Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/155/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A., so sídlom

v B., zastúpenej JUDr. E. Ľ., advokátkou, so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej

republike – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Župné námestie č. 13, o náhradu škody vo výške 48 390,-- € (1 457 817,-- Sk)

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. ,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. marca 2011

sp.zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. marca 2011 sp.zn.

vo výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici

zo 4. augusta 2009 č.k. -151 o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni aj

sumu 39 126,37 € s príslušenstvom tak, že žalobu zamietol, ako aj vo výroku o trovách

odvolacieho a dovolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 12. februára 2008 č.k. -88

žalobu žalobkyne o náhradu škody voči štátu podľa zamietol

s odôvodnením, že hmotnoprávny predpoklad zodpovednosti za škodu, t.j. nezákonnosť

rozhodnutia nemožno zisťovať v konaní o náhradu škody, táto musí byť konštatovaná

príslušným orgánom, pričom vyslovenie nezákonnosti musí byť súčasťou jeho autoritatívneho

výroku. Uviedol, že nárok na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne uplatnený až vtedy,

keď žiadateľ nemôže účinne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto tento

prospech získal a je povinný mu ho vydať, pričom žalobkyňa v danom prípade hodnoverným

spôsobom nepreukázala, že vynaložila maximálne úsilie na uspokojenie svojej pohľadávky

od spoločnosti V. so sídlom v B.

2

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 15. mája 2008

sp.zn. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

s odôvodnením, že základ nároku žalobkyne je daný a úlohou okresného súdu je doplniť

dokazovanie na zistenie výšky náhrady škody vychádzajúc z návrhu žalobkyne, ktorá žalovala

1 150 000,-- Sk s príslušenstvom.

Okresný súd Banská Bystrica v rozsudku zo 4. augusta 2009 č.k. -151

(druhý v poradí) zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 48 390,-- € spolu s 10,5 % úrokmi

z omeškania ročne zo sumy 38 173,-- € od 1. marca 2006 až do zaplatenia v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku a zároveň uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy

právneho zastúpenia vo výške 5 777,95 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že

žalobkyňa preukázala splnenie všetkých zákonných predpokladov svojho nároku na náhradu

škody, ktorá predstavuje reálnu (majetkovú) hodnotu pohľadávky, priznanú žalobkyni

právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV zo 4. apríla 2007

sp.zn. a pozostáva z priznanej istiny vo výške 28 942,58 € (871 924,20 Sk),

z trov právneho zastúpenia, ktorých náhrada bola žalobkyni v tomto konaní priznaná vo výške

4 309,10 € (129 843,-- Sk), z trov exekúcie vo výške 7 691,10 € (231 729,80 Sk) a to

exekučného konania sp.zn. EX X. vo veci oprávnenej V. proti žalobkyni ako povinnej a táto

suma bola žalobkyni zexekuovaná v prospech oprávnenej, zo sumy 277,04 € (8 346,-- Sk) ako

úhrada trov exekútorovi JUDr. J. M. v exekučnom konaní sp.zn. EX X., ktoré súdny exekútor

žalobkyni vyúčtoval, zo sumy 3 512,78 € (105 826,-- Sk) ako náhrada trov odvolacieho

a dovolacieho konania priznaných rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla

2005 sp.zn. a zo sumy 2 117,74 € (63 802,-- Sk) ako náhrada trov konania

priznaných žalobkyni právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica z 29. mája 2002 sp.zn. . V jednotlivých kauzách žalobkyňa

uhradila súdny poplatok a právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia, ktoré sa

nepodarilo žalobkyni od spoločnosti V. vymôcť. Okresný súd uzavrel, že nebyť rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. mája 2003 sp.zn. , na základe

ktorého bola žalobkyni zexekuovaná suma vo výške 38,173 € a ktoré bolo následne ako

nezákonné rozhodnutie zrušené, nebolo by došlo ku konaniam sp.zn. EX X., ,

a EX X..

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 12. novembra

2009 sp.zn. (druhý v poradí) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že uložil

3

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 9 263,63 € (279 075,80 Sk) do 3 dní, vo zvyšku návrh

zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového

a odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 a § 18

ods. 2 , podľa ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom,

v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom

konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe a treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej

organizácie. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú

účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Zodpovednosti sa nemožno zbaviť, ide o objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu

na zavinenie), ktorá predpokladá súčasne splnenie troch podmienok : 1. nezákonné

rozhodnutie, 2. nesprávny úradný postup, 3. vznik škody a príčinnú súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. V konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp.zn. súd uložil spoločnosti V. ako žalovanej zaplatiť

spoločnosti A. ako žalobkyni sumu 871 924,20 Sk s príslušenstvom titulom bezdôvodného

obohatenia. Krajský súd považuje za nesprávny názor, že ak návrh na vydanie bezdôvodného

obohatenia nebude možný pre insolventnosť tretej osoby (povinnej), oprávnený má nárok na

náhradu škody voči štátu. V takomto prípade ešte žiadateľovi nevznikla škoda v súvislosti so

zrušeným nezákonným rozhodnutím, pretože pri možnom vydaní bezdôvodného obohatenia

by u žiadateľa k nemajetkovej ujme nedošlo (Výber č. 4/1987). Krajský súd poukázal aj na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého nie

je v rozpore s ustanoveniami , ani s ustanoveniami Občianskeho

zákonníka, ak nie sú pri predbežnom prejednaní nárokov na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím uspokojované príslušným ústredným orgánom tie nároky,

u ktorých je pri tomto prejednávaní zrejmé, že žalobcovi svedčia súvisiace pohľadávky, ktoré

môžu po práve uplatniť voči inému subjektu, zodpovednému z dôvodu získania

neoprávneného majetkového prospechu, a nie zo zodpovednosti za škodu. Žalobkyni ešte

nevznikla škoda vo výške 871 924,20 Sk, v súvislosti so zrušeným nezákonným

rozhodnutím, pretože v prípade vymoženia nároku z bezdôvodného obohatenia, z konania

sp.zn. , by u žalobkyne k majetkovej ujme nedošlo. Vo veci nie je daný

, a to existencia

skutočnej škody. Krajský súd uzavrel, že žalobkyňa žaluje nielen sumu exekútorom

zexekuovanú, ale aj sumu 871 924,20 Sk, o ktorej rozhodol Okresný súd Bratislava IV

4

v konaní sp.zn. . Rozsudok sa stal vykonateľným 2. júna 2007 a od 3. júna

2007 začala plynúť 10 ročná lehota na vymoženie dlžnej sumy voči žalovanej v konaní sp.zn.

, t.j. voči V. Až do uplynutia uvedenej 10 ročnej premlčacej lehoty (t.j. od

3. júna 2007) nie je žalovaná Slovenská republika povinná nahradiť žalobkyni žalovanú

sumu, okrem 9 263,63 €. Uvedená lehota platí aj pre ostatné nároky, ktoré si žalobkyňa

v rámci prvostupňového konania uplatnila zmeneným návrhom. Iba v časti 9 263,63 €

považoval odvolací súd nárok žalobkyne za dôvodný.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v zamietajúcej časti podala žalobkyňa dovolanie.

Prípustnosť dovolania odvodzovala z ustanovenia a dôvodnosť

z ustanovenia , Podľa názoru dovolateľky právny názor

krajského súdu, na základe ktorého v časti, t.j. o zaplatenie 871 924,20 Sk žalobu zamietol,

bol svojvoľný, arbitrárny, neudržateľný z hľadiska platného práva, senát krajského súdu

„nepochopil“ ním uvádzané stanoviská a rozhodnutia súdov, ignoroval priebeh exekučného

konania a správu súdneho exekútora, že u povinného z právneho vzťahu bezdôvodného

obohatenia sa „nenašiel žiaden majetok podliehajúci exekúcii“ a že vydanie bezdôvodného

obohatenia vôbec neprichádzalo do úvahy. Názor krajského súdu, že až po 10 ročnom čakaní

sa žalobkyňa stane poškodenou osobou, hoci sa ňou stala už 30.1.2004, kedy dovolací súd

zrušil nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého sa z majetku žalobkyne nútene (exekučne)

zobrala suma 1,15 mil. Sk, považoval za absurdný. Skutkové a právne závery ohľadom tzv.

ostaných nárokov boli v napadnutom rozsudku krajského súdu podľa dovolateľky

nepreskúmateľné, čo predstavovalo inú vadu konania podľa

Poukázala aj na chybnú aplikáciu zákonnej úpravy omeškania s plnením dlhu. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, aby potvrdil rozsudok okresného súdu

a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho a dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 21. decembra 2010, sp.zn.

, rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie s vysloveným právnym názorom, že pri riešení kolízie nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody treba vychádzať zo zásady, ktorú

akceptuje zásadná súdna prax i právna teória, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenie nároku z titulu náhrady

škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia

z titulu náhrady škody, možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

(R 1/1979, s. 79/80, R 25/1986, s. 299, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, ako aj

V. Plecitý : Aktuálne otázky zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, Právnik

č. 3/1984, s. 258, J. Vaněk : Ešte k niektorým otázkam vzťahu náhrady škody

a neoprávneného majetkového prospechu, Soc. a naostatok J. Fiala –

M. Kindl a kol. : Občanské právo hmotné, A. Čeněk, Plzeň, 2007, s. 654 a pod.).

K otázke splatnosti nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia uviedol, že

štát sa dostane do omeškania najneskôr uplynutím 6-mesačnej lehoty, stanovenej

na mimosúdne uspokojenie takto uplatneného nároku podľa

u povinnej osoby.

Krajský súd v Banskej Bystrici v poradí tretím rozhodnutím zo 17. marca 2011 sp.zn.

, akceptoval zo zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu len právny názor

ohľadne splatnosti nároku na náhradu škody; ohľadne konkurencie nárokov z titulu

bezdôvodného obohatenia a náhrady škody zotrval na pôvodnom názore, že „nárok

na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak nemôže poškodený

úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť

(viď Soubor civilních rozhodnutí NS pod C 3031)“.

Proti označenému rozsudku krajského súdu v jeho žalobu zamietajúcemu výroku,

podala žalobkyňa opätovne dovolanie, ktoré v stručnosti odôvodnila len tým, že krajský súd

rozhodol o odvolaní žalovanej úmyselne v zjavnom rozpore s právnym názorom obsiahnutým

v rozhodnutí najvyššieho súdu z 21.12.2010, ktorým bol predchádzajúci rozsudok

odvolacieho súdu zrušený. Argumentáciu krajského súdu považovala žalobkyňa

za bezprecedentné úmyselné nerešpektovanie kasačného rozhodnutia inštančne nadriadeného

súdu, čo smeruje k dekonštrukcii právneho štátu jedným z článkov súdnej sústavy, čo

v žiadnom prípade nemožno akceptovať a nechať bez povšimnutia zo strany disciplinárnych

orgánov a eventuálneho konania na ústavnom súde pre porušenie

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vzhľadom na svojvôľu a aroganciu konajúcich

sudcov krajského súdu, žalobkyňa žiadala, aby vo veci meritórne rozhodol dovolací súd.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo proti časti právoplatného rozsudku odvolacieho súdu podané oprávnenou

6

osobou (účastníkom konania) v lehote uvedenej v a po preskúmaní veci

podľa dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je nielen prípustné podľa

, ale aj opodstatnené z dôvodov namietaných v podanom dovolaní.

Najvyšší súd opätovne preskúmal napadnutú časť rozsudku odvolacieho súdu podľa

a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné; preto rozsudok

krajského súdu v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec

vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (, veta prvá, ), a to z nasledovných

dôvodov :

Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí

najvyššieho súdu, a to záväznosť kasačnú (inštančnú, v tej istej veci) a záväznosť

precedenčnú (judikatórnu). V prejednávanej veci krajský súd pri opätovnom vydávaní

napadnutého rozsudku, postupoval priamo v rozpore s uznesením najvyššieho súdu

z 21.12.2010, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci, teda

úmyselne porušil tzv. kasačnú záväznosť rozhodnutia najvyššieho súdu podľa § 243d ods. 1

Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada

viazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu. Požiadavky

na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu

sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ

čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby

všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že

v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg,

kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť

reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.

V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je

právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný. Toto pravidlo neplynie

z presvedčenia najvyššieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti – na rozdiel od krajského súdu

– ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu

presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo

ústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa

a 48 ods. 2 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Uvedený právny názor je logickým vyjadrením samotného zmyslu kasácie v právnom

poriadku a je široko zastávaný aj v odbornej literatúre (por. Bobek – Kühn – Polčák :

Judikatúra a právní argumentace, Praha, Auditorium, 2006, s. 37, či všetky komentáre k § 226

alebo , alebo učebnice procesného práva ku kasačnej záväznosti).

V prejednávanej veci však krajský súd požiadavkám vyplývajúcim z vyššie uvedených

záverov nevyhovel; preto možno jeho postup vnímať ako neprípustné nereflektovanie či

dokonca úmyselné a vedomé obchádzanie kasačného (záväzného) uznesenia najvyššieho

súdu, z ktorého zreteľne vyplynul právny názor, že pri kolízii nárokov na vydanie

bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, má vzhľadom na subsidiárnu povahu

nároku na bezdôvodné obohatenie, prednosť nárok poškodeného na náhradu škody, ak táto

škoda v čase vyhlásenia rozhodnutia nebola uhradená tým subjektom, ktorý sa na úkor

poškodeného obohatil (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 20.12.2010, sp.zn. , s. 11, piaty odsek, či Fekete, I. : Obč. zákonník, Veľký

komentár, I. diel, Bratislava, 2011, s. 1214-1215).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd dovolaniu žalobkyne vyhovel,

rozsudok krajského súdu v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania

opätovne zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

v ktorom rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243b ods. 2, § 243d

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. decembra 2011

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

8