Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 173/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom Mgr. Štefanom Jakabom, Nerudova 9, Košice, vo veci namietaného porušenia

, ako aj základných práv podľa ,

ods. 1, 3 a 4 a a 2 rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 8. júla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia (ďalej

len „ústava“), ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 8. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. zo 4. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

zveril maloletého (ďalej len „maloletý“) do osobnej starostlivosti matky,

sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého mesačne sumou 200 € počnúc dňom 5.

apríla 2012 do 28. februára 2014 a sumou 300 € od 1. marca 2014, ktorú je sťažovateľ

povinný zasielať k rukám matky vždy do 15 teho dňa v mesiaci vopred, zaviazal ho zaplatiť

zročné výživné na maloletého v sume 1 780 € jednorazovo do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku, vo zvyšnej časti návrh matky maloletého zamietol a o styku sťažovateľa

s maloletým takto rozhodol:

„Otec má právo stretávať sa s maloletým v čase:

každý párny víkend v kalendárnom roku v čase od soboty od 9,00 hod do nedele

do 18,00 hod.,

každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v utorok od 9,00 hod do 18,00 hod.,

každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v piatok od 15,00 hod do 18,00 hod.

A to vždy tak, že v uvedené dni a hodiny si otec maloleté dieťa prevezme v mieste

obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a v uvedené dni a hodiny vráti maloleté dieťa späť

matke v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.“

Rozsudok okresného súdu napadli odvolaním obaja účastníci konania, na základe

čoho krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v neprospech sťažovateľa, keď

takto rozhodol:

„Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti mení tak, že otec je povinný

prispievať na výživu maloletého , sumou 300 € mesačne

od 05. 04. 2012 do 07. 10. 2012, od 08. 10. 2012 do 30. 04. 2014 sumou 500 € mesačne

a od 01. 05. 2014 sumou 350 € mesačne, vždy do 15 teho dňa v mesiaci k rukám matky

maloletého vopred.

V časti úpravy styku otca s maloletým sa rozsudok súdu prvého stupňa mení

tak, že sa upravuje styk otca s maloletým v nepárnom kalendárnom týždni v sobotu

od 9.00 hod. do 18.00 hod. s výnimkou liečebných pobytov maloletého s tým, že otec

maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá maloletého v mieste bydliska matky

a maloletého.

V časti zročného výživného sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec sa vracia

na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že obe namietané rozhodnutia považuje

za nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd si podľa sťažovateľa v odôvodnení rozsudku „na mnohých miestach

protirečí, keď na jednej strane poukazuje na potrebu formovania vzťahu otca s maloletým,

vytvorenia vzájomných väzieb medzi nimi, cituje názory kolízneho opatrovníka a okresného

prokuratúra, ktorý sa prikláňajú k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a na druhej

strane svojim rozhodnutím zúži styk otca s maloletým... Navyše odvolací súd citeľne zúžil

kontakt otca so synom nielen počas víkendov ale aj počas pracovného týždňa poukazujúc

na to, že matka, vzhľadom na svoju pracovnú dobu, nie je spôsobilá zabezpečiť odovzdanie

dieťaťa, či zabezpečiť jeho odovzdanie prostredníctvom svojich rodičov. Podotýkame, že

odvolací súd vo svojom výroku neurčil žiadnu povinnosť matky osobne maloletého odovzdať

a prevziať, určil len že otec maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá v mieste

bydliska matky a maloletého.“.

Krajský súd podľa sťažovateľa poukázal na „absolútnu netoleranciu oboch rodičov“,

ktorí medzi sebou rozpútali „nezmyselnú vojnu“, teda sú vinní obaja, avšak styk

s maloletým bol obmedzený len sťažovateľovi.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že neodôvodnenosťou svojho

rozhodnutia mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom, čím porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namietal, že tento sa obmedzil

len na konštatovanie bez vyhodnotenia argumentácie sťažovateľa uvedenej v dovolaní,

a to najmä v súvislosti s namietanou zmenou výšky výživného, ktorú krajský súd

prekvapivo zvýšil, pričom neprihliadol na niektoré relevantné skutočnosti, najmä

na peňažné sumy sťažovateľom na výživu maloletého už uhradené. V súvislosti

s konštatovaním krajského súdu, že nie je ochotný uhrádzať liečebné náklady na maloletého,

sťažovateľ uviedol, že len spochybnil nevyhnutnosť liečby maloletého v ADELI centre

vzhľadom na jej nákladnosť, nespochybňujúc závažnosť zdravotného stavu maloletého.

Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd pri určení výživného vychádzal výlučne

z majetkových pomerov, schopností a možností sťažovateľa, avšak u matky ako

navrhovateľky takto nepostupoval. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd vec v danom

prípade nesprávne právne posúdil, a to tým, že síce použil správne ustanovenie (§ 62 ods. 1

a 5) o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), aj ho správne vyložil, ale na zistený

skutkový stav ho nesprávne aplikoval. Uvedené rozhodnutie je preto nepreskúmateľné

a arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu bol porušený , ako aj jeho

základné práva podľa , , 3 a 4 a a zrušil

napadnuté rozhodnutia.

Sťažovateľ poukazujúc na neprimeranosť výšky výživného určenej rozsudkom

krajského súdu navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd na základe návrhu matky

maloletého rozhodol o zverení maloletého do jej osobnej starostlivosti, sťažovateľovi uložil

povinnosť mesačne prispievať na výživu maloletého a zaplatiť zročné výživné, upravil styk

maloletého so sťažovateľom a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Na základe odvolania

podaného oboma účastníkmi konania rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal krajský

súd.

Sťažovateľ sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený

v časti určenia výšky výživného (zvýšené), ktorým je sťažovateľ povinný prispievať

na výživu maloletého, ako aj v časti úpravy styku sťažovateľa s maloletým (obmedzil ho).

V časti stanovenia zročného výživného rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podanie

sťažnosti podľa pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,

a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktorá

v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania (v tomto

prípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podanie

sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne , ), samozrejme,

za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

sťažovateľ vyjadril v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené

rozhodnutie, ktorým sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Krajský súd

podľa sťažovateľa odmietol jeho faktickú a právnu argumentáciu poukazujúcu na rozsah

jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdom a tiež

dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom v časti úpravy styku sťažovateľa

s maloletým, ktorý neodôvodnene obmedzil.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje

aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale

aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ,

ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom

( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal

rozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý

uviedol:

„V časti určenia výživného súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie, avšak toto

nesprávne vyhodnotil. Vyživovacia povinnosť rodiča je jeho zákonnou povinnosťou a túto je

povinný rodič si plniť do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (62 ods. 1 Zák.

o rodine). Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa, vyživovacia povinnosť má

niekoľko foriem, môže byť plnená formou osobnej starostlivosti alebo tiež čiastočne

starostlivosťou o domácnosť podľa § 62 ods. 4 Zák. o rodine, druhou formou plnenia

vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania,

treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného

príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní

vyživovaciu povinnosť prevažne poskytnutím vecných plnení, ako je bývanie, strava, nákup

ošatenia a zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa

o dieťa osobne nestará prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. Pochybil súd

prvého stupňa, keď uvedené formy vyživovacej povinnosti nerozlíšil, keď tu je potrebné

prihliadať na skutočnosť, že vo veku maloletého ide o dieťa útleho veku, ktorý bol

odkázaný na starostlivosť matky a ekvivalentom starostlivosti matky je finančné plnenie

zo strany otca. Odvolací súd preto považoval za potrebné zmeniť takto určenú vyživovaciu

povinnosť, a to tak, že od 05. 04. 2012 do 07. 10. 2012 určil výživné vo výške 300 €. Takúto

sumu výživného určil súd s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletého, ktoré vyčíslila

matka vo výške 300 €. Tieto potreby nemožno považovať za nadštandardné, keďže ide

o malé dieťa, s výživou ktorého je spojený nákup plienok, doplnkovej výživy a zdravotnej

starostlivosti a najmä zdravotná starostlivosť o maloletého zaberá podstatný podiel

na vyživovacej povinnosti. V uvedenom období bola matka na materskej dovolenke, nemala

možnosť príjmu, poskytovala dieťaťu osobnú starostlivosť a preto je potrebné, aby sa plnou

mierou na tejto starostlivosti podieľal otec maloletého. Matka maloletého 08. 10. 2012

nastúpila na rodičovskú dovolenku, kedy poberala len rodičovský príspevok vo výške 199 €,

opätovne nemala možnosť zamestnať sa z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa a celodenne

zabezpečovala potreby maloletého dieťaťa, čím si plnila svoju vyživovaciu povinnosť

voči maloletému. Za uvedené obdobie vyčíslila matka odôvodnené potreby dieťaťa vo výške

500 €. Odvolací súd akceptuje, že otec na túto formu súkromnej liečby nie je ochotný

prispievať, matka však preukázala, že využila všetky možnosti liečby a rehabilitácie

maloletého, pričom v cente ADELI dosahuje maloletý najlepšie výsledky.

Pod odôvodnenými potrebami dieťaťa v danom prípade nemožno považovať

len zabezpečenie výživy, ale zabezpečenie všetkých potrieb súvisiacich s maloletým a najmä

s jeho zdravotnou starostlivosťou, kde je treba zohľadniť prepravu maloletého

do zdravotného, či rehabilitačného zariadenia ďalšie potreby s týmto súvisiace. Spôsob

liečby maloletého v danom prípade nemôže posudzovať ani odvolací súd, pretože toto

nepatrí do jeho kompetencie. Odvolací súd priznal výživné od podania návrhu podľa § 77

ods. 1 Zák. o rodine, keďže ani odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre spätné priznanie výživného. Zákon o rodine nedefinuje, čo sú to dôvody hodné

osobitného zreteľa, v konaní nebola zistená žiadna taká okolnosť, ktorá by matke bránila

podať návrh na úpravu vyživovacej povinnosti skôr. K možnostiam, schopnostiam

a majetkovým pomerom otca maloletého odvolací súd uvádza, že suma ktorú navrhuje otec

vo výške 100 € v žiadnom prípade nezabezpečí ani tie najzákladnejšie potreby maloletého

od právoplatnosti rozhodnutia aj keby bol zdravý. V zmysle § 77 ods. 1 Zák. o rodine sa

výživné priznáva od začatia konania a nebolo preukázané, že by si otec plnil vyživovaciu

povinnosť v predmetnej výške do právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodujúca na strane

povinného rodiča je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Za schopnosť

rodiča treba považovať reálny príjem rodiča, ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia,

je potrebné posúdiť aj objektívne možnosti povinného rodiča, ako sú zdravotný stav,

vzdelanie, prax a skúsenosti v odbore. Pre posúdenie možnosti a schopnosti povinného

rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové

možnosti. Otec v konaní nepreukázal žiadnu neschopnosť dosahovať reálny zárobok tak, aby

bol schopný poskytovať súdom určené výživné, najmä, keď je objektívne dané, že zdravotný

stav maloletého je zhoršený a náklady na liečenie maloletého vzhľadom na nesúhlas otca

musí znášať matka. Schopnosti a možnosti povinného rodiča je potrebné posudzovať

komplexne a najlepším ukazovateľom je životná úroveň povinného rodiča. Otec vlastní v

rodinný dom v hodnote 250.000 €, podniká od roku 2007 v oblasti, ktorú treba

považovať za oblasť, kde možno dosiahnuť vyšší príjem oblasť automatizačnej techniky,

informatiky a hardware, poskytovanie softwaru, návrhy, údržba a realizácia počítačových

sietí a v oblasti kultúry, vzdelávania, poradenstva, ekonomiky a účtovníctva, cestnej a

nákladnej dopravy, prenájmu, kúpy a predaja. Z obsahu jeho podaní je zrejmé, že je

spôsobilý zabezpečiť maloletému slušnú životnú úroveň, ale asi len v prípade, keby bol

maloletý v jeho priamej starostlivosti, nie je ochotný poskytovať matke výživné. Napríklad

z vyjadrenia na č. l. 166 spisu vyplýva, že otec nesúhlasil so skupinovým plaveckým

výcvikom maloletého a žiadal a tvrdil, že zaplatí inštruktorku plávania, ktorá by chodila

s maloletým plávať k nemu do bazéna.

Odvolací súd posúdil aj majetkové pomery matky podľa čerpania materskej

a rodičovskej dovolenky, od 01. 05. 2014 nastúpila matka opätovne do práce, kde odvolací

súd vychádzal z jej zárobkov pred nástupom na materskú dovolenku, ktorý bol v rozsahu

870 € až 1.000 €. Zároveň je matka vlastníčkou bytu a deklarovala úspory. Maloletý je už

vo veku, kedy si matka nemôže plniť svoju vyživovaciu povinnosť len osobnou

starostlivosťou, ale čiastočne je povinná podieľať sa aj ona finančne na zabezpečení potrieb

maloletého. Od 01. 05. 2014 preto odvolací súd určil výživné vo výške 350 €. Odvolací súd

dáva do pozornosti rodičov a opakovane zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť je zákonná

povinnosť každého rodiča a zákonné právo každého dieťaťa a túto si musí rodič plniť

aj na úkor svojich osobných potrieb. Objektívny fakt, že dieťa má zhoršený zdravotný stav

navyšuje výšku vyživovacej povinnosti a tento stav je dostatočne podložený lekárskymi

správami, potvrdeniami a podľa názoru odvolacieho súdu o tomto nie je možné ďalej

polemizovať a hlavne zdravotný stav vzhľadom k výživnému a úprave styku bagatelizovať.

Odvolací súd rozdielne rozhodol aj pokiaľ ide o úpravu styku otca s maloletým.

Odvolací súd zdôrazňuje, že pre úpravu styku rodiča s dieťaťom predpokladá Zákon

o rodine predovšetkým dohodu rodičov. Ak takáto dohoda nie je možná je potrebné, aby

rozhodol súd a rodičia sa tomuto rozhodnutiu musia podriadiť. Súd rozhoduje

s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, bez ohľadu na predstavu a pocity rodičov.

K samotnej úprave styku je potrebné uviesť, že obidvaja rodičia deklarujú lásku k dieťaťu,

podľa svojich predstáv bez absolútnej tolerancie voči druhému rodičovi. Ich nenávistné

postoje voči sebe škodia dieťaťu viac ako si rodičia dokážu predstaviť. Žiadne súdne

rozhodnutie neupraví styk rodiča s dieťaťom tak, aby boli všetci spokojní, ak chýba dobrá

vôľa, slušnosť a vzájomná akceptácia. Milujúci rodič neznevažuje druhého rodiča,

nespochybňuje všetky jeho výchovné postupy a neznevažuje ho v jeho rodičovskej pozícii.

Nezmyselnou vojnou, ktorú rodičia medzi sebou rozpútali sa ochudobňujú o najkrajšie

chvíle, ktoré môžu s dieťaťom prežívať. Vzniká otázka, čo sa musí stať, aby sa v tejto

nenávisti zastavili. Dohoda rodičov v tomto prípade ani napriek snahe súdu a všetkých

zainteresovaných v tomto konaní nie je možná. Záujem dieťaťa je kontakt s druhým rodičom,

ale za podmienok, aby to vyhovovalo dieťaťu. Rodičia ani napriek dĺžke konania a snahe

všetkých zainteresovaných neprejavili vôľu k dohode. Úpravu styku odlišnú od súdu prvého

stupňa na základe vykonaného dokazovania odvolací súd zvážil, pretože dieťa nechodí do

materskej školy, nie je zvyknuté byť v inom prostredí, všetok čas trávi s matku, zatiaľ nie je

vhodné, aby sa upravoval styk na dlhšie obdobie s prespatím. Doposiaľ upravený styk

nesplnil svoj účel a jeho rozširovanie by zle pôsobilo na dieťa, keď toto nie je zvyknuté na

iné prostredie, osoby a naviac má zvláštny zdravotný režim. Odvolací súd nespochybňuje

spôsobilosť otca postarať sa o maloletého, ale vzhľadom na skutočnosť, že k styku

nedochádza, resp. dochádza za veľmi dramatických okolností, dieťa s otcom nebolo dlhšiu

dobu, nie je vhodné takto na silu upravovať styk otca s maloletým, pričom odvolací súd

opätovne zdôrazňuje, že má predovšetkým na zreteli záujem maloletého a nie predstavy a

priania rodičov. Vynucovanie styku s maloletým, môže maloletého poškodiť a je preto len

na rodičoch, aby svoje správanie upravili a korigovali tak, aby sa styk mohol realizovať.

Je v prvom rade potrebné vytvoriť kontakt otca sa maloletým, aby dieťa prežívalo styk

v pohode a harmónii. Rodičia doteraz neprišli na to, že vzhľadom na vzdialenosť bydlísk,

vek maloletého, ako aj zdravotný stav maloletého je potrebné sa dohodnúť. Ak rodičia budú

v takomto konaní pokračovať, budú dieťa trápiť, čo nesvedčí o kvalite ich rodičovskej

funkcie. Odvolací súd preto upravil styk otca s maloletým v nepárnom týždni každú sobotu

od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v ďalšom párnom týždni v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod.,

odvolací súd stanovil výnimku, kedy sa styk nebude realizovať počas liečebných pobytov

maloletého. Účelom liečebného pobytu maloletého je kľud a pokoj a sústredenie sa

na rehabilitáciu na dosiahnutie zlepšenia zdravotnému stavu. Nie je vhodné, aby spôsob

akým sa realizuje styk otca s maloletým, vyrušoval maloletého počas liečebných pobytov.

Odvolací súd upravil stretávanie sa otca s maloletým bez prítomnosti matky, pretože

za danej situácie sa toto nejaví, ako vhodné riešenie. Aj len priemerne empatické dieťa sa

za prítomnosti dvoch nepriateľských rodičov nemôže cítiť dobre. Stretnutia za takýchto

podmienok nemôžu byť dieťaťu na prospech. Zo spisu vyplýva, že otec je schopný o dieťa sa

postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené podmienky. Je teda na matke, aby

otcovi nechala priestor, aby mohol sám výchovne pôsobiť na dieťa a aby sa nadviazal

kontakt otca s dieťaťom. Uvedená skutočnosť viedla odvolací súd k tomu, že určil styk

v užšom rozsahu ako súd prvého stupňa, keď má za to, že tieto kontakty sú narušené

a odlúčenie maloletého od matky na dlhšie obdobie by mu mohlo spôsobiť nepohodu.

Prespávanie malého dieťaťa v neznámom prostredí bez prítomnosti blízkej osoby nie je

v jeho záujme. Odvolací súd upravil styk aj v pracovný týždeň vždy v párnom týždni v

utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod., kedy vzhľadom na pracovnú dobu matky je táto

spôsobilá zabezpečiť odovzdanie dieťaťa, či zabezpečiť odovzdanie dieťaťa prostredníctvom

svojich rodičov. Úprava styku súdom prvého stupňa počas celého dňa v čase, keď matka

maloletého nastúpila do práce sa javí odvolaciemu súdu, ako nevhodná. Odvolací súd

opätovne zdôrazňuje, že v ktoromkoľvek štádiu konania aj napriek súdnemu rozhodnutiu je

možná medzi rodičmi dohoda o styku, ktorá bude v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.

Bez ohľadu na to, kto túto situáciu spôsobil, je potrebné, aby rodičia prihliadali na záujem

dieťaťa a v jeho záujme komunikovali korektne.

Odvolací súd má zato, že vec je potrebné ukončiť bez ďalšieho dokazovania, keď

v spise konštatované skutočnosti postačujú na rozhodnutie vo veci. V danom prípade je

dôležité, čo konštatoval aj súd prvého stupňa stabilizovať pomery maloletého a ukončiť

konflikty medzi rodičmi.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že argumentácia

krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré majú na pamäti

predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku

podľa názoru ústavného súdu vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateľa (ako aj matky maloletého) uvedenými v podanom odvolaní, pričom svoje

závery oprel o dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa. Závery krajského súdu preto

nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje,

že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy,

pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať

za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom

skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje postup

krajského súdu za ústavne akceptovateľný. Navyše, princíp subsidiarity zahŕňa okrem iného

aj zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právoplatných rozhodnutí iných

orgánov verejnej moci, ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi

(napr. , , ). Ústavný súd v nadväznosti

poukazuje tiež na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,

že medzi rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný

súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu opodstatňuje prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu

ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa a dohovoru, teda či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi

zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu.

Podstata obrany sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu uznesením najvyššieho súdu spočíva v sťažovateľom tvrdenej

neodôvodnenosti tohto rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako

procesne neprípustné bez toho, aby najvyšší súd skúmal vecnú správnosť rozsudku

krajského súdu, ktorý považuje sťažovateľ tiež za nedostatočne odôvodnený, resp. nelogický

a rozporuplný, čo zakladá existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f)

(odňatie možnosti konať pred súdom).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že

otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky

vo všeobecnosti upravujú ustanovenia a nasl. (ďalej aj

„OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

V súvislosti s námietkami sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

„S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho

súdu nebola otcovi maloletého odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných

oprávnení účastníka konania, ktorý mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

Otec maloletého v dovolaní netvrdí, že by mu postupom súdu bolo znemožnené

uplatnenie vyššie uvedených procesných práv. Tvrdí, že k odňatiu jeho možnosti konať pred

súdom došlo tým, že odvolací súd v rozpore s svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil, resp. ho odôvodnil nelogicky a rozporuplne. Podľa dovolacieho

súdu ale odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu opodstatnenosti tohto tvrdenia otca

maloletého nenasvedčuje.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj právo podľa Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo

na odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces

( , Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je

aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité

odôvodniť ( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli

pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , ,

III. ÚS . ). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti

vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a

dôkaznými návrhmi (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, II.

ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254 B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , ods. 2 , a preto ho nemožno

považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný).

Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne

zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však

nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci

konajúcim súdom.

Rozhodne nemožno prisvedčiť správnosti argumentácii otca maloletého, že odvolací

súd nedostatočne odôvodňuje svoje závery, resp. na viacerých miestach odôvodnenia svojho

rozhodnutia si protirečí (keď na jednej strane dospieva k záveru, že otec dieťaťa je spôsobilý

o dieťa sa postarať, na druhej strane ale v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa

výrazne obmedzuje jeho styk s maloletým). Odvolací súd na strane 11 až 13 svojho

rozsudku podrobne uvádza dôvody, ktoré ho viedli k zmene rozsudku súdu prvého stupňa

v časti o úpravu styku s maloletým. Tieto dôvody sú zrozumiteľné a preskúmateľné. Otázka

ich správnosti je otázkou patriacou do okruhu iných dovolacích dôvodov (k tomu pozri

nižšie).

Pokiaľ otec maloletého zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné)

od právneho posúdenia veci odvolacím súdom, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241

ods. 2 písm. c/ (t. j. že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov

pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania však sama o sebe nie je

presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich

nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti).

Pokiaľ teda otec maloletého namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), treba poukázať na to, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , a ). Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý

by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľom ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle

s osobitným zameraním sa na sťažovateľovo tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa

. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za arbitrárne

rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2

napadnutými rozhodnutiami, ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho súdu

a označeným základným právom, pretože v danej veci nebola preskúmavaná zákonnosť

žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu tohto v sťažnosti označeného základného

práva, preto podľa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1, 3

a 4

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.

Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,

rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí

a mladistvých.

Podľa deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké

práva.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu

uvedených práv garantovaných neuviedol žiadne relevantné dôvody. Ústavný súd

preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facie nie je daná

príčinná súvislosť medzi týmito označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto

časti podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu

K sťažovateľom namietanému porušeniu ústavný súd

poznamenáva, že predmetné základné ustanovenie, najmä jeho prvá veta, predstavuje

princípy zásadného významu pre výklad a uplatnenie ústavnoprávnych noriem a aj celého

právneho poriadku Slovenskej republiky (pozri Ján Drgonec: –

Komentár. Šamorín: Heuréka 2004, komentár k ). Predmetné ustanovenie

nie je (nepredstavuje) základným ľudským právom a slobodou uvedeným v druhom oddiele

druhej hlavy a ako takého sa ho nie je možné samostatne domáhať sťažnosťou podľa

, ak len prostredníctvom (v spojení) s namietaním porušenia

konkrétneho základného ľudského práva alebo slobody chráneného alebo

medzinárodnými zmluvami podľa .

Keďže porušenie sťažovateľom označených základných práv zaručených

nebolo pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto

sťažovateľom označeného základného ustanovenia a sťažnosť bolo potrebné aj v tejto

časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015