Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 398/2012
PDF · 212.83 KB
No categories available
IV. ÚS 398/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného spoločnosťou F., s. r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Čadca sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011
doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou F., s.
r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v postavení povinného v konaní
v exekučnej veci oprávneného T., spol. s r. o. v likvidácii, B. (ďalej len „oprávnený“), o
vymoženie sumy 26 694,75 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 Er
450/2009, EX 9558/09. Vykonaním exekúcie okresný súd poveril súdneho exekútora JUDr.
P. H., Exekútorský úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), a to poverením na vykonanie
exekúcie č. 5502*021495 z 10. septembra 2009.
Dňa 16. januára 2009 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie
predajom nehnuteľnosti, ako aj upovedomenie o začatí exekúcie inými spôsobmi. Proti
exekúcii vzniesol sťažovateľ námietky podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Tieto
námietky okresný súd zamietol uznesením z 22. októbra 2010. Keďže o zamietnutí
námietok rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu, bolo proti predmetnému uzneseniu
prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľ aj podal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol okresný
súd uznesením sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011, ktorým jeho námietky
proti exekúcii zamietol.
Sťažovateľ tvrdí, že „Okresný súd Čadca svojim postupom a rozhodovaním v konaní
vedenom pod sp. zn.: 5 Er 450/2009-516 a najmä posledným rozhodnutím - uznesením
zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5Er 450/2009-516, EX 9558/09... porušil jeho základné právo
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu), ako aj
základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Podľa sťažovateľa porušenie v sťažnosti označených práv spočíva najmä v tom, že
okresný súd „pri svojom rozhodovaní nesprávne a na jeho škodu aplikoval a interpretoval
relevantné právne normy a na takejto chybnej aplikácii a interpretácii práva založil svoje
rozhodnutie, ktoré svojim negatívnym obsahom (tiež negatívnym výrokom) bezdôvodne
zasiahlo do jeho právneho postavenia a ohrozilo tak reálne jeho majetkové práva.
Nesprávna aplikácia a interpretácia práva vyplýva zo skutočnosti, že pohľadávky uplatnené
povinným (sťažovateľom) na započítanie porušovateľ vyhodnotil ako premlčané, pričom
tieto premlčané evidentne neboli, (Okresný súd Čadca pri svojom rozhodovaní nesprávne
aplikoval a interpretoval relevantné právne normy - § 358 a nasl. a § 87 a nasl.
Obchodného zákonníka). Vyššie definované základné práva boli neakceptovateľným
spôsobom porušené aj preto, že porušovateľ na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyhodnotil, že povinný (sťažovateľ) neuniesol
dôkazné bremeno pri preukazovaní, že je veriteľom pohľadávok, ktoré uplatnil na
započítanie pod por. č. 7, 8, 9, a to napriek tomu, že povinný (sťažovateľ) dôkazy o svojom
postavení veriteľa k predmetným pohľadávkam súdu predložil.“.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny stav veci, ktorý
predchádzal podaniu jeho sťažnosti ústavnému súdu, pričom vo vzťahu k namietanému
porušeniu svojich základných práv v rámci konania pred okresným súdom poukazuje najmä
na tieto skutočnosti:
«1) Sťažovateľ - Ing. V. K. je veriteľom oprávneného - spoločnosti T., spol. s r. o.,
pretože má z titulu uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávok voči oprávnenému
pohľadávky vo výške 2.784.359,10 Sk (92.423,79 EUR). Ing. V. K. nadobudol pohľadávky
postúpením od spoločnosti V., spol. s r. o. so sídlom O... Postúpenie pohľadávok bolo
riadne oznámené postupcom dlžníkovi - oprávnenému v tomto konaní... Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia však vyplýva, že súd mal výšky faktúr a dátumy splatnosti za
preukázané. Dôvody sťažnosti sa nevzťahujú priamo k zneniu jednotlivých faktúr, ale
k nesprávnemu postupu súdu pri aplikácii a interpretácii právnych noriem na zistený
skutkový stav...
2) Sťažovateľ uskutočnil vo vzťahu k pohľadávkam oprávneného, ktoré sú zahrnuté
v exekučnom titule jednostranný zápočet. Jednostranný zápočet bol doručený oprávnenému
28. 07. 2009, t. j. ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Započítaním
pohľadávok došlo k úplnému splneniu dlhu Ing. V. K., ktorý má byť predmetom exekúcie.
Navyše, oprávnený aj po započítaní naďalej dlží povinnému titulom postúpenia pohľadávok
sumu 128.056,20 Sk (4.250,68 EUR)...
3) Podľa názoru porušovateľa sú vzájomné pohľadávky účastníkov (povinného
a oprávneného z exekúcie) spôsobilé na započítanie až na to, že pohľadávky povinného boli
v čase, kedy sa stretli s pohľadávkami oprávneného, už premlčané. S poukazom na ust.
§ 358 Obchodného zákonníka ide o prekážku jednostranného započítania. V tejto súvislosti
je potrebné uviesť, že tak pohľadávka oprávneného ako aj pohľadávka povinného
nepozostáva z jedného nároku, ale z viacerých samostatných nárokov. Ide o pohľadávky
z viacerých nezaplatených faktúr, pričom (i) na strane oprávneného ide o celkom 19 faktúr
so splatnosťami od 25. 7. 1996 do 23. 9. 1997 v celkovej sume 804.206,- Sk (26.694,75 €)
s príslušenstvom a (ii) na strane povinného ide o celkom 11 faktúr so splatnosťami od 5. 3.
1993 do 21. 6. 1993 v celkovej sume 817.229,71 Sk (27.127,06 €) s príslušenstvom.
4) Porušovateľ jednotlivé samostatné pohľadávky oprávneného ako aj povinného
nesprávne považuje za jednu pohľadávku („jeden ucelený nedielny súbor“), pričom za jej
výšku považuje súčet jednotlivých faktúr a za splatnosť považuje splatnosť poslednej
pohľadávky. Za deň stretu všetkých pohľadávok povinného a všetkých pohľadávok
oprávneného súd stanovil deň 23. 09. 1997 a za deň premlčania všetkých pohľadávok
povinného stanovil deň 21. 06. 1997. Následne prijal záver, že premlčanie všetkých
pohľadávok povinného nastalo ešte v dobe, keď sa tieto pohľadávky nestali spôsobilými na
započítanie so všetkými pohľadávkami oprávneného, ktoré sú predmetom exekúcie.
5) Uvedený právny názor porušovateľa je nesprávny a právne neobstojí pre rozpor
s platnou právnou úpravou. Tento názor bezdôvodne vybočuje z rámca racionálnej
aplikácie a interpretácie práva a neakceptovateľne tak obmedzuje vyššie definované
základné práva sťažovateľa.
6) Článok 46 ods. 1 Ústavy zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez
ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé
súdne konanie.
7) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy...
8) Zamietnutie námietok súdom bez zákonného dôvodu a na podklade platného práva
je odmietnutím spravodlivosti a porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
9) Ustanovenie § 358 Obchodného zákonníka nie je možné interpretovať a aplikovať
tak, že pri posudzovaní zápočtu viacerých pohľadávok má dôjsť k spojeniu týchto
pohľadávok do dvoch súborov, súboru na strane veriteľa a súboru na strane dlžníka (a vice
versa) a následnému posudzovaniu splnenia zákonných podmienok započítateľnosti celých
týchto súborov tak, že posudzovanie podmienok započítateľnosti bude uskutočnené len vo
vzťahu k jednej z pohľadávok súboru veriteľa a jednej z pohľadávok zo súboru dlžníka,
konkrétne tých dvoch pohľadávok, ktoré sú časovo splatné ako posledné. Porušovateľ tak
pri skúmaní započítateľnosti pohľadávok nevzal do úvahy vlastnosti všetkých jednotlivých
pohľadávok, ale len vzťah pohľadávky povinného založenej nezaplatením istiny 164.976,35
Sk na základe faktúry č. 90117593 zo dňa 21. 06. 1993 a pohľadávky oprávneného
založenej nezaplatením istiny 40.850,- Sk na základe faktúry č. 9700003144 zo dňa 23. 09.
1997.
10) Aplikácia a interpretácia práva porušovateľom je založená na argumentácii ad
absurdum a nie je právne akceptovateľná. Podľa ust. § 358 druhá veta Obchodného
zákonníka započítaniu nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po
dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Preto tvrdíme, že jednoznačne
možno započítať všetky pohľadávky oprávneného zaradené pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16
v celkovej sume na istine 485.689,- Sk so všetkými, resp. s akoukoľvek pohľadávkou
povinného zaradenou pod por. č.1 až 11 v celkovej sume na istine 817.230,23 Sk. Je tomu
tak preto, že:
• zo súboru pohľadávok povinného (ktoré akceptoval súd na započítanie) je
pohľadávkou z časovo najvzdialenejšou dobou splatnosti pohľadávka založená
nezaplatením sumy 266.448,64 Sk na faktúre č. 14025993, ktorá bola splatná 08. 03. 1993;
• premlčanie práva na zaplatenie tejto pohľadávky (faktúra č. 14025993) nastalo
08. 03. 1997;
• všetky ďalšie pohľadávky povinného pod por. č. 2 až 11 podľahli premlčaniu po
08. 03. 1997;
• všetky pohľadávky oprávneného pod por. č. 1,2,3,7 až 16 boli splatné skôr, t. j. pred
08. 03. 1997;
a teda, keďže ide o viacero záväzkov medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ
jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a naopak (vzájomnosť
pohľadávok), pohľadávky sú rovnakého druhu, vzájomne sa kryjú a premlčanie akejkoľvek
pohľadávky povinného pod por. č. 1 až 11 nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky
oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 stali spôsobilými na započítanie (nastala ich
splatnosť), pohľadávky oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 v sume na istine 485.689,-
Sk definitívne zanikli aj bez jeho súhlasu jednostranným zápočtom zo dňa 16. 07. 2009, a to
spätne k momentu kedy sa vzájomné pohľadávky stretli.
11) Keďže pohľadávky zanikajú k momentu kedy sa stretli, je potrebné konštatovať,
že pohľadávky oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 zanikli hneď v momente svojej
splatnosti, keďže to je moment ich stretu s pohľadávkami povinného, resp. nadobudnutia
spôsobilosti pre započítanie. Povinný sa tak nemohol dostať do omeškania so splnením
týchto pohľadávok a oprávnenému tak nevznikol nárok na úroky z omeškania pri takto
zaniknutých pohľadávkach.
12) Porušovateľ v odôvodnení potreby hľadieť na pohľadávky povinného
(sťažovateľa) na jednej strane a oprávneného na druhej strane ako na nedielne celky
uvádza, že súd nie je povinný hľadieť na jednotlivé pohľadávky účastníkov, keďže si ich
(podľa názoru súdu) povinný neuplatnil ako jednotlivé samostatné pohľadávky, ale ako
celok. S týmto argumentom porušovateľa sa nedá súhlasiť. Úprava započítania síce
v Obchodnom zákonníku nemá charakter kogentnej úpravy no medzi účastníkmi nebola
dohodnutá odlišná úprava započítania vzájomných pohľadávok. Nie je teda prípustné, aby
povinný svojim jednostranným právnym úkonom mohol spôsobiť odlišné právne účinky než
tie, ktoré s právnym úkonom spája právny predpis. Obchodný zákonník v spojení
s Občianskym zákonníkom presne stanovuje účinky jednostranného započítania. Účinkom
započítania je zánik pohľadávok k momentu ich stretu. Porušovateľ však uviedol, že za
moment stretu pohľadávok považuje deň 23. 09. 1997. Pri pohľadávkach oprávneného,
ktoré sa stali splatnými pred týmto dátumom, tak súd konštatuje, že k zániku týchto
pohľadávok nedošlo v momente, kedy sa vzájomné pohľadávky stretli, ale v inom, súdom
určenom, momente. Tento prístup nemá oporu v právnom poriadku, a preto právne
neobstojí; predstavuje zásah do vyššie definovaných základných práv sťažovateľa...
13) Upozorňujeme, že v okamihu, keď sa započítateľné pohľadávky povinného pod
por. č. 1 až 11 stretli s pohľadávkami oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16, nebola
žiadna z pohľadávok povinného premlčaná!
14) Porušovateľ v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že nemá preukázané, že
povinný (sťažovateľ) je veriteľom pohľadávok z faktúr pod por. č. 7, 8, 9. Konštatuje, že
povinný tieto pohľadávky postúpil na spoločnosť K. spol. s r. o., ... zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 12. 7. 1996. Súd však odmietol akceptovať dôkazy predložené povinným
v odvolaní zo dňa 23. 11. 2010, a to dodatok k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15.
08. 1996, ktorý súd považuje za zmätočný a neurčitý, ako aj oznámenie o postúpení
pohľadávky, pri ktorom podľa súdu nebolo preukázané jeho doručenie oprávnenému.»
Sťažovateľ nesúhlasí s „takýmto postupom a tvrdením porušovateľa“. V tejto
súvislosti tvrdí, že „... z dodatku k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 8. 1996,
v spojení so znením oznámenia o postúpení pohľadávky nie je možné mať pochybnosti
o obsahu vôle zmluvných strán. Pri použití náležitého výkladu prejavu vôle jednotlivých
zmluvných strán nemožno dospieť k záveru, že dodatok je zmätočný a neurčitý. Spoločnosť
K. spol. s r. o. v oznámení jednoznačne prezentuje, ktoré pohľadávky spätne nadobudol
povinný, teda odzrkadľuje výsledok uzatvorenia dodatku k zmluve o postúpení pohľadávky...
Ak by však aj napriek riadne vykonanému výkladu prejavov vôle zmluvných strán, súd mal
pochybnosť o vôli zmluvných strán, bol povinný vykonať dokazovanie a to i napriek tomu,
že strany ďalšie dokazovanie v tomto smere nenavrhli, pretože objasnenie uvedenej
skutočnosť je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V čase označovania dôkazov
preukazujúcich nadobudnutie pohľadávok povinným, neexistoval rozumný predpoklad, že
súd môže dospieť k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu na základe predložených
dôkazov. Povinný (sťažovateľ) predpokladal, že produkované dôkazné návrhy musia
postačovať na preukázanie ním tvrdených skutočností, a tak ďalšie dokazovanie (napriek
tomu, že by vedel označiť ďalšie dôkazy) nenavrhoval.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo Ing. V. K... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er
450/2009-516, EX 9558/09 bolo porušené.
2) Základné Ing. V. K... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca
zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er 450/2009-516, EX 9558/09 bolo porušené.
3) Uznesenie Okresného súdu Čadca zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er 450/2009-
516, EX 9558/09 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
4) Ing. V. K... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500,- EUR, ktoré je mu
Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5) Okresný súd Čadca je povinný uhradiť Ing. V. K... trovy konania, tak ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F... a to do troch
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z vyžiadaného exekučného spisu súdneho exekútora sp. zn. EX 9558/09 (ďalej len
„exekučný spis“) ústavný súd zistil, že súčasne s námietkami proti exekúcii bol okresnému
súdu 29. októbra 2009 doručený aj návrh sťažovateľa na odklad exekúcie z dôvodu, že
možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Okresný súd uznesením sp. zn.
5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 2. februára 2010 povolil odklad exekúcie do právoplatného
skončenia konania o podaných námietkach povinného proti exekúcii vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09. Na základe odvolania oprávneného Krajský
súd v Žiline napadnuté uznesenie o odklade exekúcie z 2. februára 2010 potvrdil.
Z exekučného spisu ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Er 450/2009,
EX 9558/09 z 13. júna 2011, ktorým boli zamietnuté jeho námietky proti exekúcii, podnet
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe
podnetu sťažovateľa 17. októbra 2011 podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu
mimoriadne dovolanie. O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhoduje
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 M Cdo 19/2011, pričom zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti o ňom dovolací súd ešte nerozhodol.
Vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), bolo úlohou ústavného
súdu predbežne prerokovať sťažnosť z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia
ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného
súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej
uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,
ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Vychádzajúc zo svojho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv
a slobôd ústavný súd musel vziať do úvahy skutočnosť, že sťažovateľom namietané
uznesenie okresného súdu bolo na základe jeho podnetu napadnuté aj mimoriadnym
dovolaním generálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Pz 705/2011 zo 17. októbra 2011.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy
priamo dostupné sťažovateľovi (I. ÚS 37/96). V prípade, ak sťažovateľ príslušnému orgánu
podá podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku a tento orgán mimoriadny
opravný prostriedok aj skutočne podá, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
skúma, či takýto prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy tých
základných práv alebo slobôd, s namietaným porušením ktorých sa sťažovateľ svojou
sťažnosťou obrátil na ústavný súd.
Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora podané na návrh sťažovateľa možno (vzhľadom na do úvahy prichádzajúce
kasačné účinky rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o ňom) považovať za
účinný právny prostriedok nápravy základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie v posudzovanom prípade sťažovateľ
sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta (m. m. II. ÚS 42/01).
Taktiež ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol, že splnenie
zákonom ustanovených podmienok na podanie mimoriadneho dovolania nepatrí do výlučnej
právomoci generálneho prokurátora, ale podlieha prieskumu zo strany dovolacieho súdu
(I. ÚS 136/06, II. ÚS 346/08, IV. ÚS 177/2010).
Podľa na vec sťažovateľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak
je o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných
práv alebo slobôd, oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je
právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená (IV. ÚS 10/02).
Z už uvedeného vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného proti sťažovateľovi ako
povinnému o vymoženie sumy 26 694,75 € s príslušenstvom vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 5 Er 450/2009 podal generálny prokurátor na podnet sťažovateľa, t. j. účastníka
konania, 17. októbra 2011 mimoriadne dovolanie proti namietanému uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011, o ktorom najvyšší súd ako
dovolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Cdo 19/2011 zatiaľ nerozhodol.
Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.
Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti vychádza z právneho názoru (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena
a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Českej republiky zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na
odmietnutie sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci. Z obsahu exekučného spisu totiž
vyplýva, že sťažovateľ z rovnakých dôvodov, aké uviedol v námietkach proti exekúcii a aj
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, podal 17. augusta 2011 návrh na zastavenie
exekúcie, o ktorom exekučný súd dosiaľ nerozhodol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012