Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 22/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť T. M., B., toho času v Ústave na výkon väzby N.,

zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., Advokátska kancelária JUDr. C., s. r. o., N.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a a práv zaručených a ods. 4

a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012

doručená sťažnosť T. M., B., toho času v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“) a práv

zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti osobe sťažovateľa je vykonávané

väzobné trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa ustanovení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a iné. O vzatí sťažovateľa do väzby rozhodol

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 20. mája 2011, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle ustanovení § 71 ods. 1

písm. a), b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 7/2012 z 22. februára

2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012 mu

bola (spolu s ostatnými spoluobvinenými) predĺžená lehota trvania väzby do 19. júla 2012.

Špecializovaný trestný súd svojím uznesením sp. zn. 60/2012 z 29. júna 2012

nevyhovel návrhu prokurátora vykonávajúceho dozor nad zákonnosťou prípravného

konania (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie lehoty trvania väzby do 19. februára 2013

a s odkazom na ustanovenie u sťažovateľa (a ostatných

spoluobvinených) lehotu trvania väzby nepredĺžil. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie

špecializovaného trestného súdu zrušil a lehotu trvania väzby predĺžil do 19. februára 2013.

Sťažovateľ argumentuje, že mu špecializovaný trestný súd nepredĺžil lehotu trvania

väzby z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali bez prieťahov, tak ako si

to vyžaduje väzobné trestné stíhanie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora bolo

doručené iba jeho osobe napriek tomu, že mal v tom čase riadne ustanoveného obhajcu.

Ďalej sťažovateľ argumentuje, že o výsluchu spoluobvineného, ktorý bol vykonaný 4.

júla 2012 a na ktorý odkazuje vo svojom rozhodnutí aj najvyšší súd, nebol jeho obhajca

napriek žiadosti podľa ustanovenia upovedomený, pričom

bol upovedomený len o pokračovaní tohto výsluchu (vykonaného 20. júla 2012). Podľa

názoru sťažovateľa nemôže ísť v danej situácii väzobného stíhania o neodkladný prípad

predvídaný ustanovením (kedy nemožno obhajcu

vyrozumieť).

Sťažovateľ je toho názoru, že takýmto postupom mu orgány činné v trestnom konaní

odňali možnosť spravodlivého konania a fakticky znefunkčnili právnu pomoc, ktorá je

pri väzobnom trestnom stíhaní povinná.

Sťažovateľ tiež formuluje námietku nedostatočného odôvodnenia namietaného

rozhodnutia najvyššieho súdu, kde poukazuje na jeho obmedzenosť z hľadiska rozsahu

v porovnaní s prvostupňovým rozhodnutím špecializovaného trestného súdu. Sťažovateľ

ďalej predostiera rýdzo skutkovú argumentáciu smerujúcu k spochybneniu argumentov

prokurátora a najvyššieho súdu o obťažnosti trestnej veci sťažovateľa a o plynulosti

postupu konania.

Sťažovateľ ďalej dôvodí argumentáciou o porušení princípu prezumpcie neviny

zo strany najvyššieho súdu, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa v odôvodnení svojho

rozhodnutia predčasne v rozpore s a dohovoru „vyniesol

verdikt o vine obvineného“, keď použil v obsahu odôvodnenia formuláciu: „napokon

o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich mali obvinení

spáchať, nemal pochybnosti ani ŠTS.“

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených

, a a práv sťažovateľa zaručených

písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. júla 2012, toto uznesenie zrušil a priznal mu primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov (ďalej len „“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)

podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. júla 2012 boli porušené jeho základné práva

podľa , a a práva podľa

a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je

vedené väzobné trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa ustanovení a iné.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu z 20. mája 2011

z dôvodov uvedených v ustanoveniach , a .

Podľa citovaných ustanovení obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že: a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest; b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo c) bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

Uznesením špecializovaného trestného súdu z 22. februára 2012 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu z 29. februára 2012 bola sťažovateľovi lehota trvania väzby

predĺžená do 19. júla 2012.

Následne prokurátor predložil špecializovanému trestnému súdu návrh na predĺženie

lehoty trvania väzby sťažovateľa do 19. februára 2013 s odôvodnením, že pre obťažnosť

veci nie je možné trestné stíhanie v lehote trvania väzby skončiť a prepustením sťažovateľa

na slobodu hrozí, že dosiahnutie účelu trestného konania bude zmarené.

Špecializovaný trestný súd však návrhu prokurátora nevyhovel a uznesením

z 29. júna 2012 rozhodol podľa ustanovenia , že lehotu

trvania väzby sťažovateľa nepredlžuje. V odôvodnení svojho rozhodnutia sudca

pre prípravné konanie uviedol: „Z vykonaných úkonov trestného konania, predovšetkým

s ohľadom na výsluchy vypočutých svedkov B., B., ako aj B. a P. z júna 2012 bol sudcom

pre prípravné konanie prijatý záver, že v predmetnej veci zatiaľ nebola rozptýlená

existencia dôvodného podozrenia, že skutky za ktoré bol obvineným osobám vznesené

obvinenie sa stali, majú znaky trestných činov za ktoré boli vznesené obvinenie (vo svojej

základnej právnej kvalifikácii) a sú dôvody na podozrenie, že jednotlivé dielčie skutky

spáchali obvinení N. S., T. M. a J. V. v mieste, čase a spôsobom ako im to je kladené za vinu

v uvedených uzneseniach o vznesení obvinenia, spolu s ďalšími obvinenými osobami.

Bola tak splnená materiálna podmienka pre skúmanie ďalšej existencie dôvodov

väzby u obvinených osôb a vo vzťahu k obvineným N. S. a T. M. naďalej existujú dôvody

väzby dané ustanovením , , , nakoľko v prípade

ich prepustenia na slobodu existuje dôvodná obava, že ujdú, alebo sa budú skrývať, aby sa

tak vyhli trestnému stíhaniu, ktorého konania sa už dopustili, a boli zadržaní až po vydaní

príkazu na zatknutie, že budú ovplyvňovať poškodených a tak mariť vyšetrovanie a to

vyhrážaním sa N. S. poškodenému J. B., že ak vec ohlási polícii, on pôjde sedieť, ale ostatní

ho zabijú (za prítomnosti aj obvineného M.), ako aj obava, že by mohli pokračovať

v páchaniu trestnej činnosti násilného charakteru, za ktorý sú stíhaní a tak si zabezpečovali

zdroj príjmu.

Za tohoto stavu bolo pristúpené ku skúmaniu či boli splnené podmienky na

predĺženie

väzby.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene. Na obsah petícii zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány

činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas.

Z uvedených ustanovení preto vyplýva pre konajúce orgány činné v trestnom konaní

povinnosť konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene pričom preskúmaním spisu

bolo zistené, že orgány činné v trestnom konaní sa uvedenými zákonnými ustanoveniami

dôsledne neriadili, keď podľa zistení dvaja konajúci vyšetrovatelia vo veci vykonali

za obdobie trvajúcej väzby od mesiaca máj 2011 (obvinený S., obvinený M.) celkom

105 úkonov trestného konania (vyšetrovateľ Mjr. Ing. C. - 55 úkonov, a vyšetrovateľka

Mjr. Ing. Z. - 50 úkonov), čo predstavuje v prepočte na 13 mesiacov trvajúcej väzby

8 úkonov trestného konania a na jedného konajúceho vyšetrovateľa tak pripadajú 4 úkony

trestného konania na mesiac.

Podľa predĺžiť lehotu trvania väzby možno len vtedy,

ak návrh bol podaný včas a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných

dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

V súlade s uvedeným zákonným ustanovením bol prijatý záver, že návrh prokurátora

bol podaný včas avšak vzhľadom na intenzitu vykonávania úkonov trestného konania, bol

prijatý záver, že konajúce orgány činné v trestnom konaní vo veci nekonali prednostne a

urýchlene a preto nebolo možné prijať záver, že pre obtiažnosť veci, alebo z iných

závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie skončiť v lehote už predĺženej väzby

na maximálne možnú dobu 7 mesiacov, t. j. do 19.07.2012 u všetkých troch obvinených.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z obsahu spisu ani podaného návrhu neboli

zistené konkrétne relevantné, vysvetľujúce skutočnosti z akého dôvodu vo veci ČVS: PPZ-

85/BOK-BA-2012 - poškodený A. Š. bolo trestné stíhanie vo veci začaté 12.03.2012,

poškodený bol vypočutý toho istého dňa, 15.03.2012 boli vykonané rekognície a obvinenie

obvinenému M., S. a spol. bolo vznesené až 23.05.2012, pričom v prípade urýchleného

konania vo vzťahu k osobám vo väzbe a včasnému vzneseniu obvinenia by bolo možné

vykonať potrebné úkony a ukončiť vyšetrovanie v lehote predĺženej väzby do 19.07.2012.

Inštitút väzby je najhlbším zásahom do

a medzinárodnoprávnymi dokumentmi garantovaných práv fyzických osôb, konkrétne

do práva na osobnú slobodu a preto je vždy potrebné mať dôsledne na zreteli, že takýto

zásah môže trvať len nevyhnutnú dobu. V prejednávanej veci ide o pomerne jednoduché

skutky, týkajúce sa fyzických útokov viacerých osôb na poškodené osoby, kde vyšetrovanie

predmetnej veci už trvá neprimerane dlho. Sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že

je nenáležité žiadať zo strany orgánov činných v trestnom konaní o ďalšie predĺženie

trvania väzby a to dokonca o ďalších 7 mesiacov vo veci, ktorú nie je možné označiť

za obtiažnu a kde už bola raz predĺžená väzba a to dokonca na obdobie 7 mesiacov

(obvinení M., S.), resp. 5 mesiacov (obvinený V.). Je potrebné mať na zreteli aj závery

uvedené v uznesení tunajšieho súdu sp. zn. 7/2012, zo dňa 22.02.2012 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 29.02.2012, kde došlo už raz

k predĺženiu trvania väzby u obvineného J. V. a to do 19.07.2012 s akcentom obidvoch

konajúcich súdov na dôsledné rešpektovanie práv obvinených osôb vo väzbe daných

ustanovením a .

Z uvedených dôvodov potom nebolo zo strany konajúceho sudcu pre prípravné

konanie pristúpené ku skúmaniu či prepustením obvinených z väzby na slobodu hrozí, že

bude zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, čo je ďalší

obligatórny znak podmieňujúci predlžovanie väzby.

Z uvedených dôvodov preto aj napriek existencii trvajúcich dôvodov väzby neboli

splnené podmienky predĺženia väzby a preto návrhu prokurátora vyhovené nebolo.“

Proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorou

žiadal o zrušenie prvostupňového rozhodnutia a jeho nahradenie vlastným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktorým by tento lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil v zmysle jeho

návrhu. V sťažnosti prokurátor namietal, že špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie

odôvodnil iba mechanickým súčtom procesných úkonov a ich štatistickým spriemerovaním,

na základe čoho podľa vyjadrenia prokurátora dospel špecializovaný trestný súd

k nesprávnemu názoru, že orgány prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa

nepostupovali zákonne, teda prednostne a urýchlene. Prokurátor ďalej uviedol, že

špecializovaný trestný súd pri posúdení návrhu neprihliadol na viaceré zásadné skutočnosti,

a síce že vo veci je potrebné vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony, ktoré prezentoval

prokurátor vo svojom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, a že ide o obťažnú vec,

pretože trestné konanie je vedené proti zločineckej skupine a súčasne pre viacero

súvisiacich skutkov.

Najvyšší súd sťažnosti prokurátora vyhovel, svojím uznesením sp. zn.

z 11. júla 2012 rozhodnutie špecializovaného trestného súdu zrušil a lehotu trvania väzby

sťažovateľa predĺžil do 19. februára 2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd touto

argumentáciou:

„Obvinení N. S., T. M. a J. V. spolu s ďalšími 7 osobami sú vyšetrovateľom Úradu

boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru Slovenskej republiky

z 21. marca 2011, sp. zn. PPZ-84/BOK-B-201 trestne stíhaní pre zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a ďalšiu závažnú

trestnú činnosť tak, ako je to uvedené v citovanom uznesení vyšetrovateľa.

Dôvodné podozrenie, že obvinení spáchali skutky tak ako sú vymedzené v skutkovej

vete uznesenia vyšetrovateľa, naďalej trvá. Doterajším vyšetrovaním nielenže nebolo

vyvrátené, alebo zoslabené, ale práve naopak zosilnené napr. aj výpoveďou N. S. zo 4. júla

2012, ktorej kópiu predložil prokurátor v rámci doplnenia svojej sťažnosti najvyššiemu

súdu.

Napokon o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich

mali obvinení spáchať, nemal pochybnosť ani ŠTS.

Rovnako v tomto štádiu trestného stíhania bez akýchkoľvek pochybností naďalej

trvajú aj dôvody väzby u obvinených N. S., T. M. podľa , ,

a obvineného J. V. podľa , tak ako to bolo už podrobne uvedené

v odôvodnení uznesenia Okresného súdu Bratislava z 20. mája 2011, sp. zn.

(obv. N. S. a T. M.) a uznesenie tohto súdu zo 14. augusta 2011, sp. zn.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 23. augusta 2011, sp. zn.

(obv. J. V.) o ich vzatí do väzby. Ani v tomto ohľade ŠTS v napadnutom

uznesení nemal rovnako žiadne pochybnosti. Naposledy bola ich väzba právoplatne

predĺžená do 19. júla 2012 uznesením Okresného súdu Bratislava I z 5. decembra 2011,

sp. zn. v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra

2011, sp. zn. a (obv. N. S. a T. M.). U obvineného J. V.

uznesením ŠTS z 22. februára 2012, sp. zn. 7/2012 v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012, sp. zn. .

Pre pozitívne rozhodnutie ŠTS o predĺžení lehoty trvania väzby obvinených boli teda

splnené všetky materiálne podmienky vrátane formálnej podmienky t.j., že návrh

prokurátora sudcovi pre prípravné konanie bol predložený v súlade s ustanovením § 76

ods. 2 Spis o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu ŠTS bol predložený najvyššiemu

súdu na rozhodnutie včas v lehote podľa , t.j. najmenej päť dní pred

uplynutím predĺženej lehoty väzby.

Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie oprávnenosti návrhu prokurátora na

predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených, ktorú bolo treba riešiť zostala tak skutočnosť,

či pre obtiažnosť veci, alebo iných závažných dôvod nebolo možné predmetné trestné

stíhanie v prípravnom konaní skončiť už v raz predĺženej lehote väzby (t.j. do 19. júla 2012)

a či prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené, alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, ako to vyplýva z ustanovenia

Uvedené ustanovenie tvorí tak (spolu s ostatnými materiálnymi podmienkami väzby)

obligatórnu podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby obvinených.

ŠTS vo svojom uznesení dospel k záveru, že táto podmienka splnená nebola, a preto

žiadosť prokurátora o opätovné predĺženie lehoty väzby nevyhovel. Svoje rozhodnutie, ako

už bolo uvedené vyššie odôvodnil podrobným výpočtom vykonaných úkonov a ich

štatistickým vyhodnotením (spriemerovaním podľa mesiacov).

S takýmto záverom ŠTS však nie je možné súhlasiť. Uvedené v podstate štatistické

hodnotenie samo o sebe nemá a ani nemôže mať takú výpovednú hodnotu, ktorá by

zodpovedala kritériám tohto zákonného ustanovenia.

Najvyšší súd po preskúmaní spisu zistil, že vyšetrovanie o predmetnej trestnej veci

prebieha plynulo. Pri tom je potrebné zvýrazniť v súlade s námietkou prokurátora, že pri

posúdení veci z tohto hľadiska nejde len o výpočet jednotlivých výsluchov, ale aj o ďalšie

úkony, prípravu na ne vrátane ich vyhodnotenia a na tomto základe stanovenie ďalšieho

postupu vyšetrovania.

Je potrebné v tomto smere súhlasiť aj s tým, že nejde o vyšetrovanie jednoduchej

trestnej činnosti. Obvineným sa kladie za vinu spáchanie trestného činu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ako najvyššej formy

organizovaného zločinu a iných obzvlášť závažných trestných činov spáchaných touto

formou. Ide teda o spáchanie množstva skutkov s množstvom obvinených osôb, ktoré sú

logicky vecne a personálne previazané a sťažujú tak potrebné objasnenie veci, a teda

vyžadujú k tomu potrebné dokazovanie, ako to napokon vyplýva aj z návrhu prokurátora.

Predĺženie lehoty väzby do 19. februára 2013 vzhľadom k uvedenému považuje preto

za primeranú aj najvyšší súd.

Vzhľadom k tomu, že zároveň u všetkých obvinených reálne hrozí, že v prípade ich

prepustenia na slobodu bude zmarený účel trestného konania ( ) t j., že

opätovne ujdú a budú sa skrývať resp. pôsobiť na svedkov (čo je nakoniec aj obsahom

skutkov kladeným im za vinu), alebo pokračovať v trestnej činnosti, Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Z už citovaného ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje

ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd.

Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis ,

, ).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení

špecializovaného trestného súdu, ktoré zhodne poukázali na splnenie formálnych

podmienok väzby (dodržanie procesných limitov vymedzených ustanoveniami § 76 ods. 2

a ods. 3 ) a materiálnych podmienok väzby (tzv. skutkové okolnosti

vzatia do väzby a existencia dôvodov väzby útekovej, kolúznej a preventívnej). V tomto

smere najvyšší súd ich v podstate zhodné právne závery v plnej miere akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného trestného súdu

posudzoval najvyšší súd aj splnenie ďalšej špecifickej podmienky súvisiacej s predĺžením

doterajšej lehoty trvania väzby, otázku, ktorá zostala spornou, a síce, či pre obťažnosť veci

alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie ukončiť v pôvodne

predĺženej lehote väzby (t. j. do 19. júla 2012). Argumentácia tak špecializovaného

trestného súdu obsiahnutá v jeho rozhodnutí, ako aj argumentácia sťažnosti prokurátora sa

týkala predovšetkým zodpovedania tejto spornej otázky, preto najvyšší súd svoju

prieskumnú právomoc zameral týmto smerom.

Najvyšší súd sa nestotožnil so závermi špecializovaného trestného súdu o nesplnení

označenej podmienky a spôsob hodnotenia postupu orgánov činných v trestnom konaní

v trestnej veci sťažovateľa, ktorý špecializovaný trestný súd zvolil (aplikácia rýdzo

kvantitatívneho parametra), považoval za povrchný, neobjektívny, a teda nesprávny.

Najvyšší súd naopak kvalifikoval postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý,

pričom poukázal na potrebu realizácie ďalších súvisiacich relevantných úkonov a s nimi

spojenú časovú náročnosť vyšetrovania, ktoré špecializovaný trestný súd opomenul

zohľadniť. Najvyšší súd takisto prezentoval protiargumentáciu o obťažnosti trestnej veci

sťažovateľa, ktorú zdôvodnil osobitným charakterom vyšetrovanej trestnej činnosti

(organizovaný zločin) a jej skutkovou zložitosťou.

Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že by sa

nevysporiadal s relevantnými otázkami predĺženia lehoty trvania väzby sťažovateľa

adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie

ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery najvyššieho súdu vyvodené

pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam, a tieto zistenia

nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností

relevantných na rozhodovanie o väzbe sťažovateľa.

Námietku sťažovateľa o neprimerane úzkom rozsahu odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za právne irelevantnú a ako takú nehodnú bližšej

pozornosti ústavného súdu, snáď nanajvýš spôsobilú konštatovania, že požiadavka

náležitého odôvodnenia rozhodnutia sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie

parametrom kvantity.

Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia princípu prezumpcie

neviny zakotveného v a dohovoru, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na východiská princípu prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má

prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená z trestného činu neznášala negatívne

dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh

vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto

základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu,

kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným

rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho

dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe

zákona.

Sťažovateľ poukazuje na podľa jeho názoru nevhodné vyjadrenie najvyššieho súdu

dávajúce podľa sťažovateľa v rozpore s označeným princípom najavo jeho vinu, a síce

na vyjadrenie obsiahnuté v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu, kde tento uviedol:

„... napokon o dôvodnosti podania, že skutky kladené za vinu obvineným sa stali a že ich

mali obvinení spáchať, nemal pochybnosti ani ŠTS.“

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej

činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného

konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte

predtým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras

v. Litva z 10. októbra 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi,

ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba

vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ

čo druhé boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych

situáciách posudzovaných ESĽP pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987,

Englert v. Nemecko z 25. augusta 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. marca 1996.

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť

posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli výroky urobené (pozri

rozsudky ESĽP napr. Daktaras v. Litva a Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982

a ).

Ústavný súd po preskúmaní označenej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu, a aj s prihliadnutí na obsahový kontext predchádzajúceho odseku tohto odôvodnenia

(„Dôvodné podozrenie, že obvinení spáchali skutky tak ako sú vymedzené v skutkovej vete

uznesenia vyšetrovateľa naďalej trvá“) konštatuje, že pasáž vo vzťahu, ku ktorej vzniesol

sťažovateľ námietku porušenia princípu prezumpcie neviny, obsahuje zjavnú pisársku

chybu, keď najvyšší súd omylom namiesto slovného vyjadrenia „podozrenie“ použil slovo

„podanie“. Takýto výslovne technický nedostatok obsahu uznesenia najvyššieho súdu

postrádajúci ústavnoprávnu relevanciu možno odstrániť prostredníctvom príslušných

ustanovení ( s odkazom na použitie ).

Zjavným úmyslom najvyššieho súdu teda bolo použiť formuláciu predpokladu spáchania

skutkov (slovné vymedzenie „podozrenie“), ktorá plne zodpovedá rešpektovaniu princípu

prezumpcie neviny, a preto ústavný súd (aj s prihliadnutím na možnosť konvalidácie tohto

technického nedostatku) považuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu za ústavne

konformné a zlučiteľné s obsahom garancií poskytovaných a

dohovoru a námietku sťažovateľa v tomto smere kvalifikuje ako neopodstatnenú.

Pri posúdení čiastkovej námietky sťažovateľa o porušení jeho práv na obhajobu

v súvislosti s prijatím namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zohľadnil

viacero aspektov relevantných z hľadiska materiálneho naplnenia garancií čl. 5 ods. 4

dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP, ako aj judikatúry ústavného súdu konanie

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru osobe pozbavenej slobody zabezpečuje právo na právnu

verifikáciu legality pozbavenia osobnej slobody. Kvalita (obsah) tohto preskúmania

vyžaduje, aby bola preskúmaná zákonnosť pozbavenia slobody (náležité odôvodnenie

splnenia podmienok väzby) a aby pri tomto preskúmaní bola dodržaná zákonnosť, teda

príslušné procesné pravidlá. Konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nemusí vyhovovať

všetkým požiadavkám spravodlivého súdneho procesu zakotveným v čl. 6 dohovoru, vždy

však musí byť zaručená minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

Kontradiktórnosť konania o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa v rámci konania

pred opravnou inštanciou si vyžadovala poskytnutie možnosti vyjadriť sa k argumentácii

protistrany (štátneho zástupcu). Judikatúra ESĽP uznala síce nutnosť právnej pomoci

obhajcu v daných prípadoch, avšak len za určitých okolností, napr. v pri prerokovaní veci

pred kasačným súdom, kde možnosti účastníka konania napádať rozhodnutie sú značne

obmedzené (rozhodnutie možno napádať len z právnej stránky, nikdy nie aj zo skutkovej),

čo nebol prípad sťažovateľa. Ústavný súd vychádzal z toho, že sťažnosť prokurátora, tak

ako uviedol sám sťažovateľ, mu bola doručená, a teda disponoval možnosťou sa k nej

vyjadriť. Ďalej pozornosti ústavného súdu neušlo, že námietky sťažovateľa obsiahnuté

v ústavnej sťažnosti okrem prevzatia argumentácie rozhodnutia špecializovaného trestného

súdu smerovali výslovne len proti obsahu uznesenia najvyššieho súdu, žiadne iné okolnosti

priamo sa týkajúce, resp. vyvracajúce splnenie podmienok na predĺženie lehoty trvania

väzby sťažovateľa v kontexte argumentácie sťažnosti prokurátora, sťažovateľ (v konaní

pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený) v ústavnej sťažnosti neuviedol, a teda

nijako neobjasnil, aký konkrétny materiálny dopad malo ním prezentované „znefunkčnenie

právnej pomoci“ na rozhodovanie o jeho väzbe. Pokiaľ ide o sťažovateľom zmienený

výsluch svedka, ktorý mal byť podľa jeho tvrdenia vykonaný bez prítomnosti jeho obhajcu

a o ktorom sa najvyšší súd okrajovo zmienil vo svojom rozhodnutí, ústavný súd konštatuje,

že zaoberať sa zákonnosťou tohto dôkazu z hľadiska posúdenia splnenia podmienok väzby

sťažovateľa (konkrétne materiálnych podmienok väzby) je z pohľadu prezentovaného

komplexného súboru skutkových okolností irelevantné. O dôvodnosti podozrenia, že

skutky, pre ktoré je trestné stíhanie proti sťažovateľovi vedené, totiž nemal pochybnosti ani

špecializovaný trestný súd, ktorý rozhodoval o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa

v období pred vykonaním tohto podľa sťažovateľa „sporného“ výsluchu a takisto najvyšší

súd tento výsluch v rámci svojej argumentácie prezentoval iba ako podporný –

„zosilňujúci“ dôvodné podozrenie o spáchaní vyšetrovanej trestnej činnosti. Vzhľadom

na všetky uvedené skutočnosti posúdil ústavný súd namietané uznesenie najvyššieho súdu

a s ním súvisiaci postup ako udržateľné s obsahom princípu rovností zbraní a námietku

sťažovateľa v tomto smere kvalifikoval ako neopodstatnenú.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov ( a ) a dohovoru [ a ods. 4

a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru], preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľom predostretým námietkam porušenia a

dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ods. 2 a 5

, ako aj a ods. 4 dohovoru týkajúce sa práva na osobnú slobodu

obsahujú jeho základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na spravodlivý proces

pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto

špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom

argumentácie danej časti sťažnosti a obsahom označených článkov a dohovoru

posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k takto označeným námietkam ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd rozhodol vychádzajúc z jednotlivých čiastkových záverov tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a nedostatkami náležitostí sťažnosti, ktoré

zistil, sa ďalej nezaoberal (nepriloženie splnomocnenia udeleného advokátovi) .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013