Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 342/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. -305 z 8. októbra 2010

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011

doručená sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-305 z 8. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

z 21. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu

č. k. -305 z 8. októbra 2010 vo výroku, ktorým bola sťažovateľovi

(v označenom konaní procesnom postavení žalovaného) uložená povinnosť zaplatiť

žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 8 298,47 € (z dôvodu doplatku neuhradeného

zostatku kúpnej ceny za nehnuteľnosť) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 %

od 31. decembra 1996 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku. Krajský súd potvrdil označený rozsudok prvostupňového súdu aj vo výroku,

ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcom trovy súdneho konania.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a rozhodnutím krajského

súdu. Sťažovateľ uviedol viaceré okolnosti, z ktorých má podľa neho vyplývať, že

«Odvolací súd konal... vadne, osvojil si nesprávne právne posúdenie veci a stotožnil sa

s nedostatočne zisteným skutkovým stavom prvostupňového súdu... je zrejmé, že

v odvolacom konaní súd nevykonal a nepreskúmal všetky relevantné dôkazy... a uspokojil sa

s irelevantným odôvodnením jeho „vyhodnotenia“ prvostupňovým súdom a vo veci

aj napriek tomu rozhodol bez nariadenia pojednávania».

Sťažnosťou sa sťažovateľ domáha zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a napadnutého rozsudku okresného súdu, alternatívne iba napadnutého rozsudku krajského

súdu a ďalšieho konania v predmetnej občiansko-právnej veci.

Sťažovateľ si taktiež uplatňuje finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje (). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (napr. ). Opačný záver

by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku,

o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá

smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa prvej vety .

II.2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, sťažovateľ namieta, že ním

došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa a

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (vo vzťahu k základnému právu vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom a právu na verejné prerokovanie veci), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

a to v dôsledku toho, že «odvolací súd konal vadne, osvojil si nesprávne právne posúdenie

veci a stotožnil sa s nedostatočne zisteným skutkovým stavom prvostupňového súdu. Týmto

nespravodlivým rozsudkom dôjde k duplicite zaplatenia kúpnej ceny a k zaplateniu úrokov

z omeškania, ktoré bezmála dvojnásobne prevyšujú „doplatenie kúpnej ceny“.».

Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany

svojich a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa

sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním podaným

proti napadnutému rozsudku krajského súdu 2. júna 2011, o ktorom do predbežného

prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú

uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací

súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci (, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné (porovnaj napr.

).

Sťažovateľ k súbežnému podaniu dovolania a sťažnosti podľa

uviedol:

„Predmetnú ústavnú sťažnosť sťažovateľ podáva s týmto vedomím (o podaní

dovolania, pozn.), ako aj zároveň s vedomím dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov. V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že ústavnú sťažnosť

podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadne

neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom.“

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, a preto v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene

napadnutého rozhodnutia (teda aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu),

je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie dovolacieho rozhodnutia, ako

aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti plynie

od doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, jeho body 51, 53, 54 a tiež rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

, , a sp. zn. ).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom

o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu

týkajúcej sa meritórneho dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Argumentácia sťažovateľa, „že ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby

nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadne neskoršie vyslovenú neprípustnosť

podaného dovolania sťažovateľom“, nie je preto opodstatnená.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj taký výklad § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého podmienka vyčerpania všetkých opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných právnych predpisov, nie je splnená samotným podaním opravného prostriedku

oprávnenou osobou, ale až rozhodnutím o tomto prostriedku príslušným orgánom.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť v časti námietky týkajúcej sa porušenia

základných práv a slobôd podľa a a podľa

listiny (vo vzťahu k právu vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a k právu na verejné

prerokovanie veci), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu v zmysle odmietnuť ako neprípustnú

z dôvodu predčasnosti, keďže o ochrane označených práv, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, bude vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd

v rámci konania o dovolaní.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011