Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 177/2010
PDF · 359.46 KB
No categories available
IV. ÚS 177/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť O. Š., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, ako
aj jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 74/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. decembra
2009 doručené podanie O. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako
„odvolanie – sťažnosť – podanie o výklad k právnej veci – začatie konania, prípadne
zjednanie nápravy – vo veci uznesenia Najvyššieho súdu SR čís. 4 M Cdo 17/2009 – zo dňa
29. októbra 2009... “. Ústavný súd vyhodnotil predmetné podanie ako sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009
z 29. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 74/2006, bez nutnosti vyzývať ho na jej doplnenie.
Sťažovateľ v krátkosti opisuje genézu súdneho sporu, v ktorom S., P. (ďalej len
„navrhovateľ“) podalo proti nemu a jeho manželke návrh na vydanie platobného rozkazu
o zaplatenie sumy 7 685 Sk s prísl. z dôvodu dlžného nájomného a úhrad spojených
s užívaním bytu.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zákonný sudca svojím postupom
v predmetnej právnej veci koná nezákonne, nestranne a zaujato („sudca... stranil
navrhovateľovi... nezákonne ma neoslobodil od súdnych poplatkov – i keď som plne spĺňal
podmienky a oslobodenie mi odporučil aj mest. úrad.“). Sťažovateľ viackrát namietal
zaujatosť zákonného sudcu, avšak neúspešne. Preto sa obrátil aj na generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý podal najvyššiemu súdu
mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 19 NcC 7/2009 z 8. apríla 2009, ktorým bolo rozhodnuté, že zákonný sudca nie je
vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
12 C 74/2006. Najvyšší súd však uznesením sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009
konanie o mimoriadnom dovolaní z dôvodu, že nebola splnená podmienka konania
o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v tom, že nemožno dosiahnuť ochranu práv
a zákonom chránených záujmov inými právnymi prostriedkami, zastavil. Sťažovateľ
považuje predmetné uznesenie najvyššieho súdu za „nedokonalé a nezákonné“, a preto
porušujúce jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V závere sťažnosti ako „P.S.“ sťažovateľ uviedol, že „vec bez pojednávania trvá
7 rokov, bol porušený čl. 48 ods. 2 ústavy a ja mám právo na odškodné!“.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.
12 C 74/2006 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:
- 14. februára 2006 navrhovateľ podal na Okresnom súde Považská Bystrica proti
sťažovateľovi a jeho manželke návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy
7 685 Sk (platobný rozkaz bol vydaný 21. februára 2006 pod sp. zn. 4 Ro 20/2006),
- 6. marca 2006 sťažovateľ s manželkou podali odpor proti platobnému rozkazu
a požiadali o oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor,
- 9. marca 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. apríl 2006
a uznesením uložil sťažovateľovi s manželkou zaplatiť za podaný odpor súdny poplatok
500 Sk,
- 22. marca 2006 sa sťažovateľ vyjadril k žalobnému návrhu navrhovateľa, manželka
sťažovateľa splnomocnila sťažovateľa na zastupovanie v konaní, obaja požiadali
o oslobodenie od súdnych poplatkov a podali odvolanie proti uzneseniu o zaplatení súdneho
poplatku,
- 23. marca 2006 okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na 3. apríl 2006
a predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu, krajský súd
13. apríla 2006 rozhodol uznesením sp. zn. 4 NcC 8/06 tak, že všetci sudcovia Okresného
súdu Považská Bystrica sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci a vec sa
prikazuje na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu,
- 15. mája 2006 spis bol predložený okresnému súdu,
- 28. júna 2006 okresný súd zaslal sťažovateľovi na vyplnenie potvrdenie
o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch potrebné na rozhodnutie o jeho žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj navrhovateľovi podanie sťažovateľa, aby sa
v lehote 20 dní vyjadril,
- 5. júla 2006 bolo okresnému súdu doručené vyplnené potvrdenie tlačiva
na oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj doplnenie protinávrhu,
- 26. júla 2006 sa navrhovateľ vyjadril k odporu sťažovateľa, ako aj k ďalším jeho
podaniam,
- v priebehu septembra až novembra 2006 sťažovateľ podal okresnému súdu viaceré
podania označené ako „dodatok k pôvodnému protinávrhu proti S. P.“, „námietky
a vyjadrenie, protinávrh“, „informácie k predmetnej záležitosti“,
- 18. septembra 2006 bol spis zapožičaný Okresnému súdu Trenčín spolu
so žiadosťou, aby bol vrátený v lehote 45 dní (spis vrátený okresnému súdu 11. októbra
2007),
- 2. februára 2007 okresný súd žiadal o zapožičanie spisu Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 7 C 13/2004 a 8 C 729/2000 a zároveň vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či berie
návrh sčasti späť (19. februára 2007 oznámil, že návrh berie sčasti späť),
- v priebehu februára a marca 2007 sťažovateľ viackrát zaujal stanovisko
k vyjadreniu navrhovateľa, ako aj k jeho čiastočnému späťvzatiu návrhu,
- 16. mája 2007 okresný súd nepriznal sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie
od súdnych poplatkov a návrh manželky sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov zamietol, preto 22. júna 2007 sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom krajský súd
30. júla 2007 rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenia potvrdil (spis bol vrátený
okresnému súdu 3. septembra 2007),
- 8. októbra 2007 okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 623 Sk zastavil,
sťažovateľa vyzval na doplnenie – opravu protinávrhu (sťažovateľ tak urobil 22. októbra
2007 a zároveň aj namietal zaujatosť zákonného sudcu),
- 13. novembra 2007 okresný súd upovedomil sťažovateľa, že sa jeho námietkou
zaoberať nebude a vec nepredloží krajskému súdu z dôvodu, že táto sa týka len procesného
postupu sudcu v konaní o prerokúvanej veci, a vyzval ho, aby oznámil, či trvá na postúpení
veci Okresnému súdu Žilina a z akých dôvodov, zároveň ho oboznámil, že ak ide
o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu, taký návrh je spoplatnený sumou 500 Sk,
- 22. novembra 2007 sťažovateľ nesúhlasne reagoval na prípis okresného súdu,
- 28. januára 2008 sa zákonný sudca vyjadril vo veci zaujatosti a spis predložil
krajskému súdu,
- 11. februára 2008 krajský súd uznesením sp. zn. 4 NcC 2/2008 rozhodol, že
zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci (spis bol
vrátený okresnému súdu 15. februára 2008),
- 21. februára 2008 okresný súd uznesením uložil sťažovateľovi a jeho manželke
zaplatiť súdny poplatok 500 Sk za vznesenú námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi,
ako aj súdny poplatok 500 Sk za návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti,
- 26. februára 2008 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu
sťažovateľa na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Žilina, pričom 22. mája
2008 bol spis vrátený okresnému súdu bez rozhodnutia, pretože výzva na zaplatenie
súdneho poplatku neobsahovala správne poučenie pre sťažovateľa,
- 5. júna 2008 okresný súd zrušil uznesenie z 21. februára 2008 a vyzval sťažovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku už aj so správnym poučením a zároveň zaslal vyjadrenie
sťažovateľa a jeho manželky na zaujatie stanoviska navrhovateľovi,
- v priebehu júla 2008 sťažovateľ reagoval na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku
za návrh na prikázanie veci inému súdu a tiež rozšíril svoj protinávrh,
- 19. septembra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku, aby predložili
všetky potvrdenia o platbách navrhovateľovi z titulu nájomného a služieb spojených
s užívaním bytu za obdobie od 18. februára 2003 do 31. januára 2006 a aby oznámili, či
opäť vznášajú námietku zaujatosti a či opäť žiadajú o oslobodenie od súdnych poplatkov,
- 29. septembra 2008 sťažovateľ odpovedal na prípis okresného súdu,
- 12. januára 2009 okresný súd reagoval na podanie sťažovateľa a opätovne mu zaslal
potvrdenie o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch,
- 20. januára 2009 sťažovateľ reagoval na prípis okresného súdu,
- 16. februára 2009 okresný súd nevyhovel návrhu manželky sťažovateľa
na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ
1. marca 2009 odvolal,
- 13. marca 2009 zákonný sudca predložil predsedníčke okresného súdu oznámenie,
že sa cíti byť vo veci zaujatý, a preto bola vec 1. apríla 2009 predložená krajskému súdu,
ktorý 8. apríla 2009 rozhodol, že zákonný sudca nie je vo veci zaujatý, a taktiež potvrdil
uznesenie okresného súdu zo 16. februára 2009 (spis bol vrátený okresnému súdu 28. apríla
2009),
- 11. júna 2009 sťažovateľ (ako splnomocnený zástupca manželky) opäť podal
žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov,
- 26. júna 2009 bol spis na žiadosť predložený Okresnej prokuratúre Trenčín,
- 17. septembra 2009 urobil okresný súd dopyt na Okresnú prokuratúru Trenčín, kedy
vráti spis; Okresná prokuratúra Trenčín mu 24. septembra 2009 oznámila, že vo veci bolo
podané mimoriadne dovolanie najvyššiemu súdu, ku ktorému bol pripojený aj predmetný
spis,
- v priebehu októbra až decembra 2009 okresný súd zisťoval stav veci s poznámkou,
aby bol spis predložený zákonnému sudcovi ihneď po jeho vrátení z najvyššieho súdu,
- 30. decembra 2009 bol okresnému súdu vrátený spis sp. zn. 12 C 74/2006 spolu
aj s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo konanie o mimoriadnom
dovolaní zastavené,
- 27. januára 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. apríl 2010,
- 3. marca 2010 okresný súd zaslal navrhovateľovi viaceré podania sťažovateľa
a jeho manželky s tým, aby sa v lehote 20 dní vyjadril a zároveň aby v tej istej lehote
odpovedal, či trvá na podanom návrhu, aby zaslal stanovy a všetky rozsudky iných súdov
vo veciach, v ktorých rozhodovali o tých istých nárokoch (navrhovateľ tak urobil 30. marca
2010),
- 8. marca 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku na doplnenie
protinávrhu (sťažovateľ tak urobil 25. marca 2010),
- 1. apríla 2010 okresný súd zaslal navrhovateľovi podanie sťažovateľa spolu
s prílohami, aby sa v lehote 10 dní vyjadril a sťažovateľovi a jeho manželke zaslal
vyjadrenie navrhovateľa s prílohami na zaujatie stanoviska k nemu v lehote 10 dní.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ uviedol, že „generálny prokurátor SR podal mimoriadne dovolanie –
nakoľko údajne bol porušený zákon – k čomu sa prikláňam, nakoľko § 14 ods. 1 O. s. p.
hovorí jasne – že sudcovia sú z pojednávania vylúčení, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
účastníkom – možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd
neakceptoval „vyjadrenie GP SR a potvrdil rozhodnutie kraj. súdu“. Vzhľadom na uvedené
je sťažovateľ presvedčený, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je „nedokonalé
a nezákonné – nakoľko nerieši stávajúci problém“.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní
a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej
interpretácie zákonov. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá príčinu doň zasahovať.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, a preto ústavný súd z týchto hľadísk posudzoval aj sťažovateľom
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009 konanie
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľa zastavil,
a to z dôvodu, že jedna zo zákonných podmienok mimoriadneho dovolania nebola splnená.
Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak generálny
prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo
osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený
zákon (§ 243f OSP), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Najvyšší súd zastavenie dovolacieho konania odôvodnil tým, že nebola splnená
podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť ochranu
práv a zákonom chránených záujmov inými právnymi prostriedkami.
V odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:
„Ak generálny prokurátor základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243 f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu
mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).
Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni
odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných
účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve
v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou
z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou
požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.
Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené
súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho
dovolania.
Podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť
ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu,
nie je daná vtedy, keď požadovanú ochranu možno dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, najmä odvolaním, návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným
účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako
aj v prípadoch, keď zmenu alebo zrušenie rozhodnutia možno dosiahnuť aj inak. Podľa
názoru dovolacieho súdu o prípad nesplnenia tejto podmienky konania o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora ide aj vtedy, ak takéto dovolanie smeruje proti uzneseniu
súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci
nadriadený súd v senáte (§ 16 ods. 1 veta tretia pred bodkočiarkou O. s. p.).
Odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 221 ods. 1 písm. g/
O. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát (§ 237 písm. g/ O. s. p.).
O vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci rozhoduje v zmysle
citovaného ustanovenia § 16 ods. 1 veta tretia pred bodkočiarkou O. s. p. nadriadený súd.
Určenie, ktorý súd je nadriadeným súdom, vyplýva z organizačným vzťahov vo vnútri
sústavy súdov, a nie zo vzťahov inštančných. Nejde preto o rozhodovanie inštančného súdu,
tj. súdu rozhodujúceho v konaní o opravnom prostriedku (či už riadnom alebo
mimoriadnom). Súdna sústava je usporiadaná hierarchicky a postavenie nadriadeného
súdu má súd vyššieho stupňa voči súdom nižšieho stupňa nachádzajúcim sa v jeho obvode.
V zmysle citovaných ustanovení §§ 221 ods. 1 písm. g/ a 237 písm. g/ O. s. p. je
rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd,
v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo
mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3
a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto
vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným
súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím
sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž
objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa
uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo
v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne
aj inak zodpovedná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo
hodnotené. V tomto smere sa dovolací súd pridržiava a zároveň rozširuje platnosť záverov
vyslovených už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997 sp. zn.
3 Cdo 153/96 publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 59 ročník 1997. Obmedzenie pre odvolací alebo dovolací súd nepredstavuje ani
zásada vyjadrená v ustanovení § 159 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. o viazanosti
právoplatným rozhodnutím súdu. Uznesenie podľa § 1 6 ods. 1 O. s. p. je rozhodnutím
urobeným v konaní, ktoré je ako celok podrobené prieskumu v rámci odvolacieho alebo
dovolacieho konania, pričom zistenia v týchto opravných konaniach vo vzťahu k dotknutej
vade konania nemôžu byť principiálne závislé na tom, či našli svoj výraz v skoršom
procesnom rozhodnutí alebo nie. Nemožno prehliadnuť ani to, že v prípade podľa § 16
ods. 1 O. s. p. posudzuje otázky vylúčenia sudcu súd nadriadený procesnému súdu, zatiaľ čo
v opravných konaniach ich skúma inštančný súd, teda súd určený podľa zásad funkčnej
príslušnosti. V zmysle § 167 ods. 2 O. s. p. sa na uznesenie použijú ustanovenia o rozsudku,
teda aj § 159 ods. 2 O. s. p. primerane. Táto primeranosť znamená, že uznesením
nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je viazaný
konajúci (procesný súd) a účastníci konania, nie však súd rozhodujúci v inštančnom
postupe. Iný výklad by bol v rozpore s obsahom prieskumnej činnosti odvolacieho
a dovolacieho súdu a tým aj v rozpore so zmyslom a účelom odvolacieho a dovolacieho
konania a s požiadavkou zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov
účastníkov občianskeho súdneho konania.
Vychádzajúc z týchto záverov v prejednávanej veci uznesenie krajského súdu ako
nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorej
doteraz nebolo meritórne rozhodnuté, neznamená nemožnosť žalovaných dosiahnuť
ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov v rámci konania o riadnom prípadne
mimoriadnom opravnom prostriedku. V týchto prípadných opravných konaniach budú súdy
rozhodujúce v inštančnom postupe povinné z úradnej povinnosti skúmať zákonnosť celého
konania a teda aj otázku, či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca, pričom nebudú viazané
rozhodnutím nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu vydaným v priebehu preskúmavaného
konania. Nebola preto splnená podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca
v nemožnosti dosiahnuť ochranu práv a zákonom chránených záujmov inými právnymi
prostriedkami.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom
dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej
prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej
O. s. p. zastavil.“
V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť, či
najvyšší súd v napadnutom konaní ústavne súladným spôsobom vyložil právnu normu,
ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Rovnako je z hľadiska poskytnutia
ochrany základným právam sťažovateľa potrebné preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho
súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne konformným spôsobom odôvodnené.
Ústavný súd prihliadnuc na uvedené požiadavky dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu spĺňa všetky požadované ústavnoprávne kritériá na ochranu
základných práv a slobôd.
Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikácie
zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z týchto
dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2006
Sťažovateľ v závere sťažnosti ako „P. S.“ uviedol, že „nakoľko vec bez
pojednávania trvá 7 rokov, bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a ja mám právo
na odškodné!“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal na vec sa
vzťahujúci spisový materiál okresného súdu, ktorý tvorilo v čase predloženia 366 strán,
a podrobne preštudoval jednotlivé procesné aj iné úkony okresného súdu, ako aj podania
a návrhy sťažovateľa (podrobnejšie pozri chronológiu v časti II tohto uznesenia).
Zo spisu okresného súdu vyplynulo, že konanie bolo pôvodne začaté 14. februára
2006 na Okresnom súde Považská Bystrica, ktorý 21. februára 2006 vydal platobný rozkaz
sp. zn. 4 Ro 20/2006, proti ktorému však sťažovateľ spolu s manželkou podali odpor.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Nc 8/06 z 13. apríla 2006 však boli všetci sudcovia
Okresného súdu Považská Bystrica vylúčení z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci
a vec bola prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu.
Okresný súd vykonal od predloženia veci 15. mája 2006 množstvo úkonov
súvisiacich jednak:
- s rozhodovaním o opakovaných žiadostiach sťažovateľa a jeho manželky
o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o žiadostiach o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov opakované zaslanie potvrdenia o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch
(28. júna 2006 a 12. januára 2009), nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
(16. mája 2007), opakované zamietnutie návrhu manželky sťažovateľa o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov (16. mája 2007 a 16. februára 2009),
- s návrhom sťažovateľa na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu
Žilina (22. október 2007) a opakovaným trvaním sťažovateľa na tomto návrhu,
- s odstraňovaním nedostatkov protinávrhu sťažovateľa, ktorý sťažovateľ neustále
rozširoval o rôzne peňažné i nepeňažné nároky, ktoré v priebehu konania menil (výzvy
z 8. októbra 2007 a 8. marca 2010).
Ústavný súd ďalej zistil, že spis bol viackrát predložený krajskému súdu, a to
z dôvodu:
- podaného odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiam okresného súdu (spis sa
nachádzal na krajskom súde od 25. júla 2007 do 3. septembra 2007 a od 1. apríla 2009
do 28. apríla 2009),
- námietky zaujatosti zákonného sudcu vznesenej sťažovateľom (spis sa nachádzal
na krajskom súde od 28. januára 2008 do 15. februára 2008 a od 1. apríla 2009 do 28. apríla
2009).
Predmetný spis bol taktiež viackrát zapožičaný v spojitosti so súvisiacim konaním
a podaniami sťažovateľa, a to:
- Okresnému súdu Trenčín, kde sa nachádzal od 18. septembra 2006 do 11. októbra
2006,
- Okresnej prokuratúre Trenčín, kde sa nachádzal od 26. júna 2009, pričom
okresnému súdu bol vrátený až 30. decembra 2009 spolu s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo zastavené konanie o mimoriadnom dovolaní.
Z uvedeného vyplýva, že spis sa v dôsledku sťažovateľom uplatnených návrhov
nachádzal mimo okresného súdu spolu takmer 10 mesiacov.
Za jediné pochybenie okresného súdu, ktoré spôsobilo, že spis predložený
najvyššiemu súdu 26. februára 2008 bol 22. mája 2008 vrátený bez rozhodnutia, možno
považovať skutočnosť, že okresný súd vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podaný
návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti nesprávne poučil sťažovateľa
o neúčinnosti tohto návrhu, aj keď poplatník neskôr zaplatí poplatok.
Ústavný súd konštatuje, že priebeh konania pred okresným súdom je podstatnou
mierou ovplyvnený návrhmi a žiadosťami sťažovateľa, ktoré vyvolávali potrebu, aby o nich
súd rozhodoval (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, o prikázanie veci z dôvodu
vhodnosti inému okresnému súdu, námietky zaujatosti, podanie protinávrhu...).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno účastníkovi konania (teda ani sťažovateľovi)
vyčítať to, že robí procesné úkony, na ktoré je oprávnený podľa Občianskeho súdneho
poriadku (podávanie odvolaní, žiadostí o oslobodenie od súdnych poplatkov, námietok
zaujatosti, návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti a podobne.) Na druhej strane
využívanie týchto oprávnení účastníka konania vyžaduje rozhodovanie o týchto úkonoch,
žiadostiach, návrhoch a opravných prostriedkoch. Čas potrebný na rozhodnutie v takých
prípadoch však nemožno považovať za zbytočný prieťah za predpokladu, že rozhodovanie
o úkonoch, žiadostiach, návrhoch a opravných prostriedkoch účastníka nepresiahne
rozumnú dobu. Preto takéto úkony účastníka konania súčasne znamenajú predĺženie
konania a prieťahy, ktoré však nemožno pričítať na vrub konajúcemu súdu (napr.
II. ÚS 65/04, IV. ÚS 157/03). V prípade, že takéto podania sú navyše neodôvodnené
(krajský súd nevyhovel ani jednému odvolaniu sťažovateľa, ako ani vznesenej námietke
zaujatosti), preberá na seba takýto účastník konania zodpovednosť za predĺženie súdneho
konania, ku ktorému z tohto dôvodu dochádza. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať.
Podľa názoru ústavného súdu sa v postupe okresného súdu nevyskytli dlhšie obdobia
nečinnosti alebo neefektívnej činnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup okresného súdu v posudzovanom
konaní nemožno v súčasnosti (po uplynutí obdobia štyroch rokov od nápadu veci
na okresný súd, a nie siedmich, ako uvádza sťažovateľ v sťažnosti) považovať
za nekonformný s označeným základným právom sťažovateľa. Na dobu prerokovania
predmetnej veci a skutočnosť, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa ešte
neuskutočnilo pojednávanie v merite veci, malo v rozhodujúcej miere vplyv správanie
sťažovateľa, tak ako to už bolo opísané.
Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia dospel k záveru, že neprichádza do úvahy,
aby mohol postup okresného súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
Odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o jeho ochranu
v konaní pred ústavným súdom v prípade, ak by bol okresný súd v ďalšom období bez
ospravedlniteľného dôvodu v napadnutom konaní nečinný, alebo by bola jeho ďalšia
činnosť neefektívna.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti viažucimi sa
na úspech v konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2010