Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 81/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. P., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska

kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

, a Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 10. marca 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2011 doručená sťažnosť I. P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa (ďalej len „“),

čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2010

uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a trestného činu

neposkytnutia pomoci podľa a bol mu uložený nepodmienečný

trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu na dobu 5 rokov.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 10. marca 2011, ktorým toto odvolanie ako nedôvodné podľa ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

v zmysle ustanovenia odmietol, pretože neboli zistené

dôvody dovolania podľa ustanovení .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených ,

čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu:

«Zavinenie k dopravnej nehode

V otázke priebehu skutkového deja - kolízie s poškodeným cyklistom, existuje viacero

alternatív vyplývajúcich zo znaleckého dokazovania.

Súd odmietol alternatívy prednesené znalcom, ktorého posudok zabezpečil

sťažovateľ, a to s poukazom na svoje svojvoľné, právne nepreskúmateľné závery, opreté len

o dohady, zjavne so selekciou hodnotenia dôkazov určitým smerom, čo je ústavne

neakceptovateľné.

Závery súdu o nepochopiteľnom manévre cyklistu, citujem „musel prejsť na ľavú

stranu ulice Ú. a pri jej ústí prudko stočiť bicykel o približne deväťdesiat stupňov tak, aby

sa dostal do osi prichádzajúceho vozidla B.“, sú z pohľadu sťažovateľa nepochopiteľné,

nemožno zistiť odkiaľ takéto závery súd zobral, sú nepravdivé, v znaleckom posudku nie sú

uvedené.

Dohady súdu typu, čo musel poškodený vidieť a čo nie, tiež sťažovateľ odmieta,

dopravné nehody takto vnímať nemožno a prístup súdu dokresľuje nie práve najšťastnejšia

veta uvedená v odôvodnení prvostupňového rozsudku, že to, že obžalovaný pri jazde porušil

takmer všetky predpisy o premávke na pozemných komunikáciách, ktoré porušiť mohol,

neznamená, že tieto predpisy porušoval aj poškodený.

Čo si o tomto možno z odborného pohľadu myslieť, nechce sťažovateľ komentovať, je

mu však nejasné, na základe akého procesne vykonaného dôkazu dospel súd k záveru, že

poškodený cyklista neporušil ani jedno pravidlo cestnej premávky, napr. nešiel po ľavej

strane ulice Ú.

Súd odmietol výpoveď svedka J. S. z dôvodov, ktoré sťažovateľ nevie posúdiť a

právne dôvody to nie sú.

Rovnako, aby súdu „sedela“ ním zvolená alternatíva, považuje súd výpovede

svedkov F. S. a M. S. v časti týkajúcej sa otázky, či videli poškodeného cyklistu na ulici s. v

kritickom čase, keďže sa vyjadrili, že ho nevideli, za nejednoznačné, vraj si ho len nemuseli

všimnúť.

Súd prijal za jednoznačnú len alternatívu znalca Ing. F. D., a to opäť s poukazom

na laické a nepreskúmateľné dôvody typu, že bicyklista nemal dôvod jazdiť po chodníku,

ponáhľali sa tam ľudia do práce, čo by ho viedlo k tomu aby z neho zišiel atď. a výpovede

svedkov, ktoré do tejto alternatívy nezapadali, jednoducho považoval za nevierohodné.

Súd dospel k záveru, že alternatíva vypracovaná v znaleckom posudku sťažovateľa,

spočívajúca v tom, že poškodený vychádzal z ulice Ú. je vylúčená, a to bez opory

vo vykonanom dokazovaní.

Súd sa aj v tomto prípade pohrával v zásade s vierohodnosťou dôkazov - dvoch

znaleckých posudkov z cestnej dopravy, a aj s výpoveďami svedkov, čo vyhodnotil opäť

svojvoľne.

Z pohľadu právneho, ak je súd postavený pred úlohu zhodnotiť vierohodnosť dvoch

skupín odlišných dôkazov, nemôže nevierohodnosť niektorého z dôkazov odôvodniť len

okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti inej skupiny dôkazov, čo súdna prax rešpektuje

pomerne dlhú dobu (napr. už R 6/1970).

Možno poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 4.10.2001, ktoré uvádza, že orgány činné v trestnom konaní

od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov, ktoré potvrdzujú

alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu

dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom. Tiež platí už vyššie uvedené, že vina musí

byť preukázaná bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností, čo sa vo vzťahu k tejto

právnej kvalifikácii nestalo.

Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných

dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré

nemožno rozptýliť vykonaním a skúmaním ďalších dostupných dôkazov, je nevyhnutné

rozhodnúť v prospech obvineného.

Prijať len jednu z alternatív dvoch alebo viacerých možných spôsobov priebehu

skutku možno iba vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne

a nepochybne preukázaný, kým iná alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní,

hoci bolo realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.

Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných

možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zverejnené v časopise Zo súdnej praxe 5/2002

na strane 113).

IV.

Stav vylučujúci spôsobilosť

Okresný súd v Nových Zámkoch s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Nitre v rozsudku

uviedol, že výpoveď sťažovateľa na hlavnom pojednávaní v otázke požitia alkoholických

nápojov je nevieryhodná, čo oprel o skutočnosť, že sťažovateľ až do hlavného pojednávania

ani v jednej zo svojich predchádzajúcich výpovedí neuvádzal, že po dopravnej nehode požil

alkoholické nápoje.

Takéto stanovisko súdu, bližšie nekonkretizované, je v otázke posúdenia

vierohodnosti výpovede sťažovateľa nepreskúmateľné, nie je postavené na logických

a právnych záveroch, nie je pravdivé (alkohol sťažovateľ spomínal už vo výpovedi zo dňa

5.5.2008 uskutočnenej v prípravnom konaní, nikoho to však bližšie nezaujímalo).

Sťažovateľ tvrdí, že nebolo preukázané, či inému spôsobil z nedbanlivosti smrť

v stave vylučujúcom spôsobilosť, vykonávať činnosť riadenia motorového vozidla, ktorý si

privodil vplyvom návykovej látky.

Stav vylučujúci spôsobilosť je potrebné v každom konkrétnom prípade zisťovať

a dokazovať (napr. R 54/1968).

Podľa poznatkov lekárskej vedy nie je žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný

vodič motorového vozidla, schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, ak dosiahne hladina

alkoholu v jeho krvi najmenej 1 promile.

U vodiča, u ktorého bolo zistené v dobe riadenia menšie množstvo alkoholu v krvi

než 1 promile, je vždy nevyhnutné dokázať, že jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola

skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 149 ods. 4 resp. § 289 Tr. zák.

(predtým § 201 Tr. zák.).

Súd sa vôbec nezaoberal týmito základnými právnymi východiskami a nebral

do úvahy skutočnosť, že v čase, keď sťažovateľ vozidlo riadil, nemal v krvi toľko alkoholu,

aby jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola skutočne znížená v rozsahu, aký

predpokladá ustanovenie § 149 ods. 4 resp. § 289 Tr. zák.

V tom čase mohla hladina alkoholu v jeho krvi podľa znaleckého posudku Ing. I. I.

mať spodnú hranicu 0,75 promile, čo nie je stav vylučujúci spôsobilosť riadiť motorové

vozidlá.

V každom prípade stav vylučujúci spôsobilosť v tomto konkrétnom prípade nikto

nepreukázal a súd pri svojom odôvodňovaní rozsudku uviedol len to, že výpoveď

sťažovateľa je nevieryhodná, čo je ústavne neakceptovateľné.

Otázka vierohodnosti výpovede pri procesnom postavení obžalovaného nie je

postavená správne pri hodnotení jeho výpovede, otázka musí byť postavená tak, či to tak

mohlo byť alebo je takáto možnosť jednoznačne a bez akýchkoľvek logicky odôvodnených

pochybností vyvrátená.

Vina musí byť preukázaná bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností, čo sa

vo vzťahu k tejto právnej kvalifikácii nestalo.

Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných

dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré

nemožno rozptýliť vykonaním a skúmaním ďalších dostupných dôkazov, je nevyhnutné

rozhodnúť v prospech obvineného.

Prijať len jednu z alternatív dvoch alebo viacerých možných spôsobov priebehu

skutku možno iba vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne

a nepochybne preukázaný, kým iná alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní,

hoci bolo realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.

Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných

možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zverejnené v časopise Zo súdnej praxe 5/2002

na strane 113).

Z konania súdu, ktorý na jednej strane požiadal po výpovedi sťažovateľa na hlavnom

pojednávaní znalca Ing. I. I. o doplnenie posudku a na strane druhej toto doplnenie

odmietol, pravdepodobne iba preto, že sa nehodilo do vopred zvolenej skutkovej verzie súdu

a takéto niečo súd ani nečakal, možno vyvodiť protiústavný postup, spočívajúci v selekcii

dôkazov súdom.

Možno poukázať opäť na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 4.10.2001, ktoré uvádza, že orgány činné v trestnom konaní

od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov, ktoré potvrdzujú

alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu

dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom.

Kritéria súdu na posúdenie vierohodnosti výpovede sťažovateľa sú veľmi svojské,

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, sú v rozpore so zákonom.

Pri súčasnej preferencii kontradiktórnosti procesu a realizácie práv obžalovaného

najmä v súdnom konaní, je odmietnutie výpovede obžalovaného v konaní pred súdom

s poukazom na to, že niečo nehovoril v konaní prípravnom a hovorí to až na hlavnom

pojednávaní pred súdom (hoci sa ho na to niečo v prípravnom konaní nikto nepýtal) zjavne

účelové a protiústavné (nejde tu totiž o situáciu, že obžalovaný to niečo hovorí inak v

konaní pred súdom a inak na hlavnom konaní, pričom rozpory nevie vysvetliť).

Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí dovolaním namietanými skutočnosťami

nezaoberal s odôvodnením, že sú skutkové okolnosti nesmie preskúmavať.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , a listiny a jeho práva zaručeného

dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia

zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

, a listiny, ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 10. marca 2011

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo

napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti a príslušného spisového materiálu ústavný súd zistil tieto

relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Pôvodný rozsudok okresného súdu sp. zn. z 21. januára 2009 krajský

súd zrušil svojím uznesením sp. zn. z 20. mája 2009, v ktorom uviedol:

„Čo sa týka záverov súdu I. stupňa ohľadom požitia alkoholických nápojov obžalovaným,

odvolací súd sa s nimi plne stotožňuje a ako na správne na ne poukazuje. Aj odvolací súd

považoval obranu obžalovaného ohľadom požitia alkoholických nápojov po dopravnej

nehode za účelovú a nie je potrebné závery súdu I. stupňa v tejto otázke spochybňovať.

Odvolací súd však poukazuje na postup súdu I. stupňa v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10

, keď uvedený posudok predložený stranou v konaní nebral ako celok,

ale len poukázal na najpravdepodobnejšiu alternatívu vzniku dopravnej nehody. Nie je však

zrejmé ako sa súd I. stupňa vysporiadal so závermi Ing. V. H., a prečo nevyhodnotil všetky

alternatívy vzniku dopravnej nehody, uvádzané v posudku, ale len vyňal jednu z alternatív

znalcom označenú ako najpravdepodobnejšiu a označil ju za neprijateľnú a vylúčil možnosť

vzniku dopravnej nehody uvedeným spôsobom. S poukazom na rozpory a porušenie práva

obžalovaného na obhajobu bude úlohou súdu I. stupňa odstrániť rozpory a preveriť obranu

obžalovaného, aby tak bolo možné zákonne a správne rozhodnúť v merite veci a v prípade

uznania viny pri ukladaní trestu podľa .“

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 6. septembra 2010 uznal sťažovateľa

vinným zo spáchania trestných činov usmrtenia podľa

a neposkytnutia pomoci podľa . V odôvodnení rozsudku okresný

súd uviedol:

„Z doznania obžalovaného a z výpovede svedka T. K. bolo preukázané, že vozidlo B.

v čase dopravnej nehody viedol obžalovaný I. P.

Do konania v prípravnom konaní bol pribratý znalec z odboru cestnej dopravy

Ing. F. D. a obžalovaný prostredníctvom obhajcu v konaní pred súdom predložil znalecký

posudok znalca z odboru cestnej dopravy Ing. V. H. Oba znalecké posudky sa zhodujú

v tom, že vozidlo B. narazilo pravou prednou stranou do pred ním idúceho bicykla

na ktorom išiel poškodený súbežne so smerom vozidla B. a do poškodeného narazilo

rýchlosťou 104 km/hod (± 3%) vo vzdialenosti 20 m od východzieho bodu merania - znalec

Ing. D., vo vzdialenosti 19,578 m - znalec Ing. H.

V prípravnom konaní boli znalcom Ing. D. v jeho znaleckom posudku rozoberané dve

alternatívy jazdy poškodeného. Jedna, že išiel po ulici S. po ceste, druhá že išiel po ulici S.

po chodníku a na križovatke, kde došlo k dopravnej nehode zišiel z chodníka pred

prichádzajúce motorové vozidlo. V znaleckom posudku Ing. V. H., vypracovanom na žiadosť

matky obžalovaného, je uvedená ďalšia alternatíva možného pohybu poškodeného a to že

prichádzal sprava z ulici Ú. ústiacej do križovatky, kde došlo k dopravnej nehode. Táto

ulica Ú. neústi kolmo do ulice S., ale je k nej situovaná šikmo.

Znalec Ing. H. sa v svojom znaleckom posudku sa priklonil k najpravdepodobnejšej

alternatíve, že poškodený vyšiel na ul. S. z ulice Ú. Tento svoj názor zdôvodňoval

výpoveďami vodiča protiidúceho autobusu svedka F. S. a cestujúcej v autobuse svedkyne M.

S., ktorí v prípravnom konaní i na súde vypovedali, že nevideli bicyklistu, videli iba

protiidúce auto (vozidlo B.) a následne letiaci bicykel. Znalec iné odôvodnenie tejto, z jeho

strany najpravdepodobnejšej alternatívy nemal. V podstate hodnotil dôkazy, čo však znalec

hodnotiť nemá.

Svedok F. S. na hlavnom pojednávaní naviac uviedol, že pred tým než videl letiaci

bicykel, videl veľa cyklistov idúcich po ceste. Svedkyňa M. S. vypovedala, že protiidúce

vozidlo išlo rýchlo. To znamená, že toto vozidlo musela určitú chvíľu pozorovať na to, aby

sa mohla takto vysloviť o jeho rýchlosti, čím protiidúce vozidlo upútalo jej pozornosť. Tiež

treba zdôrazniť, že poškodeného obaja svedkovia mohli pred nárazom vidieť, pretože určitý

čas sa musel pohybovať v ich zornom poli. Preto nemožno výpovede týchto svedkov

považovať ako jednoznačné a nespochybniteľné, ktoré by ako jediné boli dôkazom na to, že

poškodený pred dopravnou nehodou išiel po ul. Ú. Jednoducho si nemuseli všimnúť

a nevšimli si prichádzajúceho poškodeného, tak ako nevideli náraz vozidla B.

do poškodeného. Uvedení svedkovia nevedeli odhadnúť v akej vzdialenosti boli, keď videli

protiidúce motorové vozidlo a nevedeli sa vyjadriť ani k časovým súvislostiam.

Znalec Ing. D. považoval variant, že poškodený vyšiel z ulici Ú. za nepravdepodobný

a v podstate sa pridržiaval záveru znaleckého posudku podaného v prípravnom konaní,

ktorý na hlavnom pojednávaní potvrdil. Dospel k názoru, že bicyklista, aj keby zišiel

z chodníka, vzhľadom na povolenú rýchlosť jazdy v obci (60 km/hod.) a neskorú reakciu

vodiča vozidla B., nevytvoril obžalovanému z technického hľadiska náhlu ani neočakávanú

prekážku. Za najpravdepodobnejší variant považoval plynutú jazdu poškodeného po ulici -

ceste s.

Po doplnenom dokazovaní - doplnením oboch znaleckých posudkov k variantu, že

poškodený vychádzal na ul. S. z ul. Ú., vyšlo najavo, že v tomto prípade by musel poškodený

jazdiť v tejto ulici, ktorá je obojsmerná (vyplýva to z fotodokumentácie z miesta dopravnej

nehody) tesne pred zabočením do ul. S. v ľavej polovici tejto ulice. Musel by z tejto ľavej

polovice zatáčať, aby sa dostal do miesta nárazu tesne pre nárazom. K takejto jazde nemal

žiadny dôvod, naviac by riskoval, že do tejto ulice môže z ul. S. zabočiť kedykoľvek iný

účastník cestnej premávky. Aj v prípade jazdy v pravej polovici vozovky ul. Ú., aby sa dostal

poškodený do miesta nárazu, by musel pred odbočením urobiť nepochopiteľný manéver

a prejsť na ľavú stranu vozovky. Treba tiež dodať, že ul. Ú. ústí do ul. S. šikmo

a pri odbočovaní z tejto ulice doprava na ul. S. je tupý uhol a pri jazde pri pravom okraji

cesty ul. Ú. by sa poškodený vyhol nerovnostiam vozovky a zabočil by do ul. S. niekoľko

metrov za miestom, kde bol zrazený. V prípade spomínaného nepochopiteľného manévru t.j.

že by poškodený prešiel z pravej strany vozovky tesne pred odbočovaním doprava na ľavú

stranu vozovky, by musel vidieť prichádzajúce vozidlo B. a mal by možnosť zabrániť stretu.

Súd vzhľadom na horeuvedenú skutočnosti vylúčil alternatívu, že poškodený

vychádzal pred dopravnou nehodou z ul. Ú.

Súd za jednoznačnú alternatívu považoval alternatívu, že poškodený pred nárazom

išiel po ul. S. Poškodený bicyklista nemal dôvod jazdiť po chodníku, najmä keď sa ľudia tým

smerom ponáhľali do práce a okrem toho by vyvstávala otázka, čo by ho viedlo k tomu, aby

zišiel z chodníka na vozovku a nepokračoval v jazde po chodníku naďalej za križovatkou.

To, že obžalovaný pri predmetnej jazde porušil takmer všetky predpisy o premávke na

pozemných komunikáciách, ktoré porušiť mohol, neznamená, že tieto predpisy porušoval aj

poškodený. Z technického hľadiska sa nedá ani jeden variant zdôvodniť. To však

neznamená, že súd pri rozhodovaní musí bez ďalšieho dokazovania a úvah prihliadnuť iba

na alternatívu pre obžalovaného najpriaznivejšiu.

Z ďalších dôkazov je preukazované, že obžalovaný sa nevenoval dostatočne vedeniu

vozidla. Z výpovede svedka T. K., ktorý bol s obžalovaným vo vozidle B. ako spolujazdec

vyplýva, že ani jeden z nich t.j. ani obžalovaný, nevedeli vôbec do koho na ulici S. narazili.

Svedok sa vrátil na miesto nehody a telefonicky oznamoval obžalovanému, že zrazili

bicyklistu. Z tohto hľadiska výpoveď obžalovaného, že sledoval cestu pred sebou a

bicyklista sa objavil zrazu, (nevedel odkiaľ) je nevieryhodná. Ak by cestu sledoval musel by

vidieť bicyklistu či už idúceho pred ním, alebo schádzajúceho z chodníka alebo

vychádzajúceho z ulici Ú.

Na základe horerozvedených dôkazov a úvah nemal súd preukázané spoluzavinenie

na dopravnej nehody zo strany poškodeného.

Obžalovaný z miesta nehody ušiel s vozidlom B., ktoré v čase nehody viedol.

V prípravnom konaní, po tom, čo bolo zistené, že bol účastníkom predmetnej dopravnej

nehody, bol podrobený dychovej skúške s pozitívnym výsledkom. Za účelom zistenia, či

v čase dopravnej nehody obžalovaný bol alebo nebol, pod vplyvom alkoholu, bol pribratý

do konania znalec z odboru toxikológie Ing. I. I. PhD, ktorý na základe dostupných údajov

(výsledkov opakovaných dychových skúšok) a výpovedí obžalovaného a svedka T. K.

v prípravnom konaní zistil, že obžalovaný v čase dopravnej nehody mal v krvi 2,17 až 2,62

promile alkoholu. Podľa jeho vyjadrenia v znaleckom posudku sa jedná o ťažký stupeň

opilosti a na tejto úrovni sa objavuje dezorientácia o mieste a situácii, poruchy rovnováhy

a delenia v priestore.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní tvrdil, že po požití alkoholu v noci pred

dopravnou nehodou mal zdravotné potiaže (zvracal) a po nehode požil alkoholické nápoje

a jedol. Napriek nevieryhodnosti tejto výpovede - keď znalec mal k dispozícii tri jeho

predchádzajúce výpovede, v ktorých nič takého neuviedol, doplnil na žiadosť súdu znalecký

posudok s prihliadnutím na tvrdenia obžalovaného na hlavnom pojednávaní. Vychádzajúc

z údajov prednesených obžalovaným na hlavnom pojednávaní znalec zistil, že v čase

dopravnej nehody by mal obžalovaný v krvi 0,75 až 1,25 promile alkoholu.

Súd nemal preukázanú ani v tejto časti vieryhodnosť výpovedi obžalovaného

prednesenú na hlavnom pojednávaní vzhľadom na už spomínanú skutočnosť, že do

hlavného pojednávania ani v jednej z troch výpovedí neuvádzal skutočnosti, o požití

alkoholu po dopravnej nehode.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obžalovaný sa dopustil

skutkov, ktoré mu kládla za vinu obžaloba t.j. skutkov uvedených vo výroku rozsudku.

Pretože mal súd preukázané, že obžalovaný ako vodič dopravného prostriedku spôsobil

v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť, ktorý si privodil vplyvom

návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť, uznal ho vinným z prečinu usmrtenia podľa

.

Pretože obžalovaný ako vodič, po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytol

a ani sa nepokúsil osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví potrebnú pomoc, naplnil

zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného

zákona. Súd ho uznal z tohto prečinu vinným. Nič na tejto situácii nemení to, že po náraze

poškodený utrpel také zranenia, na následky ktorých na mieste nehody zomrel. Obžalovaný

sa ani nepresvedčil, v akom stave poškodený je, či mu nemožno pomôcť.“

Odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ založil na argumentácii

v podstate totožnej s odôvodnením sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. marca 2011 odvolanie sťažovateľa

v zmysle ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že po zrušení pôvodného rozsudku

prvostupňový súd dokazovanie doplnil v potrebnom rozsahu korešpondujúcom potrebe

náležitého zistenia skutkového stavu. Aj odôvodnenie prvostupňového rozsudku

kvalifikoval krajský súd ako zodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 168 ods. 1

, a preto naň v podrobnostiach poukázal.

Krajský súd dôvodil, že v prvostupňovom konaní konajúci súd vychádzajúc z oboch

znaleckých posudkov posúdením jednotlivých alternatív možného vzniku dopravnej

nehody dospel k čiastkovému záveru, že poškodený sa pred nárazom plynulo pohyboval

po ulici S., a teda si osvojil variant vzniku dopravnej nehody formulovaný v znaleckom

posudku znalca pribratého do trestného konania podľa

orgánom činným v trestnom konaní, ktorý v štádiu súdneho konania znalecký posudok

doplnil. Krajský súd na tomto mieste zdôraznil, že sa s predmetným záverom stotožňuje.

V ďalšom bode krajský súd poukázal na výpoveď preukazujúcu, že sa sťažovateľ

nevenoval dostatočne vedeniu vozidla, a to na výpoveď svedka, spolujazdca sťažovateľa,

ktorý potvrdil, že po zrážke nevedeli, do koho na ulici S. narazili, preto sa on na miesto

nehody vrátil a telefonicky oznámil sťažovateľovi, že vozidlom zrazili cyklistu.

Krajský súd sa vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa smerujúcej k vyvráteniu záveru

súdu o riadení vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť opätovne stotožnil so stanoviskom

okresného súdu, ktorý výpoveď sťažovateľa v tomto smere považoval za účelovú

a nevierohodnú, keďže v predchádzajúcich výpovediach, ktoré mal pribratý znalec

k dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku, sťažovateľ neuvádzal, že požil

alkoholické nápoje aj po nehode (keď z miesta činu odišiel), ale práve pred nehodou.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

Krajský súd ako súd odvolací konštatoval, že po zrušení predchádzajúceho rozsudku

bolo okresným súdom dokazovanie doplnené v potrebnom rozsahu v súlade so zásadou

náležitého zistenia skutkového stavu zakotvenou v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného

poriadku a prijaté rozhodnutie aj dostatočne odôvodnené, preto sa krajský súd naň

v podrobnostiach odvolal. Napriek takto zvolenému postupu neopomenul krajský súd

ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd

vrátane odvolacieho súdu. Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia

doplnil podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiská

odvolania sťažovateľa.

Krajský súd kvalifikoval postup okresného súdu, ktorý formuloval podrobné

a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých

znaleckých posudkov a výpovedí svedkov, ako zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia

dôkazov ( ) poukazujúc na skutočnosť, že prvostupňový súd

zohľadnil oba znalecké posudky (znalecký posudok obstaraný orgánom činným v trestnom

konaní a jeho doplnenie, ako aj znalecký posudok obstaraný obhajobou spolu s jeho

doplnením) a osvojil si ten variant dopravnej nehody, ktorý považoval za dostatočne

preukázaný.

Krajský súd podporil aj záver prvostupňového súdu, ktorým tento vyvrátil obhajobu

sťažovateľa (že sa dostatočne venoval vedeniu vozidla) poukazom na výpoveď relevantného

svedka a jej logickým vyhodnotením v kontexte súvisiacich okolností.

Vo vzťahu k argumentom sťažovateľa týkajúcim sa otázky preukázania znaku

kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu usmrtenia (riadenia vozidla v stave

vylučujúcom spôsobilosť) opakovane podporil krajský súd záver prvostupňového súdu,

ktorý v tomto smere neakceptoval obranu sťažovateľa poukazujúc na okolnosti

signalizujúce účelovosť a nevierohodnosť výpovede predostretej sťažovateľom v štádiu

súdneho konania. Na tomto mieste považuje ústavný súd vo vzťahu k argumentácii

sťažovateľa za potrebné uviesť, že ani určitá nepresnosť, ktorá sa v danej otázke

v rozhodnutiach konajúcich súdov vyskytla, nie je dôvodom na zásah zo strany ústavného

súdu, pretože v okolnostiach danej veci táto nevykazuje takú intenzitu, ktorá by v postupe

súdu týkajúceho sa hodnotenia dôkazu (hodnotenie výpovede z hľadiska jej pravdivosti

a vierohodnosti) signalizovala zjavné vybočenie z limitov ústavnosti [súdy chybne uviedli,

že v prípravnom konaní mal znalec v čase vypracovania znaleckého posudku k dispozícii

3 výpovede sťažovateľa o požití alkoholu pred dopravnou nehodou, pričom v skutočnosti

išlo o dve také výpovede, pretože po vypracovaní znaleckého posudku sťažovateľ

v prípravnom konaní ešte poskytol výpoveď, v ktorej neurčito uvádzal, že

„pravdepodobne“ požil alkohol aj po nehode v množstve, ktoré nevedel kvantifikovať].

Krajský súd teda na relevantné odvolacie námietky sťažovateľa reagoval

a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku (aj

prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako

súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie

je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu

odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania

a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení

základných práv sťažovateľa garantovaných , a

listiny a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozsudok krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom označených článkov ,

listiny a dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia , a listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

, a listiny a práva zaručeného dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. septembra 2011

Z obsahu sťažnosti a z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody

v zmysle ustanovení , a a v dovolaní

formuloval argumentáciu totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ustanovení .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení

(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2

písm. b) a podania dovolania na príslušnom prvostupňovom súde

a v zákonnej lehote podľa ustanovení .

Najvyšší súd vysvetlil podstatu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1

písm. c) , teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom a na

tomto mieste uviedol, že v kontexte dotknutého ustanovenia treba právo na obhajobu chápať

ako „vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho

obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na

uplatnenie každého obhajovacieho práva“. Najvyšší súd poukázal na to, že dovolací dôvod

v zmysle označeného ustanovenia bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení

o povinnej obhajobe a pri vykonávaní procesných úkonov bez

prítomnosti obhajcu. V tejto súvislosti dodal, že v prípade zistenia porušenia práva na

obhajobu je povinnosťou dovolacieho súdu preskúmať zároveň skutočnosť, či došlo k jeho

porušeniu zásadným spôsobom, teda či toto porušenie malo za následok odlišné

rozhodnutie v otázke viny. Najvyšší súd v nadväznosti na to argumentoval, že z obsahu

spisového materiálu týkajúceho sa veci sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ v priebehu

celého trestného konania mal možnosť vyjadriť ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za

vinu, navrhoval dôkazy, ktorými sa súd zaoberal, a teda plne realizoval procesné práva

spojené s obhajobou, ktoré mu priznáva . Najvyšší súd zdôraznil, že za

porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu

činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov v rámci

plnenia povinností vyplývajúcich z ustanovení a

a ani ich vlastné hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia .

V tejto súvislosti najvyšší súd dôvodil, že konajúci súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov,

ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu ako predpokladu spravodlivého

rozhodnutia, a preto nesúhlasný postoj obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania

a s hodnotením jeho výsledkov ešte nemôže zakladať dovolací dôvod. Nad rámec najvyšší

súd dodal, že „V tomto smere nie je možné súhlasiť s tým, že prvostupňový súd ignoroval

výpoveď svedka J. S. Tento svedok vo svojej výpovedi len nepriamo naznačoval, že

poškodený by mohol odbočiť na ulicu S. z ulice Ú. Oba súdy sa tomuto možnému variantu

vzniku dopravnej nehody však podrobne venovali. Mali k dispozícii znalecké posudky

vrátane znaleckého posudku predloženého obvineným, znalec Ing. F. D. doplnil znalecký

posudok s ohľadom na tieto skutočnosti, a preto výsluch svedka J. S., ktorý naviac nevidel,

či skutočne poškodený na ulicu Ú. odbočil a nevidel ani samotnú dopravnú nehodu

konajúce súdy správne odmietli ako nadbytočný.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že prvostupňový súd sa riadne

vysporiadal aj s návrhom obhajoby na doplnenie dokazovania (č.l. 344), keď požiadal

o doplnenie znaleckého posudku č. 019/08 Ing. I. I., PhD. a jeho dodatku o situáciu, o ktorej

vypovedal obvinený na hlavnom pojednávaní, t.j. o požití alkoholických nápojov

po dopravnej nehode a vplyv jeho žalúdočných ťažkostí. Tiež doplnil dokazovanie po

vrátení veci odvolacím súdom (uznesenie Krajského súdu v Nitre z 20. mája 2009, sp. zn.

), a to doplnením znaleckého posudku č. 28/08 Ing. F. D. a znaleckého posudku

č. 17/08 Ing. V. H. Okresný súd sa zaoberal i návrhom na doplnenie dokazovania pribratím

ústavu súdneho inžinierstva na objasnenie alternatívy pohybu cyklistu, ktorý zamietol (č.l.

513). Správne postupoval i v tomto prípade, pretože ak obvinený v rámci práva na

obhajobu navrhoval dôkazy, povinnosťou súdu bolo zaoberať sa každým takýmto návrhom

a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť (čo však neznamená, že súd

musí návrhu na doplnenie dokazovania vyhovieť).“.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa subsumovanej pod dovolací dôvod

obsiahnutý v ustanovení (rozhodnutie sa opiera

o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd uviedol, že tvrdenie

o existencii tejto procesnej vady sťažovateľ ničím nepodložil a nepotvrdzuje ju ani obsah

spisového materiálu. Najvyšší súd poukázal na to, že konajúci súd regulárne prihliadol len

na skutočnosti prejednané na hlavnom pojednávaní a opieral sa len o dôkazy na ňom

vykonané. Najvyšší súd konštatoval, že argumentácia sťažovateľa svojím obsahom

v podstate poukazujúca len na nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi nemôže zakladať

žiaden zo zákonom formulovaných dovolacích dôvodov.

Najvyšší súd napokon dôvodil, že pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnené námietky,

ktorými sa snažil preukázať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1

písm. i) , tieto pod predmetné ustanovenie nemožno zahrnúť, pretože

v tomto prípade môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd vysvetlil, že v rámci takto vymedzeného

dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať vady právne, no nie je možné namietať vady

skutkové, a teda že skutkový stav zistený súdmi oboch stupňov bol ustálený nesprávne

a neúplne. Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu sťažovateľom formulované dovolacie

námietky sa vôbec netýkali právneho posúdenia zistených skutkov a ani nesprávneho

použitia iného hmotno-právneho ustanovenia, ale, práve naopak, predostierali len

spochybnenie skutkových záverov konajúcich súdov. Vo vzťahu k otázke právneho

posúdenia zistených skutkov najvyšší súd skonštatoval správnosť súdom ustálenej právnej

kvalifikácie. Najvyšší súd vyvrátil aj tvrdenie sťažovateľa o porušení princípu prezumpcie

neviny poukazujúc na to, že konajúci súd preveril všetky alternatívy vzniku dopravnej

nehody, vyhodnotil vykonané dokazovanie a zároveň preveril obhajobu sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích

dôvodov v zmysle ustanovenia odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

V prvom bode odôvodnenia najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétny,

sťažovateľom vymedzený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. c)

, a teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd potvrdil

rešpektovanie procesných práv sťažovateľa súvisiacich s jeho právom na obhajobu

v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého ustanovenia súčasne

vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa námietok

o nesprávnosti rozsahu vykonaného dokazovania a procesu jeho vyhodnotenia pod citovaný

dovolací dôvod.

Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho

dôvodu podľa ustanovenia poukazujúc

na zákonnosť postupu dokazovania predmetného trestného konania a nemožnosť aplikácie

citovaného ustanovenia vo vzťahu k označeným argumentačným námietkam sťažovateľa

(o nesprávnosti hodnotenia dôkazov konajúcimi súdmi).

Napokon najvyšší súd poskytol výklad ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku a poukázal na irelevantnosť argumentácie sťažovateľa obsahujúcej tvrdenia

o skutkových vadách posudzovaného konania, ktoré v rámci označeného dovolacieho

dôvodu namietať nemožno. V tomto kontexte najvyšší súd zároveň potvrdil správnosť

súdom určenej právnej kvalifikácie.

Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval

nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné

odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných

námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty

sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nesprávnosti procesu dokazovania. Na základe

náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných

ustanovení a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,

podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za dostatočné, nevybočujúce z limitov , a listiny,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti

namietaného porušenia označených článkov , listiny a dohovoru predmetným

uznesením najvyššieho súdu v zmysle posúdil ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012