Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 217/2012
PDF · 268.65 KB
No categories available
III. ÚS 217/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2012
(po doplnení 18. apríla 2012 a 30. apríla 2012) doručená sťažnosť Ing. M. K., H. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
16 Co 5/2011 z 21. marca 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom krajského súdu bol sčasti potvrdený
rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 44/2000
z 8. októbra 2010, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne
a nerozdielne sumu 8 298,47 € s príslušenstvom, trovy súdneho konania a trovy štátu,
pričom konanie o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy
1 659,69 € od 31. decembra 1996 až do zaplatenia a zo sumy 8 298,47 € od 31. decembra
1996 až do zaplatenia okresný súd zastavil.
Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím uznesením sp. zn.
5 Cdo 161/2011 z 19. januára 2012 odmietol z dôvodu neprípustnosti. Podľa vyjadrenia
sťažovateľa predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo jeho právnej zástupkyni doručené
6. februára 2012.
Okrem toho sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského
súdu podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania. V doplnení sťažnosti, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 18. apríla 2012, sťažovateľ oznámil, že podnet na podanie
mimoriadneho dovolania bol odložený Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len „krajská
prokuratúra“) listom č. k. Kc 38/12-4 z 5. apríla 2012.
Sťažovateľ vyslovil názor, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený,
pričom v tejto súvislosti poukázal na to, ako sa krajský súd stotožnil s odôvodnením
prvostupňového rozhodnutia aj čo sa týka neakceptovateľnosti dôkazu, ktorý sťažovateľ
predložil na pojednávaní 8. októbra 2010. V danom prípade išlo o potvrdenie o zaplatení
časti kúpnej ceny v sume 16 569,96 € (500 000 Sk). Sťažovateľ sa domnieva, že išlo
o významný dôkaz a krajský súd aj napriek tomu rozhodol o odvolaní proti rozsudku
okresného súdu bez nariadenia pojednávania, čím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho
právo na spravodlivý súdny proces zahŕňajúci aj právo na verejné prerokovanie veci. V tejto
súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa problematiky
nenariadenia pojednávania, ktoré môže v istých prípadoch znamenať aj odňatie možnosti
konať pred súdom, a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ
vyslovil názor, že krajský súd sa označeným dôkazom, ktorý „celé tie dlhé roky na svoju
škodu nemohol nájsť“, vôbec nezaoberal a namiesto toho, aby doplnil alebo opakoval
dokazovanie v potrebnom rozsahu, rozhodol bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti
sťažovateľ vyslovil názor, že tvrdenia o účelovosti predloženia toho dôkazu po dlhých
rokoch od začatia súdneho sporu neboli nijako zdôvodnené.
Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal aj to, že spochybnil ním predloženú zmluvu
o budúcej zmluve z 31. januára 1996, ktorá obsahovala iný údaj o kúpnej cene, než bola tá,
ktorá bola uvedená v samotnej kúpnej zmluve.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukázal na genézu prípadu, a teda na to, akým
spôsobom došlo k plateniu kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy (notársky overenej 20. mája
1996) uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom ako predávajúcim a ním ako kupujúcim,
predmetom ktorej bola kúpa nehnuteľnosti. Zároveň poukázal aj na to, že sa nemohol
domôcť plnenia z kúpnej zmluvy, pretože rodinný dom, ktorý bol predmetom kúpnej
zmluvy, predávajúci v dohodnutom termíne neuvoľnil a neodovzdal. Sťažovateľ ďalej
tvrdil, že neskôr získal poznatky o tom, že dochádza k poškodzovaniu jeho nehnuteľnosti,
pričom v tomto prípade na základe jeho žaloby rozhodol okresný súd o náhrade škody
spôsobenej predávajúcim, ktorý v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v rodinnom dome býval.
Okrem toho sťažovateľ poukázal aj na iné súvislosti tohto prípadu, ktoré nadobudli aj
trestnoprávny rozmer, keď došlo k uznaniu viny z protiprávneho konania, ktorého sa
dopustil syn osoby, s ktorou sťažovateľ jednal o kúpe nehnuteľnosti.
Sťažovateľ vyslovil názor, že krajský súd sa stotožnil s nesprávnym právnym
posúdením veci vychádzajúcim z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a dodal:
«Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že v odvolacom konaní súd nevykonal
a nepreskúmal všetky relevantné dôkazy, zvlášť poukazujem na dôkaz, ktorý sťažovateľ
predložil na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 08. 10. 2010 a na Zmluvu o uzatvorení
budúcej kúpnej zmluvy a uspokojil sa s irelevantným odôvodnením jeho „vyhodnotenia“
prvostupňovým súdom a vo veci aj napriek tomu rozhodol bez nariadenia pojednávania...
Tým, že došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces,
sťažovateľovi bolo znemožnené efektívne chrániť svoje právo spočívajúce v irelevantnosti
uloženej povinnosti doplatenia kúpnej ceny, ktorú zaplatil a úrokov z omeškania, ktoré
s poukazom na 15 rokov prebiehajúci súdny spor predstavujú jej dvojnásobok.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.
16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume
489,75 €.
Podaním doručeným ústavnému súdu 30. apríla 2012 sťažovateľ žiadal o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca
2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 44/2000 z 8. októbra 2010,
„ktorých nútený výkon bude znamenať pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť
iným osobám pri odložení ich vykonateľnosti“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to,
že na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu bolo proti nemu ako povinnému začaté exekučné konanie,
v rámci ktorého nebol povolený odklad exekúcie a kde dochádza k vykonaniu exekúcie
predajom nehnuteľností.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd
rozhodoval o porušení sťažovateľom označených práv vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011, ktorý sťažovateľ – zastúpený kvalifikovanou
právnou zástupkyňou – označil v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Ústavný súd
preto nerozhodoval o porušení označených práv uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu
sp. zn. 5 Cdo 161/2011 z 19. januára 2012, pretože toto rozhodnutie sťažovateľ v petite
sťažnosti nenamietal.
Aj keď namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 4. mája 2011
a aktuálna sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 30. marca 2012, ústavný súd
s poukazom na závery svojho rozhodnutia č. k. IV. ÚS 342/2011-12 z 24. augusta 2011
považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde za
zachovanú. V označenom rozhodnutí ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorá je
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu obsahovo totožná s aktuálnou sťažnosťou pre
neprípustnosť (ako predčasne podanú), a to z dôvodu, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv
súčasne domáhal aj v rámci dovolacieho konania. Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 uznesením sp. zn.
5 Cdo 161/2011 z 19. januára 2012 odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti
ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný. Tým odpadla prekážka,
ktorá by ústavnému súdu bránila bezprostredne preskúmať rozhodnutie krajského súdu.
Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ochranu ústavnosti aktuálnou sťažnosťou doručenou
tunajšiemu súdu 30. marca 2012, teda v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
dovolacieho súdu (6. februára 2012), a preto ústavný súd akceptoval podanie sťažnosti
v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 88/2012).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil,
že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 44/2000 z 8. októbra 2010 bola sťažovateľovi
ako žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu
8 298,47 € s príslušenstvom, trovy súdneho konania a trovy štátu, pričom konanie
o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 1 659,69 €
od 31. decembra 1996 až do zaplatenia a zo sumy 8 298,47 € od 31. decembra 1996 až
do zaplatenia okresný súd zastavil.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 tak, že výroky prvostupňového rozsudku
okrem výroku o zastavení konania potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania.
Je zrejmé, že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 161/2011 z 19. januára 2012 odmietnuté.
Sťažovateľ zároveň podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho
dovolania proti namietanému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu, avšak krajská prokuratúra tento podnet listom č. k. Kc 38/12-4 z 5. apríla 2012
odložila.
Ako už ústavný súd uviedol (s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),
predmetom ústavnej kontroly podľa čl. 127 ústavy bol v danom prípade rozsudok krajského
súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol podstatu rozhodnutia okresného súdu.
V tejto súvislosti poukázal na to, akými skutkovými zisteniami a právnymi závermi tento
súd odôvodnil svoje rozhodnutie. Popísal, akým spôsobom sťažovateľ ako kupujúci platil
pôvodnému žalobcovi ako predávajúcemu kúpnu cenu za nehnuteľnosť, ktorá bola
predmetom kúpy. Podľa vyjadrenia krajského súdu okresný súd konštatoval, že nebolo
preukázané, aby pani H. bola oprávnená prevziať od sťažovateľa finančnú hotovosť
predstavujúcu kúpnu cenu za predávanú nehnuteľnosť, a preto sťažovateľ nesplnil voči
žalobcom svoj dlh podľa § 562 a § 559 Občianskeho zákonníka. Podľa krajského súdu
na pojednávaní okresného súdu, ktoré sa uskutočnilo 8. októbra 2010, sa sťažovateľ
po uplynutí viac ako 11 rokov od začatia konania začal brániť predložením zmluvy
o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy z 31. januára 1996 uzatvorenej medzi pôvodným
žalobcom a sťažovateľom, ako aj predložením dosiaľ neuvádzaného dokladu, ktorý mal
potvrdzovať, že 20. mája 1996 sťažovateľ vyplatil pôvodnému žalobcovi sumu 16 596,96 €
(500 000 Sk). Právna zástupkyňa sťažovateľa k uvedenému uviedla, že ústne bola medzi
účastníkmi kúpnej zmluvy dohodnutá vyššia kúpna cena za nehnuteľnosť, ale kvôli daniam
bola písomne dohodnutá kúpna cena na sumu 26 555,14 € (800 000 Sk). Krajský súd
v súvislosti s popísaním podstaty rozhodnutia okresného súdu ďalej uviedol, že tieto
tvrdenia a dôkazy sťažovateľa považoval súd prvého stupňa za irelevantné a účelové.
Krajský súd dodal, že okresný súd v tejto súvislosti poukázal na viaceré dôkazy,
viacnásobné výsluchy a vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa, z ktorých nikdy
nevyplynulo, aby dôkaz, ktorý bol predložený až na pojednávaní 8. októbra 2010, predtým
existoval. Odvolací súd zároveň poukázal na závery súdu prvého stupňa, „že žalovaný
v konaní nepreukázal zaplatenie zvyšku kúpnej ceny 250 000 Sk žalobcovi, tak ako to bolo
medzi nimi dohodnuté do 31. 12. 1996. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 800 000 Sk,
pričom 500 000 Sk bolo vyplatených pri podpísaní zmluvy a zvyšok 300 000 Sk je
predmetom tohto konania. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením kúpnej
ceny priznal žalobcom aj úrok z omeškania a to v súlade s ustanovením § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka.“. Krajský súd taktiež vyslovil, že keďže žalobcovia sú právni
nástupcovia pôvodného žalobcu v tomto konaní, okamihom jeho smrti, ku ktorej došlo
v priebehu konania, nastúpili do jeho práv a povinností (univerzálna sukcesia).
Z rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ v rámci odvolacích dôvodov
uviedol, že svoj záväzok spočívajúci v zaplatení kúpnej ceny splnil, a to jednak pani H. ako
osobe oprávnenej prevziať finančnú hotovosť predstavujúcu kúpnu cenu, ako aj samotnému
pôvodnému žalobcovi. Namietal, že doklad o zaplatení, ktorý predložil na pojednávaní
8. októbra 2010, nie je účelový a je pravdivý, len ho dosiaľ nemohol nájsť, a preto sa ním
dosiaľ ani nebránil, pretože za takýchto okolností to považoval za právne bezvýznamné.
Podľa neho sa okresný súd s týmto dôkazom nevysporiadal. Zároveň vyslovil názor, že
okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a zároveň vec nesprávne právne posúdil.
Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) dospel k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vyvodil správne
právne závery. Krajský súd konštatoval aj správnosť odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia, a preto odvolanie sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval:
«Od začiatku konania nebola spornou tá skutočnosť, že medzi účastníkmi konania
došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy o predaji nehnuteľnosti,... Bola nesporná tá skutočnosť,
že medzi účastníkmi bola dohodnutá kúpna cena vo výške 800.000,- Sk... Po celý čas
konania v priebehu 11 rokoch trvania sporu žalovaný skutočnosť ohľadom dohodnutej
kúpnej ceny nikdy nespochybňoval... Preto vo svetle týchto skutočností prvostupňový súd aj
vykonával dokazovanie na zistenie správnosti a odôvodnenosti požadovaného nároku
pôvodného žalobcu, a to doplatenia kúpnej ceny vo výške, ktorá bola predmetom žaloby...
Nie je preto porušením zásad vyjadreným ustanovením § 18 O. s. p., v tom ak súd
nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníka, ak z dôkazov do tej doby prevedených
možno skutkový stav v posudzovanej veci bezpečne usúdiť. Je vecou súdu ako s rozporom
medzi prevedenými dôkazmi naloží. Je však aj jeho povinnosťou dôkaz odporujúci dôkazom
ostatným v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. hodnotiť a zdôvodniť prečo ho napr. pokladá za
nevierohodný a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko k tomuto dôkazu primerane
vyložiť...
Žalovaný predsa nespochybňoval, že kúpnu zmluvu uzatvoril a podpísal.
Spochybňoval však od začiatku konania obsah potvrdenky o tom, koľko vyplatil finančných
prostriedkov z kúpnej ceny. V závere začal spochybňovať aj to, koľko v skutočnosti
žalobcovi zaplatil. Poukazoval, že mu mal zaplatiť v skutočnosti aj ďalších 500.000,- Sk na
základe výdavkového dokladu zo dňa 20. 5. 1996, ktorý predložil konajúcemu súdu po 11
rokoch, pričom tvrdil, že v podstate kúpna cena nehnuteľnosti bola dohodnutá nie na sumu
800.000,- Sk ale na 1.300.000,- Sk. Prvostupňový súd sa v súvislosti aj s týmto dôkazom
a tvrdením riadne vyporiadal a preto jeho odvolacia námietka o tom, že rozhodnutie súdu je
nepreskúmateľné aj ohľadom vykonania tohto dôkazu nie je dôvodná. Prvostupňový súd
vo svojom rozhodnutí riadne uviedol, že aj tento dôkaz zobral do predmetu svojich úvah,
avšak k nemu vyslovil svoje závery, aj o tom, prečo tomuto dôkazu neuveril. Poukázal, že ho
žalovaný predložil po viac ako 11 rokoch a jeho tvrdenie považoval za účelové
a nepravdivé. V tejto súvislosti poukázal na obsah celého spisu, na obsah pripojených
civilných spisov, na trestný spis, rozsudok, kde viackrát vypovedal žalovaný či už
v postavení žalobcu, žalovaného alebo poškodeného v trestnom konaní a kde nikdy doteraz
neuviedol tieto tvrdenia a dôkazy. Poukázal na prvý rozsudok v spore pre uznanie na sumu
50.000,-Sk, ktorú žalovaný sám uznal a zaplatil žalobcovi, čo je v rozpore s jeho doterajšími
tvrdeniami. Na jeho viacnásobné výsluchy a na doterajšie tvrdenia jeho právnej zástupkyne,
ako aj na samotný výsluch žalobcu a svedkov nielen v tejto veci, ale aj v iných konaniach,
kde to nikdy nebolo nikým spomínané a rovnako aj na odvolacie konania a na samotné
vyjadrenia žalovaného pred odvolacím súdom, ako aj jeho právnej zástupkyni. Z nich bez
pochýb vyplýva, že kúpnu cenu nehnuteľnosti nikdy nespochybňoval, považoval za kúpnu
cenu nehnuteľnosti vždy kúpnu cenu uvedenú v predmetnej kúpnej zmluve tak ako to vyplýva
aj zo zápisnice pred odvolacím súdom dňa 6. 11. 2007...
Žalovaný namietal aj nesprávne právne posúdenie veci... Z obsahu odvolania
žalovaného vyplýva, že nesprávnosť právneho posúdenia veci vidí v tom, že mal plniť
zástupcovi veriteľa s právnymi účinkami splnenia si svojho záväzku a to tak ako to
špecifikoval vo svojom odvolaní...
Prvostupňový súd aj s týmito tvrdeniami sa riadne vyporiadal. Vo svojom rozhodnutí
poukázal na ustanovenie § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy splnením dlh zanikne
a že podľa § 562 OZ dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto predloží veriteľovo
potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie. To však neplatí ak dlžník vedel, že ten, kto
potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať. Z vykonaného dokazovania súdom
bolo jasne ustálené, že v konaní nebolo preukázané, aby p. H. bol oprávnená prijať kúpnu
cenu od žalovaného a teda nedošlo k splneniu dlhu v súlade s § 562 a 559 OZ...
Napokon aj z obsahu spisu vyplýva, že v konaní bola vypočúvaná aj táto svedkyňa
čl. 125 na pojednávaní dňa 27. 9. 2005, kde konkrétne vypovedala k tomu, že nemala žiadne
písomné poverenie ani ústne poverenie, pretože v kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že tieto
peniaze žalovaný vyplatí priamo žalobcovi...
Odvolací súd konštatuje, že... prvostupňový súd... Každý dôkaz vyhodnotil, zobral ho
do predmetu svojich úvah a rovnako tak aj dôkaz, ktorý sa stal predmetom odvolacieho
konania žalovaného v súvislosti s predloženou zmluvou o budúcej zmluve, ktorú mal
žalovaný uzavrieť so žalobcom 31. 1. 1996, ako aj ním predložený výdavkový pokladničný
doklad na ďalšiu sumu 500.000,- Sk...
Prvostupňový súd sa riadne vyporiadal so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo
najavo čo účastníci konania tvrdili a čo malo vzťah k prejednávanej veci. V danom prípade
sa nepochybne jedná o záležitosť natoľko súdom zisťovanú a účastníkmi dokazovanú, že súd
mal k dispozícii množstvo dôkazov a zistených skutočností, ktoré potvrdzujú ten fakt a záver
súdu prvého stupňa, že zo strany žalovaného nedošlo k vyplateniu zostatku kúpnej ceny,
teda tej, ktorá je predmetom sporu.»
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
Ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku krajského súdu už prima
facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore s platnou
právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.
Krajský súd v namietanom rozsudku dôkladným spôsobom vysvetlil svoje
myšlienkové pochody, stotožnil sa so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa
a predstavil právne závery vychádzajúce z relevantnej právnej úpravy.
Odvolací súd riadne reagoval na argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní
a vo výraznej miere odvolávajúc sa na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
o hodnotení dôkazov mu ozrejmil, z akého dôvodu okresný súd nezohľadnil dôkaz, ktorý
bol sťažovateľom predložený až po uplynutí 11 rokov od začatia súdneho sporu. Ústavný
súd konštatuje, že úvahy krajského súdu v tomto smere sa javia ako relevantné a legitímne
neodporujúce postupu všeobecného súdu v procese dokazovania v štádiu hodnotenia
dôkazov.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozhodnutí veľmi
zrozumiteľne vysvetlil skutočnosti, ktoré medzi účastníkmi konania neboli sporné, ako aj
skutočnosti, ktoré sporné boli, predstavil dôkazy, z ktorých vychádzal, ako aj dôkazy, ktoré
nezohľadnil, pričom v tejto súvislosti uviedol, z akého dôvodu tak učinil. Ústavný súd je
toho názoru, že krajský súd nepostupoval povrchne, práve naopak, svojím rozhodnutím
poskytol presvedčivý obraz o nároku žalobcov vychádzajúcom z právneho titulu (kúpnej
zmluvy) a povinnosti sťažovateľa svoj záväzok (doplatenie časti kúpnej ceny spolu
s úrokom z omeškania) splniť. K prijatým právnym záverom dospel krajský súd na základe
skutkového stavu a dokazovania vykonaného okresným súdom. Keďže krajský súd
považoval existujúci skutkový stav za dostatočne zistený, nepotreboval doplniť alebo
opakovať dokazovanie. Z tohto dôvodu zároveň nebol povinný nariadiť pojednávanie.
K danému postupu ho oprávňovalo ustanovenie § 214 ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva, že nie
je potrebné nariadiť pojednávanie, až na výnimky podľa § 214 ods. 1 citovanej právnej
normy, čo nebol sťažovateľov prípad. Z tohto pohľadu potom nemožno uvažovať o porušení
sťažovateľom označeného základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivé súdne konanie nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (I. ÚS 140/09, III. ÚS 458/2011).
Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani
vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno
považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne IV. ÚS 189/07,
Preskúmaním rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011
ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,
ktorý by nemal oporu v zákone.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré
je vzhľadom na už uvedené potrebné považovať za ústavne konformné, nenaplnil
očakávania sťažovateľa, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie práva
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.
S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého rozsudku
krajského súdu a čistotu jeho procesného postupu, s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS
139/08), ako aj s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam
sťažovateľa ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ako aj jeho návrhom na vydanie dočasného opatrenia
podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. mája 2012