Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 519/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Ivana Fiačana a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou , , v mene

ktorej koná advokát a konateľ . , vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v , a , 2 a 3 Slovenskej

republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V,

odboru kriminálnej polície v konaní vedenom pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017

a jeho uznesením zo 14. júna 2019, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V v konaní

vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 25. júla 2019 a postupom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jej prípisom z 20. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv zaručených v , a , 2 a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné

riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 a jeho uznesením

zo 14. júna 2019, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. -35 a jej uznesením

z 25. júla 2019 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej prípisom z 20. januára 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ okresného

riaditeľstva uznesením ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 zo 14. júna 2019 podľa § 209

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) vzniesol sťažovateľke obvinenie pre pokračovací zločin

skrátenia dane a poistného podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) spáchaný spolupáchateľstvom

podľa .

3. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra

uznesením č. k. -35 z 25. júla 2019 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietla ako nedôvodnú.

4. Následne sa sťažovateľka postupom podľa a nasl.

obrátila na generálnu prokuratúru s návrhom na zrušenie tak rozhodnutia okresného

riaditeľstva o vznesení obvinenia zo 14. júna 2019, ako aj rozhodnutia okresnej prokuratúry

z 25. júla 2019, ktorým bola jej sťažnosť proti vzneseniu obvinenia zamietnutá. Generálna

prokuratúra však sťažovateľku prípisom č. k. -9 z 20. januára 2020

upovedomila, že dôvody na zrušenie rozhodnutí okresného riaditeľstva a okresnej

prokuratúry nezistila.

5. Sťažovateľka je presvedčená, že prípisom – upovedomením generálnej

prokuratúry z 20. januára 2020, uznesením okresnej prokuratúry z 25. júla 2019

a uznesením okresného riaditeľstva zo 14. júna 2019 boli porušené jej základné práva

zaručené v , a , 2 a 3 a práva zaručené v

ods. 1 a 2 dohovoru.

6. Za porušenie prezumpcie neviny a spravodlivého procesu sťažovateľka považuje

vyšetrovateľom okresného riaditeľstva v uznesení o vznesení obvinenia uvedenú

formuláciu, že sa spolu s ďalším obvineným „svojim konaním dopustili pokračovacieho

zločinu Skrátenia dane a poistného... formou spolupáchateľstva“. To má podľa

nej za následok zmätočnosť a najmä nezákonnosť vznesenia obvinenia, ako aj samotného

trestného konania. Je to podľa sťažovateľky dôvod na zrušenie uznesenia o vznesení

obvinenia a spolu s ďalšími skutočnosťami aj na zastavenie trestného stíhania

proti jej osobe.

7. Na základe opravného prostriedku sťažovateľky dozorujúci prokurátor okresnej

prokuratúry potvrdil existenciu vyšetrovateľom okresného riaditeľstva uplatneného znenia

odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia, avšak označil to iba za nesprávnu formuláciu.

S týmto konštatovaním ale sťažovateľka nesúhlasí a dodáva, že aj sám prokurátor okresnej

prokuratúry sa vo svojom rozhodnutí dopustil porušenia prezumpcie neviny, keď uviedol,

že sťažovateľka páchala tresnú činnosť dlhodobo.

8. Podľa sťažovateľky je nepochybné, že popri vyšetrovateľovi okresného

riaditeľstva aj dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry ju považuje za vinnú,

čo je neprípustné.

9. K zabezpečeniu zákonnosti v danom trestnom konaní nedošlo podľa sťažovateľky

ani zo strany generálnej prokuratúry, ktorá rovnako ako vyšetrovateľ okresného riaditeľstva

a okresná prokuratúra postupovala a rozhodla arbitrárne a nezákonne, a najmä

s nedostatočným odôvodnením.

10. Generálna prokuratúra tým, že nedostatočne posúdila konanie podriadených

orgánov činných v trestnom konaní, a najmä tým, že neodpovedala na námietku týkajúcu

sa porušenia prezumpcie neviny, porušila podľa názoru sťažovateľky princíp prístupu

k ochrane jej práv vyplývajúci z a jej faktické stotožnenie sa s orgánmi

činnými v trestnom konaní sťažovateľka vníma ako neprípustné a trvá

na tom, že rozhodnutia okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry mali byť zrušené.

11. Ak generálna prokuratúra vecne a po právnej stránke vyčerpávajúco nezaujala

stanovisko k závažným pochybeniam podriadených orgánov činných v trestnom konaní,

vyplývajúcich z ich rozhodnutí, porušila podľa sťažovateľky jej ústavné práva na inú právnu

ochranu v zmysle , ako aj .

12. Zásah do práva na obhajobu podľa sťažovateľka videla

v tom, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva s rovnakou starostlivosťou neobjasňoval

okolnosti svedčiace proti jej osobe a v jej prospech a nevykonával dôkazy „v oboch

smeroch“ tak, aby umožnili súdu spravodlivo rozhodnúť ( ).

Týmto postupom vyšetrovateľa okresného riaditeľstva sa podľa sťažovateľky okresná

prokuratúra nezaoberala, a vo svojom rozhodnutí uviedla, že bude vecou

ďalšieho dokazovania v rámci vyšetrovania, aby sa náležite zistil skutkový stav

a aby sa dôsledne preverila obrana sťažovateľky ako obvinenej, a to napriek ňou uplatnenej

rozsiahlej skutkovej argumentácii a vyhodnoteniu dôkazov, ako aj nesprávnosti skutkových

záverov a jednostranného hodnotenia dôkazov, uvedených v sťažnosti proti uzneseniu

o vznesení obvinenia.

13. Skutkový stav v danej veci sťažovateľka považuje za nedostatočne a nesprávne

zistený. Rozhodné skutočnosti konštatované v uznesení o vznesení obvinenia

podľa nej sú založené na pravde a nebol preukázaný ani jej úmysel spáchať trestný čin,

absentuje teda subjektívna stránka stíhaného trestného činu.

14. Výrok uznesenia o vznesení obvinenia je podľa sťažovateľky v rozpore

s jeho odôvodnením, avšak okresná prokuratúra sa tým nezaoberala. Je zrejmé,

že skutočnosti, ktorými bolo vznesenie obvinenia odôvodnené, boli absolútne nepostačujúce

a neposkytovali dostatočne odôvodnený záver, že došlo k spáchaniu trestného činu osobou

sťažovateľky, preto pokladá vznesenie obvinenia za nesprávne, nezákonné a arbitrárne

a vychádzajúce z nesprávne ustáleného skutkového stavu.

15. Vo vyšetrovacom spise podľa sťažovateľky absentujú dôkazy, ktoré sú spôsobilé

odôvodniť opodstatnenosť vznesenia jej obvinenia.

16. Vymedzenie skutku, ktoré by malo predstavovať naplnenie objektívnej stránky

stíhaného trestného činu sťažovateľka považuje v skutkovej rovine za nedostačujúce,

pretože v ňom absentuje spôsob spoločného spáchania skutku (nie je ani preukázaná

vzájomná dohoda spoluobvinených), z ktorého by bolo zrejmé, že predmetný skutok napĺňa

skutkovú podstavu uvedeného zločinu spáchaného formou spolupáchateľstva.

17. Výrok uznesenia o vznesení obvinenia je podľa sťažovateľky založený

na nedokázaných skutočnostiach a dokázané skutočnosti sú vyhodnotené nesprávne. Tieto

absolútne nepostačujú a neposkytujú dostatočne odôvodnený záver, že došlo k spáchaniu

trestného činu sťažovateľkou. V uznesení vyšetrovateľky absentujú právne úvahy záverov,

na základe ktorých boli posudzované dokázané skutočnosti a takisto sú arbitrárne,

nesprávne a jednostranne v neprospech sťažovateľky posudzované jednotlivé dôkazy.

Týmto sa dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry ani generálna prokuratúra nezaoberali.

Pri vznesení obvinenia sťažovateľke došlo podľa jej názoru k porušeniu zákona

a podstatnému pochybeniu, keď po vykonaných úkonoch po začatí trestného stíhania

jej bolo za danej dôkaznej situácie vznesené obvinenie bez dôvodov daných § 206

ods. 1 . Sťažovateľka je presvedčená, že uznesenie okresného

riaditeľstva, ktorým jej bolo vznesené obvinenie, nespĺňa ani zákonné náležitosti v zmysle

a .

18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa ,

základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky podľa čl. 49

a základné právo sťažovateľky podľa

ods., 1, 2 a 3 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. -9 zo dňa

20. 01. 2020, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky podľa ,

základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky podľa čl. 49

a základné právo sťažovateľky podľa

ods., 1, 2 a 3 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry Bratislava V,

č. -35 zo dňa 25. júla 2019, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľky podľa ,

základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky podľa čl. 49

a základné právo sťažovateľky podľa

ods., 1, 2 a 3 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva

policajného zboru Bratislava V, odboru kriminálnej polície, ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017

zo dňa 14. júna 2019, porušené bolo.

4. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Generálneho

prokurátora Slovenskej republiky, č. k. -9 zo dňa 20. 01. 2020 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Rozhodnutie Okresnej prokuratúry Bratislava V, č. -35 zo dňa

25. júla 2019 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Rozhodnutie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava V,

odboru kriminálnej polície, ČVS: ORP-790/3-VYS- B5-2017 zo dňa 14. júna 2019

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

7. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Okresná prokuratúra Bratislava V,

Okresné riaditeľstvo policajného zboru Bratislava V sú povinní uhradiť sťažovateľke trovy

konania v sume 450,28 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

a to na účet právneho zástupcu...“

II.

Relevantná právna úprava, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a posúdenie včasnosti podania ústavnej sťažnosti

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

22. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

23. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,...

g) ktorý je zjavne neopodstatnený... na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd

právomoc.

24. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

25. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

26. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv

zaručených v , a , 2 a 3 a práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom

pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 a jeho uznesením zo 14. júna 2019, postupom

okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. -35 a jej uznesením

z 25. júla 2019 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom

pod sp. zn. a jej prípisom z 20. januára 2020.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

29. Podľa len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

30. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

31. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

32. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

33. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

II.1 K posúdeniu včasnosti podania ústavnej sťažnosti sťažovateľky

34. Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal včasnosťou podania ústavnej sťažnosti,

keďže podľa nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene

podľa . V prípade podania ústavnej sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty ani v minulosti ani teraz nie je možnosť zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentná povaha

(predtým § 53 ods. 3, pozn.) neumožňuje (napr. m. m. , ,

).

35. Keďže napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry, od oznámenia

ktorého sa odvíja počítanie zákonnej lehoty dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti,

bolo obhajcovi sťažovateľky doručené 24. januára 2020 a sťažovateľka podala

svoju ústavnú sťažnosť 27. apríla 2020, teda po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti

podľa prvej vety , ústavný súd považoval za potrebné

vysporiadať sa s otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti.

36. Podľa o niektorých mimoriadnych opatreniach

v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré [účinného

v čase podania ústavnej sťažnosti (ďalej len „zákon o mimoriadnych opatreniach“)] lehoty

ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie

alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,

a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú,

b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr

ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

37. Z doslovného znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že spočívanie lehôt sa týka

len ochrany práv v súkromnoprávnych vzťahoch. Vychádzajúc z cieľa predmetnej právnej

úpravy a celospoločenskej situácie, za ktorej boli mimoriadne opatrenia zákonodarcom

prijaté, je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že sťažením uplatnenia ochrany svojich práv

v mimoriadnej situácii sú (boli) potenciálne postihnutí aj nositelia práv, vyplývajúcich

z iných než súkromnoprávnych vzťahov (napríklad práva, ochrana ktorých sa uplatňuje

v správnom súdnictve, ale aj v súdnictve ústavnom). Ústavný súd [napr. na rozdiel

od Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)] nemá zákonom danú možnosť

sám svojím vlastným vnútorným aktom rozhodnúť o predĺžení lehoty na podanie návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom, rešpektuje však vo svojej činnosti inter alia

princípy právneho štátu, princíp rovnosti, povinnosť ústavne konformného výkladu

a aplikácie právnych noriem ( ), ako aj materiálny prístup k ochrane

základných práv a slobôd. Preto, vychádzajúc z , s ohľadom na zákona

o ústavnom súde v spojení s čl. II až IV považuje spočívanie

lehoty na uplatnenie práva v uvedenom období za aplikovateľné aj na posudzovanie

dodržania lehoty na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

38. S prihliadnutím na uvedené ostávalo ústavnému posúdiť, či ústavná sťažnosť bola

podaná v zmysle podmienok ustanovenia § 1 zákona o mimoriadnych opatreniach,

a to pod písm. a) a b).

39. Pretože za obvyklých okolností by sťažovateľke lehota na podanie ústavnej

sťažnosti uplynula 24. marca 2020, teda v čase pred nadobudnutím účinnosti zákona

o mimoriadnych opatreniach, ustanovenie § 1 písm. a) tohto zákona sa na jej vec

nevzťahovalo. Ostávalo teda posúdiť, či podanie ústavnej sťažnosti spĺňalo podmienku

uvedenú v § 1 písm. b) zákona o mimoriadnych opatreniach. Tridsať dní od 27. marca 2020

(nadobudnutie účinnosti zákona o mimoriadnych opatreniach) uplynulo dňom

26. aprílom 2020, ktorý pripadol na nedeľu, teda deň pracovného pokoja. Najbližším

nasledujúcim pracovným dňom bol 27. apríl 2020. Prerokúvanú ústavnú sťažnosť

preto ústavný súd považuje za podanú včas.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

40. Námietky sťažovateľky proti postupom okresného riaditeľstva, okresnej

prokuratúry a generálnej prokuratúry a ich rozhodnutiam možno rozdeliť do dvoch

navzájom prepojených rovín. V jednej rovine sťažovateľka namieta nedostatok dôvodov

na vznesenie jej obvinenia, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a absenciu

naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a v druhej

rovine sťažovateľka poukazuje na porušenie prezumpcie neviny vyšetrovateľom okresného

riaditeľstva a okresnou prokuratúrou v odôvodneniach svojich rozhodnutí použitou

neakceptovateľnou formuláciou, ktorá nehovorí o dôvodnom podozrení zo spáchania

trestného činu sťažovateľkou, ale o tom, že sa ho sťažovateľka dopustila. Ich jazykové

výrazy tak navodzujú dojem presvedčenia označených orgánov činných v trestnom konaní

o jej vine, pritom generálna prokuratúra toto pochybenie nenapravila.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených

a práv zaručených dohovorom okresným riaditeľstvom v konaní vedenom

pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 a jeho uznesením zo 14. júna 2019

41. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľky v súlade

so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach

podľa je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu

subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(m. m. ).

42. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ (tu sťažovateľka) sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu (jej) dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi

verejnej moci, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

43. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa

okresného riaditeľstva v napadnutom konaní a jeho uzneseniu zo 14. júna 2019 podala

riadny opravný prostriedok, o ktorom následne rozhodla okresná prokuratúra uznesením

č. k. -35 z 25. júla 2019. Právomoc okresnej prokuratúry na preskúmanie

postupu a rozhodnutia okresného riaditeľstva vylučuje právomoc ústavného súdu

na prerokovanie ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavným súdom.

44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa túto časť ústavnej sťažnosti z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

45. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj keď sa na prvý pohľad môže zdať,

že nadriadený orgán verejnej moci nemôže zhojiť (odstrániť už vzniknuté) následky

prípadného porušenia prezumpcie neviny, ústavný súd v súlade s judikatúrou ESĽP

[pozri Adolf proti Rakúsku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78, § 40-41] zastáva názor,

že pokiaľ nadriadený orgán vyjasní dostatočným spôsobom nevhodnú formuláciu

obsiahnutú v rozhodnutí podriadeného orgánu verejnej moci v tom smere, že nejde

o konštatovanie viny, je to spôsobilý prostriedok ochrany prezumpcie neviny zaručeného

v a dohovoru, a tým aj nápravy jej porušenia.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom okresnou prokuratúrou v konaní vedenom

pod sp. zn. a jej uznesením z 25. júla 2019

46. Obdobný záver ako v časti III.1 odôvodnenia tohto rozhodnutia platí aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv zaručených

dohovorom postupom okresnej prokuratúry a jej rozhodnutím z 25. júla 2019.

47. Sťažovateľka proti uzneseniu okresnej prokuratúry podala generálnej prokuratúre

návrh na zrušenie právoplatného rozhodia v prípravnom konaní podľa § 363

a nasl. , ktorým sa domáhala preskúmania v podstate tých istých

námietok, aké uplatnila aj v konaní pred ústavným súdom.

48. Návrh na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora alebo policajta

v prípravnom konaní podľa a nasl. ústavný súd vo svojej

judikatúre považuje za účinný právny prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľke priznáva

zákon, t. j. na ochranu jej základných práv (napr. , III. ÚS

187/2016, , ).

49. Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra disponovala vo vzťahu

k ochrane základných práv sťažovateľky takými oprávneniami (a zároveň aj povinnosťami),

ktoré boli spôsobilé naplniť všetky atribúty podstaty, účelu a významu princípu subsidiarity

zakotveného v in fine .

50. Rozsah právomoci generálnej prokuratúry vo vzťahu k uplatneným námietkam

sťažovateľky proti postupu a rozhodnutiu okresnej prokuratúry danej veci jednoznačne

umožňoval prijať záver, že aj v súvislosti s touto časťou ústavnej sťažnosti existuje dôvod

na jej odmietnutie podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.3.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a a práva zaručeného v dohovorom generálnou

prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. a jej prípisom

z 20. januára 2020

51. Sťažovateľka namieta, že napriek nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci

vyšetrovateľom okresného riaditeľstva, nepreukázaniu nenaplnenia všetkých znakov

skutkovej podstaty stíhaného trestného činu vrátane nepreukázania jeho spáchania formou

spolupáchateľstva, neprevereniu obrany sťažovateľky a z toho vyplývajúceho

nedostatočného odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj uznesenia okresnej

prokuratúry, ktorým zamietla sťažnosť proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva, generálna

prokuratúra svojím upovedomením z 20. januára aprobovala tieto podľa sťažovateľky

nezákonné a arbitrárne rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, a to najmä

tým, že k jej podstatným námietkam o pochybení týchto orgánov nezaujala vyčerpávajúce

stanovisko.

52. Generálna prokuratúra v prípise č. k. -9 z 20. januára 2020

k sťažovateľkou uplatneným námietkam uviedla, že tak uznesenie vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva o vznesení obvinenia zo 14. júna 2019, ako aj uznesenie okresnej prokuratúry

z 25. júla 2019, ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu vyšetrovateľa

o vznesení obvinenia, spĺňali všetky náležitosti vyžadované ustanoveniami tak § 206

ods. 3 , ako aj a . Obidva označené

orgány činné v trestnom konaní podľa generálnej prokuratúry vo svojich rozhodnutiach

uviedli, z akej dôkaznej situácie vychádzali, túto vyhodnotili a rozhodnutia náležite

odôvodnili, pritom odôvodnenia rozhodnutí korešpondovali s ich výrokovou časťou.

53. Z vyšetrovacieho spisu, ako aj z napadnutých rozhodnutí bolo podľa generálnej

prokuratúry zrejmé, že obvinenie bolo sťažovateľke vznesené na základe náležite zisteného

skutkového stavu veci. Takýto záver dostatočne odôvodňovali jednak trestné oznámenie,

ako aj výsluchy generálnou prokuratúrou konkretizovaných svedkov, tiež listinné dôkazy

ako faktúry, daňové priznania, protokol o daňovej kontrole a ďalšie listiny. Z týchto

dôkazov (predovšetkým svedeckej výpovede osoby, ktorá viedla účtovníctvo) malo

vyplývať, že sťažovateľka bola v inkriminovanom čase konateľkou obchodnej spoločnosti

zabezpečujúcou účtovné doklady, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k spáchaniu stíhaného

trestného činu, t. j. na základe ktorých bola neoprávnene znížená daňová povinnosť

tejto obchodnej spoločnosti na dani z pridanej hodnoty.

54. Generálna prokuratúra precizovala, že vo vzťahu k fiktívnosti faktúr vyšetrovateľ

okresného riaditeľstva ešte pred vznesením obvinenia vykonal podrobné dokazovanie

nielen zabezpečením podkladov z daňového úradu, ale aj vypočutím štatutárnych zástupcov

iných na veci zainteresovaných obchodných spoločností ako svedkov, ktorí „prakticky

všetci“ popreli akúkoľvek obchodnú činnosť s obchodnou spoločnosťou, ktorej konateľkou

bola aj sťažovateľka, a sporné faktúry označili za falzifikáty. Pritom, ako generálna

prokuratúra uvádza, obchodná spoločnosť, ktorej sťažovateľka bola jedným zo štatutárnych

zástupcov, nemala zamestnancov (rozhodne nie takých), ktorí by bez vedomia jej konateľov

(teda aj sťažovateľky) dojednávali a objednávali služby tvoriace predmet sporných faktúr,

rozhodovali o spôsobe ich úhrad, tieto uhrádzali a účtovné doklady z takto realizovaných

obchodov až následne odovzdali konateľom obchodnej spoločnosti na účel ich zúčtovania,

a to bez toho, aby konatelia (aj sťažovateľka) vôbec mali vedomosť o zrealizovaných

obchodoch.

55. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva teda podľa generálnej prokuratúry

pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia 14. júna 2019 vykonal dokazovanie

v rozsahu, ktorý postačoval, a odôvodňoval postup podľa .

Jednotlivé dôkazy pritom boli uvedené a podrobne popísané v odôvodnení uznesenia

o vznesení obvinenia.

56. Za zákonné generálna prokuratúra považovala rovnako aj postup a rozhodnutie

okresnej prokuratúry, keď táto riadny opravný prostriedok sťažovateľky proti vzneseniu

jej obvinenia ako nedôvodný zamietla.

57. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva na prezumpciu neviny

a spravodlivý proces generálna prokuratúra poukázala na odôvodnenie rozhodnutia okresnej

prokuratúry z 25. júla 2019, ktoré považovala za náležité.

58. K splneniu zákonných podmienok pre vznesenie obvinenia generálna prokuratúra

uviedla, že stačí, aby zistené skutočnosti nasvedčovali záveru, že bol spáchaný trestný čin

a že ho spáchala určitá osoba, pritom nie je potrebné, aby trestná činnosť bola

v tomto štádiu trestného konania spoľahlivo preukázaná. Preukázanie dostatočne

odôvodneného záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba, predpokladá podľa generálnej

prokuratúry zistenie takých dôkazov, ktoré umožnia dostatočne odôvodniť skutkový

a právny záver na vznesenie obvinenia. Generálna prokuratúra uviedla, že vznesenie

obvinenia konkrétnej osobe vyjadruje iba vyšší stupeň pravdepodobnosti, že táto osoba

je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin. Nie je však rozhodnutím

o tom, že obvinený trestný čin spáchal (v poňatí rozhodnutia o vine páchateľa).

Pre takéto rozhodnutie sa teda nevyžaduje istota, ale postačuje odôvodnená

pravdepodobnosť, pričom rozhodnutie o vznesení obvinenia sa musí opierať o náležite

zistený skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a je len na konkrétnom

procesne samostatnom policajtovi (vyšetrovateľovi), ktorý v súlade so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov sám usúdi, či jeho výsledky dostatočne odôvodňujú záver na postup

podľa .

59. Generálna prokuratúra poznamenala, že z ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného

poriadku vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia je policajt (vyšetrovateľ) povinný

vydať bez meškania ihneď po tom, čo na podklade trestného oznámenia alebo zistených

skutočností po začatí trestného stíhania vyplynie dostatočne odôvodnený záver, že trestný

čin spáchala určitá osoba. V opačnom prípade, t. j. v prípade odkladania vznesenia

obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre takýto postup splnené podmienky, by musela

konštatovať porušenie ustanovenia a podstatnú chybu

prípravného konania, ako aj porušenie práva na obhajobu.

60. Za porušenie práva na obhajobu podľa generálnej prokuratúry v žiadnom prípade

nemohol byť považovaný subjektívny názor sťažovateľky na rozsah dôkazov

a ich hodnotenie voči nej ako osobe dosiaľ netrestanej. Tento záver generálna prokuratúra

oprela o skutočnosť, že v žiadnom zo svojich ustanovení presne neurčuje

a nevymedzuje, aké konkrétne dôkazy a v akom počte (rozsahu) majú byť vykonané

pred vydaním toho-ktorého rozhodnutia. Pre vznesenie obvinenia však stačí, aby zistené

skutočnosti nasvedčovali záveru, že bol spáchaný trestný čin a že trestný čin spáchala určitá

osoba, čo predpokladá zistenie a vykonanie takých dôkazov, ktoré umožnia dostatočne

odôvodniť skutkový a právny záver na vznesenie obvinenia.

61. Po vyhodnotení výsledkov dokazovania vykonaného ku dňu vydania uznesenia

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva zo 14. júna 2019 generálna prokuratúra dospela

k záveru, že boli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného

poriadku. Pripomenula však, že bude vecou ďalšieho vyšetrovania vykonať dokazovanie

na účel spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nebudú dôvodné

pochybnosti, a preverenia obrany sťažovateľky. V danom čase ale považovala za možné

konštatovať, že skutok sa stal, tento je trestným činom a z jeho spáchania bola dôvodne

podozrivá aj sťažovateľka.

62. Generálna prokuratúra tak nezistila dôvody na postup podľa § 363

ods. 1 a nasl. , teda na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 zo 14. júna 2019 a uznesenia okresnej

prokuratúry sp. zn. z 25. júla 2019.

63. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu

zaručeného v , základného práva na obhajobu zaručeného v

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru,

ústavný súd pri skúmaní prípadného neprípustného zásahu do týchto práv vychádzal

zo skutočnosti, že sťažovateľka ich porušenie namieta v trestnom konaní nachádzajúcom

sa v predsúdnom štádiu.

64. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej súčasťou

základného práva na inú právnu ochranu podľa je aj právo dotknutej

osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj postupom

podľa a nasl. , pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť

príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom

(návrhom) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva

dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu/návrhu

vyhoveli (, a , , ,

).

65. Podstatnú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky tvorí nesúhlas s trestným stíhaním

jej osoby, teda s tým, že jej bolo vznesené obvinenie a návrhom adresovaným generálnej

prokuratúre sa pokúšala zvrátiť právoplatne existujúci stav proti nej vedeného trestného

stíhania, vyznačujúci sa vzneseným obvinením. Podstata argumentov sťažovateľky

pritom smerovala k trestnej veci samej, a to tak v rovine hmotnoprávnej (nedostatok

subjektívnej stránky trestného činu), ako aj procesnoprávnej (nedostatočne zistený skutkový

stav, jednostranne vedené vyšetrovanie, a pod.). Na popísanú argumentáciu sa v procese

trestného konania nevzťahuje žiadna koncentrácia, to znamená, že sťažovateľka

ako obvinená (prípadne neskôr obžalovaná) ju bude môcť použiť aj v neskorších štádiách

trestného procesu, ktorý musí byť zavŕšený právoplatným meritórnym rozhodnutím

(odsudzujúcim alebo oslobodzujúcim rozsudkom) alebo zákonom schváleným procesným

rozhodnutím (zastavenie trestného stíhania v rámci prípravného konania, v rámci

preskúmania obžaloby alebo na hlavnom pojednávaní). Tieto rozhodnutia nemožno a priori

z ústavno-súdneho prieskumu vôbec vylúčiť.

66. V obdobných prípadoch ústavný súd už opakovane zdôraznil, že trestné konanie

od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania

jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov

činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla

až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia

práv a slobôd podľa , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(, , , , , ,

). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho

orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy

ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ), prípadne iné orgány verejnej

moci na to určené. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel

a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava

procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci [orgánov činných

v trestnom konaní a súdov (napr. , )].

67. Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje

sťažovateľke ako obvinenej a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania

(aj po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanej právne účinným spôsobom namietať

porušenie základných práv a slobôd garantovaných v predmetnej trestnej veci.

Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní

a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú nielen

z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ale aj III. časti

(súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne

šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné

prostriedky) .

68. Za týchto okolností sa ústavná sťažnosť v tejto časti javí ako taká,

o ktorej ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodnúť, čo je dôvodnom

na jej odmietnutie podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

69. Odhliadnuc od uvedeného v súvislosti s namietaným postupom a upovedomením

generálnej prokuratúry, ústavný súd uvádza, že táto vzala na vedomie podstatu argumentov

sťažovateľky vyjadrených v návrhu na postup podľa a nasl.

a zároveň uviedla svoje argumenty, ktoré ju viedli k prijatiu záverov uvedených

v napadnutom upovedomení z 20. januára 2020. Na ich podporu vymenovala dôkazné

prostriedky, ktoré boli do vyšetrovacieho spisu zabezpečené, uviedla, aké dôkazy

z nich vplývali a prečo bolo dôvodným a v súlade so zákonom vzniesť sťažovateľke

obvinenie postupom podľa . Závery, ku ktorým generálna

prokuratúra dospela, sa ústavnému súdu rozhodne nejavia ako svojvoľné a v štádiu

prípravného konania neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nemožno považovať

za arbitrárne. V tejto súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať

sa k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bolo vznesené obvinenie

sťažovateľke, ani hodnotiť jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich dôvodnosť,

resp. to, či sú alebo nie sú postačujúce na záver o trestnoprávnej zodpovednosti postupu

vo veci. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať

iba ústavné kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich vyplývajúce závery z pohľadu

toho, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými

a právnymi okolnosťami tej-ktorej veci.

70. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že cieľom právomoci ústavného súdu

ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je primárne preskúmavať

a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch

nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb

a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha

ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich

o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických

osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , ).

71. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra

svoju povinnosť vo vzťahu k návrhu sťažovateľky na zrušenie právoplatných rozhodnutí

v prípravnom konaní, t. j. povinnosť zákonom ustanoveným postupom sa takýmto návrhom

zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, splnila, keď návrh preskúmala,

vyhodnotila spôsobom nesignalizujúcim svojvôľu a svoje závery sťažovateľke oznámila.

72. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

73. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým upovedomením generálnej

prokuratúry č. k. -9 z 20. januára 2020 na jednej strane a obsahom

sťažovateľkou označeného základného práva podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej nezistil takú príčinnú súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3.2 K namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50

ods. 2 a dohovoru generálnou prokuratúrou v konaní vedenom

pod sp. zn. a jej prípisom z 20. januára 2020

74. Pretože generálna prokuratúra sa v prípise z 20. januára 2020 vo vzťahu

k sťažovateľkou namietanému porušeniu prezumpcie neviny odvolala na odôvodnenie

rozhodnutia okresnej prokuratúry z 25. júla 2020, ústavný sa oboznámil aj s odôvodnením

tohto rozhodnutia v jeho relevantnej časti, v ktorej okresná prokuratúra konštatovala,

že nezistila žiadne porušenia akýchkoľvek zásad trestného konania uznesením o vznesení

obvinenia. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva podľa okresnej prokuratúry síce

v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia použil nesprávnu formuláciu, konkrétne,

že „ a sa spoločným konaním dopustili pokračovacieho

zločinu skrátenia dane a poistného podľa , spáchaného

spolupáchateľstvom podľa “, ale táto samotná formulácia nemala

podľa okresnej prokuratúry absolútne žiadny vplyv na procesné postavenie sťažovateľky

a ani neznamenala, že vyšetrovateľ si privlastnil oprávnenia súdu, teda jediného orgánu,

ktorý rozhoduje o tom, či konkrétna osoba sa dopustila alebo nedopustila trestného činu.

75. Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania

( ). Z uvedeného vyplýva nielen to, že ju majú v prvom rade

zabezpečiť orgány činné v trestnom konaní, ale aj to, že práve tieto orgány ju môžu

na druhej strane tiež porušiť.

76. Z rozhodovacej činnosti ESĽP a tiež ústavného súdu je zrejmé, že okrem súdu

môže porušenie prezumpcie neviny prichádzať do úvahy aj u orgánu činného v trestnom

konaní (Allenet de Ribemont v. Francúzsko, rozsudok z 10. 2. 1995, séria A, č. 308;

Daktaras v. Litva, rozsudok z 10. 10. 2000, č. 42095/98, išlo tu o vyšetrujúce osoby,

resp. prokurátora). Podľa názoru ústavného súdu rešpektovanie prezumpcie neviny

má zabezpečiť nielen všeobecný súd v súdnom konaní, kde sa rozhoduje o vine,

ale aj iné orgány činné v trestnom konaní, ktoré pôsobia v predsúdnom štádiu,

tzv. prípravnom konaní, teda prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán. Aj nevhodné

výroky orgánov prípravného trestného konania, ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu

viny trestne stíhanej osoby, by mohli porušiť prezumpciu neviny, a to najmä vtedy,

pokiaľ by napr. podnietili verejnosť uveriť, že trestne stíhaná osoba je vinná, a prejudikovali

by hodnotenie faktov kompetentným súdom (, ).

Nie je pritom podstatné, že sporná formulácia sa neobjavila vo výroku rozhodnutí,

ale iba v jeho odôvodnení [Adolf proti Rakúsku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78, § 39].

77. Hlavným účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť obvineného

pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb

(„State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým

preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000,

č. 28389/95, § 31).

78. Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania.

K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte

predtým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca

aj pri absencii formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná

osoba považuje obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de

Ribemont v. Francúzsko, § 35).

79. Európsky súd pre ľudské práva preto aj vo veci Daktaras v. Litva zdôraznil

význam výberu slov zo strany úradných osôb v ich výrokoch predtým, ako bola obvinená

osoba prejednaná súdom a uznaná vinnou z trestného činu (§ 41).

80. Európsky súd pre ľudské práva tiež zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch

úradných osôb, ktoré majú vzťah k prezumpcii neviny, napr. v rozhodnutiach o prijateľnosti

(„Decision as to the admissibility“) sťažnosti č. 38087/97 Samuel St. Clavier Hibbert v.

Holandsko a sťažnosti č. 27785/95 Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999,

resp. 30. marca 2000. Uviedol, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú

alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav

podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli

považované za prijateľné alebo nezávadné („unobjectionable“) v rôznych situáciách

posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123,

§ 62; Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, § 39; Nölkenbockhoff

v. Nemecko, § 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581,

§ 31).

81. Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny,

má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené

(Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49,

§ 36 – § 41).

82. Podľa nikoho nemožno trestne stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 206 ods. 1 Trestného

poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí

trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba,

policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia...

83. Z teda vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol

byť trestne stíhaný (ako obvinený) inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Aby bolo dané tomuto subjektívnemu právu zadosť, určitá osoba môže byť podľa Trestného

poriadku (odhliadnuc od výnimiek) trestne stíhaná len vtedy, ak sú tu skutočnosti

nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, a ak v rámci takýchto skutočností existuje

dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala práve táto osoba. Právna prax zvykne

používať aj slovné spojenie, že osoba môže byť trestne stíhaná vtedy, ak u nej existuje

„dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“ [toto spojenie používa napr. aj dohovor

v čl. 5 ods. 1 písm. c)].

84. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré odôvodňuje trestné

stíhanie osoby ako obvineného, je nepochybne nižšej kvality ako to podozrenie,

ktoré odôvodňuje postavenie obvineného pred súd podľa

(ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie

obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu). Iba ak súd

po príslušnom konaní dospeje k záveru, že výsledky dokazovania preukazujú mimo

rozumných pochybností, že obvinený (obžalovaný) trestný čin spáchal, odôvodňuje

takýto záver (najvyššej kvality) vyslovenie viny (a nie iba dôvodného podozrenia vyššej

alebo nižšej kvality).

85. Orgány činné v trestnom konaní sa neodlišujú navzájom ani tak v tvrdeniach

o spáchaní trestného činu obvineným, ako skôr v spôsobe, akým to robia. Súd deklarujúci

jeho vinu vyslovuje tento záver v podstate bez výhrad (mimo rozumných pochybností),

zatiaľ čo orgány prípravného konania (prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán) to robia

s menšími alebo väčšími výhradami. Vyšetrovateľ, ktorý vznáša obvinenie, vyslovuje

tvrdenie o spáchaní trestného činu s výhradou „dostatočne odôvodneného záveru“

podľa .

86. Je logické, že pokiaľ trestné stíhanie predstavuje zásah alebo podmienku zásahu

do základných práv jedinca v zmysle , pričom má byť opodstatnené

zákonnými dôvodmi a vedené zákonným spôsobom, príslušné orgány činné v prípravnom

trestnom konaní môžu takto konať iba na základe pozitívnych tvrdení o spáchaní trestného

činu obvineným. Práve takéto tvrdenia, ktoré majú byť tiež náležite podložené zákonne

získanými informáciami, sú jednou zo záruk proti svojvoľnému postupu štátnych orgánov

a ich nedôvodnému zásahu do ústavných práv a slobôd občanov. Samotné tvrdenia orgánov

činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú preto zásahom

do prezumpcie neviny, pokiaľ sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie

jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádium trestného konania

(pozri ).

87. Ako už bolo naznačené, ústavný súd musí pri skúmaní možného zásahu do práva

na prezumpciu neviny posúdiť všetky okolnosti prípadu z hľadiska svojej ustálenej

judikatúry, ako aj judikatúry ESĽP v tejto oblasti, t. j. zohľadniť napr. aj obmedzený účinok

napadnutého vyhlásenia na okolie sťažovateľov – tu sťažovateľky a skutočnosť,

že ďalšie vo veci konajúce nadriadené orgány verejnej moci zhodnotili právo sťažovateľov

(sťažovateľky) podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru (A. L. c. Nemecko, rozhodnutie z 28. 4. 2005

týkajúce sa sťažnosti č. 72758/01).

88. V prvom rade sťažovateľka porušenie prezumpcie neviny badá vo formulácii

použitej vyšetrovateľom okresného riaditeľstva, ktorý v odôvodnení uznesenia o vznesení

obvinenia pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 zo 14. júna 2019 uviedol, že sťažovateľka

sa spolu s ďalším obvineným dopustila stíhaného trestného činu. Okresná prokuratúra

na výčitku sťažovateľky v tomto zmysle, uvedenú v jej sťažnosti proti uzneseniu

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, reagovala tak, že išlo o nesprávnu formuláciu,

ktorá nemala žiaden vplyv na procesné postavenie sťažovateľky a nepredstavovala

ani „privlastnenie si“ oprávnení súdu vyšetrovateľom okresného riaditeľstva o vyslovení

jej viny.

89. Ako už bolo uvedené, následky porušenia prezumpcie neviny môže nadriadený

orgán zhojiť, ak dostatočným spôsobom vyjasní nevhodnú formuláciu obsiahnutú

v rozhodnutí podriadeného orgánu (Adolf proti Rakúsku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78,

§ 40 – § 41). Ak aj okresná prokuratúra prejavila snahu vyšetrovateľom okresného

riaditeľstva uplatnenú formuláciu korigovať, sama sa podľa sťažovateľky porušenia

prezumpcie neviny voči nej dopustila, keď na inom mieste odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedla, že je „zrejmé, že obvinená páchala trestnú činnosť dlhodobo a to najmenej po dobu

16 mesiacov“.

90. Podľa názoru ústavného súdu tak vyšetrovateľ okresného riaditeľstva,

ako aj okresná prokuratúra skutočne v odôvodneniach svojich rozhodnutí použili

formulácie, ktorým sa pri ich povinnosti zachovať zásadu prezumpcie neviny v trestnom

konaní mali rozhodne strániť. Znenie ich výrokov (nie v zmysle výroku rozhodnutia,

ale v zmysle ich vyjadrení) skutočne majú potenciál vzbudiť dojem, že tieto orgány činné

v trestnom konaní považujú sťažovateľku za vinnú zo spáchania stíhaného trestného činu.

Tento záver umocňuje aj ďalšia veta uvedená v odôvodnení rozhodnutia okresnej

prokuratúry, ktorá znie: „Obvinená sa tak nemôže vyviniť zo spáchania skutku,

pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie, tvrdiac, že o rozhodných skutočnostiach

dodávateľsko-odberateľských vzťahov na základe obchodných kontaktov nemala

vedomosť...“

91. Napriek týmto vyjadreniam obsiahnutým v dotknutých rozhodnutiach orgánov

činných v trestnom konaní ústavný súd nerezignoval na detailnejší ústavnoprávny prieskum

sťažovateľkou namietaných skutočností s cieľom zistiť, či nevhodné slovné spojenia

a z nich plynúci význam dosiali kvalitu spôsobilú reálne porušiť zásadu prezumpcie neviny

vo vzťahu k osobe sťažovateľky, a tak vyvolať potrebu prípadného opodstatneného zásahu

generálnej prokuratúry, ku ktorému fakticky nedošlo.

92. V prvom rade ústavný súd považuje za dôležité poukázať aj na iné,

ako na sťažovateľkou prezentované formulácie uvedené v rozhodnutiach orgánov činných

v trestnom konaní, ktoré takisto dotvárajú určitý pohľad na ich vnímanie viny sťažovateľky.

Napríklad okresná prokuratúra (okrem už samotnej snahy o korekciu dotknutého vyjadrenia

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva) po vymenovaní vo veci vykonaných vyšetrovacích

úkonov (najmä výsluchov svedkov a zabezpečenia mnohých listinných dôkazných

prostriedkov) zhrnula, že z týchto vyplýva, že sťažovateľka „je dôvodne podozrivá

zo spáchania trestnej činnosti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia

vyšetrovateľa... o vznesení obvinenia“; alebo: „V danom prípade je teda nesporné,

že bol spáchaný pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276

ods. 1, ods. 3 a z jeho spáchania sú dôvodne podozriví obvinení...“

Týmito vyjadreniami okresná prokuratúra dala jasne najavo, že v tomto prípade

ide o dôvodné podozrenie zo spáchania daného trestného činu sťažovateľkou. Takáto

formulácia je pritom akceptovaná tak judikatúrou európskeho súdu, ako aj judikatúrou

ústavného súdu ako neporušujúca zásadu prezumpcie neviny.

93. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie o spáchaní trestného činu sťažovateľkou

orgány činné v trestnom konaní urobili s výhradou „dôvodného podozrenia“ v zmysle

zákonnej požiadavky uvedenej v (dostatočne

odôvodneného záveru), a tiež je evidentné, že nimi použité výrazy (výroky) predstavovali

pre trestné stíhanie nevyhnutne potrebné pozitívne tvrdenia o spáchaní trestného činu

obvinenými (teda aj sťažovateľkou), samozrejme založené na informáciách získaných

z dovtedy vykonaného vyšetrovania.

94. V zmysle bol vyšetrovateľ okresného riaditeľstva

povinný náležite odôvodniť uznesenie o vznesení obvinenia. To znamená, že už v tomto

uznesení musel uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za preukázané, dôkazy,

o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení vykonaných

dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval za preukázané skutočnosti

podľa príslušných ustanovení . V žiadnom prípade teda skutočnosti

uvedené v uznesení o vznesení obvinenia neznamenajú uznanie viny obvinenej –

sťažovateľky, ale je tak iba konkretizované dôvodné podozrenie zo spáchania uvedeného

trestného činu (pozri tiež rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 18. apríla 2007).

95. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nijako

nedeklarovala ani to, že by inkriminované výroky orgánov činných v trestnom konaní mali

nejaký účinok na okolie sťažovateľky, ktorý je potrebné v obdobných veciach zohľadňovať.

Orgány činné v predsúdnom konaní sa porušenia prezumpcie neviny dopúšťajú prevažne

verejnými vyhláseniami vzbudzujúcimi ich presvedčenie o vine obvinenej osoby.

V aktuálnej veci o takýto prípad nejde.

96. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na východiská zásady prezumpcie

neviny, podľa ktorých sa má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená

z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom

súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi

rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je potom

možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať

sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku

procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil

vinu obvineného nestranne a na základe zákona (napr. ).

97. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestná vec sťažovateľky (vyšetrovací

spis) bola okresným riaditeľstvom 2. augusta 2019, teda ešte pred „rozhodnutím“

(posúdením) generálnej prokuratúry, odstúpená Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru

v Bratislave k veci vedenej pod ČVS: KR PZ 143/3-VYS-BA-2018. Vo veci sa tak stal

činným iný vyšetrovateľ Policajného zboru ako ten, ktorý mal svojím sporným vyjadrením

podľa sťažovateľky porušiť jej garantovanú prezumpciu neviny. Ústavný súd taktiež zistil,

že došlo aj k zmene v osobe prokurátora vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním

zákonnosti v prípravnom konaní, a teda ako dozorový už v tejto veci nepôsobí

ten konkrétny prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý vydal napadnuté uznesenie

z 25. júla 2019. Aj táto skutočnosť, keď sa ďalšieho prebiehajúceho trestného konania

nezúčastňujú osoby ako orgány činné v trestnom konaní, ktorých konanie (postup) bolo

eventuálne sťažovateľkou vnímané ako porušujúce zásadu prezumpcie neviny, podľa názoru

ústavného súdu podstatne eliminuje možnosť negatívneho ovplyvnenia nestrannosti

prípadne v budúcnosti konajúceho všeobecného súdu.

98. Všetky tieto dosiaľ uvedené okolnosti danej veci viedli ústavný súd k záveru,

že zásah generálnej prokuratúry, ktorého sa sťažovateľka v návrhu na postup podľa § 363

a nasl. domáhala v súvislosti s jej presvedčením o porušení prezumpcie

neviny vo vzťahu k jej osobe vyšetrovateľom okresného riaditeľstva a okresnou

prokuratúrou, zjavne nebol potrebným.

99. S prihliadnutím na uvedené, najmä na jedinečné okolnosti toho konkrétneho

prípadu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu prezumpcie

neviny sťažovateľky podľa a dohovoru, preto rozhodol,

že ústavná sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a z tohto dôvodu ju podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol.

III.3.3 K namietanému porušeniu a generálnou

prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. a jej prípisom

z 20. januára 2020

100. Už zo samotného znenia citovaných a vyplýva,

že postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom, ktoré sťažovateľka napadla ústavnou

sťažnosťou, k ich porušeniu nemohlo dôjsť.

101. Článok 49 je ústavnoprávnym zakotvením zásady „nullum crimen sine

lege, nulla poena sine lege“, z ktorej vyplýva, že za trestný čin možno považovať iba také

konanie, ktorého znaky sú popísané v v niektorej zo skutkových podstát

trestných činov a páchateľovi môže byť uložený iba taký trest, ktorý pre danú

skutkovú podstatu dovoľuje uložiť. Porušením tohto ustanovenia by bolo,

keby skutok tak, ako je opísaný v právoplatnom rozhodnutí príslušného orgánu verejnej

moci (predovšetkým rozsudku všeobecného súdu vzhľadom na znenie ),

nezodpovedal žiadnej zo skutkových podstát uvedených v . To, že skutok

opísaný v právoplatnom rozhodnutí síce zodpovedá označenej skutkovej podstate trestného

činu, no obvinený sa ho nedopustil, resp. ním spáchaný skutok nenapĺňal všetky znaky

danej skutkovej podstaty, neznamená porušenie . V takom prípade by mohlo ísť

len o porušenie niektorého z ďalších článkov druhej hlavy siedmeho oddielu

(obdobne pozri napr. , , ).

102. Pokiaľ ide o namietané porušenie , k jeho porušeniu

by mohlo dôjsť iba za situácie, ak by o vine a treste sťažovateľky za trestný čin nerozhodol

súd. Generálna prokuratúra, ale ani orgány činné v trestnom konaní v jeho predsúdnom

štádiu jednoznačne nerozhodovali o vine ani o treste sťažovateľky v takom zmysle,

ako ho má toto ustanovenie na mysli. Skutočnosti, s ktorými sťažovateľka porušenie

spájala, boli predmetom posúdenia v časti namietaného porušenia

prezumpcie neviny.

103. Je potrebné tiež uviesť, že sťažovateľka neprípustný zásah do garancií

zakotvených v a jednoznačne spája (odvíja) od porušenia

prezumpcie neviny orgánmi činnými v trestnom konaní. Preto ak ústavný súd porušenie

a dohovoru nezistil, nemohol v danom prípade konštatovať

ani porušenie a .

104. Opäť teda neostáva iné iba uzavrieť, že medzi postupom generálnej prokuratúry

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej prípisom z 20. januára 2020

na jednej strane a namietaným porušením ustanovení a neexistuje

príčinná súvislosť, preto je ústavná sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená a z toho dôvodu bola odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

105. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite ústavnej

sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti

požadovaného vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ),

k čomu v tomto prípade nedošlo.

106. S prihliadnutím na výsledok konania ústavný súd nepristúpil v danej veci

ani k odstraňovaniu dôvodnej pochybnosti o neexistencii nedostatku zákonom ustanovenej

náležitosti ústavnej sťažnosti spočívajúceho v absencii pripojenia spôsobilého (riadneho)

splnomocnenia na právne zastúpenie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom

podľa , ktoré vzhľadom na elektronickú formu jeho

predloženia v zmysle príslušných ustanovení [§ 35 ods. 1 písm. b a ods. 2 zákona

č. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších

predpisov] vykazuje nedostatok vykonania jeho riadnej transformácie z listinnej podoby

do podoby elektronického dokumentu prostredníctvom zaručenej konverzie.

K odstraňovaniu tejto pochybnosti (vyplývajúcej z informačného systému ústavného súdu)

ústavný súd nepristúpil z dôvodu procesnej ekonómie, keďže ani prípadné odstránenie

uvedeného nedostatku by podľa názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému

rozhodnutiu o tejto ústavnej sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

107. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. októbra 2020

z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka prejednaná a rozhodnutá

prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa

spravodajkyňa, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia senátu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu