Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2obo/259/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Štefanka

a členiek JUDr. Anny Petruľákovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej veci žalobcu: S. v. p.,

š.p., R. č. X., B.Š., IČO: X., zast. JUDr. R.H., advokát, N. X., B., proti žalovanému v l. rade: S.

e., a.s., H. X., B., a žalovanému v 2. rade: B. T., a.s., B., organizačná zložka P. X., B. IČO: X.,

zast. JUDr. O.Z., advokátom, P. X., B.B., o zaplatenie 142 583 757,60 Sk a prísl., na odvolanie

žalobcu a žalovaného v 1.a 2. rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.

decembra 2004 č.k. -286 v znení doplňujúceho rozsudku zo dňa 18. januára 2005

č.k. -299 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

7. decembra 2004 č.k. -286 v znení doplňujúceho rozsudku tohože súdu zo dňa

18. januára 2005 č.k. -299 v časti, ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť

žalobcovi sumu 142 583 757,60 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 92 455 069,30 Sk

a v časti ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi na náhradu trov konania sumu

600 000 Sk p o t v r d z u j e.

V časti, ktorou súd zaviazal žalovaného v l. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne

a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 39 420 166 Sk s tým, že plnením jedného zo

žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia, m e n í tak,

že žalovaní v l. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania

vo výške 29 217 409 Sk. a vo zvyšku z a m i e t a.

V časti ohľadne náhrady trov konania rozsudok m e n í tak, že žalobca je povinný

zaplatiť žalovanému v l. rade trovy konania v sume 109 037 Sk k rukám JUDr. Z. B., advokátky,

T.X., S.T.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie úroku

z omeškania vo výške 18,25 % zo sumy 84 672 478,10 Sk od 1.8.2000 do 31.8.2004 v sume

10 055 551,40 Sk zastavil.

Návrh voči žalovanému v l. rade v časti o zaplatenie sumy 142 583 757,60 Sk zamietol.

Žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 142 583 757,60 Sk spolu s úrokom

z omeškania vo výške 92 455 069,30 Sk a žalovaného v 1.a 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi

spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 39 420 166 Sk s tým, že plnením jedného zo

žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia. Ďalej

zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi na náhrade trov konania sumu 600 000 Sk.

V časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 4 870 392,20 Sk návrh zamietol.

Doplňujúcim rozsudkom zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému v 1. rade na náhradu trov

konania sumu 244 879 Sk

Podľa odôvodnenia rozsudku návrhom došlým súdu dňa 24.10.2001 sa žalobca domáhal

voči žalovanému v 1. a 2. rade práva na zaplatenie sumy 142 583 757,60 Sk. s prísl. Svoj návrh

odôvodnil tým, že v zmysle uznesenia vlády SR bolo dňa 16.4.1993 založené zmluvou podľa

a nasl. Združenie D. Zakladajúcimi členmi boli: S. e. p. š.p. B., v

súčasnej dobe je členom jeho právny nástupca S.e., a.s. B., S. š.p. vodné elektrárne, O.T., P.D.

š.p. B. v súčasnej dobe jeho právny nástupca – S.v.p. š.p. B.Š. a V.v. š.p. B. Účelom združenia

bolo využívanie prínosov z prevádzky vybudovaných objektov SVD na dofinancovanie dostavby

a financovanie ich prevádzky. Finančné a zúčtovacie vzťahy Združenia D. pri financovaní

dostavby ako i úhrade prevádzkových nákladov na prevádzkovanie ukončených objektov medzi

členmi Združenia sa vykonávalo v súlade so schválenou Metodikou finančných a zúčtovacích

vzťahov Združenia D. Na dosiahnutie účelu každý z členov Združenia podľa Zmluvy o združení

k vecnému plneniu - konkrétnej činnosti a S.e. a.s., teda žalovaný v l. rade i k poskytovaniu

finančných prostriedkov z prínosov z prevádzky vybudovaných energetických objektov SDV

v jeho správe, následne vlastníctve. Z finančných prostriedkov z prínosov žalovaného v l. rade

mali byť uhrádzané žalobcovi ako Vodohospodárskemu prevádzkovateľovi náklady jeho činnosti

v Združení D., ktoré mu vznikli z prevádzkovania Vodohospodárskych objektov SVD G-N ako

činnosti stratovej. Podkladom na preukázanie opodstatnenosti nároku bola výsledovka

hospodárenia. Úhradu nákladov žalovaný v 1.rade vykonával štvrťročne na základe faktúry,

ktorými bolo uplatňované uhradenie príslušných nákladov. Žalovaný od založenia Združenia D.

finančné prostriedky z prínosov z prevádzky energetickej časti SVD G-N podľa dohody

poskytoval a opakovane uplatňované nároky na uhradenia nákladov žalobcu realizoval. Úhrada

nákladov zostávala nezrealizovaná až za obdobie ako je uplatňované daňovými dokladmi -

faktúra č. 2000195 zo dňa 18.7.2000, faktúra č. 20003980 zo dňa 12.10.2000, faktúra č.

19991297 zo dňa 14.7.1999 a faktúra č. 19990510 zo dňa 14.10.1999. Žalovaný v l. rade

uvedené faktúry do dňa podania žaloby neuhradil. Žalobca si súčasne uplatnil nárok i voči

žalovanému v 2. rade, ktorý Zmluvou o pristúpení k záväzku uzatvorenou podľa § 533 Obč.

zákonníka dňa 12.10.2000 sa so žalobcom dohodol, že splní za hlavného dlžníka t.j. žalovaného

v l. rade jeho záväzok.. Vzhľadom na to, že žalovaný v l. rade ako i žalovaný v 2. rade neuhradili

uvedené faktúry v celosti, uplatnil si žalobca svoj nárok voči obidvom žalovaným solidárne

z presne dátumom i sumou označených faktúr tak, že celkový nárok tvorí žalobou uplatnená

suma.

Po začatí konania došlo na základe rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia zo

dňa 13.12.2001 k zániku žalovaného v l. rade a to jeho zrušením bez likvidácie rozdelením na

spoločnosti: S.e. a.s. B., S.e.p.s. a.s. B. a T.K. a.s., K. Dňom 21.1.2002 bol žalovaný pôvodne

označený v návrhu vymazaný z obchodného registra. Z predložených dôkazov súd zistil, že

nástupcom po zaniknutom subjekte S.e. a.s. B. IČO: X. sa stala spoločnosť S.e. a.s. H.X., B. ,

IČO: X.

Žalovaný v l. rade vo svojom vyjadrení namietal, že žalobca podpísal dňa 12.10.2000 so

žalovaným v 2. rade Komisionársku zmluvu uzatvorenú v zmysle ustanovenia § 577 a nasl.

. Predmetom bolo vymoženie ťažko vymožiteľných pohľadávok voči

dlžníkovi S.e. a.s., O.T. vo výške 425 599 235,23 Sk Žalobca oznámil túto skutočnosť

žalovanému v 1. rade listom zo dňa 19.10.2000. Na základe rokovaní bolo plnenie vymáhaných

pohľadávok znížené na sumu 342 583 787,60 Sk - zápisnica z rokovania žalovaného v l. rade

a žalovaného v 2. rade. Touto zápisnicou zároveň potvrdil žalovaný v 2. rade splnenie záväzku

žalovaného v 1. rade v plnej výške 342 583 757,60 Sk.

Podľa vyjadrenia žalovaného v l. rade tento si splnil záväzok voči žalobcovi tým, že dňa

3.1.2000 uhradil sumu 63 038 991,30 Sk a to priamou úhradou. Dňa 7.11.2000 došlo k zániku

pohľadávky v časti o zaplatenie 82 000 000 Sk a to na základe postúpenia pohľadávky voči S.Ž.

(S.Ž. postúpil pohľadávku voči N. a.s. G.). Dňa 5.12.2000 došlo k jednostrannému zápočtu vo

výške 64 821 874,30 Sk a to medzi spoločnosťou O.T. a.s. a S. a.s. na základe postúpenia

pohľadávok od B. – T. Dňa 6.12.2000 došlo k jednostrannému zápočtu vo výške 82 034 882 Sk

a to medzi spoločnosťou O.T. a.s. a S. a.s. na základe postúpenia pohľadávok od B.T. a.s. Na

základe uvedeného má žalovaný v 1.rade za to, že záväzok si voči žalobcovi riadne vysporiadal

a zostatok záväzku v účtovnej evidencii je nulový.

Žalovaný v 2. rade namietal neplatnosť obidvoch zmlúv založených v spise a to jednak

Zmluvy o pristúpení k dlhu ako i Komisionárskej zmluvy, nakoľko tieto podpísal Ing. B. nad

rámec svojich oprávnení ako vedúci organizačnej zložky. Namietal tiež, že v žalobcom

uplatnenom nároku nie je zahrnutá odplata, ktorá mala byť poskytnutá komisionárovi, teda

žalovanému v 2. rade za vykonanie činnosti vyplývajúcej z Komisionárskej zmluvy. V tejto

súvislosti teda žalovaný v 2. rade podal protinávrh a súd po výpočte zistil, že podal žalobný

protinávrh na zaplatenie 23 292 020 Sk, čo značí, že navrhol súdu z titulu nesplnenia zmluvného

vzťahu rozhodnúť o vzájomnej kompenzácii pohľadávok žalobcu a žalovaného v 2. rade.

Súd po vyhodnotení obsahu zmluvy o pristúpení k záväzku a komisionárskej zmluvy

v spojení s ich plnením dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade si svoj dlh splnil formou

jednostranných zápočtov napriek tomu, že žalobca v priebehu dokazovania trval na tom, že

pohľadávka žalovaného v l. rade zanikne až pripísaním finančných prostriedkov na účet žalobcu.

V danom prípade si žalobca zvolil spôsob splnenia, a to prostredníctvom komisionára, teda

žalovaného v 2. rade, ktorému vložil všetky kompetencie na vymoženie pohľadávky, ktorej

úhrada je predmetom tohto sporu.

Preto voči žalovanému v 1. rade v časti o zaplatenie istiny 142 583 757,60 Sk žalobu ako

nedôvodnú zamietol. Voči žalovanému v 2. rade súd návrhu žalobcu vyhovel.

Námietku žalovaného v 2.rade, že zmluvu o pristúpení k záväzku zo dňa 12.10.2000 ako

aj komisionársku zmluvu podpísal Ing. B., ktorý na to nebol oprávnený neuznal, lebo jeho podpis

bol v súlade so zápisom v Obchodnom registri, z ktorého bol vymazaný až ku dňu 4.2.2004.

Čo do protinávrhu žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 23 292 020 Sk, ktorú súd

v súlade s ust. posúdil ako obranu proti návrhu, išlo o províznu odmenu dohodnutú

v komisionárskej zmluve.

Po prešetrení súd zistil, že tá časť, ktorej úhrady sa nedomáha žalobca v tomto konaní

zodpovedá vyplatenej provízii vo výške 13 500 000 Sk, čo zodpovedá dohodnutej provízii vo

výške 6,75 %.

Pri rozhodnutí o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu 142 583 757,60

Sk súd vychádzal z uzatvorenej Zmluvy o pristúpení k dlhu zo dňa 12.12.2000 na základe ktorej

sa zaviazal žalovaný v 2. rade, že sa vedľa pôvodného dlžníka stáva žalovaný v 2. rade dlžníkom

voči veriteľovi a že zodpovedá spoločne a nerozdielne v rozsahu pôvodného dlžníka a usúdil, že

uzatvorením Komisionárskej zmluvy zanikla povinnosť žalovanému v 1. rade zaplatiť

pohľadávku žalobcovi v zmysle jednostranných zápočtov, naopak žalovanému v 2. rade táto

povinnosť nezanikla a to v súvislosti s uzatvorením Zmluvy o pristúpení k záväzku. Keďže

žalovaný v 1. rade si svoju povinnosť riadne splnil v zmysle uzatvorenej Komisionárskej zmluvy

zostala povinnosť úhrady žalovanej pohľadávky na žalovanom v 2. rade. Tento v rámci

dokazovania nepreukázal hodnoverným spôsobom, že by došlo k úhrade žalovanej pohľadávky

tak, ako si žalobca uplatnil vo svojom návrhu. Naopak nepreukázal ani skutočnosti, ktoré by

preukazovali splnenie si povinnosti žalovaného v 2. rade voči žalobcovi z uzavretej

Komisionárskej zmluvy.

Žalobca si v konaní uplatnil okrem zaplatenia istiny aj zaplatenie úroku z omeškania.

Tento úrok z omeškania si však nesprávne uplatnil podľa ustanovenia .

Súd mal za to, že vzhľadom na to, že Zmluva o združení je upravená ustanoveniami Občianskeho

zákonníka a taktiež súd rozhodol o povinnosti žalovaného v 2. rade na zaplatenie istiny na

základe ustanovení o pristúpení k dlhu, že žalobcovi vzniklo právo na

zaplatenie úroku z omeškania na základe a a v spojení

s ním nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

, kde na základe tohto právneho predpisu je výška úroku z omeškania

stanovená na 17,6 %. Preto súd návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania v sume

4 870 392,20 Sk zamietol ako nedôvodný.

Vzhľadom na to, že žalobca zobral svoj návrh v časti o zaplatenie 18,25 % úroku späť zo

sumy 84 672 478,10 Sk od 1.8.2000 do 31.8.2004 v sume 10 055 551,40 Sk späť, súd konanie

v tejto časti podľa zastavil.

Podľa názoru súdu žalovanému v 1. rade zanikla povinnosť zaplatiť pohľadávku žalobcu

ku dňu 15.11.2000, 8.12.2000 a 10.1.2001 kedy došlo k jednostranným zápočtom v zmysle

uzatvorenej Komisionárskej zmluvy, týmto dňom bol dlh žalovaného v 1. rade voči žalobcovi

splnený. Až do tohto dňa bol odo dňa splatnosti jednotlivých faktúr i žalovaný v 1. rade

v omeškaní s plnením svojho peňažného záväzku voči žalobcovi a preto súd rozhodol

o povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne spolu so žalovaným

v 2. rade úrok z omeškania vo výške 39 420 166 Sk. Navyše žalovanému v 2. rade vzhľadom

na to, že ten je v omeškaní s plnením peňažného záväzku až ku dňu vyhlásenia rozsudku a keďže

žalobca si vyčíslil tento úrok z omeškania ku dňu 31.8.2004, súd rozhodol o povinnosti

žalovaného v 2.rade zaplatiť nad rámec záväzku, ktorý je povinný plniť so žalovaným v 1. rade

spoločne a nerozdielne, úrok z omeškania, ktorý je vo výške 92 455 069,30 Sk čo predstavuje

17,6,% úrok z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých faktúr až do dňa 31.8.2004, ku dňu

ktorému si žalobca svoj úrok z omeškania vyúčtoval.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa a zaviazal žalovaného

v 2. rade nahradiť žalobcovi zaplatený súdny poplatok v sume 600 000 Sk. Žalobcu zaviazal

doplňujúcim rozsudkom zaplatiť žalovanému v l. rade obnos 244 879 Sk ako náhradu trov

právneho zastúpenia. Keďže žalovaný v l. rade si uplatnil svojim podaním zo dňa 13.12.2004

trovy konania vo výške 556 542 Sk z tejto sumy súd priznal (44 %) žalovanému v l. rade právo

na náhradu trov konania vo výške 244 879 Sk. Pri stanovení 44 % z uplatnených trov právneho

zastúpenia súd vychádzal z ust. . Vzhľadom na to, že žalovaný v l. rade bol

v konaní neúspešný vo výške 39 420 166 Sk predstavuje neúspešnosť žalovaného v l. rade 28 %.

Neúspešnosť žalobcu v tomto prípade predstavuje v percentuálnom vyjadrení 72 % (72 % - 28

% = 44 %).

Proti týmto rozsudkom sa odvolal žalobca aj žalovaní.

Žalovaný v 1. rade sa odvolal proti časti rozsudku, ktorým ho súd zaviazal zaplatiť

žalobcovi spoločne a nerozdielne so žalovaným v 2. rade úrok z omeškania vo výške

39 420 166 Sk.

Podľa neho mal súd vypočítať úrok z omeškania v súlade s ustanoveniami Občianskeho

zákonníka podľa diskontnej sadzby NBS za roky 1999 až 2000, z ktorej vyplýva penále 0,482190

za jeden deň omeškania a úhrnom to značí 29 217 409 Sk. Navrhol preto, aby odvolací súd na

túto výšku priznanú sumu znížil.

Žalovaný v 1. rade sa odvolal aj proti výške náhrady trov konania priznanej mu od

žalobcu doplňujúcim rozsudkom súdom l. stupňa.

Uvádza, že v konaní pred súdom l. stupňa vychádzal pri uplatnenej náhrade trov právneho

zastúpenia zo základu žalovanej sumy, bez zohľadnenia úrokov z omeškania. Tvrdí, že bol

úspešný v 78 %, čo značí, že zníženie malo byť len o 22 %. Po novom prepočítaní navrhol

zmeniť napadnutú časť výroku doplňujúceho rozsudku tak, že súd zaviaže žalobcu nahradiť

žalovanému v 1. rade trovy konania v sume 5 085 690 Sk.

Žalobca sa odvolal proti výroku, ktorým súd žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol

a navrhol ho zmeniť tak, že zaviaže na plnenie sumy 142 583 757,60 Sk žalovaného v 1. rade

a žalovaného v 2. rade spoločne a nerozdielne. Odvolal sa tiež proti doplňujúcemu rozsudku

a navrhol ho zmeniť tak, že žalovanému v 1. rade náhradu trov konania neprizná.

V odvolaní proti žalobe voči žalovanému v 1. rade zamietajúcej časti rozsudku poukazuje

na svoje upozornenie zo dňa 8.11.2000 zaslané žalovanému v l. rade, že za plnenie bude

považovať len pripísanie prostriedkov na svoj účet bez ohľadu na to, či do konania o vymáhanie

pohľadávky vstúpi žalovaný v 2. rade. Označuje doklady, ktoré podľa neho preukazujú, že

žalovaný v l. rade s takýmto plnením súhlasil a ktoré prinajmenšom spochybňujú správnosť

záveru súdu 1. stupňa, že išlo o riadne splnenie dlhu.

V odôvodnení odvolania proti výroku doplňujúceho rozsudku zaväzujúceho žalobcu

nahradiť žalovanému v l. rade trovy konania uvádza, že obidvaja žalovaní spôsobili, že sa svojho

oprávneného nároku musel domáhať prostredníctvom súdu. Upozorňuje tiež na okolnosť, že

advokátka začala zastupovať žalovaného v l. rade až na posledných pojednávaniach a že výška

uplatnených trov je neprimeraná.

Žalovaný v 2. rade v odvolaní navrhol žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietnuť pre

nesplnenie procesnoprávnych náležitostí ako aj z dôvodu, že súd l. stupňa neprihliadol na jeho

námietky. Požiadal tiež, aby odvolací súd zaviazal žalobcu na náhradu jeho trov konania.

Tvrdí, že súd l. stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vytýka súdu l. stupňa predovšetkým

nevypočutie Ing. B. ako svedka, ktorý mohol objasniť vznik výšky žalovanej sumy, sumy

odovzdávané žalobcovi ako aj provízie dopísané v zmluve dodatočne rukou, sumy ktoré žalobca

obdržal, ale nezahrnul do účtovníctva. Tvrdí v tejto súvislosti, že komisionárska zmluva a jej

dodatky mali slúžiť neoprávnenému obohateniu sa zainteresovaných strán. Uvádza faktúry, ktoré

podľa neho osvedčujú, že do Komisionárskej zmluvy a do Zmluvy o pristúpení k záväzku sú

zahrnuté faktúry s dátumom splatnosti krátko pred jej postúpením na vymáhanie resp. s ešte

neuplynutou dobou splatnosti. Naďalej tvrdí, že Ing. B. bol už v rozhodujúcom čase odvolaný

z funkcie, o čom zmluvné strany vedeli a že Komisionárska zmluva i Zmluva o pristúpení

k záväzku boli uzatvorené za nápadne nevýhodných podmienok a neoprávnenou osobou a sú

preto absolútne neplatné. Považuje názor súdu, podľa ktorého Komisionárska zmluva uzatvorená

súčasne so zmluvou o pristúpení k záväzku oslobodila žalovaného v l. rade od spoločného

a nerozdielneho plnenia za nesprávny, odporujúci zákonu, vykonštruovaný, lebo nie je uvedený

v žiadnej zmluve.

Upozorňuje tiež na okolnosť, že súd l. stupňa rozhodol tak, že úrok z omeškania bude

uhrádzaný dvakrát, nakoľko žalovaní v l. a 2. rade sú zaviazaní zaplatiť úrok z omeškania vo

výške 39 420 166 Sk odo dňa splatnosti faktúry a žalovaný v 2. rade vo výške 93 455 069,30 Sk.

Vytýka tiež nesprávne označenie žalovaného v 2. rade v rozsudku, čo je v rozpore s ust.

ods. l

Z rozsudku nie je podľa neho jasné, či žalovaným v 2. rade je organizačná zložka

spoločnosti B.T., a.s., alebo spoločnosť B.T. a.s., nakoľko IČO uvedené v rozsudku je pridelené

spoločnosti B.T., a.s.

Žalovaný v l. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade navrhol rozsudok súdu

l. stupňa v časti o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu

142 583 787,60 Sk potvrdiť a v časti zaplatenia úroku z omeškania zmeniť v súlade s jeho

odvolaním.

Tvrdí, že komisionársku zmluvu podpísali účastníci dobrovoľne a je teda platná. Namieta

tiež, že žalovaný v 2. rade si uplatnil právo na vyhlásenie neplatnosti právneho úkonu uzavretia

komisionárskej zmluvy po uplynutí štvorročnej premlčacej doby podľa § 397 Obch. zák.

Uvádza, že sám žalovaný v 2. rade považoval komisionársku zmluvu za platnú, keď v konaní

namietal, že žalobca mu nevyplatil odmenu za províziu.

Podaním zo dňa 20.4.2007, označeným ako vyjadrenie žalovaný v 2. rade doplnil svoje

odvolanie zo dňa 10.3.2005 tvrdením, že nie je v spore pasívne legitimovaný, čo vytvára voči

nemu taký nedostatok podmienky konania, na ktorý musí súd podľa prihliadať

v každom štádiu konania.

Podľa jeho mienky žalovaný v 2. rade tak, ako ho označil žalobca v návrhu nemá právnu

subjektivitu, nakoľko odštepný závod sa zápisom do OR nestáva právnickou osobou, nenadobúda

právnu subjektivitu, ostáva len organizačnou zložkou bez právnej subjektivity. Tvrdí, že žalobca

chcel žalovať organizačnú zložku, čo vyjadril v žalobnom návrhu aj neuvedením sídla materskej

organizácie a nedoložením výpisu z českého obchodného registra. Pokiaľ by sa odvolací súd

nestotožnil s jeho názorom nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, namieta aj

nedostatok jeho vecnej legitimácie. Odôvodňuje ju z ust. § 13 ods. 3 a 5 Obch. zák. a § 38 ods. 1

Obč. zák. tvrdiac, že Ing. B., ktorý vo veci konal za organizačnú zložku, nemal spôsobilosť na

právne úkony v zmysle § 38 ods. 1 Obč. zák., nemohol konať za materskú spoločnosť a navrhol

preto buď konanie zastaviť podľa , alebo žalobu voči žalovanému v 2. rade

zamietnuť pre nedostatok jeho vecnej legitimácie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolania podľa § 212 ods. l a § 214 ods. 1

a dospel k záveru, že sú čiastočne dôvodné.

Z obsahu odvolaní vyplýva, že žiaden odvolateľ nepodal odvolanie do časti výroku

napadnutého rozsudku, ktorou súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške

18,25 % zo sumy 84 672 478,10 Sk od 1.8.2000 do 31.8.2004 v sume 10 055 55,40 Sk zastavil.

V tejto časti je teda výrok rozsudku l. stupňa právoplatný. Rovnako sa nikto z odvolateľov

neodvolal proti časti výroku rozsudku, ktorou súd návrh v časti zaplatenia úroku z omeškania vo

výške 4 870 392,20 Sk zamietol, je teda aj táto časť napadnutého rozsudku súdu l. stupňa

právoplatná.

Vo výroku napadnutého rozsudku súdu l. stupňa odvolací súd zistil predovšetkým zrejmú

nesprávnosť odstrániteľnú podľa Zrejmá nesprávnosť spočíva v tom, že súd

l. stupňa k časti výroku zaväzujúceho žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania v sume 600 000 Sk pripojil neopodstatnene dovetok „s tým, že splnením jedného zo

žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia. K tejto

zrejmej nesprávnosti došlo pravdepodobne pri písomnom vyhotovení tým, že tento dovetok sa

nachádza v predchádzajúcej časti výroku rozsudku, ktorá sa týka tiež náhrady trov konania,

v tomto prípade však obidvoma žalovanými spoločne a nerozdielne. V súlade s ust. § 164 druhá

veta preto Najvyšší súd SR opravil túto časť výroku tak, že žalovaný v 2. rade je povinný

zaplatiť žalobcovi na náhradu trov konania sumu 600 000 Sk do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

Z predloženého spisového materiálu a vyjadrení účastníkov na odvolacom pojednávaní

odvolací súd zistil, že návrhom došlým súdu dňa 24.10.2001 sa žalobca domáhal voči

žalovanému v 1.a 2. rade práva na zaplatenie sumy 142 583 757,60 Sk a prísl. Uviedol, že

v zmysle uznesenia vlády SR bolo dňa 16.4.1993 založené zmluvou podľa § 859 a nasl.

Združenie D.. Zakladajúcimi členmi boli: S.e.p. B., v súčasnej dobe je

jeho právny nástupca S.e., a.s., B., S. štátny podnik vodné elektrárne, O.T., Povodie D. š.p. B.

v súčasnej dobe je členom jeho právny nástupca – S.v.p. š.p. B.Š. a V.v. š.p. B. Účelom

združenia bolo využívanie prínosov z prevádzky vybudovaných objektov SVD na

dofinancovanie dostavby a financovanie ich prevádzky. Finančné a zúčtovacie vzťahy Združenia

D. pri financovaní dostavby ako i úhrade prevádzkových nákladov na prevádzkovanie

ukončených objektov medzi členmi Združenia sa vykonávalo v súlade so schválenou Metodikou

finančných a zúčtovacích vzťahov Združenia D.. Na dosiahnutie účelu každý člen Združenia sa

zaviazal podľa Zmluvy o združení k vecnému plneniu – konkrétnej činnosti a S.e. a.s., teda

žalovaný v l. rade i k poskytovaniu finančných prostriedkov z prínosov z prevádzky

vybudovaných energetických objektov SVD v jeho správe, následne vlastníctve. Z finančných

prostriedkov z prínosov žalovaného v l. rade mali byť uhrádzané žalobcovi ako

Vodohospodárskemu prevádzkovateľovi náklady jeho činnosti v Združení D., ktoré mu vznikli

z prevádzkovania Vodohospodárskych objektov SVD G-N ako činnosti stratovej. Podkladom pre

preukázanie opodstatnenosti nároku bola výsledovka hospodárenia. Úhradu nákladov žalovaný

v l. rade vykonával štvrťročne na základe faktúry, ktorými bolo uplatňované uhradenie

príslušných nákladov. Žalovaný od založenia Združenia D. finančné prostriedky z prínosov

z prevádzky energetickej časti SVD G-N podľa dohody poskytoval a opakovane uplatňované

nároky na uhradenie nákladov žalobcu realizoval. Úhrada nákladov zostala nezrealizovaná až za

obdobie ako je uplatňované daňovými dokladmi –faktúra č. 20001995 zo dňa 18.7.2000; faktúra

č. 20003980 zo dňa 12.10.200; faktúra č. 19991297 zo dňa 14.7.1999 a faktúra 19990510 zo dňa

14.10.1999, Žalovaný v l. rade uvedené faktúry do dňa podania žaloby neuhradil. Žalobca si

súčasne uplatnil nárok voči žalovanému v 2. rade, ktorý Zmluvou o pristúpení k záväzku

uzatvorenou podľa § 533 Obč. zák. dňa 12.10.2000 sa so žalobcom dohodol, že splní za hlavného

dlžníka t.j. žalovaného v l. rade jeho záväzok. Vzhľadom na to, že žalovaný v l. rade ako

i žalovaný v 2. rade neuhradil uvedené faktúry v celosti, uplatnil si žalobca svoj nárok voči

obidvom žalovaným solidárne z presne dátumom i sumou označených faktúr.

Tento skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný. Sporné ostalo, či záväzok

žalovaného v 1.rade voči žalobcovi zanikol jednostrannými zápočtami, ktoré realizoval

prostredníctvom žalovaného v 2. rade ako komisionára, ktorý si plnil svoje povinnosti

z komisionárskej zmluvy voči žalobcovi.

Žalobca a žalovaný v 2. rade uzavreli totiž dňa 12.10.2000 okrem predtým už spomenutej

Zmluvy o pristúpení k záväzku podľa § 533 a nasl. Obč. zák., v ktorej žalovaný v 2. rade dohodol

so žalobcom, že splní za hlavného dlžníka, t.j. žalovaného v l. rade jeho záväzok, aj

Komisionársku zmluvu, v ktorej žalobca zveril žalovanému v 2. rade na vymáhanie pohľadávky

vo výške 425 599 235,23 Sk voči svojmu dlžníkovi /právny predchodca žalovaného v l. rade/

podľa prílohy k tejto zmluve tvoriacej jej neoddeliteľnú súčasť. V tejto prílohe sú aj faktúry,

ktorých úhrady sa žalobca domáha v tomto konaní.

Súd l. stupňa, vychádzajúc zo zistenia, že žalobca a žalovaný v 1.rade si nedojednali,

teda nedohodli spôsob splnenia záväzku, uzavrel, že žalovaný v l. rade si splnil dlh formou

jednostranných zápočtov napriek žalobcovmu tvrdeniu, že tento mal zaniknúť, až pripísaním

finančných prostriedkov na účet žalobcu. Podľa názoru súdu l. stupňa, odvolací súd sa s týmto

názorom stotožnil, žalobca uzavretím komisionárskej zmluvy so žalovaným v 2. rade umožnil

žalovanému v 2. rade zvoliť si spôsob splnenia záväzku. O správnosti tohto záveru podľa

odôvodnenia napadnutého rozsudku svedčí aj list žalobcu žalovanému v l. rade zo dňa

19.10.2000, v ktorom mu oznamuje uzavretie Komisionárskej zmluvy so žalovaným v 2. rade,

podľa ktorej žalovaný v 2. rade zabezpečí vo vlastnom mene pre žalobcu vymoženie pohľadávok

vo výške 425 599 232,23 Sk. Teda v tomto liste žalobca nijako neurčil spôsob vysporiadania

dlhu žalovaného v l. rade voči nemu /teda žalobcovi/, naopak, čo správne konštatuje aj súd

l. stupňa v odôvodnení, poveril žalovaného v 2. rade zabezpečením vymoženia pohľadávok

označených v prílohe ku komisionárskej zmluve, k čomu treba dodať, že žalovaný v 2. rade bol

oprávnený za žalobcu prijať finančné plnenie do svojej dispozície, prípadne na vlastný účet, ako

aj znenie ust. čl V. zmluvy, podľa ktorého sa zmluva uzatvára na dobu určitú do 31.3.2001, po

jej uplynutí komisionár nie je oprávnený ďalej vykonávať činnosť podľa tejto zmluvy a je

povinný odovzdať komitentovi /žalobcovi/ všetko, čo na základe tejto zmluvy prijal.

List zo dňa 8.11.2000, o ktorý odvolateľ opiera svoju mienku, že pre žalovaného určil

miesto splnenia pripísaním na účet žalobcu, je pre posúdenie a rozhodnutie veci bez právneho

významu. Rozhodujúce je uzavretie komisionárskej zmluvy zo dňa 12.10.2000 a obsah

žalobcovho listu žalovanému v 1. rade zo dňa 10.10.2000, ktorým žalobca žalovanému v 1. rade

oznamuje, že poveril komisionárskou zmluvou zo dňa 12.10.2000 žalovaného v 2. rade, aby vo

vlastnom mene pre žalobcu zabezpečil vymoženie pohľadávok vo výške 425 599 232,23 Sk

s tým, že toto oznámenie mu zasiela za účelom informovania dlžníka o subjekte, ktorý bude

v mene komitenta / žalobcu/ zabezpečovať usporiadanie vzájomných pohľadávok a záväzkov.

Z uzavretia spomenutej komisionárskej zmluvy a oznámenia jej uzavretia dlžníkovi vyplýva, že

pri zariaďovaní usporiadania vzájomných pohľadávok a záväzkov žalobcu a žalovaného v l. rade

vstúpil do vzťahu žalobca – žalovaný v l. rade na miesto žalovaného v l. rade komisionár t.j.

žalovaný v 2. rade. Vyplýva to z ust. § 581 Obch. zák. Žalovaný sa v dôsledku uzavretia

komisionárskej zmluvy mohol zbaviť dlhu voči žalobcovi len plnením žalovanému v 2. rade

a bolo právom len žalobcu, teda aj jeho povinnosťou, byť aktívny v sledovaní , či si komisionár

(žalovaný v 2. rade) plní povinnosti vyplývajúce mu z komisionárskej zmluvy, či pripisuje

získané finančné prostriedky na účet komitenta (žalobcu) tak, ako mu to vyplývalo

z komisionárskej zmluvy.

Na tomto základe odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, ktorou žalobu voči

žalovanému v l. rade zamietol, ako vecne správny podľa potvrdil.

Žalovaný v 2. rade namieta nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Tvrdí dokonca, že

nemá vo veci procesnoprávnu spôsobilosť v zmysle

Tvrdeniu žalovaného v 2. rade, že žalobca chcel žalovať organizačnú zložku , ktorá nemá

právnu subjektivitu, odporuje skutočnosť, že žalobca v žalobe uviedol v súlade s ust. §7 a § 21

ods. 3 Obch. zák. a ods. l obchodné meno a sídlo spoločnosti B.T. a.s. B. so

spresnením, že sa vec týka jej organizačnej zložky v B., pričom správne uviedol aj IČO

materskej spoločnosti. Nedoloženie výpisu z českého obchodného registra, z ktorého odvolateľ

tiež vyvodzuje svoj názor, že žalobca žaloval organizačnú zložku a nie materskú spoločnosť,

bolo možné v priebehu konania odstrániť, čo sa aj stalo, nie je dôkazom že žalovaný v 2. rade

nebol správne označený.

V odvolaní namietaná okolnosť, že Ing. B., ktorý vo veci konal za organizačnú zložku,

nemal spôsobilosť konať za materskú spoločnosť sa zakladá na nesprávnom výklade ust. § 13

ods. 5 Obch. zák. a je v rozpore s vyjadrením žalovaného v 2. rade v prvostupňovom konaní, kde

namietal neplatnosť Zmluvy o pristúpení k dlhu ako aj Komisionárskej zmluvy z dôvodu, že ich

Ing. B. podpísal až po svojom odvolaní z postavenia vedúceho organizačnej zložky, teda uznal

jeho právo platne ich uzavrieť v čase, keď ešte nebol odvolaný.

Na tomto základe odvolací súd napadnutý rozsudok v časti zaväzujúcej žalovaného

v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu 142 583 787,60 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške

92 455 069,30 Sk ako vecne správny podľa potvrdil.

Žalovaný síce v odvolaní namietal, že súd l. stupňa, ktorý ho zaviazal zaplatiť touto

časťou výroku úrok z omeškania v sume 92 455 069,30 Sk a v nasledujúcej časti výroku

z rovnakého titulu sumu 39 420 166 Sk solidárne so žalovaným v l. rade, vlastne priznal

žalobcovi sumu 39 420 166 Sk dvakrát. Svoje odvolacie tvrdenie v tejto časti však nijako

nespresnil, nešpecifikoval položky, ktorých sa jeho tvrdenie dvojitého priznania úrokov týka.

Odvolací súd sa preto nemohol touto časťou jeho odvolania podrobne zaoberať. Konštatoval

však, že súd l. stupňa na str. 12 napadnutého rozsudku náležite a podľa názoru odvolacieho súdu

aj presvedčivo túto časť svojho rozhodnutia odôvodnil. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd

touto námietkou žalovaného v 2. rade podrobnejšie nezaoberal.

Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v l. rade proti výroku napadnutého rozsudku v časti,

ktorou zaviazal žalovaného v l. rade a žalovaného v 2. rade spoločne a nerozdielne úroky

z omeškania vo výške 39 420 166 Sk, odvolací súd ho uznal za dôvodné a preto napadnutý

rozsudok v tejto časti zmenil tak, že žalovaný v l. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní zaplatiť

žalobcovi spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 29 217 409 Sk s tým, že plnením

jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu jeho plnenia a vo zvyšku

návrh zamietol.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu l. stupňa zistil, že súd l. stupňa

prisúdil žalobcovi v tomto prípade úrok z omeškania vo výške 18,25 % ako ho žalobca vyčíslil

vo svojom podaní zo dňa 3.9.2004, hoci v predchádzajúcej časti odôvodnenia rozsudku uvádza,

že žalobcovi priznal právo na zaplatenie 17,6 % úroku z omeškania, z čoho vyplýva, že v časti

priznávajúcej žalobcovi sumu 39 420 166 Sk nerešpektoval vlastné zásadné rozhodnutie

priznávajúce úrok z omeškania len vo výške 17,6 %.

Do výšky žalovanému v 1. rade doplňujúcim rozsudkom priznaných trov právneho

zastúpenia sa odvolal žalobca i žalovaný v 1. rade. Žalobca namieta, že sú neprimerane vysoké,

žalovaný v l. rade zvýšil v odvolaní výšku, ktorú žiada priznať, na sumu vyše 5 mil. Sk

s odôvodnením, že v pôvodnom vyúčtovaní nezahrnul do základu úroky z omeškania, čo urobil

v odvolaní, ako aj tvrdením, že percentuálne zníženie malo byť len o 22 % .

Odvolací súd po preskúmaní veci v tejto časti odvolania dospel k záveru, že žalobcovo

odvolanie je dôvodné, žalovaného v l. rade nie je.

Podľa ods. l druhá veta , ak ide o prisúdenie trov konania podľa ods. l

a 3, advokát je povinný trovy právneho zastúpenia vyčísliť pred vyhlásením rozsudku, ktorým sa

konanie končí.

Citované ustanovenie neumožňuje, aby ten, komu súd v súlade s ním priznal náhradu trov

konania, sa proti priznanej výške odvolal s odôvodnením, že si ich v prvostupňovom konaní

vyčíslil chybne. Odvolací súd tiež konštatuje, že úroky z omeškania v danom prípade sú

príslušenstvom pohľadávky, z ktorého sa súdny poplatok nevyrubuje a preto nie je možné, aby

si právny zástupca z tohto vyčísleného príslušenstva mohol navýšiť svoju odmenu.

Vzhľadom na odvolanie žalobcu, posúdil odvolací súd priznanú náhradu trov právneho

zastúpenia čo do jej výšky, jej súlad s ust. ods.. l a dospel k záveru, že ju treba

znížiť.

Súd l. stupňa priznal žalovanému v l. rade aj pomernú časť vyúčtovanej náhrady

strateného času /na porady s klientom a účasť na pojednávaniach označenú ako konanie pred

súdom/ v sume 308 730 Sk, podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatnene, lebo táto je už

zahrnutá v odmene za jednotlivé právne služby. Preto odvolací súd uznal základ pre výpočet

pomernej časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia v sume 246 996 Sk ( 6 úkonov po

41 166 Sk) + 816 Sk (6 x paušál po 139 Sk), spolu 247 812 Sk, z čoho 44 % je 109 037 Sk.

Námietka žalovaného v 2. rade že pomer podľa priznanej mu náhrady trov

právneho zastúpenia mal byť 28 %, sa zakladá na chybnom výpočte pomeru.

Na tomto základe odvolací súd napadnutý výrok doplňujúceho rozsudku zmenil tak, že

žalobca je povinný nahradiť žalovanému v l. rade trovy konania v sume 109 037 Sk.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. l v spojení

s , tak, že ju nepriznal žiadnemu z účastníkov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 19. marca 2008

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: