Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 110 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (115)I. ÚS 548/2015
PDF · 156.29 KB
No categories available
I. ÚS 548/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,
Bajzova 1436/2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 od. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Okresného
súdu Zvolen č. k. 12 C 126/2012-99 z 24. januára 2014, Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13 Co 536/2014 z 20. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28. apríla 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 536/2014 z 20. mája 2014 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28. apríla 2015
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 507/2014
z 28. apríla 2015 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 536/2014
z 20. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
296,44 €, ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet
JUDr. Tatiany Vorobelovej do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala
zrušenia v záhlaví uvedených súdnych rozhodnutí z dôvodu porušenia práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
2. Ústavný súd zistil, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
č. k. 12 C 126/2012-99 z 24. januára 2014 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
v sume 6 000 € na zhodnotenie nehnuteľnosti žalovanej zamietol z týchto dôvodov,
a) keďže žalovaná vlastníčka domu nedala sťažovateľke súhlas na výmenu okien
a dverí, táto nemá nárok na zaplatenie vynaloženej sumy, ktorú za túto výmenu zaplatila,
takže žalovaná sa neobohatila, a
b) pre premlčanie uplatneného nároku po uplynutí subjektívnej a objektívnej lehoty,
pretože k rekonštrukcii rodinného domu došlo 21. apríla 2008 a 12. júna 2008
a sťažovateľka návrh podala až 29. júna 2012.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 13 Co 536/2014 z 20. mája 2014 rozsudok okresného súdu
potvrdil, keď sa stotožnil so skutkovými východiskami, ako aj s právnym hodnotením
okresného súdu.
4. Následné dovolanie sťažovateľky bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28. apríla 2015 odmietnuté
ako neprípustné, keďže žiadnu z námietok ňou nastolených (svojvoľné vyhodnocovanie
dôkazov, chybné posudzovanie bezdôvodného obohatenia a plynutia premlčacej doby, jej
rozpor s dobrými mravmi a extrémna nespravodlivosť rozsudku krajského súdu)
nepovažoval dovolací súd za takú, ktorá by opodstatňovala prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“).
5. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti z 2. februára 2016 a krajský súd
vo vyjadrení zo 4. februára 2016 nesúhlasili so žiadnou námietkou sťažovateľky
odôvodňujúcou prípustnosť, a potom aj dôvodnosť jej odvolania a dovolania, preto ich
rozhodnutím nedošlo k zásahu do jej základných práv. Predsedníčka najvyššieho súdu však
rozhodnutie o sťažnosti ponechala na úvahe ústavného súdu, pričom súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania.
6. Sťažovateľka vo svojej replike k vyjadreniu najvyššieho súdu trvala na podanej
sťažnosti, a tiež súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.
7. Ako už ústavný súd mnohokrát v minulosti zdôraznil, jeho základnou úlohou
podľa čl. 124 ústavy je ochrana ústavnosti. Vo svojej rozhodovacej činnosti musí tiež
rešpektovať jeden zo základných princípov právneho štátu, podľa ktorého možno štátnu
moc uplatňovať len v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý
zákon ustanoví (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy oprávnený a povinný zasiahnuť iba vtedy, ak boli ich rozhodnutím porušené
základné práva a slobody niektorého z účastníkov konania. Ide o prípady nesprávneho
výberu právnej normy pri ich konkurencii, nesprávneho výberu interpretačnej alternatívy
pri konkurencii možných alternatív, prípady svojvoľnej aplikácie podústavného práva
a či prípad rozhodnutia, ktorého existencia sa javí v extrémnom nesúlade so všeobecnou
predstavou o spravodlivom súdnom rozhodovaní.
8. Zmysel ústavy spočíva totiž nielen v úprave základných práv a slobôd,
ako i inštitucionálneho mechanizmu a procesu utvárania legitímnych rozhodnutí štátu
(resp. orgánov verejnej moci vrátane všeobecných súdov), nielen v priamej záväznosti
ústavy a v jej postavení bezprostredného prameňa práva, ale i v zakotvení povinností
štátnych orgánov, resp. všeobecných súdov, interpretovať a aplikovať právo z hľadiska
ochrany základných práv a slobôd.
9. Na základe týchto východísk ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté
rozhodnutia a dospel k záveru, že sťažnosť je z hľadiska sťažovateľkou uplatnených
námietok dôvodná.
10. Ústavný súd už v minulosti opakovane konštatoval, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i čl. 6 ods. 1
dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces
a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne
odôvodniť (§ 157 ods. 2 OSP). Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. V prípade, keď existujú výrazné rozpory medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými
zisteniami alebo keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore
s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Ústavný súd musí tiež vychádzať z premisy, že všeobecné súdy musia nielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov,
ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého
záujmu chráneného príslušnou normou.
Zákaz bezdôvodného obohatenia patrí svojou povahou do kategórie základných
a všeobecných právnych princípov, na ktorých stojí od nepamäti celý kontinentálny právny
poriadok (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Moskal v. Poľsko,
č. 10373/05) vrátane nášho právneho poriadku.
12. Podstatou celého sporu bola otázka posúdenia, či medzi účastníkmi konania
vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, ktorý závisí len od naplnenia znakov skutkovej
podstaty hmotnoprávnej normy (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), a či trvá povinnosť
žalovanej toto obohatenie sťažovateľke vydať.
Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je protiprávny úkon
obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne zistený vzniknutý stav obohatenia,
ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (§ 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka).
13. V konaní pred okresným súdom a krajským súdom nebolo sporu o tom, že
sťažovateľka vynaložila na nehnuteľnosť žalovanej určité majetkové hodnoty vo forme
výmeny okien a dverí, čím ju nepochybne zhodnotila, a to bez ohľadu na jej (ne)súhlas.
V prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je však pohľadávkou
z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi
hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože podľa § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka musí byť vydané všetko, čo bolo nesprávne získané (rozhodnutie č. 26/1975,
s. 144 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky).
Účelom vynaloženia týchto nákladov bolo (spolu)užívanie predmetného rodinného
domu sťažovateľkou, ktoré sa skončilo jeho predajom tretej osobe.
Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku
zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod
plnenia dodatočne odpadol (I. ÚS 184/2015).
14. Na určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia tak nebol okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti, ale deň, keď
sťažovateľke bolo znemožnené predmetný rodinný dom užívať, čo nebolo v roku 2008,
ale niekedy v máji ̶júni 2011 (súdy túto skutočnosť dôsledne nezistili).
Z toho vyplýva, že východiská všeobecných súdov (okresného súdu a krajského
súdu), na základe ktorých malo dôjsť k premlčaniu sťažovateľkou uplatneného nároku
na okresnom súde 29. júna 2012 z titulu bezdôvodného obohatenia pre zjavné uplynutie
subjektívnej i objektívnej premlčacej doby, sú chybné, resp. arbitrárne, v rozpore
so skutočnosťou a s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo nerešpektujú základný
zmysel tohto ustanovenia, ktorým je (aplikujúce uvedené na nároky vzniknuté
z bezdôvodného obohatenia) predovšetkým účinná ochrana poškodeného, na úkor ktorého
sa obohatila iná osoba.
15. Ústavný súd opakovane judikuje, že právo na spravodlivý proces zahŕňa
i povinnosť všeobecných súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo
najavo a čo účastníci konania tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Pokiaľ všeobecné
súdy si túto zákonnú povinnosť nesplnia, a to jednak tým, že sa so zistenými skutočnosťami
alebo tvrdenými námietkami nezaoberajú vôbec, alebo sa s nimi vysporiadajú
nedostatočným spôsobom, má to za následok vadu konania premietajúcu sa ako zásah
do ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Taký postup nemožno akceptovať, lebo by znamenal otvorenie cesty
k potencionálnej ľubovôli v rozhodovaní, a predstavoval by tak porušenie ústavného zákazu
výkonu ľubovôle súdmi.
16. S ohľadom na uvedené ústavný súd pristúpil ku zrušeniu rozsudku krajského
súdu a vráteniu mu veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tento súd v sťažnosti napadnutom
rozhodnutí skutkové a právne zistenia okresného súdu interpretoval iba súhrne tak, že sa
„v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením“, ale bez akejkoľvek ďalšej reakcie
na námietky vznesené v odvolacom konaní sťažovateľkou.
17. Krajský súd ako súd odvolací sa prirodzene môže v odôvodnení vlastného
rozhodnutia stotožniť s tým, ako súd prvého stupňa hodnotil celú vec po skutkovej a právnej
stránke, jeho rozhodnutie sa však prostým konštatovaním takého súhlasu nesmie vyčerpať.
Súčasne je potrebné, aby naznačil vlastné nosné úvahy, ktoré ho k potvrdeniu
preskúmavaného rozhodnutia viedli a ktoré rovnako musia dostatočným spôsobom
reflektovať na odvolacie argumenty účastníka, k čomu v posudzovanom prípade nedošlo.
Odkázať na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia je možné len v podrobnostiach,
paušálny odkaz na ne bez akejkoľvek vlastnej argumentácie nemožno akceptovať. Taký
postup je taktiež porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
18. Popri rozsudku krajského súdu zrušil ústavný súd i uznesenie najvyššieho súdu
z 28. apríla 2015. Je to preto, že najvyšší súd si v uvedenom uznesení nesplnil svoju
povinnosť, ktorá mu vyplýva z čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
chrániť základné práva. Ide o nesprávnu aplikačnú prax najvyššieho súdu, ktorý veľmi
reštriktívnym spôsobom aplikuje ustanovenia o prípustnosti dovolania, ktorá je vo svojom
dôsledku aj porušením čl. 13 dohovoru, teda porušením práva na účinné opravné
prostriedky, lebo podľa tohto ustanovenia každý, ktorého základné práva a slobody priznané
dohovorom boli porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy aj pred všeobecným
(nielen ústavným) súdom.
19. Vo zvyšku, ktorý sa týkal zaplatenia nemajetkovej ujmy 1 000 €, sťažnosti
nevyhovel, lebo ochranu základných práv sťažovateľky možno dosiahnuť už tým, že vec
bude znovu prejednaná krajským súdom; vo vzťahu k rozsudku okresného súdu nebola
splnená podmienka prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
lebo tento rozsudok preskúma odvolací súd v inštančnom postupe.
20. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľke, ktoré
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom; priznal právnej
zástupkyni sťažovateľky žiadanú úhradu za dva úkony právnej služby v celkovej sume
296,44 €. Túto sumu je povinný zaplatiť najvyšší súd na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov
od doručenia nálezu.
21. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Peter Brňák.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2016