Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 476/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. ,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3

a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2,

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. januára 2017

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. marca 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2017

doručená sťažnosť , , t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 a 2, , a 5, a 2, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie okresného súdu“) a jeho uznesením z 27. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“)

a jeho uznesením zo 7. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného

prerokovania sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 20. januára 2017 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. apríla 2017 ako odvolacieho súdu právoplatne uznaný za vinného

zo spáchania zločinu lúpeže podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku okresného súdu z 20. januára 2017

podal 25. januára 2017 okresnému súdu námietky proti zápisniciam z hlavného

pojednávania uskutočneného prvostupňovým súdom 10. novembra 2016 a 15. decembra

2016. Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 27. januára 2017 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) námietky sťažovateľa zamietol. Proti označenému uzneseniu

okresného súdu z 27. januára 2017 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd

napadnutým uznesením sp. zn. zo 7. marca 2017 zamietol ako nedôvodnú

podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (v podstate) namieta,

že k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv došlo tým, že zákonná sudkyňa

v napadnutom konaní okresného súdu vykonávala výsluch svedkov na hlavnom

pojednávaní 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016 (podľa sťažovateľa) v rozpore so

zákonom, keďže svedkov nútila k výpovedi pod hrozbou trestného stíhania, resp. uloženia

vysokých pokút, a zároveň im kládla kapciózne a sugestívne otázky, pričom ich výpovede

protokolovala do zápisnice v znení rozpornom s tým, čo v skutočnosti vypovedali.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd v napadnutom konaní nevyhovel jeho žiadosti „o

vyhotovenie prepisu zvukového záznamu“ z hlavného pojednávania, na ktorom sú

zaznamenané výpovede svedkov vypočutých okresným súdom 10. novembra 2016 a 15.

decembra 2016.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods.

3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2,

a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj konaniami, ktoré

ich vydaniu predchádzali, a zároveň priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže (resp. mohol) domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, pričom zároveň túto možnosť aj využil, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

V posudzovanej veci okresný súd napadnutým uznesením podľa § 60 ods. 1

zamietol námietky sťažovateľa proti zápisnici z hlavného pojednávania

z 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016. Podľa druhej vety

proti uzneseniu vydanému podľa označeného zákonného ustanovenia je prípustná sťažnosť.

Z uvedených skutočností vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mal

sťažovateľ možnosť podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a povinný

rozhodnúť krajský súd (čo aj svojím napadnutým uznesením urobil). Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu tak

za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, keďže tieto

podliehali a boli podrobené prieskumnej právomoci krajského súdu rozhodujúceho

o podanej sťažnosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

Sťažovateľ v posudzovanej veci tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského

súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, došlo (okrem iného) k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

garantovaného v poukazuje na skutočnosť, že toto ustanovenie

je aplikovateľné len na prípady, keď bola fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na

svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, zatiaľ čo v prípade sťažovateľa

celkom zjavne malo ísť o zásah do jeho práv vykonaných prostredníctvom všeobecného

súdu (v tejto časti krajského súdu, pozn.), ktorý nie je orgánom verejnej správy. Ústavný

súd preto v okolnostiach posudzovanej veci považuje námietku porušenia základného práva

sťažovateľa podľa postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou, ako aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že označený článok dohovoru je z vecného

hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach aplikovateľný v zásade len na rozhodovanie

vo veci samej a nevzťahuje sa na konania, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o vine

a treste, resp. o „oprávnenosti trestného obvinenia“ (m. m. ,

, ). Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že kritériom

aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá

v trestných veciach zásadne nepresahuje právoplatné rozhodnutie o vine a treste.

Pokiaľ ide o rozhodnutia procesnej povahy, kam možno zaradiť aj rozhodovanie

o námietkach obvineného proti zneniu zápisnice spísanej o úkone trestného konania podľa

, je dohovoru „vo svojej trestnej časti“ zásadne

neaplikovateľný, pretože v takom prípade nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti trestného

obvinenia“. Ústavný súd preto aj námietku porušenia práva garantovaného v čl. 6 ods. 1

dohovoru vznesenú sťažovateľom v jeho sťažnosti považoval za zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd z dôvodu, že na vec sťažovateľa sú ustanovenia

a dohovoru ratione materiae neaplikovateľné,

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,

čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12

ods. 1 a 2, a

Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje

(v podstate) tým, že

a) samosudkyňa v napadnutom konaní okresného súdu vykonávala výsluch svedkov

na hlavnom pojednávaní 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016 v rozpore so zákonom,

keďže (podľa sťažovateľa) svedkov nútila k výpovedi pod hrozbou trestného stíhania, resp.

hrozbou uloženia vysokých pokút a kládla im kapciózne a sugestívne otázky, pričom ich

výpovede protokolovala do zápisnice v znení rozpornom s tým, čo v skutočnosti

vypovedali, a krajský súd svojím napadnutým uznesením sťažovateľom tvrdenú

nezákonnosť nenapravil,

b) krajský súd v napadnutom konaní nevyhovel žiadosti sťažovateľa „o vyhotovenie

prepisu zvukového záznamu“ z hlavného pojednávania, na ktorom sú zaznamenané

výpovede svedkov vypočutých okresným súdom 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016.

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným námietkam v prvom rade

pripomína, že v prípadoch, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, vo svojej judikatúre opakovane

zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci

ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno v konaní pred

ústavným súdom namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli

odstránené v jeho predchádzajúcom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť

porušenie práv a slobôd označených v (, m. m.

tiež , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou poukazuje tiež na

skutočnosť, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, napriek skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľa nesmeruje

proti konečnému rozhodnutiu súdu v jeho veci (t. j. voči rozhodnutiu o vine a treste),

ústavný súd, uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu (a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal) z hľadiska jeho

ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľom označenými

základnými právami podľa . Zároveň ústavný súd, uplatňujúc materiálny prístup

k ochrane ústavnosti [napriek v časti II.1 tohto uznesenia konštatovanému nedostatku

právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu (a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal)], pri posudzovaní

namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa napadnutým uznesením

a napadnutým postupom krajského súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 27. januára 2017, ako aj postup okresného súdu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, keďže označené rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté uznesenie

krajského súdu tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok

(m. m. , , ).

Okresný súd v napadnutom uznesení z 27. januára 2017 zamietnutie námietok

sťažovateľa proti zápisniciam z hlavného pojednávania z 10. novembra 2016

a 15. decembra 2016 odôvodnil (v podstate) takto:

«Po oboznámení sa s námietkami obžalovaného, zápisnicami z hlavného

pojednávania zo dňa 10. 11. 2016 a 15. 12. 2016, ako aj s podstatným obsahom spisového

materiálu, samosudkyňa dospela k záveru, že tieto boli vyhotovené plne v súlade

s priebehom hlavného pojednávania, rešpektujúc ustanovenie a boli

zaznamenávaná v súlade s protokoláciou samosudkyňou. Samosudkyňa po otvorení

hlavného pojednávania rozhodla opatrením, že zápisnica z hlavného pojednávania sa

vyhotoví diktovaním samosudkyňou. Uvedené neznamená, že sa prediktuvávajú prednesy

osôb doslovne, ale len podstatný obsah ich prednesu. Obžalovaný bol prítomný na obidvoch

hlavných pojednávaniach, v prípade hlavného pojednávania dňa 10. 11. 2016 nenamietal

znenie zápisnice, a to ani ihneď, ako mu bola zápisnica dňa 15. 11. 2016 doručená, je preto

zaujímavé, že tak učinil až po tom, ako bol dňa 20. 01. 2017 vyhlásený rozsudok, ktorým bol

uznaný vinným za skutok, ktorý sa mu obžalobou kládol za vinu. Vzhľadom na uvedený

časový odstup dva a pol mesiaca od konania hlavného pojednávania v spojení s vyhlásením

odsudzujúceho rozsudku to možno považovať za spôsob obhajoby obžalovaného. Čo sa týka

zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 15. 12. 2016, obžalovaný po skončení výsluchu

svedka síce uviedol, že „táto výpoveď na súde bola vykonávaná na

základe kapcióznych a sugestívnych otázok, ktorá je zaznamenávaná, na ktoré otázky ani

neodpovedal, Vy ste odpovedali namiesto svedka“, avšak ihneď po prednesenej námietke

samosudkyňa vyzvala obžalovaného, aby uviedol, na ktorú konkrétnu otázku mala

odpovedať za svedka, na čo obžalovaný odpovedal „ ja si presne nepamätám, ktorá to bola

otázka a odpoveď, ja nemám výhrady voči súdu, ani voči vedeniu tohto pojednávania, nech

sa výpoveď svedka stotožní s nahrávkou“. Rovnako boli vyzvaní prokurátor, obhajca aby sa

vyjadrili k spôsobu protokolácie samosudkyňou, načo zhodne uviedli, že nemajú námietky

proti zneniu zápisnice, všetko protokolované tak, ako bolo povedané, či už zo strany

obžalovaného alebo svedkov a nepostrehli, že by samosudkyňa odpovedala namiesto

svedka. Rovnako svedok uviedol na otázku samosudkyne, že nemá námietky

k protokolácii jeho výpovede, výpoveď' bola protokolovaná tak, ako odznela a samosudkyňa

za neho neodpovedala. Ďalej je potrebné uviesť, že samosudkyňa zodpovedá aj za

zrozumiteľnosť zápisnice. Pri odstraňovaní rozporov vo výpovediach svedka . ktorý

ako osoba nielen že neznalá práva, ale aj ako osoba na pokraji spoločnosti, ktorý sa pretĺka

žobraním a ktorého sa obžalovaný vehementne snažil vykresľovať ako degradovaného

alkoholika, bolo potrebné svedkovi vysvetliť, čo znamená odstraňovanie rozporov v zmysle

a v tejto súvislosti mu samozrejme bola položená aj otázka,

či v prípravnom konaní vypovedal pravdu, čo svedok potvrdil, a preto je to takýmto

spôsobom aj zaprotokolované v zápisnici z hlavného pojednávania, aby to bolo zrejmé

a zrozumiteľné aj pre, ako to nazval obžalovaný „ostatný súd, ktorý bude vo veci konať

a rozhodovať“. To, že svedkovia a znalci nevypovedali podľa predstáv obžalovaného

neznamená, že súd poruší ust. o vyhotovovaní zápisnice z hlavného

pojednávania a bude „prekrúcať“ výpovede svedkov a znalcov tak, ako by si to

predstavoval obžalovaný. Súd naozaj nemá potrebu znižovať sa k nezákonnej protokolácii

výpovedí či už obžalovaného alebo svedkov a znalcov, ktorí boli v tejto trestnej veci

vypočutí na hlavnom pojednávaní. Súd je viazaný iba zákonom a rozhoduje výlučne na

základe zákona a dôkazov, ktoré boli zadovážené v súlade so zákonom. Taktiež je potrebné

uviesť, že sťažnosť obsahuje iba všeobecné námietky obžalovaného voči zápisniciam

z hlavného pojednávania, vo všeobecnosti vyslovuje nespokojnosť s obsahom zápisníc, ale

bez náležitej konkretizácie, t. j. čo konkrétne v zápisnici nezodpovedá obsahu a priebehu

hlavného pojednávanie. Jedná sa iba „želania“ obžalovaného, ako by si predstavoval, že

svedkovia a znalci mali odpovedať. K uvedenému je možné iba konštatovať, že súd plne

rešpektoval príslušné ustanovenia o tvorbe zápisnice z hlavného

pojednávania, kedy samosudkyňa v zmysle vyhláseného opatrenia podľa

diktovala podstatný obsah prednesov osôb prítomných na predmetných hlavných

pojednávaniach. Viacej preto nepovažuje samosudkyňa za potrebné sa k námietke

obžalovaného vyjadrovať.

Čo ale považuje za potrebné uviesť je to, že akokoľvek sa obžalovaný snaží budiť

dojem znalého v právnych predpisoch a rozhodnutiach súdov a to siahodlhými citáciami

odôvodnení rôznych či už tuzemských alebo cudzozemských rozhodnutí súdov, nepostrehol

rozdiel medzi ust. a ust. , podľa ktorého „Hlavné

pojednávanie a verejné zasadnutie v rozsahu, v ktorom sa na verejnom zasadnutí vykonáva

dokazovanie sa zaznamenáva aj s využitím technického zariadenia určeného na

zaznamenávanie zvuku“. Ako už bolo uvedené, na začiatku každého hlavného pojednávania

bolo vyhlásené opatrenie, že zápisnica sa vyhotoví diktovaním samosudkyňou. To znamená,

že zápisnica nebola vyhotovovaná iným záznamovým zariadením. Podstatný rozdiel medzi

uvedenými zákonnými ustanoveniami spočíva vtom, že v prípade, že ak je zápisnica

vyhotovená použitím iného vhodného záznamového zariadenia, výpovede obžalovaného,

svedkov, znalcov a iných osôb sa zaznamenávajú v úplnom znení. Ak to nariadi predseda

senátu, záznam získaný použitím iného vhodného záznamového zariadenia sa bezodkladne

prepíše do obyčajného písma a pripojí sa k súčasti zápisnice vyhotovovanej počas

vykonávaného úkonu. V danom prípade však zápisnice boli na základe opatrenia

samosudkyne vyhotovované diktovaním samosudkyňou a nie iným záznamovým zariadením,

ktorého záznam by bolo potrebné prepísať v zmysle . Doslovný preklad

zvukového záznamu z hlavného pojednávania vyhotoveného podľa

sa nevyhotovuje, keďže o hlavnom pojednávaní existuje zápisnica vyhotovená diktovaním

samosudkyňou, o čom už bol obžalovaný upovedomený dňa 11. 01. 2017.

S poukazom na tieto dôvody samosudkyňa námietky obžalovaného proti zápisniciam

z hlavného pojednávania zo dňa 10. 11. 2016 a dňa 15. 12. 2016 vyhodnotila ako

nedôvodné a tieto zamietla.»

Krajský súd napadnuté uznesenie, ktorým ako nedôvodnú zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 27. januára 2017, odôvodnil najmä takto:

„Krajský súd z predloženého spisového materiálu zistil, že obžalovaný okrem

písomne podaných námietok z 25. 1. 2017 spôsob protokolovania (diktovania) zápisnice

namietal aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15. 12. 2016. V tejto súvislosti

samosudkyňa vyzvala intervenujúceho prokurátora okresnej prokuratúry, ako aj obhajkyňu

obžalovaného, aby sa vyjadrili k tomu, či sama odpovedala na otázky, ktoré kládla svedkovi

. Prokurátor, ako i obhajkyňa odpovedali negatívne s tým,

že zápisnica bola samosudkyňou diktovaná v tom zmysle, v akom vypovedal vypočúvaný

svedok. Obžalovaný na výzvu samosudkyne nevedel označiť otázku, na ktorú mala reagovať

v rozpore s vyjadrením svedka. Zároveň uviedol, že nemá výhrady voči súdu ani voči

vedeniu hlavného pojednávania. Svedok na dotaz samosudkyne uviedol, že

všetky jeho odpovede v rámci vykonávaného výsluchu boli do zápisnice z hlavného

pojednávania diktované v reálnom znení. Krajský súd nesprávny postup nezistil ani pri

porovnaní diktovanej zápisnice s vyhotoveným zvukovým záznamom. Z tohto dôvodu

námietky obžalovaného, ktoré sa týkali vedenia hlavného pojednávania pri diktovaní

zápisnice dňa 10. 11. 2016 a 15. 12. 2016 vyhodnotil ako neopodstatnené. Záverom tejto

časti krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že obžalovaný podanými námietkami

nemôže prezentovať svoju obhajobu v trestnom stíhaní. Obhajoba obžalovaného je obsahom

podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa a o tomto rozhodne krajský súd

v odvolacom konaní. Podanými námietkami preto nie je možné spochybňovať uznanú vinu

uvedenú v neprávoplatnom rozsudku okresného súdu, resp. porušenia práv na obhajobu

v trestnom stíhaní.

Krajský súd zo spisového materiálu ďalej zistil, že dňa 7. 2. 2017 bol do informačnej

kancelárie Okresného súdu Žilina predložený protokol o vyhotovení a odovzdaní kópie

zvukového záznamu a prepisu záznamu z pojednávania na vyhotovenie kópie zvukového

záznamu z hlavného pojednávania, o ktoré požiadal obžalovaný. Kópia zvukového záznamu

bola zo strany okresného súdu obžalovanému odovzdaná. Preto aj v tejto časti krajský súd

jeho argumenty uvedené v sťažnosti považoval za neopodstatnené.

V súvislosti s ustanovením okresný súd správne uzavrel, že pri

diktovaní zápisnice samosudkyňou a vyhotovení zvukového záznamu hlavného pojednávania

podľa nie je potrebné zvukový záznam prepísať do obyčajného písma. Takéto

tvrdenie je odôvodnené skutočnosťou, že zápisnica o úkone (hlavného pojednávania) bola

vyhotovená diktovaním ( ) a nebola vyhotovená použitím iného vhodného

záznamového zariadenia podľa Okresný súd pri vyhotovovaní zápisnice

preto postupoval procesne správnym spôsobom.

V neuvedených podrobnostiach krajský súd v celom rozsahu odkazuje na dôvody

napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil a tieto si aj

osvojil.“

Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh (vrátane sťažovateľom predloženého zvukového

záznamu z hlavného pojednávania okresného súdu konaného 10. novembra 2016

a 15. decembra 2016, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského

súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený, svojvoľný alebo arbitrárny. Krajský súd, rozhodujúc o sťažnosti sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu predmetnú vec

komplexne posúdil, dal náležitú odpoveď na všetky relevantné právne aj skutkové otázky

a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo považoval napadnuté uznesenie

okresného súdu za zákonné a vecne správne.

Reagujúc na podstatu námietok sťažovateľa obsiahnutých v jeho sťažnosti, ústavný

súd uvádza, že zo sťažovateľom predloženého zvukového záznamu z hlavného

pojednávania okresného súdu z 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016 nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali opodstatnenosť výhrad sťažovateľa. Ústavný súd

konštatuje, že zákonná sudkyňa pri výsluchu svedkov a protokolácii ich výpovedí

do zápisnice na označených pojednávaniach postupovala v súlade s príslušnými

ustanoveniami a sťažovateľovi umožnila plnú realizáciu jeho

procesných práv (vrátane práva namietať konkrétnu otázku položenú svedkovi pri jeho

výsluchu podľa , pozn.). Poučenie svedka o jeho

procesných právach a povinnostiach v trestnom konaní (aj o povinnosti vypovedať, o práve

odoprieť výpoveď len zo zákonom ustanovených dôvodov, o trestnoprávnych následkoch

krivej výpovede, o možnosti uloženia poriadkovej pokuty) nemožno považovať

za „zastrašovanie“ tak, ako to uvádza sťažovateľ, ale za procesný postup súdu ustanovený

(predpísaný) zákonom (). Vychádzajúc z obsahu predmetného

zvukového záznamu z hlavného pojednávania, ústavný súd ďalej konštatuje, že skutkové

okolnosti, z ktorých okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali vo svojich napadnutých

rozhodnutiach (ktorých podstatné časti sú už citované, pozn.), zodpovedajú skutočnému

priebehu hlavného pojednávania, pričom označené všeobecné súdy z nich vyvodili právne

závery, o ústavnej udržateľnosti ktorých niet relevantného dôvodu pochybovať.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ktorého porušenie sťažovateľ

predovšetkým namieta, nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, resp. strany trestného konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný

súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov a vyslovovať

porušenie základných práv (m. m. napr. , ). V posudzovanej veci

pritom ústavný súd opätovne poukazuje na to, že preskúmaním sťažnosti a jej príloh nezistil

v kontexte sťažovateľom vznesených výhrad existenciu žiadnej skutočnosti spôsobilej

spochybniť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu (resp. postupu

okresného súdu v jeho napadnutom konaní, pozn.).

Na základe uvedeného ústavný súd z dôvodu, že napadnuté uznesenie krajského

súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nevykazujú také ústavne relevantné

nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu

porušenia označených základných práv sťažovateľa, sťažnosť sťažovateľa na predbežnom

prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V tomto uznesení konštatované dôvody

neprijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie sú totiž vzhľadom na podstatu námietok

sťažovateľa takej povahy, že by ich nebolo možné odstrániť ani potom, ak by ústavný súd

ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu. Ustanovenie právneho

zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné a ani hospodárne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017