Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/507/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. I. N.bytom K.,

zastúpenej JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Bajzova č. 2,

proti odporkyni M. U., bytom D., o zaplatenie 6.000,- Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 24. januára 2014 č. k. – 99 zamietol

návrh navrhovateľky. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania

mal preukázané, ţe navrhovateľka na základe zmluvy o dielo dala na rodinnom dome, ktorý

patril do vlastníctva odporkyne vymeniť okná a dvere. Odporkyňa navrhovateľke nedala

ústny ani písomný súhlas k uzatvoreniu zmluvy o dielo, namietla tieţ premlčanie

uplatňovaného nároku. Na základe uvedeného dospel k názoru, ţe odporkyňa sa na úkor

navrhovateľky bezdôvodne neobohatila. Okrem toho poukázal na to, ţe uplatnená pohľadávka

je premlčaná, nakoľko k rekonštrukcii rodinného domu došlo dňa 21. apríla 2008 a 12. júna

2008 a navrhovateľka návrh podala 29. júna 2012.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka. Nesúhlasila so záverom súdu

prvého stupňa, podľa ktorého sa odporkyňa bezdôvodne neobohatila, ako ani nesúhlasila

s tvrdením, ţe odporkyňa s investíciami do domu nesúhlasila. Uviedla, ţe z vykonaného

dokazovania nevyplynul takýto záver. Pokiaľ ide o premlčanie poukázala na to, ţe odporkyňa

navrhovateľke v máji roku 2011 znemoţnila jej nehnuteľnosť uţívať. Pre premlčanie práva na

2

vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľnosti v dôsledku

investícii urobených nevlastníkom na základe dohody a prísľubu spoločného bývania,

zaopatrenia a dochovania, ktorý odpadol, platí dvojročná subjektívna premlčacia lehota

počítaná od okamţiku, kedy sa investujúci nevlastník dozvedel o tom, ţe ho vlastník odvolal

alebo vytvoril stav, kedy je zrejmé, ţe tento prísľub, dohodu nebude realizovať.

Za neoprávnený majetkový prospech vzniknutý vynaloţením nákladov na cudziu vec je treba

povaţovať to, ţe cudzia vec bola zhodnotená, teda rozdiel medzi cenou nehnuteľnosti

pred vynaloţením investícií a cenou nehnuteľnosti po ich vynaloţení. Je toho názoru, ţe

prevzatím kúpnej ceny odporkyňou o d kupujúcich, došlo k bezdôvodnému obohateniu bez

právneho dôvodu. Tieţ uviedla, ţe námietka premlčania vznesená odporkyňou je výrazom

zneuţitia objektívneho práva na úkor oprávnenej, ide o výkon v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 20. mája 2014 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatoval správnosť jeho dôvodov. K tvrdeniu

navrhovateľky kedy došlo k plynutiu premlčacej doby odvolací súd poukázal na to, ţe

navrhovateľka nenavrhovala vykonanie nových dôkazov, ktoré by uţ neboli vykonané

pred súdom prvého stupňa, ale navrhovala prehodnotiť skutkové závery súdu prvého stupňa

a prijať iný právny záver. Na postup poţadovaný navrhovateľkou však odvolací súd nebol

oprávnený s poukazom na aţ 5

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Ţiadal dovolací súd

aby rozsudok odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na nové konanie

a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania odôvodnila a

písm. a/, b/ a c/ Súdy sa neriadili dôsledne , nevyhodnotili jednotlivý

dôkaz samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, neprihliadli na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, neodstraňovali rozpory v tvrdení

účastníkov ohľadom príčin nezhôd a v odôvodnení rozsudku sa s tým po vecnej i právnej

stránke nevysporiadali. K námietke odvolacieho súdu, ţe mu nepatrí prehodnocovať skutkové

závery súdu prvého stupňa poukázala na to, ţe ak je hodnotenie konkrétneho dôkazu

poznamenané prvkom ľubovoľnosti mimo rámca akceptovateľného racionálneho základu,

ide o taký prípad nesprávnej realizácie dôkazného konania, ktorý má za následok porušenie

základných práv. Namietala tieţ nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Zo strany súdov došlo

k neprípustne formalizovanej a zuţujúcej interpretácii právnej normy bez zohľadnenia

všetkých okolností prípadu, súdy dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé,

arbitrárne, vybočujúce z ústavných medzí opomínajúce skutočný účel právnej normy

upravujúcej zásady bezdôvodného obohatenia.

Odporkyňa k dovolaniu navrhovateľky navrhla dovolanie zamietnuť. Poukázala

na svoje predchádzajúce vyjadrenia k veci.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podala

včas navrhovateľka zastúpená v súlade s veta druhá , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej ( ),

alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238

nemoţno vyvodiť.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle aţ e/ a

netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ), pričom

treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie

účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade

tejto povahy skutočne došlo.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie

je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe

dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so

zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl. Slovenskej

republiky ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“).

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý

má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

6

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

táto skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky v tejto súvislosti spochybňujúcu nesprávnosť

skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia dôvodom

dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

ods. 2 písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania.

Navrhovateľka vytýkala odvolaciemu súdu tieţ nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne

správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali

aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie

pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –

tvorí jeden celok.

Navrhovateľka prípustnosť dovolania odôvodňovala tieţ § 242 ods. 2 písm. b/ a c/

Z obsahu dovolania vyplýva, ţe navrhovateľka namieta nesprávne právne posúdenie

v otázke posúdenia vznesenej námietky premlčania odporkyňou.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov

nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe sa v ňom uplatňuje aj námietka, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia ( ).

Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené

parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – ), dovolací súd však

neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov niţších súdov. Za odňatie moţnosti konať

pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva

9

ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo

spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho

poţiadavkami ().

Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti

dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle ), pokiaľ

nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní

otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa

nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu

z rozhodnutí uvedených v aţ 3 , v dovolacom konaní nevyšli najavo

procesné vady konania v zmysle aţ e/ a a nepreukázala

sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v ).

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako

ako tzv. iná vada konania podľa ), samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle – nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe

Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom

konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych

záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami

konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5

v spojení s ); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.

Napriek uvedenému vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje

na judikatúru Najvyššieho súdu, podľa ktorej vynaloţením investícií do cudzej nehnuteľnosti

bez právneho dôvodu vzniká vlastníkovi bezdôvodné obohatenie (v rozsahu zhodnotenia

nehnuteľnosti) k okamihu, kedy ku zhodnoteniu došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka

zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. Bezdôvodné obohatenie sa premlčuje

v dvojročnej premlčacej lehote. Táto začína plynúť odo dňa investovania peňazí do domu.

Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie

je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom mohlo byť povaţované

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe výkon ţiadneho práva nesmie

byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môţe ísť iba výnimočne. V rozpore

s dobrými mravmi môţe byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom

konaní, ktorý je výrazom zneuţitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom

vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môţe o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý

účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie

priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti

postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy

charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred

uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti je tieţ relevantné, či v konaní boli preukázané

také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore

s dobrými mravmi ((). Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania

však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len

výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona – t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb.

V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva -

vigilantibus iura scripta sunt – právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či

je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania,

ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s ,

postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou

vigilantibus iura, ktorá predpokladá, ţe kaţdý zodpovedá za náleţitú mieru predvídavosti

a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone

svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľky

11

odmietol podľa ods. l písm. c/ v spojení s bez toho, aby

sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení

s a ). Dovolací súd však odporkyni náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, lebo nepodala návrh na uloţenie tejto povinnosti ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová