Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 398/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného spoločnosťou F., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Čadca sp. zn. , EX 9558/09 z 13. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011

doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou F., s.

r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , EX 9558/09 z 13. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v postavení povinného v konaní

v exekučnej veci oprávneného T., spol. s r. o. v likvidácii, B. (ďalej len „oprávnený“), o

vymoženie sumy 26 694,75 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 Er

450/2009, EX 9558/09. Vykonaním exekúcie okresný súd poveril súdneho exekútora JUDr.

P. H., Exekútorský úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), a to poverením na vykonanie

exekúcie č. 5502*021495 z 10. septembra 2009.

Dňa 16. januára 2009 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie

predajom nehnuteľnosti, ako aj upovedomenie o začatí exekúcie inými spôsobmi. Proti

exekúcii vzniesol sťažovateľ námietky podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Tieto

námietky okresný súd zamietol uznesením z 22. októbra 2010. Keďže o zamietnutí

námietok rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu, bolo proti predmetnému uzneseniu

prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľ aj podal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol okresný

súd uznesením sp. zn. , EX 9558/09 z 13. júna 2011, ktorým jeho námietky

proti exekúcii zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že „Okresný súd Čadca svojim postupom a rozhodovaním v konaní

vedenom pod sp. zn.: -516 a najmä posledným rozhodnutím - uznesením

zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: -516, EX 9558/09... porušil jeho základné právo

zaručené (právo na súdnu ochranu), ako aj

základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Podľa sťažovateľa porušenie v sťažnosti označených práv spočíva najmä v tom, že

okresný súd „pri svojom rozhodovaní nesprávne a na jeho škodu aplikoval a interpretoval

relevantné právne normy a na takejto chybnej aplikácii a interpretácii práva založil svoje

rozhodnutie, ktoré svojim negatívnym obsahom (tiež negatívnym výrokom) bezdôvodne

zasiahlo do jeho právneho postavenia a ohrozilo tak reálne jeho majetkové práva.

Nesprávna aplikácia a interpretácia práva vyplýva zo skutočnosti, že pohľadávky uplatnené

povinným (sťažovateľom) na započítanie porušovateľ vyhodnotil ako premlčané, pričom

tieto premlčané evidentne neboli, (Okresný súd Čadca pri svojom rozhodovaní nesprávne

aplikoval a interpretoval relevantné právne normy - § 358 a nasl. a § 87 a nasl.

). Vyššie definované základné práva boli neakceptovateľným

spôsobom porušené aj preto, že porušovateľ na základe vykonaného dokazovania dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyhodnotil, že povinný (sťažovateľ) neuniesol

dôkazné bremeno pri preukazovaní, že je veriteľom pohľadávok, ktoré uplatnil na

započítanie pod por. č. 7, 8, 9, a to napriek tomu, že povinný (sťažovateľ) dôkazy o svojom

postavení veriteľa k predmetným pohľadávkam súdu predložil.“.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny stav veci, ktorý

predchádzal podaniu jeho sťažnosti ústavnému súdu, pričom vo vzťahu k namietanému

porušeniu svojich základných práv v rámci konania pred okresným súdom poukazuje najmä

na tieto skutočnosti:

«1) Sťažovateľ - Ing. V. K. je veriteľom oprávneného - spoločnosti T., spol. s r. o.,

pretože má z titulu uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávok voči oprávnenému

pohľadávky vo výške 2.784.359,10 Sk (92.423,79 EUR). Ing. V. K. nadobudol pohľadávky

postúpením od spoločnosti V., spol. s r. o. so sídlom O... Postúpenie pohľadávok bolo

riadne oznámené postupcom dlžníkovi - oprávnenému v tomto konaní... Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia však vyplýva, že súd mal výšky faktúr a dátumy splatnosti za

preukázané. Dôvody sťažnosti sa nevzťahujú priamo k zneniu jednotlivých faktúr, ale

k nesprávnemu postupu súdu pri aplikácii a interpretácii právnych noriem na zistený

skutkový stav...

2) Sťažovateľ uskutočnil vo vzťahu k pohľadávkam oprávneného, ktoré sú zahrnuté

v exekučnom titule jednostranný zápočet. Jednostranný zápočet bol doručený oprávnenému

28. 07. 2009, t. j. ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Započítaním

pohľadávok došlo k úplnému splneniu dlhu Ing. V. K., ktorý má byť predmetom exekúcie.

Navyše, oprávnený aj po započítaní naďalej dlží povinnému titulom postúpenia pohľadávok

sumu 128.056,20 Sk (4.250,68 EUR)...

3) Podľa názoru porušovateľa sú vzájomné pohľadávky účastníkov (povinného

a oprávneného z exekúcie) spôsobilé na započítanie až na to, že pohľadávky povinného boli

v čase, kedy sa stretli s pohľadávkami oprávneného, už premlčané. S poukazom na ust.

ide o prekážku jednostranného započítania. V tejto súvislosti

je potrebné uviesť, že tak pohľadávka oprávneného ako aj pohľadávka povinného

nepozostáva z jedného nároku, ale z viacerých samostatných nárokov. Ide o pohľadávky

z viacerých nezaplatených faktúr, pričom (i) na strane oprávneného ide o celkom 19 faktúr

so splatnosťami od 25. 7. 1996 do 23. 9. 1997 v celkovej sume 804.206,- Sk (26.694,75 €)

s príslušenstvom a (ii) na strane povinného ide o celkom 11 faktúr so splatnosťami od 5. 3.

1993 do 21. 6. 1993 v celkovej sume 817.229,71 Sk (27.127,06 €) s príslušenstvom.

4) Porušovateľ jednotlivé samostatné pohľadávky oprávneného ako aj povinného

nesprávne považuje za jednu pohľadávku („jeden ucelený nedielny súbor“), pričom za jej

výšku považuje súčet jednotlivých faktúr a za splatnosť považuje splatnosť poslednej

pohľadávky. Za deň stretu všetkých pohľadávok povinného a všetkých pohľadávok

oprávneného súd stanovil deň 23. 09. 1997 a za deň premlčania všetkých pohľadávok

povinného stanovil deň 21. 06. 1997. Následne prijal záver, že premlčanie všetkých

pohľadávok povinného nastalo ešte v dobe, keď sa tieto pohľadávky nestali spôsobilými na

započítanie so všetkými pohľadávkami oprávneného, ktoré sú predmetom exekúcie.

5) Uvedený právny názor porušovateľa je nesprávny a právne neobstojí pre rozpor

s platnou právnou úpravou. Tento názor bezdôvodne vybočuje z rámca racionálnej

aplikácie a interpretácie práva a neakceptovateľne tak obmedzuje vyššie definované

základné práva sťažovateľa.

6) Článok 46 ods. 1 zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez

ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie.

7) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy...

8) Zamietnutie námietok súdom bez zákonného dôvodu a na podklade platného práva

je odmietnutím spravodlivosti a porušením .

9) Ustanovenie nie je možné interpretovať a aplikovať

tak, že pri posudzovaní zápočtu viacerých pohľadávok má dôjsť k spojeniu týchto

pohľadávok do dvoch súborov, súboru na strane veriteľa a súboru na strane dlžníka (a vice

versa) a následnému posudzovaniu splnenia zákonných podmienok započítateľnosti celých

týchto súborov tak, že posudzovanie podmienok započítateľnosti bude uskutočnené len vo

vzťahu k jednej z pohľadávok súboru veriteľa a jednej z pohľadávok zo súboru dlžníka,

konkrétne tých dvoch pohľadávok, ktoré sú časovo splatné ako posledné. Porušovateľ tak

pri skúmaní započítateľnosti pohľadávok nevzal do úvahy vlastnosti všetkých jednotlivých

pohľadávok, ale len vzťah pohľadávky povinného založenej nezaplatením istiny 164.976,35

Sk na základe faktúry č. 90117593 zo dňa 21. 06. 1993 a pohľadávky oprávneného

založenej nezaplatením istiny 40.850,- Sk na základe faktúry č. 9700003144 zo dňa 23. 09.

1997.

10) Aplikácia a interpretácia práva porušovateľom je založená na argumentácii ad

absurdum a nie je právne akceptovateľná. Podľa ust. § 358 druhá veta Obchodného

zákonníka započítaniu nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po

dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Preto tvrdíme, že jednoznačne

možno započítať všetky pohľadávky oprávneného zaradené pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16

v celkovej sume na istine 485.689,- Sk so všetkými, resp. s akoukoľvek pohľadávkou

povinného zaradenou pod por. č.1 až 11 v celkovej sume na istine 817.230,23 Sk. Je tomu

tak preto, že:

• zo súboru pohľadávok povinného (ktoré akceptoval súd na započítanie) je

pohľadávkou z časovo najvzdialenejšou dobou splatnosti pohľadávka založená

nezaplatením sumy 266.448,64 Sk na faktúre č. 14025993, ktorá bola splatná 08. 03. 1993;

• premlčanie práva na zaplatenie tejto pohľadávky (faktúra č. 14025993) nastalo

08. 03. 1997;

• všetky ďalšie pohľadávky povinného pod por. č. 2 až 11 podľahli premlčaniu po

08. 03. 1997;

• všetky pohľadávky oprávneného pod por. č. 1,2,3,7 až 16 boli splatné skôr, t. j. pred

08. 03. 1997;

a teda, keďže ide o viacero záväzkov medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ

jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a naopak (vzájomnosť

pohľadávok), pohľadávky sú rovnakého druhu, vzájomne sa kryjú a premlčanie akejkoľvek

pohľadávky povinného pod por. č. 1 až 11 nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky

oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 stali spôsobilými na započítanie (nastala ich

splatnosť), pohľadávky oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 v sume na istine 485.689,-

Sk definitívne zanikli aj bez jeho súhlasu jednostranným zápočtom zo dňa 16. 07. 2009, a to

spätne k momentu kedy sa vzájomné pohľadávky stretli.

11) Keďže pohľadávky zanikajú k momentu kedy sa stretli, je potrebné konštatovať,

že pohľadávky oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 zanikli hneď v momente svojej

splatnosti, keďže to je moment ich stretu s pohľadávkami povinného, resp. nadobudnutia

spôsobilosti pre započítanie. Povinný sa tak nemohol dostať do omeškania so splnením

týchto pohľadávok a oprávnenému tak nevznikol nárok na úroky z omeškania pri takto

zaniknutých pohľadávkach.

12) Porušovateľ v odôvodnení potreby hľadieť na pohľadávky povinného

(sťažovateľa) na jednej strane a oprávneného na druhej strane ako na nedielne celky

uvádza, že súd nie je povinný hľadieť na jednotlivé pohľadávky účastníkov, keďže si ich

(podľa názoru súdu) povinný neuplatnil ako jednotlivé samostatné pohľadávky, ale ako

celok. S týmto argumentom porušovateľa sa nedá súhlasiť. Úprava započítania síce

v nemá charakter kogentnej úpravy no medzi účastníkmi nebola

dohodnutá odlišná úprava započítania vzájomných pohľadávok. Nie je teda prípustné, aby

povinný svojim jednostranným právnym úkonom mohol spôsobiť odlišné právne účinky než

tie, ktoré s právnym úkonom spája právny predpis. v spojení

s presne stanovuje účinky jednostranného započítania. Účinkom

započítania je zánik pohľadávok k momentu ich stretu. Porušovateľ však uviedol, že za

moment stretu pohľadávok považuje deň 23. 09. 1997. Pri pohľadávkach oprávneného,

ktoré sa stali splatnými pred týmto dátumom, tak súd konštatuje, že k zániku týchto

pohľadávok nedošlo v momente, kedy sa vzájomné pohľadávky stretli, ale v inom, súdom

určenom, momente. Tento prístup nemá oporu v právnom poriadku, a preto právne

neobstojí; predstavuje zásah do vyššie definovaných základných práv sťažovateľa...

13) Upozorňujeme, že v okamihu, keď sa započítateľné pohľadávky povinného pod

por. č. 1 až 11 stretli s pohľadávkami oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16, nebola

žiadna z pohľadávok povinného premlčaná!

14) Porušovateľ v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že nemá preukázané, že

povinný (sťažovateľ) je veriteľom pohľadávok z faktúr pod por. č. 7, 8, 9. Konštatuje, že

povinný tieto pohľadávky postúpil na spoločnosť K. spol. s r. o., ... zmluvou o postúpení

pohľadávok zo dňa 12. 7. 1996. Súd však odmietol akceptovať dôkazy predložené povinným

v odvolaní zo dňa 23. 11. 2010, a to dodatok k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15.

08. 1996, ktorý súd považuje za zmätočný a neurčitý, ako aj oznámenie o postúpení

pohľadávky, pri ktorom podľa súdu nebolo preukázané jeho doručenie oprávnenému.»

Sťažovateľ nesúhlasí s „takýmto postupom a tvrdením porušovateľa“. V tejto

súvislosti tvrdí, že „... z dodatku k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 8. 1996,

v spojení so znením oznámenia o postúpení pohľadávky nie je možné mať pochybnosti

o obsahu vôle zmluvných strán. Pri použití náležitého výkladu prejavu vôle jednotlivých

zmluvných strán nemožno dospieť k záveru, že dodatok je zmätočný a neurčitý. Spoločnosť

K. spol. s r. o. v oznámení jednoznačne prezentuje, ktoré pohľadávky spätne nadobudol

povinný, teda odzrkadľuje výsledok uzatvorenia dodatku k zmluve o postúpení pohľadávky...

Ak by však aj napriek riadne vykonanému výkladu prejavov vôle zmluvných strán, súd mal

pochybnosť o vôli zmluvných strán, bol povinný vykonať dokazovanie a to i napriek tomu,

že strany ďalšie dokazovanie v tomto smere nenavrhli, pretože objasnenie uvedenej

skutočnosť je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V čase označovania dôkazov

preukazujúcich nadobudnutie pohľadávok povinným, neexistoval rozumný predpoklad, že

súd môže dospieť k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu na základe predložených

dôkazov. Povinný (sťažovateľ) predpokladal, že produkované dôkazné návrhy musia

postačovať na preukázanie ním tvrdených skutočností, a tak ďalšie dokazovanie (napriek

tomu, že by vedel označiť ďalšie dôkazy) nenavrhoval.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo Ing. V. K... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er

450/2009-516, EX 9558/09 bolo porušené.

2) Základné Ing. V. K... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca

zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: -516, EX 9558/09 bolo porušené.

3) Uznesenie Okresného súdu Čadca zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er 450/2009-

516, EX 9558/09 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

4) Ing. V. K... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500,- EUR, ktoré je mu

Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Okresný súd Čadca je povinný uhradiť Ing. V. K... trovy konania, tak ako budú

vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F... a to do troch

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyžiadaného exekučného spisu súdneho exekútora sp. zn. EX 9558/09 (ďalej len

„exekučný spis“) ústavný súd zistil, že súčasne s námietkami proti exekúcii bol okresnému

súdu 29. októbra 2009 doručený aj návrh sťažovateľa na odklad exekúcie z dôvodu, že

možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Okresný súd uznesením sp. zn.

, EX 9558/09 z 2. februára 2010 povolil odklad exekúcie do právoplatného

skončenia konania o podaných námietkach povinného proti exekúcii vedenej okresným

súdom pod sp. zn. , EX 9558/09. Na základe odvolania oprávneného Krajský

súd v Žiline napadnuté uznesenie o odklade exekúcie z 2. februára 2010 potvrdil.

Z exekučného spisu ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. ,

EX 9558/09 z 13. júna 2011, ktorým boli zamietnuté jeho námietky proti exekúcii, podnet

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe

podnetu sťažovateľa 17. októbra 2011 podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu

mimoriadne dovolanie. O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti o ňom dovolací súd ešte nerozhodol.

Vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa

viazaný ( ), bolo úlohou ústavného

súdu predbežne prerokovať sťažnosť z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. , EX 9558/09 z 13. júna 2011.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia

ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného

súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej

uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,

ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ().

Vychádzajúc zo svojho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv

a slobôd ústavný súd musel vziať do úvahy skutočnosť, že sťažovateľom namietané

uznesenie okresného súdu bolo na základe jeho podnetu napadnuté aj mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Pz 705/2011 zo 17. októbra 2011.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy

priamo dostupné sťažovateľovi (). V prípade, ak sťažovateľ príslušnému orgánu

podá podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku a tento orgán mimoriadny

opravný prostriedok aj skutočne podá, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

skúma, či takýto prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy tých

základných práv alebo slobôd, s namietaným porušením ktorých sa sťažovateľ svojou

sťažnosťou obrátil na ústavný súd.

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora podané na návrh sťažovateľa možno (vzhľadom na do úvahy prichádzajúce

kasačné účinky rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o ňom) považovať za

účinný právny prostriedok nápravy základného práva podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie v posudzovanom prípade sťažovateľ

sťažnosťou podľa namieta (m. m. ).

Taktiež ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol, že splnenie

zákonom ustanovených podmienok na podanie mimoriadneho dovolania nepatrí do výlučnej

právomoci generálneho prokurátora, ale podlieha prieskumu zo strany dovolacieho súdu

(, , ).

Podľa na vec sťažovateľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak

je o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných

práv alebo slobôd, oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je

právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená ().

Z už uvedeného vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného proti sťažovateľovi ako

povinnému o vymoženie sumy 26 694,75 € s príslušenstvom vedenej okresným súdom pod

sp. zn. podal generálny prokurátor na podnet sťažovateľa, t. j. účastníka

konania, 17. októbra 2011 mimoriadne dovolanie proti namietanému uzneseniu okresného

súdu sp. zn. , EX 9558/09 z 13. júna 2011, o ktorom najvyšší súd ako

dovolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. zatiaľ nerozhodol.

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti vychádza z právneho názoru (napr.

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena

a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Českej republiky zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Navyše, podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na

odmietnutie sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci. Z obsahu exekučného spisu totiž

vyplýva, že sťažovateľ z rovnakých dôvodov, aké uviedol v námietkach proti exekúcii a aj

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, podal 17. augusta 2011 návrh na zastavenie

exekúcie, o ktorom exekučný súd dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012