Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 443/2017
PDF · 369.77 KB
No categories available
III. ÚS 443/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
zastúpených JUDr. Ľudovítom Földesom, advokátska
kancelária, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených
v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených
v čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
IV Pz 10/16/1000 a sp. zn. IV Pz 15/16/1000 a jej prípismi z 11. marca 2016 a zo 17. marca
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a
(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja
bytom , ktorou namietali porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1
a 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 5
ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. IV Pz 10/16/1000 a sp. zn.
IV Pz 15/16/1000 a jej prípismi z 11. marca 2016 a zo 17. marca 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľom bolo uznesením
vyšetrovateľa vtedy Odboru ekonomickej kriminality, Úradu justičnej a kriminálnej polície,
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nové Zámky (ďalej len „vyšetrovateľ Policajného
zboru“) pod ČVS: ORP-694/OEK-NZ-2008 z 2. septembra 2009 podľa § 206 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vznesené obvinenie za zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 221
ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) a ďalším uznesením vyšetrovateľ Policajného zboru
pod rovnakou spisovou značkou a z toho istého dňa vzniesol sťažovateľke v 2. rade ďalšie
obvinenie za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona.
3. Proti obom uzneseniam vyšetrovateľa Policajného zboru podali sťažovatelia
sťažnosti, o ktorých Okresná prokuratúra Nové Zámky (ďalej len „okresná prokuratúra“)
rozhodla uzneseniami č. k. 1 Pv 557/08-36 a č. k. 1 Pv 557/08-37 z 30. októbra 2009 tak,
že im podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyhovela a napadnuté uznesenia
vyšetrovateľa Policajného zboru zrušila. Zároveň mu uložila vo veci znovu konať
a rozhodnúť.
4. Vyšetrovateľ Policajného zboru následne uznesením pod ČVS:ORP-694/OEK-
NZ-2008 zo 4. augusta 2015 opätovne vzniesol obvinenie sťažovateľovi v 1. rade za zločin
podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona
a sťažovateľke v 2. rade za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného
zákona (1. skutok) a zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 3
písm. a) Trestného zákona (2. skutok).
5. Sťažovatelia uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru zo 4. augusta 2015
napadli sťažnosťou, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 8/14/4404-37
z 10. decembra 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako
nie dôvodnú.
6. Podaním z 5. januára 2016 sťažovatelia navrhli generálnej prokuratúre zrušiť
právoplatné rozhodnutie okresnej prokuratúry z 10. decembra 2015 v prípravnom konaní,
t. j. domáhali sa postupu podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.
7. Generálna prokuratúra prípismi č. k. IV Pz 10/16/1000-8 z 11. marca 2016
(vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade) a č. k. IV Pz 15/16/1000-8 zo 17. marca 2016
(vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade) návrh sťažovateľov ako nedôvodný odložila.
8. Podľa názoru sťažovateľov generálna prokuratúra svojím postupom a označenými
prípismi zasiahla do ich základných práv zaručených ústavou a práv zaručených
dohovorom.
9. Sťažovatelia predovšetkým popierajú spáchanie skutkov, ktoré im boli a sú
kladené za vinu. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, v súvislosti s ktorými trestné stíhanie
prebieha, fakticky nadobudli v súlade s obsahom listinných dôkazov – kúpnej zmluvy
vo forme notárskej zápisnice, návrhu na vklad vlastníckeho práva do príslušného katastra
nehnuteľností a ďalších, ktoré vyvracajú podozrenia zo spáchania zločinov podvodu.
10. Tvrdenie oznamovateľa trestných činov, že mu sťažovatelia za nehnuteľnosti
nezaplatili kúpnu cenu, odmietajú a poukazujú na znenie kúpnej zmluvy, z ktorej vyplýva
opak. Rovnako vylučujú vzájomnú dohodu o len dočasnom prevode vlastníctva
nehnuteľností oznamovateľom na sťažovateľov, tak ako to je uvedené v trestnom oznámení.
Sťažovateľka v 2. rade poukazuje na skutočnosť, že v jednom zo stíhaných skutkov
ako predávajúci vôbec nevystupoval oznamovateľ („nebol účastníkom tejto kúpnej
zmluvy“), ale úplne iná fyzická osoba – skutočná vlastníčka kupovanej nehnuteľnosti.
11. Podľa slov sťažovateľov vyšetrovateľ Policajného zboru „len na základne ničím,
žiadnym dôkazom nepodloženého trestného oznámenia... a pri súčasnej existencii veľkého
množstva objektívnych listinných dôkazov v jednom aj druhom prípade..., ktoré všetky
dokazujú, a stále dokazovali legálne nadobudnutie vlastníckeho práva“ sťažovateľmi
„a dokazujú a dokazovali stále nezmyselnosť a nepravdivosť tvrdení“ oznamovateľa
„a v rozpore s Trestným poriadkom... začal... trestné stíhanie vo veci zločinu podvodu...“.
12. K opätovnému vzneseniu obvinenia uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru
zo 4. augusta 2015 došlo po šiestich rokoch od zrušenia (30. októbra 2009) predošlých
rozhodnutí o stíhaní sťažovateľov (z 2. septembra 2009) okresnou prokuratúrou,
a to „za nezmeneného dôkazného a právneho stavu v jednej aj druhej veci a skutkového
stavu opísaného už v zrušenom uznesení...“. Sťažovatelia tvrdia, že vyšetrovateľ
Policajného zboru „nedokázal v tomto uznesení ani po 8 rokoch vedeného trestného
stíhania riadne ustáliť a popísať skutkovú podstatu, lebo žiadna neexistuje, a vytvoril
alternatívnu skutkovú podstatu spôsobu čo sa týka údajného... konania“ sťažovateľov.
Podľa nich „vyšetrovatelia PZ, policajti v trestnom konaní... už po dobu 8 rokov
nedovoleným a protizákonným, protiústavným spôsobom zasahujú do skutkového deja
v zjavnej snahe ho dotvárať aby... konanie bolo kvalifikované ako trestný čin. Činia tak
napriek objektívnej existencii množstva právne relevantných listinných dôkazov,
dokumentujúcich nadobudnutie predmetných nehnuteľnosti... na základe Kúpnej zmluvy,
a na základe rozhodnutí štátnych orgánov. Takýto postup OČTK je trestnoprávne a ústavne
neakceptovateľný.“.
13. Sťažovatelia zopakovali, že kúpnu cenu „riadne zaplatil pred podpisom... kúpnej
zmluvy“ a oznamovateľ „to sám prehlásil, uznal a podpísal pred notárom, ako aj to,
že nemá voči... nadobúdateľovi žiadne ďalšie finančné požiadavky... lebo je to objektívny
skutkový a právny stav veci“.
14. Okresnej prokuratúre sťažovatelia vytýkali, že uznesenie č. k. 1 Pv 8/14/4404-37
z 10. decembra 2015, ktorým sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu vyšetrovateľa
Policajného zboru o opätovnom vznesení obvinenia zo 4. augusta 2015 zamietla, „riadne
nezdôvodnila..., napriek tomu, že o sťažnosti teraz rozhodla inak, čo je v rozpore
s ustanovením § 176 ods. 1, ods. 2 Tr. poriadku (!) len vo všeobecnosti poukázala na právne
irelevantné skutočnosti uvedené v napadnutom uznesení vyšetrovateľa, ktoré legálne
nadobudnutie vlastníckeho práva... k nehnuteľnostiam... relevantným spôsobom
nevyvracajú, ale ani nespochybňujú vôbec, a to ani po už 8 rokoch tvrdím, že absolútne
bezdôvodne a protizákonne a protiústavne vedeného vyšetrovania a trestného stíhania...
v predmetných veciach...“.
15. K prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 10/16/1000-8 z 11. marca 2016
a č. k. IV Pz 15/16/1000-8 zo 17. marca 2016, ktorými boli odložené mimoriadne opravné
prostriedky v prípravnom konaní, sťažovatelia uviedli, že nimi generálna prokuratúra
„odobrila... nezákonný postup prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Zámky čo sa týka
neodôvodnenia svojho napadnutého uznesenia o zamietnutí... sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, ako aj uviedla, že nezistila porušenia zákona v postupe OČTK“.
16. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1./ V konaní č. k.: IV Pz 10/16/1000 na Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky v Bratislave o Návrhu sťažovateľa 1./ ako obvineného na postup generálneho
prokurátora SR podľa § 363 ods. 1 Tr. poriadku proti uzneseniu Okresnej prokuratúry
v Nových Zámkoch, č. k.: 1 Pv 8/14/4440-37 zo dňa 12. decembra 2015 postupom , v
ktorom bolo rozhodnuté o odložení tohto návrhu, o čom bol prípisom pod č. k.: IV Pz
10/15/1000-8 [správne má byť č. k.: IV Pz 10/16/1000-8, pozn.] zo dňa 11. 03. 2016
sťažovateľ 1./ vyrozumený porušené práva sťažovateľa 1./, boli, a to jeho Ústavné právo
podľa Čl. 46 ods. 1 - právo na súdnu a inú právnu ochranu s poukazom na ustanovenie Čl.
17 ods. 2 a Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čiastočne aj právo podľa Čl. 5 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej právo na spravodlivý a rýchly proces
podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 48 ods. 2 a
Čl. 49 Ústavy SR, a práva podľa Čl. 12 ods. 1, ods. 2 , Čl. 13 ods. 3 Ústavy SR.
2./ V konaní č. k.: IV Pz 15/16/1000 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
v Bratislave o Návrhu sťažovateľa 2./ ako obvineného na postup generálneho prokurátora
SR podľa § 363 ods. 1 Tr. poriadku proti uzneseniu Okresnej prokuratúry v Nových
Zámkoch, č. k.: 1 Pv 8/14/4440-37 zo dňa 12. decembra 2015 postupom, v ktorom bolo
rozhodnuté o odložení tohto návrhu, o čom bol prípisom pod č. k.: IV Pz 15/16/1000-8
zo dňa 17. 03. 2016 sťažovateľ 2./ vyrozumený, porušené práva sťažovateľa 2./ boli,
a to jeho Ústavné právo podľa Čl. 46 ods. 1 - právo na súdnu a inú právnu ochranu
s poukazom na ustanovenie Čl. 17 ods. 2 a Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čiastočne aj právo podľa
Čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej právo
na spravodlivý a rýchly proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a Čl. 48 ods. 2 a Čl. 49 Ústavy SR, a práva podľa Čl. 12 ods. 1, ods.
2 , Čl. 13 ods. 3 Ústavy SR.
3./ Konanie č. k.: IV Pz 10/16/1000 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
v Bratislave sa zrušuje a Návrh sťažovateľa 1./ ako obvineného na postup generálneho
prokurátora SR podľa § 363 ods. 1 Tr. poriadku proti uzneseniu Okresnej prokuratúry
v Nových Zámkoch, č. k.: 1 Pv 8/14/4440-37 zo dňa 12. decembra 2015 sa vracia
na Generálnu prokuratúru SR v Bratislave, aby ho znovu prejednala a rozhodla o ňom.
4./ Konanie č. k.: IV Pz 15/16/1000 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
v Bratislave sa zrušuje a Návrh sťažovateľa 2./ ako obvineného na postup generálneho
prokurátora SR podľa § 363 ods. 1 Tr. poriadku proti uzneseniu Okresnej prokuratúry
v Nových Zámkoch , č. k.: 1 Pv 8/14/4440-37 zo dňa 12. decembra 2015 sa vracia
na Generálnu prokuratúru SR v Bratislave, aby ho znovu prejednala a rozhodla o ňom.
5./ Generálna prokuratúra SR v Bratislave je povinná do 2 mesiacov
od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR vyplatiť peňažnú sumu sťažovateľovi 1./ a 2./,
každému po 5000,00 Eur za primerané finančné zadosťučinenie.
6./ Generálna prokuratúra SR v Bratislave je povinná zaplatiť sťažovateľovi 1./ a 2./
trovy právneho zastúpenia celkom vo výške peňažnej sumy 303,16 Eur na účet právneho
zástupcu sťažovateľa 1./ a 2./...“
17. Sťažovatelia zároveň podali návrh na vydanie dočasného opatrenia podľa
§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým by ústavný súd uložil
„Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Nových Zámkoch, Odbor kriminálnej polície,
aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného uznesenia pod ČVS: ORP- 694/OEK-NZ-
2008 zo dňa 04. 08. 2015 v spojení s uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Nové
Zámky , č. k.: 1 Pv 8/14/4404-37 zo dňa 10. decembra 2015, ktorým bolo vznesené
obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku proti sťažovateľovi 1./ a 2./... až do rozhodnutia
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o Návrhu sťažovateľa 1./ a 2./ ako obvineného
podľa § 363 ods. 1 Tr. poriadku na postup generálneho prokurátora SR proti uzneseniu
Okresnej prokuratúry Nové Zámky , č. k.: 1 Pv 8/14/4404-37 zo dňa 10. decembra 2015
v trestnej veci pod ČVS: ORP-694/OEK-NZ-2008 na Okresnom riaditeľstve PZ v Nových
Zámkoch Odbor Kriminálnej polície“.
18. Podaním doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2016 sa sťažovatelia
domáhali postupu ústavného súdu podľa § 29 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
22. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
23. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
24. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom tohto
návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09,
IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv resp. iným
subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje
iba za súčasť argumentácie.
25. V súlade s uvedeným ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané
porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 49 ústavy, porušenie základných
práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 5
ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaniach vedených pod
sp. zn. IV Pz 10/16/1000 a sp. zn. IV Pz 15/16/1000 a jej prípismi z 11. marca 2016
a zo 17. marca 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že generálna prokuratúra označenými
prípismi „odobrila“ postup okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Pv 8/14/4404 a jej uznesenie z 10. decembra 2015, ktorým bola zamietnutá sťažnosť
sťažovateľov proti rozhodnutiu o vznesení im obvinenia. Pritom postup vyšetrovateľa
Policajného zboru a okresnej prokuratúry, ako aj ich rozhodnutia zo 4. augusta 2014
(vznesenie obvinenia) a z 10. decembra 2015 (zamietnutie sťažnosti proti rozhodnutiu
o vznesení obvinenia) sťažovatelia považujú za „protizákonné“, „protiústavné“ a riadne
neodôvodnené.
26. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
27. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
28. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
29. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
30. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
31. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
32. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
33. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
34. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.
35. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva byť stíhaný z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
36. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
37. Z obsahu napadnutých prípisov generálnej prokuratúry vyplýva, že táto
preskúmala na vec sa vzťahujúci spisový materiál, „a to vyšetrovací spis Odboru
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nové Zámky č. ORP-
694/OEK-NZ- 2008 a obsah dozorového spisu Okresnej prokuratúry Nové Zámky sp. zn.
1 Pv 8/14/4404“. Generálna prokuratúra po tom, ako ozrejmila sťažovateľom podstatu,
význam a účel nimi uplatneného mimoriadneho opravného prostriedku v rámci prípravného
konania, a to predovšetkým z hľadiska výnimočnosti jeho aplikácie, a priblížila podstatu
a zmysel vznesenia obvinenia fyzickej osobe okrem iného vo vzťahu k sťažovateľovi
v 1. rade (prípis č. k. IV Pz 10/2016/1000-8 z 11. marca 2016), uviedla:
„V posudzovanej trestnej veci, majúc na zreteli hore uvedené premisy, som zistila
stav, ktorý dovoľoval vyšetrovateľovi PZ vzniesť obvinenie pre zločin
podvodu spolupáchateľstvom..., pretože zo skutočností zadokumentovaných v dobe pred
vydaním predmetného uznesenia vyplýva dostatočne odôvodnený záver, že sa stal vyššie
slovne pomenovaný a číselne označený trestný čin a že tento spáchala určitá osoba,
konkrétne aj .
Podmienkou pre postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku je presvedčenie
o dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu, ktoré však nie je, ako už bolo vyššie
uvedené, totožné s presvedčením o vine, pretože sa nevyžaduje istota. Dôkazy zabezpečené
v čase vydania takéhoto uznesenia existenciu takejto dôvodnosti preukazovali.
Dôkazy, na ktoré v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia poukázal vyšetrovateľ
PZ, ako aj argumentácia prokurátorky okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o sťažnosti
obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia, t. j. majú pre vec podstatný význam.
Je nutné uviesť, že na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku nie je potrebné,
aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná, ako v prípade podania obžaloby.
V predmetnej trestnej veci je uznesenie vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia zo dňa
04. 08. 2015 určité a zrozumiteľné. Skutok kladený aj obvinenému
za vinu, je v danom uznesení opísaný riadne a zrozumiteľne, pričom ho nie je možné
zameniť s iným skutkom. Predmetné uznesenie je preskúmateľné, v jeho odôvodnení sú
uvedené dôkazy, z ktorých vyšetrovateľ Policajného zboru vychádzal a ktoré nasvedčujú
tomu, že daný skutok mohol spáchať aj obvinený .
V súvislosti s dôvodnosťou vznesenia obvinenia poukazujem
predovšetkým na usvedčujúcu výpoveď poškodeného a svedka
, ktorý na spornej nehnuteľnosti vykonával búracie práce pre
poškodeného (a nie pre obvineného ) a ten mu aj
za búranie vyplatil v hotovosti faktúru č. 3/2007 zo dňa 03. 09. 2007. Z výsluchov svedkov
a tiež vyplýva, že búranie domu realizoval poškodený
. Je potrebné poukázať aj na to, že ak obvinený
nedisponoval peniazmi vo výške kúpnej ceny a tieto si mal vypožičať od svojej terajšej
manželky - obvinenej , zo zabezpečených výpisov z účtu obvinenej
nebolo zistené, že by táto disponovala peňažnými prostriedkami
v požadovanej výške.
Opodstatneným je teda aj uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Nové Zámky
sp. zn. 1 Pv 8/14/4404 zo dňa 10. 12. 2015, ktorým zamietla aj sťažnosť obvineného
proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
V odôvodnení uznesenia prokurátorka okresnej prokuratúry dostatočne vyhodnotila
zistený skutkový stav veci v súvislosti s konaním obvineného , za ktoré mu
bolo vznesené obvinenie, i keď v podrobnostiach poukázala aj na svedecké výpovede,
ktorých obsah je uvedený v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia. Opätovné
uvádzanie zadovážených dôkazov vrátane ich obsahu v uznesení prokurátorky okresnej
prokuratúry by bolo len kopírovaním vecne správnych dôvodov napadnutého uznesenia
o vznesení obvinenia.
Dávam do pozornosti, že dôkazy získané zákonným spôsobom orgány činné
v trestnom konaní ako aj súd hodnotia podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle
od toho, či ich obstarali oni alebo niektorá zo strán, čo im vyplýva zo základnej zásady
trestného konania uvedenej v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v konaní, ako i vo vydaných
uzneseniach orgánov činných v trestnom konaní som nezistila porušenie zákona,
Váš návrh... ako nedôvodný odkladám, o čom Vás v zmysle § 365 ods. 1 Trestného poriadku
upovedomujem.“
38. Vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade generálna prokuratúra v prípise č. k.
IV Pz 15/16/1000-8 zo 17. marca 2016 okrem iného uviedla:
«Je nutné uviesť, že na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku nie je
potrebné, aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná, ako v prípade podania obžaloby.
V predmetnej trestnej veci je uznesenie vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia zo dňa
04. 08. 2015 určité a zrozumiteľné. Konanie kladené obvinenej za vinu,
je v danom uznesení opísané riadne a zrozumiteľne, pričom ho nie je možné zameniť s iným
skutkom. Predmetné uznesenie je preskúmateľné, v jeho odôvodnení sú uvedené dôkazy,
z ktorých vyšetrovateľ PZ vychádzal a ktoré nasvedčujú tomu, že trestnú činnosť spáchala
(aj) obvinená .
V súvislosti s dôvodnosťou vznesenia obvinenia poukazujem
predovšetkým na výpoveď samotného poškodeného a svedkýň
a , ktoré potvrdili, že finančné prostriedky,
ktoré boli použité na kúpu nehnuteľností... k notárovi priniesol poškodený
, ktorý ich odovzdal obvinenej ... a ona ich dala
. Navyše svedkyňa ... uviedla, že ju kontaktovala matka
obvinenej , a to , ktorá ju žiadala, aby pred
políciou uviedla, že peniaze za kúpu nehnuteľností vyplatila
obvinená potom, ako jej ich priniesla práve
Svedok ,... vo svojej výpovedi potvrdil, že jeho spoločnosť vykonala
na nehnuteľnosti... výmenu okien, ktoré objednal a uhradil poškodený
. Ku spoločnému konaniu obvinenej a obvineného
poukazujem aj na výpoveď svedka , ktorý na nehnuteľnosti
kupovanej obvineným vykonával búracie práce... pre poškodeného
a ten mu aj za búranie zaplatil v hotovosti. Z výsluchov svedkov
a tiež vyplýva, že búranie domu realizoval poškodený
. Zo zabezpečených výpisov z účtu obvinenej nebolo zistené,
že by táto disponovala v kritickom období dostatočnými peňažnými prostriedkami,
čo spochybňuje aj jej obranu zvolenú... ku konaniu (23. 03. 2007), ktorého sa dopustila
spoločne s obvineným . To, že na kúpu spornej nehnuteľnosti
od si obvinený mal zapožičať peniaze práve
od obvinenej ... je spochybnené aj tým, že v období niekoľko mesiacov
predtým (10. 11. 2006) mala obvinená uhradiť aj kúpnu cenu
za kúpu domu...
Opodstatneným je teda aj uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Nové Zámky
sp. zn. 1 Pv 8/14/4404 zo dňa 10. 12. 2015, ktorým zamietla aj sťažnosť obvinenej
proti uzneseniu o vznesení obvinenia. V odôvodnení uznesenia prokurátorka
okresnej prokuratúry dostatočne vyhodnotila zistený skutkový stav veci aj v súvislosti
s konaním obvinenej , za ktoré jej bolo vznesené obvinenie,
i keď v podrobnostiach poukázala aj na svedecké výpovede, ktorých obsah je uvedený
v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia. Opätovné uvádzanie zadovážených dôkazov
vrátane ich obsahu v uznesení prokurátorky by bolo len kopírovaním vecne správnych
dôvodov napadnutého uznesenia o vznesení obvinenia.
Dávam do pozornosti, že dôkazy získané zákonným spôsobom orgány činné
v trestnom konaní ako aj súd hodnotia podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle
od toho, či ich obstarali oni alebo niektorá zo strán, čo im vyplýva zo základnej zásady
trestného konania uvedenej v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Mám za to, že v danom prípade sa nejedná iba o občianskoprávne vzťahy a nemožno
tu aplikovať Vami uplatňovaný princíp „ultima ratio“, pretože v danej veci došlo k takému
porušeniu súkromnoprávnych vzťahov, ktoré svojou intenzitou dosahuje zákonom
predpokladanú nebezpečnosť pre ich posúdenie ako protiprávneho konania zakladajúceho
znaky trestného činu.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v konaní, ako i vo vydaných
uzneseniach orgánov činných v trestnom konaní som nezistila porušenie zákona,
Váš návrh... ako nedôvodný odkladám, o čom Vás v zmysle § 365 ods. 1 Trestného poriadku
upovedomujem.»
39. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutých prípisov jasne a zreteľne vyplýva,
prečo generálna prokuratúra nevyhovela mimoriadnemu opravnému prostriedku
sťažovateľov v prípravnom konaní, a teda prečo uznesenie okresnej prokuratúry č. k.
1 Pv 8/14/4404-37 z 10. decembra 2015 nezrušila. Sťažovateľom pritom dala odpovede
na všetky s tým súvisiace skutkovo a právne relevantné otázky. Presvedčivo odôvodnila
záver, že uznesenie o vznesení obvinenia vychádza z dôkazov vyplývajúcich z dôkazných
prostriedkov (najmä z výsluchov svedkov a výpisov z účtu) získaných na základe
prebiehajúceho vyšetrovania, a teda má svoje opodstatnenie.
40. Generálna prokuratúra uviedla, prečo sa stotožnila so závermi uznesenia
vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení obvinenia, ako aj závermi uznesenia okresnej
prokuratúry, uviedla ktoré dôkazy nasvedčujú správnosti postupu orgánov činných
v trestnom konaní, obsah ktorých stručne, ale výstižne prezentovala.
41. Predmetné prípisy generálnej prokuratúry obsahujú dostatok skutkových
a právnych dôvodov, pričom ústavný súd nezistil, že by výklad v danom prípade
aplikovaných právnych noriem a ich závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovatelia sa s názorom generálnej prokuratúry nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých prípisov. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu a inú právnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že orgán verejnej moci nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). V danej veci však o takýto prípad nejde.
42. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých prípisov presvedčil, že generálna
prokuratúra sa námietkami sťažovateľov zaoberala v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu.
43. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovanými prípismi generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 10/16/1000-8 z 11. marca
2016 a č. k. IV Pz 15/16/1000-8 zo 17. marca 2016 a namietaným porušením základných
práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
44. Sťažovatelia v súvislosti s označeným základným právom zaručeným v čl. 48
ods. 2 ústavy a právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietajú „neprimerane
dlhotrvajúce... bezdôvodné trestné stíhanie“.
45. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom za porušovateľa ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
označili generálnu prokuratúru a jej postup v konaniach vedených pod sp. zn.
IV Pz 10/16/1000 a sp. zn. 15/16/1000. Postup vyšetrovateľa Policajného zboru v konaní
vedenom pod ČVS:ORP-694/OEK-NZ-2008 ani postup okresnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Pv 8/14/4404 relevantným spôsobom spôsobilým začať
ústavnoprávny prieskum porušenia označených práv nenamietali. Vyplýva
to zo skutočnosti, že v petite sťažnosti, ktorým v konečnom dôsledku vymedzili rozsah
požadovanej ústavnej ochrany a ktorým, ako už bolo uvedené, je ústavný súd viazaný,
nenavrhli vysloviť porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote ani postupom vyšetrovateľa
Policajného zboru, ani postupom okresnej prokuratúry.
46. Vzhľadom na uvedené ústavný súd mohol, a teda preskúmal prípadný zásah
do označených práv sťažovateľov iba z hľadiska postupu generálnej prokuratúry.
Obe namietané konania generálnej prokuratúry boli iniciované podaním mimoriadneho
opravného prostriedku z 5. januára 2016 doručeného generálnej prokuratúre 8. januára
2016. K jeho vybaveniu došlo 11., resp. 17. marca 2016, t. j. konanie na generálnej
prokuratúre trvalo približne dva mesiace. Ústavný súd z uvedeného vyvodil záver, že takéto
krátke obdobie za žiadnych okolností nemôže predstavovať kvalifikovaný prieťah, ktorý
by bol spôsobilý zasiahnuť do ústavou garantovaného základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ani do práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.
47. Ústavný súd prihliadnuc na toto zistenie nemohol konať inak, iba sťažnosť
sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
48. Nad rámec uvedeného ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že ak by aj
sťažovatelia spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám zákona o ústavnom súde namietali
prieťahy v postupe vyšetrovateľa Policajného zboru a okresnej prokuratúry v ich trestnej
veci, ich sťažnosť by nemohla byť úspešná z dôvodu, že napriek dlhému trvaniu trestného
stíhania – trestného konania (ako uvádzajú v sťažnosti v trvaní 8 rokov) boli sťažovatelia
ako obvinení (bolo im vznesené obvinenie) stíhaní relatívne krátku dobu (od 2. septembra
2009 do 30. októbra 2009 a od 4. augusta 2015 do podania sťažnosti ústavnému súdu
26. apríla 2016), ktorá takisto nedosahuje kvalitu kvalifikovaného prieťahu, najmä
ak sťažovatelia ani nenamietali nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní (sťažovatelia
netvrdia, že vyšetrovateľ Policajného zboru alebo okresná prokuratúra boli v období ich
stíhania nečinnými, t. j. že nevykonávali potrebné procesné úkony). Obdobie trestného
konania, počas ktorého sťažovatelia neboli stíhaní, teda neboli jeho stranami (neboli
obvinenými), nemožno považovať za také konanie, ktoré by sa ich dotýkalo v intenzite
dosahujúcej ústavnoprávny rozmer vo vzťahu k ich osobám, t. j. v tejto etape konania
príslušné orgány verejnej moci nemohli reálne zasiahnuť do ich základných práv. Za takejto
situácie by ústavný súd musel konštatovať zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľov
v tejto časti, čo by bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5
ods. 1 dohovoru
49. Už zo samotného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru vyplýva, že toto
nemožno na prípad sťažovateľov aplikovať, pretože ako to priamo z jeho textu vyplýva,
domáhať sa jeho ochrany môže iba ten, kto bol „zatknutý“, „držaný“ alebo „pozbavený
slobody“, k čomu v prípade sťažovateľov nedošlo.
50. Pretože medzi namietaným porušením práva na osobnú slobodu a bezpečnosť
zaručeným v čl. 5 ods. 1 dohovoru a označeným postupom generálnej prokuratúry
v konaniach vedených pod sp. zn. IV Pz 10/16/1000 a sp. zn. IV Pz 15/16/1000 a jej
prípismi z 11. marca 2016 a zo 17. marca 2016 neexistuje žiadna príčinná súvislosť, ústavný
súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 49
51. V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd v prípadoch
individuálnych sťažností fyzických alebo právnických osôb rozhoduje o namietanom
porušení ich základných práv alebo slobôd. Tie sú v rámci ústavy upravené v druhom
oddiele druhej hlavy. Naproti tomu v čl. 2 ods. 2 ústavy sú upravené základné garancie,
resp. princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody, preto ústavný súd
sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy považuje v danom prípade
za zjavne neopodstatnenú.
52. Obdobne k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza,
že ich aplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka
na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému
právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96,
II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011,
53. Rovnako vo vzťahu k čl. 13 ústavy ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol,
že toto ustanovenie nie je priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, pretože jeho obsahom
nie je základné právo alebo sloboda, ale ústavná direktíva adresovaná predovšetkým
orgánom v normotvornej činnosti všetkých stupňov (I. ÚS 8/97, I. ÚS 32/98,
54. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie čl. 49 ústavy, ústavný súd
poukazuje na to, že čl. 49 ústavy je ústavnoprávnym zakotvením zásady „nullum crimen
sine lege, nulla poena sine lege“, z ktorej vyplýva, že za trestný čin možno považovať iba
také konanie, ktorého znaky sú popísané v Trestnom zákone v niektorej zo skutkových
podstát trestných činov a páchateľovi môže byť uložený iba taký trest, ktorý Trestný zákon
pre danú skutkovú podstatu dovoľuje uložiť. Porušením tohto ustanovenia by preto bolo,
keby skutok tak, ako je v danom prípade opísaný v uznesení o vznesení obvinenia,
nezodpovedal žiadnej zo skutkových podstát uvedených v Trestnom zákone. To, že skutok
opísaný v rozhodnutí o stíhaní sťažovateľov síce zodpovedá označenej skutkovej podstate
trestného činu, no sťažovatelia ako obvinení sa ho nedopustili, resp. nimi spáchané skutky
nenapĺňali všetky znaky danej skutkovej podstaty, neznamená porušenie čl. 49 ústavy.
V takom prípade by mohlo ísť len o porušenie niektorého z ďalších článkov druhej hlavy
siedmeho oddielu ústavy (obdobne pozri napr. II. ÚS 863/2016).
55. Vzhľadom na vedené neprichádzalo do úvahy vyslovenie porušenia čl. 2 ods. 2,
čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 49 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť
aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
56. Nad rámec všetkého dosiaľ uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť,
že jednoznačnú podstatu sťažnosti sťažovateľov tvorí ich nesúhlas s ich trestným stíhaním,
teda s tým, že im bolo vznesené obvinenie. V obdobných prípadoch ústavný súd
už opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec
je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií
pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať,
resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom
súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu ( III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05,
IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako
súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci
ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich
z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú
napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02), prípadne
iné orgány verejnej moci na to určené.
57. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec
sťažovateľov sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v prípravnom konaní,
keď o dôvodnosti, a teda zákonnosti a ústavnosti ich trestného stíhania meritórne zatiaľ
všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava
trestného konania umožňuje sťažovateľom ako obvineným a prípadne aj v ďalšom štádiu
trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovaným právne účinným
spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane
nimi označených práv v predmetnej trestnej veci. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť
postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred
jej porušením) pritom vyplývajú nielen z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého
dielu (dozor prokurátora), ale aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie
a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom)
alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.
58. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované
predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť
nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami
vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je.
Navyše, je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je
skončené (v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) a postavenie sťažovateľov ako
strany trestného konania im už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu
korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných
okolností a skutočností im za vinu kladených. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia
je predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať
sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, s výnimkou
mimoriadnych situácií, napríklad ak je súčasne dotknutá osobná sloboda jednotlivca,
teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému
Trestný poriadok poskytuje.
59. Vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľov sa javí aj ako predčasne podaná,
čo ju predurčuje k jej odmietnutiu aj ako neprípustnej, resp. ako takej, o ktorej ešte
nevznikla právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), keďže nie je vylúčený reálny predpoklad (pokiaľ trestné konanie dospeje až do štádia
súdneho konania), že o otázkach tvoriacich podstatu sťažnosti (o vine sťažovateľov)
ešte budú konať a rozhodovať všeobecné súdy.
60. Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo
do Súvahy zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo
(pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).
61. Z toho istého dôvodu, t. j. odmietnutia sťažnosti, bolo bez právneho významu
rozhodovať o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017