Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 519/2020
PDF · 748.16 KB
No categories available
I. ÚS 519/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Ivana Fiačana a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou , , v mene
ktorej koná advokát a konateľ . , vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V,
odboru kriminálnej polície v konaní vedenom pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017
a jeho uznesením zo 14. júna 2019, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Pv 591/17/1105 a jej uznesením z 25. júla 2019 a postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. IV Pz 282/19/1000 a jej prípisom z 20. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné
riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 a jeho uznesením
zo 14. júna 2019, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 591/17/1105-35 a jej uznesením
z 25. júla 2019 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 282/19/1000
a jej prípisom z 20. januára 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ okresného
riaditeľstva uznesením ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 zo 14. júna 2019 podľa § 209
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) vzniesol sťažovateľke obvinenie pre pokračovací zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra
uznesením č. k. 2 Pv 591/17/1105-35 z 25. júla 2019 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietla ako nedôvodnú.
4. Následne sa sťažovateľka postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku
obrátila na generálnu prokuratúru s návrhom na zrušenie tak rozhodnutia okresného
riaditeľstva o vznesení obvinenia zo 14. júna 2019, ako aj rozhodnutia okresnej prokuratúry
z 25. júla 2019, ktorým bola jej sťažnosť proti vzneseniu obvinenia zamietnutá. Generálna
prokuratúra však sťažovateľku prípisom č. k. IV Pz 282/29/1000-9 z 20. januára 2020
upovedomila, že dôvody na zrušenie rozhodnutí okresného riaditeľstva a okresnej
prokuratúry nezistila.
5. Sťažovateľka je presvedčená, že prípisom – upovedomením generálnej
prokuratúry z 20. januára 2020, uznesením okresnej prokuratúry z 25. júla 2019
a uznesením okresného riaditeľstva zo 14. júna 2019 boli porušené jej základné práva
zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva zaručené v čl. 6
ods. 1 a 2 dohovoru.
6. Za porušenie prezumpcie neviny a spravodlivého procesu sťažovateľka považuje
vyšetrovateľom okresného riaditeľstva v uznesení o vznesení obvinenia uvedenú
formuláciu, že sa spolu s ďalším obvineným „svojim konaním dopustili pokračovacieho
zločinu Skrátenia dane a poistného... formou spolupáchateľstva“. To má podľa
nej za následok zmätočnosť a najmä nezákonnosť vznesenia obvinenia, ako aj samotného
trestného konania. Je to podľa sťažovateľky dôvod na zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia a spolu s ďalšími skutočnosťami aj na zastavenie trestného stíhania
proti jej osobe.
7. Na základe opravného prostriedku sťažovateľky dozorujúci prokurátor okresnej
prokuratúry potvrdil existenciu vyšetrovateľom okresného riaditeľstva uplatneného znenia
odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia, avšak označil to iba za nesprávnu formuláciu.
S týmto konštatovaním ale sťažovateľka nesúhlasí a dodáva, že aj sám prokurátor okresnej
prokuratúry sa vo svojom rozhodnutí dopustil porušenia prezumpcie neviny, keď uviedol,
že sťažovateľka páchala tresnú činnosť dlhodobo.
8. Podľa sťažovateľky je nepochybné, že popri vyšetrovateľovi okresného
riaditeľstva aj dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry ju považuje za vinnú,
čo je neprípustné.
9. K zabezpečeniu zákonnosti v danom trestnom konaní nedošlo podľa sťažovateľky
ani zo strany generálnej prokuratúry, ktorá rovnako ako vyšetrovateľ okresného riaditeľstva
a okresná prokuratúra postupovala a rozhodla arbitrárne a nezákonne, a najmä
s nedostatočným odôvodnením.
10. Generálna prokuratúra tým, že nedostatočne posúdila konanie podriadených
orgánov činných v trestnom konaní, a najmä tým, že neodpovedala na námietku týkajúcu
sa porušenia prezumpcie neviny, porušila podľa názoru sťažovateľky princíp prístupu
k ochrane jej práv vyplývajúci z čl. 46 ods. 1 ústavy a jej faktické stotožnenie sa s orgánmi
činnými v trestnom konaní sťažovateľka vníma ako neprípustné a trvá
na tom, že rozhodnutia okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry mali byť zrušené.
11. Ak generálna prokuratúra vecne a po právnej stránke vyčerpávajúco nezaujala
stanovisko k závažným pochybeniam podriadených orgánov činných v trestnom konaní,
vyplývajúcich z ich rozhodnutí, porušila podľa sťažovateľky jej ústavné práva na inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 49 ústavy.
12. Zásah do práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľka videla
v tom, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva s rovnakou starostlivosťou neobjasňoval
okolnosti svedčiace proti jej osobe a v jej prospech a nevykonával dôkazy „v oboch
smeroch“ tak, aby umožnili súdu spravodlivo rozhodnúť (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku).
Týmto postupom vyšetrovateľa okresného riaditeľstva sa podľa sťažovateľky okresná
prokuratúra nezaoberala, a vo svojom rozhodnutí uviedla, že bude vecou
ďalšieho dokazovania v rámci vyšetrovania, aby sa náležite zistil skutkový stav
a aby sa dôsledne preverila obrana sťažovateľky ako obvinenej, a to napriek ňou uplatnenej
rozsiahlej skutkovej argumentácii a vyhodnoteniu dôkazov, ako aj nesprávnosti skutkových
záverov a jednostranného hodnotenia dôkazov, uvedených v sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia.
13. Skutkový stav v danej veci sťažovateľka považuje za nedostatočne a nesprávne
zistený. Rozhodné skutočnosti konštatované v uznesení o vznesení obvinenia
podľa nej sú založené na pravde a nebol preukázaný ani jej úmysel spáchať trestný čin,
absentuje teda subjektívna stránka stíhaného trestného činu.
14. Výrok uznesenia o vznesení obvinenia je podľa sťažovateľky v rozpore
s jeho odôvodnením, avšak okresná prokuratúra sa tým nezaoberala. Je zrejmé,
že skutočnosti, ktorými bolo vznesenie obvinenia odôvodnené, boli absolútne nepostačujúce
a neposkytovali dostatočne odôvodnený záver, že došlo k spáchaniu trestného činu osobou
sťažovateľky, preto pokladá vznesenie obvinenia za nesprávne, nezákonné a arbitrárne
a vychádzajúce z nesprávne ustáleného skutkového stavu.
15. Vo vyšetrovacom spise podľa sťažovateľky absentujú dôkazy, ktoré sú spôsobilé
odôvodniť opodstatnenosť vznesenia jej obvinenia.
16. Vymedzenie skutku, ktoré by malo predstavovať naplnenie objektívnej stránky
stíhaného trestného činu sťažovateľka považuje v skutkovej rovine za nedostačujúce,
pretože v ňom absentuje spôsob spoločného spáchania skutku (nie je ani preukázaná
vzájomná dohoda spoluobvinených), z ktorého by bolo zrejmé, že predmetný skutok napĺňa
skutkovú podstavu uvedeného zločinu spáchaného formou spolupáchateľstva.
17. Výrok uznesenia o vznesení obvinenia je podľa sťažovateľky založený
na nedokázaných skutočnostiach a dokázané skutočnosti sú vyhodnotené nesprávne. Tieto
absolútne nepostačujú a neposkytujú dostatočne odôvodnený záver, že došlo k spáchaniu
trestného činu sťažovateľkou. V uznesení vyšetrovateľky absentujú právne úvahy záverov,
na základe ktorých boli posudzované dokázané skutočnosti a takisto sú arbitrárne,
nesprávne a jednostranne v neprospech sťažovateľky posudzované jednotlivé dôkazy.
Týmto sa dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry ani generálna prokuratúra nezaoberali.
Pri vznesení obvinenia sťažovateľke došlo podľa jej názoru k porušeniu zákona
a podstatnému pochybeniu, keď po vykonaných úkonoch po začatí trestného stíhania
jej bolo za danej dôkaznej situácie vznesené obvinenie bez dôvodov daných § 206
ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľka je presvedčená, že uznesenie okresného
riaditeľstva, ktorým jej bolo vznesené obvinenie, nespĺňa ani zákonné náležitosti v zmysle
§ 176 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.
18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky podľa čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľky podľa čl. 50
ods., 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. IV Pz 282/19/1000-9 zo dňa
20. 01. 2020, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky podľa čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľky podľa čl. 50
ods., 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry Bratislava V,
č. 2 Pv 591/17/1105-35 zo dňa 25. júla 2019, porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky podľa čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľky podľa čl. 50
ods., 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
policajného zboru Bratislava V, odboru kriminálnej polície, ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017
zo dňa 14. júna 2019, porušené bolo.
4. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, č. k. IV Pz 282/19/1000-9 zo dňa 20. 01. 2020 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Rozhodnutie Okresnej prokuratúry Bratislava V, č. 2 Pv 591/17/1105-35 zo dňa
25. júla 2019 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
6. Rozhodnutie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava V,
odboru kriminálnej polície, ČVS: ORP-790/3-VYS- B5-2017 zo dňa 14. júna 2019
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
7. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Okresná prokuratúra Bratislava V,
Okresné riaditeľstvo policajného zboru Bratislava V sú povinní uhradiť sťažovateľke trovy
konania v sume 450,28 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia,
a to na účet právneho zástupcu...“
II.
Relevantná právna úprava, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a posúdenie včasnosti podania ústavnej sťažnosti
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
22. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
23. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,...
g) ktorý je zjavne neopodstatnený... na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd
právomoc.
24. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
25. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
26. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom
pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 a jeho uznesením zo 14. júna 2019, postupom
okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. 2 Pv 591/17/1105-35 a jej uznesením
z 25. júla 2019 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. IV Pz 282/19/1000 a jej prípisom z 20. januára 2020.
27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
28. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
29. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
30. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
31. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
32. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
33. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
II.1 K posúdeniu včasnosti podania ústavnej sťažnosti sťažovateľky
34. Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal včasnosťou podania ústavnej sťažnosti,
keďže podľa § 124 zákona o ústavnom súde nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene
podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty ani v minulosti ani teraz nie je možnosť zmeškanie
tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentná povaha § 124 zákona o ústavnom súde
(predtým § 53 ods. 3, pozn.) neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03,
35. Keďže napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry, od oznámenia
ktorého sa odvíja počítanie zákonnej lehoty dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti,
bolo obhajcovi sťažovateľky doručené 24. januára 2020 a sťažovateľka podala
svoju ústavnú sťažnosť 27. apríla 2020, teda po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti
podľa § 124 prvej vety zákona o ústavnom súde, ústavný súd považoval za potrebné
vysporiadať sa s otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti.
36. Podľa § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach
v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení zákona č. 92/2020 Z. z. [účinného
v čase podania ústavnej sťažnosti (ďalej len „zákon o mimoriadnych opatreniach“)] lehoty
ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie
alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr
ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.
37. Z doslovného znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že spočívanie lehôt sa týka
len ochrany práv v súkromnoprávnych vzťahoch. Vychádzajúc z cieľa predmetnej právnej
úpravy a celospoločenskej situácie, za ktorej boli mimoriadne opatrenia zákonodarcom
prijaté, je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že sťažením uplatnenia ochrany svojich práv
v mimoriadnej situácii sú (boli) potenciálne postihnutí aj nositelia práv, vyplývajúcich
z iných než súkromnoprávnych vzťahov (napríklad práva, ochrana ktorých sa uplatňuje
v správnom súdnictve, ale aj v súdnictve ústavnom). Ústavný súd [napr. na rozdiel
od Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)] nemá zákonom danú možnosť
sám svojím vlastným vnútorným aktom rozhodnúť o predĺžení lehoty na podanie návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom, rešpektuje však vo svojej činnosti inter alia
princípy právneho štátu, princíp rovnosti, povinnosť ústavne konformného výkladu
a aplikácie právnych noriem (čl. 152 ods. 4 ústavy), ako aj materiálny prístup k ochrane
základných práv a slobôd. Preto, vychádzajúc z čl. 46 ústavy, s ohľadom na § 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s čl. II až IV Civilného sporového poriadku považuje spočívanie
lehoty na uplatnenie práva v uvedenom období za aplikovateľné aj na posudzovanie
dodržania lehoty na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.
38. S prihliadnutím na uvedené ostávalo ústavnému posúdiť, či ústavná sťažnosť bola
podaná v zmysle podmienok ustanovenia § 1 zákona o mimoriadnych opatreniach,
a to pod písm. a) a b).
39. Pretože za obvyklých okolností by sťažovateľke lehota na podanie ústavnej
sťažnosti uplynula 24. marca 2020, teda v čase pred nadobudnutím účinnosti zákona
o mimoriadnych opatreniach, ustanovenie § 1 písm. a) tohto zákona sa na jej vec
nevzťahovalo. Ostávalo teda posúdiť, či podanie ústavnej sťažnosti spĺňalo podmienku
uvedenú v § 1 písm. b) zákona o mimoriadnych opatreniach. Tridsať dní od 27. marca 2020
(nadobudnutie účinnosti zákona o mimoriadnych opatreniach) uplynulo dňom
26. aprílom 2020, ktorý pripadol na nedeľu, teda deň pracovného pokoja. Najbližším
nasledujúcim pracovným dňom bol 27. apríl 2020. Prerokúvanú ústavnú sťažnosť
preto ústavný súd považuje za podanú včas.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
40. Námietky sťažovateľky proti postupom okresného riaditeľstva, okresnej
prokuratúry a generálnej prokuratúry a ich rozhodnutiam možno rozdeliť do dvoch
navzájom prepojených rovín. V jednej rovine sťažovateľka namieta nedostatok dôvodov
na vznesenie jej obvinenia, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a absenciu
naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a v druhej
rovine sťažovateľka poukazuje na porušenie prezumpcie neviny vyšetrovateľom okresného
riaditeľstva a okresnou prokuratúrou v odôvodneniach svojich rozhodnutí použitou
neakceptovateľnou formuláciou, ktorá nehovorí o dôvodnom podozrení zo spáchania
trestného činu sťažovateľkou, ale o tom, že sa ho sťažovateľka dopustila. Ich jazykové
výrazy tak navodzujú dojem presvedčenia označených orgánov činných v trestnom konaní
o jej vine, pritom generálna prokuratúra toto pochybenie nenapravila.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou
a práv zaručených dohovorom okresným riaditeľstvom v konaní vedenom
pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 a jeho uznesením zo 14. júna 2019
41. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľky v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu
subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,
a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(m. m. IV. ÚS 128/04).
42. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ (tu sťažovateľka) sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu (jej) dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi
verejnej moci, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
43. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa
okresného riaditeľstva v napadnutom konaní a jeho uzneseniu zo 14. júna 2019 podala
riadny opravný prostriedok, o ktorom následne rozhodla okresná prokuratúra uznesením
č. k. 2 Pv 591/17/1105-35 z 25. júla 2019. Právomoc okresnej prokuratúry na preskúmanie
postupu a rozhodnutia okresného riaditeľstva vylučuje právomoc ústavného súdu
na prerokovanie ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavným súdom.
44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde túto časť ústavnej sťažnosti z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
45. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj keď sa na prvý pohľad môže zdať,
že nadriadený orgán verejnej moci nemôže zhojiť (odstrániť už vzniknuté) následky
prípadného porušenia prezumpcie neviny, ústavný súd v súlade s judikatúrou ESĽP
[pozri Adolf proti Rakúsku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78, § 40-41] zastáva názor,
že pokiaľ nadriadený orgán vyjasní dostatočným spôsobom nevhodnú formuláciu
obsiahnutú v rozhodnutí podriadeného orgánu verejnej moci v tom smere, že nejde
o konštatovanie viny, je to spôsobilý prostriedok ochrany prezumpcie neviny zaručeného
v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, a tým aj nápravy jej porušenia.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom okresnou prokuratúrou v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Pv 591/17/1105 a jej uznesením z 25. júla 2019
46. Obdobný záver ako v časti III.1 odôvodnenia tohto rozhodnutia platí aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv zaručených
dohovorom postupom okresnej prokuratúry a jej rozhodnutím z 25. júla 2019.
47. Sťažovateľka proti uzneseniu okresnej prokuratúry podala generálnej prokuratúre
návrh na zrušenie právoplatného rozhodia v prípravnom konaní podľa § 363
a nasl. Trestného poriadku, ktorým sa domáhala preskúmania v podstate tých istých
námietok, aké uplatnila aj v konaní pred ústavným súdom.
48. Návrh na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora alebo policajta
v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku ústavný súd vo svojej
judikatúre považuje za účinný právny prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľke priznáva
zákon, t. j. Trestný poriadok na ochranu jej základných práv (napr. II. ÚS 446/2011, III. ÚS
187/2016, II. ÚS 425/2017, IV. ÚS 158/2018).
49. Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra disponovala vo vzťahu
k ochrane základných práv sťažovateľky takými oprávneniami (a zároveň aj povinnosťami),
ktoré boli spôsobilé naplniť všetky atribúty podstaty, účelu a významu princípu subsidiarity
zakotveného v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy.
50. Rozsah právomoci generálnej prokuratúry vo vzťahu k uplatneným námietkam
sťažovateľky proti postupu a rozhodnutiu okresnej prokuratúry danej veci jednoznačne
umožňoval prijať záver, že aj v súvislosti s touto časťou ústavnej sťažnosti existuje dôvod
na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.3.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavou a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovorom generálnou
prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 282/19/1000 a jej prípisom
z 20. januára 2020
51. Sťažovateľka namieta, že napriek nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci
vyšetrovateľom okresného riaditeľstva, nepreukázaniu nenaplnenia všetkých znakov
skutkovej podstaty stíhaného trestného činu vrátane nepreukázania jeho spáchania formou
spolupáchateľstva, neprevereniu obrany sťažovateľky a z toho vyplývajúceho
nedostatočného odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj uznesenia okresnej
prokuratúry, ktorým zamietla sťažnosť proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva, generálna
prokuratúra svojím upovedomením z 20. januára aprobovala tieto podľa sťažovateľky
nezákonné a arbitrárne rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, a to najmä
tým, že k jej podstatným námietkam o pochybení týchto orgánov nezaujala vyčerpávajúce
stanovisko.
52. Generálna prokuratúra v prípise č. k. IV Pz 282/19/1000-9 z 20. januára 2020
k sťažovateľkou uplatneným námietkam uviedla, že tak uznesenie vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva o vznesení obvinenia zo 14. júna 2019, ako aj uznesenie okresnej prokuratúry
z 25. júla 2019, ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia, spĺňali všetky náležitosti vyžadované ustanoveniami tak § 206
ods. 3 Trestného poriadku, ako aj § 176 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Obidva označené
orgány činné v trestnom konaní podľa generálnej prokuratúry vo svojich rozhodnutiach
uviedli, z akej dôkaznej situácie vychádzali, túto vyhodnotili a rozhodnutia náležite
odôvodnili, pritom odôvodnenia rozhodnutí korešpondovali s ich výrokovou časťou.
53. Z vyšetrovacieho spisu, ako aj z napadnutých rozhodnutí bolo podľa generálnej
prokuratúry zrejmé, že obvinenie bolo sťažovateľke vznesené na základe náležite zisteného
skutkového stavu veci. Takýto záver dostatočne odôvodňovali jednak trestné oznámenie,
ako aj výsluchy generálnou prokuratúrou konkretizovaných svedkov, tiež listinné dôkazy
ako faktúry, daňové priznania, protokol o daňovej kontrole a ďalšie listiny. Z týchto
dôkazov (predovšetkým svedeckej výpovede osoby, ktorá viedla účtovníctvo) malo
vyplývať, že sťažovateľka bola v inkriminovanom čase konateľkou obchodnej spoločnosti
zabezpečujúcou účtovné doklady, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k spáchaniu stíhaného
trestného činu, t. j. na základe ktorých bola neoprávnene znížená daňová povinnosť
tejto obchodnej spoločnosti na dani z pridanej hodnoty.
54. Generálna prokuratúra precizovala, že vo vzťahu k fiktívnosti faktúr vyšetrovateľ
okresného riaditeľstva ešte pred vznesením obvinenia vykonal podrobné dokazovanie
nielen zabezpečením podkladov z daňového úradu, ale aj vypočutím štatutárnych zástupcov
iných na veci zainteresovaných obchodných spoločností ako svedkov, ktorí „prakticky
všetci“ popreli akúkoľvek obchodnú činnosť s obchodnou spoločnosťou, ktorej konateľkou
bola aj sťažovateľka, a sporné faktúry označili za falzifikáty. Pritom, ako generálna
prokuratúra uvádza, obchodná spoločnosť, ktorej sťažovateľka bola jedným zo štatutárnych
zástupcov, nemala zamestnancov (rozhodne nie takých), ktorí by bez vedomia jej konateľov
(teda aj sťažovateľky) dojednávali a objednávali služby tvoriace predmet sporných faktúr,
rozhodovali o spôsobe ich úhrad, tieto uhrádzali a účtovné doklady z takto realizovaných
obchodov až následne odovzdali konateľom obchodnej spoločnosti na účel ich zúčtovania,
a to bez toho, aby konatelia (aj sťažovateľka) vôbec mali vedomosť o zrealizovaných
obchodoch.
55. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva teda podľa generálnej prokuratúry
pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia 14. júna 2019 vykonal dokazovanie
v rozsahu, ktorý postačoval, a odôvodňoval postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku.
Jednotlivé dôkazy pritom boli uvedené a podrobne popísané v odôvodnení uznesenia
o vznesení obvinenia.
56. Za zákonné generálna prokuratúra považovala rovnako aj postup a rozhodnutie
okresnej prokuratúry, keď táto riadny opravný prostriedok sťažovateľky proti vzneseniu
jej obvinenia ako nedôvodný zamietla.
57. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva na prezumpciu neviny
a spravodlivý proces generálna prokuratúra poukázala na odôvodnenie rozhodnutia okresnej
prokuratúry z 25. júla 2019, ktoré považovala za náležité.
58. K splneniu zákonných podmienok pre vznesenie obvinenia generálna prokuratúra
uviedla, že stačí, aby zistené skutočnosti nasvedčovali záveru, že bol spáchaný trestný čin
a že ho spáchala určitá osoba, pritom nie je potrebné, aby trestná činnosť bola
v tomto štádiu trestného konania spoľahlivo preukázaná. Preukázanie dostatočne
odôvodneného záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba, predpokladá podľa generálnej
prokuratúry zistenie takých dôkazov, ktoré umožnia dostatočne odôvodniť skutkový
a právny záver na vznesenie obvinenia. Generálna prokuratúra uviedla, že vznesenie
obvinenia konkrétnej osobe vyjadruje iba vyšší stupeň pravdepodobnosti, že táto osoba
je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin. Nie je však rozhodnutím
o tom, že obvinený trestný čin spáchal (v poňatí rozhodnutia o vine páchateľa).
Pre takéto rozhodnutie sa teda nevyžaduje istota, ale postačuje odôvodnená
pravdepodobnosť, pričom rozhodnutie o vznesení obvinenia sa musí opierať o náležite
zistený skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a je len na konkrétnom
procesne samostatnom policajtovi (vyšetrovateľovi), ktorý v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov sám usúdi, či jeho výsledky dostatočne odôvodňujú záver na postup
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku.
59. Generálna prokuratúra poznamenala, že z ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného
poriadku vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia je policajt (vyšetrovateľ) povinný
vydať bez meškania ihneď po tom, čo na podklade trestného oznámenia alebo zistených
skutočností po začatí trestného stíhania vyplynie dostatočne odôvodnený záver, že trestný
čin spáchala určitá osoba. V opačnom prípade, t. j. v prípade odkladania vznesenia
obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre takýto postup splnené podmienky, by musela
konštatovať porušenie ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku a podstatnú chybu
prípravného konania, ako aj porušenie práva na obhajobu.
60. Za porušenie práva na obhajobu podľa generálnej prokuratúry v žiadnom prípade
nemohol byť považovaný subjektívny názor sťažovateľky na rozsah dôkazov
a ich hodnotenie voči nej ako osobe dosiaľ netrestanej. Tento záver generálna prokuratúra
oprela o skutočnosť, že Trestný poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení presne neurčuje
a nevymedzuje, aké konkrétne dôkazy a v akom počte (rozsahu) majú byť vykonané
pred vydaním toho-ktorého rozhodnutia. Pre vznesenie obvinenia však stačí, aby zistené
skutočnosti nasvedčovali záveru, že bol spáchaný trestný čin a že trestný čin spáchala určitá
osoba, čo predpokladá zistenie a vykonanie takých dôkazov, ktoré umožnia dostatočne
odôvodniť skutkový a právny záver na vznesenie obvinenia.
61. Po vyhodnotení výsledkov dokazovania vykonaného ku dňu vydania uznesenia
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva zo 14. júna 2019 generálna prokuratúra dospela
k záveru, že boli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného
poriadku. Pripomenula však, že bude vecou ďalšieho vyšetrovania vykonať dokazovanie
na účel spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nebudú dôvodné
pochybnosti, a preverenia obrany sťažovateľky. V danom čase ale považovala za možné
konštatovať, že skutok sa stal, tento je trestným činom a z jeho spáchania bola dôvodne
podozrivá aj sťažovateľka.
62. Generálna prokuratúra tak nezistila dôvody na postup podľa § 363
ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, teda na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 zo 14. júna 2019 a uznesenia okresnej
prokuratúry sp. zn. 2 Pv 591/17/1105 z 25. júla 2019.
63. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd pri skúmaní prípadného neprípustného zásahu do týchto práv vychádzal
zo skutočnosti, že sťažovateľka ich porušenie namieta v trestnom konaní nachádzajúcom
sa v predsúdnom štádiu.
64. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej súčasťou
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej
osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj postupom
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť
príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom
(návrhom) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva
dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu/návrhu
vyhoveli (I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06, III. ÚS 443/2017, I. ÚS 514/2017,
65. Podstatnú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky tvorí nesúhlas s trestným stíhaním
jej osoby, teda s tým, že jej bolo vznesené obvinenie a návrhom adresovaným generálnej
prokuratúre sa pokúšala zvrátiť právoplatne existujúci stav proti nej vedeného trestného
stíhania, vyznačujúci sa vzneseným obvinením. Podstata argumentov sťažovateľky
pritom smerovala k trestnej veci samej, a to tak v rovine hmotnoprávnej (nedostatok
subjektívnej stránky trestného činu), ako aj procesnoprávnej (nedostatočne zistený skutkový
stav, jednostranne vedené vyšetrovanie, a pod.). Na popísanú argumentáciu sa v procese
trestného konania nevzťahuje žiadna koncentrácia, to znamená, že sťažovateľka
ako obvinená (prípadne neskôr obžalovaná) ju bude môcť použiť aj v neskorších štádiách
trestného procesu, ktorý musí byť zavŕšený právoplatným meritórnym rozhodnutím
(odsudzujúcim alebo oslobodzujúcim rozsudkom) alebo zákonom schváleným procesným
rozhodnutím (zastavenie trestného stíhania v rámci prípravného konania, v rámci
preskúmania obžaloby alebo na hlavnom pojednávaní). Tieto rozhodnutia nemožno a priori
z ústavno-súdneho prieskumu vôbec vylúčiť.
66. V obdobných prípadoch ústavný súd už opakovane zdôraznil, že trestné konanie
od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla
až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia
práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu
(III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09, II. ÚS 476/2017,
II. ÚS 544/2018). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho
orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy
ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej
moci na to určené. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel
a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava
procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci [orgánov činných
v trestnom konaní a súdov (napr. III. ÚS 120/2011, III. ÚS 521/2017)].
67. Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje
sťažovateľke ako obvinenej a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania
(aj po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanej právne účinným spôsobom namietať
porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou v predmetnej trestnej veci.
Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní
a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú nielen
z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ale aj III. časti
(súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne
šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné
prostriedky) Trestného poriadku.
68. Za týchto okolností sa ústavná sťažnosť v tejto časti javí ako taká,
o ktorej ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodnúť, čo je dôvodnom
na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
69. Odhliadnuc od uvedeného v súvislosti s namietaným postupom a upovedomením
generálnej prokuratúry, ústavný súd uvádza, že táto vzala na vedomie podstatu argumentov
sťažovateľky vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku
a zároveň uviedla svoje argumenty, ktoré ju viedli k prijatiu záverov uvedených
v napadnutom upovedomení z 20. januára 2020. Na ich podporu vymenovala dôkazné
prostriedky, ktoré boli do vyšetrovacieho spisu zabezpečené, uviedla, aké dôkazy
z nich vplývali a prečo bolo dôvodným a v súlade so zákonom vzniesť sťažovateľke
obvinenie postupom podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Závery, ku ktorým generálna
prokuratúra dospela, sa ústavnému súdu rozhodne nejavia ako svojvoľné a v štádiu
prípravného konania neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nemožno považovať
za arbitrárne. V tejto súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať
sa k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bolo vznesené obvinenie
sťažovateľke, ani hodnotiť jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich dôvodnosť,
resp. to, či sú alebo nie sú postačujúce na záver o trestnoprávnej zodpovednosti postupu
vo veci. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať
iba ústavné kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich vyplývajúce závery z pohľadu
toho, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými
a právnymi okolnosťami tej-ktorej veci.
70. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že cieľom právomoci ústavného súdu
ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je primárne preskúmavať
a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch
nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb
a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha
ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich
o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických
osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
71. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra
svoju povinnosť vo vzťahu k návrhu sťažovateľky na zrušenie právoplatných rozhodnutí
v prípravnom konaní, t. j. povinnosť zákonom ustanoveným postupom sa takýmto návrhom
zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, splnila, keď návrh preskúmala,
vyhodnotila spôsobom nesignalizujúcim svojvôľu a svoje závery sťažovateľke oznámila.
72. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
73. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým upovedomením generálnej
prokuratúry č. k. IV Pz 282/19/1000-9 z 20. januára 2020 na jednej strane a obsahom
sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej nezistil takú príčinnú súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3.2 K namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru generálnou prokuratúrou v konaní vedenom
pod sp. zn. IV Pz 282/19/1000 a jej prípisom z 20. januára 2020
74. Pretože generálna prokuratúra sa v prípise z 20. januára 2020 vo vzťahu
k sťažovateľkou namietanému porušeniu prezumpcie neviny odvolala na odôvodnenie
rozhodnutia okresnej prokuratúry z 25. júla 2020, ústavný sa oboznámil aj s odôvodnením
tohto rozhodnutia v jeho relevantnej časti, v ktorej okresná prokuratúra konštatovala,
že nezistila žiadne porušenia akýchkoľvek zásad trestného konania uznesením o vznesení
obvinenia. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva podľa okresnej prokuratúry síce
v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia použil nesprávnu formuláciu, konkrétne,
že „ a sa spoločným konaním dopustili pokračovacieho
zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona spáchaného
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona“, ale táto samotná formulácia nemala
podľa okresnej prokuratúry absolútne žiadny vplyv na procesné postavenie sťažovateľky
a ani neznamenala, že vyšetrovateľ si privlastnil oprávnenia súdu, teda jediného orgánu,
ktorý rozhoduje o tom, či konkrétna osoba sa dopustila alebo nedopustila trestného činu.
75. Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania
(§ 2 ods. 4 Trestného poriadku). Z uvedeného vyplýva nielen to, že ju majú v prvom rade
zabezpečiť orgány činné v trestnom konaní, ale aj to, že práve tieto orgány ju môžu
na druhej strane tiež porušiť.
76. Z rozhodovacej činnosti ESĽP a tiež ústavného súdu je zrejmé, že okrem súdu
môže porušenie prezumpcie neviny prichádzať do úvahy aj u orgánu činného v trestnom
konaní (Allenet de Ribemont v. Francúzsko, rozsudok z 10. 2. 1995, séria A, č. 308;
Daktaras v. Litva, rozsudok z 10. 10. 2000, č. 42095/98, išlo tu o vyšetrujúce osoby,
resp. prokurátora). Podľa názoru ústavného súdu rešpektovanie prezumpcie neviny
má zabezpečiť nielen všeobecný súd v súdnom konaní, kde sa rozhoduje o vine,
ale aj iné orgány činné v trestnom konaní, ktoré pôsobia v predsúdnom štádiu,
tzv. prípravnom konaní, teda prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán. Aj nevhodné
výroky orgánov prípravného trestného konania, ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu
viny trestne stíhanej osoby, by mohli porušiť prezumpciu neviny, a to najmä vtedy,
pokiaľ by napr. podnietili verejnosť uveriť, že trestne stíhaná osoba je vinná, a prejudikovali
by hodnotenie faktov kompetentným súdom (III. ÚS 83/01, III. ÚS 116/01).
Nie je pritom podstatné, že sporná formulácia sa neobjavila vo výroku rozhodnutí,
ale iba v jeho odôvodnení [Adolf proti Rakúsku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78, § 39].
77. Hlavným účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť obvineného
pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb
(„State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým
preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000,
č. 28389/95, § 31).
78. Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania.
K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú
osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte
predtým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca
aj pri absencii formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná
osoba považuje obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de
Ribemont v. Francúzsko, § 35).
79. Európsky súd pre ľudské práva preto aj vo veci Daktaras v. Litva zdôraznil
význam výberu slov zo strany úradných osôb v ich výrokoch predtým, ako bola obvinená
osoba prejednaná súdom a uznaná vinnou z trestného činu (§ 41).
80. Európsky súd pre ľudské práva tiež zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch
úradných osôb, ktoré majú vzťah k prezumpcii neviny, napr. v rozhodnutiach o prijateľnosti
(„Decision as to the admissibility“) sťažnosti č. 38087/97 Samuel St. Clavier Hibbert v.
Holandsko a sťažnosti č. 27785/95 Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999,
resp. 30. marca 2000. Uviedol, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú
alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav
podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli
považované za prijateľné alebo nezávadné („unobjectionable“) v rôznych situáciách
posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123,
§ 62; Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, § 39; Nölkenbockhoff
v. Nemecko, § 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581,
§ 31).
81. Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny,
má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené
(Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49,
§ 36 – § 41).
82. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 206 ods. 1 Trestného
poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí
trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba,
policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia...
83. Z čl. 17 ods. 2 ústavy teda vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol
byť trestne stíhaný (ako obvinený) inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Aby bolo dané tomuto subjektívnemu právu zadosť, určitá osoba môže byť podľa Trestného
poriadku (odhliadnuc od výnimiek) trestne stíhaná len vtedy, ak sú tu skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, a ak v rámci takýchto skutočností existuje
dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala práve táto osoba. Právna prax zvykne
používať aj slovné spojenie, že osoba môže byť trestne stíhaná vtedy, ak u nej existuje
„dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“ [toto spojenie používa napr. aj dohovor
v čl. 5 ods. 1 písm. c)].
84. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré odôvodňuje trestné
stíhanie osoby ako obvineného, je nepochybne nižšej kvality ako to podozrenie,
ktoré odôvodňuje postavenie obvineného pred súd podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku
(ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie
obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu). Iba ak súd
po príslušnom konaní dospeje k záveru, že výsledky dokazovania preukazujú mimo
rozumných pochybností, že obvinený (obžalovaný) trestný čin spáchal, odôvodňuje
takýto záver (najvyššej kvality) vyslovenie viny (a nie iba dôvodného podozrenia vyššej
alebo nižšej kvality).
85. Orgány činné v trestnom konaní sa neodlišujú navzájom ani tak v tvrdeniach
o spáchaní trestného činu obvineným, ako skôr v spôsobe, akým to robia. Súd deklarujúci
jeho vinu vyslovuje tento záver v podstate bez výhrad (mimo rozumných pochybností),
zatiaľ čo orgány prípravného konania (prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán) to robia
s menšími alebo väčšími výhradami. Vyšetrovateľ, ktorý vznáša obvinenie, vyslovuje
tvrdenie o spáchaní trestného činu s výhradou „dostatočne odôvodneného záveru“
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku.
86. Je logické, že pokiaľ trestné stíhanie predstavuje zásah alebo podmienku zásahu
do základných práv jedinca v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, pričom má byť opodstatnené
zákonnými dôvodmi a vedené zákonným spôsobom, príslušné orgány činné v prípravnom
trestnom konaní môžu takto konať iba na základe pozitívnych tvrdení o spáchaní trestného
činu obvineným. Práve takéto tvrdenia, ktoré majú byť tiež náležite podložené zákonne
získanými informáciami, sú jednou zo záruk proti svojvoľnému postupu štátnych orgánov
a ich nedôvodnému zásahu do ústavných práv a slobôd občanov. Samotné tvrdenia orgánov
činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú preto zásahom
do prezumpcie neviny, pokiaľ sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie
jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádium trestného konania
(pozri III. ÚS 83/01).
87. Ako už bolo naznačené, ústavný súd musí pri skúmaní možného zásahu do práva
na prezumpciu neviny posúdiť všetky okolnosti prípadu z hľadiska svojej ustálenej
judikatúry, ako aj judikatúry ESĽP v tejto oblasti, t. j. zohľadniť napr. aj obmedzený účinok
napadnutého vyhlásenia na okolie sťažovateľov – tu sťažovateľky a skutočnosť,
že ďalšie vo veci konajúce nadriadené orgány verejnej moci zhodnotili právo sťažovateľov
(sťažovateľky) podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru (A. L. c. Nemecko, rozhodnutie z 28. 4. 2005
týkajúce sa sťažnosti č. 72758/01).
88. V prvom rade sťažovateľka porušenie prezumpcie neviny badá vo formulácii
použitej vyšetrovateľom okresného riaditeľstva, ktorý v odôvodnení uznesenia o vznesení
obvinenia pod ČVS: ORP-790/3-VYS-B5-2017 zo 14. júna 2019 uviedol, že sťažovateľka
sa spolu s ďalším obvineným dopustila stíhaného trestného činu. Okresná prokuratúra
na výčitku sťažovateľky v tomto zmysle, uvedenú v jej sťažnosti proti uzneseniu
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, reagovala tak, že išlo o nesprávnu formuláciu,
ktorá nemala žiaden vplyv na procesné postavenie sťažovateľky a nepredstavovala
ani „privlastnenie si“ oprávnení súdu vyšetrovateľom okresného riaditeľstva o vyslovení
jej viny.
89. Ako už bolo uvedené, následky porušenia prezumpcie neviny môže nadriadený
orgán zhojiť, ak dostatočným spôsobom vyjasní nevhodnú formuláciu obsiahnutú
v rozhodnutí podriadeného orgánu (Adolf proti Rakúsku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78,
§ 40 – § 41). Ak aj okresná prokuratúra prejavila snahu vyšetrovateľom okresného
riaditeľstva uplatnenú formuláciu korigovať, sama sa podľa sťažovateľky porušenia
prezumpcie neviny voči nej dopustila, keď na inom mieste odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedla, že je „zrejmé, že obvinená páchala trestnú činnosť dlhodobo a to najmenej po dobu
16 mesiacov“.
90. Podľa názoru ústavného súdu tak vyšetrovateľ okresného riaditeľstva,
ako aj okresná prokuratúra skutočne v odôvodneniach svojich rozhodnutí použili
formulácie, ktorým sa pri ich povinnosti zachovať zásadu prezumpcie neviny v trestnom
konaní mali rozhodne strániť. Znenie ich výrokov (nie v zmysle výroku rozhodnutia,
ale v zmysle ich vyjadrení) skutočne majú potenciál vzbudiť dojem, že tieto orgány činné
v trestnom konaní považujú sťažovateľku za vinnú zo spáchania stíhaného trestného činu.
Tento záver umocňuje aj ďalšia veta uvedená v odôvodnení rozhodnutia okresnej
prokuratúry, ktorá znie: „Obvinená sa tak nemôže vyviniť zo spáchania skutku,
pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie, tvrdiac, že o rozhodných skutočnostiach
dodávateľsko-odberateľských vzťahov na základe obchodných kontaktov nemala
vedomosť...“
91. Napriek týmto vyjadreniam obsiahnutým v dotknutých rozhodnutiach orgánov
činných v trestnom konaní ústavný súd nerezignoval na detailnejší ústavnoprávny prieskum
sťažovateľkou namietaných skutočností s cieľom zistiť, či nevhodné slovné spojenia
a z nich plynúci význam dosiali kvalitu spôsobilú reálne porušiť zásadu prezumpcie neviny
vo vzťahu k osobe sťažovateľky, a tak vyvolať potrebu prípadného opodstatneného zásahu
generálnej prokuratúry, ku ktorému fakticky nedošlo.
92. V prvom rade ústavný súd považuje za dôležité poukázať aj na iné,
ako na sťažovateľkou prezentované formulácie uvedené v rozhodnutiach orgánov činných
v trestnom konaní, ktoré takisto dotvárajú určitý pohľad na ich vnímanie viny sťažovateľky.
Napríklad okresná prokuratúra (okrem už samotnej snahy o korekciu dotknutého vyjadrenia
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva) po vymenovaní vo veci vykonaných vyšetrovacích
úkonov (najmä výsluchov svedkov a zabezpečenia mnohých listinných dôkazných
prostriedkov) zhrnula, že z týchto vyplýva, že sťažovateľka „je dôvodne podozrivá
zo spáchania trestnej činnosti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia
vyšetrovateľa... o vznesení obvinenia“; alebo: „V danom prípade je teda nesporné,
že bol spáchaný pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276
ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a z jeho spáchania sú dôvodne podozriví obvinení...“
Týmito vyjadreniami okresná prokuratúra dala jasne najavo, že v tomto prípade
ide o dôvodné podozrenie zo spáchania daného trestného činu sťažovateľkou. Takáto
formulácia je pritom akceptovaná tak judikatúrou európskeho súdu, ako aj judikatúrou
ústavného súdu ako neporušujúca zásadu prezumpcie neviny.
93. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie o spáchaní trestného činu sťažovateľkou
orgány činné v trestnom konaní urobili s výhradou „dôvodného podozrenia“ v zmysle
zákonnej požiadavky uvedenej v § 206 ods. 1 Trestného poriadku (dostatočne
odôvodneného záveru), a tiež je evidentné, že nimi použité výrazy (výroky) predstavovali
pre trestné stíhanie nevyhnutne potrebné pozitívne tvrdenia o spáchaní trestného činu
obvinenými (teda aj sťažovateľkou), samozrejme založené na informáciách získaných
z dovtedy vykonaného vyšetrovania.
94. V zmysle § 176 Trestného poriadku bol vyšetrovateľ okresného riaditeľstva
povinný náležite odôvodniť uznesenie o vznesení obvinenia. To znamená, že už v tomto
uznesení musel uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za preukázané, dôkazy,
o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení vykonaných
dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval za preukázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení Trestného zákona. V žiadnom prípade teda skutočnosti
uvedené v uznesení o vznesení obvinenia neznamenajú uznanie viny obvinenej –
sťažovateľky, ale je tak iba konkretizované dôvodné podozrenie zo spáchania uvedeného
trestného činu (pozri tiež rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV.ÚS 312/07 z 18. apríla 2007).
95. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nijako
nedeklarovala ani to, že by inkriminované výroky orgánov činných v trestnom konaní mali
nejaký účinok na okolie sťažovateľky, ktorý je potrebné v obdobných veciach zohľadňovať.
Orgány činné v predsúdnom konaní sa porušenia prezumpcie neviny dopúšťajú prevažne
verejnými vyhláseniami vzbudzujúcimi ich presvedčenie o vine obvinenej osoby.
V aktuálnej veci o takýto prípad nejde.
96. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na východiská zásady prezumpcie
neviny, podľa ktorých sa má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená
z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom
súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi
rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je potom
možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať
sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku
procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil
vinu obvineného nestranne a na základe zákona (napr. III. ÚS 22/2013).
97. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestná vec sťažovateľky (vyšetrovací
spis) bola okresným riaditeľstvom 2. augusta 2019, teda ešte pred „rozhodnutím“
(posúdením) generálnej prokuratúry, odstúpená Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru
v Bratislave k veci vedenej pod ČVS: KR PZ 143/3-VYS-BA-2018. Vo veci sa tak stal
činným iný vyšetrovateľ Policajného zboru ako ten, ktorý mal svojím sporným vyjadrením
podľa sťažovateľky porušiť jej garantovanú prezumpciu neviny. Ústavný súd taktiež zistil,
že došlo aj k zmene v osobe prokurátora vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním
zákonnosti v prípravnom konaní, a teda ako dozorový už v tejto veci nepôsobí
ten konkrétny prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý vydal napadnuté uznesenie
z 25. júla 2019. Aj táto skutočnosť, keď sa ďalšieho prebiehajúceho trestného konania
nezúčastňujú osoby ako orgány činné v trestnom konaní, ktorých konanie (postup) bolo
eventuálne sťažovateľkou vnímané ako porušujúce zásadu prezumpcie neviny, podľa názoru
ústavného súdu podstatne eliminuje možnosť negatívneho ovplyvnenia nestrannosti
prípadne v budúcnosti konajúceho všeobecného súdu.
98. Všetky tieto dosiaľ uvedené okolnosti danej veci viedli ústavný súd k záveru,
že zásah generálnej prokuratúry, ktorého sa sťažovateľka v návrhu na postup podľa § 363
a nasl. Trestného poriadku domáhala v súvislosti s jej presvedčením o porušení prezumpcie
neviny vo vzťahu k jej osobe vyšetrovateľom okresného riaditeľstva a okresnou
prokuratúrou, zjavne nebol potrebným.
99. S prihliadnutím na uvedené, najmä na jedinečné okolnosti toho konkrétneho
prípadu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu prezumpcie
neviny sťažovateľky podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, preto rozhodol,
že ústavná sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a z tohto dôvodu ju podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
III.3.3 K namietanému porušeniu čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy generálnou
prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 282/19/1000 a jej prípisom
z 20. januára 2020
100. Už zo samotného znenia citovaných čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy vyplýva,
že postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom, ktoré sťažovateľka napadla ústavnou
sťažnosťou, k ich porušeniu nemohlo dôjsť.
101. Článok 49 ústavy je ústavnoprávnym zakotvením zásady „nullum crimen sine
lege, nulla poena sine lege“, z ktorej vyplýva, že za trestný čin možno považovať iba také
konanie, ktorého znaky sú popísané v Trestnom zákone v niektorej zo skutkových podstát
trestných činov a páchateľovi môže byť uložený iba taký trest, ktorý Trestný zákon pre danú
skutkovú podstatu dovoľuje uložiť. Porušením tohto ustanovenia ústavy by bolo,
keby skutok tak, ako je opísaný v právoplatnom rozhodnutí príslušného orgánu verejnej
moci (predovšetkým rozsudku všeobecného súdu vzhľadom na znenie čl. 50 ods. 1 ústavy),
nezodpovedal žiadnej zo skutkových podstát uvedených v Trestnom zákone. To, že skutok
opísaný v právoplatnom rozhodnutí síce zodpovedá označenej skutkovej podstate trestného
činu, no obvinený sa ho nedopustil, resp. ním spáchaný skutok nenapĺňal všetky znaky
danej skutkovej podstaty, neznamená porušenie čl. 49 ústavy. V takom prípade by mohlo ísť
len o porušenie niektorého z ďalších článkov druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy
(obdobne pozri napr. II. ÚS 863/2016, III. ÚS 443/2017, III. ÚS 666/2017).
102. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 50 ods. 1 ústavy, k jeho porušeniu
by mohlo dôjsť iba za situácie, ak by o vine a treste sťažovateľky za trestný čin nerozhodol
súd. Generálna prokuratúra, ale ani orgány činné v trestnom konaní v jeho predsúdnom
štádiu jednoznačne nerozhodovali o vine ani o treste sťažovateľky v takom zmysle,
ako ho má toto ustanovenie ústavy na mysli. Skutočnosti, s ktorými sťažovateľka porušenie
čl. 50 ods. 1 ústavy spájala, boli predmetom posúdenia v časti namietaného porušenia
prezumpcie neviny.
103. Je potrebné tiež uviesť, že sťažovateľka neprípustný zásah do garancií
zakotvených v čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy jednoznačne spája (odvíja) od porušenia
prezumpcie neviny orgánmi činnými v trestnom konaní. Preto ak ústavný súd porušenie
čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru nezistil, nemohol v danom prípade konštatovať
ani porušenie čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy.
104. Opäť teda neostáva iné iba uzavrieť, že medzi postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 282/19/1000 a jej prípisom z 20. januára 2020
na jednej strane a namietaným porušením ustanovení čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy neexistuje
príčinná súvislosť, preto je ústavná sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená a z toho dôvodu bola odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
105. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite ústavnej
sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti
požadovaného vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy),
k čomu v tomto prípade nedošlo.
106. S prihliadnutím na výsledok konania ústavný súd nepristúpil v danej veci
ani k odstraňovaniu dôvodnej pochybnosti o neexistencii nedostatku zákonom ustanovenej
náležitosti ústavnej sťažnosti spočívajúceho v absencii pripojenia spôsobilého (riadneho)
splnomocnenia na právne zastúpenie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom
podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktoré vzhľadom na elektronickú formu jeho
predloženia v zmysle príslušných ustanovení [§ 35 ods. 1 písm. b a ods. 2 zákona
č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších
predpisov] vykazuje nedostatok vykonania jeho riadnej transformácie z listinnej podoby
do podoby elektronického dokumentu prostredníctvom zaručenej konverzie.
K odstraňovaniu tejto pochybnosti (vyplývajúcej z informačného systému ústavného súdu)
ústavný súd nepristúpil z dôvodu procesnej ekonómie, keďže ani prípadné odstránenie
uvedeného nedostatku by podľa názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému
rozhodnutiu o tejto ústavnej sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
107. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. októbra 2020
z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka prejednaná a rozhodnutá
prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa
spravodajkyňa, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia senátu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu