Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 548/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť G. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody I., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2011 doručená sťažnosť G. M. (ďalej len „sťažovateľ“), toho času v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody I. (ďalej len „ústav“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu

8. novembra 2011, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48

ods. 2 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

„porušením práva na spravodlivé konanie v primeranej lehote“ postupom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uznesením z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta „zdĺhavý spôsob postupu konania“ okresného súdu

a krajského súdu v konaní o podanom návrhu jeho príbuznej v priamom rade (ďalej len

„príbuzná“) na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej

len „návrh na podmienečné prepustenie“) vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. . Vo vzťahu k postupu okresného

súdu poukazuje sťažovateľ na ustanovenie Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého má

konajúci súd rozhodnúť o návrhu na podmienečné prepustenie v lehote 60 dní od doručenia

návrhu, pričom uvádza, že táto lehota nebola v jeho prípade zo strany okresného súdu

dodržaná.

Sťažovateľ ďalej namieta formu dokazovania realizovanú konajúcim súdom, ktorý

podaný návrh na podmienečné prepustenie zamietol, pričom pri rozhodovaní o podanom

návrhu zohľadnil predovšetkým tzv. hodnotenie osoby sťažovateľa vypracované ,

kde sťažovateľ vykonáva uložený trest odňatia slobody, namiesto toho, aby podľa názoru

sťažovateľa „svoje rozhodnutie oprel o jeho vlastné overenia – zistenia!“. Uvedené

hodnotenie ústavu totiž sťažovateľ považuje za neobjektívne, vypracované osobami, ktorým

„nie je sympatický“, a je toho názoru, že „tzv. resocializačný program nemožno stavať na

počte disciplinárnych odmenách, takúto podmienku v § 66 ods. 1 Tr. zákona nevykladá ani

zákon, pretože aj počet disc. odmien a trestov je vždy ovplyvniteľný- manipulovateľný a súd

by na ňom nemal úplne zakladať, ale skôr by mal vychádzať z jeho vlastných zistení súdu!“.

Sťažovateľ predostiera v sťažnosti aj tvrdenie o znemožnení účasti jeho príbuznej,

na základe ktorej návrhu bolo konanie iniciované, na verejnom zasadnutí okresného súdu

dňa 26. mája 2011, pričom v tejto súvislosti uvádza: „moja matka pred bránou väznici

stála a čakala 2 hodiny pred príchodom súdu – senátu na toto verejné zasadnutie

a na bráne sa márne s predvolánkou súdu domáhala aby bola pustená na toto verejné

zasadnutie súdu, čo sa jej „podarilo“ až 15 minút po vyhlásení zamietavého stanoviska

súdu – zamietnutím žiadosti o moje podmienečné prepustenie, pričom súd vedome

odpojednával toto konanie bez účasti a bez osobnej prítomnosti mojej matky Ľ. M. bez toho

aby na to boli splnené zákonné podmienky a bez toho aby túto skutočnosť naležite zistil –

overil, pričom podľa všetkého a následného vyjadrenia mojej matky na bráne väznice ju

ignorovali príslušníci ZVJS – I. aj ňou predloženú predvolánku súdu, a všetko nasvedčuje

tomu, že táto situácia bola doslova umelo – úmyselne navodená s cieľom aby sa moja matka

nedostala včas na toto konanie súdu. Pričom zo strany službukonajúcich príslušníkov

na bráne väznice išlo zrejme o Tzv. EXCES z hraníc a pravidiel. Bolo však úlohou

a právomocou konajúceho súdu toto riadne zabezpečiť overiť, prípadne verejné zasadnutie

odročiť!!!“

Sťažovateľ v sťažnosti napokon namieta, že krajský súd v druhostupňovom konaní

nerozhodol o sťažnosti, ktorú mala proti uzneseniu okresného súdu uplatniť jeho príbuzná

13. júna 2011.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ ústavný súd žiada, aby o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie „článku 46 ods. 1 čl. 48 ods. 2

a v a ods. 3 Dohovoru“ postupom okresného súdu

a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu a jeho uznesením z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

, označené rozhodnutia zrušil, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie

a prikázal okresnému súdu, aby „neodkladne vyžiadal nové hodnotenie z UZVJS I. na ods.

G. M.“.

Sťažovateľ súčasne ústavný súd žiada, aby vydal dočasné opatrenie „na pozastavenie

namietaného stavu veci, s tým aby prípadne Ústavný súd nariadil prerušenie alebo

odloženie výkonu trestu až do rozhodnutia“ vo veci sťažovateľa.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti ako ťažiskovú vzniesol námietku „zjavne

neprimeranej - neúmernej“ doby konania o návrhu na jeho podmienečné prepustenie

podaného zo strany jeho príbuznej, v rámci ktorého prekročil podľa jeho vyjadrenia

konajúci súd dĺžku inštruktívnej lehoty stanovenej .

Ústavný súd zistil, že návrh na podmienečné prepustenie sťažovateľa bol podaný

14. januára 2011 a okresný súd o ňom rozhodol uznesením z 26. mája 2011. O sťažnosti

sťažovateľa podanej proti predmetnému uzneseniu ústnou formou na verejnom zasadnutí

okresného súdu 26. mája 2011 (doplnenej aj písomne) rozhodol krajský súd uznesením

z 13. júla 2011. Predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené

prostredníctvom okresného súdu 24. októbra 2011.

Svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd potvrdil aplikovateľnosť čl. 48

ods. 2 garantujúceho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj

na vykonávacie konanie, akým je konanie o návrhu na podmienečné prepustenie (napr.

, , ), keďže právo podať za splnenia zákonom

vymedzených podmienok návrh na podmienečné prepustenie je súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa , pričom v takéto konania

z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka

smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu (napr. ).

Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr.

, , , , , )

prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného

práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 24. októbra 2011, bola

ústavnému súdu doručená 25. októbra 2011.

Vo veci sťažovateľa okresný súd meritórne rozhodnutie prijal 26. mája 2011

a krajský súd o opravnom prostriedku podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu

rozhodol 13. júla 2011, v oboch prípadoch teda konajúce súdu rozhodli ešte pred doručením

sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, resp. ešte pred jej podaním na poštovú prepravu.

Analogická, aj keď hraničná je situácia v prípade doručenia druhostupňového

rozhodnutia krajského súdu z 13. júla 2011 prostredníctvom okresného súdu, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené 24. októbra 2011, teda v deň totožný s dňom odovzdania sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu na poštovú prepravu.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného

podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu okresného súdu

bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci

prvostupňové konanie, a vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu krajského súdu obdobím

druhostupňového konania. V osobitnom prípade týkajúcom sa samotného doručenia

rozhodnutia druhostupňového súdu, za ktorého doručenie v zmysle ustanovení § 146 ods. 1

vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy

v znení neskorších predpisov zodpovedal okresný súd, bola možnosť realizovania ústavnej

ochrany limitovaná momentom doručenia právoplatného rozhodnutia sťažovateľovi.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia

všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, ,

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva

zaručeného ústavný súd sťažnosť v časti námietky porušenia

ods. 2 posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia

ods. 2 po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr.

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru

2.1 K námietke porušenia označených článkov a dohovoru postupom

okresného súdu a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky

brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného

súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd účastníka konania. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základným právam a slobodám zaručeným bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

námietky sťažovateľa uplatnené proti postupu okresného súdu a prvostupňovému

rozhodnutiu o návrhu na podmienečné prepustenie sťažovateľa. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K námietke porušenia označených článkov a dohovoru postupom

krajského súdu a jeho uznesením z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Porušenie a a 3 dohovoru prezentoval sťažovateľ ako

porušenie „práva na spravodlivé rozhodnutie“, ktoré videl v niekoľkých aspektoch

namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu.

V prvom rade námietky sťažovateľa prezentované v jeho ponímaní ako porušenie

požiadavky „nezávislosti a nestrannosti“ konajúceho súdu premietnuté do porušenia záruk

spravodlivého konania smerovali k forme dôkazného prostriedku zohľadneného konajúcim

súdom v rámci procesu dokazovania, ktorým bol posudok ústavu, kde sťažovateľ vykonáva

uložený trest odňatia slobody.

Ústavný súd poukazuje na východiskové ustanovenie § 66 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený

vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie

a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Kategória dôkazu,

ktorým je tzv. hodnotenie osoby odsúdeného vypracované , kde odsúdený trest

vykonáva, je v rámci druhu konania, ktorým je konanie o návrhu na podmienečné

prepustenie, dôkazným prostriedkom v zmysle ustálenej súdnej praxe štandardným

a logicky, vychádzajúc z obsahu citovaného ustanovenia , dôkazným

prostriedkom ťažiskovým, ak nie z hľadiska dôveryhodnosti jediným. Konajúce súdy

vyvodili svoj skutkový záver o neukončení resocializačného programu u osoby sťažovateľa

na základe náležitého vyhodnotenia predovšetkým uvedeného dôkazu, ale aj vyhodnotením

výsluchu sťažovateľa, ktorému poskytli priestor na vyjadrenie v súlade s ustanovením § 417

ods. 2 . Skutočnosť, že sa konajúce súdy nestotožnili so subjektívnym

názorom sťažovateľa o neobjektívnosti označeného hodnotenia ústavu, ešte sama osobe

neznamená, že porušili požiadavku spravodlivosti konania.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej namietal nevypočutie osoby

(príbuznej sťažovateľa) na verejnom zasadnutí okresného súdu napriek tomu, že táto svojím

návrhom dala na konanie podnet, čo sťažovateľ prezentuje ako porušenie svojho práva

na obhajobu garantovaného čl. 6 ods. 3 dohovoru premietnutého aj do porušenia čl. 46

ods. 1 , krajský súd poskytol sťažovateľovi náležitú odpoveď opierajúcu sa

o relevantné procesné normy. Krajský súd konštatoval, že verejné zasadnutie bolo vykonané

za splnenia podmienok stanovených ustanoveniami a .

Krajský súd konkrétne uviedol, že označená osoba sa verejného zasadnutia nezúčastnila

a svoju neúčasť osobne ani neospravedlnila, pričom v súlade s ustanovením § 292 ods. 1

bola na verejné zasadnutie riadne predvolaná a náležite vyrozumená

o mieste a čase jeho vykonania, a to za súčasného rešpektovania ustanovenia § 292 ods. 4

, keď jej ostala od doručenia predvolania lehota viac ako päť pracovných

dní na prípravu.

K tvrdeniam sťažovateľa, v tomto kontexte predneseným, o znemožnení účasti jeho

príbuznej na konaní verejného zasadnutia zo strany príslušníkov Zboru väzenskej

a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „ZVaJS“) ústavný súd uvádza, že sa

so sťažovateľom načrtnutou potenciálnou zodpovednosťou okresného súdu v prípade

pravdivosti označených tvrdení nemožno v žiadnom prípade stotožniť, keďže v prípade

ZVaJS ide o zložku verejnej moci odlišnú, súdnej moci nepodliehajúcu.

Ako neopodstatnená sa javí aj súvisiaca námietka sťažovateľa, že

o nezavinených dôvodoch neúčasti na konanom verejnom zasadnutí okresného súdu

príbuzná sťažovateľa krajský súd riadne oboznámila v podanej sťažnosti, ktorou sa však

krajský súd nezaoberal. Ústavný súd totiž zistil, že túto sťažnosť, o ktorej sa sťažovateľ

zmieňuje, podala jeho príbuzná až 14. júla 20011, teda v prvom rade oneskorene

a v druhom rade až po prijatí druhostupňového rozhodnutia krajského súdu (z 13. júla

2011).

Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov posúdil ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia postupom a uznesením

krajského súdu z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia

odmietol.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom

a uznesením krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou

štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom

na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného

prepustenia“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani

o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke

c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966,

X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko z 7. mája 1990).

Rovnako to platí aj v prípade námietky porušenia čl. 6 ods. 3 dohovoru

poskytujúceho garancie spojené s konaním o „trestnom obvinení“, a preto ústavný súd

posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Nad rámec uvedeného vo vzťahu k vyjadreniu sťažovateľa, že prieťahmi

v doručovaní druhostupňového rozhodnutia krajského súdu došlo k oddialeniu začiatku

lehoty, ktorej uplynutie je predpokladom možnosti podania novej žiadosti o podmienečné

prepustenie ( ), poukazuje ústavný súd na to, že momentom

určujúcim začiatok označenej lehoty nie je dátum doručenia predmetného rozhodnutia, tak

ako to uvádza sťažovateľ, ale dátum jeho právoplatnosti, ktorým je v zmysle ustanovení

dátum jeho vydania, teda v danom konkrétnom prípade

13. júl 2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011