doplnenia svojej sťažnosti najvyššiemu
súdu.
Napokon o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich
mali obvinení spáchať, nemal pochybnosť ani ŠTS.
Rovnako v tomto štádiu trestného stíhania bez akýchkoľvek pochybností naďalej
trvajú aj dôvody väzby u obvinených N. S., T. M. podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por.
a obvineného J. V. podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., tak ako to bolo už podrobne uvedené
v odôvodnení uznesenia Okresného súdu Bratislava z 20. mája 2011, sp. zn. 0 Tp 195/2011
(obv. N. S. a T. M.) a uznesenie tohto súdu zo 14. augusta 2011, sp. zn. 0 Tp 381/2011
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 23. augusta 2011, sp. zn.
4 Tpo 62/2011 (obv. J. V.) o ich vzatí do väzby. Ani v tomto ohľade ŠTS v napadnutom
uznesení nemal rovnako žiadne pochybnosti. Naposledy bola ich väzba právoplatne
predĺžená do 19. júla 2012 uznesením Okresného súdu Bratislava I z 5. decembra 2011,
sp. zn. 0 Tp 598/2011 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra
2011, sp. zn. 1 Tpo 94/2011 a 1 Tpo 95/2011 (obv. N. S. a T. M.). U obvineného J. V.
uznesením ŠTS z 22. februára 2012, sp. zn. Tp 7/2012 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012, sp. zn. 4 Tost 6/2012.
Pre pozitívne rozhodnutie ŠTS o predĺžení lehoty trvania väzby obvinených boli teda
splnené všetky materiálne podmienky vrátane formálnej podmienky t.j., že návrh
prokurátora sudcovi pre prípravné konanie bol predložený v súlade s ustanovením § 76
ods. 2 Tr. por. Spis o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu ŠTS bol predložený najvyššiemu
súdu na rozhodnutie včas v lehote podľa § 76 ods. 3 Tr. por., t.j. najmenej päť dní pred
uplynutím predĺženej lehoty väzby.
Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie oprávnenosti návrhu prokurátora na
predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených, ktorú bolo treba riešiť zostala tak skutočnosť,
či pre obtiažnosť veci, alebo iných závažných dôvod nebolo možné predmetné trestné
stíhanie v prípravnom konaní skončiť už v raz predĺženej lehote väzby (t.j. do 19. júla 2012)
a či prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené, alebo podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania, ako to vyplýva z ustanovenia § 76 ods. 3 Tr. por.
Uvedené ustanovenie tvorí tak (spolu s ostatnými materiálnymi podmienkami väzby)
obligatórnu podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby obvinených.
ŠTS vo svojom uznesení dospel k záveru, že táto podmienka splnená nebola, a preto
žiadosť prokurátora o opätovné predĺženie lehoty väzby nevyhovel. Svoje rozhodnutie, ako
už bolo uvedené vyššie odôvodnil podrobným výpočtom vykonaných úkonov a ich
štatistickým vyhodnotením (spriemerovaním podľa mesiacov).
S takýmto záverom ŠTS však nie je možné súhlasiť. Uvedené v podstate štatistické
hodnotenie samo o sebe nemá a ani nemôže mať takú výpovednú hodnotu, ktorá by
zodpovedala kritériám tohto zákonného ustanovenia.
Najvyšší súd po preskúmaní spisu zistil, že vyšetrovanie o predmetnej trestnej veci
prebieha plynulo. Pri tom je potrebné zvýrazniť v súlade s námietkou prokurátora, že pri
posúdení veci z tohto hľadiska nejde len o výpočet jednotlivých výsluchov, ale aj o ďalšie
úkony, prípravu na ne vrátane ich vyhodnotenia a na tomto základe stanovenie ďalšieho
postupu vyšetrovania.
Je potrebné v tomto smere súhlasiť aj s tým, že nejde o vyšetrovanie jednoduchej
trestnej činnosti. Obvineným sa kladie za vinu spáchanie trestného činu založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. por. ako najvyššej formy
organizovaného zločinu a iných obzvlášť závažných trestných činov spáchaných touto
formou. Ide teda o spáchanie množstva skutkov s množstvom obvinených osôb, ktoré sú
logicky vecne a personálne previazané a sťažujú tak potrebné objasnenie veci, a teda
vyžadujú k tomu potrebné dokazovanie, ako to napokon vyplýva aj z návrhu prokurátora.
Predĺženie lehoty väzby do 19. februára 2013 vzhľadom k uvedenému považuje preto
za primeranú aj najvyšší súd.
Vzhľadom k tomu, že zároveň u všetkých obvinených reálne hrozí, že v prípade ich
prepustenia na slobodu bude zmarený účel trestného konania (§1 ods. 1 Tr. por.) t j., že
opätovne ujdú a budú sa skrývať resp. pôsobiť na svedkov (čo je nakoniec aj obsahom
skutkov kladeným im za vinu), alebo pokračovať v trestnej činnosti, Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
Z už citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje
ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd.
Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa) vychádzal
zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení
špecializovaného trestného súdu, ktoré zhodne poukázali na splnenie formálnych
podmienok väzby (dodržanie procesných limitov vymedzených ustanoveniami § 76 ods. 2
a ods. 3 Trestného poriadku) a materiálnych podmienok väzby (tzv. skutkové okolnosti
vzatia do väzby a existencia dôvodov väzby útekovej, kolúznej a preventívnej). V tomto
smere najvyšší súd ich v podstate zhodné právne závery v plnej miere akceptoval.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného trestného súdu
posudzoval najvyšší súd aj splnenie ďalšej špecifickej podmienky súvisiacej s predĺžením
doterajšej lehoty trvania väzby, otázku, ktorá zostala spornou, a síce, či pre obťažnosť veci
alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie ukončiť v pôvodne
predĺženej lehote väzby (t. j. do 19. júla 2012). Argumentácia tak špecializovaného
trestného súdu obsiahnutá v jeho rozhodnutí, ako aj argumentácia sťažnosti prokurátora sa
týkala predovšetkým zodpovedania tejto spornej otázky, preto najvyšší súd svoju
prieskumnú právomoc zameral týmto smerom.
Najvyšší súd sa nestotožnil so závermi špecializovaného trestného súdu o nesplnení
označenej podmienky a spôsob hodnotenia postupu orgánov činných v trestnom konaní
v trestnej veci sťažovateľa, ktorý špecializovaný trestný súd zvolil (aplikácia rýdzo
kvantitatívneho parametra), považoval za povrchný, neobjektívny, a teda nesprávny.
Najvyšší súd naopak kvalifikoval postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý,
pričom poukázal na potrebu realizácie ďalších súvisiacich relevantných úkonov a s nimi
spojenú časovú náročnosť vyšetrovania, ktoré špecializovaný trestný súd opomenul
zohľadniť. Najvyšší súd takisto prezentoval protiargumentáciu o obťažnosti trestnej veci
sťažovateľa, ktorú zdôvodnil osobitným charakterom vyšetrovanej trestnej činnosti
(organizovaný zločin) a jej skutkovou zložitosťou.
Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že by sa
nevysporiadal s relevantnými otázkami predĺženia lehoty trvania väzby sťažovateľa
adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie
ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery najvyššieho súdu vyvodené
pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam, a tieto zistenia
nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností
relevantných na rozhodovanie o väzbe sťažovateľa.
Námietku sťažovateľa o neprimerane úzkom rozsahu odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za právne irelevantnú a ako takú nehodnú bližšej
pozornosti ústavného súdu, snáď nanajvýš spôsobilú konštatovania, že požiadavka
náležitého odôvodnenia rozhodnutia sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie
parametrom kvantity.
Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia princípu prezumpcie
neviny zakotveného v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ústavný súd považuje
za potrebné poukázať na východiská princípu prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má
prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená z trestného činu neznášala negatívne
dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh
vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto
základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu,
kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným
rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho
dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe
zákona.
Sťažovateľ poukazuje na podľa jeho názoru nevhodné vyjadrenie najvyššieho súdu
dávajúce podľa sťažovateľa v rozpore s označeným princípom najavo jeho vinu, a síce
na vyjadrenie obsiahnuté v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu, kde tento uviedol:
„... napokon o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich
mali obvinení spáchať, nemal pochybnosti ani ŠTS.“
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej
činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného
konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú
osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte
predtým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras
v. Litva z 10. októbra 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi,
ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba
vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ
čo druhé boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych
situáciách posudzovaných ESĽP pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987,
Englert v. Nemecko z 25. augusta 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. marca 1996.
Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť
posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli výroky urobené (pozri
rozsudky ESĽP napr. Daktaras v. Litva a Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982
a III. ÚS 83/01).
Ústavný súd po preskúmaní označenej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu, a aj s prihliadnutí na obsahový kontext predchádzajúceho odseku tohto odôvodnenia
(„Dôvodné podozrenie, že obvinení spáchali skutky tak ako sú vymedzené v skutkovej vete
uznesenia vyšetrovateľa naďalej trvá“) konštatuje, že pasáž vo vzťahu, ku ktorej vzniesol
sťažovateľ námietku porušenia princípu prezumpcie neviny, obsahuje zjavnú pisársku
chybu, keď najvyšší súd omylom namiesto slovného vyjadrenia „podozrenie“ použil slovo
„podanie“. Takýto výslovne technický nedostatok obsahu uznesenia najvyššieho súdu
postrádajúci ústavnoprávnu relevanciu možno odstrániť prostredníctvom príslušných
ustanovení Trestného poriadku (§ 174 s odkazom na použitie § 180 Trestného poriadku).
Zjavným úmyslom najvyššieho súdu teda bolo použiť formuláciu predpokladu spáchania
skutkov (slovné vymedzenie „podozrenie“), ktorá plne zodpovedá rešpektovaniu princípu
prezumpcie neviny, a preto ústavný súd (aj s prihliadnutím na možnosť konvalidácie tohto
technického nedostatku) považuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu za ústavne
konformné a zlučiteľné s obsahom garancií poskytovaných čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2
dohovoru a námietku sťažovateľa v tomto smere kvalifikuje ako neopodstatnenú.
Pri posúdení čiastkovej námietky sťažovateľa o porušení jeho práv na obhajobu
v súvislosti s prijatím namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zohľadnil
viacero aspektov relevantných z hľadiska materiálneho naplnenia garancií čl. 5 ods. 4
dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP, ako aj judikatúry ústavného súdu konanie
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru osobe pozbavenej slobody zabezpečuje právo na právnu
verifikáciu legality pozbavenia osobnej slobody. Kvalita (obsah) tohto preskúmania
vyžaduje, aby bola preskúmaná zákonnosť pozbavenia slobody (náležité odôvodnenie
splnenia podmienok väzby) a aby pri tomto preskúmaní bola dodržaná zákonnosť, teda
príslušné procesné pravidlá. Konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nemusí vyhovovať
všetkým požiadavkám spravodlivého súdneho procesu zakotveným v čl. 6 dohovoru, vždy
však musí byť zaručená minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.
Kontradiktórnosť konania o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa v rámci konania
pred opravnou inštanciou si vyžadovala poskytnutie možnosti vyjadriť sa k argumentácii
protistrany (štátneho zástupcu). Judikatúra ESĽP uznala síce nutnosť právnej pomoci
obhajcu v daných prípadoch, avšak len za určitých okolností, napr. v pri prerokovaní veci
pred kasačným súdom, kde možnosti účastníka konania napádať rozhodnutie sú značne
obmedzené (rozhodnutie možno napádať len z právnej stránky, nikdy nie aj zo skutkovej),
čo nebol prípad sťažovateľa. Ústavný súd vychádzal z toho, že sťažnosť prokurátora, tak
ako uviedol sám sťažovateľ, mu bola doručená, a teda disponoval možnosťou sa k nej
vyjadriť. Ďalej pozornosti ústavného súdu neušlo, že námietky sťažovateľa obsiahnuté
v ústavnej sťažnosti okrem prevzatia argumentácie rozhodnutia špecializovaného trestného
súdu smerovali výslovne len proti obsahu uznesenia najvyššieho súdu, žiadne iné okolnosti
priamo sa týkajúce, resp. vyvracajúce splnenie podmienok na predĺženie lehoty trvania
väzby sťažovateľa v kontexte argumentácie sťažnosti prokurátora, sťažovateľ (v konaní
pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený) v ústavnej sťažnosti neuviedol, a teda
nijako neobjasnil, aký konkrétny materiálny dopad malo ním prezentované „znefunkčnenie
právnej pomoci“ na rozhodovanie o jeho väzbe. Pokiaľ ide o sťažovateľom zmienený
výsluch svedka, ktorý mal byť podľa jeho tvrdenia vykonaný bez prítomnosti jeho obhajcu
a o ktorom sa najvyšší súd okrajovo zmienil vo svojom rozhodnutí, ústavný súd konštatuje,
že zaoberať sa zákonnosťou tohto dôkazu z hľadiska posúdenia splnenia podmienok väzby
sťažovateľa (konkrétne materiálnych podmienok väzby) je z pohľadu prezentovaného
komplexného súboru skutkových okolností irelevantné. O dôvodnosti podozrenia, že
skutky, pre ktoré je trestné stíhanie proti sťažovateľovi vedené, totiž nemal pochybnosti ani
špecializovaný trestný súd, ktorý rozhodoval o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa
v období pred vykonaním tohto podľa sťažovateľa „sporného“ výsluchu a takisto najvyšší
súd tento výsluch v rámci svojej argumentácie prezentoval iba ako podporný –
„zosilňujúci“ dôvodné podozrenie o spáchaní vyšetrovanej trestnej činnosti. Vzhľadom
na všetky uvedené skutočnosti posúdil ústavný súd namietané uznesenie najvyššieho súdu
a s ním súvisiaci postup ako udržateľné s obsahom princípu rovností zbraní a námietku
sťažovateľa v tomto smere kvalifikoval ako neopodstatnenú.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy (čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy) a dohovoru [čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4
a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru], preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
K sťažovateľom predostretým námietkam porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru týkajúce sa práva na osobnú slobodu
obsahujú jeho základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na spravodlivý proces
pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto
špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom
argumentácie danej časti sťažnosti a obsahom označených článkov ústavy a dohovoru
posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k takto označeným námietkam ako
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd rozhodol vychádzajúc z jednotlivých čiastkových záverov tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a nedostatkami náležitostí sťažnosti, ktoré
zistil, sa ďalej nezaoberal (nepriloženie splnomocnenia udeleného advokátovi) .
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013