Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 54 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)4e0/393861.aac41b.pdf
PDF · 193.25 KB
No categories available
7Cdo/507/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 507/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. I. N.bytom K.,
zastúpenej JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Bajzova č. 2,
proti odporkyni M. U., bytom D., o zaplatenie 6.000,- Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12 C 126/2012, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2014 sp. zn. 13 Co 536/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom z 24. januára 2014 č. k. 12 C 126/2012 – 99 zamietol
návrh navrhovateľky. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania
mal preukázané, ţe navrhovateľka na základe zmluvy o dielo dala na rodinnom dome, ktorý
patril do vlastníctva odporkyne vymeniť okná a dvere. Odporkyňa navrhovateľke nedala
ústny ani písomný súhlas k uzatvoreniu zmluvy o dielo, namietla tieţ premlčanie
uplatňovaného nároku. Na základe uvedeného dospel k názoru, ţe odporkyňa sa na úkor
navrhovateľky bezdôvodne neobohatila. Okrem toho poukázal na to, ţe uplatnená pohľadávka
je premlčaná, nakoľko k rekonštrukcii rodinného domu došlo dňa 21. apríla 2008 a 12. júna
2008 a navrhovateľka návrh podala 29. júna 2012.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka. Nesúhlasila so záverom súdu
prvého stupňa, podľa ktorého sa odporkyňa bezdôvodne neobohatila, ako ani nesúhlasila
s tvrdením, ţe odporkyňa s investíciami do domu nesúhlasila. Uviedla, ţe z vykonaného
dokazovania nevyplynul takýto záver. Pokiaľ ide o premlčanie poukázala na to, ţe odporkyňa
navrhovateľke v máji roku 2011 znemoţnila jej nehnuteľnosť uţívať. Pre premlčanie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľnosti v dôsledku
investícii urobených nevlastníkom na základe dohody a prísľubu spoločného bývania,
zaopatrenia a dochovania, ktorý odpadol, platí dvojročná subjektívna premlčacia lehota
počítaná od okamţiku, kedy sa investujúci nevlastník dozvedel o tom, ţe ho vlastník odvolal
alebo vytvoril stav, kedy je zrejmé, ţe tento prísľub, dohodu nebude realizovať.
Za neoprávnený majetkový prospech vzniknutý vynaloţením nákladov na cudziu vec je treba
povaţovať to, ţe cudzia vec bola zhodnotená, teda rozdiel medzi cenou nehnuteľnosti
pred vynaloţením investícií a cenou nehnuteľnosti po ich vynaloţení. Je toho názoru, ţe
prevzatím kúpnej ceny odporkyňou o d kupujúcich, došlo k bezdôvodnému obohateniu bez
právneho dôvodu. Tieţ uviedla, ţe námietka premlčania vznesená odporkyňou je výrazom
zneuţitia objektívneho práva na úkor oprávnenej, ide o výkon v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 20. mája 2014 sp. zn. 13 Co 536/2014
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatoval správnosť jeho dôvodov. K tvrdeniu
navrhovateľky kedy došlo k plynutiu premlčacej doby odvolací súd poukázal na to, ţe
navrhovateľka nenavrhovala vykonanie nových dôkazov, ktoré by uţ neboli vykonané
pred súdom prvého stupňa, ale navrhovala prehodnotiť skutkové závery súdu prvého stupňa
a prijať iný právny záver. Na postup poţadovaný navrhovateľkou však odvolací súd nebol
oprávnený s poukazom na § 213 ods. 1 aţ 5 O. s. p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Ţiadal dovolací súd
aby rozsudok odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na nové konanie
a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania odôvodnila § 237 písm. f/ O. s. p. a § 241 ods. 2
písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Súdy sa neriadili dôsledne § 132 O. s. p., nevyhodnotili jednotlivý
dôkaz samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, neprihliadli na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, neodstraňovali rozpory v tvrdení
účastníkov ohľadom príčin nezhôd a v odôvodnení rozsudku sa s tým po vecnej i právnej
stránke nevysporiadali. K námietke odvolacieho súdu, ţe mu nepatrí prehodnocovať skutkové
závery súdu prvého stupňa poukázala na to, ţe ak je hodnotenie konkrétneho dôkazu
poznamenané prvkom ľubovoľnosti mimo rámca akceptovateľného racionálneho základu,
ide o taký prípad nesprávnej realizácie dôkazného konania, ktorý má za následok porušenie
základných práv. Namietala tieţ nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Zo strany súdov došlo
k neprípustne formalizovanej a zuţujúcej interpretácii právnej normy bez zohľadnenia
všetkých okolností prípadu, súdy dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé,
arbitrárne, vybočujúce z ústavných medzí opomínajúce skutočný účel právnej normy
upravujúcej zásady bezdôvodného obohatenia.
Odporkyňa k dovolaniu navrhovateľky navrhla dovolanie zamietnuť. Poukázala
na svoje predchádzajúce vyjadrenia k veci.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala
včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.),
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238
O. s. p. nemoţno vyvodiť.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p.
netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), pričom
treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade
tejto povahy skutočne došlo.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe
dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so
zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.).
Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý
má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
táto skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky v tejto súvislosti spochybňujúcu nesprávnosť
skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom
dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.
Navrhovateľka vytýkala odvolaciemu súdu tieţ nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne
správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali
aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –
tvorí jeden celok.
Navrhovateľka prípustnosť dovolania odôvodňovala tieţ § 242 ods. 2 písm. b/ a c/
O. s. p. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe navrhovateľka namieta nesprávne právne posúdenie
v otázke posúdenia vznesenej námietky premlčania odporkyňou.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov
nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe sa v ňom uplatňuje aj námietka, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené
parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd však
neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov niţších súdov. Za odňatie moţnosti konať
pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva
ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo
spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa
nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu
z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala
sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. – nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe
Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom
konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami
konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.
Napriek uvedenému vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje
na judikatúru Najvyššieho súdu, podľa ktorej vynaloţením investícií do cudzej nehnuteľnosti
bez právneho dôvodu vzniká vlastníkovi bezdôvodné obohatenie (v rozsahu zhodnotenia
nehnuteľnosti) k okamihu, kedy ku zhodnoteniu došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka
zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. Bezdôvodné obohatenie sa premlčuje
v dvojročnej premlčacej lehote. Táto začína plynúť odo dňa investovania peňazí do domu.
Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie
je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom mohlo byť povaţované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe výkon ţiadneho práva nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môţe ísť iba výnimočne. V rozpore
s dobrými mravmi môţe byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneuţitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom
vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môţe o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý
účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie
priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti
postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy
charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred
uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti je tieţ relevantné, či v konaní boli preukázané
také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore
s dobrými mravmi ((II. ÚS 176/2011). Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania
však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len
výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona – t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb.
V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva -
vigilantibus iura scripta sunt – právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či
je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania,
ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou
vigilantibus iura, ktorá predpokladá, ţe kaţdý zodpovedá za náleţitú mieru predvídavosti
a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone
svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľky
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby
sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd však odporkyni náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodala návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová