Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 476/2017
PDF · 277.23 KB
No categories available
II. ÚS 476/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, t. č. ,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 36 T 101/2016 a jeho uznesením z 27. januára 2017
a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 31/2017 a jeho
uznesením zo 7. marca 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2017
doručená sťažnosť , , t. č.
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1
ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 T 101/2016 (ďalej aj „napadnuté
konanie okresného súdu“) a jeho uznesením z 27. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 31/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“)
a jeho uznesením zo 7. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného
prerokovania sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
36 T 101/2016 z 20. januára 2017 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
1 To 34/2017 z 11. apríla 2017 ako odvolacieho súdu právoplatne uznaný za vinného
zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Sťažovateľ po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku okresného súdu z 20. januára 2017
podal 25. januára 2017 okresnému súdu námietky proti zápisniciam z hlavného
pojednávania uskutočneného prvostupňovým súdom 10. novembra 2016 a 15. decembra
2016. Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 36 T 101/2016 z 27. januára 2017 podľa
§ 60 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) námietky sťažovateľa zamietol. Proti označenému uzneseniu
okresného súdu z 27. januára 2017 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd
napadnutým uznesením sp. zn. 1 Tos 31/2017 zo 7. marca 2017 zamietol ako nedôvodnú
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (v podstate) namieta,
že k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv došlo tým, že zákonná sudkyňa
v napadnutom konaní okresného súdu vykonávala výsluch svedkov na hlavnom
pojednávaní 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016 (podľa sťažovateľa) v rozpore so
zákonom, keďže svedkov nútila k výpovedi pod hrozbou trestného stíhania, resp. uloženia
vysokých pokút, a zároveň im kládla kapciózne a sugestívne otázky, pričom ich výpovede
protokolovala do zápisnice v znení rozpornom s tým, čo v skutočnosti vypovedali.
Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd v napadnutom konaní nevyhovel jeho žiadosti „o
vyhotovenie prepisu zvukového záznamu“ z hlavného pojednávania, na ktorom sú
zaznamenané výpovede svedkov vypočutých okresným súdom 10. novembra 2016 a 15.
decembra 2016.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods.
3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj konaniami, ktoré
ich vydaniu predchádzali, a zároveň priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže (resp. mohol) domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, pričom zároveň túto možnosť aj využil, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m.
V posudzovanej veci okresný súd napadnutým uznesením podľa § 60 ods. 1
Trestného poriadku zamietol námietky sťažovateľa proti zápisnici z hlavného pojednávania
z 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016. Podľa druhej vety § 60 ods. 1 Trestného zákona
proti uzneseniu vydanému podľa označeného zákonného ustanovenia je prípustná sťažnosť.
Z uvedených skutočností vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mal
sťažovateľ možnosť podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a povinný
rozhodnúť krajský súd (čo aj svojím napadnutým uznesením urobil). Právomoc krajského
súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu tak
za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, keďže tieto
podliehali a boli podrobené prieskumnej právomoci krajského súdu rozhodujúceho
o podanej sťažnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal
Sťažovateľ v posudzovanej veci tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského
súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, došlo (okrem iného) k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa
garantovaného v čl. 46 ods. 2 ústavy poukazuje na skutočnosť, že toto ustanovenie ústavy
je aplikovateľné len na prípady, keď bola fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na
svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, zatiaľ čo v prípade sťažovateľa
celkom zjavne malo ísť o zásah do jeho práv vykonaných prostredníctvom všeobecného
súdu (v tejto časti krajského súdu, pozn.), ktorý nie je orgánom verejnej správy. Ústavný
súd preto v okolnostiach posudzovanej veci považuje námietku porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým uznesením za zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou, ako aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že označený článok dohovoru je z vecného
hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach aplikovateľný v zásade len na rozhodovanie
vo veci samej a nevzťahuje sa na konania, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o vine
a treste, resp. o „oprávnenosti trestného obvinenia“ (m. m. III. ÚS 548/2011,
II. ÚS 441/2012, III. ÚS 360/2013). Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že kritériom
aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá
v trestných veciach zásadne nepresahuje právoplatné rozhodnutie o vine a treste.
Pokiaľ ide o rozhodnutia procesnej povahy, kam možno zaradiť aj rozhodovanie
o námietkach obvineného proti zneniu zápisnice spísanej o úkone trestného konania podľa
§ 60 ods. 1 Trestného poriadku, je čl. 6 dohovoru „vo svojej trestnej časti“ zásadne
neaplikovateľný, pretože v takom prípade nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti trestného
obvinenia“. Ústavný súd preto aj námietku porušenia práva garantovaného v čl. 6 ods. 1
dohovoru vznesenú sťažovateľom v jeho sťažnosti považoval za zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedeného ústavný súd z dôvodu, že na vec sťažovateľa sú ustanovenia
čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ratione materiae neaplikovateľné,
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12
ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje
(v podstate) tým, že
a) samosudkyňa v napadnutom konaní okresného súdu vykonávala výsluch svedkov
na hlavnom pojednávaní 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016 v rozpore so zákonom,
keďže (podľa sťažovateľa) svedkov nútila k výpovedi pod hrozbou trestného stíhania, resp.
hrozbou uloženia vysokých pokút a kládla im kapciózne a sugestívne otázky, pričom ich
výpovede protokolovala do zápisnice v znení rozpornom s tým, čo v skutočnosti
vypovedali, a krajský súd svojím napadnutým uznesením sťažovateľom tvrdenú
nezákonnosť nenapravil,
b) krajský súd v napadnutom konaní nevyhovel žiadosti sťažovateľa „o vyhotovenie
prepisu zvukového záznamu“ z hlavného pojednávania, na ktorom sú zaznamenané
výpovede svedkov vypočutých okresným súdom 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016.
Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným námietkam v prvom rade
pripomína, že v prípadoch, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, vo svojej judikatúre opakovane
zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci
ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom
konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať
jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.
Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno v konaní pred
ústavným súdom namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli
odstránené v jeho predchádzajúcom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť
porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m.
tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou poukazuje tiež na
skutočnosť, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, napriek skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľa nesmeruje
proti konečnému rozhodnutiu súdu v jeho veci (t. j. voči rozhodnutiu o vine a treste),
ústavný súd, uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu (a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal) z hľadiska jeho
ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľom označenými
základnými právami podľa ústavy. Zároveň ústavný súd, uplatňujúc materiálny prístup
k ochrane ústavnosti [napriek v časti II.1 tohto uznesenia konštatovanému nedostatku
právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu (a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal)], pri posudzovaní
namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa napadnutým uznesením
a napadnutým postupom krajského súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia okresného súdu
sp. zn. 36 T 101/2016 z 27. januára 2017, ako aj postup okresného súdu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, keďže označené rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté uznesenie
krajského súdu tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
Okresný súd v napadnutom uznesení z 27. januára 2017 zamietnutie námietok
sťažovateľa proti zápisniciam z hlavného pojednávania z 10. novembra 2016
a 15. decembra 2016 odôvodnil (v podstate) takto:
«Po oboznámení sa s námietkami obžalovaného, zápisnicami z hlavného
pojednávania zo dňa 10. 11. 2016 a 15. 12. 2016, ako aj s podstatným obsahom spisového
materiálu, samosudkyňa dospela k záveru, že tieto boli vyhotovené plne v súlade
s priebehom hlavného pojednávania, rešpektujúc ustanovenie § 58 ods. 1 Tr. por. a boli
zaznamenávaná v súlade s protokoláciou samosudkyňou. Samosudkyňa po otvorení
hlavného pojednávania rozhodla opatrením, že zápisnica z hlavného pojednávania sa
vyhotoví diktovaním samosudkyňou. Uvedené neznamená, že sa prediktuvávajú prednesy
osôb doslovne, ale len podstatný obsah ich prednesu. Obžalovaný bol prítomný na obidvoch
hlavných pojednávaniach, v prípade hlavného pojednávania dňa 10. 11. 2016 nenamietal
znenie zápisnice, a to ani ihneď, ako mu bola zápisnica dňa 15. 11. 2016 doručená, je preto
zaujímavé, že tak učinil až po tom, ako bol dňa 20. 01. 2017 vyhlásený rozsudok, ktorým bol
uznaný vinným za skutok, ktorý sa mu obžalobou kládol za vinu. Vzhľadom na uvedený
časový odstup dva a pol mesiaca od konania hlavného pojednávania v spojení s vyhlásením
odsudzujúceho rozsudku to možno považovať za spôsob obhajoby obžalovaného. Čo sa týka
zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 15. 12. 2016, obžalovaný po skončení výsluchu
svedka síce uviedol, že „táto výpoveď na súde bola vykonávaná na
základe kapcióznych a sugestívnych otázok, ktorá je zaznamenávaná, na ktoré otázky ani
neodpovedal, Vy ste odpovedali namiesto svedka“, avšak ihneď po prednesenej námietke
samosudkyňa vyzvala obžalovaného, aby uviedol, na ktorú konkrétnu otázku mala
odpovedať za svedka, na čo obžalovaný odpovedal „ ja si presne nepamätám, ktorá to bola
otázka a odpoveď, ja nemám výhrady voči súdu, ani voči vedeniu tohto pojednávania, nech
sa výpoveď svedka stotožní s nahrávkou“. Rovnako boli vyzvaní prokurátor, obhajca aby sa
vyjadrili k spôsobu protokolácie samosudkyňou, načo zhodne uviedli, že nemajú námietky
proti zneniu zápisnice, všetko protokolované tak, ako bolo povedané, či už zo strany
obžalovaného alebo svedkov a nepostrehli, že by samosudkyňa odpovedala namiesto
svedka. Rovnako svedok uviedol na otázku samosudkyne, že nemá námietky
k protokolácii jeho výpovede, výpoveď' bola protokolovaná tak, ako odznela a samosudkyňa
za neho neodpovedala. Ďalej je potrebné uviesť, že samosudkyňa zodpovedá aj za
zrozumiteľnosť zápisnice. Pri odstraňovaní rozporov vo výpovediach svedka . ktorý
ako osoba nielen že neznalá práva, ale aj ako osoba na pokraji spoločnosti, ktorý sa pretĺka
žobraním a ktorého sa obžalovaný vehementne snažil vykresľovať ako degradovaného
alkoholika, bolo potrebné svedkovi vysvetliť, čo znamená odstraňovanie rozporov v zmysle
Trestného poriadku a v tejto súvislosti mu samozrejme bola položená aj otázka,
či v prípravnom konaní vypovedal pravdu, čo svedok potvrdil, a preto je to takýmto
spôsobom aj zaprotokolované v zápisnici z hlavného pojednávania, aby to bolo zrejmé
a zrozumiteľné aj pre, ako to nazval obžalovaný „ostatný súd, ktorý bude vo veci konať
a rozhodovať“. To, že svedkovia a znalci nevypovedali podľa predstáv obžalovaného
neznamená, že súd poruší ust. Trestného poriadku o vyhotovovaní zápisnice z hlavného
pojednávania a bude „prekrúcať“ výpovede svedkov a znalcov tak, ako by si to
predstavoval obžalovaný. Súd naozaj nemá potrebu znižovať sa k nezákonnej protokolácii
výpovedí či už obžalovaného alebo svedkov a znalcov, ktorí boli v tejto trestnej veci
vypočutí na hlavnom pojednávaní. Súd je viazaný iba zákonom a rozhoduje výlučne na
základe zákona a dôkazov, ktoré boli zadovážené v súlade so zákonom. Taktiež je potrebné
uviesť, že sťažnosť obsahuje iba všeobecné námietky obžalovaného voči zápisniciam
z hlavného pojednávania, vo všeobecnosti vyslovuje nespokojnosť s obsahom zápisníc, ale
bez náležitej konkretizácie, t. j. čo konkrétne v zápisnici nezodpovedá obsahu a priebehu
hlavného pojednávanie. Jedná sa iba „želania“ obžalovaného, ako by si predstavoval, že
svedkovia a znalci mali odpovedať. K uvedenému je možné iba konštatovať, že súd plne
rešpektoval príslušné ustanovenia Trestného poriadku o tvorbe zápisnice z hlavného
pojednávania, kedy samosudkyňa v zmysle vyhláseného opatrenia podľa § 58 ods. 3 Tr. por.
diktovala podstatný obsah prednesov osôb prítomných na predmetných hlavných
pojednávaniach. Viacej preto nepovažuje samosudkyňa za potrebné sa k námietke
obžalovaného vyjadrovať.
Čo ale považuje za potrebné uviesť je to, že akokoľvek sa obžalovaný snaží budiť
dojem znalého v právnych predpisoch a rozhodnutiach súdov a to siahodlhými citáciami
odôvodnení rôznych či už tuzemských alebo cudzozemských rozhodnutí súdov, nepostrehol
rozdiel medzi ust. § 58 ods. 3 Tr. por. a ust. § 61a Tr. por., podľa ktorého „Hlavné
pojednávanie a verejné zasadnutie v rozsahu, v ktorom sa na verejnom zasadnutí vykonáva
dokazovanie sa zaznamenáva aj s využitím technického zariadenia určeného na
zaznamenávanie zvuku“. Ako už bolo uvedené, na začiatku každého hlavného pojednávania
bolo vyhlásené opatrenie, že zápisnica sa vyhotoví diktovaním samosudkyňou. To znamená,
že zápisnica nebola vyhotovovaná iným záznamovým zariadením. Podstatný rozdiel medzi
uvedenými zákonnými ustanoveniami spočíva vtom, že v prípade, že ak je zápisnica
vyhotovená použitím iného vhodného záznamového zariadenia, výpovede obžalovaného,
svedkov, znalcov a iných osôb sa zaznamenávajú v úplnom znení. Ak to nariadi predseda
senátu, záznam získaný použitím iného vhodného záznamového zariadenia sa bezodkladne
prepíše do obyčajného písma a pripojí sa k súčasti zápisnice vyhotovovanej počas
vykonávaného úkonu. V danom prípade však zápisnice boli na základe opatrenia
samosudkyne vyhotovované diktovaním samosudkyňou a nie iným záznamovým zariadením,
ktorého záznam by bolo potrebné prepísať v zmysle § 58 ods. 6 Tr. por.. Doslovný preklad
zvukového záznamu z hlavného pojednávania vyhotoveného podľa § 61a Tr. por.
sa nevyhotovuje, keďže o hlavnom pojednávaní existuje zápisnica vyhotovená diktovaním
samosudkyňou, o čom už bol obžalovaný upovedomený dňa 11. 01. 2017.
S poukazom na tieto dôvody samosudkyňa námietky obžalovaného proti zápisniciam
z hlavného pojednávania zo dňa 10. 11. 2016 a dňa 15. 12. 2016 vyhodnotila ako
nedôvodné a tieto zamietla.»
Krajský súd napadnuté uznesenie, ktorým ako nedôvodnú zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 27. januára 2017, odôvodnil najmä takto:
„Krajský súd z predloženého spisového materiálu zistil, že obžalovaný okrem
písomne podaných námietok z 25. 1. 2017 spôsob protokolovania (diktovania) zápisnice
namietal aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15. 12. 2016. V tejto súvislosti
samosudkyňa vyzvala intervenujúceho prokurátora okresnej prokuratúry, ako aj obhajkyňu
obžalovaného, aby sa vyjadrili k tomu, či sama odpovedala na otázky, ktoré kládla svedkovi
. Prokurátor, ako i obhajkyňa odpovedali negatívne s tým,
že zápisnica bola samosudkyňou diktovaná v tom zmysle, v akom vypovedal vypočúvaný
svedok. Obžalovaný na výzvu samosudkyne nevedel označiť otázku, na ktorú mala reagovať
v rozpore s vyjadrením svedka. Zároveň uviedol, že nemá výhrady voči súdu ani voči
vedeniu hlavného pojednávania. Svedok na dotaz samosudkyne uviedol, že
všetky jeho odpovede v rámci vykonávaného výsluchu boli do zápisnice z hlavného
pojednávania diktované v reálnom znení. Krajský súd nesprávny postup nezistil ani pri
porovnaní diktovanej zápisnice s vyhotoveným zvukovým záznamom. Z tohto dôvodu
námietky obžalovaného, ktoré sa týkali vedenia hlavného pojednávania pri diktovaní
zápisnice dňa 10. 11. 2016 a 15. 12. 2016 vyhodnotil ako neopodstatnené. Záverom tejto
časti krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že obžalovaný podanými námietkami
nemôže prezentovať svoju obhajobu v trestnom stíhaní. Obhajoba obžalovaného je obsahom
podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa a o tomto rozhodne krajský súd
v odvolacom konaní. Podanými námietkami preto nie je možné spochybňovať uznanú vinu
uvedenú v neprávoplatnom rozsudku okresného súdu, resp. porušenia práv na obhajobu
v trestnom stíhaní.
Krajský súd zo spisového materiálu ďalej zistil, že dňa 7. 2. 2017 bol do informačnej
kancelárie Okresného súdu Žilina predložený protokol o vyhotovení a odovzdaní kópie
zvukového záznamu a prepisu záznamu z pojednávania na vyhotovenie kópie zvukového
záznamu z hlavného pojednávania, o ktoré požiadal obžalovaný. Kópia zvukového záznamu
bola zo strany okresného súdu obžalovanému odovzdaná. Preto aj v tejto časti krajský súd
jeho argumenty uvedené v sťažnosti považoval za neopodstatnené.
V súvislosti s ustanovením § 58 ods. 3 Tr. por. okresný súd správne uzavrel, že pri
diktovaní zápisnice samosudkyňou a vyhotovení zvukového záznamu hlavného pojednávania
podľa § 61a Tr. por. nie je potrebné zvukový záznam prepísať do obyčajného písma. Takéto
tvrdenie je odôvodnené skutočnosťou, že zápisnica o úkone (hlavného pojednávania) bola
vyhotovená diktovaním (§ 58 ods. 4 Tr. por.) a nebola vyhotovená použitím iného vhodného
záznamového zariadenia podľa § 58 ods. 5 Tr. por. Okresný súd pri vyhotovovaní zápisnice
preto postupoval procesne správnym spôsobom.
V neuvedených podrobnostiach krajský súd v celom rozsahu odkazuje na dôvody
napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil a tieto si aj
osvojil.“
Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh (vrátane sťažovateľom predloženého zvukového
záznamu z hlavného pojednávania okresného súdu konaného 10. novembra 2016
a 15. decembra 2016, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského
súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený, svojvoľný alebo arbitrárny. Krajský súd, rozhodujúc o sťažnosti sťažovateľa
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu predmetnú vec
komplexne posúdil, dal náležitú odpoveď na všetky relevantné právne aj skutkové otázky
a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo považoval napadnuté uznesenie
okresného súdu za zákonné a vecne správne.
Reagujúc na podstatu námietok sťažovateľa obsiahnutých v jeho sťažnosti, ústavný
súd uvádza, že zo sťažovateľom predloženého zvukového záznamu z hlavného
pojednávania okresného súdu z 10. novembra 2016 a 15. decembra 2016 nevyplývajú
žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali opodstatnenosť výhrad sťažovateľa. Ústavný súd
konštatuje, že zákonná sudkyňa pri výsluchu svedkov a protokolácii ich výpovedí
do zápisnice na označených pojednávaniach postupovala v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku a sťažovateľovi umožnila plnú realizáciu jeho
procesných práv (vrátane práva namietať konkrétnu otázku položenú svedkovi pri jeho
výsluchu podľa § 263 ods. 5 Trestného poriadku, pozn.). Poučenie svedka o jeho
procesných právach a povinnostiach v trestnom konaní (aj o povinnosti vypovedať, o práve
odoprieť výpoveď len zo zákonom ustanovených dôvodov, o trestnoprávnych následkoch
krivej výpovede, o možnosti uloženia poriadkovej pokuty) nemožno považovať
za „zastrašovanie“ tak, ako to uvádza sťažovateľ, ale za procesný postup súdu ustanovený
(predpísaný) zákonom (Trestným poriadkom). Vychádzajúc z obsahu predmetného
zvukového záznamu z hlavného pojednávania, ústavný súd ďalej konštatuje, že skutkové
okolnosti, z ktorých okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali vo svojich napadnutých
rozhodnutiach (ktorých podstatné časti sú už citované, pozn.), zodpovedajú skutočnému
priebehu hlavného pojednávania, pričom označené všeobecné súdy z nich vyvodili právne
závery, o ústavnej udržateľnosti ktorých niet relevantného dôvodu pochybovať.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ
predovšetkým namieta, nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, resp. strany trestného konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný
súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov a vyslovovať
porušenie základných práv (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). V posudzovanej veci
pritom ústavný súd opätovne poukazuje na to, že preskúmaním sťažnosti a jej príloh nezistil
v kontexte sťažovateľom vznesených výhrad existenciu žiadnej skutočnosti spôsobilej
spochybniť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu (resp. postupu
okresného súdu v jeho napadnutom konaní, pozn.).
Na základe uvedeného ústavný súd z dôvodu, že napadnuté uznesenie krajského
súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nevykazujú také ústavne relevantné
nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu
porušenia označených základných práv sťažovateľa, sťažnosť sťažovateľa na predbežnom
prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V tomto uznesení konštatované dôvody
neprijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie sú totiž vzhľadom na podstatu námietok
sťažovateľa takej povahy, že by ich nebolo možné odstrániť ani potom, ak by ústavný súd
ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu. Ustanovenie právneho
zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné a ani hospodárne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017