Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 165/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného spoločnosťou M., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. O. M., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. z 20. septembra 2011, postupom a uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 15. mája 2012 a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2013 doručená sťažnosť Ing. J. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20.

septembra 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. mája 2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Dňa 04. 11. 2010 bola podaná prokurátorom okresnej prokuratúry obžaloba

na Okresný súd Bratislava V pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa , Tr. zák č. účinného do 31. 12. 2005 a trestný

čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a), b) Tr. zák.

č. , účinného do 31. 12. 2005.

Dňa 20. 09. 2011 som bol Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k.:

uznaný vinným z trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa , Tr. zák č. v znení

v jednočinnom súdneho s trestným činnom poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1

písm. a), ods. 4 písm. a), b) Tr. v znení ..

Proti vyššie uvedenému Rozsudku prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote

podal odvolanie.

Dňa 15. 05. 2012 vydal Krajský súd Uznesenie, ktorým vyššie uvedené odvolanie

zamietol. Proti tomuto uzneseniu som prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote

podal dovolanie...

Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 09. 2012 bolo moje dovolanie

odmietnuté...

Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. , Krajského súdu, sp. zn.: a Okresného súdu

sp. zn.: bol porušený SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd...

Čo sa týka kvalifikácie činu ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku podľa , Tr. zák č. účinného do 31. 12. 2005

Najvyšší súd vo svojom uznesení konštatuje:...

„Výške škody spôsobenej spoločnosti S. ako jej majetkového úbytku zodpovedá práve

rozdiel medzi predajnou cenou a aktuálnou všeobecnou hodnotou pri uvedených troch

položkách, a nie súčet predajných cien všetkých piatich vo výroku o vine uvedených vecí,

ako to činí napadnutý rozsudok.“

„Súčet rozdielov všeobecných hodnôt (na strane jednej) a predajných cien (na strane

druhej) v dotknutých prípadoch činí 3 723 422, 29 Sk, oproti škode 7 343 528,71 Sk,

konštatovanej napadnutým rozsudkom. Touto (naposledy uvedenou) hodnotou výšky škody

nie je dovolací súd viazaný, keďže z popisu skutku vo výroku rozsudku vyplývajúce údaje

o výške škody si odporujú.“

„Škoda v oboch (rôznych) vyššie uvedených hodnotách je však v zmysle § 255 ods. 3,

§ 89 ods. 13 Tr. Zák..., tiež značnou škodou. Právna kvalifikácia skutku ako trestného činu

podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006 by sa teda

nezmenila.“...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozsudok Okresného súdu je právne nejednotný

a nezrozumiteľný. Najvyšší súd SR, svojim uznesením konštatoval, že súd nesprávne

kvalifikoval skutok vo vzťahu k výške spôsobenej škody. Skutočnosť, že výška škody

predstavuje v oboch prípadoch škodu značnú, nie je dostačujúcim zdôvodnením. Napadnutý

rozsudok si teda odporuje, čím spôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a právnu neistotu...

Je potrebné poukázať na fakt, že poškodení si zvolili na riešenie problémov cestu

trestnoprávneho konania, čo orgány činné v trestnom konaní a nakoniec aj súdy

akceptovali. Pritom z rozhodnutí je zrejmé, že všetky vzťahy medzi veriteľmi spoločnosti S.,

spoločníkmi a spoločnosťou S. a spoločníkmi navzájom mali byť výsostne riešené podľa

o čom svedčí aj tá skutočnosť, že v civilnoprávnej rovine prebiehalo

a prebieha niekoľko súdnych konaní o ktorých vedomosť súdy mali, nakoľko všetky

podklady k tomuto boli do trestného spisu doložené. Rozhodnutie Okresného súdu a naň

nadväzujúce rozhodnutia vyplývali a vyplývajú zo zlého ustálenia skutkového stavu ale

najmä z nesprávnej aplikácie ale najmä z jeho nesprávneho

výkladu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

, Krajského súdu, sp. zn.: a Okresného súdu sp. zn.: ,

boli porušené základné práva Ing. J. S., B. garantované čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 09. 2012 pod sp. zn.:

, Uznesenie Krajského súdu z 15. 05. 2012, sp. zn. a Rozsudok

Okresného súdu z 20. 09. 2011, sp. zn. sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania

k rukám advokáta JUDr. O. M. z Advokátskej kancelárie M., s. r. o. B., a to do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 20. septembra 2011

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného

súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2012

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre nesplnenie dovolacích dôvodov zároveň garantuje zachovanie

lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , , ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo

napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom odmietnuté podľa § 382 písm. c)

pre nesplnenie dôvodov dovolania ( ).

Preskúmaním sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2012 bolo zamietnuté odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 20. septembra 2011.

Uvedeným rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania

trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 a 3

v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „“)

v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a)

ods. 4 písm. a) a b) . Sťažovateľ bol odsúdený na úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 2 rokov s tým, že výkon tohto trestu mu bol podmienečne odložený, a bola

mu určená skúšobná doba v trvaní 2 rokov. Sťažovateľovi bol zároveň uložený trest zákazu

činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu v obchodnej spoločnosti na dobu 5 (piatich)

rokov a súčasne bola mu uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu spôsobenú

trestným činom.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 15. mája 2012 tak, že ho zamietol.

V namietanom uznesení krajský súd konštatoval, že okresný súd vykonal na hlavnom

pojednávaní všetky dostupné dôkazy a vo svojom rozsudku podrobne uviedol, ktoré

skutočnosti považoval za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Podľa

názoru krajského súdu sa okresný súd vysporiadal aj s obhajobou sťažovateľa. Odvolací súd

súčasne dodal:

«... - k námietke, že súd prvého stupňa konštatoval, že obžalovaný konal v rozpore

so Spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti S. krajský súd zhodne ako okresný súd

dáva do pozornosti samotný text Spoločenskej zmluvy o založení spoločností S., hlava IV čl.

1 písmeno B, ako aj ustanovenie , kde sa

uvádza „konateľ je povinný konať vo všetkých záležitostiach so starostlivosťou riadneho

obchodníka“ a trestného činu porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa §

255 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 sa dopustí kto inému spôsobí škodu nie nepatrnú tým,

že poruší zákonom alebo na základe zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú

právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok... teda z

uvedeného vyplýva, že podstatou toho trestného činu je konanie - porušenie povinnosti

opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, ktorú povinnosť majú osoby poverené

spravovaním takéhoto majetku, pričom táto povinnosť im môže vyplývať zo zákona, alebo zo

zmluvy, ktorým konaním vzniká škoda t. j. akékoľvek zmenšenie hodnoty opatrovaného

alebo spravovaného majetku.

Samotné porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok spočíva

v tom, že páchateľ koná v rozpore so všeobecným alebo konkrétnym vymedzením obsahu

takejto povinnosti.

V kontexte s uvedeným potom aj krajský súd zastáva názor zhodne ako súd prvého

stupňa, že obžalovaný nepostupoval v súlade s povinnosťou určenou mu v Spoločenskej

zmluve o založení spoločnosti S., keď previedol (predal) takmer celý hnuteľný i nehnuteľný

majetok spoločnosti na firmy svojich synov za rovnaké ceny ako bol pomer jeho vkladov. V

ďalšom sa krajský súd stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu uvedeným na str. 65-

67 napadnutého rozsudku, skutočnosť, že spoločnosť S. je dodnes funkčná, nič nemení na

názore odvolacieho súdu prezentovaného vyššie...»

Odvolací súd sa súčasne vyjadril aj k ďalším námietkam sťažovateľa, keď poukázal

na to, akým spôsobom došlo k odstráneniu nedostatkov vo vypracovanom znaleckom

posudku; keď sa vyjadril k relevancii argumentu o ďalšom fungovaní obchodnej spoločnosti

vo vzťahu k trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa; keď poukázal na to, akým

spôsobom došlo k spochybneniu sťažovateľových tvrdení o neposkytnutí pôžičky

obchodnej spoločnosti zo strany tretej osoby, a keď vysvetlil, z akého dôvodu konanie

sťažovateľa naplnilo skutkovú podstatu aj ďalšieho trestného činu, a teda trestného činu

poškodzovania veriteľa podľa . Krajský súd „potvrdil“ aj správnosť

výrokov okresného súdu vo vzťahu k výroku o treste a výroku o náhrade škody spôsobenej

trestným činom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite sťažnosti síce namietal aj uznesenie

krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia a

dohovoru, avšak v odôvodnení sťažnosti neuviedol žiadny konkrétny argument,

z perspektívy ktorého by ústavný súd preskúmal ústavnú konformnosť namietaného

rozsudku. Jediný argument, ktorý vyplýva z odôvodnenia sťažnosti a ktorý sa nepriamo

dotýka aj uznesenia krajského súdu, sťažovateľ formuloval takto: „Rozhodnutie Okresného

súdu a naň nadväzujúce rozhodnutia vyplývali a vyplývajú zo zlého ustálenia skutkového

stavu ale najmä z nesprávnej aplikácie ale najmä z jeho

nesprávneho výkladu.“

Aj napriek tomu, že predmetná námietka sťažovateľa vyznieva veľmi všeobecne,

ústavný súd odhliadnuc od prílišného formalizmu preskúmal uznesenie krajského súdu

z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu a dospel k záveru, že krajský súd svoje

rozhodnutie dostatočne a presvedčivo zdôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský

súd výrazným spôsobom vysporiadal aj s obhajobou sťažovateľa, pričom sťažovateľovi

zdôvodnil všetky svoje úvahy, ktoré viedli k vysloveným záverom o tom, že sťažovateľ sa

dopustil konkrétneho protiprávneho konania, za ktoré mu bola uložená sankcia v medziach

zákona. Ústavný súd tvrdí, že rozhodnutie krajského súdu prima facie nevykazuje znaky

svojvôle alebo nedostatočnej odôvodnenosti, pretože prezentované zistenia skutkovej

a právnej povahy nevyvolávajú potrebu nahradiť jeho postupy či hodnotenia.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. septembra 2012

Namietaným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2012, pretože dospel k záveru, že nebol

splnený dôvod dovolania podľa .

Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o námietky

sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, sťažovateľ v tomto smere

najvyššiemu súdu vytýkal, že aj keď identifikoval nesprávne určenie výšky škody vo vzťahu

k právnej kvalifikácii skutku, postup a rozhodnutia súdov nižších stupňov de facto odobril.

Podľa názoru sťažovateľa takéto odôvodnenie najvyššieho súdu nemožno považovať

za dostačujúce. Sťažovateľ bol zároveň presvedčený, že jeho konanie nemalo charakter

protiprávneho konania s trestnoprávnymi následkami, ale malo rýdzo obchodnoprávnu

povahu.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd dospel k týmto právnym záverom:

«Výške škody spôsobenej spoločnosti S. ako jej majetkového úbytku zodpovedá práve

rozdiel medzi predajnou cenou a aktuálnou všeobecnou hodnotou pri uvedených troch

položkách, a nie súčet predajných cien všetkých piatich vo výroku o vine uvedených vecí,

ako to činí napadnutý rozsudok. Ide o ich podhodnotenie pri predaji, a to v situácii, že

pohľadávka na 4 605 474 Sk, ktorú obvinený previedol na svojho syna Š. S. za 1 Sk bola

splatná do 31. decembra 2005, teda k omeškaniu dlžníka S. s. r. o. by došlo až po tomto

dátume...

Súčet rozdielov všeobecných hodnôt (na strane jednej) a predajných cien (na strane

druhej) v dotknutých prípadoch činí 3 723 422,29 Sk, oproti škode 7 343 528,71 Sk,

konštatovanej napadnutým rozsudkom. Touto (naposledy uvedenou) hodnotou výšky škody

nie je dovolací súd viazaný, keďže z popisu skutku vo výroku rozsudku vyplývajúce údaje

o výške škody si odporujú...

Správnosť zisteného skutku v zmysle časť

za bodkočiarkou nemožno konštatovať, ak si okolnosti uvedené v skutkovej vete výroku

odsudzujúceho rozsudku navzájom odporujú. Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. i) je v takom prípade splnený, ak niektorá z odporujúcich si okolností

odôvodňuje použitie inej než preskúmavanej právnej kvalifikácie skutku. Dovolací súd však

nerozhodne podľa ak dovolanie bolo podané v prospech obvineného a dôvod

dovolania by bol v jeho neprospech ( ).

Škoda v oboch (rôznych) vyššie uvedených hodnotách je však v zmysle § 255 ods. 3,

§ 89 ods. 13 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006, a to v jeho naposledy

účinnom znení ( tohto zákona), ktoré je potrebné brať do úvahy (

v znení účinnom od 1. januára 2006 nie je v zmysle jeho § 2 ods. 1 pre páchateľa

výhodnejší) tiež značnou škodou (od 690 000 Sk, pričom v dotknutom ustanovení osobitnej

časti nepočíta so škodou veľkého rozsahu). Právna kvalifikácia skutku ako

trestného činu podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006

by sa teda nezmenila...

Čo sa týka kvalifikácie činu ako trestného činu poškodzovania veriteľa, zo sumy,

ktorá by sa získala naviac, a to nepodhodnoteným odpredajom majetku (samotných

nehnuteľností v roku 2004), ako je táto suma špecifikovaná vyššie, by bolo možné okrem

uhradených pohľadávok uspokojiť aj celú pohľadávku Ing. Š. vo výške 1 035 874,40 - Sk,

uvedenú vo výroku rozsudku. Výška tejto pohľadávky predstavuje značnú škodu v zmysle §

256 ods. 4 písm. b), § 89 ods. 13 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006.

Súbežná právna kvalifikácia podľa § 256 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. by sa teda

nezmenila ani pri upresnenom znížení hodnoty protiprávneho odčerpania majetku

spoločnosti S. konaním obžalovaného, zároveň kvalifikovaným aj ako druhý z jednočinne sa

zbiehajúcich trestných činov...

Iná je situácia vo vzťahu k okolnosti podmieňujúcej (popri značnej škode

spolupodmieňujúcej) použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 256 ods. 4 písm. a) Tr. zák.

v znení účinnom pred 1. januárom 2006.

„Porucha v podnikaní iného“ je tu poruchou v podnikaní iného subjektu, než je

osoba, ktorá zmarenie uspokojenia veriteľa vyvolala...

V konkrétnych súvislostiach teda môže ísť len o poruchu v podnikaní veriteľa,

spôsobenú zmarením jeho uspokojenia. Z popisu skutku však nevyplýva, že by veriteľ

(spoločníčka Ing. Š. alebo singulárny právny nástupca vo vzťahu k predmetnej pohľadávke

JUDr. G.), vôbec boli podnikateľmi (podnikateľom je spoločnosť s ručením obmedzeným,

nie jej spoločník), ani okolnosť, že by v akejkoľvek činnosti veriteľa bola spôsobená vážna

porucha (a aká).

Uvedený zákonný znak teda nezodpovedá správnej právnej kvalifikácii zisteného

skutku. Jeho vypustením by sa však právna kvalifikácia v jej základe, ani trestná sadzba

nezmenila, išlo by o kvalifikáciu podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák.

v príslušnom znení.

V nadväznosti na naposledy uvedené, v zmysle , keďže zistené

porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného, dôvod dovolania podľa

nemožno použiť...»

Vychádzajúc z , podľa ktorého je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania, a to nielen jeho petitom, ale aj argumentačnou

rovinou, ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk

podľa a dohovoru majúc na pamäti povahu námietok, ktoré

sťažovateľ nastolil (charakter konania, ktoré nepovažoval za konanie s trestnoprávnymi

následkami, a právna kvalifikácia skutku).

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzoval iba z hľadiska kritérií

ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Jeho úlohou pritom

nebolo „vylepšiť“ odôvodnenie namietaného uznesenia, prípadne zostaviť zoznam

eventuálnych pochybení súdov nižších stupňov, ak tieto, a to s poukazom na závery

najvyššieho súdu, nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla viesť k výsledku znamenajúcemu

vyslovenie namietaného porušenia označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v adekvátnej miere vyjadril

k argumentom sťažovateľa subsumovaným pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

. V súvislosti s kvalifikáciou trestného činu porušovania povinností pri

správe cudzieho majetku podľa a najvyšší súd veľmi

zreteľne rozviedol svoje právne úvahy (okrem iného) o tom, akým spôsobom mala byť

určená výška škody. K tejto problematike dodal, že ani pri upresnení výšky škody (značnej)

nedošlo k zmene právnej kvalifikácie skutku. Ďalšou prezentáciou svojich myšlienkových

pochodov najvyšší súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o trestný čin poškodzovania veriteľa

podľa , tento mal byť kvalifikovaný vypustením písmena a) odseku

4 citovaného zákonného ustanovenia, a teda správne mal byť kvalifikovaný ako trestný čin

podľa a . Právna kvalifikácia skutku

ani trestná sadzba by sa tým však nezmenila. Naznačený postup najvyššieho súdu, v rámci

ktorého posúdil právnu kvalifikáciu skutku, svedčí o jednoznačnom závere, že aj naplneniu

objektívnej stránky označených trestných činov venoval najvyšší súd pozornosť, ktorá

nebola len formálna. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť (nesprávna právna kvalifikácia

skutku) by zásadne neovplyvnila postavenie sťažovateľa, najvyšší súd opierajúc sa o § 371

ods. 5 konštatoval, že dovolací dôvod podľa

nemožno použiť. Okrem toho dovolací súd v namietanom uznesení

rešpektoval zákaz reformatio in peius ( ), keď nehodnotil

objektívnu (časovú) súvislosť medzi jednotlivými skutkami pokračovacieho trestného činu.

Ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok právnych argumentov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore s platnou právnou úpravou, a teda nenesie

znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Preskúmaním uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra

2012 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozhodnutím, ktoré

je vzhľadom na už uvedené potrebné považovať za ústavne konformné, nenaplnil

očakávania sťažovateľa, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj

v tejto časti je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju ústavný súd už

na predbežnom prerokovaní podľa z tohto dôvodu

odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré vyplynuli zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013