Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 702/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefa Olejárom, Advokátska kancelária JUDr. Olejár,

s. r. o., Mnoheľova 839/10, Poprad, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a 3 a a práv podľa ,

a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Poprad sp. zn. zo 6. marca 2015 a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 3. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

a (ďalej len „“) a práv podľa ,

a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. februára

2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu,

ktorou si uplatnil proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) sumu 74 518,49 € z titulu náhrady škody

z nezákonného trestného stíhania a nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného

postupu, výkonu väzby, ako aj z titulu nemajetkovej ujmy a ušlého zisku na služobnom

plate.

3. Okresný súd svojím rozsudkom zo 6. marca 2015 zaviazal žalovanú na zaplatenie

sumy 1 000 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na základe odvolaní podaných oboma

sporovými stranami krajský súd svojím rozsudkom z 3. februára 2016 rozsudok okresného

súdu potvrdil.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 9. augusta 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2016,

dovolanie sťažovateľa a žalovanej odmietol.

5. Sťažovateľ ku skutkovému stavu vo svojej veci uviedol, že 31. júla 2002 bol

zadržaný a umiestnený v cele policajného zaistenia Obvodného oddelenia Policajného zboru

Poprad. Uznesením ČVS: OUV-578/20-PP-2002 z 31. júla 2002 bolo proti sťažovateľovi

začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa a trestný čin prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody podľa a . Uznesením

okresného súdu sp. zn. Nt 52/02 z 3. augusta 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby

s umiestnením v Ústave na výkon väzby v Levoči, a to až do 12. augusta 2002 s tým, že od

13. augusta 2002 do 27. augusta 2002 väzbu vykonal v Nemocnici pre obvinených

a odsúdených v Trenčíne z dôvodu zdravotných problémov. Väzba celkovo trvala od

31. júla 2002 do 27. augusta 2002.

6. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 4. júna 2003 bol sťažovateľ

uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa a trestného činu prijímania úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa a . Krajský súd uznesením

sp. zn. z 10. decembra 2003 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu

z dôvodu neodstránenia závažných rozporov. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 5. mája 2005 opätovne uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu zneužívania

verejného činiteľa podľa a trestného činu prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody podľa a . Krajský súd

uznesením sp. zn. z 11. októbra 2005 opakovane zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie z dôvodu potreby náležitého

objasnenia veci a odstránenia závažných procesných chýb. Následne okresný súd vydal bez

nariadenia pojednávania trestný rozkaz sp. zn. z 30. septembra 2008, ktorým

uznal sťažovateľa vinným z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

a trestného činu podvodu podľa

. Na základe podaného odporu okresný súd po opätovnom prerokovaní

veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2010, ktorým sťažovateľa spod

obžaloby oslobodil. Krajský súd uznesením sp. zn. z 8. decembra 2010 potvrdil

oslobodzujúci rozsudok okresného súdu. Z uvedeného vyplýva, že v trestnom konaní

rozhodoval trikrát súd prvého stupňa a trikrát odvolací súd.

7. Trestné konanie v trestnej veci sťažovateľa trvalo podľa jeho názoru neprimerane

dlhú dobu, pričom sťažovateľ k prieťahom konania neprispel. Medzi jednotlivými úkonmi

orgánov činných v trestnom konaní boli často značné a neodôvodnené omeškania. Celková

dĺžka konania nebola daná zložitosťou veci, ale predovšetkým opakovaným vracaním veci

súdu prvého stupňa, nekvalitným rozhodovaním, a teda prieťahy v konaní sú jednoznačne

pričítateľné na ťarchu orgánov štátu.

8. Rozhodnutia okresného súdu vydané v trestnej veci sťažovateľa, ktoré krajský súd

zrušil a vrátil na nové konanie, boli nezákonné, pričom jednotlivé dôvody ich nezákonnosti

sú uvedené v rozhodnutiach krajského súdu.

9. Podľa sťažovateľa osem a pol roka trvajúce trestné stíhanie významne zasiahlo

do jeho osobnostných práv a psychicky ho poznamenalo. Vzhľadom na charakter trestnej

činnosti, z ktorej bol obvinený, a jeho postavenie informácie zverejnené v televízii značne

znížili jeho povesť a dôstojnosť a zanechali negatívne dôsledky v jeho osobnom, rodinnom,

spoločenskom, ako aj v pracovnom živote.

10. Sťažovateľ argumentoval, že jeho prípad bol vytvorený štátnymi orgánmi

účelovo, keď agent provokatér postupoval nezákonne a navádzal, bola použitá neprípustná

iniciačná metóda a došlo k ďalším závažným pochybeniam, ktoré vyplývajú

z oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu v jeho trestnej veci potvrdeného krajským

súdom.

11. Priznaná náhrada škody by mala podľa sťažovateľa predstavovať „spravodlivé

zadosťučinenie“ a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako aj iné

formy zadosťučinenia. Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti,

spôsobenú poškodením dobrej povesti v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania

a väzby. Sťažovateľ po prepustení z väzby trpel posttraumatickým stresom a následne sa

dva roky liečil v psychiatrickej ambulancii. Počas pozastavenia výkonu štátnej služby mu

bola vyplácaná suma vo výške 165,96 € mesačne. Ešte aj v súčasnosti sa na pracovisku

kolegovia k nemu správajú nedôverčivo z dôvodu jeho trestného stíhania.

12. Sťažovateľ zastáva názor, že v konaní o zaplatenie primeraného zadosťučinenia

boli porušené jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nebola poskytnutá ochrana

jeho dôstojnosti, cti, povesti a mena, bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho súkromného

a rodinného života, keď za utrpenú ujmu mu nebolo priznané dostatočné zadosťučinenie.

Súdmi priznaná náhrada škody vo výške 1 000 € je podľa sťažovateľa nízka, nezákonná

a nemorálna. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2006, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky

v obdobnej veci sp. zn. z 29. apríla 2014.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal

jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 3, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1, čl. 10 a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 6.3.2015 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 3.2.2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 6.3.2015 a

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 3.2.2016 sa zrušujú a vec

sa vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

za porušenie práv podľa a 3, , podľa

ods. 1 a čl. 10 a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

vo výške 10.000,- eur.

4. Uplatňujem si náhradu trov konania.“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

zo 6. marca 2015

18. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

zo 6. marca 2015, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského

súdu.

19. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému

rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2015 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti

sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

zo 6. marca 2015, a preto sťažnosť v tejto časti podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie odmietol.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

z 3. februára 2016

20. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 3. februára 2016 ústavný súd považoval

lehotu na podanie sťažnosti podľa pre porušenie základných práv

a slobôd za zachovanú, a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu

rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri

rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania (v tomto prípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje

zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ,

), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu. V danom prípade najvyšší súd

rozhodol o dovolaní proti rozsudku krajského súdu uznesením z 9. augusta 2016, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2016. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu

3. novembra 2016, teda bola dodržaná dvojmesačná zákonná lehota na jej podanie.

21. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa okresný súd

prvýkrát rozhodol rozsudkom z 5. októbra 2012, ktorým žalobu sťažovateľa o náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zamietol.

Odvolací súd uznesením z 18. septembra 2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie so záväzným pokynom, aby sa okresný súd oboznámil s obsahom

rozhodnutí v trestnej veci sťažovateľa a relevantnou judikatúrou a vec opätovne právne

posúdil. V poradí druhým rozsudkom vo veci okresný súd priznal sťažovateľovi proti

žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 10 000 € a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Po podaní odvolania oboma sporovými stranami krajský súd opakovane rozhodnutie súdu

prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s pokynom, aby okresný súd posúdil

závažnosť držania sťažovateľa vo väzbe, ako aj jeho následky. Sťažovateľ sa pôvodne

domáhal rozhodnutia, ktorým bude žalovaná zaviazaná zaplatiť mu náhradu škody z dôvodu

nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu vo výške 300 000 €, z titulu

výkonu väzby vo výške 100 000 €, z titulu škody na zdraví vo výške 100 000 €, z dôvodu

nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti, občianskej cti, dôstojnosti, dobrého mena

a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, súkromnom a pracovnom živote

vo výške 280 000 € a z titulu ušlého zisku na služobnom plate vo výške 74 518,49 €.

Na pojednávaní konanom 20. februára 2015 sťažovateľ zmenil podanú žalobu tak, že si

uplatnil náhradu škody za nemajetkovú ujmu z dôvodu výkonu väzby, poškodenia zdravia,

nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu v celkovej výške 74 000 € bez

špecifikovania konkrétnych súm vo vzťahu k jednotlivým namietaným titulom. Okresný súd

6. marca 2015 rozhodol namietaným rozhodnutím o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy

sťažovateľovi vo výške 1 000 € (a vo zvyšnej časti žalobu zamietol) poukazujúc najmä

na dĺžku väzobného stíhania sťažovateľa (28 dní), keď mu za každý deň väzby priznal sumu

35 €, a vychádzajúc zo skutočnosti, že v konaní boli preukázané predpoklady vzniku

zodpovednosti žalovanej za škodu, náhradu ktorej si sťažovateľ žalobou uplatnil. Okresný

súd sa zaoberal dopadom trestného stíhania sťažovateľa na jeho pracovný život, v rámci

čoho konštatoval, že mzdové nároky mu boli uhradené a v súčasnosti opätovne vykonáva

svoju profesiu. V súvislosti s namietanou škodou na zdraví okresný súd konštatoval, že

sťažovateľ neuviedol, že by počas výkonu väzby boli porušované nejaké pravidlá, a celú

argumentáciu obmedzil výlučne na opísanie svojich psychických problémov. Keďže

k rozpadu manželstva sťažovateľa došlo ešte pred začatím trestného stíhania, uvedená

okolnosť nemohla mať podľa okresného súdu dopad ani na jeho osobný život. Podľa názoru

okresného súdu sa v konaní nepotvrdilo ani tvrdenie, že by sťažovateľ bol obmedzovaný

počas výkonu väzby v kontakte so svojím obhajcom alebo rodinou.

22. Krajský súd svojím rozsudkom z 3. februára 2016 potvrdil rozsudok okresného

súdu zo 6. marca 2015 vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľovi sumu

1 000 €, ako aj vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti.

23. Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie označených práv podľa

a dohovoru rozsudkom krajského súdu z 3. februára 2016, konkrétne jeho nesúhlas

s priznanou sumou náhrady škody za nemajetkovú ujmu, ktorú sťažovateľ utrpel v súvislosti

s jeho trestným stíhaním.

24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra).

25. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné

tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej

moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

26. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

27. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti nenamietal

nenáležité a nedostatočné odôvodnenie namietaného rozhodnutia krajského súdu,

formuloval len svoj nesúhlas s výškou priznaného finančného odškodnenia, ktoré považuje

za nezákonné a nemorálne. Argumentácia sťažovateľa bola v podstatnej časti zameraná

na jeho nesúhlas, resp. nespokojnosť s postupom všeobecných súdov konajúcich v jeho

trestnej veci, ktorý považoval za poznačený zbytočnými prieťahmi, keďže vo veci

rozhodoval trikrát súd prvej inštancie a trikrát odvolací súd. Výška priznanej náhrady škody

podľa sťažovateľa nekorešponduje s dĺžkou trestného stíhania a následkami, ktoré malo

na jeho osobu. V tejto súvislosti ústavný súd považuje argumentáciu sťažovateľa

za nedostatočnú a nenáležitú, pretože ním namietané zbytočné prieťahy v trestnom konaní

nie je oprávnený posudzovať všeobecný súd v rámci konania o náhradu škody z dôvodu

nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, a teda nie je ani kompetentný

priznať v tejto súvislosti finančné odškodnenie. Uvedená právomoc je zverená

výlučne ústavnému súdu, na ktorý sa sťažovateľ ani počas trestného konania a ani počas

súdneho konania, v rámci ktorého boli vydané namietané rozhodnutia (ako vyplýva

z rozhodovacej činnosti ústavného súdu), neobrátil. Na základe uvedeného nie je vo vzťahu

k určeniu výšky náhrady škody relevantné ani rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 29. apríla 2014, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje

a ktoré v podstatnej časti hodnotí napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu, najmä pokiaľ

ide o priznané odškodnenie za zbytočné prieťahy v trestnom konaní, o ktorom sú v Českej

republike kompetentné rozhodovať všeobecné súdy vyššej inštancie.

28. Ústavný súd v danej veci vzal do úvahy aj skutočnosť, že sťažovateľ si

uplatňoval nárok na náhradu škody podľa zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom

tento zákon náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, a preto krajský súd aplikujúc čl. 5

ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 5 dohovoru dospel k záveru, že náhrada ujmy za väzbu bola

okresným súdom stanovená adekvátne na základe posúdenia skutkových okolností danej

veci zohľadňujúc najmä povahu trestnej veci, celkovú dĺžku väzobného stíhania

sťažovateľa, ako aj následky trestného stíhania v osobnej sfére sťažovateľa. Ako

porovnávací údaj pre určenie výšky finančného odškodnenia krajský súd poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , ktorý dospel

k záveru, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie

celkovej výšky odškodnenia, a preto vychádzajúc z úrovne odškodnenia jednotlivých

európskych štátov, ako aj zo životnej úrovne v Českej republike vyjadril, že adekvátnym

odškodnením je čiastka v rozmedzí 20 € až 60 € za jeden deň trvania väzby. Okresný súd,

ako aj krajský súd v odvolacom konaní pri určení nemajetkovej ujmy vo veci sťažovateľa

vychádzali z výšky takto stanovenej náhrady škody, a preto považovali za primerané

priznanie náhrady škody vo výške 1 000 € (cca 35 € za jeden deň väzby).

29. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu

je ústavne akceptovateľné a nevykazuje znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti,

odvolací súd v ňom uvádza odpovede najmä na tie argumenty, ktoré majú pre vec podstatný

význam, preto sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní odmietol v časti,

v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3 , ako aj

práva podľa dohovoru, podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

30. Ústavný súd ďalej dodáva, že sťažovateľ bližšie nešpecifikoval a ani

z odôvodnenia sťažnosti nevyplývajú žiadne relevantné tvrdenia o porušení čl. 10 a čl. 36

ods. 1 a 3 dohovoru, pri ktorých ústavný súd ani nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť

s namietaným rozsudkom krajského súdu z 3. februára 2016. V súvislosti s uvedenými

nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

31. Ústavný súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide o namietané porušenie ,

ústavný súd jeho zaradenie do sťažnostného petitu vyhodnotil ako vyjadrenie právneho

názoru sťažovateľa o danosti právomoci ústavného súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2016