Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 388/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. januára 2015 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 a čl. 48

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. januára

2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len

„namietaný postup“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení

navrhovateľa proti odporcovi hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave (ďalej len

„odporca“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o zaplatenie odmeny vyplývajúcej z pracovnej zmluvy v sume

541,20 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. marca 2014

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu. Proti rozsudku

okresného súdu podal odporca odvolanie, na základe ktorého krajský súd napadnutým

rozhodnutím zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu sťažovateľa zamietol. Z dôvodu

právnickej opatrnosti podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 18. júna 2015 odmietol ako neprípustné vzhľadom na limitujúcu

výšku sťažovateľom požadovaného plnenia podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za „šokujúce“ rozhodnutie,

keďže jeho žaloba bola zamietnutá bez toho, aby mu krajský súd vysvetlil dôvody svojho

rozhodnutia a odpovedal na kardinálnu otázku – ako môže byť rozhodovacia činnosť

zamestnanca (sťažovateľa ako mestského policajta v postavení správneho orgánu)

porušením pracovnej disciplíny.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je príkladom arbitrárneho až

svojvoľného rozhodovania všeobecného súdu s ďalekosiahlymi dôsledkami pre sťažovateľa,

ktorého stavia do pozície porušovateľa pracovnej disciplíny. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia je podľa sťažovateľa neúplné, nepresvedčivé a nekonzistentné.

K skutkovým okolnostiam veci sťažovateľ uviedol, že ako mestský policajt

26. februára 2013 na základe zverených kompetencií uložil blokovú pokutu vodičke

motorového vozidla, ktorá spáchanie priestupku uznala a uloženú pokutu zaplatila. Podľa

sťažovateľa táto pokuta nemôže byť anulovaná a transformovaná do roviny porušenia

pracovnej disciplíny. Ani chybná rozhodovacia činnosť správneho orgánu v prípade zmeny

alebo zrušenia správneho rozhodnutia nadriadeným správnym orgánom nemôže byť

hodnotená ako porušenie pracovnej disciplíny. Práve z uvedených dôvodov sa sťažovateľ

domáhal na okresnom súde, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu odmenu (tzv. trinásty

plat) v zmysle kolektívnej zmluvy platnej v danom čase.

Sťažovateľ tiež uviedol, že k zrušeniu ním uloženej blokovej pokuty došlo až 25. júna

2014 na základe protestu prokurátora, a preto disciplinárne napomenutie z 21. mája 2013

listom zamestnávateľa č. MsP ako dôsledok konania o sťažnosti spomínanej

vodičky motorového vozidla je vecne nepodložené a právne irelevantné. Sťažovateľ

považuje vstup zamestnávateľa do jeho rozhodovacieho procesu v postavení subjektu

činného podľa verejného práva za neakceptovateľnú neprávosť.

Podľa sťažovateľa krajský súd počas konania „svoje myšlienky o identickej

disciplinárnej zodpovednosti zamestnancov a správnych orgánov nikdy nepredniesol

a účastníkom ani len nenaznačil, že by takým smerom viedol svoje úvahy... V tomto zmysle

hovoríme o tzv. šokujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Pritom predmetná aféra nebola

hodnotiteľná v rovine pracovno právnych povinností , v rovine jeho

pracovno právnej zodpovednosti, ale výlučne v rovine výkonu funkcie správneho orgánu,

v rovine jeho prípadnej administratívno právnej zodpovednosti (kde ho ako osobu dokonca

chránia ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci).“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

právo , aby sa jeho vec prerokovala v spravodlivom procese zaručené

podľa v spojení s a a ústavne

neakceptovateľne zasiahol do základného vlastníckeho práva sťažovateľa a jeho práva

na pokojné užívanie majetku zaručeného SR, Dodatkového

protokolu k cit. Dohovoru a čl. 11 ods. 1 cit. Listiny základných práv.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

sp. zn.: z 29. 01. 2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

3. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. : sa

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

1.000, €..., ktoré je povinný sťažovateľovi zaplatiť Krajský súd v Bratislave, a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi

aj trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa domáha ochrany základných práv podľa a ,

základného práva na ochranu vlastníctva podľa a podľa

listiny, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 541,20 eur s príslušenstvom z titulu nároku

na odmenu v zmysle platnej kolektívnej zmluvy zamietol. Z argumentácie sťažovateľa

a petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa . Vo vzťahu k označenému

sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, ktoré konkrétne

základné práva mali byť postupom a rozhodnutím krajského súdu porušené. V petite

sťažnosti sťažovateľ bez ďalšieho žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu

v namietanom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov, čo však vzhľadom

na argumentáciu sťažovateľa a právoplatné ukončenie veci nemá zmysluplné opodstatnenie.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podanie

sťažnosti podľa pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,

a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktorá

v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania (v tomto

prípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podanie

sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne , ), samozrejme,

za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako príslušník mestskej polície

v zmysle kompetencie mu zverenej

o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“) uložil

26. februára 2013 vodičke motorového vozidla p. Gregušovej blokovú pokutu v sume 10 €

za nesprávne parkovanie. Pani Gregušová spáchanie priestupku uznala a blokovú pokutu

zaplatila, no napriek poučeniu žalobu o preskúmanie zákonnosti uloženej blokovej pokuty

nepodala. V zmysle o sťažnostiach v znení neskorších predpisov sa

sťažnosťou na postup a rozhodnutie sťažovateľa obrátila na odporcu, ktorý dospel k záveru,

že priestupok spáchaný nebol, a preto upozornil sťažovateľa na porušenie pracovnej

disciplíny. Pre nesplnenie podmienok vyplývajúcich z kolektívnej zmluvy v dôsledku

uvedeného upozornenia odporca nevyplatil sťažovateľovi tzv. trinásty plat v zmysle platnej

kolektívnej zmluvy.

Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 29. októbra 2013 domáhal na okresnom

súde proti odporcovi uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 541,20 € s úrokom z omeškania,

teda tzv. trinásty plat v zmysle platnej kolektívnej zmluvy. Okresný súd rozsudkom

z 12. marca 2014 uložil odporcovi povinnosť žalovanú sumu sťažovateľovi uhradiť, keď

na základe vykonaného dokazovania a následného právneho posúdenia dospel k záveru,

že nárok sťažovateľa na vyplatenie odmeny je dôvodný, keďže splnil všetky podmienky

v zmysle kolektívnej zmluvy a nedopustil sa porušenia pracovnej disciplíny.

Na základe odvolania podaného odporcom krajský súd rozsudkom zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh sťažovateľa zamietol. V odvolacom konaní

bolo okrem iného preukázané, že rozhodnutie o blokovej pokute bolo zrušené rozhodnutím

Mestskej polície hlavného mesta Slovenskej republiky z 25. júna 2014, ktorým vyhovela

protestu prokurátora.

Dovolanie sťažovateľa bolo najvyšším súdom odmietnuté uznesením

sp. zn. z 18. júna 2015 ako neprípustné vzhľadom na limitujúcu výšku

sťažovateľom požadovaného plnenia podľa .

Najvyšší súd súčasne konštatoval, že nezistil existenciu žiadnej z podmienok prípustnosti

dovolania podľa .

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, v ktorom

mu krajský súd nedal odpoveď na podstatnú okolnosť danej veci, ako mohol sťažovateľ

v postavení správneho orgánu svojou rozhodovacou činnosťou porušiť pracovnú disciplínu.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveď

na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základné

právo účastníka konania podľa . Ústavný súd taktiež pripomína

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti jeho odôvodnenia

po skonštatovaní záverov okresného súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, obsahu

odvolania odporcu a vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu uviedol:

«Odvolací súd aj po zopakovaní a doplnení dokazovania má zato, že z hľadiska

skutkového stavu bolo v posudzovanej právnej veci súdom prvého stupňa zistené (správnosť

skutkového zistenia v tomto smere odvolateľ nenapáda), že navrhovateľ bol u odporcu

v pracovnom pomere založeným pracovnou zmluvou zo dňa 21. 06. 2006 s nástupom

do práce od 03. júla 2006 s miestom výkonu práce Bratislava, na dobu neurčitú. Podľa

čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy zamestnávateľ môže zamestnancovi mestskej polície vyplatiť

odmenu do výšky jeho funkčného platu zo zúčtovaním miezd za mesiac máj a november

k dátumom 31. 05. a 30. 11. kalendárneho roka za predpokladu, že jeho pracovný pomer

k uvedeným dátumom trval aspoň 6 mesiacov. Podľa čl. 17 bod 5 odmena neprináleží

zamestnancovi, ktorý bol v rozhodujúcom období upozornený na neuspokojivé plnenie

pracovných úloh podľa alebo u ktorého sú

dôvody uvedené v .

Pre klasifikovanie uplatneného nároku je rozhodujúcou zodpovedanie otázky, či boli

v prípade navrhovateľa v rozhodnom období t. j. od 01. 12 do 31. 05. 2013 dané dôvody

uvedené v v dôsledku čoho navrhovateľovi podľa

čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy neprináleží odmena. Odvolací súd má zato, že prvostupňový

súd túto otázku nesprávne právne posúdil keď dospel k záveru, že odporca bol povinný

odmenu v zmysle čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy navrhovateľovi vyplatiť.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam

zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností

ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou

alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca (rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. ) v prípade porušenia ktorého má zamestnávateľ podľa intenzity

porušenia pracovnej disciplíny možnosť skončiť pracovný pomer. Súd prvého stupňa založil

svoje rozhodnutie na prijatom právnom závere, že... „zamestnávateľ nie je oprávnený

konštatovať porušenie právnych predpisov navrhovateľom ako správnym orgánom pri

ukladaní blokovej pokuty“..., so záverom ktorým nie je možné súhlasiť. Prvostupňovému

súdu primárne uniklo, že v súdenej veci ide o pracovnoprávny vzťah a z neho plynúce

nároky a že vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa je sledovať dodržiavanie pracovnej

disciplíny zamestnancom a to aj vzhľadom nato, že odporca, je oprávnený prešetrovať

v zmysle o sťažnostiach sťažnosti podané na príslušníkov obecnej

polície. Ak pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti príslušný orgán na vybavenie sťažnosti

dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná, mal potom odporca ako zamestnávateľ oprávnenie

navrhovateľa ako zamestnanca v zmysle upozorniť na porušenie pracovnej

disciplíny.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 26. 02. 2013 počas výkonu

služby navrhovateľ uložil poriadkovú pokutu vo výške 10 €. Zo zápisnice

č. p MsP Sť.27 2013/9 zo dňa 14. 04. 2013 o prešetrení sťažnosti, ktorú podala menovaná

vyplýva, že navrhovateľom bola neoprávnene uložená bloková pokuta

za dopravný priestupok, čím navrhovateľ konal v rozpore so základnými úlohami MsP

zakotvenými v ust. zák. č. SNR o obecnej polícii v znení

neskorších predpisov, a porušil základné povinnosti policajta mestskej polície uvedené

v ust. § 7 písm. a), b), c) cit. zákona, v zmysle ktorého po a) príslušník obecnej polície pri

plnení úloh je povinný najmä dodržiavať zákony aj na všeobecne záväzné predpisy a v ich

rámci sa riadiť pokynmi náčelníka, prípadne pokynmi starostu po b) dbať na vážnosť, česť,

dôstojnosť občanov a svoju vlastnú a nepripustiť, aby občanov v súvislosti s činnosťou

obecnej polície vznikla bezdôvodná ujma a prípadný zásah do ich práv a slobôd neprekročil

mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného za krokom po c) zakročiť podľa svojich

možností a schopností v medziach tohto zákona a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov, prípadne vykonať iné nevyhnutné opatrenie, ak je dôvodné podozrenie, že bol

spáchaný alebo je páchaný trestný čin priestupok iný správny delikt alebo iným spôsobom

rušený verejný poriadok.

Odporca konanie navrhovateľa podľa čl. 13 bod. 7 písm. d) Pracovného poriadku

MsP považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže porušil pri výkone práce

povinnosti vzťahujúce sa na jeho prácu a v priamej súvislosti s porušením vznikla

škoda, keďže konanie nenieslo znaky skutkovej podstaty

priestupku a napriek tomu bolo kvalifikované navrhovateľom ako priestupok, čím bola

neoprávnene zaevidovaná do úradnej evidencie priestupkov. Za toto porušenie pracovnej

disciplíny bol navrhovateľ upozornený listom zo dňa 21. 05. 2013 s tým, že pokiaľ sa

opätovne dopustí akéhokoľvek porušenia pracovnej disciplíny môže byť s ním skončený

pracovný pomer podľa ust. .

Z vyššie opísaného skutkového deja nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa

v rozhodnom období dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, na porušenie ktoré

bol zamestnávateľom oprávnene upozornený, preto podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy

navrhovateľovi neprináleží odmena.

Vzhľadom na vyššie prijatý záver, je potom irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že

rozhodnutie o blokovej pokute č. A0185525 z 26. 2. 2013 je právoplatné a konečné, keď

nadovšetko z listinných dôkazov založených odporcom v rámci odvolacieho konania

vyplýva, že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu už rozhodnutie o blokovej pokute

č. A0185525 z 26. 2. 2013 bolo zrušené, keď Mestská polícia Hlavného mesta SR Bratislavy,

svojím rozhodnutím sp. zn. MsP zo dňa 25. 6. 2014 rozhodla o proteste

prokurátora ktorému vyhovela a rozhodnutie zrušila.»

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne

konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne korektne odôvodnil názor o nesprávnosti

rozsudku okresného súdu a na základe tejto skutočnosti zmenil rozhodnutie súdu prvého

stupňa v neprospech sťažovateľa. Krajský súd svoj právny názor dostatočne odôvodnil aj

vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa, čo konštatoval aj najvyšší súd v uznesení sp.

zn. z 18. júna 2015, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako

neprípustné. Ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu a jemu

predchádzajúcom postupe žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali svojvôli krajského

súdu. Nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

V súvislosti s podstatou argumentácie sťažovateľa založenej na tvrdení o tzv.

prekvapujúcom rozhodnutí krajského súdu, v ktorom bola disciplinárna zodpovednosť

sťažovateľa pri ukladaní blokovej pokuty postavená na roveň disciplinárnej zodpovednosti

zamestnanca, ústavný súd konštatuje, že v zmysle zákona o obecnej polícii je príslušník

mestskej polície zamestnancom mesta (v danom prípade odporcu), je teda v pracovnom

pomere, z ktorého vyplývajú jeho konkrétne práva a povinnosti. V disciplinárnom konaní

ide o posúdenie a preukázanie porušenia povinností zamestnanca vyplývajúcich z právnych

predpisov, pracovného poriadku, pracovnej zmluvy alebo pokynu nadriadeného, ktorými je

zamestnanec viazaný v súvislosti s dohodnutým druhom práce. V danej veci bol sťažovateľ

upozornený odporcom na závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď jeho konanie bolo

posúdené ako rozporné s § 7 písm. b) zákona o obecnej polícii, keď svojím postupom pri

ukladaní blokovej pokuty spôsobil, že vodička motorového vozidla bola neoprávnene

zaevidovaná v Ústrednej evidencii priestupkov a bola jej spôsobená škoda, hoci žiadny

priestupok nespáchala. Rozhodnutie o uložení blokovej pokuty bolo následne zrušené

na základe protestu prokurátora. Ústavný súd konštatuje, že je v kompetencii

zamestnávateľa posúdiť závažnosť porušenia pracovnej disciplíny v závislosti

od konkrétnych okolností, za ktorých k jej porušeniu došlo. Ako zo sťažnosti a jej príloh

vyplýva, v súdnom konaní bolo preukázané, že odporca sťažovateľa riadne upozornil

na závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho sťažovateľovi nevznikol nárok

na vyplatenie odmeny v zmysle kolektívnej zmluvy uplatnený v žalobe.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu a

jemu predchádzajúci postup za ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo

možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva podľa

namietaným postupom krajského súdu a v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

prikázal krajskému súdu v danom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí, pretože vo vzťahu k viacerým čiastkovým právam, ktoré tento článok v

sebe zahŕňa, absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie v zmysle § 20 ods. 1 zákona o

ústavnom súde napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený

advokátkou. Uvedený nedostatok preto nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľa

a listiny, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľa, keďže krajský súd

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné

právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015