Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)I. ÚS 702/2016
PDF · 228.34 KB
No categories available
I. ÚS 702/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefa Olejárom, Advokátska kancelária JUDr. Olejár,
s. r. o., Mnoheľova 839/10, Poprad, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10
a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Poprad sp. zn. 20 C 14/2012 zo 6. marca 2015 a rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 378/2015 z 3. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3
a čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10
a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
20 C 14/2012 zo 6. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 378/2015 z 3. februára
2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu,
ktorou si uplatnil proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) sumu 74 518,49 € z titulu náhrady škody
z nezákonného trestného stíhania a nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného
postupu, výkonu väzby, ako aj z titulu nemajetkovej ujmy a ušlého zisku na služobnom
plate.
3. Okresný súd svojím rozsudkom zo 6. marca 2015 zaviazal žalovanú na zaplatenie
sumy 1 000 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na základe odvolaní podaných oboma
sporovými stranami krajský súd svojím rozsudkom z 3. februára 2016 rozsudok okresného
súdu potvrdil.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
3 Cdo 95/2016 z 9. augusta 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2016,
dovolanie sťažovateľa a žalovanej odmietol.
5. Sťažovateľ ku skutkovému stavu vo svojej veci uviedol, že 31. júla 2002 bol
zadržaný a umiestnený v cele policajného zaistenia Obvodného oddelenia Policajného zboru
Poprad. Uznesením ČVS: OUV-578/20-PP-2002 z 31. júla 2002 bolo proti sťažovateľovi
začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestný čin prijímania
úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona. Uznesením
okresného súdu sp. zn. Nt 52/02 z 3. augusta 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby
s umiestnením v Ústave na výkon väzby v Levoči, a to až do 12. augusta 2002 s tým, že od
13. augusta 2002 do 27. augusta 2002 väzbu vykonal v Nemocnici pre obvinených
a odsúdených v Trenčíne z dôvodu zdravotných problémov. Väzba celkovo trvala od
31. júla 2002 do 27. augusta 2002.
6. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 263/02 zo 4. júna 2003 bol sťažovateľ
uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestného činu prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona. Krajský súd uznesením
sp. zn. 5 To 128/03 z 10. decembra 2003 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu
z dôvodu neodstránenia závažných rozporov. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 263/02
z 5. mája 2005 opätovne uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu zneužívania
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestného činu prijímania
úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona. Krajský súd
uznesením sp. zn. 4 To 65/05 z 11. októbra 2005 opakovane zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie z dôvodu potreby náležitého
objasnenia veci a odstránenia závažných procesných chýb. Následne okresný súd vydal bez
nariadenia pojednávania trestný rozkaz sp. zn. 6 T 113/2008 z 30. septembra 2008, ktorým
uznal sťažovateľa vinným z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1
Trestného zákona. Na základe podaného odporu okresný súd po opätovnom prerokovaní
veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 T 113/2008 z 3. marca 2010, ktorým sťažovateľa spod
obžaloby oslobodil. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 53/10 z 8. decembra 2010 potvrdil
oslobodzujúci rozsudok okresného súdu. Z uvedeného vyplýva, že v trestnom konaní
rozhodoval trikrát súd prvého stupňa a trikrát odvolací súd.
7. Trestné konanie v trestnej veci sťažovateľa trvalo podľa jeho názoru neprimerane
dlhú dobu, pričom sťažovateľ k prieťahom konania neprispel. Medzi jednotlivými úkonmi
orgánov činných v trestnom konaní boli často značné a neodôvodnené omeškania. Celková
dĺžka konania nebola daná zložitosťou veci, ale predovšetkým opakovaným vracaním veci
súdu prvého stupňa, nekvalitným rozhodovaním, a teda prieťahy v konaní sú jednoznačne
pričítateľné na ťarchu orgánov štátu.
8. Rozhodnutia okresného súdu vydané v trestnej veci sťažovateľa, ktoré krajský súd
zrušil a vrátil na nové konanie, boli nezákonné, pričom jednotlivé dôvody ich nezákonnosti
sú uvedené v rozhodnutiach krajského súdu.
9. Podľa sťažovateľa osem a pol roka trvajúce trestné stíhanie významne zasiahlo
do jeho osobnostných práv a psychicky ho poznamenalo. Vzhľadom na charakter trestnej
činnosti, z ktorej bol obvinený, a jeho postavenie informácie zverejnené v televízii značne
znížili jeho povesť a dôstojnosť a zanechali negatívne dôsledky v jeho osobnom, rodinnom,
spoločenskom, ako aj v pracovnom živote.
10. Sťažovateľ argumentoval, že jeho prípad bol vytvorený štátnymi orgánmi
účelovo, keď agent provokatér postupoval nezákonne a navádzal, bola použitá neprípustná
iniciačná metóda a došlo k ďalším závažným pochybeniam, ktoré vyplývajú
z oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu v jeho trestnej veci potvrdeného krajským
súdom.
11. Priznaná náhrada škody by mala podľa sťažovateľa predstavovať „spravodlivé
zadosťučinenie“ a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako aj iné
formy zadosťučinenia. Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti,
spôsobenú poškodením dobrej povesti v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania
a väzby. Sťažovateľ po prepustení z väzby trpel posttraumatickým stresom a následne sa
dva roky liečil v psychiatrickej ambulancii. Počas pozastavenia výkonu štátnej služby mu
bola vyplácaná suma vo výške 165,96 € mesačne. Ešte aj v súčasnosti sa na pracovisku
kolegovia k nemu správajú nedôverčivo z dôvodu jeho trestného stíhania.
12. Sťažovateľ zastáva názor, že v konaní o zaplatenie primeraného zadosťučinenia
boli porušené jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nebola poskytnutá ochrana
jeho dôstojnosti, cti, povesti a mena, bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho súkromného
a rodinného života, keď za utrpenú ujmu mu nebolo priznané dostatočné zadosťučinenie.
Súdmi priznaná náhrada škody vo výške 1 000 € je podľa sťažovateľa nízka, nezákonná
a nemorálna. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 49/06 zo 14. septembra 2006, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
v obdobnej veci sp. zn. I. ÚS 2551/13 z 29. apríla 2014.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal
jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:
„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 3, čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1, čl. 10 a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 20C/14/2012 zo dňa 6.3.2015 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/378/2015 zo dňa 3.2.2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 20C/14/2012 zo dňa 6.3.2015 a
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/378/2015 zo dňa 3.2.2016 sa zrušujú a vec
sa vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.
3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
za porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 10 a čl. 36 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
vo výške 10.000,- eur.
4. Uplatňujem si náhradu trov konania.“
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
zo 6. marca 2015
18. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
zo 6. marca 2015, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského
súdu.
19. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému
rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2015 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti
sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
zo 6. marca 2015, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie odmietol.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
z 3. februára 2016
20. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 3. februára 2016 ústavný súd považoval
lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv
a slobôd za zachovanú, a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu
rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri
rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania (v tomto prípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje
zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 81/2012), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu. V danom prípade najvyšší súd
rozhodol o dovolaní proti rozsudku krajského súdu uznesením z 9. augusta 2016, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2016. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu
3. novembra 2016, teda bola dodržaná dvojmesačná zákonná lehota na jej podanie.
21. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa okresný súd
prvýkrát rozhodol rozsudkom z 5. októbra 2012, ktorým žalobu sťažovateľa o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zamietol.
Odvolací súd uznesením z 18. septembra 2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie so záväzným pokynom, aby sa okresný súd oboznámil s obsahom
rozhodnutí v trestnej veci sťažovateľa a relevantnou judikatúrou a vec opätovne právne
posúdil. V poradí druhým rozsudkom vo veci okresný súd priznal sťažovateľovi proti
žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 10 000 € a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Po podaní odvolania oboma sporovými stranami krajský súd opakovane rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s pokynom, aby okresný súd posúdil
závažnosť držania sťažovateľa vo väzbe, ako aj jeho následky. Sťažovateľ sa pôvodne
domáhal rozhodnutia, ktorým bude žalovaná zaviazaná zaplatiť mu náhradu škody z dôvodu
nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu vo výške 300 000 €, z titulu
výkonu väzby vo výške 100 000 €, z titulu škody na zdraví vo výške 100 000 €, z dôvodu
nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti, občianskej cti, dôstojnosti, dobrého mena
a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, súkromnom a pracovnom živote
vo výške 280 000 € a z titulu ušlého zisku na služobnom plate vo výške 74 518,49 €.
Na pojednávaní konanom 20. februára 2015 sťažovateľ zmenil podanú žalobu tak, že si
uplatnil náhradu škody za nemajetkovú ujmu z dôvodu výkonu väzby, poškodenia zdravia,
nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu v celkovej výške 74 000 € bez
špecifikovania konkrétnych súm vo vzťahu k jednotlivým namietaným titulom. Okresný súd
6. marca 2015 rozhodol namietaným rozhodnutím o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
sťažovateľovi vo výške 1 000 € (a vo zvyšnej časti žalobu zamietol) poukazujúc najmä
na dĺžku väzobného stíhania sťažovateľa (28 dní), keď mu za každý deň väzby priznal sumu
35 €, a vychádzajúc zo skutočnosti, že v konaní boli preukázané predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovanej za škodu, náhradu ktorej si sťažovateľ žalobou uplatnil. Okresný
súd sa zaoberal dopadom trestného stíhania sťažovateľa na jeho pracovný život, v rámci
čoho konštatoval, že mzdové nároky mu boli uhradené a v súčasnosti opätovne vykonáva
svoju profesiu. V súvislosti s namietanou škodou na zdraví okresný súd konštatoval, že
sťažovateľ neuviedol, že by počas výkonu väzby boli porušované nejaké pravidlá, a celú
argumentáciu obmedzil výlučne na opísanie svojich psychických problémov. Keďže
k rozpadu manželstva sťažovateľa došlo ešte pred začatím trestného stíhania, uvedená
okolnosť nemohla mať podľa okresného súdu dopad ani na jeho osobný život. Podľa názoru
okresného súdu sa v konaní nepotvrdilo ani tvrdenie, že by sťažovateľ bol obmedzovaný
počas výkonu väzby v kontakte so svojím obhajcom alebo rodinou.
22. Krajský súd svojím rozsudkom z 3. februára 2016 potvrdil rozsudok okresného
súdu zo 6. marca 2015 vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľovi sumu
1 000 €, ako aj vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti.
23. Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie označených práv podľa
ústavy a dohovoru rozsudkom krajského súdu z 3. februára 2016, konkrétne jeho nesúhlas
s priznanou sumou náhrady škody za nemajetkovú ujmu, ktorú sťažovateľ utrpel v súvislosti
s jeho trestným stíhaním.
24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná
ďalšia judikatúra).
25. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné
tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej
moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
26. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
27. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti nenamietal
nenáležité a nedostatočné odôvodnenie namietaného rozhodnutia krajského súdu,
formuloval len svoj nesúhlas s výškou priznaného finančného odškodnenia, ktoré považuje
za nezákonné a nemorálne. Argumentácia sťažovateľa bola v podstatnej časti zameraná
na jeho nesúhlas, resp. nespokojnosť s postupom všeobecných súdov konajúcich v jeho
trestnej veci, ktorý považoval za poznačený zbytočnými prieťahmi, keďže vo veci
rozhodoval trikrát súd prvej inštancie a trikrát odvolací súd. Výška priznanej náhrady škody
podľa sťažovateľa nekorešponduje s dĺžkou trestného stíhania a následkami, ktoré malo
na jeho osobu. V tejto súvislosti ústavný súd považuje argumentáciu sťažovateľa
za nedostatočnú a nenáležitú, pretože ním namietané zbytočné prieťahy v trestnom konaní
nie je oprávnený posudzovať všeobecný súd v rámci konania o náhradu škody z dôvodu
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, a teda nie je ani kompetentný
priznať v tejto súvislosti finančné odškodnenie. Uvedená právomoc je ústavou zverená
výlučne ústavnému súdu, na ktorý sa sťažovateľ ani počas trestného konania a ani počas
súdneho konania, v rámci ktorého boli vydané namietané rozhodnutia (ako vyplýva
z rozhodovacej činnosti ústavného súdu), neobrátil. Na základe uvedeného nie je vo vzťahu
k určeniu výšky náhrady škody relevantné ani rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2551/13 z 29. apríla 2014, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje
a ktoré v podstatnej časti hodnotí napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu, najmä pokiaľ
ide o priznané odškodnenie za zbytočné prieťahy v trestnom konaní, o ktorom sú v Českej
republike kompetentné rozhodovať všeobecné súdy vyššej inštancie.
28. Ústavný súd v danej veci vzal do úvahy aj skutočnosť, že sťažovateľ si
uplatňoval nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
tento zákon náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, a preto krajský súd aplikujúc čl. 5
ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 5 dohovoru dospel k záveru, že náhrada ujmy za väzbu bola
okresným súdom stanovená adekvátne na základe posúdenia skutkových okolností danej
veci zohľadňujúc najmä povahu trestnej veci, celkovú dĺžku väzobného stíhania
sťažovateľa, ako aj následky trestného stíhania v osobnej sfére sťažovateľa. Ako
porovnávací údaj pre určenie výšky finančného odškodnenia krajský súd poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010, ktorý dospel
k záveru, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie
celkovej výšky odškodnenia, a preto vychádzajúc z úrovne odškodnenia jednotlivých
európskych štátov, ako aj zo životnej úrovne v Českej republike vyjadril, že adekvátnym
odškodnením je čiastka v rozmedzí 20 € až 60 € za jeden deň trvania väzby. Okresný súd,
ako aj krajský súd v odvolacom konaní pri určení nemajetkovej ujmy vo veci sťažovateľa
vychádzali z výšky takto stanovenej náhrady škody, a preto považovali za primerané
priznanie náhrady škody vo výške 1 000 € (cca 35 € za jeden deň väzby).
29. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je ústavne akceptovateľné a nevykazuje znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti,
odvolací súd v ňom uvádza odpovede najmä na tie argumenty, ktoré majú pre vec podstatný
význam, preto sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní odmietol v časti,
v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
30. Ústavný súd ďalej dodáva, že sťažovateľ bližšie nešpecifikoval a ani
z odôvodnenia sťažnosti nevyplývajú žiadne relevantné tvrdenia o porušení čl. 10 a čl. 36
ods. 1 a 3 dohovoru, pri ktorých ústavný súd ani nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť
s namietaným rozsudkom krajského súdu z 3. februára 2016. V súvislosti s uvedenými
nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Z uvedeného dôvodu ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
31. Ústavný súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 127 ústavy,
ústavný súd jeho zaradenie do sťažnostného petitu vyhodnotil ako vyjadrenie právneho
názoru sťažovateľa o danosti právomoci ústavného súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016