Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 151/2015
PDF · 583 KB
No categories available
I. ÚS 151/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou GABE – BB, s. r. o., Profesora Sáru 3873/44, Banská
Bystrica, konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Gabriely Muránskej
Matuškovej, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 57/2013 z 18. júna 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 58/2014 z 25. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Cob 57/2013 z 18. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 58/2014
z 25. novembra 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie
sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu odmietnuté z dôvodu neprípustnosti,
a preto sa dovolací súd (najvyšší súd) dovolaním napadnutým rozsudkom krajského súdu
po vecnej stránke nezaoberal.
Sťažovateľka je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej právo
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia
síce uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) zakladá okrem iného aj absencia riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, z dôvodu ktorého je také rozhodnutie nepreskúmateľné, ale súčasne sedem
konkrétnych námietok, ktoré sťažovateľka v dovolaní uviedla a pre ktoré je rozsudok
krajského súdu podľa jej názoru arbitrárny a nepreskúmateľný (a preto riadne
neodôvodnený), riadne nepreskúmal a neuviedol, z akých dôvodov považuje uvedené
námietky za nedôvodné, resp. za také, ktoré nemali podstatný význam v konaní.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že nie je možné sa stotožniť s
názorom najvyššieho súdu, že sa zaoberal aj jej argumentmi uvedenými v odvolaní,
keďže „zo samotného dovolania vyplývajú tie konkrétne výhrady (arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu – vrátane námietky, že odvolací súd sa
nevysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní)“, ktoré majú
podľa názoru sťažovateľky podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že nedostatok odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu, ktorého následkom je arbitrárnosť takéhoto rozhodnutia, je
z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.
Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 Cb 171/2008
z 20. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bol žalobný návrh
sťažovateľky na zaplatenie istiny v sume 39 741,75 € s príslušenstvom zamietnutý, ktorým
bolo vyhovené vzájomnému návrhu obchodnej spoločnosti (ďalej
len „žalovaný“), na zaplatenie sumy 7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 € od 10. mája 2008 do zaplatenia a ktorým bola
sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov prvostupňového konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozsudku okresného súdu a nad rámec uvedeného len stručne uviedol, že
dôkazné bremeno preukázania hodnoty znehodnotených stravných lístkov a preukázania
skutočnej škody spočívalo na sťažovateľke, ktorá dôkazné bremeno v konaní neuniesla.
Rozsudok okresného súdu je podľa sťažovateľky založený na týchto právnych názoroch:
„ právny základ a výška sťažovateľom uplatnených pohľadávok v celkovej výške
39.741,75 EUR nebola medzi stranami sporná (s čím sa sťažovateľ v celom rozsahu
stotožňuje),
sporná bola výlučne protipohľadávka spoločnosti vo výške 47.294,73 EUR
(1.424.801, Sk), ktorá spoločnosti údajne vznikla titulom škody na zásielke, ktorej
prepravu obstarával sťažovateľ,
dohodu o zodpovednosti za škodu obsiahnutú v čl. V. zasielateľskej zmluvy
považoval prvostupňový súd za platnú, nakoľko § 373 Obchodného zákonníka nemá
kogentnú povahu, a uvedené ustanovenie nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi,
podľa názoru súdu sťažovateľ, ktorý mal v zmysle uzatvorenej zasielateľskej zmluvy
postavenie zasielateľa, zodpovedá nielen za obstaranie prepravy, ale aj za prepravu
samotnú v prípade, ak ju uskutočňuje sám,
podľa názoru súdu je irelevantné, či obsahom zásielok boli použité alebo nepoužité
stravné lístky, nakoľko nepoužité stravné lístky slúžia jednoznačne ako platidlo, a použité
znehodnotené stravné lístky sú zase podkladom pre plnenie žalovaného vo vzťahu k jeho
zmluvnými partnerom, a to vo všetkých prípadoch vo výške odvíjajúcej sa od nominálnej
hodnoty stravného lístku, čím podľa názoru súdu vznikla spoločnosti nepochybne
škoda vo výške 1.424.801, Sk, a to v dôsledku zavinenia sťažovateľa.“
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd ako odvolací súd stotožňujúc sa
s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia:
1. „neprípustným spôsobom preniesol povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno
preukázania okolností zodpovednostného vzťahu (porušenie povinnosti, vznik škody,
jej výšku a príčinnú súvislosť) z poškodeného (spoločnosti ) na sťažovateľa –
za ústavne nekonformné, preto sťažovateľ považuje odôvodnenie rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave (str. 4 rozsudku), v zmysle ktorého to mal byť práve sťažovateľ, kto mal
preukazovať obsah zásielky a jej hodnotu (ako predpoklad vzniku škody a jej výšky), a nie
spoločnosť , ako poškodený, ktorý sa domáha náhrady škody“;
2. z odôvodnenia rozsudku krajského súdu „nie je zrejmé, na základe akého
zákonného ustanovenia bol zodpovednostný vzťah konajúcim súdom vlastne riešený, t. j. či
v zmysle všeobecného ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka, alebo podľa ust. § 622
Obchodného zákonníka (zodpovednosť dopravcu za škodu na zásielke) alebo podľa § 603
ods. 2 Obchodného zákonníka (zodpovednosť zasielateľa za škodu na zásielke). Uvedené má
význam najmä z toho hľadiska, že kým zodpovednosť podľa § 622 a 603 ods. 2 Obchodného
zákonníka sa týka výlučne priamej škody na zásielke(ako rozdiel hodnoty zásielky veci pred
a po poškodením) náhrada škody podľa § 373 Obchodného zákonníka sa týka aj iných napr.
nepriamych škôd súvisiacich so škodou na zásielke, akým je napr. strata majetkového práva
vzniknutá na základe priamej škody na zásielke (k rozlíšeniu medzi priamou škodou
na zásielke podľa § 603 ods. 2 resp. podľa § 622 Obchodného zákonníka, a medzi škodou
súvisiacou so škodou na zásielke podľa S 373 Obchodného zákonníka, poukazoval
sťažovateľ v podanom odvolaní – okrem iného na rozhodnutie Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 22.12.2008, č. k. 61Cb/153/2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/82/2009). Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave arbitrárne. Nad rámec uvedeného sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že
v čl. V. zasielateľskej zmluvy je riešená výlučne priama škoda na zásielku (vrátane
dohodnutej výšky náhrady takto spôsobenej škody) avšak nie je riešená iná škoda vzniknutá
so škodou na zásielke, ktorá sa má spravovať ust. § 373 Obchodného zákonníka, pričom
predpoklady takejto škody ako aj výška škody sa má spravovať zákonnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka týkajúcich sa náhrady škody (vrátane náhrady skutočnej škody) –
t. j. v prípade znehodnotených stravných lístkov (pri ktorých konajúci súd má
pravdepodobne za to, že išlo o stratu majetkového práva) sa výška škody nespravuje
zasielateľskou zmluvou, ale Obchodným zákonníkom, a preto práve spoločnosť
mala preukázať predpoklady náhrady škody, vrátane preukázania skutočnej škody.“;
3. z jeho rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo podľa názoru konajúceho súdu
došlo ku škode zavinením sťažovateľky, keď k odcudzeniu zásielky došlo zavineným
protiprávnym konaním tretej osoby, ktorá sa vlámala do motorového vozidla a zásielku
prepravovanú sťažovateľkou odcudzila. Z rozhodnutia taktiež nie je zrejmé, aká je
príčinná súvislosť medzi konaním sťažovateľky (zasielateľa) a stratou zásielky a medzi
protiprávnym zavineným konaním tretej osoby a stratou zásielky, a ktoré z týchto konaní sú
v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá údajne vznikla žalovanému. V prípade, ak
k údajnej škode došlo zavinením viacerých osôb, z rozhodnutia nie je zrejmé, aký je podiel
ich zodpovednosti na škode s ohľadom na ich zavinenie;
4. «... neprípustným spôsobom „preskočil“ základné prvky zodpovednostného vzťahu
(preukázanie zavinenia, vzniku škody a príčinnej súvislosti), a výlučne na základe
čl. V. zasielateľskej zmluvy (ktorá upravuje dohodnutú výšku škody fixnou sumou –
pre určenie výšky škody rozhoduje hodnota zásielky podľa prepravného listu) zaviazal
na náhradu škody» sťažovateľku, pričom s jej námietkami sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal, pretože:
a) v prípade, ak boli obsahom zásielky nové (nepoužité) stravné lístky, dôkazné
bremeno preukázania tejto skutočnosti vrátane ich počtu a hodnoty spočívalo podľa
sťažovateľky na žalovanom, ktorý by bol v konaní aktívne vecne legitimovaný
na vymáhanie náhrady škody výlučne vtedy, ak by preukázal, že je vlastníkom týchto
stravných lístkov. Uvedená skutočnosť však v konaní preukázaná nebola a s uvedeným sa
konajúci súd žiadnym spôsobom nevysporiadal,
b) v prípade, ak boli obsahom zásielky použité (znehodnotené) stravné lístky, čo
žalovaný potvrdil počas súdneho konania, konajúci súd podľa sťažovateľky relevantným
spôsobom nezdôvodnil, aká škoda týmto žalovanému mohla vzniknúť, keďže znehodnotené
stravné lístky sú podkladom pre plnenie žalovaného jeho zmluvným partnerom, z čoho
vyplýva, že nie žalovaný, ale výlučne jeho zmluvní partneri sú osobami poškodenými
v prípade nedoručenia takýchto stravných lístkov. Ak by nedošlo k odcudzeniu nepoužitých
stravných lístkov a tieto by boli riadne doručené žalovanému, vznikla by mu povinnosť
zaplatiť svojim zmluvným partnerom sumu vo výške nominálnej hodnoty stravných lístkov
(zníženú o dohodnutú odplatu). Ak však k doručeniu stravných lístkov nedošlo, potom
žalovanému podľa sťažovateľky táto povinnosť nevznikla a jeho majetok sa nezmenšil. To
znamená, že jedinými poškodenými z titulu nedoručenia znehodnotených stravných lístkov
sú práve stravovacie zariadenia (zmluvní partneri žalovaného), ktorým z dôvodu
nedoručenia stravných lístkov nebude plnené zo strany žalovaného. Týmto zmluvným
partnerom bola sťažovateľka na základe právoplatných rozhodnutí konajúcich súdov,
na ktoré sťažovateľka v konaní poukázala, povinná nahradiť škodu vo výške nominálnej
hodnoty takto nedoručených použitých stravných lístkov;
5. krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nezaoberal námietkou sťažovateľky, aká
škoda vlastne žalovanému vznikla, keďže bez škody nie je možné ani teoreticky uvažovať
o náhrade škody. Podľa názoru sťažovateľky vzhľadom na dispozitívnu právnu úpravu
náhrady škody v Obchodnom zákonníku je možné odchylne od zákona dohodnúť, napr.
otázku zavinenia, dôvody vylučujúce zodpovednosť, ako aj rozšírenie škôd, na ktoré sa
vzťahuje náhradová povinnosť. Na druhej strane zmluvné obmedzenie náhrady škody –
v danom prípade stanovenie výšky náhrady škody fixnou sumou – je podľa názoru
sťažovateľky neplatné zmluvné dojednanie pre jeho rozpor s ust. § 386 Obchodného
zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. marca 2008 sp. zn.
6. ak by aj ústavný súd dospel k záveru platnosti zmluvného dojednania
zasielateľskej zmluvy o povinnosti nahradiť škodu v konkrétnej vopred stanovenej
výške, sťažovateľka poukazujúc na právne závery Najvyššieho súdu Českej republiky
z 23. apríla 2007 sp. zn. 32 Odo 235/2006 je toho názoru, že takéto dojednanie malo byť
podrobené preskúmaniu z toho hľadiska, či nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, resp. či sa neprieči dobrým mravom. Sťažovateľka v priebehu súdneho
konania poukazovala na rozhodnutia, ktorými bola zaviazaná na náhradu škody voči
stravovacím zariadeniam, na základe ktorých im plnila v podstate za žalovaného, a taktiež
namietala, že požadovanie náhrady škody zo strany žalovaného je potom v rozpore
s dobrými mravmi. S uvedenou odvolacou námietkou sa krajský súd žiadnym spôsobom
vo svojom rozhodnutí nezaoberal;
7. konajúci súd sa tiež nezaoberal ani možnosťou aplikácie inštitútu zmluvnej pokuty
na daný zmluvný vzťah, teda či zmluvne dohodnutú náhradu škody vo vopred určenej fixnej
sume v prípade nesplnenia zmluvnej povinnosti (t. j. doručiť zásielku riadne a včas) nie je
možné považovať za dohodu o zmluvnej pokute. Uvedené má význam aj z toho hľadiska, že
kým náhradu škody nemôže konajúci súd v obchodnoprávnych vzťahoch znížiť, tak je
jeho zákonnou povinnosťou (ex offo) znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu,
resp. nepriznať plnenie z titulu zmluvnej pokuty z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho
súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil
napadnuté rozhodnutia a priznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 uznesením
najvyššieho súdu
Sťažovateľka sa v prvom rade domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu opodstatňuje prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na ochranu
ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo
sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie.
Podstatu obrany sťažovateľky poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcu
neústavnosť záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v odôvodnení jeho uznesenia, ktorým
dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné, možno zhrnúť do týchto
námietok:
záver najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f)
OSP nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pretože
sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil, čím sa jeho rozhodnutie stalo nepreskúmateľným a arbitrárnym,
odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je nedostatočné, pretože sa v ňom najvyšší
súd podstatnými dovolacími námietkami sťažovateľky vôbec nezaoberal.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že
otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatismutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými
princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho
konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §
236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je
prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
OSP.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej v jej právnej veci existoval
dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol:
„Podľa tvrdenia dovolateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že
odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a z tohto
dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, či už prvostupňového ale aj odvolacieho, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. US 115/03).
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, je však dovolací súd toho názoru, že Krajský súd v Bratislave rozsudok,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa náležité odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2
O. s. p., ktoré sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.).
V zmysle citovaného ustanovenia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na podstatný rozdiel medzi prvostupňovým
rozhodnutím a rozhodnutím odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vydaného v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/2005).
Aj napriek vyššie uvedenému je rozhodnutie odvolacieho súdu náležité odôvodnené,
odvolací súd do svojho odôvodnenia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II potvrdil, a z tohto dôvodu je odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Napriek tomu, že ust. § 219 ods. 2
O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu v prípade stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia obmedziť sa len na skonštatovanie jeho správnosti, Krajský súd v Bratislave
na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia
zásada, ktorá zahŕňa jednak povinnosť tvrdenia, a jednak dôkaznú povinnosť. Konštatoval,
že následky spojené s ich nesplnením v podobe nepriaznivého rozhodnutia nesie ten
účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil, teda žalobca, ktorý tvrdil, že z vykonaného
dokazovania nevyplýva, aká bola hodnota znehodnotených stravných lístkov a skutočná
škoda. Odvolací súd na základe uvedeného konštatoval vecnú správnosť napadnutého
rozsudku ako aj správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne vyplýva, že sa stotožňuje
s hodnotením prejednávanej veci súdom prvého stupňa, pričom odvolací súd sa zaoberal aj
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.
Na základe uvedeného má preto dovolací súd za to, že odvolací súd pri odôvodnení
svojho rozhodnutia postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi zastúpenému
v odvolacom konaní advokátom neznemožnil uplatniť zákonné procesné práva priznané
mu právnym poriadkom o občianskom súdnom konaní na zabezpečenie jeho práv
a oprávnených záujmov. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,
iba skutočnosť, že dovolávateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I.ÚS 188/06).“
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej konanie v jej právnej veci je
postihnuté inou vadou, ktoré mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:
„Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej
existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že
dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom
dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. O tento prípad
ale v prejednávanej veci nejde.
V ďalšej časti svojho dovolania dovolateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ale síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je
dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale iba
proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania
vyplývala z ust. § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.“
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval
v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle § 237 OSP
s osobitným zameraním sa na tvrdenie sťažovateľky, že konanie je postihnuté vadou podľa §
237 písm. f) OSP. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I.
ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení uznesenia
najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným
napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 rozsudkom
krajského súdu
Sťažovateľka sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol
žalobný návrh sťažovateľky na zaplatenie istiny v sume 39 741,75 € s príslušenstvom
zamietnutý, ktorým bolo vyhovené vzájomnému návrhu žalovaného na zaplatenie sumy
7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 €
od 10. mája 2008 do zaplatenia a ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov
prvostupňového konania.
Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,
a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu ESĽP (pozri
rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania (v tomto prípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje
zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 81/2012), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľka vyjadrila v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu,
ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, ktorým sa jej
odňala možnosť konať pred súdom. Krajský súd podľa sťažovateľky neprípustným spôsobom
preniesol dôkazné bremeno preukázania okolností vzniku zodpovednosti za spôsobenú
škodu zo žalovaného (poškodeného) na sťažovateľku, pričom nie je zrejmé, pod ktoré
ustanovenia Obchodného zákonníka bol tento právny vzťah konajúcimi súdmi podriadený
(či podľa § 373 Obchodného zákonníka alebo podľa § 622 Obchodného zákonníka, alebo
podľa § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka). Súčasne krajský súd nepreskúmal otázku
zavinenia za spôsobenú škodu ani existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním
sťažovateľky a vznikom škody, teda nedostatočne vyhodnotil základné prvky
zodpovednostného vzťahu. Nezaoberal sa ani námietkou sťažovateľky o tom, aká škoda
žalovanému vznikla, keďže nedoručením použitých stravných lístkov žalovanému mohla
vzniknúť škoda výlučne jeho zmluvným partnerom (stravovacie zariadenia), a nie
žalovanému, ktorého majetok sa nezmenšil. Konajúce súdy sa nezaoberali ani možnosťou
aplikácie inštitútu zmluvnej pokuty v danej veci.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal
rozsudok krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť
skutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej veci
všeobecný súd aplikoval.
Krajský súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti jeho odôvodnenia
po skonštatovaní, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného
súdu, uviedol:
„Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku dodáva, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil
skutkový stav a vec správne právne posúdil a reflektujúc dôvody odvolania uvádza, že
prvostupňový súd správne dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo ku vzniku škody
vo výške 1.424.801, Sk v dôsledku zavinenia žalobcu ako zasielateľa a súčasne dopravcu.
Odvolací súd k uvedenému dodáva, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1
O. s. p.). V sporovom (teda aj v tomto) konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, kedy má
účastník jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich
nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý
tieto povinnosti nesplnil, čo je v tomto prípade žalobca, ktorý tvrdil, že z vykonaného
dokazovania nevyplýva, aká bola hodnota znehodnotených stravných lístkov a skutočná
škoda. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, či
sú v konaní preukázané jeho tvrdenia a či vzhľadom na takto preukázané skutočnosti je
možné rozhodnúť vo veci samej v jeho prospech. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti
preto odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a správne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu vyhovel
vzájomného návrhu.“
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia
rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd uviedol:
„Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že medzi
žalobcom ako zasielateľom a žalovaným ako príkazcom bola uzavretá v písomnej forme
platná zasielateľská zmluva, ktorej neoddeliteľnou súčasťou neboli všeobecné obchodné
podmienky, ale len v článku I. zmluva odkazovala na platné obchodné podmienky
zasielateľa vo vzťahu k uskutočneniu prepravy, ale zo zmluvy nie je zrejmé, že by tieto
obchodné podmienky boli k zmluve priložené alebo by v čase uzatvárania zmluvy boli
žalovanému známe. V každom prípade však prednosť pred akýmkoľvek znením obchodných
podmienok má uzavretá zasielateľská zmluva zo dňa 29.6.2000 v znení jej písomných
dodatkov. V priebehu konania nebola sporná výška, skutkový základ a právny titul nárokov
uplatnených žalobcom a rovnako nebola sporná výška, skutkový základ a právny titul
nároku uplatneného žalovaným vzájomným návrhom z titulu faktúry č. 370618, ktorou
žalovaný vyúčtoval žalobcovi cenu za dodané stravné poukážky. Sporné bolo medzi
účastníkmi konania uplatňovanie nároku na náhradu škody a následne započítania
vzájomných pohľadávok a záväzkov. Dohoda zmluvných strán o zodpovednosti za škodu je
obsiahnutá v článku V. zasielateľskej zmluvy, pričom súd sa nestotožnil s právnym názorom
právnej zástupkyne žalobcu o absolútnej neplatnosti tohto ustanovenia zmluvy, nakoľko
zo znenia § 263 Obchodného zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej
zasielateľskej zmluvy, je zrejmé, že žiadne z ustanovení zákona upravujúcich zasielateľskú
zmluvu a náhradu škody, s výnimkou ustanovenia § 376, nebolo kogentným ustanovením
zákona. Súčasne, je potrebné tiež konštatovať, že ustanovenie článku V. zasielateľskej
zmluvy nie je ani v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko jeho obsah bol výsledkom slobodnej
vôle zmluvných strán, pričom jednoznačne predmetná zasielateľská zmluva zakladala medzi
účastníkmi konania dlhodobý obchodnoprávny vzťah s často sa opakujúcimi plneniami
vo veľkom finančnom i objemovom rozsahu. Z vykonaného dokazovania je tiež nesporné, že
dňa 30.11.2007 došlo k odcudzeniu zásielok, pričom žalovaný jednoznačne preukázal
celkovú hodnotu odcudzených zásielok podľa prepravných dokladov, ktorá je rozhodná
pre určenie výšky škody v zmysle ustanovenia článku V. predmetnej zasielateľskej zmluvy.
Tvrdenie žalobcu o tom, že táto formulácia článku V. mala mať len informatívny charakter
nie je ničím podložené, naopak samotný žalobca údaje o hodnote zásielok uvádzané
na prepravných dokladoch pokladal za relevantné údaje pri určení výšky poistného.
Rovnako je podľa názoru súdu skutkovo i právne irelevantná argumentácia žalobcu o tom,
že žalobca zodpovedá len za škodu vzniknutú pri obstarávaní prepravy, a nie pri samotnej
preprave, ktorú však v danom prípade nadôvažok vykonával samotný žalobca, pričom
Obchodný zákonník takéto konanie zasielateľa umožňuje, avšak zákon už neupravuje, že
v takom prípade sa má zmluvný vzťah už posudzovať podľa ustanovení zákona upravujúcich
zmluvu o preprave, z čoho vyplýva, že po celý čas plnenia predmetu zmluvy ide
o zasielateľskú zmluvu. Za obstaranie a následné samotné vykonanie prepravy s odbornou
starostlivosťou rozhodne nie je možné považovať prepravu zásielok s tak vysokou,
a žalobcovi známou hodnotou jednou osobou a s nedostatočne zabezpečeným vozidlom,
keďže zo znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že zadný zámok vozidla nespĺňal
bezpečnostnú funkciu a z trestného konania tiež vyplynulo, že po istý čas bolo vozidlo
so zásielkami ponechané bez akéhokoľvek dohľadu. Podľa názoru súdu je irelevantné,
či obsahom zásielok boli použité alebo nepoužité stravné lístky, nakoľko nepoužité stravné
lístky jednoznačne slúžia ako platidlo a použité – znehodnotené stravné lístky sú zase
podkladom pre plnenie žalovaného vo vzťahu k jeho zmluvným partnerom, a to vo všetkých
prípadoch vo výške odvíjajúcej sa od nominálnej hodnoty stravného lístku. Vzhľadom
na vyššie uvedené dospel súd k jednoznačnému záveru, že na strane žalovaného došlo
ku vzniku škody vo výške 1.424.801, Sk, a to v dôsledku zavinenia žalobcu ako zasielateľa
a súčasne dopravcu. Žalobcovi v zmysle uzavretej zmluvy vznikla povinnosť uhradiť
žalovanému vzniknutú škodu v lehote 7 dní. Žalovaný jednostranným prejavom vôle
smerujúcim k započítaniu zo dna 31.1.2008, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 4.2.2008,
platne započítal svoju pohľadávku z titulu náhrady škody voči svojim záväzkom z titulu
faktúr predstavujúcich predmet daného sporu a nezapočítanú časť svojho záväzku voči
žalobcovi žalovaný žalobcovi uhradil bezhotovostným prevodom. Vzhľadom na tento
platný jednostranný právny úkon žalovaného bolo už následné započítavanie zo strany
žalobcu skutkovo i právne irelevantné, pričom žalovaný je i naďalej veriteľom žalobcu
z titulu neuhradenej faktúry č. 370618 za dodané stravné poukážky v sume 7.532,43 eura
(226.922, Sk) splatnej dňa 9.5.2008, vo vzťahu ku ktorej súd nevykonával podrobnejšie
dokazovanie, keďže jej výška, skutkový a právny základ neboli medzi účastníkmi konania
sporné.“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku (v spojení
s rozsudkom okresného súdu) dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne
korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku okresného súdu a na základe tejto
skutočnosti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Krajský súd svoj právny názor
dostatočne odôvodnil aj vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľky. Ústavný súd preto
nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali
svojvôli krajského súdu. Nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu
vyjadreným v napadnutom rozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť
ho svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právny názor krajského súdu však takéto
nedostatky rozhodne nevykazuje.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný
súd dodáva, že podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom
porušujúcim právnu povinnosť (záväzkovú alebo zákonnú) je okrem porušenia tejto
povinnosti a vzniku škody aj príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním,
resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Uvedené je explicitne vyjadrené aj v normatívnom
texte Obchodného zákonníka, ktorý uvádza, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového
vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane... (§ 373 Obchodného
zákonníka). Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda
preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi
konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou
škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody – damnumemergens alebo ušlého
zisku – lucrumcessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej
povinnosti. Samotná škoda ani samotné porušenie právnej povinnosti ešte nezakladá
zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť
nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia,
bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, pokiaľ sa týka príčinnej súvislosti
v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané.
Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný
a bezprostredný (m. m. I. ÚS 177/08).
V danom prípade všeobecné súdy posúdili vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným
ako právny vzťah existujúci na základe uzatvorenej zasielateľskej zmluvy. Je nevyhnutné
zdôrazniť, že zodpovednosť sťažovateľky (v postavení zasielateľa) za škodu na zásielke síce
vyplýva z uzatvorenej zasielateľskej zmluvy, avšak súčasne zohľadňujúc činnosť
sťažovateľky vykonávanej nad rámec základného rámca zasielateľskej činnosti, ktorá
zahŕňala aj samotné vykonanie prepravy zásielky pre žalovaného, je potrebné posudzovať
zodpovednosť sťažovateľky ako zodpovednosť dopravcu podľa zmluvy o preprave
uzatvorenej v zmysle § 610 a nasl. Obchodného zákonníka. I keď možno čiastočne
prisvedčiť námietke sťažovateľky, že z rozsudku krajského súdu v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím jednoznačne nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia Obchodného zákonníka
bola jej zodpovednosť za odcudzenie prepravovanej zásielky posúdená, vzhľadom
na objektívny charakter zodpovednosti za škodu (tak v prípade zodpovednosti zasielateľa
ako aj dopravcu) bez potreby preukázania zavinenia možno konštatovať, že v prípade
sťažovateľky nedošlo k zásahu do materiálnej ochrany jej práv zo strany súdnej moci.
Tvrdenia sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej
ústavnému súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé privodiť pre ňu priaznivý
výsledok sporu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu
za ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné
v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015