Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 240/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia a jeho

základného práva podľa rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej aj „daňový úrad“) určil

sťažovateľovi platobným výmerom z 3. novembra 2006 rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume 74 734 Sk. Sťažovateľ podal proti platobnému výmeru

odvolanie, ktoré Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

ako nedôvodné zamietlo. Sťažovateľ napadol rozhodnutie daňového riaditeľstva žalobou,

ktorú Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zamietol rozsudkom sp. zn.

z 18. júna 2008. Najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu potvrdil

napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2008.

Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok najvyššieho súdu nezákonný, pretože potvrdil

postup daňových orgánov, ktorý bol v rozpore so zákonom Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“). Nezákonný postup

spočíval podľa sťažovateľa v tom, že daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci správcu

dane, Daňového úradu K., ale vykonaním kontroly boli poverení zamestnanci Daňového

úradu P., hoci neboli splnené podmienky na tento postup. Sťažovateľ tvrdí, že ak

zamestnanci správcu dane nemohli vykonávať kontrolu z dôvodu ustanoveného v § 24

ods. 1 zákona o správe daní, mali byť z vykonávania daňovej kontroly vylúčení a miestna

príslušnosť na správu dane mala byť delegovaná inému správcovi dane v súlade

s ustanovením § 4 ods. 1 zákona o správe daní.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že neboli splnené podmienky na určenie daňovej povinnosti

podľa pomôcok predpokladané ustanovením § 29 ods. 6 zákona o správe daní. Porušenie

zákona o správe daní vidí sťažovateľ aj v tom, že prvostupňový daňový orgán doručil

písomnosti týkajúce sa daňovej kontroly JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ splnomocnil na

zastupovanie v daňovom konaní, nie na úkony v súvislosti s daňovou kontrolou. S touto

námietkou sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani sa o nej v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nezmienil. Ďalšie porušenie zákona o správe daní vidí sťažovateľ

v tom, že 10. októbra 2006, keď sa malo uskutočniť prerokovanie protokolov o určení dane

podľa pomôcok, správca dane nemal k dispozícii vyjadrenie sťažovateľa k protokolom,

ktoré podal včas.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v období, za ktoré mu bol napadnutým rozhodnutím

určený rozdiel dane z pridanej hodnoty, nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej

hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 v tom čase platného a účinného zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol nálezom, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2008 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a bol

porušený , podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Sťažovateľ

žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok, najvyššiemu súdu zakázal pokračovať

v porušovaní jeho práv a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd. Vo svojom

stanovisku konštatoval, že sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva nie je

v príčinnej súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a k argumentácii

sťažovateľa uviedol:

„Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. je riadne

odôvodnené, nenesie žiadne známky arbitrárnosti či ľubovôle, súd postupoval v súlade

s príslušnými zákonmi, ktoré vykladal podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle,

nestranne a spravodlivo. Sťažovateľ ani nepreukázal spojitosť medzi rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 4. 12. 2008 a porušením článku 46 ods. 1

SR a SR, len opakovane poukazuje na skutočnosti, ktoré už raz

boli predmetom súdneho preskúmavania (je zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. ako sa s predmetnými skutočnosťami

druhostupňový súd vysporiadal). Ústavný súd Slovenskej republiky nepatrí do všeobecného

súdnictva a nemôže vystupovať ako súd tretej inštancie a rozhodovať o sťažnosti ako

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom Najvyššieho

súdu SR nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd SR opätovne uvádza svoj názor, že na proces určenia dane podľa

pomôcok sa lehoty podľa o správe daní a poplatkov

(v znení účinnom do 31. 08.2007) nevzťahujú. Správca dane nebol počas kontroly

bezdôvodne nečinný. Sťažovateľ však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj,

a preto správca dane dôvodne pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok v súlade

s ustanovením V prípade, že daňový subjekt si svoju

dôkaznú povinnosť nesplní, neposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na

vykonanie daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15

ods. 2 v nadväznosti na Vzhľadom na to, daňový subjekt

môže mať právny záujem na vykonaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty. Všetky tieto skutočnosti však obsahuje odôvodnenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, ako aj stotožnenie sa s odôvodnením súdu prvého stupňa, týkajúce sa záveru,

že žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia

podľa , bol osobou podliehajúcou dani

z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný za platiteľa dane

z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti

pre zjavnú neopodstatnenosť nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo zistenie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, že namietaný postup

(rozhodnutie) štátneho orgánu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných

súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , , ).

Najvyšší súd v odvolacom konaní nerozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa,

ktorým žiadal, aby zmenil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a jeho žalobe vyhovel.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu

týchto námietok, ktorými sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie:

- v rozhodnom období nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty,

- nebolo jeho povinnosťou umožniť uskutočnenie daňovej kontroly aj po uplynutí

zákonnej lehoty na jej vykonanie,

- neboli splnené zákonné podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok a

- sťažovateľ tiež nesúhlasil so záverom krajského súdu, že doručenie oznámenia

o pokračovaní v daňovej kontrole osobe, ktorá nebola sťažovateľom splnomocnená na

zastupovanie počas daňovej kontroly, nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu.

Najvyšší súd potvrdil vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa,

a k jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré sú aj v sťažnosti sťažovateľa, uviedol:

a) k povinnosti umožniť uskutočnenie daňovej kontroly:

„Z odôvodnenia rozsudku nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvého stupňa,

podľa ktorého žalobca bol povinný umožniť vykonanie daňovej kontroly dňa 07. 11. 2006,

hoci jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly uplynula dňa 25. 05. 2006.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že lehoty uvedené v sú

zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú

stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp., aby

mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide

o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly

a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák. č.

Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do

súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaný len v rozsahu a spôsobom

ustanoveným zákonom ( SR). Daňová kontrola nemôže u daňového

subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do

súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou

proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom zásady

proporcionality. Najvyšší súd konštatuje, že daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na

jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom

prípade môže konanie správcu dane vytvoriť protiprávny stav v podobe nezákonného

zásahu orgánu verejnej správy. Uvedené právne názory najvyšší súd už vyslovil v právnej

veci K. M. proti Daňovému riaditeľstvu SR sp. zn. zo dňa 19. 04. 2007

(účastníci konania sú totožní ako v prejednávanej veci) a poukazuje na to, že ide o ustálený

právny názor senátu z ktorého vychádza i v iných právnych veciach.“

b) k splneniu zákonných podmienok na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok:

„Najvyšší súd konštatuje, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

i vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne vychádzal z toho, že na proces určenia dane

podľa pomôcok sa lehoty podľa o správe daní a poplatkov

(v znení účinnom do 31. 08. 2007) nevzťahujú. Správca dane nebol počas kontroly

bezdôvodne nečinný. Žalobca však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj,

a preto správca dane dôvodne pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok v súlade

s ustanovením S prihliadnutím na zásadu proporcionality,

ktorá predpokladá vyvážený výklad právneho predpisu medzi záujmom štátu

reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu najvyšší súd sa stotožňuje

s právnym názorom žalovaného, že v prípade, že daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť

nesplní, neposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na vykonanie daňovej

kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15 ods. 2 v nadväznosti na

Vzhľadom na to daňový subjekt môže mať právny

záujem na vykonaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.“

c) k otázke, či bol sťažovateľ v rozhodnom období osobu podliehajúcou dani

z pridanej hodnoty:

„Najvyšší súd považuje za vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219

ods. 2 v spojení s ), týkajúce sa záveru, že žalobca ako súdny exekútor

spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona

č. , bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť

správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

Súd prvého stupňa v rozsudku č. k. -120 z 18. júna 2008 uviedol:

„Žalobca v prvom rade tvrdil, že nebol osobou uskutočňujúcou zdaniteľné plnenie,

pretože poskytovanie služieb súdneho exekútora nenapĺňa pojmové znaky zdaniteľného

plnenia podľa , , z dôvodu, že nevykonával

zdaniteľné plnenia v rámci podnikania alebo v rámci činnosti súvisiacej s podnikaním, ani

plnenia uskutočňované fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného

predpisu, ktorým podľa odkazu pod čiarou je o znalcoch

a tlmočníkoch.

Podľa názoru súdu žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania

zdaniteľného plnenia podľa , bol osobou

podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný za

platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti. Podľa legislatívno-technických

pokynov uvedených v prílohe č. 2 k Legislatívnym pravidlám (uznesenie Národnej rady SR

č. 511 z 18. 12. 1996 k návrhu Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov publikované pod

č. ) poznámky pod čiarou majú iba informatívny charakter. Poznámka pod

čiarou nemá normatívnu povahu. V poznámke pod čiarou nemožno normatívnym spôsobom

určiť práva a povinnosti nad rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka.

Skutočnosť, že poznámka 2a k ustanoveniu

k 31. 1. 2001 obsahovala odkaz iba na zákon o znalcoch a tlmočníkoch, neznamená, že iné

činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov ( o súdnych

exekútoroch, o notároch a notárskej činnosti,

Zb. o konkurze a vyrovnaní) nespadajú pod výklad ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona

č. “

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu o otázkach, ktoré boli

dôvodom na podanie odvolania, nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie

najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľom uvedených základných práv a slobôd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s podstatnými

argumentmi sťažovateľa, ktoré boli rozhodné pre posúdenie zákonnosti napadnutého

postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul

skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok

sťažovateľa predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa

spravoval pri rozhodovaní, aj ako právne posúdil argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho

povinnosti umožniť vykonanie daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej

vykonanie, možnosti správcu dane určiť daňovú povinnosť podľa pomôcok, ako aj

skutočnosť, či sťažovateľ ako súdny exekútor bol osobou podliehajúcou dani z pridanej

hodnoty. Najvyšší súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu

odlišne právne posudzoval (právne účinky uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly

ustanovenej v § 30a ods. 7 zákona o správe daní).

Ústavný súd preto konštatuje, že odvolací súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa,

ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne

odôvodnené. Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci

najvyššieho súdu a nemožno dôjsť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval

z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti,

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia daňových

orgánov bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú

aj odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v .

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani

právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(m. m. , ).

Podstatou sťažnosti je, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu,

ktorý si neosvojil jeho výklad právnych noriem príslušných daňových právnych predpisov

a v odôvodnení rozsudku nereagoval na jeden z argumentov, a to nedoručenie oznámenia

o pokračovaní daňovej kontroly sťažovateľovi, ale JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ

nesplnomocnil na zastupovanie v daňovej kontrole, a v tejto súvislosti namieta nezákonnosť

postupu a rozhodnutia daňového orgánu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu

a ani inak nepreukázal relevantný dôkaz, ktorým by túto ním tvrdenú skutočnosť preukázal.

Z rozsudku krajského súdu však vyplýva, že sťažovateľ namieta, že «plnomocenstvom

zo dňa 25. 6. 2003 splnomocnil advokáta JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom

konaní, kým správca dane toto plnomocenstvo vzťahoval aj na daňovú kontrolu a JUDr. E.

K. v rozpore s plnomocenstvom doručil oznámenie zo dňa 4. 5. 2006 č.

. Podľa obsahu plnomocenstva zo dňa 25. 6. 2003 žalobca splnomocnil

JUDr. E. K., na všetky úkony a právne úkony na zastupovanie v daňovom konaní a na

všetky právne úkony v konaní pred súdom vo veciach daňových, obchodných

a občianskoprávnych“. Z textu plnomocenstva nevyplýva, aby plnomocenstvo s sa

vzťahovalo aj na daňovú kontrolu. Skutočnosť, že list správcu dane zo dňa 4. 5. 2006

č. , ktorého obsahom bolo oznámenie o pokračovaní v začatej daňovej

kontrole dňa 12. 5. 2006 v sídle žalobcu bol doručený JUDr. E. K., nemala vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože žalobca dňa 12. 5. 2006 sa v sídle

exekútorského úradu nenachádzal z dôvodu študijných povinností (príprava na štátne

záverečné skúšky), neuskutočnenie daňovej kontroly dňa 12. 5. 2006 teda nebolo dôsledkom

nesprávneho doručovania listu zo dňa 4. 5. 2006 JUDr. E. K., ale prekážkou na strane

žalobcu. Osobná prítomnosť daňového subjektu pri daňovej kontrole vzhľadom na jej

charakter je pritom nevyhnutná.».

Najvyšší súd sa síce vo svojom rozhodnutí explicitne k tejto otázke nevyjadril, ale

zo samotného kontextu odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že s odôvodnením krajského

súdu k tejto otázke sa stotožňuje. V odôvodnení svojho rozsudku totižto uviedol, že

potvrdzuje vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, nie však celého

odôvodnenia pričom vo svojom odôvodnení uviedol svoje odlišné právne názory od

právnych názorov uvedených v odôvodnení krajského súdu. Zo skutočnosti, že tak neurobil

najvyšší súd k časti odôvodnenia týkajúcej sa doručovania oznámenia o pokračovaní

daňovej kontroly, vyplýva, že sa s touto časťou odôvodnenia krajského súdu stotožnil.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ). Požiadavka na

odôvodnenie súdnych rozhodnutí je jednou zo záruk spravodlivého procesu. Nemožno ju

však chápať ako povinnosť všeobecného súdu reagovať na každý návrh, námietku alebo

pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval za podstatné), ale

len na tie, ktoré sú významné pre rozhodnutie o veci. Aj keď najvyšší súd nedal

sťažovateľovi odpoveď na všetky jeho námietky, postup najvyššieho súdu nesmeroval

k odopretiu súdnej ochrany sťažovateľa v predmetnej veci a ako celok je napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné.

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že vo veci nerozhodovali príslušné územné

finančné orgány, ústavný súd z odvolania sťažovateľa podaného proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 18. júna 2008, ako aj z označeného rozsudku krajského súdu zistil,

že túto skutočnosť sťažovateľ nenapadol ani v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu.

Najvyšší súd sa z tohto dôvodu v rámci odvolacieho konania nemal právny dôvod zaoberať

touto námietkou sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom

prípade absentuje príčinná súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

a sťažovateľom uplatnenou námietkou.

Vo vzťahu k ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že toto

ustanovenie nie je priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, pretože jeho obsahom nie je

základné právo alebo sloboda, ale ústavná direktíva adresovaná predovšetkým orgánom

v normotvornej činnosti všetkých stupňov (, ).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť odmietol na jej predbežnom

prerokovaní podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009