Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 458/2011
PDF · 201.87 KB
No categories available
III. ÚS 458/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 187/2010-56
z 15. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2011 doručená sťažnosť Ľ. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 187/2010-56 z 15. júna 2011.
Sťažovateľka uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 389/2009 jej bola ako odporkyni
uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi dlžnú sumu 81,82 € s príslušenstvom z dôvodu,
že „je nájomkyňou družstevného bytu /1/ a podľa vyúčtovania nákladov za užívanie služieb
s tým spojených za obdobie do 31. 12. 2008 dlhuje navrhovateľovi z uvedeného nedoplatku /
2/ čiastku 81,82 EUR“.
Sťažovateľka považovala predmetnú pohľadávku navrhovateľa voči nej za
neopodstatnenú a neoprávnenú. Napadla relevantnosť „predložených dôkazov, ktoré
nezakladajú právny nárok na vymáhanie predmetnej pohľadávky vzhľadom na Zák.
č. 42/1992 o úprave majetkových pomerov, v náväznosti na ustanovenie Obchodného
zákonníka (§ 765, § 1), Občianskeho zákonníka (§ 685 a násl.), aj samotné STANOV S.
čl. 33“. Domnievala sa, že s navrhovateľom ako vlastníkom bytu nemá uzatvorenú nájomnú
zmluvu, a preto nie je povinná mu platiť nájomné a platby s tým súvisiace.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 187/2010 z 15. júna 2011 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila: „Vyúčtovanie nákladov za plnenie poskytované
s užívaním a prevádzkou bytu, ktorý navrhovateľ predložil ako právny základ na odvodenie
dlžnej čiastky voči odporkyni je irelevantný. Tak ako je uvedené v ňom, vyúčtovanie je
vyhotovené v súlade so Zmluvou o výkone správy, ktorú v zmysle zákona uzatvára vlastník
so správcom objektu. Od nej sa odvíjajú vzájomné záväzky, práva a povinnosti medzi
vlastníkom a správcom (§ 8a Zák. 182/1993 o vlastníctve bytov). Uvedené vyúčtovanie sa
preto netýka záväzkov nájomcu.“
Sťažovateľka súčasne vyslovila tento názor: „Vyjadrenie odvolacieho súdu, nájomný
vzťah sa pred tnasformáciou nazýval právo osobného užívania bytu je zavádzajúce,
nepravdivé. Je účelové a má poslúžiť k obhajobe tvrdenia, že nebolo potrebné po zmenách
uzavrieť nájomnú zmluvu... Navrhovateľ nepredložil dôkaz na vymáhanie svojej
pohľadávky, ktorý by bol v súlade so zákonom. Preto mu nemožno prisúdiť úspech
v konaní.“
Podľa názoru sťažovateľky ju krajský súd svojím rozhodnutím zaviazal k povinnosti,
ktorú jej zákon neukladá.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského (odvolacieho)
súdu č. k. 2 Co 187/2010-56 z 15. júna 2011 bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie zrušil a priznal jej primerané
finančné zadosťučinenie v sume 700 €.
Sťažovateľka zároveň žiadala o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným
súdom, čo odôvodnila tým, že ňou oslovení advokáti odmietli prevziať právne zastúpenie
z dôvodu zaneprázdnenosti a náročnosti tejto právnej veci.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského
súdu tvrdiac, že v predmetnom súdnom spore nebol preukázaný právny titul, na základe
ktorého by si navrhovateľ mohol od nej v súlade so zákonom uplatňovať pohľadávku, ktorá
mala vzniknúť z neplnenia jej povinnosti – riadneho platenia nájmu a služieb spojených
s nájmom bytu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného
súdu č. k. 16 C 389/2009-40 z 12. mája 2010 jej bola uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 81,82 € s príslušenstvom. V danom prípade bolo navrhovateľom S.,
ktoré sa ako vlastník a prenajímateľ bytu, ktorý užívala sťažovateľka, domáhalo zaplatenia
dlžnej sumy z dôvodu, že sťažovateľka riadne a včas neplatila nájomné a služby spojené
s nájmom bytu. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetný byt bol
sťažovateľke ako členke družstva pridelený ešte v roku 1988 rozhodnutím navrhovateľa
v spojení s dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu, pričom jej právo osobného užívania sa
novelou Občianskeho zákonníka (od 1. januára 1992) zmenilo na nájom bytu. Na základe
toho bola sťažovateľka povinná platiť nájomné a poplatky spojené s nájmom bytu. Keďže
sťažovateľka si túto povinnosť neplnila, vznikol jej nedoplatok časti vyúčtovania nákladov
za užívanie bytu a služieb za rok 2008.
Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. V odvolaní tvrdila, že
nájomný vzťah k predmetnému bytu jej nevznikol, pretože s navrhovateľom nikdy
neuzatvorila nájomnú zmluvu, a skutočnosť, že niekde býva, ešte nezakladá nájomný vzťah
podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa jej názoru bez uzatvorenia nájomnej
zmluvy nemal navrhovateľ právny nárok na vymáhanie uvedenej pohľadávky.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 187/2010
z 15. júna 2011 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného konštatoval:
„Podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo osobného užívania bytu a právo
užívania iných obytných miestnosti a miestnosti neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa
doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa, mení
dnom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu
manželmi sa mení na spoločný nájom.
Odvolací súd sa nestotožnil s obranou odporkyne spochybňujúcej právny základ
uplatneného nároku z dôvodu neexistencie nájomné vzťahu medzi navrhovateľom
a odporkyňou, keďže z obsahu spisu vyplýva, že nájomný vzťah (v tom čase nazývaný právo
osobného užívania bytu) medzi účastníkmi konania vznikol na základe rozhodnutia
predstavenstva S. uznesením č. 78-8/V/1988 zo dňa 31. 5. 1988 o pridelení družstevného
bytu odporkyni, ako členke družstva. Zápisnicou o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo
dňa 28. 7. 1988 bol odporkyni odovzdaný do osobného užívania byt č. 41 v B. Uvedené
právo osobného užívania družstevného bytu odporkyne trvalo aj ku dňu 1. 1. 1992, kedy sa
v zmysle ust. § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako správne skonštatoval aj súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, zmenilo na nájomný vzťah, pričom tato zmena
nastala zo zákona a nevyžadovala si vykonanie žiadneho ďalšieho úkonu, napr. v podobe
uzavretia novej nájomnej zmluvy k bytu.
Vyššie citované zákonné ustanovenie zaisťovalo všetkým dovtedajším užívateľom
bytu transformáciu osobného užívania bytu na nájom za podmienky, že toto právo vzniklo
a trvalo ku dňu jeho účinnosti (k 1. 1. 1992). Uvedenú otázku riešil Najvyšší súd SR vo
svojom rozhodnutí, sp. zn. 3 Cdo 46/97. Ust. § 871 bolo do Občianskeho zákonníka pojaté
na základe zákona č. 509/1991 Zb.; uvedené ustanovenie je právnym predpisom
transformačnej povahy. Z dôvodovej správy k zákonu č. 509/1991 Zb. (novela Občianskeho
zákonníka) vyplýva, že priamo zo zákona dôjde k zmene (práva) osobného užívania na
chránený nájom. Účelom tohto ustanovenia bolo zaistiť ochranu všetkých dovtedajších
užívateľov bytov a vytvoriť pre dovtedajšie užívacie vzťahy stav dostatočnej právnej istoty.
Podľa právnych predpisov platných pred vydaním zákona č. 509/1991 Zb. existoval striktný
(kogentný) prideľovací systém, ktorý sa týkal prakticky všetkých bytov. Na to, aby občanovi
vôbec mohlo vzniknúť pravo užívania bytu, muselo najprv existovať rozhodnutie o pridelení
bytu, na ktoré nadväzovala dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu, ktorou sa proces
konštituovania práva užívať byt zavŕšil. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že ku vzniku
práva odporkyne užívať predmetný byt došlo uvedeným spôsobom - na základe rozhodnutia
predstavenstva družstva o pridelení bytu a uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu.
V konaní nebolo preukázané, že by takto konštituované právo osobného užívania bytu
odporkyni ku dňu 1. 1. 1992 zaniklo; v zmysle ust. § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(zo zákona) sa tak transformovalo na právo nájmu bytu, ktorého obsahom je okrem iného aj
povinnosť nájomcu uhrádzať nájomné a poplatky za služby spojené s užívaním bytu.
Námietka odporkyne v odvolaní, že nakoľko medzi ňou a navrhovateľom k uzavretiu
nájomnej zmluvy nedošlo, povinnosť platiť nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom
bytu jej nevznikla, bola preto nielen neopodstatnená ale je najmä právne irelevantná.“
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
Vychádzajúc zo svojej judikatúry ústavný súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu dospel
k záveru, že namietané rozhodnutie je potrebné pokladať za dostatočne a zrozumiteľne
odôvodnené bez akýchkoľvek prejavov svojvôle.
Krajský súd v namietanom rozsudku dôkladným spôsobom vysvetlil svoje
myšlienkové pochody a predstavil právne závery vychádzajúce z relevantnej právnej
úpravy. Odvolací súd sa stotožnil s argumentmi súdu prvého stupňa o existencii právneho
dôvodu, na základe ktorého bol navrhovateľ ako vlastník a prenajímateľ bytu užívaného
sťažovateľkou oprávnený od nej požadovať zaplatenie dlžnej sumy, ktorá vznikla
v dôsledku nedoplatkov na nájomnom a službami s tým spojenými. Krajský súd sa v tejto
súvislosti odvolal na ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 1. januára
1992. Podľa citovaného zákonného ustanovenia sa právo osobného užívania bytu, ktoré
v danom prípade prináležalo aj sťažovateľke a ktoré trvalo ku dňu nadobudnutia účinnosti
novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 509/1991 Zb. ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje
Občiansky zákonník), zmenilo ex lege na nájom. To znamená, že nájomný vzťah medzi
sťažovateľkou a navrhovateľom v tomto prípade vznikol k 1. januáru 1992. Uvedené
ustanovenie malo transformačnú povahu a priamo zo zákona zmenilo právnu formu
„užívania bytu“. Tým podľa názoru krajského súdu, o relevancii ktorého nemá pochybnosti
ani ústavný súd, bol daný dôvod na to, aby navrhovateľ požadoval od sťažovateľky finančné
plnenia spojené s nájmom bytu. Z uvedeného dôvodu krajský súd vyhodnotil argumenty
sťažovateľky o tom, že vzhľadom na to, že medzi ňou a navrhovateľom nedošlo
k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, jej nevznikla povinnosť platiť nájomné, ako právne
irelevantné.
Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivé súdne konanie nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (I. ÚS 140/09).
Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani
vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno
považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne IV. ÚS 189/07,
Preskúmaním rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 187/2010-56 z 15. júna 2011
ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,
ktorý by nemal oporu v zákone.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré
je vzhľadom na už uvedené potrebné považovať za ústavne konformné, nenaplnil
očakávania sťažovateľky, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS
265/07, III. ÚS 139/08), ako aj s poukazom na prezentované právne názory ústavného súdu
vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011