Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 200/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E.

Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a čl. 48

ods. 2 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, tiež v spojení s

ods. 1 a a práva podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo 17. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012

doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základných práv podľa , 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), tiež v spojení s

a a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že od sťažovateľky bola neoprávnene

zexekvovaná suma 38 173 € rozsudkom krajského súdu, ktorý bol neskôr zrušený

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

nezákonný. Sťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) z 28. decembra 2005 dožadovala náhrady škody z nezákonného súdneho

rozhodnutia podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu vo výške 48 390 €. Po zrušení prvého rozhodnutia okresného súdu

v odvolacom konaní rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. augusta

2009 tak, že žalobe sťažovateľky vyhovel. Na základe podaného odvolania rozhodoval

vo veci opätovne krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. z 12. novembra

2009 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznal nárok sťažovateľky ako dôvodný len

sčasti a vo zvyšku žalobu zamietol. V dovolacom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. decembra 2010 zrušil napadnutý zamietajúci výrok rozsudku krajského

súdu a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom

na riešenie kolízie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody.

Krajský súd ďalším rozsudkom (v poradí tretím) sp. zn. zo 17. marca 2011

rozhodol rovnako ako predchádzajúcim zrušeným rozhodnutím, pokiaľ išlo o istinu,

a zo záväzného kasačného rozhodnutia akceptoval len právny názor týkajúci sa splatnosti

nároku na náhradu škody, čo sa týka konkurencie nárokov z bezdôvodného obohatenia

a náhrady škody však zotrval pri svojom pôvodnom názore. Proti tomuto rozhodnutiu

podala sťažovateľka opätovne dovolanie, v ktorom namietala, že rozhodnutie krajského

súdu bolo úmyselne v zjavnom rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu. Najvyšší súd

opätovne preskúmal napadnutú časť rozsudku a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky

je dôvodné, preto rozsudkom sp. zn. z 21. decembra 2011 rozsudok

odvolacieho súdu sp. zn. zo 17. marca 2011 v napadnutej časti

a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka k veci uvádza:

„... 6. Nerešpektovaním záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, súd nižšieho

stupňa /krajský či okresný/ úmyselne porušuje , , čo

vo svojom dôsledku vedie tiež k porušeniu a dohovoru.

Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu, všeobecný súd môže porušiť, ak koná vo veci v rozpore

s procesnoprávnymi predpismi, upravujúcimi jeho postup v občianskom súdnom konaní,

takým predpisom je a jeho ust. .

7. Nerešpektovanie kasačného názoru najvyššieho súdu má vždy sa následok aj

porušenie práva všeobecným súdom nižšieho stupňa na fair proces v jeho časovej dimenzii -

teda porušenie a dohovoru - lebo doba, o ktorú sa predlžuje

súdne konanie v dôsledku prejednania dovolania na najvyššom súde, ako aj nového

prejednania veci krajským súdom, je dobou nesporne označiteľnou za zbytočné prieťahy

v súdnom konaní, pričítateľné na vrub krajského súdu, ktorý kasačné rozhodnutie

nerešpektoval.

8. Nerešpektovanie právneho názoru kasačného súdu, vyjadreného v jeho

zrušujúcom uznesení, inštančne nižším súdom - tu krajským súdom - zakladá aj porušenie

princípu rovnosti podľa , ako aj dotknutia právnej istoty občanov, ako

jednej zo základných hodnôt právneho štátu.

9. Porušenie fair procesu v aspekte cit. článkov a dohovoru, malo za následok

aj porušenie základného práva na legitímne očakávanie, garantované

a 21. 1 ods. 1 Protokolu č, 1 k dohovoru...

1. V prejednávanej veci je teda zrejmé, že krajský súd bez zmenenej skutkovej

situácie, nevyhovel požiadavkám vyplývajúcim z kasačného uznesenia najvyššieho súdu,

podľa ktorého pri kolízii dvoch nárokov - náhrada škody alebo vydanie bezdôvodného

obohatenia - má prednosť nárok na náhradu škody, oproti subsidiárnemu nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia, v čom treba vidieť úmyselné obchádzanie zrušujúceho

rozhodnutia najvyššieho súdu a tým aj vedomé porušenie vyššie označených práv

sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o. na súdnu ochranu bez zbytočných

prieťahov podľa ,3 a , právo na spravodlivé súdne konanie

v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na rovné zaobchádzanie a legitímne

očakávanie podľa v spojení s a a

protokolu 1 k dohovoru, v spojení s a , uznesením KS

v B. Bystrici zo 17. 3. 2011, sp. zn. , porušené bolo.

2. KS v B. Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľovi titulom finančného

zadosťučinenia sumu 20.000 EUR do 1 mesiaca od doručenia nálezu.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323, 48 E, ktorú

je KS v B. Bystrici povinný zaplatiť JUDr. E. Ľ. do mesiaca.“

Sťažovateľka odôvodňuje žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia takto:

«Preto navrhujeme napadnuté rozhodnutie krajského súdu považovať za rozhodnutie

porušujúce označené základné práva sťažovateľa, ale keďže sa už nedá zrušiť,

kompenzačným opatrením môže byť len priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 20.000 EUR za úmyselné a viacnásobné porušenie základných práv podľa čl. 127

ods. 3 .

3. Sťažovateľ sa totiž už vyše 8 rokov nemôže domôcť svojho majetku, ktorý mu bol

nezákonnou činnosťou justičných orgánov násilne odňatý a svojvoľnou činnosťou týchto

orgánov vtiahnutý do nezmyselných sporov - vydanie bezdôvodného obohatenia voči

subjektu, ktorému musel v rámci exekúcie plniť, potom viesť vopred beznádejnú exekúciu,

aby preukázal nevymoženie bezdôvodného obohatenia a naostatok ešte má čakať až do

r. 2017, aby sa mu vyexekvovaná suma zmenila na nárok na náhradu škody ap. - počas

ktorých trpí pocitmi beznádeje, frustrácie, neistoty a strachu, ktoré nemožno kompenzovať

konštatovaním porušenia základných práv. Požadovaná suma splní aj prevenčný účel a účel

saturačný, ktorý jedine zmysluplne môže „prebudiť“ sudcov konajúceho krajského súdu

k svojej ústavnej úlohe, ktorou je ochrana základných ľudských práv a slobôd fyzických

a právnických osôb pre svojvôľou štátu a jeho orgánov verejnej moci.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o porušení jej základných práv

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2011, v ktorom krajský súd

nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho a zotrval na svojom

právnom názore, ktorý bol z podstatnej časti dôvodom na zrušujúce uznesenie najvyššieho

súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1. Sťažovateľka napáda svojou sťažnosťou rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 17. marca 2011 potom, čo o ňom rozhodol najvyšší súd v dovolacom

konaní uznesením sp. zn. z 21. decembra 2011.

Citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa

ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu

nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. , ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky bol okrem iného aj ňou využitý

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom videla

porušenie svojich základných práv a slobôd.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,

a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj

niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný

súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom

procesnom poriadku (takým je v prerokúvanej veci rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. decembra 2011), je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním,

resp. rozhodnutím o nich vylúčená ().

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

Ústavný súd zároveň pripomína, že sťažovateľka namietala rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 17. marca 2011 po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od jeho

právoplatnosti. Keďže v danej veci najvyšší súd v rámci dovolacieho konania preskúmal

rozsudok krajského súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, že dovolanie „je nielen

prípustné podľa ., ale aj opodstatnené z dôvodov namietaných

v podanom dovolaní“, za daných okolností nemožno vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

konštatovať zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa . O zachovaní

lehoty by bolo možné hovoriť v prípade, ak by dovolací súd dovolanie sťažovateľky ako

neprípustné odmietol a napadnuté rozhodnutie krajského súdu by z hľadiska dôvodov

obsiahnutých v dovolaní vecne neskúmal (napr. , ). Taká

situácia však nenastala, keďže najvyšší súd rozsudok krajského súdu v napadnutej časti

preskúmal, zrušil ho a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Z tohto pohľadu

je sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k námietke o porušení jej práv rozsudkom krajského

súdu podaná oneskorene.

Pozornosti ústavného súdu zároveň neušlo, že sťažovateľka sa sťažnosťou doručenou

ústavnému súdu 7. marca 2012 domáhala vyslovenia porušenia práv rozsudkom krajského

súdu sp. zn. zo 17. marca 2011 v čase, keď tento rozsudok bol v napadnutej

časti zrušený v rámci dovolacieho konania uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. decembra 2011. Z tohto pohľadu sťažnosť sťažovateľky neobsahovala

zároveň jednu z obligatórnych náležitostí sťažnosti podľa , ktorá v zmysle

musí okrem iného obsahovať označenie

právoplatného rozhodnutia, ktoré je predmetom sťažnosti. Vzhľadom na to, že napadnuté

rozhodnutie bolo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu zrušené dovolacím súdom,

akékoľvek úvahy o jeho právoplatnosti sú za daných okolností bezpredmetné.

2. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku

prerokovania veci na najvyššom súde, a nového prerokovania pred krajským súdom, je

označiteľná ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní pričítateľné na vrub krajskému súdu.

Sťažovateľka preto namieta aj porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 48

ods. 2 , čo však osobitným spôsobom neodôvodnila, t. j. nepreukázala príčinnú

súvislosť medzi základným právom podľa a medzi namietaným

rozsudkom, keď vo svojom podaní konštatuje v podstate pravdepodobné a budúce prieťahy

v súdnom konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

je odstránenie právnej neistoty (). Vzhľadom na takto vymedzenú podstatu

a účel tohto základného práva ústavný súd poskytuje ústavnú ochranu len vtedy, ak bola

sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu ešte mohlo

dochádzať a neodôvodnená nečinnosť, príp. neefektívna činnosť príslušného orgánu

verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (m. m. , ,

). Sťažovateľka napáda rozhodnutie krajského súdu, ktoré jej spôsobí

prieťahy v konaní, avšak zo samotnej podstaty veci vyplýva, že krajský súd rozhodnutím

vo veci vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu

právnej neistoty sťažovateľky, a preto už označený súd nemohol žiadnym ústavne

relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, resp. nečinnosťou spôsobovať prieťahy,

a teda nemohol už ani porušovať základné právo sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012