Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 116/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,

Mierová 19, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bobák, Bollová

a spol., s. r. o., Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka Mgr. Zuzana Bollová, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. októbra 2007 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky o d m i e t a pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. septembra 2013 doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,

Mierová 19, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 23. októbra 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. februára 2012 bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 23. októbra 2007, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť spoločnosti SKI-

CENTRUM Banská Štiavnica, s. r. o. (ďalej len „žalobca“), sumu 4 979 087,83 € z titulu

náhrady spôsobenej škody vo forme ušlého zisku. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd

v danej veci vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) obsiahnutého v uznesení sp. zn. z 29. júna 2011, ktorým

bolo skoršie rozhodnutie krajského súdu v tejto veci zrušené a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie. Sťažovateľ dodal, že podľa tohto záväzného právneho názoru

dovolacieho súdu k vzniku jeho zodpovednosti za škodu malo dôjsť na základe toho, že ako

poskytovateľ štátnej pomoci ignoroval vznik právneho nároku žalobcu ako žiadateľa

na uzavretie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a na poskytnutie

finančných prostriedkov.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 5. marca 2012 podal Generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho

dovolania, ktorému generálny prokurátor vyhovel a podal mimoriadne dovolanie proti

namietanému rozsudku okresného súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ súčasne uviedol, že 30. apríla 2012 podal proti rozsudku krajského

(odvolacieho) súdu sp. zn. z 9. februára 2012 a uzneseniu najvyššieho

(dovolacieho) súdu sp. zn. z 29. júna 2011 na ústavnom súde sťažnosť

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd predmetnú

sťažnosť uznesením č. k. -61 z 8. marca 2013 odmietol s poukazom

na mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2013 tak, že ho

zamietol.

Podstata námietok sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom a rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu spočívala v tom, že podľa neho ani okresný súd, ani krajský súd sa

v namietaných rozhodnutiach nevysporiadali s jeho zásadnými právnymi argumentmi

týkajúcimi sa aplikácie nesprávnej právnej normy. Sťažovateľ vyslovil názor, že na danú

vec mal byť správne aplikovaný o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a nie všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka o zodpovednosti za škodu. Tento svoj právny názor sťažovateľ odôvodnil tým, že

o žiadosti žalobcu rozhodoval ako správny orgán. Podľa sťažovateľa sa oba súdy

v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nedostatočne vysporiadali s existenciou všetkých

predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu, a to z pohľadu obidvoch právnych noriem.

Podľa sťažovateľa v konaní nedošlo k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi jeho postupom

a vznikom škody a taktiež ani prvostupňový súd, ani druhostupňový súd podľa neho

neuviedli dostatočné argumenty týkajúce sa výšky a charakteru uplatnenej škody.

Sťažovateľ označil namietané rozhodnutia za svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, čo

malo podľa neho za následok porušenie zásad spravodlivého procesu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2012 a postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 23. októbra 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a obidvom

súdom uložil povinnosť uhradiť trovy konania v sume 331,13 €.

Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

a odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. októbra 2007

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu, ústavný súd sa

riadil princípom subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa

na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie postupu a prvostupňového rozhodnutia bol

v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.

Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , ).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2012

Ústavný súd konštatuje, že aj pri preskúmaní tejto časti sťažnosti vychádzal

z princípu subsidiarity podľa .

V súvislosti s uvedeným a v kontexte okolností tohto prípadu považuje ústavný súd

za prvoradé zdôrazniť, že podľa je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie zásad

spravodlivého procesu postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. februára 2012.

Ústavný súd dáva do pozornosti, že obsahovo totožnou sťažnosťou smerujúcou proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. februára 2012 a uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. júna 2011, ktorá bola ústavnému súdu doručená 2. mája

2012, sa sťažovateľ domáhal poskytnutia ústavnoprávnej ochrany. O tejto sťažnosti

rozhodol ústavný súd uznesením č. k. -61 z 8. marca 2013 tak, že časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu, odmietol ako podanú oneskorene a zvyšnú časť sťažnosti, predmetom

ktorej boli námietky proti rozsudku krajského súdu, odmietol pre neprípustnosť, a teda ako

predčasne podanú z dôvodu mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom

proti rozsudku krajského súdu, o ktorom dovtedy najvyšší súd nerozhodol.

V aktuálnej (časti) sťažnosti sťažovateľ opäť namietal postup a rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 9. februára 2012. Pritom sťažnosť sťažovateľa pre namietané

porušenie jeho práv bola ústavnému súdu doručená v lehote dvoch mesiacov od rozhodnutia

najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho judikatúra

o zachovaní lehoty aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu (za obvyklých podmienok)

nachádza uplatnenie len v prípadoch, ak dovolací súd mimoriadny opravný prostriedok

procesne odmietne. Lehotu vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu nemožno považovať

za zachovanú v prípadoch, keď dovolací súd, ktorý je súčasťou systému všeobecných

súdov, dovolanie, respektíve mimoriadne dovolanie zamietne. Ide o prípady, keď dovolací

súd vecne preskúma argumenty obsiahnuté v mimoriadnom opravnom prostriedku, čím sa

stáva inštančne posledným orgánom verejnej moci, v ktorého kompetencii je poskytnutie

právnej ochrany, ktorá predchádza právnej ochrane poskytovanej zo strany ústavného súdu.

V sťažovateľovej veci najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 25. júna 2013 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktoré bolo podané

na podnet sťažovateľa, proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. októbra

2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. februára 2012

zamietol.

Ústavný súd zdôrazňuje, že tým neodpadla prekážka, ktorá by ústavnému súdu

bránila bezprostredne preskúmať rozhodnutie krajského súdu. Práve rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorým boli argumenty generálneho prokurátora preskúmané v merite

veci, sa stalo tou prekážkou, ktorá znemožňuje ústavnému súdu preskúmať namietané

rozhodnutie krajského súdu (k tomu pozri , ).

V danej veci je potrebné správne pochopiť podstatu a zmysel rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (rozsudok z 12. novembra 2002), z ktorého vychádza aj ústavný súd

v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch (,

). Právny názor ESĽP je potrebné vnímať tak, že právomoc ústavného súdu

na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu po rozhodnutí dovolacieho súdu je daná len

za predpokladu procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania,

respektíve mimoriadneho dovolania, samozrejme, pri splnení obvyklých podmienok.

Keďže v danom prípade najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

podané na podnet sťažovateľa zamietol, sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, mal v záujme účinnej právnej ochrany namietať porušenie svojich práv, avšak

nie rozsudkom krajského súdu, ktorý bol vecne preskúmaný najvyšším súdom, ale

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2013. Ústavný súd dodáva,

že v okolnostiach tohto prípadu jedine závery najvyššieho súdu v jeho meritórnom

rozhodnutí by mohli byť predmetom konkrétnej kontroly ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1

.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými, pretože rozhodovanie o takých

otázkach je viazané na vyslovenie porušenia základných práv alebo slobôd. Taktiež bolo

právne bezvýznamné rozhodovať o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014