Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 151/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou GABE – BB, s. r. o., Profesora Sáru 3873/44, Banská

Bystrica, konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Gabriely Muránskej

Matuškovej, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 18. júna 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. novembra 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie

sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu odmietnuté z dôvodu neprípustnosti,

a preto sa dovolací súd (najvyšší súd) dovolaním napadnutým rozsudkom krajského súdu

po vecnej stránke nezaoberal.

Sťažovateľka je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej právo

na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivé súdne konanie

garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia

síce uvádza, že prípustnosť dovolania podľa

(ďalej aj „OSP“) zakladá okrem iného aj absencia riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia, z dôvodu ktorého je také rozhodnutie nepreskúmateľné, ale súčasne sedem

konkrétnych námietok, ktoré sťažovateľka v dovolaní uviedla a pre ktoré je rozsudok

krajského súdu podľa jej názoru arbitrárny a nepreskúmateľný (a preto riadne

neodôvodnený), riadne nepreskúmal a neuviedol, z akých dôvodov považuje uvedené

námietky za nedôvodné, resp. za také, ktoré nemali podstatný význam v konaní.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že nie je možné sa stotožniť s

názorom najvyššieho súdu, že sa zaoberal aj jej argumentmi uvedenými v odvolaní,

keďže „zo samotného dovolania vyplývajú tie konkrétne výhrady (arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu – vrátane námietky, že odvolací súd sa

nevysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní)“, ktoré majú

podľa názoru sťažovateľky podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že nedostatok odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu, ktorého následkom je arbitrárnosť takéhoto rozhodnutia, je

z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bol žalobný návrh

sťažovateľky na zaplatenie istiny v sume 39 741,75 € s príslušenstvom zamietnutý, ktorým

bolo vyhovené vzájomnému návrhu obchodnej spoločnosti (ďalej

len „žalovaný“), na zaplatenie sumy 7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške

14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 € od 10. mája 2008 do zaplatenia a ktorým bola

sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov prvostupňového konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu a nad rámec uvedeného len stručne uviedol, že

dôkazné bremeno preukázania hodnoty znehodnotených stravných lístkov a preukázania

skutočnej škody spočívalo na sťažovateľke, ktorá dôkazné bremeno v konaní neuniesla.

Rozsudok okresného súdu je podľa sťažovateľky založený na týchto právnych názoroch:

„ právny základ a výška sťažovateľom uplatnených pohľadávok v celkovej výške

39.741,75 EUR nebola medzi stranami sporná (s čím sa sťažovateľ v celom rozsahu

stotožňuje),

sporná bola výlučne protipohľadávka spoločnosti vo výške 47.294,73 EUR

(1.424.801, Sk), ktorá spoločnosti údajne vznikla titulom škody na zásielke, ktorej

prepravu obstarával sťažovateľ,

dohodu o zodpovednosti za škodu obsiahnutú v čl. V. zasielateľskej zmluvy

považoval prvostupňový súd za platnú, nakoľko nemá

kogentnú povahu, a uvedené ustanovenie nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi,

podľa názoru súdu sťažovateľ, ktorý mal v zmysle uzatvorenej zasielateľskej zmluvy

postavenie zasielateľa, zodpovedá nielen za obstaranie prepravy, ale aj za prepravu

samotnú v prípade, ak ju uskutočňuje sám,

podľa názoru súdu je irelevantné, či obsahom zásielok boli použité alebo nepoužité

stravné lístky, nakoľko nepoužité stravné lístky slúžia jednoznačne ako platidlo, a použité

znehodnotené stravné lístky sú zase podkladom pre plnenie žalovaného vo vzťahu k jeho

zmluvnými partnerom, a to vo všetkých prípadoch vo výške odvíjajúcej sa od nominálnej

hodnoty stravného lístku, čím podľa názoru súdu vznikla spoločnosti nepochybne

škoda vo výške 1.424.801, Sk, a to v dôsledku zavinenia sťažovateľa.“

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd ako odvolací súd stotožňujúc sa

s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia:

1. „neprípustným spôsobom preniesol povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno

preukázania okolností zodpovednostného vzťahu (porušenie povinnosti, vznik škody,

jej výšku a príčinnú súvislosť) z poškodeného (spoločnosti ) na sťažovateľa –

za ústavne nekonformné, preto sťažovateľ považuje odôvodnenie rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave (str. 4 rozsudku), v zmysle ktorého to mal byť práve sťažovateľ, kto mal

preukazovať obsah zásielky a jej hodnotu (ako predpoklad vzniku škody a jej výšky), a nie

spoločnosť , ako poškodený, ktorý sa domáha náhrady škody“;

2. z odôvodnenia rozsudku krajského súdu „nie je zrejmé, na základe akého

zákonného ustanovenia bol zodpovednostný vzťah konajúcim súdom vlastne riešený, t. j. či

v zmysle všeobecného ustanovenia , alebo podľa ust.

(zodpovednosť dopravcu za škodu na zásielke) alebo podľa

ods. 2 (zodpovednosť zasielateľa za škodu na zásielke). Uvedené má

význam najmä z toho hľadiska, že kým zodpovednosť podľa § 622 a 603 ods. 2 Obchodného

zákonníka sa týka výlučne priamej škody na zásielke(ako rozdiel hodnoty zásielky veci pred

a po poškodením) náhrada škody podľa sa týka aj iných napr.

nepriamych škôd súvisiacich so škodou na zásielke, akým je napr. strata majetkového práva

vzniknutá na základe priamej škody na zásielke (k rozlíšeniu medzi priamou škodou

na zásielke podľa resp. podľa , a medzi škodou

súvisiacou so škodou na zásielke podľa S 373 , poukazoval

sťažovateľ v podanom odvolaní – okrem iného na rozhodnutie Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 22.12.2008, č. k. v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. ). Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave arbitrárne. Nad rámec uvedeného sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že

v čl. V. zasielateľskej zmluvy je riešená výlučne priama škoda na zásielku (vrátane

dohodnutej výšky náhrady takto spôsobenej škody) avšak nie je riešená iná škoda vzniknutá

so škodou na zásielke, ktorá sa má spravovať ust. , pričom

predpoklady takejto škody ako aj výška škody sa má spravovať zákonnými ustanoveniami

týkajúcich sa náhrady škody (vrátane náhrady skutočnej škody) –

t. j. v prípade znehodnotených stravných lístkov (pri ktorých konajúci súd má

pravdepodobne za to, že išlo o stratu majetkového práva) sa výška škody nespravuje

zasielateľskou zmluvou, ale , a preto práve spoločnosť

mala preukázať predpoklady náhrady škody, vrátane preukázania skutočnej škody.“;

3. z jeho rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo podľa názoru konajúceho súdu

došlo ku škode zavinením sťažovateľky, keď k odcudzeniu zásielky došlo zavineným

protiprávnym konaním tretej osoby, ktorá sa vlámala do motorového vozidla a zásielku

prepravovanú sťažovateľkou odcudzila. Z rozhodnutia taktiež nie je zrejmé, aká je

príčinná súvislosť medzi konaním sťažovateľky (zasielateľa) a stratou zásielky a medzi

protiprávnym zavineným konaním tretej osoby a stratou zásielky, a ktoré z týchto konaní sú

v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá údajne vznikla žalovanému. V prípade, ak

k údajnej škode došlo zavinením viacerých osôb, z rozhodnutia nie je zrejmé, aký je podiel

ich zodpovednosti na škode s ohľadom na ich zavinenie;

4. «... neprípustným spôsobom „preskočil“ základné prvky zodpovednostného vzťahu

(preukázanie zavinenia, vzniku škody a príčinnej súvislosti), a výlučne na základe

čl. V. zasielateľskej zmluvy (ktorá upravuje dohodnutú výšku škody fixnou sumou –

pre určenie výšky škody rozhoduje hodnota zásielky podľa prepravného listu) zaviazal

na náhradu škody» sťažovateľku, pričom s jej námietkami sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal, pretože:

a) v prípade, ak boli obsahom zásielky nové (nepoužité) stravné lístky, dôkazné

bremeno preukázania tejto skutočnosti vrátane ich počtu a hodnoty spočívalo podľa

sťažovateľky na žalovanom, ktorý by bol v konaní aktívne vecne legitimovaný

na vymáhanie náhrady škody výlučne vtedy, ak by preukázal, že je vlastníkom týchto

stravných lístkov. Uvedená skutočnosť však v konaní preukázaná nebola a s uvedeným sa

konajúci súd žiadnym spôsobom nevysporiadal,

b) v prípade, ak boli obsahom zásielky použité (znehodnotené) stravné lístky, čo

žalovaný potvrdil počas súdneho konania, konajúci súd podľa sťažovateľky relevantným

spôsobom nezdôvodnil, aká škoda týmto žalovanému mohla vzniknúť, keďže znehodnotené

stravné lístky sú podkladom pre plnenie žalovaného jeho zmluvným partnerom, z čoho

vyplýva, že nie žalovaný, ale výlučne jeho zmluvní partneri sú osobami poškodenými

v prípade nedoručenia takýchto stravných lístkov. Ak by nedošlo k odcudzeniu nepoužitých

stravných lístkov a tieto by boli riadne doručené žalovanému, vznikla by mu povinnosť

zaplatiť svojim zmluvným partnerom sumu vo výške nominálnej hodnoty stravných lístkov

(zníženú o dohodnutú odplatu). Ak však k doručeniu stravných lístkov nedošlo, potom

žalovanému podľa sťažovateľky táto povinnosť nevznikla a jeho majetok sa nezmenšil. To

znamená, že jedinými poškodenými z titulu nedoručenia znehodnotených stravných lístkov

sú práve stravovacie zariadenia (zmluvní partneri žalovaného), ktorým z dôvodu

nedoručenia stravných lístkov nebude plnené zo strany žalovaného. Týmto zmluvným

partnerom bola sťažovateľka na základe právoplatných rozhodnutí konajúcich súdov,

na ktoré sťažovateľka v konaní poukázala, povinná nahradiť škodu vo výške nominálnej

hodnoty takto nedoručených použitých stravných lístkov;

5. krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nezaoberal námietkou sťažovateľky, aká

škoda vlastne žalovanému vznikla, keďže bez škody nie je možné ani teoreticky uvažovať

o náhrade škody. Podľa názoru sťažovateľky vzhľadom na dispozitívnu právnu úpravu

náhrady škody v je možné odchylne od zákona dohodnúť, napr.

otázku zavinenia, dôvody vylučujúce zodpovednosť, ako aj rozšírenie škôd, na ktoré sa

vzťahuje náhradová povinnosť. Na druhej strane zmluvné obmedzenie náhrady škody –

v danom prípade stanovenie výšky náhrady škody fixnou sumou – je podľa názoru

sťažovateľky neplatné zmluvné dojednanie pre jeho rozpor s ust. § 386 Obchodného

zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. marca 2008 sp. zn.

);

6. ak by aj ústavný súd dospel k záveru platnosti zmluvného dojednania

zasielateľskej zmluvy o povinnosti nahradiť škodu v konkrétnej vopred stanovenej

výške, sťažovateľka poukazujúc na právne závery Najvyššieho súdu Českej republiky

z 23. apríla 2007 sp. zn. je toho názoru, že takéto dojednanie malo byť

podrobené preskúmaniu z toho hľadiska, či nie je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, resp. či sa neprieči dobrým mravom. Sťažovateľka v priebehu súdneho

konania poukazovala na rozhodnutia, ktorými bola zaviazaná na náhradu škody voči

stravovacím zariadeniam, na základe ktorých im plnila v podstate za žalovaného, a taktiež

namietala, že požadovanie náhrady škody zo strany žalovaného je potom v rozpore

s dobrými mravmi. S uvedenou odvolacou námietkou sa krajský súd žiadnym spôsobom

vo svojom rozhodnutí nezaoberal;

7. konajúci súd sa tiež nezaoberal ani možnosťou aplikácie inštitútu zmluvnej pokuty

na daný zmluvný vzťah, teda či zmluvne dohodnutú náhradu škody vo vopred určenej fixnej

sume v prípade nesplnenia zmluvnej povinnosti (t. j. doručiť zásielku riadne a včas) nie je

možné považovať za dohodu o zmluvnej pokute. Uvedené má význam aj z toho hľadiska, že

kým náhradu škody nemôže konajúci súd v obchodnoprávnych vzťahoch znížiť, tak je

jeho zákonnou povinnosťou (ex offo) znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu,

resp. nepriznať plnenie z titulu zmluvnej pokuty z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, aby zrušil

napadnuté rozhodnutia a priznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa uznesením

najvyššieho súdu

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu opodstatňuje prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na ochranu

ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa a dohovoru, teda či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo

sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie.

Podstatu obrany sťažovateľky poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcu

neústavnosť záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v odôvodnení jeho uznesenia, ktorým

dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné, možno zhrnúť do týchto

námietok:

záver najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f)

nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami , pretože

sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd svoje rozhodnutie

nedostatočne odôvodnil, čím sa jeho rozhodnutie stalo nepreskúmateľným a arbitrárnym,

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je nedostatočné, pretože sa v ňom najvyšší

súd podstatnými dovolacími námietkami sťažovateľky vôbec nezaoberal.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že

otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatismutandis , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho

konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §

236 a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej v jej právnej veci existoval

dovolací dôvod podľa , najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

„Podľa tvrdenia dovolateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že

odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil ( ) a z tohto

dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, či už prvostupňového ale aj odvolacieho, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, je však dovolací súd toho názoru, že Krajský súd v Bratislave rozsudok,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa náležité odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2

, ktoré sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

V zmysle citovaného ustanovenia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na podstatný rozdiel medzi prvostupňovým

rozhodnutím a rozhodnutím odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia vydaného v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Aj napriek vyššie uvedenému je rozhodnutie odvolacieho súdu náležité odôvodnené,

odvolací súd do svojho odôvodnenia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II potvrdil, a z tohto dôvodu je odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Napriek tomu, že ust. § 219 ods. 2

umožňuje odvolaciemu súdu v prípade stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia obmedziť sa len na skonštatovanie jeho správnosti, Krajský súd v Bratislave

na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia

zásada, ktorá zahŕňa jednak povinnosť tvrdenia, a jednak dôkaznú povinnosť. Konštatoval,

že následky spojené s ich nesplnením v podobe nepriaznivého rozhodnutia nesie ten

účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil, teda žalobca, ktorý tvrdil, že z vykonaného

dokazovania nevyplýva, aká bola hodnota znehodnotených stravných lístkov a skutočná

škoda. Odvolací súd na základe uvedeného konštatoval vecnú správnosť napadnutého

rozsudku ako aj správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne vyplýva, že sa stotožňuje

s hodnotením prejednávanej veci súdom prvého stupňa, pričom odvolací súd sa zaoberal aj

námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

Na základe uvedeného má preto dovolací súd za to, že odvolací súd pri odôvodnení

svojho rozhodnutia postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi zastúpenému

v odvolacom konaní advokátom neznemožnil uplatniť zákonné procesné práva priznané

mu právnym poriadkom o občianskom súdnom konaní na zabezpečenie jeho práv

a oprávnených záujmov. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,

iba skutočnosť, že dovolávateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu (napr. ).“

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej konanie v jej právnej veci je

postihnuté inou vadou, ktoré mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

„Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej

existencie tzv. inej vady konania v zmysle treba uviesť, že

dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom

dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. O tento prípad

ale v prejednávanej veci nejde.

V ďalšej časti svojho dovolania dovolateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ale síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je

dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale iba

proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by

uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania

vyplývala z ust. , v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.“

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle

s osobitným zameraním sa na tvrdenie sťažovateľky, že konanie je postihnuté vadou podľa §

237 písm. f) . Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , I.

ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v

súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, I. ÚS

301/06).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru samotným

napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa rozsudkom

krajského súdu

Sťažovateľka sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol

žalobný návrh sťažovateľky na zaplatenie istiny v sume 39 741,75 € s príslušenstvom

zamietnutý, ktorým bolo vyhovené vzájomnému návrhu žalovaného na zaplatenie sumy

7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 €

od 10. mája 2008 do zaplatenia a ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov

prvostupňového konania.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podanie

sťažnosti podľa pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,

a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu ESĽP (pozri

rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania (v tomto prípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje

zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ,

), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

sťažovateľka vyjadrila v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, ktorým sa jej

odňala možnosť konať pred súdom. Krajský súd podľa sťažovateľky neprípustným spôsobom

preniesol dôkazné bremeno preukázania okolností vzniku zodpovednosti za spôsobenú

škodu zo žalovaného (poškodeného) na sťažovateľku, pričom nie je zrejmé, pod ktoré

ustanovenia bol tento právny vzťah konajúcimi súdmi podriadený

(či podľa alebo podľa , alebo

podľa ). Súčasne krajský súd nepreskúmal otázku

zavinenia za spôsobenú škodu ani existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním

sťažovateľky a vznikom škody, teda nedostatočne vyhodnotil základné prvky

zodpovednostného vzťahu. Nezaoberal sa ani námietkou sťažovateľky o tom, aká škoda

žalovanému vznikla, keďže nedoručením použitých stravných lístkov žalovanému mohla

vzniknúť škoda výlučne jeho zmluvným partnerom (stravovacie zariadenia), a nie

žalovanému, ktorého majetok sa nezmenšil. Konajúce súdy sa nezaoberali ani možnosťou

aplikácie inštitútu zmluvnej pokuty v danej veci.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal

rozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť

skutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej veci

všeobecný súd aplikoval.

Krajský súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti jeho odôvodnenia

po skonštatovaní, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného

súdu, uviedol:

„Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku dodáva, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil

skutkový stav a vec správne právne posúdil a reflektujúc dôvody odvolania uvádza, že

prvostupňový súd správne dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo ku vzniku škody

vo výške 1.424.801, Sk v dôsledku zavinenia žalobcu ako zasielateľa a súčasne dopravcu.

Odvolací súd k uvedenému dodáva, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1

). V sporovom (teda aj v tomto) konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, kedy má

účastník jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich

nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý

tieto povinnosti nesplnil, čo je v tomto prípade žalobca, ktorý tvrdil, že z vykonaného

dokazovania nevyplýva, aká bola hodnota znehodnotených stravných lístkov a skutočná

škoda. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, či

sú v konaní preukázané jeho tvrdenia a či vzhľadom na takto preukázané skutočnosti je

možné rozhodnúť vo veci samej v jeho prospech. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti

preto odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a správne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu vyhovel

vzájomného návrhu.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia

rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd uviedol:

„Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že medzi

žalobcom ako zasielateľom a žalovaným ako príkazcom bola uzavretá v písomnej forme

platná zasielateľská zmluva, ktorej neoddeliteľnou súčasťou neboli všeobecné obchodné

podmienky, ale len v článku I. zmluva odkazovala na platné obchodné podmienky

zasielateľa vo vzťahu k uskutočneniu prepravy, ale zo zmluvy nie je zrejmé, že by tieto

obchodné podmienky boli k zmluve priložené alebo by v čase uzatvárania zmluvy boli

žalovanému známe. V každom prípade však prednosť pred akýmkoľvek znením obchodných

podmienok má uzavretá zasielateľská zmluva zo dňa 29.6.2000 v znení jej písomných

dodatkov. V priebehu konania nebola sporná výška, skutkový základ a právny titul nárokov

uplatnených žalobcom a rovnako nebola sporná výška, skutkový základ a právny titul

nároku uplatneného žalovaným vzájomným návrhom z titulu faktúry č. 370618, ktorou

žalovaný vyúčtoval žalobcovi cenu za dodané stravné poukážky. Sporné bolo medzi

účastníkmi konania uplatňovanie nároku na náhradu škody a následne započítania

vzájomných pohľadávok a záväzkov. Dohoda zmluvných strán o zodpovednosti za škodu je

obsiahnutá v článku V. zasielateľskej zmluvy, pričom súd sa nestotožnil s právnym názorom

právnej zástupkyne žalobcu o absolútnej neplatnosti tohto ustanovenia zmluvy, nakoľko

zo znenia , v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej

zasielateľskej zmluvy, je zrejmé, že žiadne z ustanovení zákona upravujúcich zasielateľskú

zmluvu a náhradu škody, s výnimkou ustanovenia § 376, nebolo kogentným ustanovením

zákona. Súčasne, je potrebné tiež konštatovať, že ustanovenie článku V. zasielateľskej

zmluvy nie je ani v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko jeho obsah bol výsledkom slobodnej

vôle zmluvných strán, pričom jednoznačne predmetná zasielateľská zmluva zakladala medzi

účastníkmi konania dlhodobý obchodnoprávny vzťah s často sa opakujúcimi plneniami

vo veľkom finančnom i objemovom rozsahu. Z vykonaného dokazovania je tiež nesporné, že

dňa 30.11.2007 došlo k odcudzeniu zásielok, pričom žalovaný jednoznačne preukázal

celkovú hodnotu odcudzených zásielok podľa prepravných dokladov, ktorá je rozhodná

pre určenie výšky škody v zmysle ustanovenia článku V. predmetnej zasielateľskej zmluvy.

Tvrdenie žalobcu o tom, že táto formulácia článku V. mala mať len informatívny charakter

nie je ničím podložené, naopak samotný žalobca údaje o hodnote zásielok uvádzané

na prepravných dokladoch pokladal za relevantné údaje pri určení výšky poistného.

Rovnako je podľa názoru súdu skutkovo i právne irelevantná argumentácia žalobcu o tom,

že žalobca zodpovedá len za škodu vzniknutú pri obstarávaní prepravy, a nie pri samotnej

preprave, ktorú však v danom prípade nadôvažok vykonával samotný žalobca, pričom

takéto konanie zasielateľa umožňuje, avšak zákon už neupravuje, že

v takom prípade sa má zmluvný vzťah už posudzovať podľa ustanovení zákona upravujúcich

zmluvu o preprave, z čoho vyplýva, že po celý čas plnenia predmetu zmluvy ide

o zasielateľskú zmluvu. Za obstaranie a následné samotné vykonanie prepravy s odbornou

starostlivosťou rozhodne nie je možné považovať prepravu zásielok s tak vysokou,

a žalobcovi známou hodnotou jednou osobou a s nedostatočne zabezpečeným vozidlom,

keďže zo znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že zadný zámok vozidla nespĺňal

bezpečnostnú funkciu a z trestného konania tiež vyplynulo, že po istý čas bolo vozidlo

so zásielkami ponechané bez akéhokoľvek dohľadu. Podľa názoru súdu je irelevantné,

či obsahom zásielok boli použité alebo nepoužité stravné lístky, nakoľko nepoužité stravné

lístky jednoznačne slúžia ako platidlo a použité – znehodnotené stravné lístky sú zase

podkladom pre plnenie žalovaného vo vzťahu k jeho zmluvným partnerom, a to vo všetkých

prípadoch vo výške odvíjajúcej sa od nominálnej hodnoty stravného lístku. Vzhľadom

na vyššie uvedené dospel súd k jednoznačnému záveru, že na strane žalovaného došlo

ku vzniku škody vo výške 1.424.801, Sk, a to v dôsledku zavinenia žalobcu ako zasielateľa

a súčasne dopravcu. Žalobcovi v zmysle uzavretej zmluvy vznikla povinnosť uhradiť

žalovanému vzniknutú škodu v lehote 7 dní. Žalovaný jednostranným prejavom vôle

smerujúcim k započítaniu zo dna 31.1.2008, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 4.2.2008,

platne započítal svoju pohľadávku z titulu náhrady škody voči svojim záväzkom z titulu

faktúr predstavujúcich predmet daného sporu a nezapočítanú časť svojho záväzku voči

žalobcovi žalovaný žalobcovi uhradil bezhotovostným prevodom. Vzhľadom na tento

platný jednostranný právny úkon žalovaného bolo už následné započítavanie zo strany

žalobcu skutkovo i právne irelevantné, pričom žalovaný je i naďalej veriteľom žalobcu

z titulu neuhradenej faktúry č. 370618 za dodané stravné poukážky v sume 7.532,43 eura

(226.922, Sk) splatnej dňa 9.5.2008, vo vzťahu ku ktorej súd nevykonával podrobnejšie

dokazovanie, keďže jej výška, skutkový a právny základ neboli medzi účastníkmi konania

sporné.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne

korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku okresného súdu a na základe tejto

skutočnosti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Krajský súd svoj právny názor

dostatočne odôvodnil aj vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľky. Ústavný súd preto

nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali

svojvôli krajského súdu. Nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu

vyjadreným v napadnutom rozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť

ho svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ). Právny názor krajského súdu však takéto

nedostatky rozhodne nevykazuje.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný

súd dodáva, že podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom

porušujúcim právnu povinnosť (záväzkovú alebo zákonnú) je okrem porušenia tejto

povinnosti a vzniku škody aj príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním,

resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Uvedené je explicitne vyjadrené aj v normatívnom

texte , ktorý uvádza, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového

vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane... (§ 373 Obchodného

zákonníka). Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda

preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi

konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou

škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody – damnumemergens alebo ušlého

zisku – lucrumcessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej

povinnosti. Samotná škoda ani samotné porušenie právnej povinnosti ešte nezakladá

zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť

nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia,

bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, pokiaľ sa týka príčinnej súvislosti

v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané.

Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný

a bezprostredný (m. m. ).

V danom prípade všeobecné súdy posúdili vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným

ako právny vzťah existujúci na základe uzatvorenej zasielateľskej zmluvy. Je nevyhnutné

zdôrazniť, že zodpovednosť sťažovateľky (v postavení zasielateľa) za škodu na zásielke síce

vyplýva z uzatvorenej zasielateľskej zmluvy, avšak súčasne zohľadňujúc činnosť

sťažovateľky vykonávanej nad rámec základného rámca zasielateľskej činnosti, ktorá

zahŕňala aj samotné vykonanie prepravy zásielky pre žalovaného, je potrebné posudzovať

zodpovednosť sťažovateľky ako zodpovednosť dopravcu podľa zmluvy o preprave

uzatvorenej v zmysle a nasl. . I keď možno čiastočne

prisvedčiť námietke sťažovateľky, že z rozsudku krajského súdu v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím jednoznačne nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia

bola jej zodpovednosť za odcudzenie prepravovanej zásielky posúdená, vzhľadom

na objektívny charakter zodpovednosti za škodu (tak v prípade zodpovednosti zasielateľa

ako aj dopravcu) bez potreby preukázania zavinenia možno konštatovať, že v prípade

sťažovateľky nedošlo k zásahu do materiálnej ochrany jej práv zo strany súdnej moci.

Tvrdenia sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej

ústavnému súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé privodiť pre ňu priaznivý

výsledok sporu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu

za ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015