Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 119/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,

Mierová 19, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou B. spol., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. B., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. februára 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012

doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou B. spol., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. B., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2012,

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna 2011.

Podaním z 23. februára 2013, ústavnému súdu doručeným 1. marca 2013,

sa obchodná spoločnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „S.“), zastúpená Advokátskou kanceláriou

M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M., ktorá

bola v konaní vedenom Okresným Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcu (ďalej len „žalobca“), domáha

pripustenia vstupu do konania pred ústavným súdom v postavení vedľajšieho účastníka

na strane krajského súdu a najvyššieho súdu, pretože „má jednoznačný právny záujem

na výsledku konania o ústavnej sťažnosti“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «spoločnosť S., s. r. o. podala dňa 16. 9.

2004 žiadosť o štátnu pomoc vo forme nenávratného finančného príspevku (ďalej

ako „NFP“) zo štrukturálnych fondov EÚ na Ministerstvo hospodárstva SR cestou

Slovenskej agentúry pre cestovný ruch na základe výzvy na predkladanie projektov v rámci

Sektorového operačného programu Priemysel a Služby (ďalej ako „SOP PS“), Priorita č.

2: Rozvoj cestovného ruchu, Opatrenie č. 2.2 Podpora podnikateľských aktivít cestovného

ruchu vyhlásenej dňa 15. 6. 2004. Predmetom podanej žiadosti bola realizácia projektu

s názvom Š. H. pri B., kód 11120200270 (ďalej ako „Projekt“).

Podaná žiadosť o NFP bola posúdená štandardnou procedúrou pozostávajúcou

z formálnej kontroly žiadosti, posúdením internými a externými posudzovateľmi

a posúdením hodnotiacou komisiou. V tom čase (rok 2004-2005) neplatil zákon

č. o poskytovaní pomoci a podpory z fondov EÚ a procedúra schvaľovania

podanej žiadosti o NFP až po podpis zmluvy o poskytnutí NFP bola riadená

tzv. Programovým doplnkom, čo je právny dokument vydaný ako súčasť Operačného

programu, ktorý bol základným programovým dokumentom pre poskytovanie pomoci

zo štrukturálnych fondov EÚ v zmysle čl. 18 ods. 1 a 2 Nariadenia Rady (ES) č. 1260/1999

o všeobecných ustanoveniach o štrukturálnych fondoch. Procedúra schvaľovania žiadosti

o poskytnutie NFP je uvedená v časti 1.6 Programového doplnku. Procedúra sa po podpise

tzv. akceptačného listu, ktorým úspešný žiadateľ potvrdzuje výšku schváleného NFP

a pripravenosť realizovať projekt, končí v zmysle Programového doplnku a § 18 ods. 2

o štátnej pomoci podpisom zmluvy o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku medzi poskytovateľom štátnej pomoci a úspešným žiadateľom o štátnu

pomoc.

Výsledkom posúdenia Projektu bolo, že bol vyhodnotený ako spĺňajúci stanovené

kritériá na poskytnutie štátnej pomoci. Žiadateľovi bolo dňa 3. 6. 2005 zaslané Oznámenie

o rozhodnutí Hodnotiacej komisie o pridelení NFP vo výške 150 mil. Sk, ktorého súčasťou

bol aj návrh akceptačného listu. Akceptačný list žiadateľ podpísal. Po podpise

akceptačného listu zo strany žiadateľa bol Projekt zahrnutý do celkového zoznamu

žiadateľov, s ktorými na základe udelenia súhlasu ministrom hospodárstva mala

byť podpísaná zmluva o poskytnutí NFP. Za tým účelom bolo zo strany MH SR voči SACR

udelené poverenie na podpis zmlúv o NFP s úspešnými žiadateľmi zo schváleného zoznamu.

V dôsledku skutočností uvedených v ďalších odsekoch minister udelené poverenie vo vzťahu

k Projektu neskôr odvolal a k uzavretiu zmluvy o poskytnutí NFP na Projekt nikdy

nedošlo.».

Sťažovateľ v nadväznosti na citované uvádza, že „kým mohlo dôjsť k podpisu zmluvy

o poskytnutí NFP Najvyšší kontrolný úrad SR listom zo dňa 1. 6. 2005 postúpil MH SR

sťažnosť sťažovateľa Ing. M. C. so žiadosťou o jej prešetrenie a prijatie následných

opatrení. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že spoločnosti S. bol schválený nenávratný

finančný príspevok v rámci Opatrenia 2.2 SOP PS, aj keď nie je vlastníkom, ani nájomcom

pozemku, na ktorom sa má časť dotovaného Projektu realizovať. V zmysle výzvy

na predkladanie projektov zo dňa 15. 6. 2004 jednou zo základných podmienok prijateľnosti

projektu bolo aj majetkovo-právne vysporiadanie majetku (objektov), na ktorých sa bude

projekt po jeho schválení realizovať.

Výsledkom prešetrenia sťažnosti odborom kontroly MH SR bolo stanovisko,

že sťažnosť bola podaná oprávnene, v dôsledku čoho MH SR oznámilo listom zo dňa 16. 2.

2006 spoločnosti S. – B., s. r. o., že na základe rozhodnutia ministra hospodárstva nedôjde

k podpisu Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „dňa 7. 9. 2006 bola podaná žaloba, ktorou žalobca

S. – B., s. r. o. žiada od Slovenskej republiky – zastúpenej MH SR náhradu škody vo výške

150 mil. Sk vedená na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. “. O žalobe

rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2007 tak, že zaviazal

sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 150 000 000 Sk a trovy konania v sume 3 791 808 Sk.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 30. apríla 2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcu zamietol.

Súčasne žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume

37 076,42 €. Na základe dovolania žalobcu proti označenému rozsudku odvolacieho súdu

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2011 zrušil rozsudok krajského

súdu z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal záväzným

právnym názorom v uvedenej veci.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 9. februára 2012

rozsudok súdu prvého stupňa z 23. októbra 2007 potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu

trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Podstata sťažovateľových námietok, ktorými odôvodňuje neprípustný zásah

do svojich práv podľa a dohovoru napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu sp. zn. z 9. februára 2012 a napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2011, spočíva v tom, že

„1. odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu z 9. 2. 2012 nijako

nevysporiadal s právnymi argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa aplikácie nesprávnej

právnej normy na posudzovaný prípad. Vzhľadom k tomu, že pri posudzovaní žalobcom

predloženej žiadosti o NFP konal a rozhodoval sťažovateľ ako správny orgán, keďže konal

a rozhodoval o právach a povinnostiach právnickej osoby a vzhľadom k tomu, že žalobca

namietal nesprávnosť postupu sťažovateľa, kedy tento údajne nepostupoval v súlade

s pravidlami, ktoré boli pre neho pri posudzovaní žalobcom predloženej žiadosti o NFP

záväzné a ktoré vyplývali jednak z už spomínaného Programového doplnku ako aj z časti

M príslušnej Schémy štátnej pomoci, v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali

mal byť na posudzovaný prípad aplikovaný o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. To znamená, že prípadná zodpovednosť

sťažovateľa mala byť posúdená podľa tohto špeciálneho občiansko-právneho predpisu,

nie podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu,

a to so všetkými dôsledkami, ktoré z aplikácie špeciálnej právnej normy vyplývajú...

2. ... odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z 9.

2. 2012 nedostatočne vysporiadal s existenciou všetkých predpokladov pre vznik všeobecnej

zodpovednosti za škodu, a to aj z pohľadu občiansko-právnej zodpovednosti a osobitne

to platí pri zodpovednosti za škodu v zmysle ..

3. ... žiadny zo súdov sa vo svojich rozhodnutiach, vrátane napadnutého rozhodnutia

dovolacieho súdu, ale najmä napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 9. 2. 2012,

nijako nevysporiadali s argumentmi uvedenými v odvolaní sťažovateľa veľmi rozsiahlym

spôsobom. Tieto argumenty pritom reagovali na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia

ohľadne majetkovo-právneho vysporiadania žalobcom predloženého projektu...

4. ... spočíva v zmätočnosti časti odôvodnenia dovolacieho súdu. Ide o záverečnú

časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorom dovolací

súd uvádza dôsledok svojho právneho posúdenia prípadu v kontexte podaného

dovolania...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva hospodárstva SR, na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , identifikačné číslo spisu 1206221331, porušené bolo.

2. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva hospodárstva SR, na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom

pod sp. zn. , porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

, identifikačné číslo spisu 1206221331, zo dňa 9. 2. 2012 sa zrušuje.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. ,

zo dňa 29. júna 2011 sa zrušuje.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva SR trovy konania

vo výške 323,50 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet

č. 4 120 004 901/3100 právneho zástupcu sťažovateľov advokátskej kancelárie B.,

spol. s r. o., B.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ tiež

navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 9. februára 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 23. októbra 2007, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto

sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona každý návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnej veci malo podľa jeho tvrdenia dôjsť postupom krajského

súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. februára 2012, ako aj postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. júna 2011 bol sťažovateľovi doručený 14. septembra 2011,

pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu až 2. mája 2012. Z uvedeného vyplýva,

že sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej

v .

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2012

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

aj z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 9. februára 2012.

Prípisom z 26. februára 2013 (č. k. VI/2 Pz 812/12-24), ktorý bol ústavnému súdu

doručený 4. marca 2013, prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) oznámil ústavnému súdu, že „dňa 23. januára 2013

som na Najvyššom súde Slovenskej republiky podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava III z 23. októbra 2007 č. k. -909 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2012 č. k. -1155

s návrhom na ich zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II.

Súčasne podľa som navrhol odložiť vykonateľnosť mimoriadnym

dovolaním napadnutých rozhodnutí.“.

Ústavný súd zistil, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

je vedené najvyšším súdom pod sp. zn. , pričom do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti najvyšší súd o ňom ešte nerozhodol.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmysel a účel subsidiárneho

postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc

ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej

moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1

().

Vychádzajúc zo svojho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv

a slobôd ústavný súd musel vziať do úvahy skutočnosť, že sťažovateľom napadnutý

rozsudok krajského súdu bol na základe jeho podnetu napadnutý aj mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Pz 812/2012 podaným najvyššiemu súdu

23. januára 2013.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy

priamo dostupné sťažovateľovi (). V prípade, ak sťažovateľ prostredníctvom

svojho podnetu adresovaného príslušnému orgánu ale podá podnet na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku a tento orgán mimoriadny opravný prostriedok

aj skutočne podá, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma, či takýto

prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy tých základných práv

alebo slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa

v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora podané na podnet sťažovateľa možno (vzhľadom na do úvahy prichádzajúce

kasačné účinky rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o ňom) považovať

za účinný právny prostriedok nápravy základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie v posudzovanom prípade

sťažovateľ sťažnosťou podľa namieta (m. m. ).

Taktiež ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol, že splnenie

zákonom ustanovených podmienok na podanie mimoriadneho dovolania nepatrí do výlučnej

právomoci generálneho prokurátora, ale podlieha prieskumu zo strany dovolacieho súdu

(, , ).

Podľa na vec sťažovateľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu v prípadoch,

ak je o závažných procesných pochybeniach určitého orgánu verejnej moci, ktorými mohlo

dôjsť aj k porušeniu základných práv alebo slobôd, oprávnený a povinný rozhodnúť

všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených

v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním

vylúčená (m. m. ).

Z už uvedeného vyplýva, že v právnej veci žalobcu proti sťažovateľovi

ako žalovanému o zaplatenie sumy 4 979 087,83 € vedenej okresným súdom pod sp. zn.

podal generálny prokurátor na podnet sťažovateľa, t. j. účastníka konania,

23. januára 2013 mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 23. októbra 2007 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. februára 2012, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd v konaní

vedenom pod sp. zn. zatiaľ nerozhodol.

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej

rozhodovacej činnosti vychádza z právneho názoru (napr. , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní,

resp. mimoriadnom dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky – zv. 29/uznesenie č. 3, a pod.).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti ani žiadosťou obchodnej spoločnosti S.

o pripustenie vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013