Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 81/2012
PDF · 357.17 KB
No categories available
III. ÚS 81/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. P., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska
kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 33/2011 z 20. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra
2011 doručená sťažnosť I. P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 To 65/2010 z 10. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 33/2011 z 20. septembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/144/2008 zo 6. septembra 2010
uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu
neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný
trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na dobu 5 rokov.
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
7 To 65/2010 z 10. marca 2011, ktorým toto odvolanie ako nedôvodné podľa ustanovenia
§ 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) zamietol.
Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd
v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože neboli zistené
dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu:
«Zavinenie k dopravnej nehode
V otázke priebehu skutkového deja - kolízie s poškodeným cyklistom, existuje viacero
alternatív vyplývajúcich zo znaleckého dokazovania.
Súd odmietol alternatívy prednesené znalcom, ktorého posudok zabezpečil
sťažovateľ, a to s poukazom na svoje svojvoľné, právne nepreskúmateľné závery, opreté len
o dohady, zjavne so selekciou hodnotenia dôkazov určitým smerom, čo je ústavne
neakceptovateľné.
Závery súdu o nepochopiteľnom manévre cyklistu, citujem „musel prejsť na ľavú
stranu ulice Ú. a pri jej ústí prudko stočiť bicykel o približne deväťdesiat stupňov tak, aby
sa dostal do osi prichádzajúceho vozidla B.“, sú z pohľadu sťažovateľa nepochopiteľné,
nemožno zistiť odkiaľ takéto závery súd zobral, sú nepravdivé, v znaleckom posudku nie sú
uvedené.
Dohady súdu typu, čo musel poškodený vidieť a čo nie, tiež sťažovateľ odmieta,
dopravné nehody takto vnímať nemožno a prístup súdu dokresľuje nie práve najšťastnejšia
veta uvedená v odôvodnení prvostupňového rozsudku, že to, že obžalovaný pri jazde porušil
takmer všetky predpisy o premávke na pozemných komunikáciách, ktoré porušiť mohol,
neznamená, že tieto predpisy porušoval aj poškodený.
Čo si o tomto možno z odborného pohľadu myslieť, nechce sťažovateľ komentovať, je
mu však nejasné, na základe akého procesne vykonaného dôkazu dospel súd k záveru, že
poškodený cyklista neporušil ani jedno pravidlo cestnej premávky, napr. nešiel po ľavej
strane ulice Ú.
Súd odmietol výpoveď svedka J. S. z dôvodov, ktoré sťažovateľ nevie posúdiť a
právne dôvody to nie sú.
Rovnako, aby súdu „sedela“ ním zvolená alternatíva, považuje súd výpovede
svedkov F. S. a M. S. v časti týkajúcej sa otázky, či videli poškodeného cyklistu na ulici s. v
kritickom čase, keďže sa vyjadrili, že ho nevideli, za nejednoznačné, vraj si ho len nemuseli
všimnúť.
Súd prijal za jednoznačnú len alternatívu znalca Ing. F. D., a to opäť s poukazom
na laické a nepreskúmateľné dôvody typu, že bicyklista nemal dôvod jazdiť po chodníku,
ponáhľali sa tam ľudia do práce, čo by ho viedlo k tomu aby z neho zišiel atď. a výpovede
svedkov, ktoré do tejto alternatívy nezapadali, jednoducho považoval za nevierohodné.
Súd dospel k záveru, že alternatíva vypracovaná v znaleckom posudku sťažovateľa,
spočívajúca v tom, že poškodený vychádzal z ulice Ú. je vylúčená, a to bez opory
vo vykonanom dokazovaní.
Súd sa aj v tomto prípade pohrával v zásade s vierohodnosťou dôkazov - dvoch
znaleckých posudkov z cestnej dopravy, a aj s výpoveďami svedkov, čo vyhodnotil opäť
svojvoľne.
Z pohľadu právneho, ak je súd postavený pred úlohu zhodnotiť vierohodnosť dvoch
skupín odlišných dôkazov, nemôže nevierohodnosť niektorého z dôkazov odôvodniť len
okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti inej skupiny dôkazov, čo súdna prax rešpektuje
pomerne dlhú dobu (napr. už R 6/1970).
Možno poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
3 ÚS 617/2000 zo dňa 4.10.2001, ktoré uvádza, že orgány činné v trestnom konaní
od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov, ktoré potvrdzujú
alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu
dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom. Tiež platí už vyššie uvedené, že vina musí
byť preukázaná bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností, čo sa vo vzťahu k tejto
právnej kvalifikácii nestalo.
Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných
dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré
nemožno rozptýliť vykonaním a skúmaním ďalších dostupných dôkazov, je nevyhnutné
rozhodnúť v prospech obvineného.
Prijať len jednu z alternatív dvoch alebo viacerých možných spôsobov priebehu
skutku možno iba vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne
a nepochybne preukázaný, kým iná alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní,
hoci bolo realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.
Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných
možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 10/2001 zverejnené v časopise Zo súdnej praxe 5/2002
na strane 113).
IV.
Stav vylučujúci spôsobilosť
Okresný súd v Nových Zámkoch s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Nitre v rozsudku
uviedol, že výpoveď sťažovateľa na hlavnom pojednávaní v otázke požitia alkoholických
nápojov je nevieryhodná, čo oprel o skutočnosť, že sťažovateľ až do hlavného pojednávania
ani v jednej zo svojich predchádzajúcich výpovedí neuvádzal, že po dopravnej nehode požil
alkoholické nápoje.
Takéto stanovisko súdu, bližšie nekonkretizované, je v otázke posúdenia
vierohodnosti výpovede sťažovateľa nepreskúmateľné, nie je postavené na logických
a právnych záveroch, nie je pravdivé (alkohol sťažovateľ spomínal už vo výpovedi zo dňa
5.5.2008 uskutočnenej v prípravnom konaní, nikoho to však bližšie nezaujímalo).
Sťažovateľ tvrdí, že nebolo preukázané, či inému spôsobil z nedbanlivosti smrť
v stave vylučujúcom spôsobilosť, vykonávať činnosť riadenia motorového vozidla, ktorý si
privodil vplyvom návykovej látky.
Stav vylučujúci spôsobilosť je potrebné v každom konkrétnom prípade zisťovať
a dokazovať (napr. R 54/1968).
Podľa poznatkov lekárskej vedy nie je žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný
vodič motorového vozidla, schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, ak dosiahne hladina
alkoholu v jeho krvi najmenej 1 promile.
U vodiča, u ktorého bolo zistené v dobe riadenia menšie množstvo alkoholu v krvi
než 1 promile, je vždy nevyhnutné dokázať, že jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola
skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 149 ods. 4 resp. § 289 Tr. zák.
(predtým § 201 Tr. zák.).
Súd sa vôbec nezaoberal týmito základnými právnymi východiskami a nebral
do úvahy skutočnosť, že v čase, keď sťažovateľ vozidlo riadil, nemal v krvi toľko alkoholu,
aby jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola skutočne znížená v rozsahu, aký
predpokladá ustanovenie § 149 ods. 4 resp. § 289 Tr. zák.
V tom čase mohla hladina alkoholu v jeho krvi podľa znaleckého posudku Ing. I. I.
mať spodnú hranicu 0,75 promile, čo nie je stav vylučujúci spôsobilosť riadiť motorové
vozidlá.
V každom prípade stav vylučujúci spôsobilosť v tomto konkrétnom prípade nikto
nepreukázal a súd pri svojom odôvodňovaní rozsudku uviedol len to, že výpoveď
sťažovateľa je nevieryhodná, čo je ústavne neakceptovateľné.
Otázka vierohodnosti výpovede pri procesnom postavení obžalovaného nie je
postavená správne pri hodnotení jeho výpovede, otázka musí byť postavená tak, či to tak
mohlo byť alebo je takáto možnosť jednoznačne a bez akýchkoľvek logicky odôvodnených
pochybností vyvrátená.
Vina musí byť preukázaná bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností, čo sa
vo vzťahu k tejto právnej kvalifikácii nestalo.
Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných
dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré
nemožno rozptýliť vykonaním a skúmaním ďalších dostupných dôkazov, je nevyhnutné
rozhodnúť v prospech obvineného.
Prijať len jednu z alternatív dvoch alebo viacerých možných spôsobov priebehu
skutku možno iba vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne
a nepochybne preukázaný, kým iná alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní,
hoci bolo realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.
Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných
možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 10/2001 zverejnené v časopise Zo súdnej praxe 5/2002
na strane 113).
Z konania súdu, ktorý na jednej strane požiadal po výpovedi sťažovateľa na hlavnom
pojednávaní znalca Ing. I. I. o doplnenie posudku a na strane druhej toto doplnenie
odmietol, pravdepodobne iba preto, že sa nehodilo do vopred zvolenej skutkovej verzie súdu
a takéto niečo súd ani nečakal, možno vyvodiť protiústavný postup, spočívajúci v selekcii
dôkazov súdom.
Možno poukázať opäť na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
3 ÚS 617/2000 zo dňa 4.10.2001, ktoré uvádza, že orgány činné v trestnom konaní
od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov, ktoré potvrdzujú
alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu
dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom.
Kritéria súdu na posúdenie vierohodnosti výpovede sťažovateľa sú veľmi svojské,
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, sú v rozpore so zákonom.
Pri súčasnej preferencii kontradiktórnosti procesu a realizácie práv obžalovaného
najmä v súdnom konaní, je odmietnutie výpovede obžalovaného v konaní pred súdom
s poukazom na to, že niečo nehovoril v konaní prípravnom a hovorí to až na hlavnom
pojednávaní pred súdom (hoci sa ho na to niečo v prípravnom konaní nikto nepýtal) zjavne
účelové a protiústavné (nejde tu totiž o situáciu, že obžalovaný to niečo hovorí inak v
konaní pred súdom a inak na hlavnom konaní, pričom rozpory nevie vysvetliť).
Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí dovolaním namietanými skutočnosťami
nezaoberal s odôvodnením, že sú skutkové okolnosti nesmie preskúmavať.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol
o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia
zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8
ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo
napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
Preskúmaním sťažnosti a príslušného spisového materiálu ústavný súd zistil tieto
relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:
Pôvodný rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T/144/2008 z 21. januára 2009 krajský
súd zrušil svojím uznesením sp. zn. 7 To/20/2009 z 20. mája 2009, v ktorom uviedol:
„Čo sa týka záverov súdu I. stupňa ohľadom požitia alkoholických nápojov obžalovaným,
odvolací súd sa s nimi plne stotožňuje a ako na správne na ne poukazuje. Aj odvolací súd
považoval obranu obžalovaného ohľadom požitia alkoholických nápojov po dopravnej
nehode za účelovú a nie je potrebné závery súdu I. stupňa v tejto otázke spochybňovať.
Odvolací súd však poukazuje na postup súdu I. stupňa v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10
Trestného poriadku, keď uvedený posudok predložený stranou v konaní nebral ako celok,
ale len poukázal na najpravdepodobnejšiu alternatívu vzniku dopravnej nehody. Nie je však
zrejmé ako sa súd I. stupňa vysporiadal so závermi Ing. V. H., a prečo nevyhodnotil všetky
alternatívy vzniku dopravnej nehody, uvádzané v posudku, ale len vyňal jednu z alternatív
znalcom označenú ako najpravdepodobnejšiu a označil ju za neprijateľnú a vylúčil možnosť
vzniku dopravnej nehody uvedeným spôsobom. S poukazom na rozpory a porušenie práva
obžalovaného na obhajobu bude úlohou súdu I. stupňa odstrániť rozpory a preveriť obranu
obžalovaného, aby tak bolo možné zákonne a správne rozhodnúť v merite veci a v prípade
uznania viny pri ukladaní trestu podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona.“
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 144/08 zo 6. septembra 2010 uznal sťažovateľa
vinným zo spáchania trestných činov usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona
a neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. V odôvodnení rozsudku okresný
súd uviedol:
„Z doznania obžalovaného a z výpovede svedka T. K. bolo preukázané, že vozidlo B.
v čase dopravnej nehody viedol obžalovaný I. P.
Do konania v prípravnom konaní bol pribratý znalec z odboru cestnej dopravy
Ing. F. D. a obžalovaný prostredníctvom obhajcu v konaní pred súdom predložil znalecký
posudok znalca z odboru cestnej dopravy Ing. V. H. Oba znalecké posudky sa zhodujú
v tom, že vozidlo B. narazilo pravou prednou stranou do pred ním idúceho bicykla
na ktorom išiel poškodený súbežne so smerom vozidla B. a do poškodeného narazilo
rýchlosťou 104 km/hod (± 3%) vo vzdialenosti 20 m od východzieho bodu merania - znalec
Ing. D., vo vzdialenosti 19,578 m - znalec Ing. H.
V prípravnom konaní boli znalcom Ing. D. v jeho znaleckom posudku rozoberané dve
alternatívy jazdy poškodeného. Jedna, že išiel po ulici S. po ceste, druhá že išiel po ulici S.
po chodníku a na križovatke, kde došlo k dopravnej nehode zišiel z chodníka pred
prichádzajúce motorové vozidlo. V znaleckom posudku Ing. V. H., vypracovanom na žiadosť
matky obžalovaného, je uvedená ďalšia alternatíva možného pohybu poškodeného a to že
prichádzal sprava z ulici Ú. ústiacej do križovatky, kde došlo k dopravnej nehode. Táto
ulica Ú. neústi kolmo do ulice S., ale je k nej situovaná šikmo.
Znalec Ing. H. sa v svojom znaleckom posudku sa priklonil k najpravdepodobnejšej
alternatíve, že poškodený vyšiel na ul. S. z ulice Ú. Tento svoj názor zdôvodňoval
výpoveďami vodiča protiidúceho autobusu svedka F. S. a cestujúcej v autobuse svedkyne M.
S., ktorí v prípravnom konaní i na súde vypovedali, že nevideli bicyklistu, videli iba
protiidúce auto (vozidlo B.) a následne letiaci bicykel. Znalec iné odôvodnenie tejto, z jeho
strany najpravdepodobnejšej alternatívy nemal. V podstate hodnotil dôkazy, čo však znalec
hodnotiť nemá.
Svedok F. S. na hlavnom pojednávaní naviac uviedol, že pred tým než videl letiaci
bicykel, videl veľa cyklistov idúcich po ceste. Svedkyňa M. S. vypovedala, že protiidúce
vozidlo išlo rýchlo. To znamená, že toto vozidlo musela určitú chvíľu pozorovať na to, aby
sa mohla takto vysloviť o jeho rýchlosti, čím protiidúce vozidlo upútalo jej pozornosť. Tiež
treba zdôrazniť, že poškodeného obaja svedkovia mohli pred nárazom vidieť, pretože určitý
čas sa musel pohybovať v ich zornom poli. Preto nemožno výpovede týchto svedkov
považovať ako jednoznačné a nespochybniteľné, ktoré by ako jediné boli dôkazom na to, že
poškodený pred dopravnou nehodou išiel po ul. Ú. Jednoducho si nemuseli všimnúť
a nevšimli si prichádzajúceho poškodeného, tak ako nevideli náraz vozidla B.
do poškodeného. Uvedení svedkovia nevedeli odhadnúť v akej vzdialenosti boli, keď videli
protiidúce motorové vozidlo a nevedeli sa vyjadriť ani k časovým súvislostiam.
Znalec Ing. D. považoval variant, že poškodený vyšiel z ulici Ú. za nepravdepodobný
a v podstate sa pridržiaval záveru znaleckého posudku podaného v prípravnom konaní,
ktorý na hlavnom pojednávaní potvrdil. Dospel k názoru, že bicyklista, aj keby zišiel
z chodníka, vzhľadom na povolenú rýchlosť jazdy v obci (60 km/hod.) a neskorú reakciu
vodiča vozidla B., nevytvoril obžalovanému z technického hľadiska náhlu ani neočakávanú
prekážku. Za najpravdepodobnejší variant považoval plynutú jazdu poškodeného po ulici -
ceste s.
Po doplnenom dokazovaní - doplnením oboch znaleckých posudkov k variantu, že
poškodený vychádzal na ul. S. z ul. Ú., vyšlo najavo, že v tomto prípade by musel poškodený
jazdiť v tejto ulici, ktorá je obojsmerná (vyplýva to z fotodokumentácie z miesta dopravnej
nehody) tesne pred zabočením do ul. S. v ľavej polovici tejto ulice. Musel by z tejto ľavej
polovice zatáčať, aby sa dostal do miesta nárazu tesne pre nárazom. K takejto jazde nemal
žiadny dôvod, naviac by riskoval, že do tejto ulice môže z ul. S. zabočiť kedykoľvek iný
účastník cestnej premávky. Aj v prípade jazdy v pravej polovici vozovky ul. Ú., aby sa dostal
poškodený do miesta nárazu, by musel pred odbočením urobiť nepochopiteľný manéver
a prejsť na ľavú stranu vozovky. Treba tiež dodať, že ul. Ú. ústí do ul. S. šikmo
a pri odbočovaní z tejto ulice doprava na ul. S. je tupý uhol a pri jazde pri pravom okraji
cesty ul. Ú. by sa poškodený vyhol nerovnostiam vozovky a zabočil by do ul. S. niekoľko
metrov za miestom, kde bol zrazený. V prípade spomínaného nepochopiteľného manévru t.j.
že by poškodený prešiel z pravej strany vozovky tesne pred odbočovaním doprava na ľavú
stranu vozovky, by musel vidieť prichádzajúce vozidlo B. a mal by možnosť zabrániť stretu.
Súd vzhľadom na horeuvedenú skutočnosti vylúčil alternatívu, že poškodený
vychádzal pred dopravnou nehodou z ul. Ú.
Súd za jednoznačnú alternatívu považoval alternatívu, že poškodený pred nárazom
išiel po ul. S. Poškodený bicyklista nemal dôvod jazdiť po chodníku, najmä keď sa ľudia tým
smerom ponáhľali do práce a okrem toho by vyvstávala otázka, čo by ho viedlo k tomu, aby
zišiel z chodníka na vozovku a nepokračoval v jazde po chodníku naďalej za križovatkou.
To, že obžalovaný pri predmetnej jazde porušil takmer všetky predpisy o premávke na
pozemných komunikáciách, ktoré porušiť mohol, neznamená, že tieto predpisy porušoval aj
poškodený. Z technického hľadiska sa nedá ani jeden variant zdôvodniť. To však
neznamená, že súd pri rozhodovaní musí bez ďalšieho dokazovania a úvah prihliadnuť iba
na alternatívu pre obžalovaného najpriaznivejšiu.
Z ďalších dôkazov je preukazované, že obžalovaný sa nevenoval dostatočne vedeniu
vozidla. Z výpovede svedka T. K., ktorý bol s obžalovaným vo vozidle B. ako spolujazdec
vyplýva, že ani jeden z nich t.j. ani obžalovaný, nevedeli vôbec do koho na ulici S. narazili.
Svedok sa vrátil na miesto nehody a telefonicky oznamoval obžalovanému, že zrazili
bicyklistu. Z tohto hľadiska výpoveď obžalovaného, že sledoval cestu pred sebou a
bicyklista sa objavil zrazu, (nevedel odkiaľ) je nevieryhodná. Ak by cestu sledoval musel by
vidieť bicyklistu či už idúceho pred ním, alebo schádzajúceho z chodníka alebo
vychádzajúceho z ulici Ú.
Na základe horerozvedených dôkazov a úvah nemal súd preukázané spoluzavinenie
na dopravnej nehody zo strany poškodeného.
Obžalovaný z miesta nehody ušiel s vozidlom B., ktoré v čase nehody viedol.
V prípravnom konaní, po tom, čo bolo zistené, že bol účastníkom predmetnej dopravnej
nehody, bol podrobený dychovej skúške s pozitívnym výsledkom. Za účelom zistenia, či
v čase dopravnej nehody obžalovaný bol alebo nebol, pod vplyvom alkoholu, bol pribratý
do konania znalec z odboru toxikológie Ing. I. I. PhD, ktorý na základe dostupných údajov
(výsledkov opakovaných dychových skúšok) a výpovedí obžalovaného a svedka T. K.
v prípravnom konaní zistil, že obžalovaný v čase dopravnej nehody mal v krvi 2,17 až 2,62
promile alkoholu. Podľa jeho vyjadrenia v znaleckom posudku sa jedná o ťažký stupeň
opilosti a na tejto úrovni sa objavuje dezorientácia o mieste a situácii, poruchy rovnováhy
a delenia v priestore.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní tvrdil, že po požití alkoholu v noci pred
dopravnou nehodou mal zdravotné potiaže (zvracal) a po nehode požil alkoholické nápoje
a jedol. Napriek nevieryhodnosti tejto výpovede - keď znalec mal k dispozícii tri jeho
predchádzajúce výpovede, v ktorých nič takého neuviedol, doplnil na žiadosť súdu znalecký
posudok s prihliadnutím na tvrdenia obžalovaného na hlavnom pojednávaní. Vychádzajúc
z údajov prednesených obžalovaným na hlavnom pojednávaní znalec zistil, že v čase
dopravnej nehody by mal obžalovaný v krvi 0,75 až 1,25 promile alkoholu.
Súd nemal preukázanú ani v tejto časti vieryhodnosť výpovedi obžalovaného
prednesenú na hlavnom pojednávaní vzhľadom na už spomínanú skutočnosť, že do
hlavného pojednávania ani v jednej z troch výpovedí neuvádzal skutočnosti, o požití
alkoholu po dopravnej nehode.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obžalovaný sa dopustil
skutkov, ktoré mu kládla za vinu obžaloba t.j. skutkov uvedených vo výroku rozsudku.
Pretože mal súd preukázané, že obžalovaný ako vodič dopravného prostriedku spôsobil
v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť, ktorý si privodil vplyvom
návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť, uznal ho vinným z prečinu usmrtenia podľa
§ 149 odsek 4 Trestného zákona.
Pretože obžalovaný ako vodič, po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytol
a ani sa nepokúsil osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví potrebnú pomoc, naplnil
zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného
zákona. Súd ho uznal z tohto prečinu vinným. Nič na tejto situácii nemení to, že po náraze
poškodený utrpel také zranenia, na následky ktorých na mieste nehody zomrel. Obžalovaný
sa ani nepresvedčil, v akom stave poškodený je, či mu nemožno pomôcť.“
Odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ založil na argumentácii
v podstate totožnej s odôvodnením sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011 odvolanie sťažovateľa
v zmysle § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že po zrušení pôvodného rozsudku
prvostupňový súd dokazovanie doplnil v potrebnom rozsahu korešpondujúcom potrebe
náležitého zistenia skutkového stavu. Aj odôvodnenie prvostupňového rozsudku
kvalifikoval krajský súd ako zodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 168 ods. 1
Trestného poriadku, a preto naň v podrobnostiach poukázal.
Krajský súd dôvodil, že v prvostupňovom konaní konajúci súd vychádzajúc z oboch
znaleckých posudkov posúdením jednotlivých alternatív možného vzniku dopravnej
nehody dospel k čiastkovému záveru, že poškodený sa pred nárazom plynulo pohyboval
po ulici S., a teda si osvojil variant vzniku dopravnej nehody formulovaný v znaleckom
posudku znalca pribratého do trestného konania podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku
orgánom činným v trestnom konaní, ktorý v štádiu súdneho konania znalecký posudok
doplnil. Krajský súd na tomto mieste zdôraznil, že sa s predmetným záverom stotožňuje.
V ďalšom bode krajský súd poukázal na výpoveď preukazujúcu, že sa sťažovateľ
nevenoval dostatočne vedeniu vozidla, a to na výpoveď svedka, spolujazdca sťažovateľa,
ktorý potvrdil, že po zrážke nevedeli, do koho na ulici S. narazili, preto sa on na miesto
nehody vrátil a telefonicky oznámil sťažovateľovi, že vozidlom zrazili cyklistu.
Krajský súd sa vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa smerujúcej k vyvráteniu záveru
súdu o riadení vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť opätovne stotožnil so stanoviskom
okresného súdu, ktorý výpoveď sťažovateľa v tomto smere považoval za účelovú
a nevierohodnú, keďže v predchádzajúcich výpovediach, ktoré mal pribratý znalec
k dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku, sťažovateľ neuvádzal, že požil
alkoholické nápoje aj po nehode (keď z miesta činu odišiel), ale práve pred nehodou.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Krajský súd ako súd odvolací konštatoval, že po zrušení predchádzajúceho rozsudku
bolo okresným súdom dokazovanie doplnené v potrebnom rozsahu v súlade so zásadou
náležitého zistenia skutkového stavu zakotvenou v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného
poriadku a prijaté rozhodnutie aj dostatočne odôvodnené, preto sa krajský súd naň
v podrobnostiach odvolal. Napriek takto zvolenému postupu neopomenul krajský súd
ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd
vrátane odvolacieho súdu. Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia
doplnil podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiská
odvolania sťažovateľa.
Krajský súd kvalifikoval postup okresného súdu, ktorý formuloval podrobné
a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých
znaleckých posudkov a výpovedí svedkov, ako zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia
dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) poukazujúc na skutočnosť, že prvostupňový súd
zohľadnil oba znalecké posudky (znalecký posudok obstaraný orgánom činným v trestnom
konaní a jeho doplnenie, ako aj znalecký posudok obstaraný obhajobou spolu s jeho
doplnením) a osvojil si ten variant dopravnej nehody, ktorý považoval za dostatočne
preukázaný.
Krajský súd podporil aj záver prvostupňového súdu, ktorým tento vyvrátil obhajobu
sťažovateľa (že sa dostatočne venoval vedeniu vozidla) poukazom na výpoveď relevantného
svedka a jej logickým vyhodnotením v kontexte súvisiacich okolností.
Vo vzťahu k argumentom sťažovateľa týkajúcim sa otázky preukázania znaku
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu usmrtenia (riadenia vozidla v stave
vylučujúcom spôsobilosť) opakovane podporil krajský súd záver prvostupňového súdu,
ktorý v tomto smere neakceptoval obranu sťažovateľa poukazujúc na okolnosti
signalizujúce účelovosť a nevierohodnosť výpovede predostretej sťažovateľom v štádiu
súdneho konania. Na tomto mieste považuje ústavný súd vo vzťahu k argumentácii
sťažovateľa za potrebné uviesť, že ani určitá nepresnosť, ktorá sa v danej otázke
v rozhodnutiach konajúcich súdov vyskytla, nie je dôvodom na zásah zo strany ústavného
súdu, pretože v okolnostiach danej veci táto nevykazuje takú intenzitu, ktorá by v postupe
súdu týkajúceho sa hodnotenia dôkazu (hodnotenie výpovede z hľadiska jej pravdivosti
a vierohodnosti) signalizovala zjavné vybočenie z limitov ústavnosti [súdy chybne uviedli,
že v prípravnom konaní mal znalec v čase vypracovania znaleckého posudku k dispozícii
3 výpovede sťažovateľa o požití alkoholu pred dopravnou nehodou, pričom v skutočnosti
išlo o dve také výpovede, pretože po vypracovaní znaleckého posudku sťažovateľ
v prípravnom konaní ešte poskytol výpoveď, v ktorej neurčito uvádzal, že
„pravdepodobne“ požil alkohol aj po nehode v množstve, ktoré nevedel kvantifikovať].
Krajský súd teda na relevantné odvolacie námietky sťažovateľa reagoval
a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku (aj
prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných
logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako
súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie
je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných
a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité
a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu
odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.
Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania
a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení
základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1
listiny a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rozsudok krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd
preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom označených článkov ústavy,
listiny a dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,
resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 33/2011 z 20. septembra 2011
Z obsahu sťažnosti a z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody
v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku a v dovolaní
formuloval argumentáciu totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa
ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku
(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne
skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2
písm. b) Trestného poriadku a podania dovolania na príslušnom prvostupňovom súde
a v zákonnej lehote podľa ustanovení § 370 Trestného poriadku.
Najvyšší súd vysvetlil podstatu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom a na
tomto mieste uviedol, že v kontexte dotknutého ustanovenia treba právo na obhajobu chápať
ako „vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho
obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na
uplatnenie každého obhajovacieho práva“. Najvyšší súd poukázal na to, že dovolací dôvod
v zmysle označeného ustanovenia bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení
Trestného poriadku o povinnej obhajobe a pri vykonávaní procesných úkonov bez
prítomnosti obhajcu. V tejto súvislosti dodal, že v prípade zistenia porušenia práva na
obhajobu je povinnosťou dovolacieho súdu preskúmať zároveň skutočnosť, či došlo k jeho
porušeniu zásadným spôsobom, teda či toto porušenie malo za následok odlišné
rozhodnutie v otázke viny. Najvyšší súd v nadväznosti na to argumentoval, že z obsahu
spisového materiálu týkajúceho sa veci sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ v priebehu
celého trestného konania mal možnosť vyjadriť ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za
vinu, navrhoval dôkazy, ktorými sa súd zaoberal, a teda plne realizoval procesné práva
spojené s obhajobou, ktoré mu priznáva Trestný poriadok. Najvyšší súd zdôraznil, že za
porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov v rámci
plnenia povinností vyplývajúcich z ustanovení § 2 ods. 10 a ods. 11 Trestného poriadku
a ani ich vlastné hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
V tejto súvislosti najvyšší súd dôvodil, že konajúci súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov,
ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu ako predpokladu spravodlivého
rozhodnutia, a preto nesúhlasný postoj obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania
a s hodnotením jeho výsledkov ešte nemôže zakladať dovolací dôvod. Nad rámec najvyšší
súd dodal, že „V tomto smere nie je možné súhlasiť s tým, že prvostupňový súd ignoroval
výpoveď svedka J. S. Tento svedok vo svojej výpovedi len nepriamo naznačoval, že
poškodený by mohol odbočiť na ulicu S. z ulice Ú. Oba súdy sa tomuto možnému variantu
vzniku dopravnej nehody však podrobne venovali. Mali k dispozícii znalecké posudky
vrátane znaleckého posudku predloženého obvineným, znalec Ing. F. D. doplnil znalecký
posudok s ohľadom na tieto skutočnosti, a preto výsluch svedka J. S., ktorý naviac nevidel,
či skutočne poškodený na ulicu Ú. odbočil a nevidel ani samotnú dopravnú nehodu
konajúce súdy správne odmietli ako nadbytočný.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že prvostupňový súd sa riadne
vysporiadal aj s návrhom obhajoby na doplnenie dokazovania (č.l. 344), keď požiadal
o doplnenie znaleckého posudku č. 019/08 Ing. I. I., PhD. a jeho dodatku o situáciu, o ktorej
vypovedal obvinený na hlavnom pojednávaní, t.j. o požití alkoholických nápojov
po dopravnej nehode a vplyv jeho žalúdočných ťažkostí. Tiež doplnil dokazovanie po
vrátení veci odvolacím súdom (uznesenie Krajského súdu v Nitre z 20. mája 2009, sp. zn.
7To/20/2009), a to doplnením znaleckého posudku č. 28/08 Ing. F. D. a znaleckého posudku
č. 17/08 Ing. V. H. Okresný súd sa zaoberal i návrhom na doplnenie dokazovania pribratím
ústavu súdneho inžinierstva na objasnenie alternatívy pohybu cyklistu, ktorý zamietol (č.l.
513). Správne postupoval i v tomto prípade, pretože ak obvinený v rámci práva na
obhajobu navrhoval dôkazy, povinnosťou súdu bolo zaoberať sa každým takýmto návrhom
a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť (čo však neznamená, že súd
musí návrhu na doplnenie dokazovania vyhovieť).“.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa subsumovanej pod dovolací dôvod
obsiahnutý v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie sa opiera
o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd uviedol, že tvrdenie
o existencii tejto procesnej vady sťažovateľ ničím nepodložil a nepotvrdzuje ju ani obsah
spisového materiálu. Najvyšší súd poukázal na to, že konajúci súd regulárne prihliadol len
na skutočnosti prejednané na hlavnom pojednávaní a opieral sa len o dôkazy na ňom
vykonané. Najvyšší súd konštatoval, že argumentácia sťažovateľa svojím obsahom
v podstate poukazujúca len na nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi nemôže zakladať
žiaden zo zákonom formulovaných dovolacích dôvodov.
Najvyšší súd napokon dôvodil, že pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnené námietky,
ktorými sa snažil preukázať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, tieto pod predmetné ustanovenie nemožno zahrnúť, pretože
v tomto prípade môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd vysvetlil, že v rámci takto vymedzeného
dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať vady právne, no nie je možné namietať vady
skutkové, a teda že skutkový stav zistený súdmi oboch stupňov bol ustálený nesprávne
a neúplne. Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu sťažovateľom formulované dovolacie
námietky sa vôbec netýkali právneho posúdenia zistených skutkov a ani nesprávneho
použitia iného hmotno-právneho ustanovenia, ale, práve naopak, predostierali len
spochybnenie skutkových záverov konajúcich súdov. Vo vzťahu k otázke právneho
posúdenia zistených skutkov najvyšší súd skonštatoval správnosť súdom ustálenej právnej
kvalifikácie. Najvyšší súd vyvrátil aj tvrdenie sťažovateľa o porušení princípu prezumpcie
neviny poukazujúc na to, že konajúci súd preveril všetky alternatívy vzniku dopravnej
nehody, vyhodnotil vykonané dokazovanie a zároveň preveril obhajobu sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích
dôvodov v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto
relevantným čiastkovým záverom:
V prvom bode odôvodnenia najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétny,
sťažovateľom vymedzený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, a teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd potvrdil
rešpektovanie procesných práv sťažovateľa súvisiacich s jeho právom na obhajobu
v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého ustanovenia súčasne
vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa námietok
o nesprávnosti rozsahu vykonaného dokazovania a procesu jeho vyhodnotenia pod citovaný
dovolací dôvod.
Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho
dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku poukazujúc
na zákonnosť postupu dokazovania predmetného trestného konania a nemožnosť aplikácie
citovaného ustanovenia vo vzťahu k označeným argumentačným námietkam sťažovateľa
(o nesprávnosti hodnotenia dôkazov konajúcimi súdmi).
Napokon najvyšší súd poskytol výklad ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku a poukázal na irelevantnosť argumentácie sťažovateľa obsahujúcej tvrdenia
o skutkových vadách posudzovaného konania, ktoré v rámci označeného dovolacieho
dôvodu namietať nemožno. V tomto kontexte najvyšší súd zároveň potvrdil správnosť
súdom určenej právnej kvalifikácie.
Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval
nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné
odmietol.
V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu
týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i)
Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných
námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty
sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nesprávnosti procesu dokazovania. Na základe
náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných
ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.
Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,
podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy
a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia
za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti
namietaného porušenia označených článkov ústavy, listiny a dohovoru predmetným
uznesením najvyššieho súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2012