Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 184/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka

a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., Dunajská 25,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Advokátska kancelária,

Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a Listiny základných práv

a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj ustanovení , , , a a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 16. septembra

2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 823 z 20. júna

2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo na ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 16. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k.

823 z 20. júna 2012 v žalobe zamietajúcej časti p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 16. septembra

2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 823 z 20. júna

2012 v tomto rozsahu a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a v e c

v r a c i a Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Tatra Real Trade,

a. s., trovy konania v sume 275,96 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Pavla Malicha

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2014 doručená sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“),

v ktorom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 5, čl. 12 ods. 1,

a a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 823 z 20. júna 2012 v konaní

o zaplatenie sumy 1 914 813,12 € s príslušenstvom.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom proti žalovanému mestu Trenčín

v konaniach vedených menovanými všeobecnými súdmi v predmetnej veci (bod 1), v ktorej

bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené rozsudkom okresného súdu č. k. 823

z 20. júna 2012. Krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn.

zo 16. septembra 2014 potvrdil „rozsudok súdu prvého stupňa“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok Krajského súdu v napadnutej časti, v spojení

so zodpovedajúcou časťou Rozsudkom Okresného súdu, odporuje príslušným ustanoveniam

SR, Listiny, ako aj Dohovoru z dôvodu, že:

a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa nevyhovelo žalobe

v prevažnej časti, za situácie, kedy súd prvého stupňa i odvolací súd jasne a zrozumiteľne

neodôvodnili, z akého dôvodu rozhodol týmto spôsobom, v dôsledku čoho sú napadnuté

rozhodnutia nepreskúmateľné, pričom súdy nedávali ústavne konformné odpovede

na právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní...

b) sa rozhodlo v rozhodnutí súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu v rozpore

s ústavným princípom rovnosti pred zákonom, keď sťažovateľovi bolo napriek jeho

námietkam priznané nerovné postavenie v súkromnoprávnom vzťahu medzi podnikateľom

a jednotkou územnej samosprávy (Mesto Trenčín), ako aj porušenie princípu rovnocennosti

vlastníckych práv...

c) sa rozhodlo v rozhodnutí odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania

za tri ústne pojednávania, počas ktorých sa len čítal rozsudok okresného súdu, teda

spôsobom, ktorý nebol predvídateľný a zrozumiteľne odôvodnený, v dôsledku čoho je v tejto

časti rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, čo je v rozpore s ústavným princípom

práva na súdnu ochranu účastníkov konania a

d) že všeobecné súdy nechránili jeho vlastnícke právo – a to aj vo forme legitímneho

očakávania ‒ aslobodu hospodárskej súťaže.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces obchodnej spoločnosti

Tatra Real Trade, a. s... garantované v ..., Listiny... a

ods. 1 Dohovoru..., ako aj v , , , ako aj a SR,

v spojení s ..., rozsudkom Krajského súdu... zo 16. 09. 2014,

sp. zn. , v spojení s rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 20. 06.

2012, sp. zn. , porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... zo 16. 09. 2014, sp. zn. ,

v napadnutej časti potvrdzujúcej rozsudok Okresného súdu... zo dňa 20. 06. 2012,

sp. zn. , ktorý zamietol žalobu sťažovateľa v časti o zaplatenie

1.659.800,84 EUR s 3,982 % ročným úrokom... do zaplatenia, v spojení s príslušnou časťou

rozsudku Okresného súdu... sa zrušuje a vec sa vracia v napadnutej časti Okresnému súdu...

na ďalšie konanie.

Krajský súd... a Okresný súd... sú povinné spoločne a nerozdielne nahradiť Tatra

Real Trade, a. s. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 10.222,10 EUR...“

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) si ústavný súd

vyžiadal vyjadrenie účastníkov konania.

5.1 Krajský súd nepovažuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú. Je toho názoru, že

sťažovateľ nebol na svojich právach ukrátený. Odkázal na závery svojho rozhodnutia

a zdôraznil, že sťažovateľ sa iba nestotožňuje s právnym posúdením veci všeobecnými

súdmi, čo však nemôže viesť k úsudku o nedostatočnom odôvodní jeho rozhodnutia.

V rovnakom duchu sa vyjadril aj okresný súd.

5.2 Všetci účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

6.1 Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa podanou žalobou

na súde 3. mája 2010 domáhal voči žalovanému mestu jednak vydania bezdôvodného

obohatenia v sume 248 871,25 €, ktorú mu zaplatil formou zábezpeky a preddavkov

na zrealizovanie vecného bremena a kúpy nehnuteľností, a jednak náhrady škody v sume

1 689 320,25 € za zmarený obchodný prípad, pre vadu stavebného pozemku, ktorý mal byť

prevedený a na ktorom bol dodatočne vyhlásený významný archeologický nález. Vyčíslená

škoda mala vzniknúť čiastočne už vynaložením nákladov do predmetných pozemkov

na výstavbu pozemných garáží (761 799,77 €) a čiastočne predstavovala ušlý zisk

v dôsledku nemožnosti využívania vložených investícií pre pochybenie žalovaného mesta.

6.2 Okresný súd po vykonanom dokazovaní vydal 20. júna 2012 rozsudok, ktorým

právny vzťah medzi účastníkmi konania považoval za občianskoprávny (nie obchodno

právny) spor, žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 225 492,92 € s prísl.

vyhovel a vo zvyšnej sume žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku, pretože

od zloženia zábezpeky (24. novembra 2006) do jej uplatnenia na súde (3. mája 2010)

uplynula 3 ročná premlčacia doba na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 a 2

. Okresný súd žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietol,

pretože ju nepovažoval za dôvodnú. Vychádzal zo zistenia, že aj sťažovateľ ako žalobca

musel predpokladať existenciu archeologického nálezu na predmetnom pozemku, takže

u žalovaného v dôsledku absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv pre ich rozpor

so zákonom (nebol daný súhlas mestského zastupiteľstva) neboli preukázané základné

predpoklady vzniku zodpovednosti podľa .

6.3 Krajský súd na odvolanie obidvoch účastníkov rozsudok okresného súdu potvrdil

a priznal žalovanému mestu náhradu trov konania vo výške 32 338,70 €. Stotožnil sa

s právnym názorom okresného súdu vo všetkých smeroch, od posúdenia vzťahu účastníkov

konania ako občianskoprávneho, cez neplatnosť zmlúv o zriadení vecného bremena

a budúcej kúpnej zmluvy, až po nepreukázanie základných predpokladov vzniku škody

na strane žalovaného s konštatovaním, že súd prvého stupňa sa vecou dôkladne zaoberal,

vysporiadal sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli

pre rozhodnutie právne významné, ako aj tvrdeniami odvolateľov, ktoré boli totožné s tými,

ktoré opätovne uviedli v podanom odvolaní. V podrobnostiach preto odkázal už len

na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

7. Po vykonanom rozbore sťažovateľom napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov

ústavný súd zistil, že návrh sťažovateľa je opodstatnený. Pritom pod opodstatnenosťou

ústavnej sťažnosti treba v konaní pred ústavným súdom podľa rozumieť

podmienku, že napadnutými rozhodnutiami bolo porušené základné právo alebo sloboda

sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní a v ňom vynesenými rozhodnutiami.

8.1 Ústavný súd je oprávnený preskúmať správnosť aplikácie podústavného práva

a zasiahnuť do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov za predpokladu, že (i) pri

konkurencii noriem uskutočnia nesprávny výber právnej normy (ii), pri konkurencii jej

možných alternatívnych interpretácií vyberú nesprávnu interpretačnú alternatívu a (iii)

urobia svojvoľnú aplikáciu podústavného práva.

8.2 K porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj v dôsledku

nerešpektovania požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré má zaručiť jeho

transparentnosť a kontrolovateľnosť a vylúčiť svojvôľu.

8.3 Porušenie zaručených základných práv sa všeobecný súd dopustí aj

vtedy, pokiaľ formalistickým výkladom noriem podústavného práva odoprie autonómnemu

prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali

vo svojej právnej sfére vyvolať. Ako sa ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, právny

formalizmus všeobecných súdov a nimi vnášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy

nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej

slobody občana vyplývajúcej z priority občana nad štátom, ako je upravený v čl. 2 ods. 1

, a z princípu zmluvnej voľnosti v zmysle . Tomu zodpovedajú tiež

príkazy, ktoré zákonná úprava dáva sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa

jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom

tejto vôle ( , resp. ). Vôľu

je preto nutné posudzovať z vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou

zmluvného vzťahu, teda následným konaním účastníkov po podpise zmluvy.

8.4 Verejný záujem je na ústavnej rovine stotožnený so záujmom smerujúcim

k všeobecnému prospechu majetkovému alebo inému (nie individuálnemu či kolektívnemu

– m. m. , bod 33) a mal by byť výslovne formulovaný vo vzťahu ku konkrétne

posudzovanej situácii podľa určitých hodnotových hľadísk (napr. ekonomických,

ekologických a pod.).

9.1 V nadväznosti na ustanovenie kogentná právna

norma obsiahnutá v § 261 vyjadruje spôsob úpravy obchodno záväzkových vzťahov, t. j.

ustanovuje podmienky, po splnení ktorých sa obligatórne uplatní úprava Obchodného

zákonníka v záväzkových vzťahoch ako lex specialis k všeobecnej úprave vykonanej

v ( a nasl. ).

9.2 Účastníci rozhodujúcich zmlúv jasne deklarovali inkriminovanou investičnou

akciou zabezpečenie verejných potrieb a záujmov vo vzťahu ku konkrétne budovaným

parkovacím miestam pod verejným priestranstvom, v dôsledku čoho výslovne založili

obligatórnu pôsobnosť na posudzovanie vzťahov medzi nimi. Tento

verejný záujem nepochybne smeroval k všeobecnému prospechu všetkých obyvateľov

mesta Trenčín i jeho návštevníkov, čo vyplynulo nielen z textu predmetných zmlúv, ale aj

z výpovede bývalého primátora mesta, či z diskusie poslancov v mestskom zastupiteľstve

pri ich prerokúvaní a schvaľovaní; v tomto smere argumenty všeobecných súdov (napr.

okresného súdu, že zvýšenie parkovacích miest nebolo potrebné, či krajského súdu, že

„garáže mali slúžiť pre potreby nadzemnej časti projektu a pre potreby ,

prípadne návštevníkov obchodného domu – teda nie pre verejnosť“) sú vnútorne

rozporné a skutočne svojvoľné, ktoré nemôže racionálne, logicky a triezvo uvažujúci človek

logicky pochopiť, lebo popierajú účel, zmysel a význam akýchkoľvek parkovacích

nehnuteľností v každom meste či obci. Na základe takejto svojvoľnej úvahy dospeli súdy

k nesprávnemu záveru, že v danej veci išlo u sťažovateľa iba o záujem súkromný,

v dôsledku toho vylučujúci použitie .

10.1 Vôľa účastníkov zmluvy zohráva pri jej vytváraní a interpretácii zásadnú úlohu,

preto opäť nemožno akceptovať svojvoľný právny formalizmus okresného súdu (aprobovaný

krajským súdom) a ním vnášané „svojské“ nároky na formuláciu zmlúv z hľadiska

(ne)určitosti dohody o budúcej kúpnej zmluvy; jeho úvaha „... že dohoda zmluvných strán

o dobe, dokedy mala byť zmluva uzavretá, nie je známa, je neurčitá a tým aj podľa § 37 ods.

1 absolútne neplatná“ nie je správna, pretože z nej jasne vyplynulo, že „predávajúci,

teda žalované mesto, do 5 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o kolaudácii stavby

sťažovateľa, pripraví návrh kúpnej zmluvy“ (čl. V/5 zmluvy č. 319/2007), čím podľa názoru

ústavného súdu nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, kedy najskôr mohla byť uzavretá

kúpna zmluva o prevode zastavaných pozemkov a kedy teda mohla byť aj actio nata.

10.2 Dohoda o budúcej kúpnej zmluve či už v režime , alebo

(porovnaj a

) musí mať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať uzatváraná

kúpna zmluva. Pokiaľ ide o čas jej uzavretia, stačí, ak je určený deň, keď zaviazaná zmluvná

strana má povinnosť ju uzavrieť a druhá zmluvná strana má právo žiadať, aby zaviazaná

strana zmluvu uzavrela. Táto oprávnená osoba potom musí žiadať od tohto dňa, v lehotách

určených () a (), o

uzavretie hlavnej zmluvy, a to buď pod následkom zániku práva (§ 583 Občianskeho

zákonníka) alebo jeho premlčania ( ).

10.3 Aj z týchto súvislostí vyplýva, že výklad o neurčitosti dohody o budúcej kúpnej

zmluve všeobecnými súdmi bol svojvoľný a v danom prípade aj v rozpore s ústavným

právom zakotveným v .

11.1 Záver všeobecných súdov, že následné úkony primátora boli neplatné pre rozpor

so zákonom, sa tiež musel opierať o rozumný výklad dotknutého príslušného zákonného

ustanovenia. Zmyslom ochrany legality v súkromnej sfére nie je len ochrana záujmov jednej

zmluvnej strany, teda iba žalovaného mesta, ale predovšetkým, ochrana obidvoch

zmluvných strán podľa ústavnej zásady pacta sunt servanda ( ).

11.2 K porušeniu zaručených práv v tomto smere dochádza neprípustným,

resp. formalistickým výkladom, ktorý odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán

dôsledky, ktoré strany takýmto prejavom zamýšľali. Všeobecný súd preto nemôže v súdnom

konaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu ako

základný pilier súkromného práva. Právny úkon je potrebné vykladať s prihliadnutím

na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov.

11.3 Tým druhým princípom je potom aj zásadná ochrana tej osoby, ktorá robila

právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, kto

vyvolal určité konanie, sa nesmie ex post dovolávať chýb jednotlivých úkonov, ktoré sám

spôsobil. Uplatňovanie princípu dôvery v úkony druhej zmluvnej strany je základným

predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru preto treba pokladať

za elementárnu kategóriu sociálneho života, ktorá si tiež zasluhuje ochranu zo strany

všeobecných súdov, pretože je výrazom princípu právnej istoty, ktorý predstavuje jeden

z pilierov materiálneho, t. j. hodnotovo chápaného právneho štátu podľa .

11.4 Práva a povinnosti vyplývajúce z vecných zmlúv – dohody o budúcej kúpnej

zmluve a dohody o zriadení vecného bremena – sú obsahom vecnoprávnych, a nie

záväzkoprávnych vzťahov a účinkov, ako to opätovne svojvoľne posúdili všeobecné súdy

(postúpenie pohľadávky či prevzatie dlhu a pod.).

11.5 Podľa názoru ústavného súdu primátor mesta mohol platne podpísať „opravené“

vecnoprávne zmluvy, pre ktoré mal splnomocnenie vo forme platného rozhodnutia

mestského zastupiteľstva o zriadení vecného bremena a uzavretej zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve, pretože nevybočil z intencií takto prejavenej vôle mestským zastupiteľstvom;

navyše, túto možnosť aprobovali aj pôvodní účastníci zmluvy v bode V/6b predmetnej

zmluvy.

12.1 Porušením práva na spravodlivý proces je aj situácia, keď všeobecné súdy

nesprávne aplikujú kogentnú právnu normu či už podľa , alebo

; takú povahu majú aj ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

12.2 Ustanovenie – ktoré sa použije aj na obchodné

záväzkové vzťahy  vyjadruje všeobecnú povinnosť účastníkov neplatnej (zrušenej) zmluvy

vrátiť si všetko, čo dostali; ide teda o vzájomnú (synalagmatickú) povinnosť. Z uvedeného

tak vyplýva záver, že citované ustanovenie dopadá (vzťahuje

sa) na všetky tie situácie, kde obidve strany fakticky plnili. Toto ustanovenie zakladá totiž

vzájomnú viazanosť práv a povinností obidvoch zmluvných strán v zmysle § 560

, keď povinnosť každej zo strán vrátiť prijaté plnenie je vzájomne

viazaná na právo od druhej stany plnenie požadovať.

12.3 Pokiaľ pred uzavretím zmluvy (tu konečnej ‒kúpnej zmluvy) poskytne jedna

strana niečo, čo má byť predmetom jej budúceho záväzku zo zmluvy (preddavok alebo

zábezpeka na kúpnu cenu), je stanovená vyvrátiteľná domnienka, že v pochybnostiach

sa plnenie poskytnuté medzi účastníkmi pred uzavretím konečnej zmluvy, z ktorej má

záväzok na plnenie najskôr vzniknúť, považuje za zálohu, t. j. za splátku na dohodnuté

budúce plnenie. Pokiaľ nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy, má ten, kto zálohu poskytol,

právo na jej vrátenie, inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila, lebo právny dôvod,

na základe ktorého bola záloha na kúpnu zmluvu prijatá, odpadol.

12.4 Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia – ako to

chybne aplikovali všeobecné súdy – ale od okamihu vzniku zodpovednostného vzťahu

z bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, kedy právny dôvod plnenia dodatočne odpadol,

v danom prípade v dôsledku zistenej nemožnosti zrealizovať predmetnú stavbu, alebo

odstúpením od zmlúv, či ich vypovedaním.

12.5 Navyše, podľa platí, že ak sú účastníci

neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali,

prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie

namietať. Zákon tu vylučuje vznik neprípustnej nevyváženosti, ktorá by mohla vzniknúť

typicky pri kúpnej zmluve, ktorá sa potom nezrealizovala tak, ako sa to stalo aj

v posudzovanom prípade.

12.6 Vychádzajúc z uvedených úvah, sú potom závery všeobecných súdov

o premlčaní zábezpeky na kúpnu zmluvu (cenu) v sume 23 136,14 € chybné a zasahujú tak

aj do ústavnej ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa podľa .

13.1 Ústavný súd dlhodobo zastáva názor, že jedným z princípov predstavujúcich

neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces, je aj povinnosť súdov svoje

rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať s námietkami uplatnenými

účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Pokiaľ si súdy

túto zákonnú povinnosť nesplnia, a to jednak tým, že sa zistenými skutočnosťami alebo

tvrdenými námietkami nezaoberali vôbec, alebo sa s nimi vysporiadali nedostatočným

spôsobom (povrchne či všeobecne alebo súhrnne – ako sa to stalo v prejednávanej veci),

založili tým nepreskúmateľnosť nimi vydaných rozhodnutí. Takýto postup nemožno

akceptovať preto, lebo by znamenal otvorenie cesty k potenciálnej ľubovôli v rozhodovaní,

a znamenal by tak porušenie ústavného zákazu výkonu ľubovôle súdmi ( ).

13.2 Ústavný súd zastáva názor, že ak sťažovateľ opieral v žalobe svoj nárok na

náhradu škody aj o neplatnosť právneho úkonu a túto situáciu aprobuje platné právo –

v a v v spojení s a nasl. ‒bolo

na všeobecných súdoch, aby sa s týmto názorom sťažovateľa v odôvodnení svojich

rozhodnutí dôsledne vysporiadali. Pokiaľ však všeobecné súdy tieto námietky

do napadnutých rozhodnutí nijako nepremietli, nemožno považovať ich záver

o neodôvodnenosti nároku na náhradu škody iba podľa

za komplexný, a teda za ústavne súladný.

13.3 Navyše, ak súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení

umožňujúcich podradiť uplatnený nárok pod inú hmotnoprávnu normu, než ako ju uvádzal

žalobca – tu napr. zhodnotenie nehnuteľnosti mesta vnesenými investíciami sťažovateľa – je

povinnosťou súdu posúdiť dôvodnosť nároku podľa všetkých do úvahy prichádzajúcich

hmotnoprávnych ustanovení v zmysle zásady „iura novit curia“.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovel,

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Urobil tak v záujme racionality a efektivity, ale

najmä časovej súvislosti, aby sa sťažovateľovi dostalo súdnej ochrany v primeranej dobe,

pretože po kasačnom náleze ústavného súdu iba vo vzťahu k rozsudku krajského súdu by

musel tiež zrušiť rozsudok okresného súdu z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti, či dokonca

zmätočnosti, čo je pri jeho rozsahu (61 strán) skutočne raritou; podobne vyznel aj postup

odvolacieho súdu, ktorý na troch pojednávaniach iba čítal tento rozsudok (to mal urobiť

v rámci prípravy pojednávania), a potom vyniesol potvrdzujúci rozsudok.

15. Ústavný súd sťažovateľovi priznal aj náhradu trov v konaní pred týmto súdom,

ktorú mu vyplatí krajský súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pretože

tento bol hlavnou mierou zodpovedný za doterajší zmätočný priebeh konania pred

všeobecnými súdmi.

16. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel, lebo ďalšie námietky môže sťažovateľ

uplatňovať v konaní pred okresným súdom, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie.

17. Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015