Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 177/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť O. Š., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2009, ako

aj jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. decembra

2009 doručené podanie O. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako

„odvolanie – sťažnosť – podanie o výklad k právnej veci – začatie konania, prípadne

zjednanie nápravy – vo veci uznesenia Najvyššieho súdu SR čís. – zo dňa

29. októbra 2009... “. Ústavný súd vyhodnotil predmetné podanie ako sťažnosť podľa

(ďalej len „“), ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , bez nutnosti vyzývať ho na jej doplnenie.

Sťažovateľ v krátkosti opisuje genézu súdneho sporu, v ktorom S., P. (ďalej len

„navrhovateľ“) podalo proti nemu a jeho manželke návrh na vydanie platobného rozkazu

o zaplatenie sumy 7 685 Sk s prísl. z dôvodu dlžného nájomného a úhrad spojených

s užívaním bytu.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zákonný sudca svojím postupom

v predmetnej právnej veci koná nezákonne, nestranne a zaujato („sudca... stranil

navrhovateľovi... nezákonne ma neoslobodil od súdnych poplatkov – i keď som plne spĺňal

podmienky a oslobodenie mi odporučil aj mest. úrad.“). Sťažovateľ viackrát namietal

zaujatosť zákonného sudcu, avšak neúspešne. Preto sa obrátil aj na generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý podal najvyššiemu súdu

mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 8. apríla 2009, ktorým bolo rozhodnuté, že zákonný sudca nie je

vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

. Najvyšší súd však uznesením sp. zn. z 29. októbra 2009

konanie o mimoriadnom dovolaní z dôvodu, že nebola splnená podmienka konania

o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v tom, že nemožno dosiahnuť ochranu práv

a zákonom chránených záujmov inými právnymi prostriedkami, zastavil. Sťažovateľ

považuje predmetné uznesenie najvyššieho súdu za „nedokonalé a nezákonné“, a preto

porušujúce jeho základné právo na súdnu ochranu podľa .

V závere sťažnosti ako „P.S.“ sťažovateľ uviedol, že „vec bez pojednávania trvá

7 rokov, bol porušený a ja mám právo na odškodné!“.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 14. februára 2006 navrhovateľ podal na Okresnom súde Považská Bystrica proti

sťažovateľovi a jeho manželke návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy

7 685 Sk (platobný rozkaz bol vydaný 21. februára 2006 pod sp. zn. ),

- 6. marca 2006 sťažovateľ s manželkou podali odpor proti platobnému rozkazu

a požiadali o oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor,

- 9. marca 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. apríl 2006

a uznesením uložil sťažovateľovi s manželkou zaplatiť za podaný odpor súdny poplatok

500 Sk,

- 22. marca 2006 sa sťažovateľ vyjadril k žalobnému návrhu navrhovateľa, manželka

sťažovateľa splnomocnila sťažovateľa na zastupovanie v konaní, obaja požiadali

o oslobodenie od súdnych poplatkov a podali odvolanie proti uzneseniu o zaplatení súdneho

poplatku,

- 23. marca 2006 okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na 3. apríl 2006

a predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu, krajský súd

13. apríla 2006 rozhodol uznesením sp. zn. tak, že všetci sudcovia Okresného

súdu Považská Bystrica sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci a vec sa

prikazuje na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu,

- 15. mája 2006 spis bol predložený okresnému súdu,

- 28. júna 2006 okresný súd zaslal sťažovateľovi na vyplnenie potvrdenie

o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch potrebné na rozhodnutie o jeho žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj navrhovateľovi podanie sťažovateľa, aby sa

v lehote 20 dní vyjadril,

- 5. júla 2006 bolo okresnému súdu doručené vyplnené potvrdenie tlačiva

na oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj doplnenie protinávrhu,

- 26. júla 2006 sa navrhovateľ vyjadril k odporu sťažovateľa, ako aj k ďalším jeho

podaniam,

- v priebehu septembra až novembra 2006 sťažovateľ podal okresnému súdu viaceré

podania označené ako „dodatok k pôvodnému protinávrhu proti S. P.“, „námietky

a vyjadrenie, protinávrh“, „informácie k predmetnej záležitosti“,

- 18. septembra 2006 bol spis zapožičaný Okresnému súdu Trenčín spolu

so žiadosťou, aby bol vrátený v lehote 45 dní (spis vrátený okresnému súdu 11. októbra

2007),

- 2. februára 2007 okresný súd žiadal o zapožičanie spisu Okresného súdu Trenčín

sp. zn. a a zároveň vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či berie

návrh sčasti späť (19. februára 2007 oznámil, že návrh berie sčasti späť),

- v priebehu februára a marca 2007 sťažovateľ viackrát zaujal stanovisko

k vyjadreniu navrhovateľa, ako aj k jeho čiastočnému späťvzatiu návrhu,

- 16. mája 2007 okresný súd nepriznal sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie

od súdnych poplatkov a návrh manželky sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov zamietol, preto 22. júna 2007 sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom krajský súd

30. júla 2007 rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenia potvrdil (spis bol vrátený

okresnému súdu 3. septembra 2007),

- 8. októbra 2007 okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 623 Sk zastavil,

sťažovateľa vyzval na doplnenie – opravu protinávrhu (sťažovateľ tak urobil 22. októbra

2007 a zároveň aj namietal zaujatosť zákonného sudcu),

- 13. novembra 2007 okresný súd upovedomil sťažovateľa, že sa jeho námietkou

zaoberať nebude a vec nepredloží krajskému súdu z dôvodu, že táto sa týka len procesného

postupu sudcu v konaní o prerokúvanej veci, a vyzval ho, aby oznámil, či trvá na postúpení

veci Okresnému súdu Žilina a z akých dôvodov, zároveň ho oboznámil, že ak ide

o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu, taký návrh je spoplatnený sumou 500 Sk,

- 22. novembra 2007 sťažovateľ nesúhlasne reagoval na prípis okresného súdu,

- 28. januára 2008 sa zákonný sudca vyjadril vo veci zaujatosti a spis predložil

krajskému súdu,

- 11. februára 2008 krajský súd uznesením sp. zn. rozhodol, že

zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci (spis bol

vrátený okresnému súdu 15. februára 2008),

- 21. februára 2008 okresný súd uznesením uložil sťažovateľovi a jeho manželke

zaplatiť súdny poplatok 500 Sk za vznesenú námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi,

ako aj súdny poplatok 500 Sk za návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti,

- 26. februára 2008 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu

sťažovateľa na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Žilina, pričom 22. mája

2008 bol spis vrátený okresnému súdu bez rozhodnutia, pretože výzva na zaplatenie

súdneho poplatku neobsahovala správne poučenie pre sťažovateľa,

- 5. júna 2008 okresný súd zrušil uznesenie z 21. februára 2008 a vyzval sťažovateľa

na zaplatenie súdneho poplatku už aj so správnym poučením a zároveň zaslal vyjadrenie

sťažovateľa a jeho manželky na zaujatie stanoviska navrhovateľovi,

- v priebehu júla 2008 sťažovateľ reagoval na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku

za návrh na prikázanie veci inému súdu a tiež rozšíril svoj protinávrh,

- 19. septembra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku, aby predložili

všetky potvrdenia o platbách navrhovateľovi z titulu nájomného a služieb spojených

s užívaním bytu za obdobie od 18. februára 2003 do 31. januára 2006 a aby oznámili, či

opäť vznášajú námietku zaujatosti a či opäť žiadajú o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 29. septembra 2008 sťažovateľ odpovedal na prípis okresného súdu,

- 12. januára 2009 okresný súd reagoval na podanie sťažovateľa a opätovne mu zaslal

potvrdenie o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch,

- 20. januára 2009 sťažovateľ reagoval na prípis okresného súdu,

- 16. februára 2009 okresný súd nevyhovel návrhu manželky sťažovateľa

na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ

1. marca 2009 odvolal,

- 13. marca 2009 zákonný sudca predložil predsedníčke okresného súdu oznámenie,

že sa cíti byť vo veci zaujatý, a preto bola vec 1. apríla 2009 predložená krajskému súdu,

ktorý 8. apríla 2009 rozhodol, že zákonný sudca nie je vo veci zaujatý, a taktiež potvrdil

uznesenie okresného súdu zo 16. februára 2009 (spis bol vrátený okresnému súdu 28. apríla

2009),

- 11. júna 2009 sťažovateľ (ako splnomocnený zástupca manželky) opäť podal

žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 26. júna 2009 bol spis na žiadosť predložený Okresnej prokuratúre Trenčín,

- 17. septembra 2009 urobil okresný súd dopyt na Okresnú prokuratúru Trenčín, kedy

vráti spis; Okresná prokuratúra Trenčín mu 24. septembra 2009 oznámila, že vo veci bolo

podané mimoriadne dovolanie najvyššiemu súdu, ku ktorému bol pripojený aj predmetný

spis,

- v priebehu októbra až decembra 2009 okresný súd zisťoval stav veci s poznámkou,

aby bol spis predložený zákonnému sudcovi ihneď po jeho vrátení z najvyššieho súdu,

- 30. decembra 2009 bol okresnému súdu vrátený spis sp. zn. spolu

aj s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo konanie o mimoriadnom

dovolaní zastavené,

- 27. januára 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. apríl 2010,

- 3. marca 2010 okresný súd zaslal navrhovateľovi viaceré podania sťažovateľa

a jeho manželky s tým, aby sa v lehote 20 dní vyjadril a zároveň aby v tej istej lehote

odpovedal, či trvá na podanom návrhu, aby zaslal stanovy a všetky rozsudky iných súdov

vo veciach, v ktorých rozhodovali o tých istých nárokoch (navrhovateľ tak urobil 30. marca

2010),

- 8. marca 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku na doplnenie

protinávrhu (sťažovateľ tak urobil 25. marca 2010),

- 1. apríla 2010 okresný súd zaslal navrhovateľovi podanie sťažovateľa spolu

s prílohami, aby sa v lehote 10 dní vyjadril a sťažovateľovi a jeho manželke zaslal

vyjadrenie navrhovateľa s prílohami na zaujatie stanoviska k nemu v lehote 10 dní.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2009

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa v .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ uviedol, že „generálny prokurátor SR podal mimoriadne dovolanie –

nakoľko údajne bol porušený zákon – k čomu sa prikláňam, nakoľko

hovorí jasne – že sudcovia sú z pojednávania vylúčení, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

účastníkom – možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd

neakceptoval „vyjadrenie GP SR a potvrdil rozhodnutie kraj. súdu“. Vzhľadom na uvedené

je sťažovateľ presvedčený, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je „nedokonalé

a nezákonné – nakoľko nerieši stávajúci problém“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní

a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej

interpretácie zákonov. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, a preto ústavný súd z týchto hľadísk posudzoval aj sťažovateľom

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. októbra 2009 konanie

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľa zastavil,

a to z dôvodu, že jedna zo zákonných podmienok mimoriadneho dovolania nebola splnená.

Podľa (ďalej aj „OSP“) ak generálny

prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo

osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený

zákon ( ), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd zastavenie dovolacieho konania odôvodnil tým, že nebola splnená

podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť ochranu

práv a zákonom chránených záujmov inými právnymi prostriedkami.

V odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

„Ak generálny prokurátor základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243 f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie ( ).

Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni

odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných

účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve

v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou

z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou

požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené

súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho

dovolania.

Podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť

ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu,

nie je daná vtedy, keď požadovanú ochranu možno dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami, najmä odvolaním, návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným

účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako

aj v prípadoch, keď zmenu alebo zrušenie rozhodnutia možno dosiahnuť aj inak. Podľa

názoru dovolacieho súdu o prípad nesplnenia tejto podmienky konania o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora ide aj vtedy, ak takéto dovolanie smeruje proti uzneseniu

súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci

nadriadený súd v senáte ( veta tretia pred bodkočiarkou ).

Odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 221 ods. 1 písm. g/

).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát ( ).

O vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci rozhoduje v zmysle

citovaného ustanovenia veta tretia pred bodkočiarkou nadriadený súd.

Určenie, ktorý súd je nadriadeným súdom, vyplýva z organizačným vzťahov vo vnútri

sústavy súdov, a nie zo vzťahov inštančných. Nejde preto o rozhodovanie inštančného súdu,

tj. súdu rozhodujúceho v konaní o opravnom prostriedku (či už riadnom alebo

mimoriadnom). Súdna sústava je usporiadaná hierarchicky a postavenie nadriadeného

súdu má súd vyššieho stupňa voči súdom nižšieho stupňa nachádzajúcim sa v jeho obvode.

V zmysle citovaných ustanovení § a je

rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd,

v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo

mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3

a veta druhá ), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto

vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným

súdom podľa a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím

sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž

objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa

uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo

v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne

aj inak zodpovedná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo

hodnotené. V tomto smere sa dovolací súd pridržiava a zároveň rozširuje platnosť záverov

vyslovených už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997 sp. zn.

publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky

pod č. 59 ročník 1997. Obmedzenie pre odvolací alebo dovolací súd nepredstavuje ani

zásada vyjadrená v ustanovení v spojení s o viazanosti

právoplatným rozhodnutím súdu. Uznesenie podľa 6 ods. 1 je rozhodnutím

urobeným v konaní, ktoré je ako celok podrobené prieskumu v rámci odvolacieho alebo

dovolacieho konania, pričom zistenia v týchto opravných konaniach vo vzťahu k dotknutej

vade konania nemôžu byť principiálne závislé na tom, či našli svoj výraz v skoršom

procesnom rozhodnutí alebo nie. Nemožno prehliadnuť ani to, že v prípade podľa § 16

ods. 1 posudzuje otázky vylúčenia sudcu súd nadriadený procesnému súdu, zatiaľ čo

v opravných konaniach ich skúma inštančný súd, teda súd určený podľa zásad funkčnej

príslušnosti. V zmysle sa na uznesenie použijú ustanovenia o rozsudku,

teda aj primerane. Táto primeranosť znamená, že uznesením

nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je viazaný

konajúci (procesný súd) a účastníci konania, nie však súd rozhodujúci v inštančnom

postupe. Iný výklad by bol v rozpore s obsahom prieskumnej činnosti odvolacieho

a dovolacieho súdu a tým aj v rozpore so zmyslom a účelom odvolacieho a dovolacieho

konania a s požiadavkou zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov občianskeho súdneho konania.

Vychádzajúc z týchto záverov v prejednávanej veci uznesenie krajského súdu ako

nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorej

doteraz nebolo meritórne rozhodnuté, neznamená nemožnosť žalovaných dosiahnuť

ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov v rámci konania o riadnom prípadne

mimoriadnom opravnom prostriedku. V týchto prípadných opravných konaniach budú súdy

rozhodujúce v inštančnom postupe povinné z úradnej povinnosti skúmať zákonnosť celého

konania a teda aj otázku, či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca, pričom nebudú viazané

rozhodnutím nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu vydaným v priebehu preskúmavaného

konania. Nebola preto splnená podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca

v nemožnosti dosiahnuť ochranu práv a zákonom chránených záujmov inými právnymi

prostriedkami.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom

dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej

prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej

zastavil.“

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť, či

najvyšší súd v napadnutom konaní ústavne súladným spôsobom vyložil právnu normu,

ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Rovnako je z hľadiska poskytnutia

ochrany základným právam sťažovateľa potrebné preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho

súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne konformným spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd prihliadnuc na uvedené požiadavky dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu spĺňa všetky požadované ústavnoprávne kritériá na ochranu

základných práv a slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikácie

zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa . Z týchto

dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ v závere sťažnosti ako „P. S.“ uviedol, že „nakoľko vec bez

pojednávania trvá 7 rokov, bol porušený SR a ja mám právo

na odškodné!“.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal na vec sa

vzťahujúci spisový materiál okresného súdu, ktorý tvorilo v čase predloženia 366 strán,

a podrobne preštudoval jednotlivé procesné aj iné úkony okresného súdu, ako aj podania

a návrhy sťažovateľa (podrobnejšie pozri chronológiu v časti II tohto uznesenia).

Zo spisu okresného súdu vyplynulo, že konanie bolo pôvodne začaté 14. februára

2006 na Okresnom súde Považská Bystrica, ktorý 21. februára 2006 vydal platobný rozkaz

sp. zn. , proti ktorému však sťažovateľ spolu s manželkou podali odpor.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2006 však boli všetci sudcovia

Okresného súdu Považská Bystrica vylúčení z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci

a vec bola prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu.

Okresný súd vykonal od predloženia veci 15. mája 2006 množstvo úkonov

súvisiacich jednak:

- s rozhodovaním o opakovaných žiadostiach sťažovateľa a jeho manželky

o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o žiadostiach o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov opakované zaslanie potvrdenia o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch

(28. júna 2006 a 12. januára 2009), nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov

(16. mája 2007), opakované zamietnutie návrhu manželky sťažovateľa o ustanovenie

zástupcu z radov advokátov (16. mája 2007 a 16. februára 2009),

- s návrhom sťažovateľa na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu

Žilina (22. október 2007) a opakovaným trvaním sťažovateľa na tomto návrhu,

- s odstraňovaním nedostatkov protinávrhu sťažovateľa, ktorý sťažovateľ neustále

rozširoval o rôzne peňažné i nepeňažné nároky, ktoré v priebehu konania menil (výzvy

z 8. októbra 2007 a 8. marca 2010).

Ústavný súd ďalej zistil, že spis bol viackrát predložený krajskému súdu, a to

z dôvodu:

- podaného odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiam okresného súdu (spis sa

nachádzal na krajskom súde od 25. júla 2007 do 3. septembra 2007 a od 1. apríla 2009

do 28. apríla 2009),

- námietky zaujatosti zákonného sudcu vznesenej sťažovateľom (spis sa nachádzal

na krajskom súde od 28. januára 2008 do 15. februára 2008 a od 1. apríla 2009 do 28. apríla

2009).

Predmetný spis bol taktiež viackrát zapožičaný v spojitosti so súvisiacim konaním

a podaniami sťažovateľa, a to:

- Okresnému súdu Trenčín, kde sa nachádzal od 18. septembra 2006 do 11. októbra

2006,

- Okresnej prokuratúre Trenčín, kde sa nachádzal od 26. júna 2009, pričom

okresnému súdu bol vrátený až 30. decembra 2009 spolu s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo zastavené konanie o mimoriadnom dovolaní.

Z uvedeného vyplýva, že spis sa v dôsledku sťažovateľom uplatnených návrhov

nachádzal mimo okresného súdu spolu takmer 10 mesiacov.

Za jediné pochybenie okresného súdu, ktoré spôsobilo, že spis predložený

najvyššiemu súdu 26. februára 2008 bol 22. mája 2008 vrátený bez rozhodnutia, možno

považovať skutočnosť, že okresný súd vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podaný

návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti nesprávne poučil sťažovateľa

o neúčinnosti tohto návrhu, aj keď poplatník neskôr zaplatí poplatok.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh konania pred okresným súdom je podstatnou

mierou ovplyvnený návrhmi a žiadosťami sťažovateľa, ktoré vyvolávali potrebu, aby o nich

súd rozhodoval (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, o prikázanie veci z dôvodu

vhodnosti inému okresnému súdu, námietky zaujatosti, podanie protinávrhu...).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno účastníkovi konania (teda ani sťažovateľovi)

vyčítať to, že robí procesné úkony, na ktoré je oprávnený podľa Občianskeho súdneho

poriadku (podávanie odvolaní, žiadostí o oslobodenie od súdnych poplatkov, námietok

zaujatosti, návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti a podobne.) Na druhej strane

využívanie týchto oprávnení účastníka konania vyžaduje rozhodovanie o týchto úkonoch,

žiadostiach, návrhoch a opravných prostriedkoch. Čas potrebný na rozhodnutie v takých

prípadoch však nemožno považovať za zbytočný prieťah za predpokladu, že rozhodovanie

o úkonoch, žiadostiach, návrhoch a opravných prostriedkoch účastníka nepresiahne

rozumnú dobu. Preto takéto úkony účastníka konania súčasne znamenajú predĺženie

konania a prieťahy, ktoré však nemožno pričítať na vrub konajúcemu súdu (napr.

, ). V prípade, že takéto podania sú navyše neodôvodnené

(krajský súd nevyhovel ani jednému odvolaniu sťažovateľa, ako ani vznesenej námietke

zaujatosti), preberá na seba takýto účastník konania zodpovednosť za predĺženie súdneho

konania, ku ktorému z tohto dôvodu dochádza. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať.

Podľa názoru ústavného súdu sa v postupe okresného súdu nevyskytli dlhšie obdobia

nečinnosti alebo neefektívnej činnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného

práva sťažovateľa podľa . Postup okresného súdu v posudzovanom

konaní nemožno v súčasnosti (po uplynutí obdobia štyroch rokov od nápadu veci

na okresný súd, a nie siedmich, ako uvádza sťažovateľ v sťažnosti) považovať

za nekonformný s označeným základným právom sťažovateľa. Na dobu prerokovania

predmetnej veci a skutočnosť, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa ešte

neuskutočnilo pojednávanie v merite veci, malo v rozhodujúcej miere vplyv správanie

sťažovateľa, tak ako to už bolo opísané.

Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia dospel k záveru, že neprichádza do úvahy,

aby mohol postup okresného súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 . S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti podľa § 25

ods. 1 z tohto dôvodu odmietol.

Odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa

podľa nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o jeho ochranu

v konaní pred ústavným súdom v prípade, ak by bol okresný súd v ďalšom období bez

ospravedlniteľného dôvodu v napadnutom konaní nečinný, alebo by bola jeho ďalšia

činnosť neefektívna.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti viažucimi sa

na úspech v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010