Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 120/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na obhajobu podľa a práva na prípravu

obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Žilina v konaní vedenom pod ČVS:OÚV-309/10-ZA-2002 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2010 doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na obhajobu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prípravu obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu justičnej

a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina (ďalej len „OR PZ

Žilina“) v konaní vedenom pod ČVS:OÚV-309/10-ZA-2002.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bola prokurátorom

Okresnej prokuratúry Martin podaná na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“)

obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a iné. Okresný súd uznesením z 28. júna 2010 vrátil trestnú vec sťažovateľa

v zmysle o trestnom konaní súdnom (Trestný

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prokurátorovi

na došetrenie z dôvodu potreby odstránenia závažných chýb prípravného konania

a objasnenia závažných skutočností pre rozhodnutie. Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) predmetné uznesenie svojím rozhodnutím sp. zn.

zo 6. októbra 2010 zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa „Okresný súd v Žiline svojím rozhodnutím vrátiť vec

prokurátorovi sa snažil sťažovateľovi zjednať nápravu porušenia jeho práva na obhajobu,

keď v prípravnom konaní nebol oboznámený s celým spisovým materiálom vrátane jeho

príloh. Krajský súd v Žiline mal preto rozhodnúť tak, že sťažovateľove právo na obhajobu

malo byť prakticky ako aj reálne zrealizované.“ .

Svoju argumentáciu opiera sťažovateľ o tvrdenie týkajúce sa závažného procesného

pochybenia, ku ktorému malo podľa jeho vyjadrenia dôjsť v prípravnom konaní, keď mu

v rozpore s ustanoveniami nebolo umožnené „zhliadnuť

a vypočuť“ obsah nosiča zvukovo-obrazového záznamu výsluchu svedka, tvoriaceho súčasť

spisového materiálu. Toto pochybenie sa podľa názoru sťažovateľa premietlo do porušenia

jeho základného práva zaručeného a práva zaručeného

písm. b) dohovoru.

Vzhľadom na uvedené v závere sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3

a práva zaručeného dohovoru postupom OR PZ Žilina v konaní

vedenom pod ČVS:OÚV-309/10-ZA-2002 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 €.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného

práva na obhajobu podľa a práva na prípravu obhajoby podľa

ods. 3 písm. b) dohovoru v súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby z dôvodu procesných

vád prípravného konania.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho

povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

(napr. ).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie limitujúce

právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa

ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až

po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno

na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených

v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného

trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel

opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných

pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní

a súdov).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna

úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci

uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných

práv a slobôd garantovaných , ako aj práv zaručených dohovorom v ďalšom

priebehu konania (na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov). Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva

na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti postupov orgánov činných v trestnom

konaní v rámci prípravného konania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom,

prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní.

Právna úprava trestného konania vychádza zo zásady bezprostrednosti, ktorou sa

riadi dokazovanie na hlavnom pojednávaní ( ) a podľa ktorej

má súd rozhodovať len na základe dôkazov, ktoré boli vykonané v konaní pred súdom.

Právna úprava dokazovania na hlavnom pojednávaní (§ 207 a nasledujúce Trestného

poriadku) sa pritom riadi zásadami kontradiktórnosti a rovnosti zbraní a umožňuje obhajobe

aktívne sa podieľať na vykonávaní jednotlivých dôkazov, navrhovať dôkazy, ako aj

namietať nezákonnosť alebo spochybňovať vierohodnosť dôkazov proti obžalovanému. Súd

je pritom povinný pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté

na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní

vykonané ( ). Obhajobe musí umožniť vyjadriť sa ku

každému z vykonaných dôkazov a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania (§ 214 a § 218

). Vzhľadom na štádium konania v sťažovateľovej trestnej veci,

s prihliadnutím na právnu úpravu dokazovania na hlavnom pojednávaní a na systém

opravných prostriedkov v rámci úpravy trestného konania pred súdom bude môcť

sťažovateľ argumentáciu obhajoby k zákonnosti, úplnosti a hodnovernosti dôkazov proti

obžalovanému namietať v ďalšom priebehu konania, pretože podkladom pre rozhodnutie

súdu v jeho veci budú dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní (a nie v prípravnom

konaní). Navyše, v právomoci súdu oprávneného konať o prípadnom odvolaní

obžalovaného a taktiež v právomoci súdu konajúceho o prípadnom dovolaní je zrušiť

napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým

výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má

zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby [§ 258 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku], resp. zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre porušenie práva

na obhajobu zásadným spôsobom [ Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že sťažovateľ má

v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany

svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej

veci. Za týchto okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v danej fáze

prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.

Nevyužitie uvedených možností ochrany označených práv sťažovateľa nemožno

nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127

ods. 1 ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1

sťažnosť odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

ústavný súd považoval za právne irelevantné zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011