Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 428/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária C., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P.

Č., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. decembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) medzitýmnym rozsudkom sp. zn. zo 14. októbra 2008

v spojení s opravným uznesením zo 7. novembra 2008 určil, že jej ako žalobkyni nevznikol

nárok voči žalovanému na vrátenie stornoprovízie. Prvostupňové rozhodnutie potvrdil

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. júla 2009.

Keďže sťažovateľka prejavila nespokojnosť s označeným rozsudkom krajského súdu,

sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietala porušenie svojich práv. Následne ústavný

súd svojím nálezom sp. zn. z 21. októbra 2010 vyslovil porušenie

sťažovateľkiných práv namietaným rozsudkom krajského súdu, rozsudok zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka uviedla, že po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie odvolací

súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2011 tak, že rozsudok

okresného súdu v spojení s opravným uznesením opäť potvrdil. V tejto súvislosti

sťažovateľka dodala, že krajský súd rozhodol bez náležitého odôvodnenia svojho právneho

záveru, ako aj bez toho, aby jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky.

Pokiaľ ide o skutkový stav, sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla:

«Predmetom vyššie uvedeného súdneho konania je žalobcom uplatnený nárok

na vyplatenie stornoprovízií ako bezdôvodného obohatenia žalovaného v zmysle zmluvy

o obchodnom zastúpení a spolupráci v oblasti organizácie sprostredkovania starobného

dôchodkového sporenia zo dňa 1. 11. 2004... Predmetom tejto Zmluvy bolo o. i.

organizovanie siete sprostredkovateľov starobného dôchodkového sporenia, za čo

prináležala žalovanému odmena vo forme provízie, určenej v zmysle províznych podmienok,

ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení.

Sťažovateľ v konaní predložil predmetnú písomnú Zmluvu o obchodnom zastúpení...

Provízne podmienky stanovovali výšku provízie ako „X-násobok provízie príslušného

sprostredkovateľa“ a zároveň definovali, že ostatné podmienky vzniku a zániku nároku

na províziu ... sa posudzujú primerane podľa podmienok vzniku a zániku nároku na

províziu... konkrétneho sprostredkovateľa“. Sťažovateľ ako žalobca mal v konaní za to, že

predmetné ustanovenie predstavovalo dohodu zmluvných strán, t. j. žalobcu a žalovaného

o podmienkach vzniku nároku na províziu, ktoré boli odvodené od podmienok vzniku nároku

na províziu jednotlivých sprostredkovateľov...

Vznik nároku na províziu bol teda dohodnutý ako právny úkon s podmienkou, ktorej

naplnenie malo za následok, že na vyplatenú províziu na strane žalovaného právny nárok

jej vyplatenia zanikol a vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré bol žalovaný v zmysle Zmluvy

povinný vrátiť - tzv. stornoprovízia.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdila, že v rámci odvolacieho konania namietala

tieto skutočnosti:

«(i) súd žiadnym spôsobom a v žiadnom rozsahu nevyhodnotil právnu argumentáciu

sťažovateľa o dohode medzi ním a žalovaným o vzniku a súčasne zániku nároku na províziu,

ktorá bola obsiahnutá v províznych podmienkach tvoriacich súčasť Zmluvy o obchodnom

zastúpení;

(ii) súd sa nevysporiadal s otázkou prepojenia Zmluvy o obchodnom zastúpení

s jednotlivými zmluvami o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia, ktoré majú

pre konanie podstatný význam a od ktorých sa odvodzuje nárok žalobcu na vrátenie

provízie od žalovaného...

(iii) súd sa nezaoberal významom použitého výrazu „storno-provízia“

s prihliadnutím na výklad tohto pojmu podľa obchodných zvyklostí vo finančnom sektore...

ako aj s prihliadnutím na obchodnú prax zmluvných strán...

(iv) súd dospel k zjavne nesprávnemu právnemu záveru o totožnosti provízie

organizátora a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, ktorý je v príkrom rozpore

s predloženými dôkazmi;

(v) súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, z akého dôvodu považuje plnenie

storno-provízie žalovaného za duplicitné.»

Podľa názoru sťažovateľky sa však krajský súd s jej námietkami buď vôbec

nevysporiadal alebo na ne reagoval nedostatočným a nezrozumiteľným spôsobom.

Okrem toho sťažovateľka namietala, že krajský súd v rámci odvolacieho konania

ignoroval ustanovenia civilného procesu, pretože vzhľadom na to, že použil zákonné

ustanovenie, ktoré v doterajšom konaní nebolo použité, bol povinný vyzvať účastníkov

konania na vyjadrenie k tejto právnej otázke. V tejto súvislosti sťažovateľka dodala:

„V dôsledku postupu odvolacieho súdu v rozpore s a v rozpore s

ods. 2 bolo žalovanému obmedzené jeho procesné právo reagovať na vytvorený

názor súdu a zamerať dokazovanie na sporné skutočnosti. Ak by sťažovateľ takúto možnosť

mal a odvolací súd by ho vyzval, aby sa vyjadril k možnému použitiu § 662 ods. 3

v spojení s , zameral by svoju obranu

na preukázanie dispozitívnosti tejto právnej úpravy, na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu SR a na súdnu prax pri uplatňovaní tejto právnej úpravy, ktorá vo všeobecnosti

konštatuje možnosť dohody o podmienkach zániku nároku na províziu (§ 36 Občianskeho

zákonníka).“

Sťažovateľka vyslovila názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné

považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, a vo vzťahu k uvedenému

argumentovala aj nálezom ústavného súdu sp. zn. z 21. októbra 2010,

ktorým ústavný súd zrušil predchádzajúci rozsudok krajského súdu v tejto veci, a to

z dôvodu, že odvolací súd nedal sťažovateľke presvedčivú odpoveď na jej námietky,

a zároveň aj z dôvodu, že nereagoval na jej podstatné a kľúčové argumenty.

Okrem toho sťažovateľka poukázala aj na iný nález ústavného súdu vo veci

sp. zn. , v ktorom ústavný súd konštatoval, že porušením práva na spravodlivé

súdne konanie je aj skutočnosť, že všeobecný súd zaujal právny názor, ktorý je v rozpore

so zákonom.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že tým, že krajský súd v rozsudku

sp. zn. z 28. septembra 2011 zaujal nesprávny právny názor a zároveň nedal

presvedčivé odpovede na zásadné skutkové a právne otázky, porušil jej základné právo

na súdnu ochranu podľa v spojení s .

Opierajúc sa o uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil „porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu

garantovanú v článku 46 ods. 1 SR v spojení s článkom 51 SR, ktoré bolo

porušené (i) postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý nepostupoval v odvolacom

konaní v súlade so zákonom ako aj (ii) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 9.

2011, sp. zn. z dôvodu:

(i) odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom v odvolacom konaní;

(ii) vyslovenia právneho názoru v rozpore so zákonom a súdnou praxou;

(iii) nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku Krajského súdu v dôsledku

nevyporiadania sa so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa;

(iv) nedostatočného odôvodnenia nového záveru odvolacieho súdu o neplatnosti

dohody o zániku nároku na províziu, ktorý nebol predmetom dokazovania ani na súde

prvého stupňa ani v odvolacom konaní;

(v) zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku Krajského súdu, ktorý

nedáva jasným a zrozumiteľným spôsobom odpoveď na základné otázky, a to či podmienky

vzniku nároku na províziu žalovaného (spoločne s dohodnutou rozväzovacou podmienkou

zániku tohto nároku) určené odkazom na provízne podmienky sprostredkovateľa sú platnou

súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení.

Sťažovateľ na základe uvedeného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu

garantovanú v článku 46 ods. 1 SR v spojení s článkom 51 SR navrhuje, aby

Ústavný súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 9. 2011,

sp. zn. .“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že namietaný rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 28. septembra 2011 je potrebné považovať za nepreskúmateľný pre

nedostatok dôvodov, ako aj preto, že nedáva presvedčivé odpovede na zásadné skutkové

a právne otázky. Okrem toho je sťažovateľka toho názoru, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom závere a postup predchádzajúci prijatiu tohto rozhodnutia ignoruje

ustanovenia o povinnosti všeobecného súdu zabezpečiť

účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k použitiu právneho predpisu, ktorý v doterajšom

konaní nebol aplikovaný. Sťažovateľka sa prostredníctvom predmetnej argumentácie

domáha ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom podľa zistení

ústavného súdu totožná argumentácia je obsiahnutá aj v mimoriadnom dovolaní

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý ho

podal proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2008 v spojení s opravným uznesením zo 7. novembra 2008 a proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 28. septembra 2011. Ako je z obsahu oboch návrhov

zjavné, ich argumentácia vychádza z rovnakého základu. O podaní mimoriadneho dovolania

informovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ústavný súd listom

č. k. VI/2 Pz 298/12-14 z 23. augusta 2012 doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2012.

O tomto mimoriadnom opravnom prostriedku Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 , ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom, prípadne iným orgánom verejnej moci. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu a jej námietky boli premietnuté aj do mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora, ako aj s prihliadnutím na to, že v čase rozhodovania ústavného

súdu nie je konanie o mimoriadnom dovolaní skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, pretože o ochrane

označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu ku krajskému

súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania, respektíve

mimoriadneho dovolania a sťažnosti na ústavnom súde, navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku. V prípade, ak by najvyšší súd

rozhodol o odmietnutí mimoriadneho dovolania, lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu

krajského súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, pretože právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z tohto

dôvodu ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.

, , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012