Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 567/2012
PDF · 219.64 KB
No categories available
IV. ÚS 567/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaniach vedených
pod sp. zn. 7 C/47/2012, sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012
doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C/47/2012,
sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 7 C/47/2012 sa domáhal „podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.“ proti
žalovanej Slovenskej republike – Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, náhrady
„nemajetkovej ujmy vo výške 800 000.- € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 26. 09. 2012
do zaplatenia“. Uplatnený nárok odvodzoval sťažovateľ z toho, že „V trestnej veci
1 T/78/2008 došlo k dvom nesprávnym úradným postupom, a to keď prokurátorka Z. S.
konala voči poškodenému napriek preklúzii práva trestnej zodpovednosti prečinu
zanedbania povinnej výživy a zániku vyživovacej povinnosti zo zákona, a že táto
prokurátorka súdu nepredniesla obžalobu na prvom pojednávaní pred súdom. Zo zápisnice
o výsluchu predvedeného poškodeného zo dňa 04. 04. 2008 vyplýva, že uznesenie o vznesení
obvinenia z trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona
ČVS: OÚV-23/PU-1997 zo dňa 02. 02. 1997 poškodený osobne obdržal pred výsluchom
dňa 04. 04. 208, sťažnosť proti tomuto uzneseniu si podal. Podľa názoru navrhovateľa
právo prokurátorky na obžalobu už bolo premlčané a prekludovavané, pričom orgány
štátnej moci – polícia a prokuratúra rozhodli na príkaz sudcu JUDr. I. H. z OS Považská
Bystrica o zatknutí, kedy orgány štátnej moci zisťovali jeho pobyt, polícia M. o ňom
vytvorila dezinformácie, že jeho pobyt nie je známy, a vedeli, že býva v maringotke na ul... v
M. Od roku 2005 bol registrovaný úradom práce. Sudca OS Považská Bystrica na neho
dokonca pre uvádzaný trestný čin napriek prezumpcii neviny vydal mediálny zatykač a
začal pátranie prostredníctvom televízie..., ktoré aj skutočne bolo odvysielané občanom SR.
Následne m. polícia poškodeného navrhovateľa zatkla a obmedzila na osobnej slobode
od 03. 04. 2008 od 17.00 hod. do 04. 04. 2008 do 14.10 hod., držali ho v cele s putami
na rukách ako nebezpečného zločinca, správali sa k nemu arogantne, v policajnom
doprovode bol prevezený na súd do P., kde ho v budove súdu držali v železnej klietke, celú
dobu mal na rukách putá, bol hladný, nemohol telefonovať, bol psychicky ponížený.
Po prejednaní veci pred sudcom ho prepustili a nechali ísť do M. na vlastné náklady. Musel
znášať negatívne reakcie okolia, a stále je im vystavovaný. Stratil možnosť zamestnať sa
a získať stály príjem.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ „rovnako žaloval na OS v Považskej
Bystrici Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvo vnútra SR (konanie č. 4 C/39/2012,
vec je neukončená v odvolacom konaní) a v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti SR
(konanie č. 10 C/50/2012, vec je v konaní I. stupňového súdu)“.
V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľ na to, že „Už skôr, v konaní
8 C/68/2010 (žalobca M. N. c/a JUDr. I. H., sudca OS Považská Bystrica, o ochranu
osobnosti s prísl.) na Okresnom súde Považská Bystrica boli uznesením KS v Trenčíne
sp. zn. 4 NcC/12/2010 zo dňa 03. 05. 2010 z prejednávania a rozhodovania vylúčení všetci
sudcovia tohoto súdu. Vec bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie OS Bánovce nad
Bebravou.
Vo všetkých konaniach o námietke zaujatosti konajúceho súdu rozhodol
KS v Trenčíne záverom tak, že vylúčil iba sudcu OS Považská Bystrica JUDr. I. H.
Predchádzajúce uznesenie nadriadeného súdu o vylúčení sudcov prvostupňového súdu
ostalo v platnosti. Vo veci konal a koná zaujatý a vylúčený súd. Veci 7 C/47/2012
a 4 C/39/2012 vylúčený a zaujatý súd aj rozhodol.
Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej
veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia
konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade
priateľského, resp. nepriateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania) integrálnou
súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.
Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu (čl. 46 Ústavy) predstavuje
inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania. Jedným z dôvodov, ktorý umožňuje prelomiť
ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, je dôvod spočívajúci v tom, že by hrozilo
riziko, že vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sudcu sa
prejavuje v dvoch aspektoch. Jeden spočíva v rýdzo osobnom presvedčení určitého sudcu
v danej veci (tzv. subjektívny test zaujatosti) a vyjadruje vnútorný psychický vzťah
samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňujúci vzťah sudcu k predmetu konania, jeho
účastníkom) a je o nej schopný vypovedať jedine sám sudca.
Samotná povaha okolnosti (podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za sudcu koná štát – SR,
predmet konania je zhodný, t. j, konanie a rozhodovanie sudcu JUDr. I. H. v tr. veci
1 T/78/2008, účastníci konania zhodní), vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti už skôr
vylúčených sudcov OS v Považskej Bystrici. Všetci sudcovia konajúceho súdu už skôr
vyjadrili svoj subjektívny test zaujatosti a o ňom nadriadený súd v Trenčíne právoplatne
aj rozhodol z dôvodu kolegiality, priateľstva k sudcovi JUDr. I. H. To, že v napadnutom
konaní bol vylúčený už iba sudca JUDr. I. H., na ich subjektívnom teste zaujatosti podľa
názoru sťažovateľa už nič nemení.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1./ Základné ústavné práva sťažovateľa N. M. na konanie a rozhodovanie OS
v Považskej Bystrici podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaniach
č. 7 C/47/2012, 10 C/50/2012 a 4 C/39/2012 boli porušené.
2./ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné
zadosťučinenie vo výške 15 000.-€ za zásah do základného ústavného práva sťažovateľa.“
Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu ústavný súd ustanovil advokáta na jeho
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z dôvodu finančnej tiesne.
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti v súčinnosti s okresným
súdom zistil, že právna vec sťažovateľa vedená pod sp. zn. 7 C/47/2012 nie je ku dňu
predbežného prerokovania sťažnosti právoplatne skončená. Na základe odvolania
sťažovateľa proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci Krajský súd
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 13. septembra 2012 tak, že rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil. V súčasnosti prebieha ešte v tejto veci
administratívna agenda.
Ani ďalšie dve konania vedené pod sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012 nie sú
podľa informácie občianskoprávnej kancelárie okresného súdu dosiaľ právoplatne skončené.
Vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C/50/2012 sťažovateľ proti zamietajúcemu prvostupňovému
rozsudku do dňa predbežného prerokovania sťažnosti odvolanie nepodal a vo veci vedenej
pod sp. zn. 4 C/39/2012 napadol sťažovateľ prvostupňový rozsudok, ktorým bola jeho
žaloba zamietnutá, odvolaním, na základe čoho bol predmetný spis 3. októbra 2012
predložený krajskému súdu na rozhodnutie, ktorý dosiaľ o odvolaní sťažovateľ nerozhodol.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C/47/2012, sp. zn.
10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012.
II.1 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/47/2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch,
ak osobitný právny predpis zakladá právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o ochrane
základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, je právomoc ústavného
súdu vylúčená.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
ustanovených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany
aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.
K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje.
V danom prípade bol oprávnený podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku o odvolaní proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu v právnej veci
sťažovateľa a jemu predchádzajúcemu postupu rozhodnúť krajský súd, ktorý na základe
odvolania sťažovateľa rozsudkom z 13. septembra 2012 napadnutý prvostupňový rozsudok
potvrdil. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti
rozhodnutiu okresného súdu a jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu, o ktorom bolo
rozhodnuté v odvolacom konaní.
Keďže právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti
namietanému postupu okresného súdu v označenom konaní vylučuje právomoc ústavného
súdu preskúmavať postup okresného súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv postupom
okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012
Proti namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C/50/2012 bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie, o ktorom by bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Do predbežného prerokovania tejto sťažnosti tak však
neurobil, z čoho v nadväznosti na už spomínaný princíp subsidiarity právomoci ústavného
súdu vyplýva, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
Rovnaký záver možno urobiť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa smerujúcej proti
postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/39/2012, v ktorom síce
sťažovateľ napadol zamietajúci prvostupňový rozsudok a jeho vydaniu predchádzajúci
postup odvolaním, o ktorom však dosiaľ krajský súd, ktorému bol spis predložený
3. októbra 2912, nerozhodol. Preto je potrebné sťažnosť v tejto časti pred rozhodnutím
krajského súdu o opravnom prostriedku sťažovateľa považovať za podanú predčasne.
Keďže právomoc krajského súdu rozhodnúť o namietanom postupe okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/39/2012 na základe odvolania sťažovateľa vylučuje
právomoc ústavného súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné
skúmať, či sú splnené ďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený
nedostatok neodstrániteľnej procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci
ústavného súdu (podobne PL. ÚS 3/98).
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012