Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 548/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,

Bajzova 1436/2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a od. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Okresného

súdu Zvolen č. k. -99 z 24. januára 2014, Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 20. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. apríla 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 20. mája 2014 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2015

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2015 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 20. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

296,44 €, ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet

JUDr. Tatiany Vorobelovej do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala

zrušenia v záhlaví uvedených súdnych rozhodnutí z dôvodu porušenia práva na spravodlivý

proces podľa (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2. Ústavný súd zistil, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

č. k. -99 z 24. januára 2014 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia

v sume 6 000 € na zhodnotenie nehnuteľnosti žalovanej zamietol z týchto dôvodov,

a) keďže žalovaná vlastníčka domu nedala sťažovateľke súhlas na výmenu okien

a dverí, táto nemá nárok na zaplatenie vynaloženej sumy, ktorú za túto výmenu zaplatila,

takže žalovaná sa neobohatila, a

b) pre premlčanie uplatneného nároku po uplynutí subjektívnej a objektívnej lehoty,

pretože k rekonštrukcii rodinného domu došlo 21. apríla 2008 a 12. júna 2008

a sťažovateľka návrh podala až 29. júna 2012.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 20. mája 2014 rozsudok okresného súdu

potvrdil, keď sa stotožnil so skutkovými východiskami, ako aj s právnym hodnotením

okresného súdu.

4. Následné dovolanie sťažovateľky bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. apríla 2015 odmietnuté

ako neprípustné, keďže žiadnu z námietok ňou nastolených (svojvoľné vyhodnocovanie

dôkazov, chybné posudzovanie bezdôvodného obohatenia a plynutia premlčacej doby, jej

rozpor s dobrými mravmi a extrémna nespravodlivosť rozsudku krajského súdu)

nepovažoval dovolací súd za takú, ktorá by opodstatňovala prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa (ďalej aj

„OSP“).

5. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti z 2. februára 2016 a krajský súd

vo vyjadrení zo 4. februára 2016 nesúhlasili so žiadnou námietkou sťažovateľky

odôvodňujúcou prípustnosť, a potom aj dôvodnosť jej odvolania a dovolania, preto ich

rozhodnutím nedošlo k zásahu do jej základných práv. Predsedníčka najvyššieho súdu však

rozhodnutie o sťažnosti ponechala na úvahe ústavného súdu, pričom súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania.

6. Sťažovateľka vo svojej replike k vyjadreniu najvyššieho súdu trvala na podanej

sťažnosti, a tiež súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

7. Ako už ústavný súd mnohokrát v minulosti zdôraznil, jeho základnou úlohou

podľa je ochrana ústavnosti. Vo svojej rozhodovacej činnosti musí tiež

rešpektovať jeden zo základných princípov právneho štátu, podľa ktorého možno štátnu

moc uplatňovať len v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý

zákon ustanoví ( ).

Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

oprávnený a povinný zasiahnuť iba vtedy, ak boli ich rozhodnutím porušené

základné práva a slobody niektorého z účastníkov konania. Ide o prípady nesprávneho

výberu právnej normy pri ich konkurencii, nesprávneho výberu interpretačnej alternatívy

pri konkurencii možných alternatív, prípady svojvoľnej aplikácie podústavného práva

a či prípad rozhodnutia, ktorého existencia sa javí v extrémnom nesúlade so všeobecnou

predstavou o spravodlivom súdnom rozhodovaní.

8. Zmysel spočíva totiž nielen v úprave základných práv a slobôd,

ako i inštitucionálneho mechanizmu a procesu utvárania legitímnych rozhodnutí štátu

(resp. orgánov verejnej moci vrátane všeobecných súdov), nielen v priamej záväznosti

a v jej postavení bezprostredného prameňa práva, ale i v zakotvení povinností

štátnych orgánov, resp. všeobecných súdov, interpretovať a aplikovať právo z hľadiska

ochrany základných práv a slobôd.

9. Na základe týchto východísk ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté

rozhodnutia a dospel k záveru, že sťažnosť je z hľadiska sťažovateľkou uplatnených

námietok dôvodná.

10. Ústavný súd už v minulosti opakovane konštatoval, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúce z , ako i

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces

a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne

odôvodniť ( ). Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. V prípade, keď existujú výrazné rozpory medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými

zisteniami alebo keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore

s a dohovoru.

11. Ústavný súd musí tiež vychádzať z premisy, že všeobecné súdy musia nielen

rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.

Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov,

ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého

záujmu chráneného príslušnou normou.

Zákaz bezdôvodného obohatenia patrí svojou povahou do kategórie základných

a všeobecných právnych princípov, na ktorých stojí od nepamäti celý kontinentálny právny

poriadok (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Moskal v. Poľsko,

č. 10373/05) vrátane nášho právneho poriadku.

12. Podstatou celého sporu bola otázka posúdenia, či medzi účastníkmi konania

vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, ktorý závisí len od naplnenia znakov skutkovej

podstaty hmotnoprávnej normy ( a nasl. ), a či trvá povinnosť

žalovanej toto obohatenie sťažovateľke vydať.

Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je protiprávny úkon

obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne zistený vzniknutý stav obohatenia,

ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (§ 451 a nasl. Občianskeho

zákonníka).

13. V konaní pred okresným súdom a krajským súdom nebolo sporu o tom, že

sťažovateľka vynaložila na nehnuteľnosť žalovanej určité majetkové hodnoty vo forme

výmeny okien a dverí, čím ju nepochybne zhodnotila, a to bez ohľadu na jej (ne)súhlas.

V prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je však pohľadávkou

z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi

hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože podľa § 458 ods. 1 Občianskeho

zákonníka musí byť vydané všetko, čo bolo nesprávne získané (rozhodnutie č. 26/1975,

s. 144 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky).

Účelom vynaloženia týchto nákladov bolo (spolu)užívanie predmetného rodinného

domu sťažovateľkou, ktoré sa skončilo jeho predajom tretej osobe.

Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku

zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod

plnenia dodatočne odpadol ().

14. Na určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného

obohatenia tak nebol okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti, ale deň, keď

sťažovateľke bolo znemožnené predmetný rodinný dom užívať, čo nebolo v roku 2008,

ale niekedy v máji ̶júni 2011 (súdy túto skutočnosť dôsledne nezistili).

Z toho vyplýva, že východiská všeobecných súdov (okresného súdu a krajského

súdu), na základe ktorých malo dôjsť k premlčaniu sťažovateľkou uplatneného nároku

na okresnom súde 29. júna 2012 z titulu bezdôvodného obohatenia pre zjavné uplynutie

subjektívnej i objektívnej premlčacej doby, sú chybné, resp. arbitrárne, v rozpore

so skutočnosťou a s , lebo nerešpektujú základný

zmysel tohto ustanovenia, ktorým je (aplikujúce uvedené na nároky vzniknuté

z bezdôvodného obohatenia) predovšetkým účinná ochrana poškodeného, na úkor ktorého

sa obohatila iná osoba.

15. Ústavný súd opakovane judikuje, že právo na spravodlivý proces zahŕňa

i povinnosť všeobecných súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo

najavo a čo účastníci konania tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Pokiaľ všeobecné

súdy si túto zákonnú povinnosť nesplnia, a to jednak tým, že sa so zistenými skutočnosťami

alebo tvrdenými námietkami nezaoberajú vôbec, alebo sa s nimi vysporiadajú

nedostatočným spôsobom, má to za následok vadu konania premietajúcu sa ako zásah

do zaručeného práva na spravodlivý proces podľa a

dohovoru. Taký postup nemožno akceptovať, lebo by znamenal otvorenie cesty

k potencionálnej ľubovôli v rozhodovaní, a predstavoval by tak porušenie ústavného zákazu

výkonu ľubovôle súdmi.

16. S ohľadom na uvedené ústavný súd pristúpil ku zrušeniu rozsudku krajského

súdu a vráteniu mu veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tento súd v sťažnosti napadnutom

rozhodnutí skutkové a právne zistenia okresného súdu interpretoval iba súhrne tak, že sa

„v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením“, ale bez akejkoľvek ďalšej reakcie

na námietky vznesené v odvolacom konaní sťažovateľkou.

17. Krajský súd ako súd odvolací sa prirodzene môže v odôvodnení vlastného

rozhodnutia stotožniť s tým, ako súd prvého stupňa hodnotil celú vec po skutkovej a právnej

stránke, jeho rozhodnutie sa však prostým konštatovaním takého súhlasu nesmie vyčerpať.

Súčasne je potrebné, aby naznačil vlastné nosné úvahy, ktoré ho k potvrdeniu

preskúmavaného rozhodnutia viedli a ktoré rovnako musia dostatočným spôsobom

reflektovať na odvolacie argumenty účastníka, k čomu v posudzovanom prípade nedošlo.

Odkázať na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia je možné len v podrobnostiach,

paušálny odkaz na ne bez akejkoľvek vlastnej argumentácie nemožno akceptovať. Taký

postup je taktiež porušením práva na spravodlivý proces podľa a

ods. 1 dohovoru.

18. Popri rozsudku krajského súdu zrušil ústavný súd i uznesenie najvyššieho súdu

z 28. apríla 2015. Je to preto, že najvyšší súd si v uvedenom uznesení nesplnil svoju

povinnosť, ktorá mu vyplýva z , a dohovoru,

chrániť základné práva. Ide o nesprávnu aplikačnú prax najvyššieho súdu, ktorý veľmi

reštriktívnym spôsobom aplikuje ustanovenia o prípustnosti dovolania, ktorá je vo svojom

dôsledku aj porušením čl. 13 dohovoru, teda porušením práva na účinné opravné

prostriedky, lebo podľa tohto ustanovenia každý, ktorého základné práva a slobody priznané

dohovorom boli porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy aj pred všeobecným

(nielen ústavným) súdom.

19. Vo zvyšku, ktorý sa týkal zaplatenia nemajetkovej ujmy 1 000 €, sťažnosti

nevyhovel, lebo ochranu základných práv sťažovateľky možno dosiahnuť už tým, že vec

bude znovu prejednaná krajským súdom; vo vzťahu k rozsudku okresného súdu nebola

splnená podmienka prípustnosti sťažnosti v zmysle ,

lebo tento rozsudok preskúma odvolací súd v inštančnom postupe.

20. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľke, ktoré

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom; priznal právnej

zástupkyni sťažovateľky žiadanú úhradu za dva úkony právnej služby v celkovej sume

296,44 €. Túto sumu je povinný zaplatiť najvyšší súd na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ) do dvoch mesiacov

od doručenia nálezu.

21. Podľa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016