Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)729/383056.e7bb24.pdf
PDF · 132.35 KB
No categories available
1MObdoV/6/2009
Najvyšší súd 1MObdoV/6/2009 – 555 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra
Dukesa a členov JUDr. Juraja Semana, JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej
a JUDr. Ľubomíry Kúdelovej v právnej veci žalobcu S. V. P. š. p., so sídlom v B. Š., R. N.
X., zastúpeného JUDr. D. I., advokátom, advokátska kancelária JUDr. D. I. a JUDr. P. F., B.,
N. X., proti žalovaným X.) S. E., a. s., so sídlom v B., H. X., X.) B. T., a. s., B., V. X.,
organizačná zložka B., P. X., zastúpený JUDr. J. Č., advokátom so sídlom v B., D. R. X.,
o zaplatenie 142 583 757 Sk, ktorá sa viedla na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 38
Cb 83/01, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo 7. decembra 2005, č. k. 38 Cb 83/01 – 286 v znení
doplňujúceho rozsudku z 18. januára 2005 č. k. 38 Cb 83/01 – 299 a proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2008 č. k. 2Obo 259/2007 – 472 v znení
doplňujúceho rozsudku zo 16. apríla 2008 č. k. 2Obo 259/2007 – 479, takto
rozhodol:
Rozsudok odvolacieho súdu
1) v časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému 1
potvrdený,
2) v časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania vo vzťahu
k žalovanému 1 zmenený, a
3) v časti o trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1,
z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n e n i e
Súd prvého stupňa vyhovel žalobe vo vzťahu k žalovanému 2 a zaviazal ho
zaplatiť žalobcovi 142 583, 60 Sk istiny a 92 455 069, 30 Sk úrokov z omeškania.
Oboch žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 39 420 166 Sk
úrokov z omeškania. Žalovaného 2) zaviazal zaplatiť žalobcovi 600 000 Sk náhrady
trov konania.
Žalobu v časti o zaplatenie 4 870 392, 20 Sk úrokov z omeškania zamietol.
Žalobu o zaplatenie istiny 142 583 757,60 Sk voči žalovanému 1) zamietol v celom
rozsahu a žalobcu zaviazal zaplatiť mu 244 879 Sk náhrady trov konania. V časti
o zaplatenie úrokov z omeškania z istiny 84 672 478 Sk za obdobie od 1. augusta
2000 do 31. augusta 2004 vo výške 10 055 551,40 Sk, konanie zastavil.
Takto rozhodol s odôvodnením, že žalovanému 1) vznikol v súvislosti
s členstvom v združení D. voči žalobcovi dlh z ktorého neuhradil žalovanú čiastku.
Žalobca a žalovaný 2) uzavreli 12. októbra 2000 zmluvu na základe, ktorej žalovaný
2) pristúpil k záväzku žalovaného 1. Uvedená zmluva bola súčasťou plnenia
z komisionárskej zmluvy, ktorú uvedení účastníci uzavreli v rovnaký deň. Podľa
komisionárskej zmluvy mal žalovaný 2) vo vlastnom mene, na účet žalobcu vymôcť
pohľadávky voči žalovanému 1. Komisionárskou zmluvou bol žalovaný 2) zmocnený
pohľadávky od žalovaného 1) vymôcť, teda aj prijať od neho plnenia. Keďže nebol
stanovený spôsob akým mal žalovaný 1) záväzok splniť, mohlo sa tak stať aj formou
jednostranného zápočtu. Z uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že záväzok
žalovaného 1) voči žalobcovi zanikol plnením žalovanému 2) (aj plnením formou
postúpenia pohľadávok žalovanému 2) i jednostranným započítaním proti
pohľadávkam). Povinnosť plniť žalobcovi tak podľa komisionárskej zmluvy zostala
na žalovanom 2). Keďže ten hodnoverným spôsobom nepreukázal, že záväzok splnil,
súd ho na splnenie zaviazal.
Proti rozsudku podali odvolanie všetci účastníci. Žalobca podal odvolanie proti
zamietajúcej časti rozsudku proti žalovanému 1) a proti o výroku, ktorým bola
žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému 1) trovy konania. Žalovaný 1) podal
odvolanie proti rozsudku v časti zaväzujúcej ho na zaplatenie úrokov z omeškania
prevyšujúcej 29 217 409 Sk a proti výroku o trovách konania, ktorý žiadal zmeniť tak,
že mu proti žalobcovi bude priznaná náhrada trov vo výške 5 085 690 Sk. Žalovaný
2) v odvolaní žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu voči nemu v celom
rozsahu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa vo vzťahu k obom žalovaným len v časti o úrokoch z omeškania tak, že
ich zaviazal na zaplatenie len 29 217 409 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Vo vzťahu
k žalovanému 1) zmenil výrok o trovách konania tak, že mu priznal náhradu len vo
výške 109 037 Sk. Inak rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 13. mája 2008.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor mimoriadne
dovolanie. Podal ho na podnet žalobcu v časti, ktorou potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa v jeho zamietajúcej časti proti žalovanému 1). V dovolaní uviedol, že smeruje
aj proti výroku, ktorým bola žalovanému 2) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu 142 583 757,60 Sk a 92 455 069,30 Sk úrokov z omeškania, avšak len v tom, že
táto povinnosť má byť uložená spoločne a nerozdielne obom žalovaným. Žiadal
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podaním z 24. apríla 2009 dovolateľ mimoriadne dovolanie upravil tak, že navrhuje
aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že zaviaže
oboch žalovaných zaplatiť spoločne a nerozdielne istinu 142 583 757,60 Sk
a 92 455 069,30 Sk úrokov z omeškania.
V odôvodnení rozsudku v časti, ktorou potvrdil zamietnutie žaloby proti
žalovanému 1) uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že tým, že
žalobca uzavrel so žalovaným 2) komisionársku zmluvu, umožnil mu zvoliť spôsob
splnenia záväzku, čo umožnilo splnenie i formou jednostranných zápočtov. Svedčí
o tom aj list žalobcu žalovanému 1) z 19. 10. 2000, ktorým mu oznamuje uzavretie
komisionárskej zmluvy so žalovaným 2), podľa ktorej žalovaný 2) zabezpečí vo
vlastnom mene pre žalovaného vymoženie pohľadávok. To žalovaného 2)
oprávňovalo prijímať za žalobcu plnenia do svojej dispozície, prípadne aj na vlastný
účet. Z uzavretia komisionárskej zmluvy a oznámenia jej uzavretia dlžníkovi vyplýva,
že žalovaný 2) pri zariaďovaní usporiadania pohľadávok vstúpil do vzťahu žalobca -
žalovaný 1 ako komisionár.
V dôvodoch dovolania uviedol, že žalobca a žalovaný 2) uzavreli zmluvu
o pristúpení k záväzku, v dôsledku čoho sa stal žalovaný 2) popri žalovanom 1)
spoludlžníkom, pričom záväzok žalovaných je spoločný a nerozdielny. Veriteľ môže
splnenie dlhu žiadať od ktoréhokoľvek z nich. Žalobca a žalovaný 2) však uzavreli aj
komisionársku zmluvu, podľa ktorej mal žalovaný 2) vo vlastnom mene pre žalobcu
vymáhať pohľadávky žalobcu od žalovaného 1). Žalovaný 2) nevystupoval proti
žalovanému v mene žalobcu, ale vo vlastnom mene. Vznikla tým situácia, že
žalovaný 2) mal vymôcť pohľadávky, ktorých bol sám spoludlžníkom. Nemohol
urobiť žiaden úkon, ktorý je spojený s nakladaním so zverenou pohľadávkou, nemohol
preto postúpiť zverené pohľadávky, ktorých bol sám dlžníkom. Nie je správny názor
súdu prvého stupňa, že k takémuto úkonu bol oprávnený, pretože komisionárska
zmluva neobsahovala v tom žiadne obmedzenie. Nie je rozhodujúce, aké mal
žalovaný obmedzenia, ale aké mal oprávnenia.
V konaní bolo voči žalovanému 1) rozhodujúcou skutočnosťou, či došlo
k splneniu jeho záväzku voči žalobcovi a či tým jeho záväzok zanikol. Nesprávny je
názor súdu prvého stupňa, že žalobca akceptoval postup žalovaného 2) spočívajúci
v postúpení pohľadávok tretej osobe a súhlasil so započítaním pohľadávok
žalovaného 1). Zo zápisnice z rokovania žalovaných zo 16. februára 2001 vyplýva, že
listy, na ktoré sa súd prvého stupňa v rozhodnutí odvoláva sa týkajú pohľadávky
63 038 991,30 Sk, ktorá však vznikla z inej faktúry než dlžné sumy, ktoré sú
predmetom konania.
Žalobca listom z 10. novembra 2000 žalovanému 1) síce oznámil, že súhlasí
s postupom navrhnutým v liste z 8. novembra 2000, zároveň mu však oznámil, že
nepovažuje pripísanie finančných prostriedkov na účet žalovaného 2) za splnenie
záväzku. Z konania komisionára nevznikajú vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva
ani povinnosti. Prijatie plnenia žalovaným 2) od žalovaného 1) preto nemá pre žalobcu
žiadne následky. Pre žalobcu preto úkony vykonané medzi žalovanými nemajú žiadne
právne následky. Okrem toho sa dlžník nemôže zbaviť záväzku plnením
spoludlžníkovi, s ktorým je zaviazaný spoločne a nerozdielne. Plnenie žalovaného 1)
sa nemôže preto považovať za plnenie záväzku voči žalobcovi. Obaja žalovaní mali
byť preto zaviazaní spoločne a nerozdielne. Napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci spôsobenom nesprávnou aplikáciou § 324 ods. 1
Obchodného zákona.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje s jeho rozsahom
i s jeho odôvodnením. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu
zmenil tak, že návrhu vyhovie a žalovaného 1) zaviaže žalovanú istinu
s príslušenstvom zaplatiť spoločne a nerozdielne so žalovaným 2.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žiadal, aby dovolací súd mimoriadne
dovolanie ako nedôvodné zamietol. Vo vyjadrení okrem iného uviedol, že § 582 Obch.
zák. predpokladá, že za určitých podmienok má komisionár aj postavenie dlžníka.
Nepovažuje za správny názor dovolateľa, že nie je prípustná kolízia súčasného
postavenia komisionára a dlžníka vymáhanej pohľadávky. Žalovaný konal na základe
oznámenia, že žalobca poveril vymáhaním pohľadávok na základe komisionárskej
zmluvy žalovaného 2). Nebol povinný ani oprávnený žiadať aby bol oboznámený
s obsahom komisionárskej zmluvy ani skúmať jej obsah a zvažovať jej určitosť
a platnosť. Keďže nemal dôvod pochybovať o jej platnosti konal v dobrej viere, že
môže usporiadať pohľadávky priamo so žalovaným 2). Formulácia čl. III bod 2
komisionárskej zmluvy uvádza, že komisionár je oprávnený zariadiť vymoženie
pohľadávok výlučne formou peňažného plnenia. Takáto formulácia však v sebe
obsahuje aj možnosť postúpenia pohľadávky za odplatu. Postúpenie pohľadávok
žalobcu a platnosť zápočtov žalobca nikdy nespochybňoval. Vzhľadom na § 526
Obch. zák., ak dlžník, na základe notifikácie postúpenia, pohľadávku plnil v dobrej
viere, že plní dlh svojmu veriteľovi, nemôže mu to byť pričítané na ťarchu, a najmä
nie je možné dlžníka nútiť k novému plneniu s argumentom, že k platnému
postúpeniu nedošlo, a že teda malo byť podľa zákona plnené pôvodnému veriteľovi.
Je povinnosťou komisionára bezodkladne previesť na komitenta práva, ktoré získal.
Bolo vecou žalobcu, aby bol aktívny v sledovaní, či žalovaný 2) plní povinnosti,
ktoré pre neho plynú zo zmluvy a či pripisuje peňažné prostriedky na jeho účet.
K názoru dovolateľa, že sa dlžník nemôže zbaviť záväzku plnením solidárnemu
spoludlžníkovi uviedol, že neplnil spoludlžníkovi, ale komisionárovi, ktorého mu
oznámil veriteľ. Skutočnosť, že komisionár je aj spoludlžníkom, o čom sa žalovaný 1)
navyše dozvedel až dodatočne, nemá vplyv nato, že svoj dlh žalovaný 1) splnil.
Žalovaný ďalej uviedol, že za situácie
- keď žalobca poveril vymáhaním pohľadávky komisionára, ktorého si sám vybral,
- žalovaný 2) dostal všetky úhrady, ktoré žalobca uplatňoval v konaní,
- nesplnenie povinnosti žalovaným 2) súvisí výlučne s porušením jeho povinnosti
voči žalobcovi z komisionárskej zmluvy a
- v dôsledku riadneho splnenia záväzkov žalovaného 1), jeho záväzky voči
žalobcovi zanikli,
predstavuje uplatňovanie nárokov žalobcu voči žalovanému 1) výkon práv v rozpore s § 3
ods. 1 Obč. zák. resp. § 265 Obch. zák. Takémuto uplatňovaniu v konaní o mimoriadnom
dovolaní nemôže Najvyšší súd Slovenskej republiky poskytnúť ochranu. Nie sú ani splnené
procesné podmienky podania mimoriadneho dovolania, pretože napadnuté rozhodnutia nie
sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovaný 1) riadne splnil svoj záväzok,
preto nie sú splnené ani hmotné ani procesné podmienky dôvodnosti mimoriadneho
dovolania.
Žalovaný 2) vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že žalovaný, tak ako ho
označil žalobca v žalobe nemá a nikdy nemal právnu subjektivitu a nemohol byť účastníkom
konania. Ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť ani postupom
podľa § 43 O. s. p. Za žalovaného je označená organizačná zložka podniku, ktorá nemá
subjektivitu. Navrhol preto, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
eventuálne konanie voči žalovanému 2) zastavil pre nedostatok podmienky konania.
V krajnom prípade, ak by dovolací súd uvedené námietky žalovaného 2) neuznal, sa pripája
k názoru generálneho prokurátora a navrhuje, aby dovolací súd mimoriadnemu dovolaniu
vyhovel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p. ) po zistení,
že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p., vec
v napadnutom rozsahu preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie je
opodstatnené.
Dovolanie podal generálny prokurátor na podnet žalobcu a to len v časti týkajúcej sa
žalovaného 1). V dovolaní síce uvádza, že dovolanie sa dotýka aj výroku, ktorým bolo žalobe
proti žalovanému 2) vyhovené (resp. výroku ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v tejto časti potvrdil), avšak len v tom, že má vyjadrovať vzájomnú súvislosť
povinnosti žalobcu 1) s povinnosťou žalovaného 2) ako spoločných a nerozdielnych dlžníkov.
Znamená to, že výsledok dovolacieho konania a ďalšieho konania vo veci samej sa nemôže
dotknúť právoplatnosti výrokov, ktorými bolo žalobe proti žalovanému 2) vyhovené a bol
zaviazaný zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu s príslušenstvom a trovy konania. Napokon
generálny prokurátor, ktorý podal mimoriadne dovolanie len z podnetu žalobcu, ho ani
nemohol podať proti vyhovujúcej časti rozsudku, pretože bol viazaný podnetom žalobcu
(§ 243e ods. 2 O. s. p.). Ak podnet na podanie mimoriadneho dovolania podal aj žalovaný 2),
ako to naznačuje vo svojom vyjadrení k dovolaniu, generálny prokurátor zrejme jeho podnet
neakceptoval a mimoriadne dovolanie v jeho prospech nepodal. Dovolací súd bol rozsahom
dovolania viazaný a preskúmal rozsudok dovolacieho súdu len v napadnutom rozsahu, teda
v časti, ktorou bola žaloba proti žalovanému 1) zamietnutá a závislom výroku o trovách
konania.
Ustanovenie § 324 ods.1 Obch. zák. priznáva účinky zániku záväzku len plnením
veriteľovi. Obrana žalovaného spočíva v tom, že sa dovoláva zániku záväzku plnením
žalovanému 2), pretože ten konal ako komisionár žalobcu.
Komisionárska zmluva (§ 577 Obch. zák.) zakladá právny vzťah medzi komisionárom
a komitentom, ktorý má povahu tzv. nepriameho zastúpenia, na rozdiel od priameho
zastúpenia (napríklad pri predmetom najbližšej mandátnej zmluve podľa § 566 a nasl.
Obch. zák.), kde zástupca koná v mene zastúpeného a práva a povinnosti z jeho konania
vznikajú priamo zastúpenému. Charakteristickým znakom nepriameho zastúpenia je, že
zástupca koná vo vlastnom mene. Komisionár, ako nepriamy zástupca komitenta, koná síce na
účet komitenta, ale vo vlastnom mene. Práva a povinnosti z jeho úkonov nevznikajú
komitentovi ale komisionárovi, ktorý je povinný ich previesť na komitenta. Konanie na účet
zastúpeného pri nepriamom zastúpení nespočíva v tom, že už v konaní zástupcu alebo vo
výsledku jeho konania je vyjadrené, že práva alebo povinnosti konaním nadobudnuté patria
zastúpenému. Uvedené slovné spojenie vyjadruje len povinnosť vzájomného vyporiadania
účastníkov tohto vzťahu (najmä povinnosť previesť úžitky z konania na zastúpeného
a predložiť mu vyúčtovanie). To, že zástupca koná na cudzí účet sa vo vzťahu k tretím
osobám nijako neprejavuje a navonok sa jeho konanie nelíši od konania vo vlastnom mene
a na vlastný účet. Z komisionárskej zmluvy vyplývajú práva a povinnosti len pre jej
účastníkov a v ničom sa nedotýkajú práv a povinnosti tretích osôb. Tretie osoby, voči ktorým
komisionár koná ani nemusia vedieť, že koná ako komisionár. Keďže nepriamy zástupca
koná vo vlastnom mene, z jeho konania voči tretím osobám nevnikajú priamo žiadne práva
a povinnosti zastúpenému. V úprave komisionárskej zmluvy je to priamo vyjadrené v § 581
Obch. zák. (s tam uvedenou výnimkou, ktorá v prejednávanej veci neprichádza do úvahy).
Uvedené špecifiká nepriameho zastúpenia prakticky spravidla vylučujú, aby bez
ďalšieho, bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe komisionárskej zmluvy
aj vymoženie pohľadávky komitenta. Keďže komisionár koná vo vlastnom mene môže
vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria. Nato aby mohol vymáhať pohľadávku komitenta,
musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť. Vo vzťahu k dlžníkovi potom
vystupuje ako vlastník pohľadávky. Neprichádza do úvahy uskutočnenie úkonov na základe
plnej moci, tak ako to upravuje § 568 ods. 3 Obch. zák. pri mandátnej zmluve. V takom
prípade by už nešlo o konanie vo vlastnom mene, ale v mene toho, kto mu plnú moc udelil.
Plnenie komisionárovi má účinky splnenia záväzku dlžníka len u pohľadávky, ktorá svedčí
(patrí) komisionárovi. Pohľadávka, ktorá patrí komitentovi, nie je splnená plnením
komisionárovi.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný uzavreli 12. októbra 2001 zmluvu,
ktorá je označením i obsahom zmluvou komisionárskou. Jej predmetom je záväzok
komisionára (žalovaný 2) zariadiť pre komitenta (žalobca) vymoženie v prílohe uvedených
pohľadávok. Charakter komisionárskej zmluvy je daný znením čl. I, v ktorom je výslovne
uvedené, že komisionár bude pohľadávky vymáhať vo vlastnom mene na účet komitenta.
Keďže zmluva neobsahuje ustanovenie, ktoré by bolo možné považovať za postúpenie
pohľadávok žalobcu na žalovaného 2 (slovné spojenie „ komitent zveruje komisionárovi na
vymáhanie pohľadávky... „ nemožno považovať za postúpenie) ani plnú moc na vymáhanie
pohľadávok, zmluva nemá žiadne účinky na vzťah žalobcu ako veriteľa k žalovanému 1) ako
dlžníkovi.
List žalobcu z 19. októbra 2000 adresovaný žalovanému 1) tak ako sa v ňom aj
uvádza, má len informačný význam. Treba pripustiť, že list je nekvalifikovaný, jeho obsah
nie je celkom jasný a čiastočne si odporuje. Obsahuje celkom jednoznačnú informáciu, že
so žalovaným 2) uzavrel komisionársku zmluvu, a poveril ho, aby vo vlastnom mene
zabezpečoval vymáhanie pohľadávok. V druhej vete sa však uvádza, že oznámenie sa
žalovanému 1) posiela za účelom informovania, že žalovaný 2) je subjektom, ktorý bude
v mene žalobcu zabezpečovať usporiadanie vzájomných pohľadávok a záväzkov,
čo odporuje obsahu prvej vety a základnej informácii, že žalovaný 2) bude pohľadávky
vymáhať vo vlastnom mene. Napriek uvedeným nejasnostiam, však list v žiadnom prípade nie
je možné považovať za oznámenie veriteľa dlžníkovi, že pohľadávky postúpil žalovanému 2
(§ 526 ods. 1 Obč. zák.). Bez ohľadu nato, či žalovaný 1) poznal obsah komisionárskej
zmluvy, jej uzavretie, ani v spojitosti s uvedeným oznámením žalobcu, v ničom nemenilo
záväzok žalovaného 1) voči veriteľovi a nezakladalo žiaden dôvod nato, aby miesto veriteľovi
plnil žalovanému 2).
Z uvedených dôvodov nepovažuje dovolací súd za správny názor oboch súdov, že
žalovaný 2) uzavretím komisionárskej zmluvy nastúpil vo vzťahu k žalovanému 1) na miesto
veriteľa a žalovaný 1) sa v dôsledku uzavretia komisionárskej zmluvy mohol zbaviť svojho
záväzku len plnením žalovanému 2) a bolo právom a povinnosťou žalobcu sledovať, či
komisionár splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z komisionárskej zmluvy a pripísal plnenie na
jeho účet. Uvedený výklad odporuje princípu nepriameho zastúpenia a výslovnému zneniu
§ 581 Obch. zák. podľa, ktorého z konania komisionára nevznikajú komitentovi voči tretím
osobám žiadne práva ani povinnosti. Znamená to, že plnenie tretej osoby komisionárovi
nemá voči komitentovi žiadne účinky. Z komisionárskej zmluvy síce vyplýva právo
komitenta a povinnosť komisionára, aby plnenie vydal, je to však už len vzťah medzi
účastníkmi komisionárskej zmluvy bez dopadu na tretie osoby. Na prejednávanú vec
nemožno aplikovať výnimku, ktorá je upravená v druhej vete § 581 Obch. zák. Ide o prípad,
kedy sa môže komitent domáhať plnenia, ktoré obstaral komisionár, priamo od tretej osoby.
Prichádza to do úvahy len tam, kde ešte tretia osoba neplnila komisionárovi, hoci bola
povinná a komisionár sa už pre okolností, ktoré sa ho týkajú, nemôže plnenia od tretej osoby
sám domáhať. V posudzovanej veci však tretia osoba komisionárovi plnila.
Účinky splnenia záväzkov žalovaného 1) mohlo mať plnenie žalovanému 2) len ak,
išlo o pohľadávky, ktoré boli na žalovaného postúpené (odhliadnuc od toho, že v takom
prípade už išlo o plnenie pohľadávok žalovaného 2) a nie pohľadávok žalobcu), alebo o
pohľadávky na vymáhanie, ktorých bol žalovaný 2) splnomocnený (v takom prípade by už
však nešlo o konanie na základe komisionárskej zmluvy).
Podľa vyjadrenia žalovaného zopakovaného vo vyjadrení k dovolaniu ( č. l. 517),
možno jeho plnenie, ktoré považuje za plnenie na žalovaný dlh, zhrnúť do troch skupín.
a) Prvou je priame peňažné plnenie 63 038 991 Sk na účet žalovaného 2) uskutočnené
3. novembra 2000. V súvislosti s týmto plnením sa oba súdy odvolávajú na list žalobcu
žalovanému 1) z 10. novembra 2000 ( č. l. 147), z ktorého usúdili, že žalobca súhlasil s tým,
aby uvedená čiastka bola uhradená priamo na účet žalovaného 2). Uvedený list je odpoveďou
na list žalovaného 1) žalobcovi z 8. novembra 2000 ( č. l. 145) a súdy zjavne vychádzali len
z jeho prvej časti. V tomto liste žiada žalovaný 1) o súhlas žalobcu s tým, aby bolo plnenie
63 038 991 Sk plnených priamo žalovanému 2) a s postúpením pohľadávky žalovaného 1) vo
výške 82 000 000 Sk na žalovaného 2), s tým, že žalobca písomne vyhlási, že pripísaním
uvedených súm na účet žalovaného 2) sa bude považovať záväzok vo výške
145 038 991,30Sk za splnený. Žalobca v odpovedi uvádza, že súhlasí zo spôsobom aký sa
navrhuje riešenie plnenia dlhu a bude akceptovať konanie komisionára, ktorý podľa
v komisionárskej zmluvy koná vo vlastnom mene. V druhom odseku odpovede je však
jednoznačné a dôrazné upozornenie, že nie je ani právny ani zmluvný dôvod nato, aby sa
záležitosť považovala za uzavretú poukázaním plnenia na účet žalovaného 2). Nesúhlasí aby
sa takto dlh žalovaného 1) preniesol na žalovaného 2). S navrhovaným postupom súhlasí, iba
ako s čiastkovým krokom, ktorý smeruje k splneniu dlhu a dlh bude považovať za splnený až
pripísaním na jeho účet. O tom, že na tomto stanovisku žalobca zotrval a ani
neskôr nesúhlasil, aby dlh bol považovaný za splnený už plnením žalovanému 2), svedčí aj
zápisnica z rokovania všetkých troch účastníkov 19. februára 2001, predmetom ktorého bolo
odsúhlasenie dlhu (č. l. 151 spisu), kde žalobca uviedol, že dlh bude považovať za splnený
až pripísaním prostriedkov na jeho účet, a ku dňu rokovania eviduje žalovaného 1) ako
dlžníka 14 583 757,60 Sk
b) Druhou skupinou je plnenie 82 000 000 Sk formou postúpenia pohľadávky na žalovaného
2), ktorý ju ďalej postúpil. Odplatu za postúpenie nový postupník zaplatil na účet žalovaného
2). Na toto plnenie sa tiež vzťahujú listiny uvedené pod a) a ani vo vzťahu k uvedeného
plneniu nemožno dospieť k záveru, že žalobca súhlasil s plnením žalovanému 2) s účinkami
splnenia dlhu voči žalobcovi.
c) Treťou skupinou má byť plnenie pohľadávok žalobcu formou ich postúpenia spoločnosti
O. T. a. s. a následným jednostranným zápočtom pohľadávky žalovaného 1) proti nim
v celkovej výške 197 544 766, 30 Sk. Mechanizmus uvedeného plnenia a zániku
pohľadávok z postúpených faktúr z obsahu spisu nie je zrejmý, najmä kto ich a na základe
čoho postúpil a aký bol osud odplaty za ich postúpenie. Uvedeného plnenia sa zrejme netýka,
žiadna z už uvedených listín. V spise sú listiny o postúpení pohľadávok z faktúr na O.
T. a. s. (oznámenie žalovaného 2) žalovanému 1) o ich postúpení na č. l. 79 a č. l. 231 spisu),
ale aj reakcia žalovaného 1) na oznámenie, v ktorom udáva, že neakceptuje postúpenie ani
započítanie proti jeho pohľadávke, pretože faktúry, ktoré sú predmetom postúpenia uhradil (
č. l. 317). V spise však nie sú žiadne doklady o nadobudnutí týchto pohľadávok žalovaným
2).
Z uvedených dôvodov rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza nesprávneho výkladu
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich komisionársku zmluvu, najmä
§ 577 a § 581 v spojení s § 324 Obch. zák. a v jeho dôsledku k nesprávnemu skutkovému
a právnemu záveru o účinkoch plnenia žalovaného 1) žalovanému 2) na dlh žalovaného 1)
voči žalobcovi. Dovolanie je preto z dôvodu uvedeného v § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.
opodstatnené a Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti podľa § 243 ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júla 2010
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.