Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 428/2012
PDF · 179.38 KB
No categories available
III. ÚS 428/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária C., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P.
Č., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. decembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 24/2011
z 28. septembra 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 22 Cb 127/08 zo 14. októbra 2008
v spojení s opravným uznesením zo 7. novembra 2008 určil, že jej ako žalobkyni nevznikol
nárok voči žalovanému na vrátenie stornoprovízie. Prvostupňové rozhodnutie potvrdil
krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 356/2008 z 15. júla 2009.
Keďže sťažovateľka prejavila nespokojnosť s označeným rozsudkom krajského súdu,
sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietala porušenie svojich práv. Následne ústavný
súd svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 126/2010 z 21. októbra 2010 vyslovil porušenie
sťažovateľkiných práv namietaným rozsudkom krajského súdu, rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka uviedla, že po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie odvolací
súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 tak, že rozsudok
okresného súdu v spojení s opravným uznesením opäť potvrdil. V tejto súvislosti
sťažovateľka dodala, že krajský súd rozhodol bez náležitého odôvodnenia svojho právneho
záveru, ako aj bez toho, aby jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky.
Pokiaľ ide o skutkový stav, sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla:
«Predmetom vyššie uvedeného súdneho konania je žalobcom uplatnený nárok
na vyplatenie stornoprovízií ako bezdôvodného obohatenia žalovaného v zmysle zmluvy
o obchodnom zastúpení a spolupráci v oblasti organizácie sprostredkovania starobného
dôchodkového sporenia zo dňa 1. 11. 2004... Predmetom tejto Zmluvy bolo o. i.
organizovanie siete sprostredkovateľov starobného dôchodkového sporenia, za čo
prináležala žalovanému odmena vo forme provízie, určenej v zmysle províznych podmienok,
ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení.
Sťažovateľ v konaní predložil predmetnú písomnú Zmluvu o obchodnom zastúpení...
Provízne podmienky stanovovali výšku provízie ako „X-násobok provízie príslušného
sprostredkovateľa“ a zároveň definovali, že ostatné podmienky vzniku a zániku nároku
na províziu ... sa posudzujú primerane podľa podmienok vzniku a zániku nároku na
províziu... konkrétneho sprostredkovateľa“. Sťažovateľ ako žalobca mal v konaní za to, že
predmetné ustanovenie predstavovalo dohodu zmluvných strán, t. j. žalobcu a žalovaného
o podmienkach vzniku nároku na províziu, ktoré boli odvodené od podmienok vzniku nároku
na províziu jednotlivých sprostredkovateľov...
Vznik nároku na províziu bol teda dohodnutý ako právny úkon s podmienkou, ktorej
naplnenie malo za následok, že na vyplatenú províziu na strane žalovaného právny nárok
jej vyplatenia zanikol a vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré bol žalovaný v zmysle Zmluvy
povinný vrátiť - tzv. stornoprovízia.»
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdila, že v rámci odvolacieho konania namietala
tieto skutočnosti:
«(i) súd žiadnym spôsobom a v žiadnom rozsahu nevyhodnotil právnu argumentáciu
sťažovateľa o dohode medzi ním a žalovaným o vzniku a súčasne zániku nároku na províziu,
ktorá bola obsiahnutá v províznych podmienkach tvoriacich súčasť Zmluvy o obchodnom
zastúpení;
(ii) súd sa nevysporiadal s otázkou prepojenia Zmluvy o obchodnom zastúpení
s jednotlivými zmluvami o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia, ktoré majú
pre konanie podstatný význam a od ktorých sa odvodzuje nárok žalobcu na vrátenie
provízie od žalovaného...
(iii) súd sa nezaoberal významom použitého výrazu „storno-provízia“
s prihliadnutím na výklad tohto pojmu podľa obchodných zvyklostí vo finančnom sektore...
ako aj s prihliadnutím na obchodnú prax zmluvných strán...
(iv) súd dospel k zjavne nesprávnemu právnemu záveru o totožnosti provízie
organizátora a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, ktorý je v príkrom rozpore
s predloženými dôkazmi;
(v) súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, z akého dôvodu považuje plnenie
storno-provízie žalovaného za duplicitné.»
Podľa názoru sťažovateľky sa však krajský súd s jej námietkami buď vôbec
nevysporiadal alebo na ne reagoval nedostatočným a nezrozumiteľným spôsobom.
Okrem toho sťažovateľka namietala, že krajský súd v rámci odvolacieho konania
ignoroval ustanovenia civilného procesu, pretože vzhľadom na to, že použil zákonné
ustanovenie, ktoré v doterajšom konaní nebolo použité, bol povinný vyzvať účastníkov
konania na vyjadrenie k tejto právnej otázke. V tejto súvislosti sťažovateľka dodala:
„V dôsledku postupu odvolacieho súdu v rozpore s § 118 ods. 2 O. s. p. a v rozpore s § 213
ods. 2 O. s. p. bolo žalovanému obmedzené jeho procesné právo reagovať na vytvorený
názor súdu a zamerať dokazovanie na sporné skutočnosti. Ak by sťažovateľ takúto možnosť
mal a odvolací súd by ho vyzval, aby sa vyjadril k možnému použitiu § 662 ods. 3
Obchodného zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, zameral by svoju obranu
na preukázanie dispozitívnosti tejto právnej úpravy, na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu SR a na súdnu prax pri uplatňovaní tejto právnej úpravy, ktorá vo všeobecnosti
konštatuje možnosť dohody o podmienkach zániku nároku na províziu (§ 36 Občianskeho
zákonníka).“
Sťažovateľka vyslovila názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné
považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, a vo vzťahu k uvedenému
argumentovala aj nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 126/2010 z 21. októbra 2010,
ktorým ústavný súd zrušil predchádzajúci rozsudok krajského súdu v tejto veci, a to
z dôvodu, že odvolací súd nedal sťažovateľke presvedčivú odpoveď na jej námietky,
a zároveň aj z dôvodu, že nereagoval na jej podstatné a kľúčové argumenty.
Okrem toho sťažovateľka poukázala aj na iný nález ústavného súdu vo veci
sp. zn. II. ÚS 104/08, v ktorom ústavný súd konštatoval, že porušením práva na spravodlivé
súdne konanie je aj skutočnosť, že všeobecný súd zaujal právny názor, ktorý je v rozpore
so zákonom.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že tým, že krajský súd v rozsudku
sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 zaujal nesprávny právny názor a zároveň nedal
presvedčivé odpovede na zásadné skutkové a právne otázky, porušil jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy.
Opierajúc sa o uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil „porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu
garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR, ktoré bolo
porušené (i) postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý nepostupoval v odvolacom
konaní v súlade so zákonom ako aj (ii) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 9.
2011, sp. zn. 3 Cob 24/2011 z dôvodu:
(i) odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom v odvolacom konaní;
(ii) vyslovenia právneho názoru v rozpore so zákonom a súdnou praxou;
(iii) nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku Krajského súdu v dôsledku
nevyporiadania sa so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa;
(iv) nedostatočného odôvodnenia nového záveru odvolacieho súdu o neplatnosti
dohody o zániku nároku na províziu, ktorý nebol predmetom dokazovania ani na súde
prvého stupňa ani v odvolacom konaní;
(v) zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku Krajského súdu, ktorý
nedáva jasným a zrozumiteľným spôsobom odpoveď na základné otázky, a to či podmienky
vzniku nároku na províziu žalovaného (spoločne s dohodnutou rozväzovacou podmienkou
zániku tohto nároku) určené odkazom na provízne podmienky sprostredkovateľa sú platnou
súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení.
Sťažovateľ na základe uvedeného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu
garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR navrhuje, aby
Ústavný súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 9. 2011,
sp. zn. 3 Cob 24/2011.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že namietaný rozsudok krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 je potrebné považovať za nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov, ako aj preto, že nedáva presvedčivé odpovede na zásadné skutkové
a právne otázky. Okrem toho je sťažovateľka toho názoru, že rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom závere a postup predchádzajúci prijatiu tohto rozhodnutia ignoruje
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti všeobecného súdu zabezpečiť
účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k použitiu právneho predpisu, ktorý v doterajšom
konaní nebol aplikovaný. Sťažovateľka sa prostredníctvom predmetnej argumentácie
domáha ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom podľa zistení
ústavného súdu totožná argumentácia je obsiahnutá aj v mimoriadnom dovolaní
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý ho
podal proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb 127/08
zo 14. októbra 2008 v spojení s opravným uznesením zo 7. novembra 2008 a proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011. Ako je z obsahu oboch návrhov
zjavné, ich argumentácia vychádza z rovnakého základu. O podaní mimoriadneho dovolania
informovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ústavný súd listom
č. k. VI/2 Pz 298/12-14 z 23. augusta 2012 doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2012.
O tomto mimoriadnom opravnom prostriedku Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.
Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti konať o namietanom
porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ
nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred
iným súdom, prípadne iným orgánom verejnej moci. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu a jej námietky boli premietnuté aj do mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora, ako aj s prihliadnutím na to, že v čase rozhodovania ústavného
súdu nie je konanie o mimoriadnom dovolaní skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, pretože o ochrane
označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu ku krajskému
súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania, respektíve
mimoriadneho dovolania a sťažnosti na ústavnom súde, navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku. V prípade, ak by najvyšší súd
rozhodol o odmietnutí mimoriadneho dovolania, lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu
krajského súdu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, pretože právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z tohto
dôvodu ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.
III. ÚS 127/2012, III. ÚS 200/2012, IV. ÚS 154/2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012