Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-132-2019.pdf
PDF · 164.09 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/132/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: BRNO TRUST, a.s., IČO: 645 08 251, Veselá 169/24, Brno, Česká republika, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Čarnogurský, Grösslingova ul. č. 6-8, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska ul. č. 71, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. júna 2019, č. k. 9C/85/2016 - 429, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu škody a nemajetkovú ujmu vo výške 34. 789. 356, 11 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 21. 06. 2016 do zaplatenia titulom nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a vecne premlčaním uplatneného nároku, keď sa z dôvodu procesnej ekonomiky nárokom čo do výšky a ani existenciou príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou, ako aj ďalšími predpokladmi, ktoré musia byť splnené pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nezaoberal a ani dokazovanie navrhnuté žalobcom, pripojením spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 38Cb/83/2001 nevykonal, pretože všetky rozhodnutia, na ktoré v konaní žalobca poukázal a z ktorých odvodzoval svoj nárok, sú súčasťou súdneho spisu (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/41/2012 z 24. 10. 2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/259/2007 z 19. 03. 2008, doplňujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/259/2007 z 16. 04. 2008, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 38Cb/83/01-286 z 07. 12. 2004, doplňujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 38Cb/83/01-299 z 18. 01. 2005). Uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že sa na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 38Cb/83/01 vedie konanie o zaplatenie sumy 4. 732. 913, 68 eur s príslušenstvom titulom zaplatenia finančných prostriedkov podľa zmluvy o založení a zmluvy o pristúpení k záväzku, keď konanie iniciovala spoločnosť SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik proti žalovaným: 1/ Slovenské elektrárne, a.s., a 2/ BRNO TRUST, a.s. Brno, organizačná zložka, Klincová 37/B, Bratislava, t. j. organizačná zložka žalobcu v predmetnom konaní o náhradu škody, keď Krajský súd v Bratislave v uvedenej veci rozhodol
rozsudkom č. k. 38Cb/83/01-286 zo dňa 07. 12. 2004 a doplňujúcim rozsudkom č. k. 38Cb/83/01-299 zo dňa 18. 01. 2005 tak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi - SVP, š. p. sumu 4. 732. 913, 68 eur a úroky z omeškania vo výške 3. 068. 946, 07 eur a v tejto časti súčasne žalobu voči žalovanému 1/ zamietol, pričom obom žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne titulom úrokov z omeškania sumu vo výške 1. 308. 509, 79 eur a žalovaného 2/ zaviazal aj na náhradu trov konania. Poukázal na skutočnosť, že o odvolaní oboch strán sporu rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Obo/259/2007 zo dňa 19. 03. 2008 tak, že potvrdil vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie ohľadom povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť istinu a úroky z omeškania, a rozsudok zmenil vo vzťahu k povinnosti oboch žalovaných zaplatiť úroky z omeškania tak, že ich zaviazal len vo výške 969. 840, 30 eur, a rozsudok zmenil aj vo vzťahu k náhrade trov konania, pričom v doplňujúcom rozsudku sp. zn. 2Obo/259/2007 zo dňa 16. 04. 2008 Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave aj vo výroku o zamietnutí žaloby a úrokov z omeškania voči žalovanému 1/, a preto rozsudok a doplňujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom a doplňujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR nadobudli právoplatnosť a stali sa tak exekučným titulom. Uviedol, že na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR však bol vyššie uvedený rozsudok a doplňujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1M Obdo V/6/2009-555 zo dňa 22. 07. 2010, a to v častiach, ktorými bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdený vo vzťahu k žalovanému 1/, zmenený v trovách vo vzťahu k žalovanému 1/ a v časti trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1/, pričom v opätovnom odvolacom konaní nakoniec Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Obo/41/2012 zo dňa 24. 10. 2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 38Cb/83/01-286 zo dňa 07. 12. 2004 v znení doplňujúceho rozsudku č. k. 38Cb/83/01-299 z 18. 01. 2005, a to v časti zamietajúceho výroku proti žalovanému 1/, v časti povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 4. 732 913, 68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3. 068. 954, 07 eur a v časti povinnosti oboch žalovaných zaplatiť úroky z omeškania vo výške 1. 308. 509, 79 eur, a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie s tým, že medzi stranami sporu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy potom nebolo sporné, že toto uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol zrušený exekučný titul, bolo dňa 07. 12. 2012 doručené žalobcovi a dňa 14. 12. 2012 nadobudlo právoplatnosť, keď nesporným bola existencia nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. nebola sporná existencia jednej z troch podmienok, ktoré musia byť súčasne splnené pre prípad zodpovednosti štátu za škodu. Poukázal na skutočnosť, že proti právoplatnému uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 zo dňa 24. 10. 2012 podal žalovaný 1/ dovolanie, ktoré bolo následne uznesením sp. zn. 1ObdoV/5/2013 z 29. 01. 2015 odmietnuté a na základe sťažnosti žalovaného 1/ bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 129/2016-23 zo dňa 15. 03. 2016 odložená vykonateľnosť právoplatného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 zo dňa 24. 10. 2012 v druhom a treťom výroku. K námietke žalovaného o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 38Cb/83/01 sa viedlo konanie voči žalovanému 2/, ktorým bola organizačná zložka žalobcu, t. j. BRNO TRUST a.s. Brno, organizačná zložka, teda nie voči žalobcovi ako akciovej spoločnosti, uviedol, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. keď sa stotožnil s jeho tvrdením, že je poškodeným z dôvodu nezákonného rozhodnutia vydaného v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 38Cb/83/01, aj keď sa tamojšie konanie vedie proti organizačnej zložke žalobcu s tým, že organizačná zložka bez pochýb nemá právnu subjektivitu a nenadobúda ju ani zápisom do obchodného registra, a nemá ani procesnú subjektivitu, preto potom nemôže podať žalobu, teda vystupovať ako strana sporu, pričom súd v predmetnom spore neaplikoval ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., na ktoré žalobca poukázal, pretože uvedené ustanovenie sa vzťahuje na prípad, kedy napriek tomu, že všeobecne záväzný právny predpis určil okruh subjektov v konaní, sa s nejakým subjektom nekonalo, hoci sa malo, a preto by takýto subjekt mal právo na náhradu škody, avšak konanie sp. zn. 38Cb/83/01 je konaním, v ktorom žalobca sám určil okruh subjektov na strane žalovaných, a to bez možnosti súdu tento okruh ovplyvniť. Uviedol, že s poukazom na § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že žalobca v predmetnom konaní o náhradu škody má aktívnu vecnú legitimáciu, a to bez ohľadu na to, či bol stranou sporu, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, keď podstatné je, či mu vznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (viď nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 99/07 z 07. 10. 2008), nakoľko v opačnom prípade, ak by žalobu o náhradu škody podala organizačná zložka, predmetné konanie by muselo byť zastavené pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, t. j. pre absenciu spôsobilosti organizačnej zložky byť stranou v spore. K námietke premlčania vznesenou žalovaným z dôvodu, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 z 24. 10. 2012, ktorým boli zrušené žalobcom namietané nezákonné rozhodnutia, bolo vydané dňa 24. 10. 2012, žalobcovi doručené dňa 07. 12. 2012 a nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12.
2012, t. j. deň doručenia tohto uznesenia (07. 12. 2012) žalobcovi je dňom, kedy mu začala najneskôr plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody z namietaného nezákonného rozhodnutia, a preto premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody uplynula najneskôr dňa 07. 12. 2015, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody však bola žalovanému doručená dňa 23. 12. 2015 a žaloba bola podaná až dňa 30. 06. 2016, t. j. v oboch prípadoch po uplynutí premlčacej lehoty na uplatnenie práva, súd prvej inštancie uviedol, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobcovi uplynula trojročná lehota na uplatnenie práva na náhradu škody na súde a žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania, nakoľko nárok žalobcu je viazaný práve na rozhodnutie, ktorým bolo zrušené iné právoplatné rozhodnutie, a práve odo dňa doručenia tohto zrušujúceho rozhodnutia sa odvíja jeho právo na náhradu škody a napriek tomu, že medzi stranami bolo nesporné, že tu existuje nezákonné rozhodnutie - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 38Cb/83/01-286 zo dňa 07. 12. 2004, doplňujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 38Cb/83/01-299 zo dňa 18. 01. 2005, ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 z 24. 10. 2012, žalobca oneskorene podal žalobu na súd, resp. aj žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, keďže zrušujúce uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 07. 12. 2012 a právoplatnosť nadobudlo dňa 14. 12. 2012, a žaloba bola na súd podaná až dňa 30. 06. 2016, resp. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola príslušnému orgánu doručená dňa 23. 12. 2015, a preto sa ďalej nezaoberal procesnou obranou žalobcu o tom, že právoplatné uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 z 24. 10. 2012 bolo napadnuté dovolaním, ktoré však bolo odmietnuté, či skutočnosťou, že vykonateľnosť tohto aj tak právoplatného uznesenia bola neskôr rozhodnutím Ústavného súdu SR odložená, keďže v tomto prípade rozhodujúce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 z 24. 10. 2012, ktoré bolo bez pochýb doručené žalobcovi dňa 07. 12. 2012, nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12. 2012 a zostalo právoplatné aj po podanom dovolaní, po rozhodnutí o odmietnutí dovolania a tak isto aj po odložení (len) vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. (ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia) viaže plynutie premlčacej lehoty práve na doručenie rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, je irelevantný ďalší priebeh konania po doručení tohto uznesenia Najvyššieho súdu SR a stotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaného, ktorý správne tvrdil, že zrušenie právoplatného rozhodnutia znamená splnenie zákonnej podmienky pre možnosť domáhania sa od štátu náhrady škody spôsobenej v príčinnej súvislosti s takýmto rozhodnutím, a preto sa nezaoberal ďalším priebehom konania po doručení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 z 24. 10. 2012, rozhodnutím dovolacieho súdu o dovolaní proti tomuto právoplatnému rozhodnutiu, ako ani odložením vykonateľnosti časti výrokov tohto uznesenia Ústavným súdom SR, nakoľko nemajú vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená namietaným nezákonným rozhodnutím, ako ani na jej priebeh. Uviedol, že taktiež zákon v prípade, ak sa právo na náhradu škody odvíja od nezákonného rozhodnutia, počíta plynutie premlčacej lehoty odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, ako ďalšiu podmienku pre začatie plynutia premlčacej lehoty nevyžaduje aj vedomosť poškodeného o škode s tým, že žalobca si bol vedomý dátumu doručenia zrušujúceho rozhodnutia, preto v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej lehoty mal možnosť zhromaždiť informácie o výške tvrdenej škody (najmä, ak ku dňu 13. 03. 2015, kedy bolo žalobcovi doručené uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania podaného proti zrušujúcemu rozhodnutiu, bolo skončené aj žalobcom namietané exekučné konanie vedené v Českej republike a ďalšie konania vedené tak v Českej republike ako i na Krajskom súde v Bratislave - žaloba o obnovu konania) a svoj prípadný nárok predbežne prerokovať na príslušnom orgáne. K žalobcom tvrdenému rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi a so zásadou poctivého obchodného styku dôvodiac tým, že subjektívna premlčacia lehota nezačala plynúť, resp. ešte neuplynula v čase podania žaloby, a žalobu správne podal v 10-ročnej objektívnej lehote uviedol, že ak subjektívna premlčacia lehota uplynie, nie je možné právo uplatniť v rámci objektívnej premlčacej lehoty s tým, že nevzhliadol ani rozpor s dobrými mravmi, ani rozpor so zásadou poctivého obchodného styku, nakoľko v zmysle platnej judikatúry zásadne neodporuje dobrým mravom, ak niekto namieta premlčanie práva, ktoré je voči nemu uplatnené, keďže inštitút premlčania prispieva k istote právnych vzťahov, je zákonným inštitútom a je možné ho použiť vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa premlčuje. Poukázal na skutočnosť, že uplatnenie premlčania sa prieči dobrým mravom len výnimočne, a to v prípade, ak by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, avšak v prejednávanej veci mal za preukázané, že premlčacia lehota začala plynúť dňom 07. 12. 2012 a uplynula dňom 07. 12. 2015 s tým, že žalobcovi pritom nič nebránilo, aby žalobu v rámci premlčacej lehoty podal na súd, keďže zákon č. 514/2003 Z. z. nerieši stav konania, v ktorom došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia, po doručení tohto zrušujúceho rozhodnutia žalobcovi, a preto žalovaným
vznesená námietka premlčania bola vznesená správne, keď žalobca nepreukázal žiadnu okolnosť, v dôsledku ktorej by nemal prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorý si však nárok na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplynuli, a preto žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K námietke premlčania uviedol, že 3 ročnú subjektívnu lehotu dodržal, nakoľko v danom prípade sa neaplikuje podmienka stanovená v § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z., resp. keby sa aj aplikovala, plynutie subjektívnej premlčacej lehoty je potrebné rátať oveľa neskôr než odo dňa doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 41/2012, a to až odo dňa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 5/2013, prípadne i Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 129/2016-23 v kontexte podaného dovolania s návrhom na odklad vykonateľnosti, vzhľadom aj na pasívnu solidárnosť žalovaných z titulu zmluvy o pristúpení k záväzku, ako aj ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR odložil vykonateľnosť Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 41/2012, resp. uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 38Cb/83/2001-1091 zo dňa 03. 10. 2016, ktorým prerušil konanie na základnom stupni do rozhodnutia Ústavného súdu SR a v kontexte celého konania, neboli splnené podmienky naplnenia subjektívnej lehoty z hľadiska subjektívnej vedomosti (§ 19 ods. 1 veta prvá v spojitosti s § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a v spojitosti s výkladom § 106 Občianskeho zákonníka per analogiam, zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil doručenie, resp. právoplatnosť rozhodnutia, ktorým sa zrušilo nezákonné rozhodnutie (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty), ako aj nepriznania námietky premlčania vzhľadom na celkový kontext pre rozpor s dobrými mravmi, zásadou poctivého obchodného styku, resp. zásadou spravodlivosti. Uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 41/2012 z 24. 10. 2012 (písomne s odôvodnením vyhotovené a doručované až v decembri 2012) nie je ešte z hľadiska posúdenia subjektívnej lehoty (§ 19 ods. 1 v kontexte § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.) rozhodujúce, nakoľko bolo napadnuté účastníkom konania Slovenské elektrárne, a.s., (vystupujúce ako žalovaný 1/, spoločnosť BRNO TRUST, a.s. v tamojšom konaní vystupoval ako žalovaný 2/) v dôsledku riadneho dovolania na Najvyššom súde SR dňa 14. 01. 2013 (spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia). Žalobca v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k počítaniu premlčacej lehoty - subjektívnej aj objektívnej, keď mal za to, že dodržal 10-ročnú objektívnu lehotu, keďže plynutie premlčacej lehoty je potrebné rátať od rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 129/2016-23, ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/41/2012 z 24. 10. 2012, od kedy je možné uvažovať o tom, že rozhodnutie bolo definitívne zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť s tým, že až do rozhodnutia exekučných súdov na území Českej republiky a Krajského súdu v Bratislave (pri obnove konania) nemal čo žalovať, resp. žaloba by bola predčasná, vychádzajúc z § 19 ods. 1 v spojitosti s § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (pri subsidiárnom použití Občianskeho zákonníka) a vychádzal z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode. Za rozhodujúce považoval nadobudnutie vedomosti poškodeného o rozsahu majetkovej škody, teda vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Poukázal na vyjadrenie žalovaného zo dňa 08. 09. 2016, v ktorom namietol svoju vecnú pasívnu legitimáciu so snahou preniesť zodpovednosť za škodu na cudzí štát (Českú republiku za činnosť svojich súdov), pričom túto argumentáciu žalovaného vyvrátil Obvodný súd Praha 2 (Obvodní soud pro Prahu 2) v rozsudku zo dňa 25. 05. 2018, č. j. 42 C 184/2016-121 v právnej veci žalobcu BRNO TRUST, a.s. c/a žalovaný Česká republika - Ministerstvo spravodlivosti ČR o náhradu škody podľa (českého) zákona č. 82/1998 Sb. (obdoba slovenského zákona č. 514/2003 Z. z.) na str. 9 pod bodom 17 cit. rozsudku: „Na okraj možno uviesť, že žalobcovi mohla vzniknúť škoda či nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia súdom Slovenskej republiky, keď toto právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo v posudzovanom exekučnom konaní exekučným titulom, bolo následne zrušené, avšak Česká republika v zmysle zákona č. 82/1998 Sb. nezodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone štátnej moci orgánmi cudzieho štátu.“ (inak povedané súd v Českej republiky diplomaticky naznačil, že zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie slovenských súdov nesie Slovenská
republika), a preto začala plynúť len 10-ročná objektívna lehota, ktorá v čase podania súdnej žaloby, resp. predbežného prerokovania žaloby jednoznačne neuplynula s tým, že subjektívna 3-ročná lehota buď ani len nezačala plynúť (samozrejme nemôže prekročiť objektívnu lehotu), resp. v jednotlivých čiastkových nárokov maximálne mohla začať plynúť najskôr od 19. 02. 2013, resp. ešte neskôr v r. 2014, 2015, 2016, 2018. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil samotnú právoplatnosť doručovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 41/2012 z 24. 10. 2012 (na základe, ktorého bolo zrušené nezákonné rozhodnutie), nakoľko v súdnom spise Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 38 Cb 83/2001 je nesprávne vyznačená právoplatnosť dňa 14. 12. 2012, hoci po nahliadnutí do predmetného súdneho spisu, v tom čase si účastník konania SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRKY PODNIK, štátny podnik, tam vystupujúci ako žalobca ešte fyzicky neprevzal rozhodnutie, rozhodnutie len bolo doručované do poštového priečinku právneho zástupcu štátneho podniku, keď tieto skutočnosti si súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne v dôsledku neakceptácie, nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, a to najmä pripojenia kompletného súdneho spisu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 38 Cb 83/2001 a exekučného spisu - Mestského súdu v Brne. Uviedol, že odvolací súd by nemal priznať právne účinky vznesenej námietke premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka) a analogicky i zásadou poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu ako aj zásadou spravodlivosti (článkom 2 ods. 1 základných zásad Civilného sporového poriadku, zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a poukázal na nález Ústavného súdu ČR z 15. 01. 1997, sp. zn. II. ÚS 309/95 (6/1997 USn.), uznesenie Ústavného súdu SR z 20. 04. 2011, sp. zn. II. ÚS 176/2011-14, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31. 10. 2007, sp. zn. 33 Odo 561/2006. Poukázal na skutočnosť, že v súlade so zásadou spravodlivosti a dobrými mravmi nemôže znášať prieťahy súdov (najmä dovolacieho súdu Najvyššieho súdu SR), ako aj dĺžku konania jednotlivými súdmi v SR a ČR, kým došlo k právoplatnému zastaveniu exekúcie, resp. definitívnemu potvrdeniu rozhodnutia odvolacieho senátu Najvyššieho súdu SR, ustáleniu jednotlivých častí škody, výšky náhrady škody, eventuálne ustáleniu zodpovednostných subjektov (nehovoriac o Ústavnom súde SR a odloženej vykonateľnosti) a najmä skutočnosti, že základné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 38Cb 83/01, od ktorého sa odvíja náhrada škody, nie je ani po 18-rokoch súdneho konania právoplatne skončené, resp. ani v r. 2019 (od podania žaloby v r. 2001) neexistuje ani len prvostupňový neprávoplatný rozsudok, t. j. štát okrem tu žalovanej škody evidentne zodpovedá za prieťahy v konaní v dôsledku rozhodovacej činnosti (nečinnosti) súdov.
3.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď sa plne stotožnil s dôvodom zamietnutia žaloby súdom, ktorý vykonal vo veci riadne dokazovanie, výsledkom ktorého bol dostatočne a správne zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby na základe vznesenej námietky premlčania práva podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní v podrobnostiach v podstatnej časti len zopakoval svoju argumentáciu uvádzanú v jeho replike zo dňa 31. 10. 2016, ako aj vo vyjadrení zo dňa 28. 05. 2019, v zmysle ktorej subjektívna 3-ročná lehota na uplatnenie nároku mu ešte ani nezačala plynúť, prípadne začala plynúť v prípade jednotlivých uplatnených nárokov rozdielne, rozhodne však nie skôr ako v r. 2013, 2014, prípadne až 2015 alebo 2016, poukazujúc pri tom predovšetkým na pretrvávajúci stav jeho právnej neistoty v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 38Cb 83/01 aj po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1Obo 41/2012, v dôsledku podania dovolania žalovaného 1/ (v predmetnom konaní) proti tomuto uzneseniu, o ktorom bolo rozhodnuté až uznesením dovolacieho súdu zo dňa 29. 01. 2015, sp. zn. 1Obdo V 5/2013, a až v tom čase žalobca získal „subjektívnu vedomosť o eventuálnej žalobe na štát“, pretože ak by dovolací súd dovolaniu vyhovel, žalobca by sa opäť dostal do pôvodného exekučného titulu, pričom uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1Obo 41/2012, malo pritom naviac na základe uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 03. 2016, č. k. III. ÚS 129/2016-23, ktorým ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť žalovaného 1/ v konaní sp. zn. 38Cb 83/01 proti predmetnému uzneseniu najvyššieho súdu, vo výrokoch týkajúcich sa žalovaného 2/ (teda žalobcu) odloženú vykonateľnosť a konanie vo veci sp. zn. 38Cb 83/01 bolo prerušené až do skončenia konania o tejto ústavnej sťažnosti, teda až po rozhodnutí ústavného súdu mohlo byť podľa žalobcu definitívne ustálené zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť a s tým spojený začiatok plynutia premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že žalobca
vo svojom odvolaní poukázal ďalej na to, že exekúcia, v ktorej mu vznikli trovy, ktorých náhrady sa domáha, bola právoplatne zastavená dňa 31. 01. 2013, pričom vo výroku o trovách konania uznesenie nadobudlo právoplatnosť až 12. 08. 2013, a uznesenie o trovách konania v konaniach o zmätočnosť na Krajskom súde v Brne a v konaní o obnovu konania na Krajskom súde v Bratislave ešte neskôr, a až na základe týchto rozhodnutí sa žalobca dozvedel o škode, dovtedy nemal čo žalovať, preto až od týchto rozhodnutí je tak možné odvodzovať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v spojitosti s Občianskym zákonníkom, keďže aby mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde rozhodujúce je, kedy poškodený (teda žalobca) nadobudol vedomosť o rozsahu (presnej výške) majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, keď napokon poukázal na to, že v súlade so zásadou spravodlivosti a dobrými mravmi nemôže znášať prieťahy súdov v jednotlivých konaniach na súdoch ČR i SR, v ktorých bolo potrebné ustáliť okruh zodpovednostných subjektov, jednotlivých častí škody a výšky jej náhrady s tým, že ku všetkým týmto tvrdeniam žalobcu sa vyčerpávajúco vyjadril vo svojom vyjadrení zo dňa 10. 06. 2019, na ktoré týmto z dôvodu hospodárnosti v celom rozsahu odkázal, keď súd prvej inštancie dostatočným spôsobom na tieto tvrdenia žalobcu podrobne reagoval v bodoch 13.3 až 13.6 odôvodnenia napádaného rozsudku. K poukazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. 05. 2012, sp. zn. 30Cdo 4501/2011, ktorým sa žalobca snaží podporiť svoju argumentáciu, v zmysle ktorej je pre stanovenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 19 zák. č. 514/2003 Z. z. potrebné v jeho prípade prihliadnuť k tomu, že konanie vo veci sp. zn. 1Obo 41/2012 pokračovalo aj po vydaní a doručení zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1Obo 41/2012, a to dovolaním a ústavnou sťažnosťou proti tomuto rozhodnutiu, preto až právoplatnosťou rozhodnutí o týchto opravných prostriedkoch mu mohla začať plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody proti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., žalovaný uviedol, že predmetný rozsudok sp. zn. 30Cdo 4501/2011 sa skutkovým vymedzením prípadu odlišuje od predmetu tohto konania, nakoľko súd posudzoval okamih začiatku plynutia premlčacej doby pre uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom - prieťahmi v konaní, a to podľa osobitnej úpravy § 32 ods. 3 zák. č. 82/1998 Sb. o odpovednosti za škodu zpúsobenou pri výkonu verejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úredním postupem a o zmene zákona České národní rady č. 358/1992 Sb., o notářích a jejich činnosti (notářsky řád), avšak v tomto konaní sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že i zák. č. 82/1998 Sb. obsahuje ustanovenie § 32 ods. 1, ktoré svojim obsahom zodpovedá (doslovne) právnej úprave § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., teda že v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím začína premlčacia doba na uplatnenie práva plynúť dňom doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (cit. § 32 ods. 1 zák. č. 82/1998 Sb.: „Je-li podmínkou pro uplatnení práva na náhradu škody zrušení rozhodnutí, beží promlčecí doba ode dne doručení (oznámení) zrušovacího rozhodnutí.“). Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že žalobca nesprávne cituje rozhodnutie sp. zn. 30Cdo 4501/2011, keď vo svojom odvolaní uvádza citáciu v znení „Skončení řízení ve smyslu § 32 OdpŠk, odpovídá ..." (čo by mohlo evokovať výklad spojenia „skončenie konania“ podávaný týmto rozhodnutím pre celý § 32), pričom právna veta predmetného rozhodnutia znie „Skončení řízení ve smyslu § 32 ods. 3 vety druhé OdpŠk, odpovídá ..."., t. j. v právnej vete predmetného rozhodnutia je výslovne uvedený osobitný ods. 3, ktorého výklad vo vzťahu k spojeniu „skončenie konania", toto rozhodnutie podáva, a preto nie je žiadny dôvod vzťahovať (aplikovať) predmetné rozhodnutie, a v ňom podaný výklad spojenia „skončenie konania“ pre začiatok plynutia premlčacej doby na toto konanie a žalobcom uplatnený nárok. Poukázal na skutočnosť, že rovnaký záver (skutkovo odlišná vec) platí i pre rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo 2485/2013 s tým, že už v doterajších vyjadreniach poukazoval na to, že pokiaľ sa žalobca mienil a mieni domáhať náhrady škody spôsobenej exekúciou, ním vymedzené exekučné konania prebiehali pred súdmi Českej republiky, o existencii predpokladov na nariadenie a výkon exekúcie práve proti žalobcovi rozhodovali výlučne súdy Českej republiky, preto pokiaľ sa žalobca domnieva, že v súvislosti s nariadením a priebehom tejto exekúcie mu bola spôsobená škoda, Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami orgánov cudzieho štátu. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1Obo 41/2012, ani nebolo doručované (a vlastne ani dodnes nie je doručené) žalobcovi, ale len splnomocnenému zástupcovi, resp. organizačnej zložke žalobcu, a priamo žalobca sa o zrušení nezákonného rozhodnutia dozvedel až neskôr, nie 07. 12. 2012, od ktorého dňa začiatok plynutia premlčacej doby stanovil súd prvej inštancie, poukázal žalovaný na bod 10 odôvodnenia napádaného rozsudku, v ktorom súd skonštatoval, že „medzi stranami sporu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy potom nebolo sporné, že toto uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol zrušený exekučný titul, bolo dňa 07. 12. 2012 doručené žalobcovi a dňa 14. 12. 2012 nadobudlo právoplatnosť, a preto ak žalobca v odvolaní namieta nedoručenie zrušujúceho uznesenia, nemožno, v zmysle § 366 C. s. p. v
spojení s § 151 a § 186 ods. 2 C. s. p., na túto jeho námietku prihliadať. Uviedol, že už v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že pokiaľ žalobca tvrdí, že on ani nebol účastníkom konania sp. zn. 38Cb 83/01, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, potom nie je ani subjektom oprávneným domáhať sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní, nakoľko v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má len účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní, a nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti tejto námietky so zdôvodnením, že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. bez ohľadu na to, či bol stranou sporu, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, keď podstatné je, či mu vznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (ide o záver nesprávny, naviac s odkazom na uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 99/07, v ktorom síce Ústavný súd ČR vyslovil záver zhodný so záverom súdu prvej inštancie, avšak nie vo veci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ale vo veci náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, kde podmienkou aktívnej vecnej legitimácie nie je to, že poškodený bol účastníkom konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ale len to, že mu v dôsledku tohto postupu vznikla škoda, čo je zrejmé aj z právnej úpravy § 13 ods. 1 zák. č. 82/1998 Sb., resp. v slovenskej právnej úprave § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.), nemožno v zmysle tohto záveru ani doručenie zrušujúceho rozhodnutia v konaní sp. zn. 38Cb 83/01 organizačnej zložke žalobcu ako subjektu priamo zriadenému žalobcom, resp. jej právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval a zastupuje i samotného žalobcu, považovať za neúčinné, keď samotné ustanovenie § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v druhej vete vychádza z predpokladu, že náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa môže domáhať len ten, kto bol účastníkom konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia (resp. podľa § 5 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ten, kto ním mal byť a nebol, čo sa však, ako uviedol i súd prvej inštancie, na žalobcu nevzťahuje). Poukázal na skutočnosť, že iba účastníkovi konania totiž mohlo byť doručené i zrušujúce rozhodnutie a pripustením aktívnej vecnej legitimácie žalobcu podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné pripustiť i doručenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo 41/2012 dňa 07. 12. 2012 organizačnej zložke žalobcu ako doručenie zrušujúceho rozhodnutia podľa § 19 ods. 1 druhá veta zák. č. 514/2003 Z. z. s tým, že bez ohľadu na doteraz uvedené napokon k argumentácii žalobcu o nedoručení zrušujúceho rozhodnutia, a s tým súvisiacej absencii vedomosti žalobcu o tomto zrušujúcom rozhodnutí a možnosti uplatniť si náhradu škody voči štátu, upriamil pozornosť odvolacieho súdu na uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 02. 2013, č. k. 4Cb 1/2012-57, o zastavení konania o obnovu konania a Mestského súdu v Brne zo dňa 09. 01. 2013, č. k. 96Nc 3139/2008-70, o zastavení exekúcie. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že aj v prípade, ak by premlčacia doba na uplatnenie práva v zmysle § 19 ods. 1 druhá veta zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade žalobcu nemala plynúť od 07. 12. 2012 (ktorý ako deň doručenia zrušujúceho rozhodnutia žalobcovi nebol v konaní pred súdom prvej inštancie žalobcom vôbec rozporovaný), žalobca nemôže spochybniť záver súdu, že ním uplatnený nárok na náhradu škody je v zmysle § 19 ods. 1 premlčaný, keďže žalobca nespochybniteľne mal už pred 30. 12. 2012 (teda 3 roky a 6 mesiacov pred podaním žaloby na súde) vedomosť o doručení zrušujúceho rozhodnutia a možnosti domáhať sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo týmto zrušené, a vzhľadom na deň doručenia späťvzatia návrhu žalobcu v konaní sp. zn. 4Cb 1/2012 je pritom viac ako pravdepodobné, že túto vedomosť o doručení mal žalobca už dňa 07. 12. 2012, teda tak ako to ustálil súd prvej inštancie. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočne zisteného skutkového stavu súdom z dôvodu nevykonania žalobcom navrhovaného dôkazu - pripojenia spisu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 38Cb 83/2011, poukázal žalovaný na bod 10 odôvodnenia napádaného rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie skonštatoval, že „medzi stranami sporu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy potom nebolo sporné, že toto uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol zrušený exekučný titul, bolo dňa 07. 12. 2012 doručené žalobcovi a dňa 14. 12. 2012 nadobudlo právoplatnosť s tým, že právny zástupca žalobcu sa na pojednávaní konanom dňa 18. 06. 2019 na priamu otázku súdu uviedol, že nenamieta, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obo 41/2012 z 24. 10. 2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12. 2012, keď pripojenie spisu KS BA žiadal z dôvodu preukázania účinnosti rozhodnutia NS SR 1Obo 41/2012, a preto opätovne s poukazom na § 151 a § 186 ods. 2 C. s. p. žalovaný uzavrel, že pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal zo zhodných tvrdení strán sporu o doručení a právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1Obo 41/2012 (teda zhodných skutkových tvrdení strán sporu), ktoré neboli žiadnou zo strán spochybnené, pre posúdenie otázky premlčania práva a začatia plynutia premlčacej doby, odvíjajúceho sa odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia, bolo pripojenie celého spisu, tak ako to navrhoval v konaní žalobca, nadbytočné. Poznamenal, že žalobca mal a má prístup do súdneho spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 38Cb 83/2011 (sám so žalobou a aj neskôr v priebehu konania predkladal do
konania rozhodnutia vydané v predmetnej veci), preto mal možnosť kedykoľvek súdu predkladať listiny z predmetného spisu, podľa neho potrebné a rozhodujúce pre posúdenie veci a pokiaľ tak v priebehu konania neurobil (na čo mu súd na pojednávaní konanom dňa 08. 03. 2019, ktoré bolo za týmto účelom odročované, uložil i dostatočne dlhú lehotu), nemôže sa v odvolaní domáhať nedostatočného zistenia skutkového stavu súdom ako dôvodu pre zrušenie rozsudku, keď žalobca naviac v odvolaní spochybňuje deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1Obo 41/2012, pričom rozhodujúcim pre posúdenie veci (premlčania) je deň doručenia (oznámenia) tohto rozhodnutia, nie deň jeho právoplatnosti, teda na rozhodnutí súdu by ani táto skutočnosť nič nemenila.
4.
Žalobca, resp. jeho právny zástupca, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného doručené dňa 07. 10. 2019, sa k nemu nevyjadril.
5.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. novembra 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom.
6.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a presvedčivo primerane odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p).
7.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho voči žalovanému náhrady škody v sume 30. 056. 442, 43 a nemajetkovej ujmy vo výške 4. 732. 913, 68 eur s príslušenstvom titulom nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zamietol z dôvodu, že žalobca si nárok v konaní uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty.
8.
Nezákonným rozhodnutím, z ktorého žalobca odvodil svoj nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy je rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 12. 2004, č. k. 38Cb/83/2001 - 286 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 18. 01. 2005, č. k. 38Cb/83/2001 - 299, ktorý bol v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 03. 2008, sp. zn. 2 Obdo 259/2007 v znení doplňujúceho rozsudku zo dňa 16. 04. 2008, sp. zn. 2Obo 259/2007, zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 07. 2010, č. k. 1 M Obdo V/6/2009 - 555, a preto sa odvolací súd stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu, že začiatok plynutia premlčacej lehoty je v posudzovanej veci v súlade s ust. § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z. z. viazaný na deň doručenia (resp. oznámenia zrušujúceho rozhodnutia), ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1 Obo 41/2012, ktorým bol zrušený právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 12. 2004, č. k. 38Cb/83/2001
- 286 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 18. 01. 2005, č. k. 38Cb/83/2001 - 299).
9.
Z hľadiska práva je potrebné rozlíšiť objektívnu a subjektívnu lehotu na uplatnenie nároku na náhradu škody. Subjektívna lehota - právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, to znamená, nie o protiprávnom úkone či o škodovej udalosti. Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený subjekt sa dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že je možné právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Ak je však podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody, ako je to v posudzovanej veci, zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
10.
Objektívna lehota - najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody alebo rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, keď tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia doba je stanovená jednotne pre konanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj konanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
11.
Medzi podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody patrí aj povinnosť uplatniť voči štátu nárok pred uplynutím premlčacej doby, ktorá je upravená priamo v zákone č. 514/2003 Z. z. a v prípade, ak je nárok uplatnený po uplynutí premlčacej doby a orgán, ktorý zastupuje štát v konaní o takúto náhradu škody, vznesie námietku premlčania, nárok poškodenému priznať nemožno.
12.
Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná, nakoľko žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty, keď základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Obe premlčacie lehoty platia tak pre uplatnenie nároku na náhradu škody pri predbežnom prerokovaní nároku ako aj pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najdlhšie však 6 mesiacov, premlčacie lehoty neplynú.
13.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že zákon č. 514/2003 z. z. ako lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku v ust. § 19 ods. 1 veta druhá explicitne vymedzuje podmienky, za akých dochádza k premlčaniu práva na náhradu škody, t. j. samostatne v porovnaní so všeobecnou úpravou premlčania práva na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka upravuje dĺžku subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehoty odlišne a zároveň samostatne ohraničuje moment začiatku plynutia premlčacej lehoty, ktorý sa viaže na deň doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie v prípade, ak ide o vec uplatnenia práva na náhradu škody, v ktorých je podmienkou zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené predpoklady na použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.
14.
V posudzovanej veci žalobca (ako už odvolací súd uviedol v bode 8. tohto rozhodnutia) si svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnil na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1 Obo 41/2012, ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorého doručenie dňa 07. 12. 2012, ako to vyplýva z obsahu spisu žalobca
v priebehu prvoinštančného konania nenamietal, a nakoľko ust. § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z. z. iný výklad okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva ako je deň doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, v dôsledku ktorého mala škoda vzniknúť nepripúšťa, sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že sa v prejednávanej veci podmienka stanovená v ust. § 19 ods. 1 veta druhá neaplikuje, resp., keby sa aj aplikovala, je začiatok plynutia premlčacej doby potrebné rátať až odo dňa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 5/2013, prípadne Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 129/2016 - 23, nakoľko tieto rozhodnutia nemali žiadny vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty pri uplatnení práva na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť vydaním nezákonného rozhodnutia, nakoľko ak je podmienkou pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (veta druhá), pričom žiadnu inú podmienku na začatie plynutia premlčacej doby zákon nedefinuje, a teda ani vedomosť poškodeného o škode.
15.
K argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil doručenie, resp. právoplatnosť rozhodnutia, ktorým bolo zrušené nezákonné rozhodnutie, t. j. začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, odvolací súd uvádza, že žalobca na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 18. 06. 2019 nielenže tvrdil, že nenamieta nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia NS SR zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1 Obo 41/2012 dňom 14. 12. 2012, ale najmä túto novú skutočnosť (novotu) žalobca uplatnil až v odvolacom konaní a nakoľko ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní, nebolo možné na túto tvrdenú skutočnosť ani prihliadať. V zmysle ust. § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (ktorými sú aj skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a nakoľko žalobca deň doručenia, resp. právoplatnosť rozhodnutia, t. j. deň určujúci začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty prvýkrát namietol až vo svojom odvolaní, a to napriek tomu, že tak mohol urobiť už skôr v konaní pred súdom prvej inštancie, v ktorom však deň doručenia a právoplatnosti daného rozhodnutia nerozporoval, a keďže nebola splnená ani žiadna z ostatných podmienok na použitie novôt v odvolacom konaní uvedených v ust. § 366 C. s. p., nemohol tieto prostriedky procesnej obrany (skutkové tvrdenia) v odvolaní použiť a odvolací súd na ne nemohol prihliadať.
16.
K odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
17.
Náhrada škody voči štátu sa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. premlčuje v desaťročnej objektívnej premlčacej dobe, ktorej začiatok sa podľa výslovného znenia zákona počíta od doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia bez ohľadu nato, či počas tejto premlčacej doby už škoda vznikla, alebo nie. Voči takejto námietke premlčania uplatnenej zo strany štátu je možné sa v súdnom konaní brániť požiadavkou, aby súd pri rozhodovaní prihliadol na dobré mravy (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a aby výkon práva uplatniť premlčaciu námietku strane sporu (v tomto prípade štátu zastúpenému príslušným orgánom) nepriznal.
18.
Žalobca v prvoinštančnom aj odvolacom konaní argumentoval, že subjektívna premlčacia lehota mu ani nezačala plynúť, resp. v čase uplatnenia nároku na súde podaním žaloby dňa 30. 06. 2016 neuplynula a podal ju v riadne v 10 - ročnej objektívnej premlčacej lehote, keďže sa však márnym uplynutím jednej z lehôt, v danom prípade subjektívnej premlčacej lehoty nárok premlčuje, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie, v rámci objektívnej premlčacej lehoty už právo uplatniť možné nie je, a preto odvolací súd aj túto námietku posúdil ako nedôvodnú.
19.
K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že odvolací by nemal vznesenej námietke premlčania priznať právne účinky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi (analogicky aj so zásadou poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka) je nutné uviesť, že podklad námietky premlčania pre jej rozpor s dobrými mravmi nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vyvodzovaný vznik uplatneného nároku, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená, pričom tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
20.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali na vznesenú námietku premlčania žalovaným nereflektovať, keďže argument, že v súlade so zásadou spravodlivosti nemôže znášať prieťahy súdov, neosvedčuje špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné uprieť žalovanému výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku.
21.
Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dodáva, že uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, a preto ak strana sporu, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by tento rozpor aj náležite preukázať, keďže vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak o takýto prípad môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva stranou sporu v civilnom sporovom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana sporu márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a za tejto situácie by priznanie účinkov premlčania bolo voči nej neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011).
22.
V posudzovanej veci však súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že premlčacia doba začala plynúť dňa 07. 12. 2012 a uplynula dňa 07. 12. 2015, pričom žalobca v konaní nepreukázal žiadnu okolnosť, ktorá mu reálne bránila podať žalobu na súd počas plynutia premlčacej lehoty, resp. pred jej uplynutím, a preto správne uzavrel, že žalovaný vzniesol námietku premlčania oprávnene. Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 04. 2015, sp. zn. 7Cdo 507/2014, podľa ktorého aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona, t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb, v ktorom zároveň poukázal aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým.
23.
K odvolaciemu dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.) žalobcu, ktorý vysvetľoval nevykonaním ním navrhovaného dôkazu súdom prvej inštancie, ktorý neakceptoval návrh na doplnenie dokazovania pripojením spisu Krajského súdu v Bratislave vedený pod sp. zn. 38Cb 83/2001 a exekučného spisu
vedeného Mestským súdom v Brne, odvolací súd uvádza, že neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá odvolaním uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, a aj keď boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
24.
Vzhľadom na priebeh prvoinštančného konania, keď medzi stranami nebol sporný deň doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 10. 2012, sp. zn. 1 Obo 41/2012 (07. 12. 2012) a ani deň nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (14. 12. 2012), ale začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, a so zreteľom na správny právny záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu, ako aj o začiatku plynutia premlčacej lehoty, nevykonanie tohto dôkazu nemohlo ovplyvniť vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku, a preto prvoinštančný súd nepochybil, keď navrhovaný dôkaz nevykonal.
25.
Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, keď iba zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ohľadne ktorých však súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalobcom v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
26.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).