Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 88/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. M.

B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 3. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. M. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. novembra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 23. januára 2009 podala na okresný súd návrh,

ktorým sa proti odporcovi domáhala zaplatenia sumy 1 090 645,60 € s príslušenstvom

z titulu náhrady škody z poistnej udalosti. Sťažovateľka zároveň dodala, že okresný súd nie

je miestne príslušným súdom, ale že návrh naň podala z dôvodu, „aby sa tým vytvoril

priestor pre možnú mimosúdnu dohodu účastníkov“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd vo veci vykonal viaceré úkony, medzi

inými 21. decembra 2010 vyzval odporcu, aby sa k návrhu vyjadril, 7. apríla 2010 pripustil

zmenu návrhu, 11. mája 2010 ju vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, 22. júna 2010 do

konania pripustil vedľajšieho účastníka na strane odporcu a podobne. V priebehu roka 2010

sťažovateľka viacerými podaniami (zo 4. februára 2010, 18. februára 2010, 4. júna 2010

a 21. júla 2010) žiadala, aby bol spis postúpený miestne príslušnému súdu – Okresnému

súdu Bratislava I, a to vzhľadom na to, že pokus o mimosúdnu dohodu nebol úspešný.

V tejto súvislosti sťažovateľka dodala, že listom zo 17. septembra 2010 jej okresný súd

oznámil postúpenie spisu Okresnému súdu Bratislava I.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky namiesto toho, aby okresný súd postúpil spis miestne

príslušnému súdu, jej 18. marca 2011 bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010, ktorým bola stanovená miestna príslušnosť okresného

súdu.

Sťažovateľka namietala, že okresný súd tým, že nezaslal spis miestne príslušnému

Okresnému súdu Bratislava I, ale predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, postupoval

v rozpore s (ďalej aj „OSP“). Podľa názoru

sťažovateľky o prípadnom nesúhlase s postúpením veci nemal rozhodovať krajský súd, ale

nadriadený súd Okresnému súdu Bratislava I. Sťažovateľka uviedla, že okresný súd

a krajský súd konali o námietkach odporcu, ale tieto námietky jej ako účastníkovi konania

neboli pred právoplatným rozhodnutím krajského súdu zaslané na vyjadrenie.

Z dôvodu nespokojnosti podala sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010 dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 19. októbra 2011

tak, že konanie zastavil s odôvodnením, že dovolanie nesmeruje proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorý by rozhodoval ako súd druhej inštancie, ale smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré bolo prijaté mimo rámec inštančného postupu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 16. novembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti podotkla, že proti uzneseniu krajského súdu podala ešte

v máji 2011 sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola uznesením sp. zn.

z 21. júna 2011 odmietnutá pre neprípustnosť s odôvodnením, že vzhľadom na podanie

dovolania a očakávané rozhodnutie najvyššieho súdu bola podaná predčasne.

Keďže najvyšší súd dovolacie konanie zastavil, podľa názoru sťažovateľky odpadla

prekážka, ktorá predtým bránila ústavnému súdu preskúmať napadnuté uznesenie krajského

súdu.

Sťažovateľka vyslovila názor, že okresný súd nie je v zmysle súdom

daným na výber pre žiadneho z účastníkov konania a vychádzajúc z nie je ani

výlučným súdom pre konanie o uplatnenom nároku.

Sťažovateľka uviedla, že pri sporoch o príslušnosť podľa súd

skúma miestnu príslušnosť len na námietku účastníka konania, ak ju uplatní najneskôr pri

prvom úkone, ktorý mu patril. Podľa jej názoru túto podmienku splnila, pretože už v podaní

zo 4. februára 2010 žiadala, aby bola vec postúpená miestne príslušnému Okresnému súdu

Bratislava I. Zároveň poukázala na to, že námietku proti miestnej príslušnosti Občiansky

súdny poriadok priznáva účastníkovi konania, to znamená nielen navrhovateľovi, ale aj

odporcovi.

Podľa názoru sťažovateľky v jej veci nekoná miestne príslušný súd, a preto sa

domnieva, že postupom okresného súdu a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa A., s. r. o., P., podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 postupom Okresného súdu Košice - okolie a uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 3. 11. 2010 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 3. 11. 2010

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach za účelom predloženia súdneho spisu

Okresnému súdu Bratislava I na rozhodnutie o námietke odporcu proti postúpeniu veci.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný sťažovateľovi A., s. r. o, Poprad, uhradiť trovy

právneho zastúpenia za 2 úkony v sume 262,26 € spolu, pri odmene za jeden úkon právnej

služby vo výške 123,50 € + 7,63 € réž. pauš. (Vyhl. č. 655/2004, §11, ods.3) na účet

právneho zástupcu v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 Eur.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý podľa nej

nekonal správne, ak na jej žiadosť o postúpenie veci miestne príslušnému Okresnému súdu

Bratislava I reagoval tak, že spis mu nepostúpil, ale predložil ho na rozhodnutie krajskému

súdu, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v súlade so žiadosťou sťažovateľky oznámil

postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I, ale keďže odporca toto postúpenie namietal,

okresný súd predložil vec svojmu nadriadenému súdu, ktorým bol krajský súd. To znamená,

že okresný súd ako súd prvého stupňa za daných okolností nerozhodoval o svojej miestnej

príslušnosti. Okresný súd nebol súdom, ktorý by v tejto situácii rozhodoval ako inštančne

posledný. V danom prípade to bol krajský súd, ktorý uznesením č. k. -186

z 3. novembra 2010 rozhodol o tom, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. Pre

ústavný súd je preto ústavne relevantné len preskúmanie postupu a rozhodnutia krajského

súdu, a preto časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv

postupom okresného súdu, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -186 z 3. novembra

2010.

Aj keď namietané rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 18. marca

2011 a aktuálna sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. januára 2012, ústavný súd

s poukazom na závery svojho rozhodnutia č. k. -16 z 21. júna 2011

považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa za

zachovanú. V označenom rozhodnutí ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorá je

obsahovo totožná s aktuálnou sťažnosťou pre neprípustnosť (ako predčasne podanú), a to

z dôvodu, že sťažovateľka sa ochrany svojich práv súčasne domáhala aj v rámci

dovolacieho konania. Najvyšší súd však konanie o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2010 uznesením sp. zn.

z 19. októbra 2011 zastavil. Tým odpadla prekážka, ktorá by ústavnému

súdu bránila bezprostredne preskúmať rozhodnutie krajského súdu. Sťažovateľka požiadala

ústavný súd o ochranu ústavnosti aktuálnou sťažnosťou doručenou tunajšiemu súdu

16. januára 2012, teda v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu

(16. novembra 2011), a preto ústavný súd akceptoval podanie sťažnosti v lehote podľa § 53

ods. 3 .

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu

23. januára 2009 domáhala voči odporcovi náhrady škody, ktorá mala vzniknúť z dôvodu

jeho zodpovednosti za poskytnutú právnu službu.

Po tom, čo bol okresnému súdu doručený návrh, tento súd vykonal niektoré procesné

úkony, medzi iným zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi, vyzval sťažovateľku na zaplatenie

súdneho poplatku, pripustil zmenu návrhu, pripustil do konania vedľajšieho účastníka na

strane odporcu a vykonal aj ďalšie úkony.

Dňa 17. septembra 2010 okresný súd oznámil postúpenie veci Okresnému súdu

Bratislava I s odôvodnením, že sťažovateľka podaniami zo 4. februára 2010 a 4. júna 2010

namietala jeho miestnu príslušnosť.

Proti postúpeniu veci Okresnému súdu Bratislava I vzniesol námietku odporca, a to

podaním z 12. októbra 2010. Tvrdil, že podaním návrhu okresnému súdu sťažovateľka

založila jeho miestnu príslušnosť a že námietku nepríslušnosti okresného súdu nenamietal

žiaden z účastníkov konania pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Na základe toho potom okresný súd 21. októbra 2010 odvolávajúc sa na § 105 ods. 3

predložil spis na rozhodnutie nadriadenému (krajskému) súdu.

Krajský súd uznesením č. k. -186 z 3. novembra 2010 rozhodol, že na

konanie je miestne príslušný okresný súd. Svoje rozhodnutie odôvodnil aj takto:

„Podľa súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa .

Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak

miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87.

Súd skúma miestnu príslušnosť prv než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na

námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Ak

súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí alebo účastník postúpenie

namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie

svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa

rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Súd z úradnej povinnosti skúma, či je daná miestna príslušnosť súdu. Súd zásadne

skúma iba osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť podľa . Výnimočne súd skúma

miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna príslušnosť a osobitná príslušnosť

daná na výber), a to vtedy, ak navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako

navrhovateľ (nie odporca) alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca.

Ak súd, ktorý nebol miestne príslušný, nepostúpil vec inému súdu a začal konať vo

veci samej a ani účastník túto nepríslušnosť nenamietal pri svojom prvom úkone, ktorý mu

patril, nedostatok tejto podmienky konania miestnej príslušnosti sa považuje za odstránený.

V súčasnosti platné a účinné znenie pri právnej

regulácii procesnoprávneho inštitútu miestnej príslušnosti ( ) prešlo

rozsiahlou a kvalitatívne zásadnou zmenou, v intenciách ktorej je aktívne vecne

legitimovaný subjekt (žalobca - navrhovateľ), oprávnený s výnimkou výlučnej miestnej

príslušnosti vybrať si sám súd prostredníctvom ktorého si bude uplatňovať ním tvrdený

právny nárok.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade

neboli splnené podmienky na skúmanie výlučnej miestnej príslušnosti podľa . Je

zrejmé, že žalobca podaním žaloby na Okresnom súde Košice - okolie vybral si súd,

prostredníctvom ktorého si bude uplatňovať ním tvrdený právny nárok. Ani jeden

zo žalovaných pri svojom prvom úkone nenamietal miestnu príslušnosť Okresného súdu

Košice - okolie, preto neboli splnené podmienky na postúpenie veci inému súdu.

Samotná skutočnosť, že žalobca vo svojich písomných podaniach zo 4. 2. 2010

a 4. 6. 2010 vznášal námietku miestnej príslušnosti, nie je relevantným právnym úkonom

žalobcu, pretože ako už bolo vyššie uvedené, podaním žaloby na Okresnom súde Košice

-okolie si vybral súd, na ktorom mieni uplatňovať svoj nárok. Zmena tohto stanoviska,

keďže nebola vykonaná pri prvom úkone ktorý mu patrí, je bez právneho významu.

Z uvedených dôvodov bolo rozhodnuté, že na konanie je miestne príslušný súd Košice

- okolie.“

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. októbra 2011 tak, že

dovolacie konanie zastavil. Označené rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľka v petite

sťažnosti nenamietala. Ako už ústavný súd uviedol, v danej veci bolo preto rozhodujúce len

preskúmanie postupu a uznesenia krajského súdu.

Podľa súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa . Ak však

navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu

príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd

skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na

námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí,

alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení,

predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj

súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko

závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných

predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu

v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane

ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov

tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu

na súdnu ochranu podľa . Požiadavka jasného a jednoznačného

odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo

o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje

o uplatnení alebo ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo

v medzinárodnej zmluve o ľudských právach ().

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd výrok svojho rozhodnutia, ktorým v danej

veci určil miestnu príslušnosť okresného súdu, dostatočne a riadne odôvodnil. Krajský súd

odvolávajúc sa na relevantné ustanovenia veľmi

zrozumiteľne popísal postup všeobecného súdu pri skúmaní miestnej príslušnosti

a vysvetlil, z akého dôvodu určil v danej veci miestnu príslušnosť okresného súdu. V tomto

smere poukázal na zistenie, že práve podaním návrhu sťažovateľka založila miestnu

príslušnosť okresného súdu a odporca miestnu príslušnosť tohto súdu nenamietal pri prvom

úkone, ktorý mu patril. Týmto prvým úkonom odporcu (aj vedľajšieho účastníka na strane

odporcu) bolo vyjadrenie k návrhu. Pokiaľ ide o odpoveď na otázku, ktorý úkon je potrebné

pokladať za prvý, ktorý patrí odporcovi ako účastníkovi konania z pohľadu aplikácie štvrtej

vety , táto skutočnosť nevyvoláva žiadne polemiky, pretože je

nepochybné, že ide o jeho právo vyjadriť sa k návrhu, ktorým sa konanie začína. Otázkou

ostáva, ktorý úkon je potrebné pokladať za prvý úkon sťažovateľky, teda účastníka konania,

ktorý disponuje svojím návrhom. Podľa názoru ústavného súdu nie je v okolnostiach daného

prípadu namieste rozvíjať úvahy o tom, ktorému úkonu sťažovateľky je potrebné pripísať

prioritu z pohľadu možnosti vzniesť námietku miestnej príslušnosti súdu, pretože

sťažovateľka podaním návrhu na okresný súd vyjadrila jednoznačnú a nespochybniteľnú

vôľu, aby sa konanie viedlo na tomto súdu. Ústavný súd je toho názoru, že nenaplnenie

subjektívnych predstáv, ktoré sťažovateľka očakávala od podania návrhu okresnému súdu,

nemožno zamieňať s dispozíciou s návrhom na začatie konania.

Ústavný súd pripomína, že situácia, v ktorej sa sťažovateľka ocitla tým, že svoj návrh

podala na okresný súd, bola vyvolaná jej slobodným prejavom vôle. Navyše, aj v podaní,

ktoré bolo okresnému súdu doručené 30. novembra 2009, sťažovateľka uviedla, že

k mimosúdnej dohode dosiaľ nedošlo a že na podanom návrhu trvá v plnom rozsahu.

V tomto okamihu ešte nežiadala postúpiť spis Okresnému súdu Bratislava I. Túto

požiadavku predostrela až v ďalšom podaní zo 4. februára 2010. Aj toto zistenie podľa

názoru ústavného súdu svedčí o tom, že až po zmene istých pomerov sťažovateľka

nadobudla presvedčenie, že jej návrh je potrebné postúpiť inému súdu. Ústavný súd však

tvrdí, že naznačený postup sťažovateľky vyvoláva pochybnosti o pravosti a zmysluplnosti

hľadania spravodlivosti.

Sťažovateľka súčasne namietala, že pred rozhodnutím krajského súdu jej nebola

doručená námietka odporcu s postúpením veci na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka teda

namietala porušenie princípu rovnosti zbraní, a tým aj porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd je toho názoru, že aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe

konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať

na relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je na uvážení

konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako také ich

predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania musí

totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných

argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane ().

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade to boli práve argumenty

sťažovateľky, ktoré iniciovali postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I, pričom z toho

plynulo právo odporcu poznať argumentačnú rovinu sťažovateľkinho podania. Majúc na

pamäti túto skutočnosť okresný súd upovedomil odporcu s postúpením veci a po prijatí jeho

námietok predložil spis nadriadenému súdu na rozhodnutie. Ak teda okresný súd nezaslal

sťažovateľke námietky odporcu na zaujatie stanoviska, nemožno hovoriť o porušení jej

práva na spravodlivý proces, pretože sťažovateľka svoje argumenty podporujúce postúpenie

veci predstavila, pričom protichodný právny názor k danej problematike zaujal odporca.

Tým podľa názoru ústavného súdu bola daná účastníkom konania možnosť zaujať

k nastolenej problematike právny názor, pričom posúdenie nevyhnutnosti pokračovať

v konfrontácii právnych názorov účastníkov konania stojacich oproti sebe bolo na posúdení

konajúceho súdu, ktorý po tom, čo mal k dispozícii dostatočné argumenty sťažovateľky

a odporcu, predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu. Z uvedeného dôvodu nemožno

v tomto postupe vidieť porušenie princípu rovnosti zbraní, a tým ani porušenie práva

sťažovateľky na spravodlivý proces.

Pridržiavajúc sa tejto línie názorov potom ústavný súd ako irelevantnú hodnotí aj tú

námietku sťažovateľky, v rámci ktorej vyjadrila svoj názor, že o námietke odporcu, ktorú

vzniesol proti postúpeniu veci, mal rozhodovať nadriadený súd Okresného súdu

Bratislava I, a nie nadriadený súd okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie

tejto námietky má výlučne formálny charakter a v tomto smere nie je určujúce, ktorý

nadriadený súd rozhodol o miestnej príslušnosti, pretože ak tak učinil krajský súd, podľa

názoru ústavného súdu svoj právny záver dostatočne a v súlade s príslušnými zákonnými

ustanoveniami zdôvodnil. Jeho rozhodnutie preto nemožno pokladať za prejav ľubovôle,

keďže obsahuje presvedčivé a logické zistenia, úvahy a závery.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd svojím

postupom a rozhodnutím nemohol spôsobiť stav, ktorý by znamenal porušenie základných

práv sťažovateľky podľa a a práva podľa

dohovoru, a preto už na predbežnom prerokovaní podľa

túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012