Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 172/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosti S. S., a A. S., zastúpených spoločnosťou AS Legal s. r. o.,

Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Šulva, a tiež

spoločnosťou advokátska kancelária Geško, Hulín a partneri s. r. o., Ľubinská 3, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Richard Hulín, ktoré sú vedené

pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia „ich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl.

50 ods. 2 a 3 , ako aj namietaného porušenia práv podľa

ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv“ a základných slobôd

postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 1.

októbra 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti S. S. a A. S. vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti S. S. a A. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. januára 2014

a 9. januára 2014 (po doplnení 16. januára 2014) doručené sťažnosti S. S., a A. S., (ďalej

len „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj „sťažovatelia“), ktoré sú vedené

pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2

a a 3 (ďalej len „“), ako aj namietaného

porušenia práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špecializovaného

trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. z 1. októbra

2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2013.

Sťažovatelia v sťažnostiach uviedli, že sú ruskej národnosti a dlhodobo žijú

a podnikajú na Slovensku. Vedie sa proti nim trestné konanie pre zločin podplácania formou

spolupáchateľstva podľa a a a . Dňa

15. apríla 2013 boli zadržaní a po ich výsluchu na špecializovanom trestnom súde boli

uznesením sp. zn. 27/13 zo 17. apríla 2013 prepustení zo zadržania, avšak po podaní

sťažnosti prokurátora boli na základe rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. apríla 2013 vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku.

Sťažovatelia okrem iného uviedli, že 25. septembra 2013 bola na nich podaná

obžaloba a 1. októbra 2013 špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn.

rozhodol o ich ponechaní vo väzbe. Proti tomuto rozhodnutiu podali obaja sťažnosti, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. októbra 2013 zamietol. Súd prvého

stupňa v tomto prípade rozhodoval aj o žiadosti sťažovateľa v 2. rade o prepustenie

z väzby, ktorú 5. septembra 2013 podal na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“).

Podľa názoru sťažovateľa v 2. rade obidva súdy v tomto prípade nerozhodli o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby bezodkladne, keďže od podania tejto žiadosti špeciálnej

prokuratúre do rozhodnutia najvyššieho súdu uplynul mesiac a jedenásť dní.

Sťažovatelia v sťažnostiach tvrdili, že namietané rozhodnutia špecializovaného

trestného súdu a najvyššieho súdu sú nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o uvedenie

konkrétnych skutočností, ktoré by opodstatňovali dôvody ich väzby, a zároveň aj z toho

dôvodu, že odkazujú na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu týkajúce sa len sťažovateľa

v 1. rade. Sťažovatelia v tejto súvislosti dodali, že rozhodnutie, na ktoré sa namietané

rozhodnutia odvolávajú, trpí nedostatkom odôvodnenia, je v rozpore s obsahom spisu a vo

veci rozhodoval zaujatý sudca. Súčasne uviedli, že predmetné námietky boli obsahovou

súčasťou sťažnosti, ktorú sťažovateľ v 1. rade podal na ústavnom súde 2. decembra 2013

práve proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. septembra 2013. Okrem

toho sťažovatelia namietali, že rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho

súdu vôbec nereflektovali na ich podstatné argumenty a skutkové okolnosti svedčiace v ich

prospech, pričom dôraz kládli na svedecké výpovede, obsah ktorých vyznieval v ich

neprospech.

Sťažovatelia v sťažnostiach namietali aj skutočnosť, že obidva súdy svoje právne

názory o nemožnosti pripustenia inštitútu písomného sľubu ako náhrady za väzby

odôvodnili formálne použijúc rovnaké argumenty ako v predchádzajúcom rozhodnutí

o väzbe. Táto okolnosť podľa ich názoru znamená, že skúmaniu konkrétnych okolností

odôvodňujúcich ich väzbu nebola venovaná náležitá pozornosť.

Podľa tvrdení sťažovateľov sú namietané rozhodnutia aj v rozpore s obsahom spisu,

keďže tieto sa odvolávajú na skoršie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. septembra 2013, pri ktorom opäť zdôraznili, že sa týka len sťažovateľa v 1. rade.

Podľa nich označené skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza zo skutočností, ktoré

nie sú v súlade s obsahom spisu. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že dané rozhodnutie,

pokiaľ ide o odôvodnenie kolúznej väzby, sa odvoláva na obsah výpovedí svedkov, ktorí

buď neboli vypočutí alebo obavu zo zastrašovania pri výsluchu neuviedli. Okrem toho

sťažovatelia vyslovili názor, že keďže skutok, ktorý je im kladený za vinu, sa mal stať

v roku 2010, mali by dostatočný priestor na realizáciu ovplyvňovania svedkov. Sťažovatelia

dodali: „Spis neobsahuje žiadnu indíciu, ktorá by mohla viesť k záveru, že obava z takého

konania sťažovateľa bola osvedčená.“ Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že najvyšší súd

dôvody kolúznej väzby odôvodnil aj skutočnosťou, že stíhaný skutok nie je dostatočne

objasnený a že vo veci je potrebné vykonať ďalšie (bližšie nekonkretizované) úkony. Podľa

nich však dôvod väzby nemôže byť odôvodnený potrebou uľahčenia vedenia trestného

konania.

Sťažovatelia namietali aj tú skutočnosť, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne

dôkazy o tom, že u nich je daný dôvod preventívnej väzby, a teda pokračovanie v trestnej

činnosti, či už vo forme uplácania zamestnancov daňových úradov, alebo aj vzhľadom na

zmenu legislatívy vo forme uplatňovania fiktívnych nadmerných odpočtov dane z pridanej

hodnoty. Podľa sťažovateľov tento väzobný dôvod najvyšší súd odôvodňuje rozsiahlosťou

trestnej činnosti, ako aj tým, že mala byť páchaná opakovane, čo podľa nich nie je

dostatočný argument.

Podľa názoru sťažovateľov sa špecializovaný trestný súd a najvyšší súd

v namietaných rozhodnutiach „nekriticky spoľahli len na nepodložené tvrdenia, dohady

a domnienky prokurátora“, bez akéhokoľvek reálneho základu.

Sťažovatelia sa domnievajú, že najvyšší súd existenciu dôvodov väzby odôvodnil len

abstraktne a neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali potrebu ich takýmto

spôsobom izolovať. Podľa nich pri väzbe je potrebné prihliadať na zásadu primeranosti

a zdržanlivosti, k čomu v ich prípade nedošlo.

Sťažovatelia v sťažnostiach predostreli aj námietky o porušení práva na obhajobu,

zásady kontradiktórnosti konania a rovností zbraní, keď uviedli, že v čase „rozhodovania

o prepustení z väzby“ nemali k dispozícii kompletný očíslovaný vyšetrovací spis a ucelený

spisový materiál bol obhajobe odovzdaný prvýkrát až 14. novembra 2013. Okrem toho

sťažovateľ v 1. rade tvrdil, že pri študovaní spisu bol neustále upozorňovaný na nedostatok

času a zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebolo zabezpečené funkčné zariadenie

na prehratie videonahrávok, ktoré boli súčasťou spisu. Okrem toho sťažovateľ v 2. rade

tvrdil, že pred rozhodnutím špecializovaného trestného súdu nemala obhajoba k dispozícii

stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby. To podľa jeho názoru vytvára

stav nerovnosti procesných strán.

Sťažovatelia tiež namietali, že dôkazy, ktoré predkladala obhajoba pre účely

vyvrátenia dôvodnosti väzby, boli vždy zo strany orgánov činných v trestnom konaní

odmietnuté a že v priebehu konania nemali k existujúcim dôkazom rovnaký prístup, keďže

ich trestná vec bola „účelovo vylúčená zo spoločného konania so spoluobvinenou M. Z.,

ktorá sa týmto stala svedkyňou vo veci sťažovateľov“. Podľa vyjadrenia sťažovateľov sa

obidve namietané rozhodnutia odvolávajú aj na výpoveď istého svedka, o výsluchu ktorého

nebola obhajoba vôbec upovedomená.

Sťažovatelia sa teda domnievajú, že namietané rozhodnutia sú založené len na

formálnych dôvodoch bez ich individualizácie a konkretizácie, čo spôsobuje ich

neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením

špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 1. októbra 2013 a postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. októbra 2013 boli porušené ich

základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50

ods. 2 a 3 , ako aj práva podľa , 3 a 4 a , 2 a 3 dohovoru,

namietané rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu zrušil a prikázal,

aby boli neodkladne prepustení z väzby na slobodu, respektíve aby bola vec vrátená

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby najvyššiemu súdu uložil povinnosť uhradiť im

trovy právneho zastúpenia na účet spoločnosti AS Legal s. r. o., advokátska kancelária.

Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie a dočasne

odložil vykonateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosti sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ich zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

Vzhľadom na to, že sťažnosti vedené na ústavnom súde pod sp. zn.

a sp. zn. spolu skutkovo súvisia a týkajú sa totožných sťažovateľov, keďže títo

namietali totožné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým boli ich sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu o väzbe zamietnuté, rozhodol ústavný súd uplatniac citované

právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K námietkam sťažovateľa v 2. rade o porušení zásady neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

Ústavný súd pripomína, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania, ktorým sa vymedzuje predmet konania a východisko pre

rozhodnutie ústavného súdu. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o porušení

toho práva, ktoré namieta sťažovateľ, a len voči tomu orgánu verejnej moci, ktorý

sťažovateľ v petite sťažnosti označil. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (k tomu pozri napr. , ,

).

V danom prípade sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti (doručenej ústavnému súdu

9. januára 2014) uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú 5. septembra 2013

podal na špeciálnej prokuratúre, bolo právoplatne rozhodnuté až po uplynutí mesiaca

a jedenástich dní, keďže najvyšší súd v druhostupňovom konaní rozhodol až 16. októbra

2013. Tým podľa neho zúčastnené orgány verejnej moci porušili zásadu neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby.

Keďže sťažovateľ v 2. rade v petite sťažnosti výslovne neuviedol, že porušenie

zásady neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby namieta aj v súvislosti

s postupom špeciálnej prokuratúry, ústavný súd sa touto problematikou zaoberal len

vo vzťahu k postupu špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

a 5 a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,

ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania

presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

(napr. , , ).

Ústavný súd zistil, že žiadosť sťažovateľa v 2. rade o prepustenie z väzby na slobodu

bola súdu prvého stupňa doručená 25. septembra 2013 a už 1. októbra 2013 o nej

špecializovaný trestný súd rozhodol tak, že ju zamietol. Po podaní sťažností sťažovateľov

bol spis 7. októbra 2013 predložený najvyššiemu súdu, ktorý uznesením

zo 16. októbra 2013 sťažnosti sťažovateľov zamietol. Spis bol špecializovanému trestnému

súdu vrátený 28. októbra 2013 a uznesenie druhostupňového súdu bolo obidvom

sťažovateľom doručené 4. novembra 2013.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že vec sa na súde prvého stupňa nachádzala

celkovo 19 dní a na súde druhého stupňa summa summarum 21 dní. Vychádzajúc zo svojej

judikatúry ústavný súd konštatuje, že táto doba rozhodovania a konania, či už na

špecializovanom trestnom súde, alebo na najvyššom súde, zodpovedá požiadavkám podľa

a 5 a podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam sťažovateľov o porušení ich práv postupom a uznesením

špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 1. októbra 2013 s výnimkou

urýchlenia prerokovania veci

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia špecializovaného trestného

súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší (druhostupňový) súd, ktorého právomoc

predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu

prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. , ,

, , , , ).

K námietkam sťažovateľov o porušení ich práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. októbra 2013

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia ich základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým boli

zamietnuté ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o väzbe, ústavný

súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru

(napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72,

, , , atď.), respektíve , pretože predstavujú prísnejšiu

a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej

slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17

zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú

aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia

dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, garantujúce

základné právo na súdnu ochranu alebo čl. 48 ods. 2 zakotvujúce základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. ,

).

Sťažovatelia ďalej namietali porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

, a a 3 , ako aj práv podľa , 3 a 4

a čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2013.

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľov ústavný súd zistil, že uznesením

špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 1. októbra 2013 bolo rozhodnuté

o ponechaní oboch sťažovateľov vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

, zamietnutí žiadosti sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu a neprijatí

písomného sľubu u oboch sťažovateľov ako náhrady za väzbu. Sťažovatelia boli

na neverejnom zasadnutí vypočutí a mali možnosť predstaviť svoje argumenty proti

ponechaniu vo väzbe. Táto možnosť bola súdom prvého stupňa daná aj prokurátorovi,

ktorý, naopak, uvádzal argumenty svedčiace o tom, že dôvody kolúznej väzby

a preventívnej väzby u sťažovateľov existujú.

Špecializovaný trestný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide

o dôvody väzby u sťažovateľa v 1. rade, v tejto súvislosti odkazuje na skoršie rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. septembra 2013. Súd prvého stupňa dodal, že

si plne uvedomuje, že dôvody uvedené v označenom rozhodnutí sa formálne vzťahujú len

na sťažovateľa v 1. rade, ale vzhľadom na formu páchania trestnej činnosti

spolupáchateľstvom „sú najmä materiálne podmienky väzby u oboch obvinených logicky

podobné“.

Okrem toho špecializovaný trestný súd uviedol okolnosti vo vzťahu k obom

sťažovateľom, ktoré by mali svedčať pre záver o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b) a c) naďalej trvajú.

V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval: „Preto je potrebné uviesť, že

dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného skutku u obvinených aj po podaní obžaloby

naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe dôkazov, ktoré

sú zabezpečené v spisovom materiáli. Toto svoje zistenie súd opiera najmä o výpovede

svedkov M. Z., Ľ. S., Z. B. a T. S.“

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej podrobne predstavil

obsah svedeckých výpovedí, z ktorých malo vyplynúť, akým spôsobom malo dôjsť

k páchaniu trestnej činnosti zo strany sťažovateľov, akým spôsobom mali byť svedkyni

vyplácané úplatky, ktoré predstavovali sumu rovnajúcu sa 10 % z vyplatených nadmerných

odpočtov dane z pridanej hodnoty. Súd prvého stupňa reagoval aj na argument sťažovateľa

v 2. rade, s ktorým sa nestotožnil, a uviedol, že svedkyňa Z. nevypovedala „výlučne na

základe zverejnenia a vyšetrovateľom iniciovaného prehrávania nahrávky predloženej do

konania svedkom S. vzhľadom na omnoho širší rámec jej svedeckej výpovede...“. K

dôvodom väzby podľa uviedol, že „odkazuje na

citované ostatné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 19.09.2013 vo vzťahu k obvinenému S. S.“, a vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľa

v 2. rade dodal, že tieto sú uňho dané obdobne, pretože podľa obžaloby je údajným

spolupáchateľom „korupčnej trestnej činnosti, dôvodom ktorej malo byť práve finančné

pôsobenie na osobu svedkyne Z. vo funkcii riaditeľky Daňového úradu Š. za účelom

získania osobných, najmä informačných a finančných výhod, ako aj vykonštruovaných

skutočností týkajúcich sa uplatňovania nadmerných odpočtov DPH, ktoré však podľa

výpovedí viacerých svedkov (S., B., Z.) nemalo byť ojedinelou praktikou“. Podľa súdu

prvého stupňa z výpovede svedka S. malo vyplynúť, že sťažovatelia boli spôsobilí v prípade

problému zničiť účtovné doklady či kompromitujúce materiály a mali tendenciu zneužiť

kamerové nahrávky z ich kancelárie proti ľuďom, s ktorými sa stretávali, či uplácať

konkrétne osoby na účely získania prospechu. K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

špecializovaný trestný súd uviedol, že „poukazuje na citované

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k obvinenému S. S. a má za to,

že tieto dôvody sa taktiež vzťahujú primerane aj na obvineného A. S. v priamej nadväznosti

na dôvod väzby podľa a dôvodné podozrenie z rozsiahlej

korupčnej trestnej činnosti, ktorú mali obaja obvinení spoločne páchať viacerými útokmi,

opakovane vo veľkom rozsahu, a tak si zabezpečovať prostriedky na obživu pre seba i svoje

rodiny“. Okrem toho prvostupňový súd reagoval aj na argument sťažovateľa v 2. rade, keď

uviedol, že má „za to, že takto uvedené skutočnosti sú z hľadiska dôvodov väzby dostatočne

konkrétne aj individualizované. Ku skutočnosti uvedenej obvineným A. S., že sa už

22.04.2013 vzdal funkcie štatutárneho orgánu vo vyšetrovaných spoločnostiach, resp. bol

ako štatutár odvolaný, súd poukazuje na výpoveď svedka S., že obaja obvinení

v inkriminovanom čase uvedenom v obžalobe nemali byť štatutármi v spoločnostiach

AB Cosmetics a AB Technology a aj tak v nich mali vykonávať svoj priamy vplyv, ktorý je

predmetom obžaloby vo vzťahu k trestnej činnosti, ktorá sa im v obžalobe kladie za vinu“.

V neposlednom rade špecializovaný trestný súd k neprijatiu písomných sľubov

sťažovateľov uviedol, že „vzhľadom na charakter a povahu protiprávnej činnosti, z ktorej

sú obvinení v spolupáchateľstve podozriví, spôsob jej údajného spáchania a osoby

obvinených, nie je možné ich písomné sľuby považovať za dostatočné pre nahradenie

väzby...“.

Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu podali sťažovatelia sťažnosti,

v ktorých napádanému rozhodnutiu vytýkali neodôvodnenosť, formalizmus a opakovanie

fráz bez uvedenia konkrétnych okolností odôvodňujúcich dôvody väzby tak, ako ich tento

súd prezentoval. Okrem toho spochybňovali obsah niektorých svedeckých výpovedí, na

ktorých mala byť založená dôvodnosť väzby.

O sťažnostiach rozhodol najvyšší súdu uznesením sp. zn.

zo 16. októbra 2013 tak, že ich zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd judikoval, že dôvod

kolúznej väzby je u oboch sťažovateľov naďalej daný, a to vzhľadom na ich aktivity, ktoré

viedli k zastrašovaniu, ovplyvňovaniu a podplácaniu konkrétnych osôb. Pokiaľ ide

o preventívnu väzbu, najvyšší súd uviedol, že sťažovatelia sa opakovane mali dopúšťať

„rozsiahlej korupčnej trestnej činnosti za pomoci využitia úzkych kontaktov na pracovníkov

daňového úradu“. Najvyšší súd ďalej konštatoval: „V súvislosti so sťažnostnými

námietkami obvinených k jednotlivým dôkazom – obrazovo - zvukovému záznamu,

výpovediam svedkov T. R., Ľ. S., prípadne k nevykonaniu niektorých dôkazov treba

opätovne zdôrazniť, že pri rozhodovaní o väzbe vykonáva súd hodnotenie dôkazov v

rozsahu nevyhnutnom pre zistenie, či existuje dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného

skutku a následnom zistení, či sú dané konkrétne väzobné dôvody ... Rozsiahlejšie

vyhodnotenie všetkých dôkazov spôsobom predpokladaným ustanovením § 2 ods. 12 Tr.

por. bude predmetom až následného meritórneho rozhodovania.“ Najvyšší súd sa vyjadril

aj k otázke neprijatia písomných sľubov sťažovateľov a vyslovil názor, že „v predmetnom

prípade sľub nie je dostatočnou zárukou, pretože neodstraňuje obavu, že menovaní sa v

prípade ich prepustenia na slobodu nedopustia konania predpokladaného ustanovením § 71

ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. Por“.

Pri preskúmaní námietok sťažovateľov mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom

dohovoru aj a 5 je poskytnutie práva osobám, ktoré boli

pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu

k námietkam sťažovateľov dospel ústavný súd k záveru, že predmetné rozhodnutie je

potrebné považovať za ústavne akceptovateľné. Najvyšší súd sa v ňom stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi špecializovaného trestného súdu o dôvodoch väzby

sťažovateľov. Aj keď rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska rozsahu argumentačných

dôvodov nie je obšírne, majúc na pamäti, že odôvodnenosť rozhodnutia sa zásadne spravuje

parametrom kvality, nie parametrom kvantity, je ústavný súd toho názoru, že skutkové

okolnosti týkajúce za odôvodnenia dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku vystihol v primeranej kvalite. Okrem toho, že najvyšší súd potvrdil správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, dodal aj vlastné úvahy o tom, že dôvod

kolúznej väzby u oboch sťažovateľov je daný poznatkami o ich praktikách spočívajúcich

v zastrašovaní a ovplyvňovaní ľudí, s ktorými prichádzali do kontaktu. Dôvod preventívnej

väzby najvyšší súd odôvodnil rozsiahlosťou a opakovaním trestnej činnosti, za ktorú sú

stíhaní. Najvyšší súd súčasne nepovažoval písomný sľub sťažovateľov za dostatočnú záruku

toho, že po prepustení na slobodu sa nedopustia konania, ktoré predpokladá § 71 ods. 1

písm. b) a c) .

Aj keď najvyšší súd nebol vo svojich úvahách výrazne konkrétny, potvrdil správnosť

tvrdení špecializovaného trestného súdu, ktorý, naopak, veľmi obšírne popísal skutkové

okolnosti a dôkaznú situáciu, z ktorej vyvodil závery o dôvodnosti väzby. Na tomto mieste

považuje ústavný súd za dôležité pripomenúť, že pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu

vychádzal z toho, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa nemožno

posudzovať izolovane, ale vo vzájomných súvislostiach, pretože z hľadiska predmetu

konania (v tomto prípade skúmanie zákonnosti väzby) tvoria jeden celok.

Najvyšší súd vychádzajúci z rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, ako aj

z obsahu spisu, a teda dôkazov zabezpečených v rámci trestného konania vrátane

svedeckých výpovedí uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho názoru tvoria skutkový rámec pre

uplatnenie zákonných dôvodov väzby podľa a .

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, na ktorých najvyšší súd založil dôvody väzby, sa

nejavia ako svojvoľné, a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania, a nejavia sa

ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne.

Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosti, ktoré najvyšší súd v zhode s názorom

špecializovaného trestného súdu uviedol, možno spoľahlivo subsumovať pod uvádzané

zákonné dôvody väzby.

Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, aby skutočnosť, že najvyšší súd sa pri svojich

úvahách odvolal aj na svoje skoršie rozhodnutie týkajúce sa len sťažovateľa v 1. rade,

znamenala zásadný nedostatok, pokiaľ ide o zákonnosť rozhodnutia tohto druhu. Totiž ani

najvyšší súd ani špecializovaný trestný súd sa neobmedzili len na tento odkaz, ale svoju

argumentáciu o opodstatnenosti väzby rozšírili a doplnili uvedením skutkových okolností aj

vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade. Týmto zistením ústavný súd vylučuje pochybnosti

o tom, aby najvyšší súd okolnostiam daného prípadu venoval len formálnu pozornosť.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd zároveň reflektoval na zásadné argumenty

sťažovateľov o nedôvodnosti ich väzby a uvedením vlastnej argumentácie (odlišnej

od sťažovateľov) vytvoril rozhodnutie s odôvodnením, ktoré je určité a zrozumiteľné a ktoré

zároveň tvorí spoľahlivý a logický podklad pre jeho výroky, a to aj v otázke neprijatia

písomného sľubu sťažovateľov.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale

posudzovanie konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou

ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania

ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (,

, ).

Vzhľadom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2013 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a podľa , 3 a 4 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia súčasne namietali, že v rámci tohto konania o zákonnosti ich väzby

došlo k porušeniu ich základného práva na obhajobu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Podľa nich k porušeniu týchto práv došlo tým, že pred rozhodovaním o väzbe nemala

obhajoba k dispozícii kompletný očíslovaný spis, ktorý im bol v ucelenej a žurnalizovanej

podobe predložený až 14. novembra 2013. Okrem toho sťažovateľ v 1. rade namietal, že

nemohol plnohodnotne uplatniť svoje právo na obhajobu z dôvodu, že pri študovaní

spisového materiálu bol neustále upozorňovaný na nedostatok času. Zároveň sťažovateľ

v 2. rade uviedol, že pred rozhodovaním o väzbe nemal k dispozícii stanovisko prokurátora

k jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný súd konštatuje, že problematika spisového materiálu s očíslovanými listami

a s prehľadom obsahu spisu je v zmysle zákonnej úpravy ( )

spojená s rozhodovaním všeobecného súdu o väzbe v prípravnom konaní, keď tento súd

nedisponuje vyšetrovacím spisom. Skutočnosť, že obhajobe nebol predložený očíslovaný

spis, sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na obhajobu. Zároveň ústavný súd

dodáva, že aj predpokladá situáciu, keď kompetentný orgán môže

limitovať čas nazerania do spisu. Podľa totiž ak by

v súvislosti s nazretím do spisov hrozila obava z prieťahov konania, je v prípravnom konaní

orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom predseda senátu oprávnený ustanoviť

primeranú lehotu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľov o porušení práva na obhajobu považuje

ústavný súd za podstatné, že sťažovatelia mali možnosť predstaviť svoje argumenty proti

väzbe pri ich výsluchu na špecializovanom trestnom súde 1. októbra 2013 a bol im

poskytnutý priestor na konečné návrhy, a zároveň boli oboznámení s protichodnou

argumentáciou prokurátora, ktorý naopak tvrdil, že u sťažovateľov dôvody väzby stále

existujú. V tomto smere preto ani nie je významné, že sťažovateľovi v 2. rade, ktorý svojou

žiadosťou o prepustenie z väzby inicioval periodickú kontrolu zákonnosti väzby, nebolo

doručené stanovisko prokurátora k tejto jeho žiadosti. Zásadu kontradiktórnosti konania

nemožno vnímať ako nepretržitý cyklus, v rámci ktorého by procesným stranám bol

vytvorený bezbrehý priestor na prezentáciu ich argumentov. V tomto prípade to bol práve

sťažovateľ v 2. rade, ktorý podal žiadosť o prepustenie z väzby, pričom špecializovaný

trestný súd bol povinný s touto argumentáciou oboznámiť prokurátora. Nemožno tvrdiť,

žeby postupom špecializovaného trestného súdu, ktorý nepokračoval v oboznamovaní

vzájomných argumentov procesné strany, došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti

konania, ak navyše na neverejnom zasadnutí špecializovaného trestného súdu mohli

sťažovatelia aj prostredníctvom svojich obhajcov reagovať na tvrdenia opačnej procesnej

strany.

V súvislosti s porušením práva na obhajobu sťažovatelia namietali, že v ich prípade

nikdy neboli zohľadnené dôkazy, ktoré uvádzali na podporu svojich tvrdení o nedôvodnosti

väzby. Nestotožnenie sa všeobecného súdu s názormi procesnej strany, samozrejme, pri

odôvodnení vlastných a prípustných úvah, nemôže samo osebe znamenať porušenie práva

na obhajobu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom a uznesením

najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľov na obhajobu, pretože

obsah námietok sťažovateľov v kontexte rozhodnutia najvyššieho súdu nevyvoláva ani

predpoklad o porušení tohto práva, rovnako ani o porušení zásady kontradiktórnosti

konania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vzniesli aj námietky o porušení princípu

prezumpcie neviny zakotveného v a dohovoru.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na východiská princípu

prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba

obvinená z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa

následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil

sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je

potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať

sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku

procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil

vinu obvineného nestranne a na základe zákona (napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím, ktorým sa

vyslovuje vina obvineného, ale ide o rozhodnutie dočasného charakteru, ktorého uplatnenie

si okrem iného vyžaduje aj splnenie materiálnej podmienky, a teda existenciu skutočností

osvedčujúcich kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu kladie

za vinu, dopustil, a zároveň existenciu niektorého z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1

.

Preskúmaním rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by naznačovali, že najvyšší súd rozhodujúci a zákonnosti väzby prekročil hranice

svojej právomoci a predmetu rozhodovania a aby svojimi vyjadreniami porušil zásadu

prezumpcie neviny. Ústavný súd považuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu za

ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií poskytovaných

a čl. 6 ods. 2 dohovoru, a preto námietku sťažovateľov v tomto smere kvalifikoval ako

neopodstatnenú.

Sťažovatelia v sťažnostiach namietali aj porušenie základného práva na právnu

pomoc podľa . V rámci argumentov, ktoré sťažovatelia uviedli, ústavný

súd nezistil žiadne, ktoré by sa aspoň marginálne mohli dotknúť obsahu tohto základného

práva. Inými slovami, sťažovatelia neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by viedli

k záverom o tom, že pri rozhodovaní o väzbe došlo k porušeniu ich práva na poskytnutie

právnej pomoci.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa z dôvodu, že najvyšší súd, ako aj súd prvého stupňa sa odvolali

na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. septembra 2013, pri

ktorom podľa nich rozhodoval zaujatý sudca. Sťažovatelia výslovne uviedli, že tieto

námietky boli obsahovou súčasťou sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej ústavnému

súdu 2. decembra 2013.

V danom prípade sťažovatelia namietajú rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2013, ktoré je síce rozhodnutím nadväzujúcim na jeho

skoršie uznesenie sp. zn. z 19. septembra 2013, ale je rozhodnutím vo svojej

podstate autonómnym, keďže opakovane a nanovo skúma skutkové a právne okolnosti

väzby. Voči namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu zo 16. októbra 2013 sťažovatelia

(uvedením argumentov) priamo neuplatnili námietku o porušení základného práva podľa

. Dôvodnosť tejto námietky vyvodili z toho, že ak v predchádzajúcom

prípade mal v ich veci rozhodnúť zaujatý sudca a ďalšie rozhodnutie z tohto rozhodnutia

vychádza, musí byť aj ďalšie rozhodnutie z tohto pohľadu nezákonné. Ústavný súd však

relevanciu takýchto úvah v námietkach sťažovateľov za danej situácie vylučuje.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v závere dodáva, že skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozhodnutím

nenaplnil očakávania sťažovateľov o ich prepustení z väzby na slobodu, sama osebe pri

odôvodnenosti a ústavnej konformnosti namietaného rozhodnutia nemôže znamenať

porušenie niektorého z označených práv sťažovateľov.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej nastolenými vrátene návrhu na vydanie

dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014