Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 62 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)IV. ÚS 158/2018
PDF · 160.97 KB
No categories available
IV. ÚS 158/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Ľubomírom
Havlíkom, advokátska kancelária, Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-68 z 20. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu
špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-68 z 20. decembra 2017 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, národnej protikorupčnej
jednotky – expozitúry Západ (ďalej len „vyšetrovateľ národnej kriminálnej agentúry“)
pod ČVS: PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája 2017 jej bolo spoločne s ďalšími
osobami podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vznesené obvinenie za pokračovací zločin
poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1, ods. 4
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) spáchaný v jednočinnom súbehu s pokračovacím obzvlášť závažným
zločinom subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 6 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona a na § 37 písm. k) Trestného zákona.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo uznesenie vyšetrovateľa národnej kriminálnej
agentúry ČVS: PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája 2017 «... doručované poštou
do vlastných rúk na adresu jej trvalého bydliska. Pretože sťažovateľka nebola poštovým
doručovateľom v mieste trvalého bydliska zastihnutá, zásielka bola 30. 05. 2017 uložená
na pošte a poštový doručovateľ vhodil sťažovateľke do poštovej schránky Oznámenie
o uložení zásielky (tzv. „žltý lístok“) s poučením, že si zásielku môže vyzdvihnúť na pošte
v odbernej lehote 18 kalendárnych dní. Sťažovateľka si v odbernej lehote 16. 06. 2017
zásielku na pošte vyzdvihla a 19. 06. 2017, teda v trojdňovej lehote podľa § 187 odsek 1
Trestného poriadku, proti doručenému uzneseniu o vznesení obvinenia podala sťažnosť.».
Uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-37
z 3. marca 2017 bolo rozhodnuté o zamietnutí sťažovateľkou podanej sťažnosti proti
uzneseniu vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013
z 22. mája 2017. V ďalšom sťažovateľka využila mimoriadny opravný prostriedok
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, na podklade ktorého Generálny prokurátor
Slovenskej republiky svojím uznesením č. k. XVI/2 Pz 76/17/1000-7 z 28. novembra 2017
zrušil uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-37
z 3. marca 2017 a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Následne uznesením
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-68 z 20. decembra 2017
bola sťažovateľkou podaná sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa národnej kriminálnej
agentúry ČVS: PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája 2017 zamietnutá ako oneskorená.
V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukázala predovšetkým na to, že
„... postupom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a na základe neho vydaným uznesením číslo konania
VII/1 Gv 95/15/1000-68 z 20. 12. 2017 boli... porušené jej základné práva.“. Svoj názor
v súhrne odôvodnila tým, že „Neoddeliteľnou súčasťou práva na obhajobu je právo
obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu. Podanie
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia je prvou možnosťou, kedy sa obvinený môže
k vznesenému obvineniu vyjadriť a uviesť skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu. Tomuto
právu obvineného korešponduje povinnosť orgánu rozhodujúceho o sťažnosti zaoberať sa
tvrdeniami obvineného a náležite sa s jeho obhajobou v odôvodnení rozhodnutia o sťažnosti
vysporiadať.
Aplikovaním fikcie doručenia pri doručovaní uznesenia o vznesení obvinenia
bez toho, aby pre jej uplatnenie boli naplnené zákonné podmienky, čo malo za následok
uplynutie lehoty na podanie sťažnosti ešte pred tým, ako sa sťažovateľka o vznesení
obvinenia vôbec dozvedela, prokurátor fakticky odňal sťažovateľke možnosť podať účinný
opravný prostriedok a vyhol sa tak svojej povinnosti vysporiadať sa s obhajobou
sťažovateľky a reagovať na jej tvrdenia.
Tým, že prokurátor posudzoval len formálnu stránku sťažnosti a z dôvodu
oneskoreného podania sa jej obsahovou stránkou vôbec nezaoberal, zároveň porušil
aj právo sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej
republiky. V zmysle § 230 odsek 1 Trestného poriadku je totiž úlohou prokurátora aj výkon
dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní.“. V závere svojej argumentácie
akcentovala, že „Využívanie fikcie doručenia na to, aby akékoľvek uznesenie nadobudlo
právoplatnosť ešte predtým, než bolo adresátovi reálne doručené, hoci tento si ho riadne
prevzal v úložnej dobe na pošte a nijako sa jeho doručeniu nevyhýbal, považuje
sťažovateľka za zneužívanie tohto inštitútu, a to obzvlášť v prípade doručovania uznesenia
o vznesení obvinenia. Vznesenie obvinenia je totiž významným zásahom do práv
obvineného, s ktorým zákon spája aj hrozbu obmedzenia jeho základného práva na osobnú
slobodu alebo práva vlastniť majetok.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
uznesením číslo konania VII/1 Gv 95/15/1000-68 z 20. 12. 2017 porušil základné právo
na obhajobu zaručené v čl. 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 6 odsek 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo
na inú právnu ochranu zaručené v 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky číslo konania VII/1 Gv 95/15/1000-68 z 20. 12. 2017 sa zrušuje a vec
sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume
390,50 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený
podľa osobitných predpisov.
Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať vecným prieskumom nosných
dôvodov podanej sťažnosti, je vždy povinný preskúmať procesnú stránku veci. Z toho
vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne
náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným
zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49
zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že ústavnému súdu
prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99). Nevyužitie
niektorej z možností ochrany označeného práva nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba
nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).
V okolnostiach predmetnej veci sťažovateľka nevyužila účinný a jej dostupný
prostriedok nápravy, ktorým sa mohla domáhať ochrany svojich označených práv,
keď v namietaných okolnostiach svojej trestnej veci nepodala mimoriadny opravný
prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorým sa mohla domáhať nielen
zrušenia napadnutého rozhodnutia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
ako právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní v spojení s uznesením
vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry ČVS:PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája
2017, ale aj preskúmania hmotnoprávnych podmienok a predpokladov vedúcich
k vyvodeniu jej trestnoprávnej zodpovednosti za skutok jej kladený za vinu. Podľa § 363
ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora
alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený
zákon. Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť
rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia. Podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1
môžu podať a) obvinený vo svoj prospech, b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli
podať v jeho prospech odvolanie.
Použitie tohto právneho prostriedku je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou
konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich
označených práv bez toho, aby využila možnosť nápravy danú jej Trestným poriadkom,
preto ústavný súd jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako neprípustnú.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej trestné konanie
je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla
až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia
práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu
(III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09), s výnimkou
mimoriadnych situácií, napríklad ak je súčasne dotknutá osobná sloboda jednotlivca.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky v nej
obsiahnutých.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018