Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 548/2011
PDF · 257.21 KB
No categories available
III. ÚS 548/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť G. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody I., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Pp/5/2011 a jeho uznesením z 26. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011 a jeho uznesením z 13. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť G. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2011 doručená sťažnosť G. M. (ďalej len „sťažovateľ“), toho času v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody I. (ďalej len „ústav“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu
8. novembra 2011, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
„porušením práva na spravodlivé konanie v primeranej lehote“ postupom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Pp/5/2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uznesením z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta „zdĺhavý spôsob postupu konania“ okresného súdu
a krajského súdu v konaní o podanom návrhu jeho príbuznej v priamom rade (ďalej len
„príbuzná“) na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej
len „návrh na podmienečné prepustenie“) vedenom okresným súdom pod sp. zn.
1 Pp/5/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011. Vo vzťahu k postupu okresného
súdu poukazuje sťažovateľ na ustanovenie § 415 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého má
konajúci súd rozhodnúť o návrhu na podmienečné prepustenie v lehote 60 dní od doručenia
návrhu, pričom uvádza, že táto lehota nebola v jeho prípade zo strany okresného súdu
dodržaná.
Sťažovateľ ďalej namieta formu dokazovania realizovanú konajúcim súdom, ktorý
podaný návrh na podmienečné prepustenie zamietol, pričom pri rozhodovaní o podanom
návrhu zohľadnil predovšetkým tzv. hodnotenie osoby sťažovateľa vypracované ústavom,
kde sťažovateľ vykonáva uložený trest odňatia slobody, namiesto toho, aby podľa názoru
sťažovateľa „svoje rozhodnutie oprel o jeho vlastné overenia – zistenia!“. Uvedené
hodnotenie ústavu totiž sťažovateľ považuje za neobjektívne, vypracované osobami, ktorým
„nie je sympatický“, a je toho názoru, že „tzv. resocializačný program nemožno stavať na
počte disciplinárnych odmenách, takúto podmienku v § 66 ods. 1 Tr. zákona nevykladá ani
zákon, pretože aj počet disc. odmien a trestov je vždy ovplyvniteľný- manipulovateľný a súd
by na ňom nemal úplne zakladať, ale skôr by mal vychádzať z jeho vlastných zistení súdu!“.
Sťažovateľ predostiera v sťažnosti aj tvrdenie o znemožnení účasti jeho príbuznej,
na základe ktorej návrhu bolo konanie iniciované, na verejnom zasadnutí okresného súdu
dňa 26. mája 2011, pričom v tejto súvislosti uvádza: „moja matka pred bránou väznici
stála a čakala 2 hodiny pred príchodom súdu – senátu na toto verejné zasadnutie
a na bráne sa márne s predvolánkou súdu domáhala aby bola pustená na toto verejné
zasadnutie súdu, čo sa jej „podarilo“ až 15 minút po vyhlásení zamietavého stanoviska
súdu – zamietnutím žiadosti o moje podmienečné prepustenie, pričom súd vedome
odpojednával toto konanie bez účasti a bez osobnej prítomnosti mojej matky Ľ. M. bez toho
aby na to boli splnené zákonné podmienky a bez toho aby túto skutočnosť naležite zistil –
overil, pričom podľa všetkého a následného vyjadrenia mojej matky na bráne väznice ju
ignorovali príslušníci ZVJS – I. aj ňou predloženú predvolánku súdu, a všetko nasvedčuje
tomu, že táto situácia bola doslova umelo – úmyselne navodená s cieľom aby sa moja matka
nedostala včas na toto konanie súdu. Pričom zo strany službukonajúcich príslušníkov
na bráne väznice išlo zrejme o Tzv. EXCES z hraníc a pravidiel. Bolo však úlohou
a právomocou konajúceho súdu toto riadne zabezpečiť overiť, prípadne verejné zasadnutie
odročiť!!!“
Sťažovateľ v sťažnosti napokon namieta, že krajský súd v druhostupňovom konaní
nerozhodol o sťažnosti, ktorú mala proti uzneseniu okresného súdu uplatniť jeho príbuzná
13. júna 2011.
Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ ústavný súd žiada, aby o jeho
sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie „článku 46 ods. 1 čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru“ postupom okresného súdu
a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp/5/2011 a postupom
krajského súdu a jeho uznesením z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos/68/2011, označené rozhodnutia zrušil, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie
a prikázal okresnému súdu, aby „neodkladne vyžiadal nové hodnotenie z UZVJS I. na ods.
G. M.“.
Sťažovateľ súčasne ústavný súd žiada, aby vydal dočasné opatrenie „na pozastavenie
namietaného stavu veci, s tým aby prípadne Ústavný súd nariadil prerušenie alebo
odloženie výkonu trestu až do rozhodnutia“ vo veci sťažovateľa.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp/5/2011 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 68/2011
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti ako ťažiskovú vzniesol námietku „zjavne
neprimeranej - neúmernej“ doby konania o návrhu na jeho podmienečné prepustenie
podaného zo strany jeho príbuznej, v rámci ktorého prekročil podľa jeho vyjadrenia
konajúci súd dĺžku inštruktívnej lehoty stanovenej Trestným poriadkom.
Ústavný súd zistil, že návrh na podmienečné prepustenie sťažovateľa bol podaný
14. januára 2011 a okresný súd o ňom rozhodol uznesením z 26. mája 2011. O sťažnosti
sťažovateľa podanej proti predmetnému uzneseniu ústnou formou na verejnom zasadnutí
okresného súdu 26. mája 2011 (doplnenej aj písomne) rozhodol krajský súd uznesením
z 13. júla 2011. Predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené
prostredníctvom okresného súdu 24. októbra 2011.
Svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd potvrdil aplikovateľnosť čl. 48
ods. 2 ústavy garantujúceho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj
na vykonávacie konanie, akým je konanie o návrhu na podmienečné prepustenie (napr.
I. ÚS 387/09, IV. ÚS 296/2010, I. ÚS 65/09), keďže právo podať za splnenia zákonom
vymedzených podmienok návrh na podmienečné prepustenie je súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania
z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka
smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu (napr. II. ÚS 26/95).
Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr.
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08)
prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť
ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného
práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 24. októbra 2011, bola
ústavnému súdu doručená 25. októbra 2011.
Vo veci sťažovateľa okresný súd meritórne rozhodnutie prijal 26. mája 2011
a krajský súd o opravnom prostriedku podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu
rozhodol 13. júla 2011, v oboch prípadoch teda konajúce súdu rozhodli ešte pred doručením
sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, resp. ešte pred jej podaním na poštovú prepravu.
Analogická, aj keď hraničná je situácia v prípade doručenia druhostupňového
rozhodnutia krajského súdu z 13. júla 2011 prostredníctvom okresného súdu, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené 24. októbra 2011, teda v deň totožný s dňom odovzdania sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu na poštovú prepravu.
Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu okresného súdu
bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci
prvostupňové konanie, a vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu krajského súdu obdobím
druhostupňového konania. V osobitnom prípade týkajúcom sa samotného doručenia
rozhodnutia druhostupňového súdu, za ktorého doručenie v zmysle ustanovení § 146 ods. 1
vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov zodpovedal okresný súd, bola možnosť realizovania ústavnej
ochrany limitovaná momentom doručenia právoplatného rozhodnutia sťažovateľovi.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť v časti námietky porušenia čl. 48
ods. 2 ústavy posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr.
II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru
2.1 K námietke porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom
okresného súdu a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného
súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd účastníka konania. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho
základným právam a slobodám zaručeným ústavou bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
námietky sťažovateľa uplatnené proti postupu okresného súdu a prvostupňovému
rozhodnutiu o návrhu na podmienečné prepustenie sťažovateľa. Ústavný súd preto rozhodol
o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K námietke porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom
krajského súdu a jeho uznesením z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru prezentoval sťažovateľ ako
porušenie „práva na spravodlivé rozhodnutie“, ktoré videl v niekoľkých aspektoch
namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu.
V prvom rade námietky sťažovateľa prezentované v jeho ponímaní ako porušenie
požiadavky „nezávislosti a nestrannosti“ konajúceho súdu premietnuté do porušenia záruk
spravodlivého konania smerovali k forme dôkazného prostriedku zohľadneného konajúcim
súdom v rámci procesu dokazovania, ktorým bol posudok ústavu, kde sťažovateľ vykonáva
uložený trest odňatia slobody.
Ústavný súd poukazuje na východiskové ustanovenie § 66 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
podľa ktorého môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený
vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie
a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Kategória dôkazu,
ktorým je tzv. hodnotenie osoby odsúdeného vypracované ústavom, kde odsúdený trest
vykonáva, je v rámci druhu konania, ktorým je konanie o návrhu na podmienečné
prepustenie, dôkazným prostriedkom v zmysle ustálenej súdnej praxe štandardným
a logicky, vychádzajúc z obsahu citovaného ustanovenia Trestného zákona, dôkazným
prostriedkom ťažiskovým, ak nie z hľadiska dôveryhodnosti jediným. Konajúce súdy
vyvodili svoj skutkový záver o neukončení resocializačného programu u osoby sťažovateľa
na základe náležitého vyhodnotenia predovšetkým uvedeného dôkazu, ale aj vyhodnotením
výsluchu sťažovateľa, ktorému poskytli priestor na vyjadrenie v súlade s ustanovením § 417
ods. 2 Trestného poriadku. Skutočnosť, že sa konajúce súdy nestotožnili so subjektívnym
názorom sťažovateľa o neobjektívnosti označeného hodnotenia ústavu, ešte sama osobe
neznamená, že porušili požiadavku spravodlivosti konania.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej namietal nevypočutie osoby
(príbuznej sťažovateľa) na verejnom zasadnutí okresného súdu napriek tomu, že táto svojím
návrhom dala na konanie podnet, čo sťažovateľ prezentuje ako porušenie svojho práva
na obhajobu garantovaného čl. 6 ods. 3 dohovoru premietnutého aj do porušenia čl. 46
ods. 1 ústavy, krajský súd poskytol sťažovateľovi náležitú odpoveď opierajúcu sa
o relevantné procesné normy. Krajský súd konštatoval, že verejné zasadnutie bolo vykonané
za splnenia podmienok stanovených ustanoveniami § 292 ods. 1 a 4 Trestného poriadku.
Krajský súd konkrétne uviedol, že označená osoba sa verejného zasadnutia nezúčastnila
a svoju neúčasť osobne ani neospravedlnila, pričom v súlade s ustanovením § 292 ods. 1
Trestného poriadku bola na verejné zasadnutie riadne predvolaná a náležite vyrozumená
o mieste a čase jeho vykonania, a to za súčasného rešpektovania ustanovenia § 292 ods. 4
Trestného poriadku, keď jej ostala od doručenia predvolania lehota viac ako päť pracovných
dní na prípravu.
K tvrdeniam sťažovateľa, v tomto kontexte predneseným, o znemožnení účasti jeho
príbuznej na konaní verejného zasadnutia zo strany príslušníkov Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „ZVaJS“) ústavný súd uvádza, že sa
so sťažovateľom načrtnutou potenciálnou zodpovednosťou okresného súdu v prípade
pravdivosti označených tvrdení nemožno v žiadnom prípade stotožniť, keďže v prípade
ZVaJS ide o zložku verejnej moci odlišnú, súdnej moci nepodliehajúcu.
Ako neopodstatnená sa javí aj súvisiaca námietka sťažovateľa, že
o nezavinených dôvodoch neúčasti na konanom verejnom zasadnutí okresného súdu
príbuzná sťažovateľa krajský súd riadne oboznámila v podanej sťažnosti, ktorou sa však
krajský súd nezaoberal. Ústavný súd totiž zistil, že túto sťažnosť, o ktorej sa sťažovateľ
zmieňuje, podala jeho príbuzná až 14. júla 20011, teda v prvom rade oneskorene
a v druhom rade až po prijatí druhostupňového rozhodnutia krajského súdu (z 13. júla
2011).
Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov posúdil ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením
krajského súdu z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011 ako zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom
a uznesením krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou
štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom
na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného
prepustenia“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani
o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke
c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966,
X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko z 7. mája 1990).
Rovnako to platí aj v prípade námietky porušenia čl. 6 ods. 3 dohovoru
poskytujúceho garancie spojené s konaním o „trestnom obvinení“, a preto ústavný súd
posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
Nad rámec uvedeného vo vzťahu k vyjadreniu sťažovateľa, že prieťahmi
v doručovaní druhostupňového rozhodnutia krajského súdu došlo k oddialeniu začiatku
lehoty, ktorej uplynutie je predpokladom možnosti podania novej žiadosti o podmienečné
prepustenie (§ 415 ods. 1 Trestného poriadku), poukazuje ústavný súd na to, že momentom
určujúcim začiatok označenej lehoty nie je dátum doručenia predmetného rozhodnutia, tak
ako to uvádza sťažovateľ, ale dátum jeho právoplatnosti, ktorým je v zmysle ustanovení
§ 184 ods. 1 Trestného poriadku dátum jeho vydania, teda v danom konkrétnom prípade
13. júl 2011.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011