Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 65/09
PDF · 245.78 KB
No categories available
I. ÚS 65/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 65/09-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,
vo veci namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 31 PP 55/08
z 22. augusta 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tos 41/08
z 5. novembra 2008, ktorým mal porušiť aj jeho základné právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2009 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na verejné prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 31 PP 55/08 z 22. augusta 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 41/08 z 5. novembra 2008, ktorým mal porušiť aj jeho základné
právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 13. júla 2008 podal návrh na jeho
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody okresnému súdu, ktorý
22. augusta 2008 uznesením sp. zn. 31 PP 55/08 nevyhovel jeho návrhu a neprepustil ho
z výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu priamo
do zápisnice na verejnom zasadnutí, ako aj písomne 24. augusta 2008. Krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tos 41/08 z 5. novembra 2008 jeho sťažnosť zamietol.
Sťažovateľ tvrdil, že tým, že o jeho návrhu „bolo rozhodnuté po takmer
4 mesiacoch... bola zákonom stanovená lehota pre rozhodnutie o návrhu prekročená takmer
dvojnásobne“. Podľa názoru sťažovateľa „on svojím konaním nezapríčinil prieťahy
v súdnom konaní“. V súvislosti s tým poukázal na ustanovenie § 415 ods. 3 Trestného
poriadku, podľa ktorého súd rozhodne o návrhu na podmienečné prepustenie najneskôr do
60 dní od jeho doručenia.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, ktorá takmer
dvojnásobne prekročila zákonom stanovenú 2-mesačnú lehotu, sa zásadným spôsobom
zmenil právny stav veci.
Predmetom pôvodného návrhu na podmienečné prepustenie... bolo podmienečné
prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom
Okresného súdu Bratislava 1 dňa 11. 4. 2005, sp. zn. 5 T 104/04, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 5. 2007, sp. zn. 3 To 23/2007.
Dňa 30. 10. 2008 (t. j. po 1 1/2 mesiaci po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie
o návrhu na podmienečné prepustenie) bol však sťažovateľ odsúdený rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 To 2/2008, na súhrnný trest odňatia
slobody vo vyššej výmere, v dôsledku čoho došlo k zmene formálnej podmienky pre
podmienečné prepustenie, t. j. doby výkonu trestu, po vykonaní ktorej je možné rozhodovať
o podmienečnom prepustení.
V dôsledku prieťahov v konaní bolo sťažovateľovi znemožnené jeho právo, aby
o návrhu na jeho podmienečné prepustenie bolo riadne a včas rozhodnuté na základe
ustanovení, na základe ktorých by bolo rozhodované, keby nebolo došlo k prieťahom
v konaní a keby bola dodržaná zákonná 60-dňová lehota na rozhodnutie...“.
Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, podľa
ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove porušili práva Ing. P. Ď.
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nerozhodnutím o návrhu na jeho podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody z 13. 7. 2008, a to tým, že o tomto návrhu
právoplatne nerozhodli v zákonom stanovenej lehote 60 dní.
2. Okresný súd Prešov porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a to
tým, že o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, sp. zn.
31 PP 55/08, rozhodol v rozpore s vyšším právnym princípom zákazu retroaktivity
k horšiemu a na základe nejednoznačne formulovanej a pre adresáta nezrozumiteľnej
právnej normy, čo je rozpore s princípom právneho štátu, vyjadreným v čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Krajský súd v Prešove porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a to tým, že v konaní, sp. zn. 3 Tos 41/08, o jeho sťažnosti proti
uzneseniu Okresného súdu v Prešove, rozhodol v rozpore s jeho právom na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 15. 11. 2008, sp. zn. 3 Tos 41/08, v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov z 22. 8.
2008, sp. zn. 31 PP 55/08, a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
5. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť Ing. P. Ď. primerané finančné
zadosťučinenie 50.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť Ing. P. Ď. primerané finančné
zadosťučinenie 50.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie mu „zástupcu z radov advokátov“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo
a v primeranej lehote prejednaná súdom.
1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou
okrem iného napadol uznesenie okresného súdu sp. zn. 31 PP 55/08 z 22. augusta 2008.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá
právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný
riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, t. j. o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 3 Tos 41/08
z 5. novembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta
porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/08
z 5. novembra 2008, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru najmä v nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovenia § 437 ods. 2 v spojení
s § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, v nedodržaní lehoty ustanovenej § 415 ods. 3
Trestného poriadku na vybavenie jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody, ako aj v nedostatočnom odôvodnení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí
vo veci konajúcich všeobecných súdov (pozri bližšie bod 1 I. časti odôvodnenia).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1
ústavy zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde ako jeden z jeho
aspektov. K nemu pristupujú záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie
procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečená zárukami procesného
a inštitucionálneho charakteru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu uznesením sp. zn. 3 Tos 41/08 z 8. novembra 2008 sú zlúčiteľné
s označeným článkom ústavy.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia
napadnutého uznesenia:
„... Z okresného súdu predloženého spisového materiálu vyplýva, že P. Ď. bol
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2005, sp. zn. 5 T 104/04 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 05. 2007, sp. zn. 3 To 23/07 uznaný
vinným z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a/, ods. 2
písm. a/ Tr. zák. {zák. č. 140/1961 Zb.). Za to mu bol podľa § 155 ods. 2 Tr. zák. uložený
trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, so zaradením pre jeho výkon do
I. nápravnovýchovnej skupiny. Po doplnení dokazovania na neverejnom zasadnutí však
krajský súd zistil, že vyššie uvedený trest bol medzičasom rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27. 06. 2007 sp. zn. 4 T 2/05 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30. 10. 2008 sp. zn. 4 To 2/08 zrušený. Uvedenými rozhodnutiami bol Ing. P. Ď.
uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
(zák. č. 140/1961 Zb.). Za tento trestný čin ako aj vyššie uvedený trestný čin útoku na
verejného činiteľa mu bol podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. v spojení s ust. §35 ods. 2 Tr. zák.
uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do
I. nápravnovýchovnej skupiny.
Vzhľadom na to, že krajský súd rozhoduje podľa stavu aktuálneho v čase jeho
rozhodovania, musel na vyššie uvedené skutočnosti prihliadnuť a základom pre posúdenie
splnenia podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia
slobody sa stal súhrnný trest vo výmere 5 rokov právoplatne uložený dňa 30. 10. 2008,
keďže predchádzajúci trest v trvaní troch rokov bol právoplatne zrušený.
Podľa § 437 ods. 2 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z. z.) pri posudzovaní splnenia
podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch
uložených po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa zákona č. 140/1961
Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa tohto zákona.
Vzhľadom na to, že trest vo výmere 5 rokov bol odsúdenému uložený po 01. 01. 2006,
pretože prvostupňový súd rozhodoval dňa 27. 06. 2007 a odvolací súd dňa 30. 10. 2008,
a za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. (zák. č. 140/1960 Zb.) je možné uložiť
trest odňatia slobody v rozmedzí od 5 do 12 rokov použijúc vyššie citované ustanovenie pre
posúdenie splnenia podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu takéhoto
trestu odňatia slobody bolo potrebné postupovať podľa ust. § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.
Podľa uvedeného stanovenia súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na
slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život,
a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného
trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného
nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia základnou formálnou podmienkou pre
rozhodnutie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je
vykonanie v tomto prípade dvoch tretín trestu, pretože s ohľadom na trestnú sadzbu
zákonom stanovenú pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. (zák. č. 140/1961
Zb.), t. j. 5 až 12 rokov je potrebné uvedený trestný čin, použijúc ust. § 437 ods. 1 v spojení
s ust. § 11 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z. z.), považovať za zločin.
Keďže do výkonu uloženého súhrnného trestu sa odsúdenému s ohľadom na znenie
ust. § 414 ods. 1 Tr. por. započítava už vykonaný zrušený trest (od 21. 05. 2007), ako aj naň
sa vzťahujúca väzba (od 08. 08. 2004 do 27. 01. 2005), dve tretiny uloženého súhrnného
trestu odsúdený vykoná 02. 04. 2010.
Je teda zrejmé, že zatiaľ odsúdený formálnu podmienku pre jeho podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyplývajúcu z ust. § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.
(300/2005 Z. z.) nesplnil, a preto bolo potrebné jeho žiadosť ako predčasne podanú
zamietnuť.
Posúdenie splnenia materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie, t. j.
preukázanie polepšenia sa odsúdeného, sa potom z toho pohľadu javí ako nadbytočným,
a preto sa krajský súd týmito okolnosťami prejednávanej veci nezaoberal.
Len pre úplnosť vo vzťahu k námietkam sťažovateľa je ešte potrebné s ohľadom na
zmenený skutkový stav uviesť, že v tomto konkrétnom prípade by krajský súd k rovnakému
záveru dospel aj pri použití Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 (zák. č. 140/1961 Zb.), keďže
podľa § 62 ods. 1 uvedeného Tr. zák. osoba odsúdená za trestný čin podvodu podľa § 250
ods. 5 môže byť podmienečne prepustená až po výkone dvoch tretín uloženého trestu
odňatia slobody.
Z uvedených dôvodov potom bolo potrebné sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú
zamietnuť.“
Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní
vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 112/05).
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 41/08 došlo k porušeniu jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby
jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 70/02).
Zo sťažovateľovej sťažnosti a k nej pripojených písomností je zrejmé, že uznesenie
krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/08 z 5. novembra 2008 bolo sťažovateľovi (resp. jeho
advokátovi) doručené 12. decembra 2008 a sťažnosť bola podaná ústavnému súdu
23. januára 2009.
Podľa ustálenej jurisdikcie ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) ústavný
súd poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte
trvalo. Keďže konanie o sťažovateľovom návrhu z 13. júla 2008 na jeho podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody bolo právoplatne skončené (a tým aj bola
odstránená jeho právna neistota týkajúca sa výsledku rozhodnutia o jeho návrhu) ešte pred
podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, bolo potrebné jeho sťažnosť v tej časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd poznamenáva, že ako podmienku konania o sťažnosti namietajúcej
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy vyžaduje využitie právnych prostriedkov nápravy priznaných
sťažovateľovi príslušnými právnymi predpismi, napr. podanie sťažnosti na prieťahy
v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
alebo Trestný poriadok a pod. (napr. m. m. II. ÚS 47/01). Nevyužitie tohto účinného
prostriedku nápravy je ďalším dôvodom odmietnutia sťažovateľovej sťažnosti v tejto časti,
a to pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ založil porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota
ustanovená v § 415 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého o návrhu na podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodne súd najneskôr do 60 dní od jeho
doručenia.
K uvedenému ústavný súd už zaujal stanovisko, keď uviedol, že pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“
obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu
súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný
súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými
lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za
následok porušenie základných zásad civilného (resp. trestného) procesu, ktoré sú
nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý
proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej
hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú
prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani
ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).
Podľa právneho názoru ústavného súdu uvedeného napr. vo veci sp. zn. I. ÚS 35/01
ani ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Už uvedená argumentácia je ďalším dôvodom na kvalifikovanie tejto časti sťažnosti
ako zjavne neopodstatnenej.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné
zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom a jeho ďalšími jeho návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2009