Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 458/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -56

z 15. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2011 doručená sťažnosť Ľ. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -56 z 15. júna 2011.

Sťažovateľka uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. jej bola ako odporkyni

uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi dlžnú sumu 81,82 € s príslušenstvom z dôvodu,

že „je nájomkyňou družstevného bytu /1/ a podľa vyúčtovania nákladov za užívanie služieb

s tým spojených za obdobie do 31. 12. 2008 dlhuje navrhovateľovi z uvedeného nedoplatku /

2/ čiastku 81,82 EUR“.

Sťažovateľka považovala predmetnú pohľadávku navrhovateľa voči nej za

neopodstatnenú a neoprávnenú. Napadla relevantnosť „predložených dôkazov, ktoré

nezakladajú právny nárok na vymáhanie predmetnej pohľadávky vzhľadom na Zák.

č. 42/1992 o úprave majetkových pomerov, v náväznosti na ustanovenie Obchodného

zákonníka (, ), ( a násl.), aj samotné STANOV S.

čl. 33“. Domnievala sa, že s navrhovateľom ako vlastníkom bytu nemá uzatvorenú nájomnú

zmluvu, a preto nie je povinná mu platiť nájomné a platby s tým súvisiace.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. júna 2011 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila: „Vyúčtovanie nákladov za plnenie poskytované

s užívaním a prevádzkou bytu, ktorý navrhovateľ predložil ako právny základ na odvodenie

dlžnej čiastky voči odporkyni je irelevantný. Tak ako je uvedené v ňom, vyúčtovanie je

vyhotovené v súlade so Zmluvou o výkone správy, ktorú v zmysle zákona uzatvára vlastník

so správcom objektu. Od nej sa odvíjajú vzájomné záväzky, práva a povinnosti medzi

vlastníkom a správcom (§ 8a Zák. 182/1993 o vlastníctve bytov). Uvedené vyúčtovanie sa

preto netýka záväzkov nájomcu.“

Sťažovateľka súčasne vyslovila tento názor: „Vyjadrenie odvolacieho súdu, nájomný

vzťah sa pred tnasformáciou nazýval právo osobného užívania bytu je zavádzajúce,

nepravdivé. Je účelové a má poslúžiť k obhajobe tvrdenia, že nebolo potrebné po zmenách

uzavrieť nájomnú zmluvu... Navrhovateľ nepredložil dôkaz na vymáhanie svojej

pohľadávky, ktorý by bol v súlade so zákonom. Preto mu nemožno prisúdiť úspech

v konaní.“

Podľa názoru sťažovateľky ju krajský súd svojím rozhodnutím zaviazal k povinnosti,

ktorú jej zákon neukladá.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského (odvolacieho)

súdu č. k. -56 z 15. júna 2011 bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie zrušil a priznal jej primerané

finančné zadosťučinenie v sume 700 €.

Sťažovateľka zároveň žiadala o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným

súdom, čo odôvodnila tým, že ňou oslovení advokáti odmietli prevziať právne zastúpenie

z dôvodu zaneprázdnenosti a náročnosti tejto právnej veci.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského

súdu tvrdiac, že v predmetnom súdnom spore nebol preukázaný právny titul, na základe

ktorého by si navrhovateľ mohol od nej v súlade so zákonom uplatňovať pohľadávku, ktorá

mala vzniknúť z neplnenia jej povinnosti – riadneho platenia nájmu a služieb spojených

s nájmom bytu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného

súdu č. k. -40 z 12. mája 2010 jej bola uložená povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 81,82 € s príslušenstvom. V danom prípade bolo navrhovateľom S.,

ktoré sa ako vlastník a prenajímateľ bytu, ktorý užívala sťažovateľka, domáhalo zaplatenia

dlžnej sumy z dôvodu, že sťažovateľka riadne a včas neplatila nájomné a služby spojené

s nájmom bytu. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetný byt bol

sťažovateľke ako členke družstva pridelený ešte v roku 1988 rozhodnutím navrhovateľa

v spojení s dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu, pričom jej právo osobného užívania sa

novelou (od 1. januára 1992) zmenilo na nájom bytu. Na základe

toho bola sťažovateľka povinná platiť nájomné a poplatky spojené s nájmom bytu. Keďže

sťažovateľka si túto povinnosť neplnila, vznikol jej nedoplatok časti vyúčtovania nákladov

za užívanie bytu a služieb za rok 2008.

Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. V odvolaní tvrdila, že

nájomný vzťah k predmetnému bytu jej nevznikol, pretože s navrhovateľom nikdy

neuzatvorila nájomnú zmluvu, a skutočnosť, že niekde býva, ešte nezakladá nájomný vzťah

podľa . Podľa jej názoru bez uzatvorenia nájomnej

zmluvy nemal navrhovateľ právny nárok na vymáhanie uvedenej pohľadávky.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. júna 2011 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného konštatoval:

„Podľa právo osobného užívania bytu a právo

užívania iných obytných miestnosti a miestnosti neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa

doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa, mení

dnom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu

manželmi sa mení na spoločný nájom.

Odvolací súd sa nestotožnil s obranou odporkyne spochybňujúcej právny základ

uplatneného nároku z dôvodu neexistencie nájomné vzťahu medzi navrhovateľom

a odporkyňou, keďže z obsahu spisu vyplýva, že nájomný vzťah (v tom čase nazývaný právo

osobného užívania bytu) medzi účastníkmi konania vznikol na základe rozhodnutia

predstavenstva S. uznesením č. 78-8/V/1988 zo dňa 31. 5. 1988 o pridelení družstevného

bytu odporkyni, ako členke družstva. Zápisnicou o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo

dňa 28. 7. 1988 bol odporkyni odovzdaný do osobného užívania byt č. 41 v B. Uvedené

právo osobného užívania družstevného bytu odporkyne trvalo aj ku dňu 1. 1. 1992, kedy sa

v zmysle ust. ako správne skonštatoval aj súd prvého

stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, zmenilo na nájomný vzťah, pričom tato zmena

nastala zo zákona a nevyžadovala si vykonanie žiadneho ďalšieho úkonu, napr. v podobe

uzavretia novej nájomnej zmluvy k bytu.

Vyššie citované zákonné ustanovenie zaisťovalo všetkým dovtedajším užívateľom

bytu transformáciu osobného užívania bytu na nájom za podmienky, že toto právo vzniklo

a trvalo ku dňu jeho účinnosti (k 1. 1. 1992). Uvedenú otázku riešil Najvyšší súd SR vo

svojom rozhodnutí, sp. zn. . Ust. bolo do pojaté

na základe ; uvedené ustanovenie je právnym predpisom

transformačnej povahy. Z dôvodovej správy k (novela Občianskeho

zákonníka) vyplýva, že priamo zo zákona dôjde k zmene (práva) osobného užívania na

chránený nájom. Účelom tohto ustanovenia bolo zaistiť ochranu všetkých dovtedajších

užívateľov bytov a vytvoriť pre dovtedajšie užívacie vzťahy stav dostatočnej právnej istoty.

Podľa právnych predpisov platných pred vydaním existoval striktný

(kogentný) prideľovací systém, ktorý sa týkal prakticky všetkých bytov. Na to, aby občanovi

vôbec mohlo vzniknúť pravo užívania bytu, muselo najprv existovať rozhodnutie o pridelení

bytu, na ktoré nadväzovala dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu, ktorou sa proces

konštituovania práva užívať byt zavŕšil. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že ku vzniku

práva odporkyne užívať predmetný byt došlo uvedeným spôsobom - na základe rozhodnutia

predstavenstva družstva o pridelení bytu a uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu.

V konaní nebolo preukázané, že by takto konštituované právo osobného užívania bytu

odporkyni ku dňu 1. 1. 1992 zaniklo; v zmysle ust.

(zo zákona) sa tak transformovalo na právo nájmu bytu, ktorého obsahom je okrem iného aj

povinnosť nájomcu uhrádzať nájomné a poplatky za služby spojené s užívaním bytu.

Námietka odporkyne v odvolaní, že nakoľko medzi ňou a navrhovateľom k uzavretiu

nájomnej zmluvy nedošlo, povinnosť platiť nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom

bytu jej nevznikla, bola preto nielen neopodstatnená ale je najmä právne irelevantná.“

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne , ,

, ).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry ústavný súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu dospel

k záveru, že namietané rozhodnutie je potrebné pokladať za dostatočne a zrozumiteľne

odôvodnené bez akýchkoľvek prejavov svojvôle.

Krajský súd v namietanom rozsudku dôkladným spôsobom vysvetlil svoje

myšlienkové pochody a predstavil právne závery vychádzajúce z relevantnej právnej

úpravy. Odvolací súd sa stotožnil s argumentmi súdu prvého stupňa o existencii právneho

dôvodu, na základe ktorého bol navrhovateľ ako vlastník a prenajímateľ bytu užívaného

sťažovateľkou oprávnený od nej požadovať zaplatenie dlžnej sumy, ktorá vznikla

v dôsledku nedoplatkov na nájomnom a službami s tým spojenými. Krajský súd sa v tejto

súvislosti odvolal na ustanovenie účinné od 1. januára

1992. Podľa citovaného zákonného ustanovenia sa právo osobného užívania bytu, ktoré

v danom prípade prináležalo aj sťažovateľke a ktoré trvalo ku dňu nadobudnutia účinnosti

novely ( ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje

), zmenilo ex lege na nájom. To znamená, že nájomný vzťah medzi

sťažovateľkou a navrhovateľom v tomto prípade vznikol k 1. januáru 1992. Uvedené

ustanovenie malo transformačnú povahu a priamo zo zákona zmenilo právnu formu

„užívania bytu“. Tým podľa názoru krajského súdu, o relevancii ktorého nemá pochybnosti

ani ústavný súd, bol daný dôvod na to, aby navrhovateľ požadoval od sťažovateľky finančné

plnenia spojené s nájmom bytu. Z uvedeného dôvodu krajský súd vyhodnotil argumenty

sťažovateľky o tom, že vzhľadom na to, že medzi ňou a navrhovateľom nedošlo

k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, jej nevznikla povinnosť platiť nájomné, ako právne

irelevantné.

Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivé súdne konanie nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania ().

Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani

vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno

považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ,

).

Preskúmaním rozsudku krajského súdu č. k. -56 z 15. júna 2011

ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,

ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré

je vzhľadom na už uvedené potrebné považovať za ústavne konformné, nenaplnil

očakávania sťažovateľky, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , , I. ÚS

265/07, ), ako aj s poukazom na prezentované právne názory ústavného súdu

vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011