Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 290/2011
PDF · 161.92 KB
No categories available
III. ÚS 290/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. M.
B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-
okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/19/2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011
doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. M. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C/19/2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že svojím návrhom doručeným okresnému súdu
23. januára 2009 uplatnila voči odporcovi nárok na zaplatenie sumy 1 090 645,60 € s prísl.
z titulu náhrady škody z poistnej udalosti. Sťažovateľka pre účely, „aby sa tým vytvoril
priestor pre možnú mimosúdnu dohodu účastníkov“, návrh podala miestne nepríslušnému
súdu, ktorý nie je všeobecným súdom, súdom daným na výber ani výlučným súdom
žiadneho z účastníkov, t. j. okresnému súdu. Vo veci boli ďalej vykonané tieto úkony:
„- 27. 11. 2009 prípis sťažovateľa konajúcemu súdu, v ktorom oznamuje neúspešnosť
pokusu o mimosúdnu dohodu,
- 21. 12. 2010 Okresný súd Košice-okolie uznesením sp. zn. 9 C/19/2009-106 ukladá
odporcovi, aby sa písomne k veci vyjadril,
- 18. 2. 2010 písomná zmena uplatneného návrhu,
- písomné podania zo dňa 4. 2. 2010, 18. 2. 2010, 4. 6. 2010, 21. 7. 2010, ktorými
sťažovateľ oznamuje súdu skutočnosti ním požadované a zároveň oznamuje súdu svoju
žiadosť o postúpenie veci miestne príslušnému súdu,
- 22. 4. 2010 doručené uznesenie Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 9 C/19/2009
zo dňa 7. 4. 2010, ktorým pripustil zmenu žaloby,
- dňa 11. 5. 2010 doručená výzva súdu na úhradu súdneho poplatku,
- úhrada súdneho poplatku,
- doručenie uznesenia súdu zo dňa 22. 6. 2010, ktorým pripustil do konania
vedľajšieho účastníka...,
- doručené uznesenie Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 23. 6. 2010, ktorým
konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil,
- dňa 21. 7. 2010 úhrada súdneho poplatku z návrhu,
- 1. októbra 2010 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie Okresného súdu Košice-
okolie o postúpení veci Okresnému súdu Bratislava I zo dňa 17. 9. 2010,
- 18. 3. 2011 sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2 NcC/35/2010 z 3. 11. 2010,
- 18. 3. 2011 doručenie predvolania Okresného súdu Košice-okolie na nariadené
pojednávanie na deň 29. 4. 2011,
- 6. 4. 2011 písomné podanie sťažovateľa vo veci,
- 18. 4. 2011 dovolanie sťažovateľa na NS SR,
- 20. 4. 2011 sťažovateľ vzniesol voči konajúcej sudkyni námietku zaujatosti, ako aj
námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Košice-okolie.“
Podľa názoru sťažovateľky:
„Okresný súd Košice-okolie v nesúlade so svojim prípisom zo dňa 1. 10. 2010
nezabezpečil ním predsavzatý postup a v rozpore s ust. § 105 ods. 3 OSP privodil vznik
nezákonného stavu. Podľa ustanovenia § 105 ods. 3 OSP nadriadený súd Okresného súdu
Bratislava I mal byť súdom, ktorý mal rozhodovať o nesúhlase tohto súdu s postúpením
veci, resp. mal rozhodovať o námietke účastníka s postúpením veci. Jeho rozhodnutie malo
byť záväzným aj pre súd, ktorému mala byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu
postúpená. Krajský súd v Košiciach nebol takýmto súdom. Krajský súd v Košiciach svojím
uznesením 2 NcC/35/2010 zo dňa 3. 11. 2010 v tejto právnej veci účastníkov rozhodol
o miestnej príslušnosti, ktorým v zmysle uvedeného uznesenia je Okresný súd Košice-okolie.
Krajský súd v Košiciach za právny základ svojho rozhodnutia použil ust. § 105 ods. 3
OSP a takto rozhodoval o námietke odporcu v 1. rade o postúpení veci v zmysle písomnej
námietky proti postúpeniu zo dňa 12. 10. 2010.
Krajský súd v Košiciach nemal rozhodovať o námietke účastníka voči postúpeniu,
lebo nebol miestne príslušným krajským súdom na také rozhodnutie a k takémuto postupu
v zmysle zdokumentovaných úkonov prvostupňového súdu taktiež nebol dôvod, pričom
takýto postup neumožňuje ani ustanovenie § 105 ods. 3 OSP.
Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý rozhodol ako miestne nepríslušný
krajský súd, založilo právny stav, ktorý napriek zdokumentovaným úkonom sťažovateľa
nemôže už byť v súčasnosti relevantnými úkonmi všeobecných súdov riešený.
Sťažovateľ svojim návrhom sa nedostal k zákonnému sudcovi a v konaní Krajský súd
v Košiciach rozhodoval, aj keď tak konať nemal a svojim rozhodnutím privodil vznik
právneho stavu, ktorý nie je všeobecnými súdmi riešiteľný okrem postupu, ku ktorému bol
Okresný súd Košice-okolie podaním zo dňa 6. 4. 2011 vyzvaný, ale tak neučinil. Jedine
postúpenie súdneho spisu, napriek rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, miestne
príslušnému Okresnému súdu Bratislava I vie opätovne navodiť súlad so zákonným
postupom a rozhodovaním o procesných právach účastníkov konania.“
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/19/2009 a uznesením krajského súdu č. k.
2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil „za účelom predloženia súdneho spisu Okresnému
súdu Bratislava I na rozhodnutie o námietke odporcu v 1. rade o príslušnosti“ a aby
sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 261,82 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s uznesením krajského súdu č. k.
2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010, ktorý na základe námietky žalovaného v 1. rade
proti oznámeniu okresného súdu zo 17. septembra 2010 o postúpení veci Okresnému súdu
Bratislava I rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. Sťažovateľka sa
stotožňuje s právnym názorom okresného súdu vyplývajúcim z uvedeného oznámenia,
a síce, že na rozhodovanie o jej návrhu je miestne príslušný Okresný súd Bratislava I,
a z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje za vydané miestne
nepríslušným súdom, v dôsledku ktorého vo veci ďalej koná (taktiež) miestne nepríslušný
okresný súd. Uvedeným rozhodnutím krajského súdu a s ním súvisiacim postupom
okresného súdu dochádza podľa názoru sťažovateľky k porušovaniu jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol pre jej
neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesenie krajského súdu č. k. 2 NcC/35/2010-186
z 3. novembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 18. marca 2011. Dňa 18. apríla 2011 podala
sťažovateľka proti uvedenému rozhodnutiu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť
odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Inými slovami, právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľky, porušenie ktorých namieta, má najprv
a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body
51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd zároveň upozorňuje právneho zástupcu sťažovateľky, že jednou
zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania vo veci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde splnomocnenie na zastupovanie
navrhovateľa advokátom, v ktorom sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2011