Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 65/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,

vo veci namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 22. augusta 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 5. novembra 2008, ktorým mal porušiť aj jeho základné právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2009 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na verejné prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 22. augusta 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 5. novembra 2008, ktorým mal porušiť aj jeho základné

právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa .

1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 13. júla 2008 podal návrh na jeho

podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody okresnému súdu, ktorý

22. augusta 2008 uznesením sp. zn. nevyhovel jeho návrhu a neprepustil ho

z výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu priamo

do zápisnice na verejnom zasadnutí, ako aj písomne 24. augusta 2008. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 5. novembra 2008 jeho sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ tvrdil, že tým, že o jeho návrhu „bolo rozhodnuté po takmer

4 mesiacoch... bola zákonom stanovená lehota pre rozhodnutie o návrhu prekročená takmer

dvojnásobne“. Podľa názoru sťažovateľa „on svojím konaním nezapríčinil prieťahy

v súdnom konaní“. V súvislosti s tým poukázal na ustanovenie § 415 ods. 3 Trestného

poriadku, podľa ktorého súd rozhodne o návrhu na podmienečné prepustenie najneskôr do

60 dní od jeho doručenia.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, ktorá takmer

dvojnásobne prekročila zákonom stanovenú 2-mesačnú lehotu, sa zásadným spôsobom

zmenil právny stav veci.

Predmetom pôvodného návrhu na podmienečné prepustenie... bolo podmienečné

prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom

Okresného súdu Bratislava 1 dňa 11. 4. 2005, sp. zn. , v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 5. 2007, sp. zn. .

Dňa 30. 10. 2008 (t. j. po 1 1/2 mesiaci po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie

o návrhu na podmienečné prepustenie) bol však sťažovateľ odsúdený rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , na súhrnný trest odňatia

slobody vo vyššej výmere, v dôsledku čoho došlo k zmene formálnej podmienky pre

podmienečné prepustenie, t. j. doby výkonu trestu, po vykonaní ktorej je možné rozhodovať

o podmienečnom prepustení.

V dôsledku prieťahov v konaní bolo sťažovateľovi znemožnené jeho právo, aby

o návrhu na jeho podmienečné prepustenie bolo riadne a včas rozhodnuté na základe

ustanovení, na základe ktorých by bolo rozhodované, keby nebolo došlo k prieťahom

v konaní a keby bola dodržaná zákonná 60-dňová lehota na rozhodnutie...“.

Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , podľa

ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru je aj právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove porušili práva Ing. P. Ď.

podľa a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nerozhodnutím o návrhu na jeho podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody z 13. 7. 2008, a to tým, že o tomto návrhu

právoplatne nerozhodli v zákonom stanovenej lehote 60 dní.

2. Okresný súd Prešov porušil práva Ing. P. Ď. podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a to

tým, že o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, sp. zn.

, rozhodol v rozpore s vyšším právnym princípom zákazu retroaktivity

k horšiemu a na základe nejednoznačne formulovanej a pre adresáta nezrozumiteľnej

právnej normy, čo je rozpore s princípom právneho štátu, vyjadreným v

Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s .

3. Krajský súd v Prešove porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a to tým, že v konaní, sp. zn. , o jeho sťažnosti proti

uzneseniu Okresného súdu v Prešove, rozhodol v rozpore s jeho právom na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 15. 11. 2008, sp. zn. , v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov z 22. 8.

2008, sp. zn. , a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

5. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť Ing. P. Ď. primerané finančné

zadosťučinenie 50.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť Ing. P. Ď. primerané finančné

zadosťučinenie 50.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie mu „zástupcu z radov advokátov“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo

a v primeranej lehote prejednaná súdom.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou

okrem iného napadol uznesenie okresného súdu sp. zn. z 22. augusta 2008.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá

právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný

riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, t. j. o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn.

z 5. novembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta

porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu sp. zn.

z 5. novembra 2008, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ods. 2 a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa

dohovoru najmä v nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovenia § 437 ods. 2 v spojení

s , v nedodržaní lehoty ustanovenej

na vybavenie jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody, ako aj v nedostatočnom odôvodnení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí

vo veci konajúcich všeobecných súdov (pozri bližšie bod 1 I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1

zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde ako jeden z jeho

aspektov. K nemu pristupujú záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46

ods. 1 (aj v zmysle dohovoru) je zabezpečená zárukami procesného

a inštitucionálneho charakteru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu uznesením sp. zn. z 8. novembra 2008 sú zlúčiteľné

s označeným článkom .

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia

napadnutého uznesenia:

„... Z okresného súdu predloženého spisového materiálu vyplýva, že P. Ď. bol

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2005, sp. zn. v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 05. 2007, sp. zn. uznaný

vinným z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a/, ods. 2

písm. a/ Tr. zák. {). Za to mu bol podľa Tr. zák. uložený

trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, so zaradením pre jeho výkon do

I. nápravnovýchovnej skupiny. Po doplnení dokazovania na neverejnom zasadnutí však

krajský súd zistil, že vyššie uvedený trest bol medzičasom rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 27. 06. 2007 sp. zn. v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

SR zo dňa 30. 10. 2008 sp. zn. zrušený. Uvedenými rozhodnutiami bol Ing. P. Ď.

uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

(). Za tento trestný čin ako aj vyššie uvedený trestný čin útoku na

verejného činiteľa mu bol podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. v spojení s ust. §35 ods. 2 Tr. zák.

uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do

I. nápravnovýchovnej skupiny.

Vzhľadom na to, že krajský súd rozhoduje podľa stavu aktuálneho v čase jeho

rozhodovania, musel na vyššie uvedené skutočnosti prihliadnuť a základom pre posúdenie

splnenia podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia

slobody sa stal súhrnný trest vo výmere 5 rokov právoplatne uložený dňa 30. 10. 2008,

keďže predchádzajúci trest v trvaní troch rokov bol právoplatne zrušený.

Podľa Tr. zák. () pri posudzovaní splnenia

podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody

alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch

uložených po nadobudnutí účinnosti tohto

Zb. v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa tohto zákona.

Vzhľadom na to, že trest vo výmere 5 rokov bol odsúdenému uložený po 01. 01. 2006,

pretože prvostupňový súd rozhodoval dňa 27. 06. 2007 a odvolací súd dňa 30. 10. 2008,

a za trestný čin podvodu podľa Tr. zák. () je možné uložiť

trest odňatia slobody v rozmedzí od 5 do 12 rokov použijúc vyššie citované ustanovenie pre

posúdenie splnenia podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu takéhoto

trestu odňatia slobody bolo potrebné postupovať podľa ust. § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.

().

Podľa uvedeného stanovenia súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na

slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním

preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život,

a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného

trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného

nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia základnou formálnou podmienkou pre

rozhodnutie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je

vykonanie v tomto prípade dvoch tretín trestu, pretože s ohľadom na trestnú sadzbu

zákonom stanovenú pre trestný čin podvodu podľa Tr. zák. (

Zb.), t. j. 5 až 12 rokov je potrebné uvedený trestný čin, použijúc ust. § 437 ods. 1 v spojení

s ust. Tr. zák. (), považovať za zločin.

Keďže do výkonu uloženého súhrnného trestu sa odsúdenému s ohľadom na znenie

ust. započítava už vykonaný zrušený trest (od 21. 05. 2007), ako aj naň

sa vzťahujúca väzba (od 08. 08. 2004 do 27. 01. 2005), dve tretiny uloženého súhrnného

trestu odsúdený vykoná 02. 04. 2010.

Je teda zrejmé, že zatiaľ odsúdený formálnu podmienku pre jeho podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyplývajúcu z ust. § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.

() nesplnil, a preto bolo potrebné jeho žiadosť ako predčasne podanú

zamietnuť.

Posúdenie splnenia materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie, t. j.

preukázanie polepšenia sa odsúdeného, sa potom z toho pohľadu javí ako nadbytočným,

a preto sa krajský súd týmito okolnosťami prejednávanej veci nezaoberal.

Len pre úplnosť vo vzťahu k námietkam sťažovateľa je ešte potrebné s ohľadom na

zmenený skutkový stav uviesť, že v tomto konkrétnom prípade by krajský súd k rovnakému

záveru dospel aj pri použití Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 (), keďže

podľa § 62 ods. 1 uvedeného Tr. zák. osoba odsúdená za trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 5 môže byť podmienečne prepustená až po výkone dvoch tretín uloženého trestu

odňatia slobody.

Z uvedených dôvodov potom bolo potrebné sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú

zamietnuť.“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní

vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces

(m. m. ).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva, aby

jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného v nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia

právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. , ).

Zo sťažovateľovej sťažnosti a k nej pripojených písomností je zrejmé, že uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 5. novembra 2008 bolo sťažovateľovi (resp. jeho

advokátovi) doručené 12. decembra 2008 a sťažnosť bola podaná ústavnému súdu

23. januára 2009.

Podľa ustálenej jurisdikcie ústavného súdu (napr. , ) ústavný

súd poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte

trvalo. Keďže konanie o sťažovateľovom návrhu z 13. júla 2008 na jeho podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody bolo právoplatne skončené (a tým aj bola

odstránená jeho právna neistota týkajúca sa výsledku rozhodnutia o jeho návrhu) ešte pred

podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, bolo potrebné jeho sťažnosť v tej časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Ústavný súd poznamenáva, že ako podmienku konania o sťažnosti namietajúcej

porušenie vyžaduje využitie právnych prostriedkov nápravy priznaných

sťažovateľovi príslušnými právnymi predpismi, napr. podanie sťažnosti na prieťahy

v konaní podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

alebo a pod. (napr. m. m. ). Nevyužitie tohto účinného

prostriedku nápravy je ďalším dôvodom odmietnutia sťažovateľovej sťažnosti v tejto časti,

a to pre jej neprípustnosť ( v spojení s ).

Sťažovateľ založil porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota

ustanovená v , podľa ktorého o návrhu na podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodne súd najneskôr do 60 dní od jeho

doručenia.

K uvedenému ústavný súd už zaujal stanovisko, keď uviedol, že pojem „zbytočné

prieťahy“ obsiahnutý v (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“

obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať

a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu

súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ústavný

súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti

danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup

dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by

bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr.

). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými

lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za

následok porušenie základných zásad civilného (resp. trestného) procesu, ktoré sú

nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý

proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej

hlavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú

prednosť pred zákonom (c ods. 1 ). V tomto zmysle právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani

ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v zmysle citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny

orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách ().

Podľa právneho názoru ústavného súdu uvedeného napr. vo veci sp. zn.

ani ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí

zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Už uvedená argumentácia je ďalším dôvodom na kvalifikovanie tejto časti sťažnosti

ako zjavne neopodstatnenej.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné

zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom a jeho ďalšími jeho návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009