Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 45/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej B., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva vlastniť majetok a na ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -555 z 22. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) č. k. -555 z 22. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Napadnutým uznesením bolo v právnej veci žalobcu S., š. p. (ďalej len „žalobca“),

o zaplatenie 142 583 757,60 Sk proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade a obchodnej

spoločnosti B., a. s., organizačnej zložky B. ako žalovanej v 2. rade rozhodnuté

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -286 zo 7. decembra 2004 v znení doplňujúceho rozsudku č. k.

-299 z 18. januára 2005 a proti rozsudku najvyššieho súdu č. k.

-472 z 19. marca 2008 ako súdu odvolacieho v znení doplňujúceho

rozsudku č. k. -479 zo 16. apríla 2008 tak, že rozsudok odvolacieho súdu

bol zrušený v častiach, ktorými vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil rozsudok krajského súdu

a rozhodol o trovách konania pred krajským súdom aj pred odvolacím súdom.

Zo sťažnosti, z jej príloh, napadnutého uznesenia a príslušného spisového materiálu

vyplýva, že 16. apríla 1993 bolo zmluvou o združení podľa § 829 a nasl. Občianskeho

zákonníka založené Združenie D., účelom ktorého malo byť dofinancovanie výstavby V.

a financovanie jeho prevádzky. Medzi zakladajúcich členov združenia patril aj S., š. p.

(do 13. decembra 2001 právny predchodca sťažovateľky), a P., š. p., ktorý bol právnym

predchodcom žalobcu. Na dosiahnutie účelu združenia sa každý z jeho členov zaviazal

na určité plnenie, pričom v prípade právneho predchodcu sťažovateľky išlo o poskytovanie

finančných prostriedkov z výnosov z prevádzky vybudovaných energetických objektov

v jeho správe a následne vlastníctve. Z týchto prostriedkov mali byť žalobcovi ako

vodohospodárskemu prevádzkovateľovi uhrádzané náklady jeho činnosti v združení.

Podkladom na preukázanie opodstatnenosti nároku bola „výsledovka hospodárenia“,

na základe ktorej boli štvrťročne vystavované jednotlivé faktúry, ktorými bolo uplatňované

uhradenie príslušných nákladov. Z uvedeného záväzkového vzťahu zostala sporná úhrada

faktúry č. 20001995 z 18. júla 2000, faktúry č. 20003980 z 12. októbra 2000, faktúry

č. 19991297 zo 14. júla 1999 a faktúry č. 19990510 zo 14. októbra 1999 (ďalej len „sporné

faktúry“).

Žalobca 12. októbra 2000 uzavrel s obchodnou spoločnosťou B., a. s., organizačnou

zložkou B. (ďalej len „komisionár“), Komisionársku zmluvu č. 1/2000/R (ďalej len

„komisionárska zmluva“), ktorou sa komisionár zaviazal vo vlastnom mene pre žalobcu

a na jeho účet zariadiť vymoženie ťažko vymáhateľných pohľadávok voči sťažovateľke.

Predmetné pohľadávky boli špecifikované v prílohe č. 1 komisionárskej zmluvy, pričom

medzi nimi boli aj pohľadávky z už uvedených sporných faktúr. Podľa čl. 3 bodu 4

komisionárskej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že komisionár je oprávnený

za komitenta pri zariaďovaní záležitosti prijať finančné alebo iné plnenie do svojej

dispozície, prípadne na vlastný účet. V nadväznosti na komisionársku zmluvu podpísali

žalobca a komisionár v ten istý deň tiež zmluvu o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa

komisionár zaviazal v zmysle splniť za sťažovateľku

jeho dlh identifikovaný rovnakým zoznamom neuhradených sporných faktúr, aký tvoril

označenú prílohu komisionárskej zmluvy.

Sťažovateľka bola o uzavretí predmetnej komisionárskej zmluvy informovaná listom

z 19. októbra 2000, pričom následne došlo k vzájomným rokovaniam medzi ňou

a komisionárom. Zo zápisnice z ich vzájomného rokovania zo 16. februára 2001 malo

vyplynúť usporiadanie pohľadávok žalobcu voči sťažovateľke a spôsob ich vysporiadania,

podľa ktorého malo v prípade sporných faktúr dôjsť k vyrovnaniu pohľadávok formou

jednostranných zápočtov medzi sťažovateľkou a obchodnou spoločnosťou O., a. s.,

na základe postúpenia pohľadávok od komisionára.

Žalobou z 24. októbra 2001 sa žalobca domáhal voči sťažovateľke a komisionárovi

zaplatenia sumy 142 583 757,60 Sk spolu s úrokom z omeškania, pričom na jej zaplatenie

navrhoval zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne. Predmetná pohľadávka vychádzala

práve z už uvedených sporných faktúr, ktoré podľa názoru žalobcu neboli uhradené.

Podstatou sporu pritom bola otázka, či záväzok sťažovateľky voči žalobcovi zanikol formou

jednostranných zápočtov, ktoré realizovala prostredníctvom komisionára plniaceho si

súčasne svoje povinnosti voči žalobcovi z komisionárskej zmluvy.

Krajský súd sa vo svojom rozsudku č. k. -286 zo 7. decembra 2004

stotožnil s právnym názorom sťažovateľky a žalobu v rozsahu týkajúcom sa žalovanej sumy

voči nej zamietol (v ďalšom výroku však uznal jej povinnosť zaplatiť solidárne úroky

z omeškania z uvedenej sumy za určité obdobie). Ako krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, medzi žalobcom a sťažovateľkou nebol dohodnutý spôsob splnenia

záväzku a sťažovateľka „si svoj dlh splnil[a] formou jednostranných zápočtov... i napriek

tomu, že navrhovateľ v priebehu dokazovania trval na tom, že pohľadávka“ sťažovateľky

„zanikne až pripísaním finančných prostriedkov“ na jeho účet. Podľa krajského súdu

uzavretím komisionárskej zmluvy umožnil žalobca komisionárovi zvoliť si spôsob splnenia

záväzku. V tejto zmluve totiž nebol tento spôsob konkretizovaný a jej čl. 3 bod 4

komisionára oprávňoval, aby pri zariaďovaní záležitostí spojených s vymáhaním

pohľadávky, ktorej úhrada je predmetom tohto sporu, prijímal finančné alebo iné plnenia

do svojej dispozície, prípadne na vlastný účet. Také obmedzenie, ktoré by zakazovalo

komisionárovi splniť záväzok sťažovateľky inou formou než priamou úhradou, ako napr.

formou zápočtov, podľa názoru krajského súdu komisionárska zmluva neobsahuje.

S uvedeným postupom napokon vyjadril listom z 10. novembra 2000 adresovaným

sťažovateľke súhlas i žalobca, hoci v tomto liste súčasne uviedol, že podľa jeho názoru

dôjde k zániku dlhu až pripísaním finančných prostriedkov na jeho účet. K tomu ale krajský

súd dodal, že žalobca zvolil spôsob splnenia záväzku v zmysle § 327 ods. 1 Obchodného

zákonníka, a to prostredníctvom komisionára, ktorému udelil všetky kompetencie

na vymoženie pohľadávky, ktorej úhrada je predmetom tohto sporu. O spôsobe plnenia

formou jednostranných zápočtov bol žalobca dobre informovaný a tento spôsob nenamietal.

Komisionár preto podľa názoru krajského súdu realizoval splnenie záväzku sťažovateľky

formou jednostranných zápočtov v súlade s predmetnou komisionárskou zmluvou.

Všetci účastníci konania podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Vo vzťahu

k jeho výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 142 583 757,60 Sk proti

sťažovateľke, podal odvolanie žalobca. Najvyšší súd ako súd odvolací však svojím

rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2008 rozsudok krajského súdu č. k.

-286 zo 7. decembra 2004 (v znení doplňujúceho rozsudku č. k.

-299 z 18. januára 2005) v časti, ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť

žalobcovi sumu 142 583 757,60 Sk spolu s úrokom z omeškania v sume 92 455 069,30 Sk,

a v časti, ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi na náhradu trov konania

sumu 600 000 Sk, potvrdil. Stotožnil sa pritom s odôvodnením krajského súdu v tejto

otázke.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti rozsudku

odvolacieho súdu. Toto mimoriadne dovolanie smerovalo proti tej jeho časti, ktorou

odvolací súd potvrdil zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľke,

a súčasne i proti výroku, ktorým bola komisionárovi ako druhému žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 142 583 757,60 Sk a 92 455 069,30 Sk úrokov

z omeškania, pretože podľa generálneho prokurátora táto povinnosť mala byť uložená

spoločne a nerozdielne obom žalovaným. Napadnuté rozhodnutie žiadal generálny

prokurátor zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Doplňujúcim podaním

z 24. apríla 2009 žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že navrhol, aby dovolací súd

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tým spôsobom, že zaviaže oboch

žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne uvedenú istinu i úroky z omeškania.

Podľa generálneho prokurátora bolo v konaní pred všeobecnými súdmi vo vzťahu

k sťažovateľke rozhodujúcou skutočnosťou, či došlo k splneniu jej záväzku voči žalobcovi

a či tým jej záväzok zanikol. Konajúce súdy však nemali akceptovať postup komisionára

spočívajúci v postúpení pohľadávok tretej osobe a súhlase so započítaním pohľadávok

sťažovateľky. Generálny prokurátor vyjadril názor, že komisionár mal vymôcť pohľadávky,

ktorých bol v dôsledku uzavretia zmluvy o pristúpení k záväzku sám spoludlžníkom popri

sťažovateľke, pričom záväzok oboch bol spoločný a nerozdielny. Práve táto skutočnosť bola

dôvodom, pre ktorý nemohol urobiť žiaden úkon spojený s nakladaním s týmito

pohľadávkami vrátane ich postúpenia. Zo zápisnice zo 16. februára 2001 zároveň vyplýva,

že listy, na ktoré sa súd prvého stupňa v rozhodnutí odvoláva, sa týkajú pohľadávky v sume

63 038 991,30 Sk, ktorá však vznikla z inej faktúry než dlžné sumy, ktoré sú predmetom

konania. Žalobca listom z 10. novembra 2000 sťažovateľke oznámil, že pripísanie

finančných prostriedkov na účet komisionára nepovažuje za splnenie záväzku. Z konania

komisionára nevznikajú vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti, a teda

prijatie plnenia komisionárom od sťažovateľky nemá pre žalobcu žiadne následky, rovnako

ako úkony vykonané medzi žalovanými. Napadnutý rozsudok tak podľa názoru generálneho

prokurátora spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci spôsobenom nesprávnou

aplikáciou .

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadala, aby ho

dovolací súd ako nedôvodné zamietol. Ustanovenie

predpokladá, že za určitých podmienok má komisionár aj postavenie dlžníka, nie je však

vylúčená ani prípadná kolízia súčasného postavenia komisionára a dlžníka vymáhanej

pohľadávky. Sťažovateľka vyjadrila názor, že konala na základe oznámenia, že žalobca

poveril vymáhaním pohľadávok komisionára, pričom nebol povinný ani oprávnený žiadať,

aby bol oboznámený s obsahom komisionárskej zmluvy, ani skúmať jej obsah a zvažovať

jej určitosť a platnosť. Keďže nemala dôvod pochybovať o jej platnosti, konala v dobrej

viere, že môže usporiadať pohľadávky priamo s komisionárom. Komisionárska zmluva

pripúšťala aj možnosť postúpenia pohľadávky za odplatu, pričom postúpenie pohľadávok

žalobcu a platnosť zápočtov žalobca nikdy nespochybnil. Je povinnosťou komisionára

bezodkladne previesť na komitenta práva, ktoré získal. Sťažovateľka splnila svoju

povinnosť komisionárovi, ktorého mu oznámil veriteľ. Sama pritom nevedela, že

komisionár je aj spoludlžníkom, o čom sa dozvedela až dodatočne. Na záver vo svojom

vyjadrení sťažovateľka konštatovala, že v danej veci nie sú splnené procesné podmienky

podania mimoriadneho dovolania, pretože napadnuté rozhodnutia nie sú založené

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd v úvode napadnutého uznesenia z 22. júla 2010 konštatoval, že boli

splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vec preskúmal v zmysle bez

nariadenia dovolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie bolo opodstatnené.

Najvyšší súd uviedol, že z komisionárskej zmluvy podľa

vyplývajú práva a povinnosti len pre jej účastníkov. Zároveň podľa názoru najvyššieho súdu

platí, že keďže nepriamy zástupca koná vo vlastnom mene, nevznikajú z jeho konania

zastúpenému žiadne práva a povinnosti. Tretie osoby totiž ani nemusia vedieť, že koná ako

komisionár. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že uvedené špecifiká nepriameho zastúpenia

preto prakticky vylučujú, aby bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe

komisionárskej zmluvy aj vymoženie pohľadávky komitenta. Keďže komisionár koná

vo vlastnom mene, môže vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria. Na to, aby mohol

vymáhať pohľadávku komitenta, musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom

postúpiť, a teda v takom prípade by vo vzťahu k dlžníkovi vystupoval ako vlastník

pohľadávky, alebo by musel byť na jej vymáhanie splnomocnený v mene komitenta, čo by

ale znamenalo, že by už nešlo o konanie na základe komisionárskej zmluvy. Pokiaľ ale

pohľadávka patrí komitentovi, k jej splneniu v zmysle

podľa názoru najvyššieho súdu nemohlo dôjsť plnením veriteľovi.

Najvyšší súd upriamil ďalej pozornosť na to, že v danom prípade komisionárska

zmluva z 12. októbra 2000 neobsahovala ustanovenie, ktoré by bolo možné považovať

za postúpenie pohľadávok žalobcu na komisionára, ani splnomocnenie na vymáhanie

pohľadávok. List žalobcu z 19. októbra 2000 adresovaný sťažovateľke mal podľa

najvyššieho súdu len informačný význam. Konkrétne obsahoval informáciu o uzavretí

komisionárskej zmluvy a poverenie, aby komisionár vo vlastnom mene zabezpečoval

vymáhanie pohľadávok. V žiadnom prípade ho však nebolo možné považovať za oznámenie

veriteľa dlžníkovi, že pohľadávky postúpil komisionárovi v zmysle § 526 ods. 1

. Z týchto dôvodov preto najvyšší súd ako súd dovolací nesúhlasil

s právnym názorom krajského súdu a odvolacieho súdu, že komisionár uzavretím

komisionárskej zmluvy nastúpil vo vzťahu k sťažovateľke na miesto veriteľa a sťažovateľka

sa v dôsledku uzavretia tejto zmluvy mohla zbaviť svojho záväzku len plnením

komisionárovi. Bolo právom a povinnosťou žalobcu sledovať, či komisionár splnil svoju

povinnosť a pripísal plnenie na jeho účet. Najvyšší súd ako súd dovolací tak dospel

k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho vychádza z nesprávneho

výkladu príslušných ustanovení upravujúcich komisionársku

zmluvu, najmä a v spojení s a v jeho dôsledku

k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru o účinkoch plnenia žalovanej v 1. rade

(sťažovateľky) komisionárovi na dlh žalobcu. Rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho preto najvyšší súd ako súd dovolací zrušil.

II.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta, že dovolací súd bol povinný nariadiť

pojednávanie v zmysle v spojení s , na ktorom jej mala byť

daná príležitosť vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam uvádzaným v mimoriadnom dovolaní.

V súlade s ustálenou súdnou praxou sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje

taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho

procesných práv priznaných mu na účel obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Vo svojej argumentácii sťažovateľka zdôrazňuje, že v mimoriadnom dovolaní boli

namietané viaceré skutočnosti, ktorými sa krajský súd ani odvolací súd vôbec nezaoberali,

a účastníci konania tak nemali možnosť vyjadriť sa k nim v predchádzajúcich fázach

konania. Napadnuté uznesenie zároveň považuje za prekvapujúce, pretože dovolací súd sa

pri hmotnoprávnom posúdení veci odchýlil od svojho právneho názoru, ktorý zaujal ako súd

odvolací a ktorý tiež zaujal krajský súd. V tejto súvislosti upozorňuje na ,

podľa ktorého odvolací súd, pokiaľ je toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, vyzve účastníkov

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Aj keď sa toto ustanovenie

v zmysle nevzťahuje na konanie o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd

bol prostredníctvom nariadenia pojednávania povinný postupovať spôsobom garantujúcim

sťažovateľke analogickú ochranu pred prekvapujúcim rozhodnutím. Sťažovateľka navyše

bez nariadenia pojednávania nemohla požiadať najvyšší súd, aby uviedol, ako sa mu

na základe dovtedy tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci

v zmysle . V tejto súvislosti zdôrazňuje, že mimoriadnym dovolaním bol

napadnutý právoplatný a vykonateľný rozsudok zo strany generálneho prokurátora, čo samo

osebe predstavuje zásah do princípu právnej istoty (porov. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci sťažnosti č. 28342/95 – Brumarescu proti Rumunsku z 28. októbra

1999). V závere k tejto námietke sťažovateľka dodáva, že najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí výslovne odkázal na , ktoré však nariadenie pojednávania

vylučuje len v prípade, že mimoriadne dovolanie smeruje proti uzneseniu. V danej veci však

smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu.

Ďalšia skupina námietok sťažovateľky sa týka odôvodnenia napadnutého uznesenia,

ktoré považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Nemožno totiž z neho podľa nej zistiť,

akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri posudzovaní dôkazov, ktoré sú podkladom

napadnutého uznesenia. Ide v prvom rade o námietku, že najvyšší súd konštatoval splnenie

podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa , tento záver však

nijako bližšie nespresnil. Predovšetkým neuviedol, v čom má spočívať potreba ochrany práv

a zákonom chránených záujmov žalobcu napriek skutočnosti, že napadnutým

druhostupňovým rozsudkom bol určený subjekt, ktorý je povinný na uhradenie žalovanej

sumy. Nijakým spôsobom sa nevysporiadal ani s argumentmi sťažovateľky vo vzťahu

k ochrane jej dobromyseľnosti. Napadnuté uznesenie preto považuje sťažovateľka

za nepreskúmateľné.

V tejto súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o mimoriadnom

dovolaní musí najvyšší súd dôsledne vyvažovať právo úspešného účastníka sporu spoľahnúť

sa na konečné rozhodnutie súdu a záujem štátu, aby výkon spravodlivosti viedol, pokiaľ

možno, k rozhodnutiam súdov, ktoré sú v súlade so zákonom. Vystaviť úspešného účastníka

sporu nebezpečenstvu zvrátenia už raz vydaného konečného rozhodnutia by malo byť

možné len v krajnom prípade. Takýmto prípadom by pritom mali byť flagrantné prípady

porušenia zákona, a nie prípady, v ktorých ide o subtílne posúdenie zložitých aspektov

stručnej a málo využívanej obchodnoprávnej úpravy. Tieto prípady by mali tiež

zohľadňovať povahu účastníkov konania a verejný záujem na zákonnom rozhodnutí, ktorý

je väčší v prípade rozhodovania o rodinných či niektorých občianskoprávnych veciach ako

v tejto veci, v ktorej ide o spor dvoch podnikateľských subjektov. Zároveň sťažovateľka

zdôrazňuje, že každé mimoriadne dovolanie v občianskoprávnych sporoch stavia jednu

zložku štátnej moci (prokuratúru) na stranu jedného z účastníkov konania, čo z podstaty

veci predstavuje narušenie rovnosti zbraní účastníkov občianskeho súdneho konania.

Na takýto zásah do výkonu súdnej moci musia existovať dôvody presahujúce sféru záujmov

len jedného z účastníkov konania a musia mať aj rozmer verejného záujmu. V opačnom

prípade je takýto zásah a jeho akceptovanie súdmi v podobe zrušenia právoplatných

rozhodnutí úplne arbitrárny a môže vo verejnosti narušiť dôveru v nestrannosť súdnej moci.

Námietka sťažovateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia sa vzťahuje

i na záver najvyššieho súdu o nesprávnom skutkovom a právnom závere odvolacieho súdu,

ktorý bol dôvodom zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti a vrátenia veci

na jeho ďalšie konanie. Z odôvodnenia však nie je zrejmé, v čom mali spočívať nesprávne

skutkové závery. Sťažovateľka argumentovala tým, že bude mať v odvolacom konaní

vzhľadom na ustanovenie len minimálne možnosti predkladania dôkazov

na účely objektívneho zistenia skutkového stavu. Ak ale nesprávnosť dovolaním

napadnutého rozsudku spočíva iba v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného

skutkového stavu, bolo povinnosťou dovolacieho súdu, za predpokladu, že by jej právny

názor mal byť správny, napadnuté rozhodnutie zmeniť, keďže druhá veta

neumožňuje dovolaciemu súdu rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či napadnuté

rozhodnutie zmení alebo zruší, a zároveň bezdôvodným vrátením veci odvolaciemu súdu by

došlo v rozpore s k zbytočnému predlžovaniu súdneho konania.

Sťažovateľka napokon namieta arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý

posudzoval vzťah medzi ňou a žalobcom ako vzťah obchodnoprávny. Pri posudzovaní toho,

či došlo k splneniu dlhu sťažovateľky, totiž vychádzal z § 557 a § 581 v spojení s § 324

. V doterajšom súdnom konaní pritom posudzovali súdy tento vzťah

ako vzťah občianskoprávny, a pokiaľ bol najvyšší súd iného záveru, bolo jeho povinnosťou

sa s touto otázkou vo svojom odôvodnení vysporiadať. Sťažovateľka považuje právne

závery najvyššieho súdu za neodôvodnené a arbitrárne, pretože podľa nej neaplikoval

na predmetný právny vzťah príslušný právny predpis.

Z týchto dôvodov považuje sťažovateľka právne závery najvyššieho súdu ako

za extrémne nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami vyplývajúcimi zo spisovej

dokumentácie. V nadväznosti na namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na ochranu

majetku podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže toto rozhodnutie predstavuje podľa nej prvú fázu zásahu

do jej majetkovej sféry. V závere dodáva, že ak nebude napadnuté uznesenie zrušené,

odvolací súd bude v novom konaní viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, a bude

teda musieť vydať rozhodnutie pre ňu nepriaznivé, ktoré by už nemala možnosť nijako

zvrátiť. Tým by došlo k situácii, keď by sťažovateľka musela opakovane plniť záväzky

zo sporných pohľadávok, čím by došlo k dovŕšeniu zásahu do jej majetkovej sféry.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prerokuje každý návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona

nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene pritom ústavný súd môže podľa tohto ustanovenia odmietnuť. Zároveň

môže odmietnuť i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nadväzne na to napokon v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

pristúpil k posúdeniu, či jednotlivé námietky vznesené sťažovateľkou neodôvodňujú záver

o jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala.....

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť

možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

).

O prípad porušenia garantovaného základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného

vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje

právo na všeobecnom súde (napr. ), alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), prípadne, pokiaľ by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Uvedené prípady porušenia základného práva na súdnu ochranu majú relevanciu

i v danej veci, pretože sťažovateľka formulovala dôvody svojej sťažnosti obdobným

spôsobom. Prvá jej námietka spočíva v podstate tom, že nemohla predpokladať zmenu

právneho názoru dovolacieho súdu, a predovšetkým sa k novému právnemu názoru nemohla

vyjadriť. Predmetná námietka je úzko spojená s jej argumentáciou smerujúcou proti

právnym záverom všeobecných súdov, ktoré však z už uvedených dôvodov zásadne nie sú

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu. Zmenu právneho názoru preto ústavný súd

posudzoval len z hľadiska procesného postupu dovolacieho súdu, nie však z hľadiska jej

obsahu.

Ústavný súd zastáva stanovisko, že najvyšší súd ako dovolací súd mohol zaujať

v danej veci aj iný právny názor, než k akému dospel ako súd odvolací, pričom s ohľadom

na priebeh konania nemožno voči nemu namietať ani to, že by sťažovateľke nevytvoril

dostatočný procesný priestor pre vyjadrenie sa k obsahu mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka mala v rámci dovolacieho konania možnosť vyjadriť sa k prípustnosti

a opodstatnenosti mimoriadneho dovolania a bola jej na to poskytnutá primeraná lehota.

Už zo samotných príloh sťažnosti pritom vyplýva, že túto svoju možnosť využila.

Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania, je potrebné uviesť, že napriek

nesprávnemu označeniu ustanovenia , ktorým dovolací súd

odôvodnil nenariadenie ústneho pojednávania v danej veci, by tento súd ani inak nemal

na takýto postup povinnosť, pretože posúdenie toho, či by jeho uskutočnenie malo význam

pre objasnenie veci, bolo v zmysle na jeho uvážení (,

). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že i Európsky súd pre ľudské

práva berie pri aplikácií čl. 6 ods. 1 dohovoru do úvahy osobitosti konaní pred súdmi

vyšších inštancií (odvolací, dovolací), pričom nedostatok verejného prerokovania veci

možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa

bolo verejné. V prípade kasačných súdov je takým ospravedlniteľným dôvodom

prerokovávanie výlučne právnych otázok (napr. rozhodnutie vo veci sťažnosti č. 8209/78 –

Sutter proti Švajčiarsku z 22. februára 1984, § 29 a § 30, rozhodnutie vo veci sťažnosti

č. 17358/90 – Bulut proti Rakúsku z 22. februára 1996, § 41). Takúto povinnosť pritom

nemožno vyvodiť ani z a .

Opodstatnenie nemožno priznať ani námietke nedostatočného odôvodnenia v otázke,

či boli splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že splnenie zákonom ustanovených podmienok

na podanie mimoriadneho dovolania nepatrí do výlučnej právomoci generálneho

prokurátora, ale podlieha prieskumu zo strany dovolacieho súdu (,

, ). V prípade, že by dospel k záveru, že tieto podmienky

splnené nie sú, je povinnosťou súdu svoj záver dostatočným spôsobom odôvodniť.

Na druhej strane však nie je nevyhnutné, aby splnenie všetkých zákonom ustanovených

podmienok bolo v jeho odôvodnení výslovne konštatované a zdôvodnené. To platí

predovšetkým pre tie z nich, ktorých splnenie je zrejmé alebo ich možno v konkrétnom

prípade jednoznačne vyvodiť.

Ani sťažovateľka sa nedomáha takej širokej povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide

o napadnuté uznesenie, ale namieta neuvedenie dôvodov, prečo najvyšší súd dospel

k názoru o potrebe ochrany práv a zákonom chránených záujmov žalobcu napriek

skutočnosti, že napadnutým druhostupňovým rozsudkom bol určený subjekt, ktorý je

povinný na uhradenie žalovanej sumy. Tento súd sa podľa nej taktiež nijako nevysporiadal

s jej argumentáciou vo vzťahu k ochrane jej dobromyseľnosti. Podľa názoru ústavného súdu

sa však otázky, ktoré mali byť podľa sťažovateľky posudzované z hľadiska prípustnosti

mimoriadneho dovolania, týkajú v podstate samotného právneho posúdenia veci zo strany

dovolacieho súdu.

Rovnako aj v prípade mimoriadneho dovolania je jeho základným účelom ochrana

práv fyzických osôb a právnických osôb, využitie tohto opravného prostriedku je však

viazané na niekoľko obmedzení. V danej veci je podstatné, že zákonodarca zveril aktívnu

legitimáciu na jeho podanie generálnemu prokurátorovi len z určitých dôvodov

za predpokladu, že na jeho podanie dal podnet účastník konania alebo osoba dotknutá či

poškodená rozhodnutím súdu ( ). Jeden z uvedených dôvodov pritom

predstavuje to, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Naplnenie

tohto dôvodu, teda záver generálneho prokurátora o tom, že rozhodnutím súdu bol porušený

zákon, ale nemôže dovolací súd skúmať z hľadiska podmienok dovolania v rovine vecnej

správnosti, ale len v rovine tvrdenia. Otázka, či skutočne došlo k porušeniu zákona, je totiž

až predmetom rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci samej. K tomu, aby bolo mimoriadne

dovolanie prípustné, sa tak z hľadiska tejto podmienky vyžaduje len tvrdenie generálneho

prokurátora o porušení zákona, pričom v tomto smere o jej splnení neexistujú žiadne

pochybnosti. Nie je preto daný dôvod, pre ktorý by ústavný súd mal považovať záver

o prípustnosti mimoriadneho dovolania za nepreskúmateľný, alebo dokonca arbitrárny.

Posledná zásadná námietka sťažovateľky sa týkala aplikácie

v znení , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

podľa ktorého, ak súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol

dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie. Ak ale

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom

posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmení.

Je namieste dodať, že uvedenou novelizáciou došlo

k odkloneniu sa od výlučne kasačného princípu rozhodovania dovolacieho súdu, ktorý mu

umožňoval len potvrdiť alebo zrušiť napadnuté rozhodnutie.

V napadnutom uznesení dovolací súd konštatoval, že „rozhodnutie odvolacieho súdu

vychádza z nesprávneho výkladu príslušných ustanovení

upravujúcich komisionársku zmluvu, najmä § 577 a § 581 v spojení s § 324 Obchodného

zákonníka a v jeho dôsledku k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru o účinkoch

plnenia“ sťažovateľky a komisionára na dlh sťažovateľky voči žalobcovi. Dovolanie je

preto z dôvodu uvedeného v opodstatnené, v dôsledku čoho

najvyšší súd „rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti podľa

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.

Ústavný súd nemá dôvod považovať uvedený záver za arbitrárny, pretože zodpovedá

dôvodom, pre ktoré dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto zmysle

postačuje poukázať na to, že podľa dovolacieho súdu nemožno zo spisu vyvodiť

mechanizmus plnenia a zániku pohľadávok z postúpených sporných faktúr, najmä kto ich

a na základe čoho postúpil a ako bola riešená odplata za ich postúpenie, z čoho možno

vyvodiť záver o nedostatočnom zistení skutkového stavu. Otázka, či malo zo strany

dovolacieho súdu dôjsť súčasne i k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu, presahuje podľa

názoru ústavného súdu rámec možnosti jeho prieskumu z jeho strany, pretože jej za daných

okolností nemožno priznať ústavnoprávny význam. Ani v prípade tejto námietky preto

nebolo možné konštatovať spojitosť s namietaným porušením v sťažnosti označených práv

sťažovateľky.

Zo všetkých uvedených záverov dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti

namietaného porušenia základných práv podľa a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2

z tohto dôvodu odmietol.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju

stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 ani práva podľa dohovoru, nemohlo napadnutým uznesením dôjsť

ani k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu (obdobne napr. , , ,

). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, , , ).

Vzhľadom na to ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom

prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti a taktiež už

neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej návrhom na odklad vykonateľnosti a pozastavenie

účinkov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu s tým, „aby dočasne nekonal vo veci časti

druhostupňového rozsudku zrušenej napadnutým uznesením“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012