Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 217/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. marca

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2012

(po doplnení 18. apríla 2012 a 30. apríla 2012) doručená sťažnosť Ing. M. K., H. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom krajského súdu bol sčasti potvrdený

rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 8. októbra 2010, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne

a nerozdielne sumu 8 298,47 € s príslušenstvom, trovy súdneho konania a trovy štátu,

pričom konanie o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy

1 659,69 € od 31. decembra 1996 až do zaplatenia a zo sumy 8 298,47 € od 31. decembra

1996 až do zaplatenia okresný súd zastavil.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím uznesením sp. zn.

z 19. januára 2012 odmietol z dôvodu neprípustnosti. Podľa vyjadrenia

sťažovateľa predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo jeho právnej zástupkyni doručené

6. februára 2012.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského

súdu podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania. V doplnení sťažnosti, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 18. apríla 2012, sťažovateľ oznámil, že podnet na podanie

mimoriadneho dovolania bol odložený Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len „krajská

prokuratúra“) listom č. k. Kc 38/12-4 z 5. apríla 2012.

Sťažovateľ vyslovil názor, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený,

pričom v tejto súvislosti poukázal na to, ako sa krajský súd stotožnil s odôvodnením

prvostupňového rozhodnutia aj čo sa týka neakceptovateľnosti dôkazu, ktorý sťažovateľ

predložil na pojednávaní 8. októbra 2010. V danom prípade išlo o potvrdenie o zaplatení

časti kúpnej ceny v sume 16 569,96 € (500 000 Sk). Sťažovateľ sa domnieva, že išlo

o významný dôkaz a krajský súd aj napriek tomu rozhodol o odvolaní proti rozsudku

okresného súdu bez nariadenia pojednávania, čím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho

právo na spravodlivý súdny proces zahŕňajúci aj právo na verejné prerokovanie veci. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa problematiky

nenariadenia pojednávania, ktoré môže v istých prípadoch znamenať aj odňatie možnosti

konať pred súdom, a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ

vyslovil názor, že krajský súd sa označeným dôkazom, ktorý „celé tie dlhé roky na svoju

škodu nemohol nájsť“, vôbec nezaoberal a namiesto toho, aby doplnil alebo opakoval

dokazovanie v potrebnom rozsahu, rozhodol bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti

sťažovateľ vyslovil názor, že tvrdenia o účelovosti predloženia toho dôkazu po dlhých

rokoch od začatia súdneho sporu neboli nijako zdôvodnené.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal aj to, že spochybnil ním predloženú zmluvu

o budúcej zmluve z 31. januára 1996, ktorá obsahovala iný údaj o kúpnej cene, než bola tá,

ktorá bola uvedená v samotnej kúpnej zmluve.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukázal na genézu prípadu, a teda na to, akým

spôsobom došlo k plateniu kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy (notársky overenej 20. mája

1996) uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom ako predávajúcim a ním ako kupujúcim,

predmetom ktorej bola kúpa nehnuteľnosti. Zároveň poukázal aj na to, že sa nemohol

domôcť plnenia z kúpnej zmluvy, pretože rodinný dom, ktorý bol predmetom kúpnej

zmluvy, predávajúci v dohodnutom termíne neuvoľnil a neodovzdal. Sťažovateľ ďalej

tvrdil, že neskôr získal poznatky o tom, že dochádza k poškodzovaniu jeho nehnuteľnosti,

pričom v tomto prípade na základe jeho žaloby rozhodol okresný súd o náhrade škody

spôsobenej predávajúcim, ktorý v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v rodinnom dome býval.

Okrem toho sťažovateľ poukázal aj na iné súvislosti tohto prípadu, ktoré nadobudli aj

trestnoprávny rozmer, keď došlo k uznaniu viny z protiprávneho konania, ktorého sa

dopustil syn osoby, s ktorou sťažovateľ jednal o kúpe nehnuteľnosti.

Sťažovateľ vyslovil názor, že krajský súd sa stotožnil s nesprávnym právnym

posúdením veci vychádzajúcim z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a dodal:

«Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že v odvolacom konaní súd nevykonal

a nepreskúmal všetky relevantné dôkazy, zvlášť poukazujem na dôkaz, ktorý sťažovateľ

predložil na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 08. 10. 2010 a na Zmluvu o uzatvorení

budúcej kúpnej zmluvy a uspokojil sa s irelevantným odôvodnením jeho „vyhodnotenia“

prvostupňovým súdom a vo veci aj napriek tomu rozhodol bez nariadenia pojednávania...

Tým, že došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces,

sťažovateľovi bolo znemožnené efektívne chrániť svoje právo spočívajúce v irelevantnosti

uloženej povinnosti doplatenia kúpnej ceny, ktorú zaplatil a úrokov z omeškania, ktoré

s poukazom na 15 rokov prebiehajúci súdny spor predstavujú jej dvojnásobok.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 21. marca 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa listiny, ako aj jeho právo podľa

dohovoru, rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume

489,75 €.

Podaním doručeným ústavnému súdu 30. apríla 2012 sťažovateľ žiadal o odklad

vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. z 21. marca

2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. októbra 2010,

„ktorých nútený výkon bude znamenať pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť

iným osobám pri odložení ich vykonateľnosti“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to,

že na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu bolo proti nemu ako povinnému začaté exekučné konanie,

v rámci ktorého nebol povolený odklad exekúcie a kde dochádza k vykonaniu exekúcie

predajom nehnuteľností.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd

rozhodoval o porušení sťažovateľom označených práv vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 21. marca 2011, ktorý sťažovateľ – zastúpený kvalifikovanou

právnou zástupkyňou – označil v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Ústavný súd

preto nerozhodoval o porušení označených práv uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu

sp. zn. z 19. januára 2012, pretože toto rozhodnutie sťažovateľ v petite

sťažnosti nenamietal.

Aj keď namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 4. mája 2011

a aktuálna sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 30. marca 2012, ústavný súd

s poukazom na závery svojho rozhodnutia č. k. -12 z 24. augusta 2011

považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa za

zachovanú. V označenom rozhodnutí ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorá je

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu obsahovo totožná s aktuálnou sťažnosťou pre

neprípustnosť (ako predčasne podanú), a to z dôvodu, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv

súčasne domáhal aj v rámci dovolacieho konania. Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2011 uznesením sp. zn.

z 19. januára 2012 odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti

ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný. Tým odpadla prekážka,

ktorá by ústavnému súdu bránila bezprostredne preskúmať rozhodnutie krajského súdu.

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ochranu ústavnosti aktuálnou sťažnosťou doručenou

tunajšiemu súdu 30. marca 2012, teda v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

dovolacieho súdu (6. februára 2012), a preto ústavný súd akceptoval podanie sťažnosti

v lehote podľa (napr. ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil,

že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. októbra 2010 bola sťažovateľovi

ako žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu

8 298,47 € s príslušenstvom, trovy súdneho konania a trovy štátu, pričom konanie

o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 1 659,69 €

od 31. decembra 1996 až do zaplatenia a zo sumy 8 298,47 € od 31. decembra 1996 až

do zaplatenia okresný súd zastavil.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2011 tak, že výroky prvostupňového rozsudku

okrem výroku o zastavení konania potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na náhradu trov konania.

Je zrejmé, že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2012 odmietnuté.

Sťažovateľ zároveň podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho

dovolania proti namietanému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu, avšak krajská prokuratúra tento podnet listom č. k. Kc 38/12-4 z 5. apríla 2012

odložila.

Ako už ústavný súd uviedol (s poukazom na ),

predmetom ústavnej kontroly podľa bol v danom prípade rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 21. marca 2011.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol podstatu rozhodnutia okresného súdu.

V tejto súvislosti poukázal na to, akými skutkovými zisteniami a právnymi závermi tento

súd odôvodnil svoje rozhodnutie. Popísal, akým spôsobom sťažovateľ ako kupujúci platil

pôvodnému žalobcovi ako predávajúcemu kúpnu cenu za nehnuteľnosť, ktorá bola

predmetom kúpy. Podľa vyjadrenia krajského súdu okresný súd konštatoval, že nebolo

preukázané, aby pani H. bola oprávnená prevziať od sťažovateľa finančnú hotovosť

predstavujúcu kúpnu cenu za predávanú nehnuteľnosť, a preto sťažovateľ nesplnil voči

žalobcom svoj dlh podľa a . Podľa krajského súdu

na pojednávaní okresného súdu, ktoré sa uskutočnilo 8. októbra 2010, sa sťažovateľ

po uplynutí viac ako 11 rokov od začatia konania začal brániť predložením zmluvy

o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy z 31. januára 1996 uzatvorenej medzi pôvodným

žalobcom a sťažovateľom, ako aj predložením dosiaľ neuvádzaného dokladu, ktorý mal

potvrdzovať, že 20. mája 1996 sťažovateľ vyplatil pôvodnému žalobcovi sumu 16 596,96 €

(500 000 Sk). Právna zástupkyňa sťažovateľa k uvedenému uviedla, že ústne bola medzi

účastníkmi kúpnej zmluvy dohodnutá vyššia kúpna cena za nehnuteľnosť, ale kvôli daniam

bola písomne dohodnutá kúpna cena na sumu 26 555,14 € (800 000 Sk). Krajský súd

v súvislosti s popísaním podstaty rozhodnutia okresného súdu ďalej uviedol, že tieto

tvrdenia a dôkazy sťažovateľa považoval súd prvého stupňa za irelevantné a účelové.

Krajský súd dodal, že okresný súd v tejto súvislosti poukázal na viaceré dôkazy,

viacnásobné výsluchy a vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa, z ktorých nikdy

nevyplynulo, aby dôkaz, ktorý bol predložený až na pojednávaní 8. októbra 2010, predtým

existoval. Odvolací súd zároveň poukázal na závery súdu prvého stupňa, „že žalovaný

v konaní nepreukázal zaplatenie zvyšku kúpnej ceny 250 000 Sk žalobcovi, tak ako to bolo

medzi nimi dohodnuté do 31. 12. 1996. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 800 000 Sk,

pričom 500 000 Sk bolo vyplatených pri podpísaní zmluvy a zvyšok 300 000 Sk je

predmetom tohto konania. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením kúpnej

ceny priznal žalobcom aj úrok z omeškania a to v súlade s ustanovením § 517 ods. 2

.“. Krajský súd taktiež vyslovil, že keďže žalobcovia sú právni

nástupcovia pôvodného žalobcu v tomto konaní, okamihom jeho smrti, ku ktorej došlo

v priebehu konania, nastúpili do jeho práv a povinností (univerzálna sukcesia).

Z rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ v rámci odvolacích dôvodov

uviedol, že svoj záväzok spočívajúci v zaplatení kúpnej ceny splnil, a to jednak pani H. ako

osobe oprávnenej prevziať finančnú hotovosť predstavujúcu kúpnu cenu, ako aj samotnému

pôvodnému žalobcovi. Namietal, že doklad o zaplatení, ktorý predložil na pojednávaní

8. októbra 2010, nie je účelový a je pravdivý, len ho dosiaľ nemohol nájsť, a preto sa ním

dosiaľ ani nebránil, pretože za takýchto okolností to považoval za právne bezvýznamné.

Podľa neho sa okresný súd s týmto dôkazom nevysporiadal. Zároveň vyslovil názor, že

okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a zároveň vec nesprávne právne posúdil.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd bez

nariadenia pojednávania v súlade s (ďalej aj

„OSP“) dospel k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vyvodil správne

právne závery. Krajský súd konštatoval aj správnosť odôvodnenia prvostupňového

rozhodnutia, a preto odvolanie sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval:

«Od začiatku konania nebola spornou tá skutočnosť, že medzi účastníkmi konania

došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy o predaji nehnuteľnosti,... Bola nesporná tá skutočnosť,

že medzi účastníkmi bola dohodnutá kúpna cena vo výške 800.000,- Sk... Po celý čas

konania v priebehu 11 rokoch trvania sporu žalovaný skutočnosť ohľadom dohodnutej

kúpnej ceny nikdy nespochybňoval... Preto vo svetle týchto skutočností prvostupňový súd aj

vykonával dokazovanie na zistenie správnosti a odôvodnenosti požadovaného nároku

pôvodného žalobcu, a to doplatenia kúpnej ceny vo výške, ktorá bola predmetom žaloby...

Nie je preto porušením zásad vyjadreným ustanovením , v tom ak súd

nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníka, ak z dôkazov do tej doby prevedených

možno skutkový stav v posudzovanej veci bezpečne usúdiť. Je vecou súdu ako s rozporom

medzi prevedenými dôkazmi naloží. Je však aj jeho povinnosťou dôkaz odporujúci dôkazom

ostatným v zmysle hodnotiť a zdôvodniť prečo ho napr. pokladá za

nevierohodný a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko k tomuto dôkazu primerane

vyložiť...

Žalovaný predsa nespochybňoval, že kúpnu zmluvu uzatvoril a podpísal.

Spochybňoval však od začiatku konania obsah potvrdenky o tom, koľko vyplatil finančných

prostriedkov z kúpnej ceny. V závere začal spochybňovať aj to, koľko v skutočnosti

žalobcovi zaplatil. Poukazoval, že mu mal zaplatiť v skutočnosti aj ďalších 500.000,- Sk na

základe výdavkového dokladu zo dňa 20. 5. 1996, ktorý predložil konajúcemu súdu po 11

rokoch, pričom tvrdil, že v podstate kúpna cena nehnuteľnosti bola dohodnutá nie na sumu

800.000,- Sk ale na 1.300.000,- Sk. Prvostupňový súd sa v súvislosti aj s týmto dôkazom

a tvrdením riadne vyporiadal a preto jeho odvolacia námietka o tom, že rozhodnutie súdu je

nepreskúmateľné aj ohľadom vykonania tohto dôkazu nie je dôvodná. Prvostupňový súd

vo svojom rozhodnutí riadne uviedol, že aj tento dôkaz zobral do predmetu svojich úvah,

avšak k nemu vyslovil svoje závery, aj o tom, prečo tomuto dôkazu neuveril. Poukázal, že ho

žalovaný predložil po viac ako 11 rokoch a jeho tvrdenie považoval za účelové

a nepravdivé. V tejto súvislosti poukázal na obsah celého spisu, na obsah pripojených

civilných spisov, na trestný spis, rozsudok, kde viackrát vypovedal žalovaný či už

v postavení žalobcu, žalovaného alebo poškodeného v trestnom konaní a kde nikdy doteraz

neuviedol tieto tvrdenia a dôkazy. Poukázal na prvý rozsudok v spore pre uznanie na sumu

50.000,-Sk, ktorú žalovaný sám uznal a zaplatil žalobcovi, čo je v rozpore s jeho doterajšími

tvrdeniami. Na jeho viacnásobné výsluchy a na doterajšie tvrdenia jeho právnej zástupkyne,

ako aj na samotný výsluch žalobcu a svedkov nielen v tejto veci, ale aj v iných konaniach,

kde to nikdy nebolo nikým spomínané a rovnako aj na odvolacie konania a na samotné

vyjadrenia žalovaného pred odvolacím súdom, ako aj jeho právnej zástupkyni. Z nich bez

pochýb vyplýva, že kúpnu cenu nehnuteľnosti nikdy nespochybňoval, považoval za kúpnu

cenu nehnuteľnosti vždy kúpnu cenu uvedenú v predmetnej kúpnej zmluve tak ako to vyplýva

aj zo zápisnice pred odvolacím súdom dňa 6. 11. 2007...

Žalovaný namietal aj nesprávne právne posúdenie veci... Z obsahu odvolania

žalovaného vyplýva, že nesprávnosť právneho posúdenia veci vidí v tom, že mal plniť

zástupcovi veriteľa s právnymi účinkami splnenia si svojho záväzku a to tak ako to

špecifikoval vo svojom odvolaní...

Prvostupňový súd aj s týmito tvrdeniami sa riadne vyporiadal. Vo svojom rozhodnutí

poukázal na ustanovenie , kedy splnením dlh zanikne

a že podľa dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto predloží veriteľovo

potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie. To však neplatí ak dlžník vedel, že ten, kto

potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať. Z vykonaného dokazovania súdom

bolo jasne ustálené, že v konaní nebolo preukázané, aby p. H. bol oprávnená prijať kúpnu

cenu od žalovaného a teda nedošlo k splneniu dlhu v súlade s a 559 ...

Napokon aj z obsahu spisu vyplýva, že v konaní bola vypočúvaná aj táto svedkyňa

čl. 125 na pojednávaní dňa 27. 9. 2005, kde konkrétne vypovedala k tomu, že nemala žiadne

písomné poverenie ani ústne poverenie, pretože v kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že tieto

peniaze žalovaný vyplatí priamo žalobcovi...

Odvolací súd konštatuje, že... prvostupňový súd... Každý dôkaz vyhodnotil, zobral ho

do predmetu svojich úvah a rovnako tak aj dôkaz, ktorý sa stal predmetom odvolacieho

konania žalovaného v súvislosti s predloženou zmluvou o budúcej zmluve, ktorú mal

žalovaný uzavrieť so žalobcom 31. 1. 1996, ako aj ním predložený výdavkový pokladničný

doklad na ďalšiu sumu 500.000,- Sk...

Prvostupňový súd sa riadne vyporiadal so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo

najavo čo účastníci konania tvrdili a čo malo vzťah k prejednávanej veci. V danom prípade

sa nepochybne jedná o záležitosť natoľko súdom zisťovanú a účastníkmi dokazovanú, že súd

mal k dispozícii množstvo dôkazov a zistených skutočností, ktoré potvrdzujú ten fakt a záver

súdu prvého stupňa, že zo strany žalovaného nedošlo k vyplateniu zostatku kúpnej ceny,

teda tej, ktorá je predmetom sporu.»

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne , ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku krajského súdu už prima

facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore s platnou

právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Krajský súd v namietanom rozsudku dôkladným spôsobom vysvetlil svoje

myšlienkové pochody, stotožnil sa so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa

a predstavil právne závery vychádzajúce z relevantnej právnej úpravy.

Odvolací súd riadne reagoval na argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní

a vo výraznej miere odvolávajúc sa na ustanovenia

o hodnotení dôkazov mu ozrejmil, z akého dôvodu okresný súd nezohľadnil dôkaz, ktorý

bol sťažovateľom predložený až po uplynutí 11 rokov od začatia súdneho sporu. Ústavný

súd konštatuje, že úvahy krajského súdu v tomto smere sa javia ako relevantné a legitímne

neodporujúce postupu všeobecného súdu v procese dokazovania v štádiu hodnotenia

dôkazov.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozhodnutí veľmi

zrozumiteľne vysvetlil skutočnosti, ktoré medzi účastníkmi konania neboli sporné, ako aj

skutočnosti, ktoré sporné boli, predstavil dôkazy, z ktorých vychádzal, ako aj dôkazy, ktoré

nezohľadnil, pričom v tejto súvislosti uviedol, z akého dôvodu tak učinil. Ústavný súd je

toho názoru, že krajský súd nepostupoval povrchne, práve naopak, svojím rozhodnutím

poskytol presvedčivý obraz o nároku žalobcov vychádzajúcom z právneho titulu (kúpnej

zmluvy) a povinnosti sťažovateľa svoj záväzok (doplatenie časti kúpnej ceny spolu

s úrokom z omeškania) splniť. K prijatým právnym záverom dospel krajský súd na základe

skutkového stavu a dokazovania vykonaného okresným súdom. Keďže krajský súd

považoval existujúci skutkový stav za dostatočne zistený, nepotreboval doplniť alebo

opakovať dokazovanie. Z tohto dôvodu zároveň nebol povinný nariadiť pojednávanie.

K danému postupu ho oprávňovalo ustanovenie , z ktorého vyplýva, že nie

je potrebné nariadiť pojednávanie, až na výnimky podľa § 214 ods. 1 citovanej právnej

normy, čo nebol sťažovateľov prípad. Z tohto pohľadu potom nemožno uvažovať o porušení

sťažovateľom označeného základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa (i dohovoru).

Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivé súdne konanie nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani

vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno

považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ,

).

Preskúmaním rozsudku krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2011

ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,

ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré

je vzhľadom na už uvedené potrebné považovať za ústavne konformné, nenaplnil

očakávania sťažovateľa, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie práva

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého rozsudku

krajského súdu a čistotu jeho procesného postupu, s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , , III. ÚS

139/08), ako aj s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam

sťažovateľa ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ako aj jeho návrhom na vydanie dočasného opatrenia

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012