Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 9/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Š. B..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného

porušenia jeho

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50

ods. 3 a porušenia , ods. 3 a 4

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. júla 2012 a

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

, porušenia , ako

aj porušenia práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2012 doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“) a porušenie ,

ods. 3 a 4 postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu zo 7. júla 2012“),

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

, porušenie , ako aj porušenie práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu

z 1. augusta 2012“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisového materiálu vyplýva, že

sťažovateľ je trestne stíhaný pre rozsiahlu trestnú činnosť kvalifikovanú ako obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s poukazom na . Do väzby bol vzatý

uznesením okresného súdu sp. zn. z 5. júna 2012 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 12. júna 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)

a c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Osobná sloboda mu bola obmedzená 2. júna 2012 o 15.15 h.

Sťažovateľ podaním z 23. júna 2012 požiadal Okresnú prokuratúru Bratislava V

(ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o nahradenie

väzby písomným sľubom (ďalej spolu len „žiadosť o prepustenie z väzby“). Okresná

prokuratúra žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovela a predložila ju

okresnému súdu, ktorý uznesením zo 7. júla 2012 žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby nevyhovel. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného

súdu uznesením z 1. augusta 2012 ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd napadnutými uzneseniami

a konaniami, ktoré predchádzali ich vydaniu, porušili jeho v sťažnosti označené základné

práva podľa , práva podľa dohovoru, ako aj označené články .

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby bez prítomnosti obhajcu, pričom podľa jeho názoru „v zmysle § 293 ods. 9, ods. 10

v prípadoch povinnej obhajoby nemožno konať VZ (verejné zasadnutie, pozn.) bez

prítomnosti obhajcu“. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení cituje z judikatúry ústavného

súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovateľ taktiež namieta proti okresnému súdu, že „počas konania zápisnicu

diktoval prokurátor, ktorý sa zúčastnil aj počas záverečnej porady súdu“. Sťažovateľ

vyjadril nespokojnosť s vysporiadaním sa krajského súdu s touto jeho námietkou, ktorý

po vyjadrení sudcu okresného súdu rozhodujúceho o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, že

považuje tieto tvrdenia za nepravdivé, uviedol, že nezistil žiaden zákonný dôvod na zmenu

napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ poukazuje

na to, že v sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 7. júla 2012

„výslovne žiadal o vykonanie rozhodovania za mojej účasti, čo KS absolútne nereflektoval

napriek tomu, že SR mi zaručuje aj konanie za mojej prítomnosti, aby

som sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a mal tak možnosť obhajovať svoje

práva aj pred sťažnostným súdom... Napriek mojej snahe byť prítomný na konaní

o sťažnosti KS v BA vykonal konanie formou neverejného zasadnutia i keď som žiadal byť

prítomný za účasti môjho obhajcu.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že obe napadnuté uznesenia, že sú „obsahovo chudobné

a odkazujú skôr na formálne dôvody väzby bez riadne odôvodnených konkrétnych

skutočností“.

Sťažovateľ ďalej namieta aj dĺžku rozhodovania o jeho sťažnosti o prepustenie

z väzby, ktorá podľa jeho tvrdenia presiahla 38 dní, čo je podľa neho nesúladné s čl. 5

ods. 4 dohovoru, a na podporu svojho tvrdenia opäť cituje z judikatúry ústavného súdu, ako

aj ESĽP.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že označeným postupom okresného súdu a jeho

napadnutým uznesením zo 7. júla 2012, ako aj označeným postupom krajského súdu a jeho

napadnutým uznesením z 1. augusta 2012 boli porušené jeho v sťažnosti označené základné

práva podľa , práva podľa dohovoru a označené články . Ďalej žiada, aby

ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu zo 7. júla 2012 a napadnuté

uznesenie krajského súdu z 1. augusta 2012 a nariadil jeho prepustenie z väzby. Zároveň

žiada priznať náhradu trov konania advokátovi, ktorého mu ustanoví ústavný súd na základe

jeho žiadosti.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa (okrem práva

na urýchlené konanie pri rozhodovaní o osobnej slobode) označeným postupom okresného

súdu a jeho napadnutým uznesením zo 7. júla 2012, ústavný súd podotýka, že vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky

Pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať

alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom

prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, napadnutý postup a napadnuté uznesenie

okresného súdu boli na základe využitia riadneho opravného prostriedku (sťažnosti)

preskúmané krajským súdom v druhostupňovom konaní. Krajský súd v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate

aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd

sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu (čl. 17

) a práva na slobodu a bezpečnosť ( dohovoru) napadnutým postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 1. augusta 2012 sťažovateľ argumentuje, že

toto rozhodnutie je iba všeobecne odôvodnené až arbitrárne, a navyše nie je založené

na relevantných a presvedčivých dôvodoch.

Krajský súd napadnutým uznesením z 1. augusta 2012 rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 7. júla 2012, ktorým bola

zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

„Z predloženého spisového materiálu vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený...

sa podieľal na páchaní trestnej činnosti podľa vzneseného obvinenia. V tomto štádiu

konania súd nerieši otázku viny, ale skúma dôvodnosť vzneseného obvinenia v nadväznosti

na dôvodnosť obmedzenia osobnej slobody obvineného. Dôvodnosť obvinenia vychádza

predovšetkým z výpovede spoluobvinených, svedkov a ďalších listinných dôkazov.

Vo vzťahu k útekovej väzbe podľa odvolací súd naviac

k dôvodom väzby oproti uzneseniam súdu dodáva, že v danom prípade existuje hrozba

vysokým trestom v prípade, že by došlo k uznaniu viny obvineného (10-15 rokov) a táto

skutočnosť nie je sama osebe však dôvodom na vzatie obvineného do väzby. Na druhej

strane však treba poukázať na tú skutočnosť, že obvinený sa nezdržiava v mieste trvalého

bydliska, bez prihlásenia žije v rodinnom dome... v Maďarsku.

Objasňovanie trestnej činnosti a hrozba vysokým trestom je u páchateľov a teda

aj u obvineného takou konkrétnou skutočnosťou, ktorá priamo zasahuje do ich obvyklého

spôsobu rodinného a spoločenského života, vytvára zmenu – tlak v existujúcich vzťahov

a tak umožňuje navonok inak deklarovať ich latentnú snahu o sťaženie alebo zmarenie

trestného stíhania a to formou skrývania sa.

Tieto skutočnosti v súhrne s citeľnou hrozbou uloženia nesporne vysokého trestu

práve odôvodňujú obavu, že by sa obvinený správal spôsobom, ktorý predpokladá § 71

ods. 1 písm. a/ , čím by bolo sťažené zabezpečenie obvineného pre trestné stíhanie.

Dôvodnosť preventívnej väzby je naďalej plne opodstatnená a to s poukazom

na osobu obvineného, ktorý bol v minulosti viackrát súdne trestaný a to aj pre obdobnú

trestnú činnosť.

Účelom preventívnej väzby je zabrániť škodlivým dôsledkom, ktoré by uskutočnením

zámerov obvineného Š. B. mohli nastať.

Sťažnostný súd dodáva, že všetky väzobné dôvody sú konštruované tak, že smerujú

do budúcna, teda vyjadrujú obavu, že obvinený bude konať v budúcnosti určitým

spôsobom.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o uskutočnení jeho výsluchu pred okresným

súdom bez prítomnosti obhajcu krajský súd uviedol, že „Zápisnica sudcu pre prípravné

konanie obsahuje vyjadrenie obvineného o súhlase obvineného s výsluchom bez prítomnosti

obhajcu. Vo vzťahu k namietanému postupu sudcu pre prípravné konanie pri samotnom

výsluchu sťažnostný súd udáva, že k týmto námietkam požiadal samotného sudcu

o vyjadrenie. Tento uviedol, že výsluch prebehol v súlade so zákonom pri rešpektovaní jeho

želaní.“.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že sa prokurátor zúčastnil porady a diktoval

uznesenie, krajský súd vyzval na vyjadrenie sudcu pre prípravné konanie okresného súdu,

ktorý považoval toto tvrdenie „za nepravdivé“, a navyše uviedol, že „Na vyhlásenie

uznesenia si ponecháva určitý čas, ale k samotnému rozhodovaniu nepotrebuje

prokurátora.“. Na základe uvedeného preto krajský súd nezistil žiaden zákonný dôvod

na zmenu prvostupňového uznesenia, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu

a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové konanie a konanie

o sťažnosti proti nemu z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia zo 7. júla 2012, ktorým

zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a na ktoré krajský súd vo svojom

uznesení poukazuje, uviedol:

„Pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody

väzbou, spáchala trestný čin, je condicio sine qua non (podmienka bez ktorej nie)

zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí,

pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo

dôvody a okrem toho musí byť súčasne preukázané, že kompetentné orgány postupujú

vo veci urýchlene a s osobitnou starostlivosťou.

V tejto súvislosti súd zistil, že orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní

procesne postupujú priebežne, bez neprimeraných časových intervalov.

Doposiaľ zabezpečený dôkazný materiál nijako neoslabil dôvodnosť trestného

stíhania obvineného a ani existenciu dôvodu útekovej a preventívnej väzby. Všetky

skutočnosti, na ktoré súd pri rozhodovaní prihliadal, v ich súhrne tvoria dostatočný podklad

pre rozhodnutie o ponechaní obvineného vo väzbe.

Súd si je vedomý významu osobnej slobody jedinca ako jedného zo základov

demokratickej spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je výnimočným opatrením.

Napriek všetkým týmto skutočnostiam podľa jeho názoru, u obvineného i naďalej

existujú dôvody väzby v zmysle , , pričom tieto dôvody

väzby pretrvávajú aj v súčasnom štádiu konania.

Súd sa nestotožnil s vyjadrením obvineného, že jeho obvinenie je založené

na svedectvách absolútne nedôveryhodných ľudí, ktorí sa snažia zbaviť vlastnej trestnej

zodpovednosti za skutky, v ktorých sú obvinení, prípadne si takýmto spôsobom skrátiť výkon

trestu, ktorí vykonávajú pre inú trestnú činnosť.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že svedecké výpovede obsahujú

pravdivé skutočnosti, ktoré odzrkadľujú hierarchiu organizované skupiny, v ktorej má

obvinený jedno z dominantných postavení.

Po výsluchu obvineného a preskúmaní spisového materiálu v čase rozhodovania súd

dospel k záveru, že u obvineného pretrvávajú väzobné dôvody, pričom jedným zo zdrojov

na živobytie bola aj stíhaná drogová činnosť.

Súd má za to, že uvedené väzobné dôvody sa opierajú o konkrétne skutočnosti

vyžadované zákonom a vyplýva z nich reálna obava z následkov predpokladaných

v ustanoveniach upravujúcom dôvod útekovej a preventívnej väzby.

Tieto skutočnosti zároveň vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že

obvinený by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol podniknúť kroky k úteku, resp.

k skrývaniu sa z dôvodu vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo by pokračoval v páchaní

trestnej činnosti...“

V prvom rade je potrebné poznamenať, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , , ,

).

Z citovaných odôvodnení napadnutých uznesení okresného súdu aj krajského súdu

nemožno vyvodiť, že by sa všeobecné súdy adekvátne a preskúmateľným spôsobom

nevysporiadali s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

sťažovateľa (jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej ďalšom trvaní). Podľa názoru

ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia stručne, ale jasne a výstižne

uviedol, v čom spočíva danosť väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

. Z rozhodnutia nepochybne vyplýva, ktoré skutkové okolnosti

považoval za opodstatňujúce pre trvanie útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa. Tieto

odôvodnil jednak poukazom na dôvody uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu

zo 7. júla 2012 (výrazné postavenie sťažovateľa v hierarchii organizovanej skupiny, ktoré

vyplynulo zo svedeckých výpovedí, „stíhaná drogová činnosť“ ako jeden zo zdrojov jeho

príjmu), hrozbou vysokým trestom, ako aj skutočnosťou, že sťažovateľ sa nezdržiava

v mieste trvalého bydliska, ale bez prihlásenia žije v Maďarsku. Dôvodnosť preventívnej

väzby založil aj na dôkaznej situácii a z toho plynúcej obavy, že sťažovateľ (ktorý bol

v minulosti viackrát súdne trestaný, a to aj pre obdobnú trestnú činnosť) bude pokračovať

v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, pričom dodal, že tieto dôvody sú

konštruované tak, že smerujú do budúcna, teda vyjadrujú obavu, že sťažovateľ bude

v budúcnosti konať určitým spôsobom. V tomto smere preto nemusí ísť o dokázanú istotu,

ale dôvodný predpoklad, o ktorého existencii je krajský súd presvedčený.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že bol vypočutý pred okresným súdom bez

prítomnosti obhajcu, ústavný súd navyše dodáva, že podľa

je všeobecný súd povinný o čase a mieste výsluchu obvineného (v danom prípade

sťažovateľa) vhodným spôsobom upovedomiť obhajcu, ak je dosiahnuteľný. Tejto

povinnosti si bol vedomý aj okresný súd, keď telefonicky 3. júla 2012 oznámil obhajcovi

sťažovateľa, že je nariadený termín výsluchu sťažovateľa na 7. júl 2012, po ktorom bude

rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z úradného záznamu spísaného

po telefonickom rozhovore vyplýva, že obhajca sťažovateľa termín výsluchu vzal

na vedomie. Na výsluch sa avšak v tento deň nedostavil ani nereagoval na telefonické

kontaktovanie sudcom pre prípravné konanie okresného súdu bezprostredne pred

uskutočnením výsluchu sťažovateľa.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za významné posúdiť, či pochybil

krajský súd, ak sa stotožnil s postupom okresného súdu pri plnení povinnosti uloženej mu

a podmienenej obsahom základných práv a slobôd sťažovateľa

garantovaných . Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol povinný upovedomiť

obhajcu sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom za predpokladu, že bol

dosiahnuteľný. Už samotná formulácia tohto ustanovenia „vhodným spôsobom, ak je

dosiahnuteľný“ neprikazuje všeobecnému súdu využiť konkrétny určený spôsob

upovedomenia obhajcu. Zákonodarca dokonca splnenie tejto povinnosti zo strany

všeobecného súdu nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje

dosiahnuteľnosťou obhajcu. Ak sa teda okresnému súdu síce podarilo upovedomiť obhajcu

sťažovateľa o termíne neverejného zasadnutia senátu, avšak ten sa ho nezúčastnil bez

ospravedlnenia a udania dôvodu, pričom výsluch sťažovateľa vykonal aj v jeho

neprítomnosti, ústavný súd zastáva názor, že konal spôsobom súladným so zákonom

(porovnaj napr. ). V danom prípade išlo o väzobnú vec, ktorá si vyžaduje

prednosť, bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného

poriadku a čl. 5 ods. 4 dohovoru). Z uvedeného vychádzal aj krajský súd ako súd druhého

stupňa, ktorý sa stotožnil s procesným postupom okresného súdu tým, že sťažnosť

sťažovateľa zamietol. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu,

podľa ktorej nemožno úspešne namietať porušenie určitého alebo medzinárodnou

zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného

súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného , resp. medzinárodnou

zmluvou garantovaného práva alebo slobody ().

Napokon ústavný súd poukazuje na o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je advokát povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Podľa názoru ústavného súdu sa obhajca sťažovateľa preto mal pokúsiť

zabezpečiť zastúpenie klienta na neverejnom zasadnutí substitútom, avšak zo sťažnosti

nevyplýva, že by bol túto možnosť využil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu z 1. augusta 2012 za arbitrárne alebo

zjavne neodôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť podľa .

3. Sťažovateľ v sťažnosti odvodzuje porušenie svojich označených základných práv

podľa aj od postupu krajského súdu, ktorý ho v konaní o jeho sťažnosti osobne

nevypočul aj napriek jeho výslovnej žiadosti „o vykonanie rozhodovania za mojej účasti“

a za účasti obhajcu a rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti a bez možnosti

„vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a mať tak možnosť obhajovať svoje práva

aj pred sťažnostným súdom“.

Z dikcie vyplýva, že o sťažnosti proti rozhodnutiu

súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred

rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným

spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Podľa

neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých

členov senátu a zapisovateľa. Podľa iné osoby sú z účasti

na neverejnom zasadnutí vylúčené, pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa

na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca, pri rozhodovaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.

Podľa ak sa má rozhodnúť o väzbe alebo ak sa má

rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť osobám

uvedeným v § 302 ods. 2, predseda senátu vypočuje obvineného, postupuje pritom

primerane podľa § 72 ods. 2...

Z citovaných zákonných ustanovení v kontexte odôvodnenia sťažovateľom

namietaného postupu krajského súdu teda vyplýva, že k porušeniu základných práv

sťažovateľa v dvojinštančnom súdnom konaní, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali o jeho

vzatí do väzby, by mohlo dôjsť v prípade, ak by nebol vôbec vypočutý. Porušeniu práv

sťažovateľa však nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol

vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje argumenty a námietky vrátane ponúknutia

prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa

nimi ústavne súladným spôsobom aj vysporiadal. Zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného

poriadku vyplýva fakultatívna možnosť, nie obligatórna zákonom uložená povinnosť

predsedu senátu druhostupňového súdu uskutočniť neverejné zasadnutie za prítomnosti

sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Ústavný súd by sa k nutnosti prítomnosti

sťažovateľa na neverejnom zasadnutí priklonil napr. vtedy, ak by v posudzovanej veci nebol

sťažovateľ vypočutý ani pred prvoinštančným súdnym orgánom ku skutočnostiam, na ktoré

ho ako obvineného treba vypočuť, alebo za situácie, ak by sa pred rozhodnutím

sťažnostného súdu objavili nové, dosiaľ nepoznané skutočnosti a obvinený výslovne na

svojom výsluchu k týmto okolnostiam trval z dôvodu, že sú významné pre rozhodnutie súdu

k otázke jeho zotrvania vo väzbe (m. m. , ).

Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že v písomne

podanej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ opakoval svoju

argumentáciu uplatnenú v konaní pred okresným súdom a rozšíril ju hlavne o tvrdenie, že

on síce súhlasil, aby bol vypočutý bez prítomnosti obhajcu, avšak nebol oboznámený s tým,

že súd musí rešpektovať jeho právo obhajoby a vypočuť ho za jeho prítomnosti. Taktiež

poukázal na to, že prokurátor diktoval do zápisnice rozhodnutie okresného súdu, ako

aj na to, že sa zúčastnil na porade pri rozhodovaní. Žiadal preto, aby krajský súd napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a prepustil ho z väzby. Z uvedeného teda vyplýva, že

sťažovateľ v písomnej sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

uplatnil v plnej miere všetky svoje obhajobné tvrdenia proti jeho ďalšiemu ponechaniu

vo väzbe, ktoré uznal za vhodné a potrebné, resp. žiadna prekážka mu nebránila v tom, aby

neuviedol iné/nové, dosiaľ neznáme skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho

priaznivejšie rozhodnutie sťažnostného súdu o potrebe jeho obmedzenia na osobnej

slobode. Taktiež poukázal aj na postup okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, ktorý považoval za nezákonný. Krajský súd si vyžiadal vyjadrenie

sudcu pre prípravné konanie okresného súdu k týmto námietkam sťažovateľa a z neho aj pri

rozhodovaní o jeho sťažnosti vychádzal, dospejúc k záveru, že jeho výsluch pred okresným

súdom prebehol v súlade so zákonom. V nadväznosti na to vyhodnotil tvrdenia sťažovateľa,

že sa prokurátor zúčastnil porady pred rozhodovaním a diktoval prvostupňové uznesenie,

ako nepravdivé. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval námietky sťažovateľa v tejto

časti sťažnosti za zjavne neopodstatnené, a preto ju aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta nedodržanie požiadavky urýchleného

rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5

postupom okresného súdu a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby.

V a 5 a v dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú

slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná

(obdobne , ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný súd v náleze sp. zn. , v ktorom sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne

).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 a dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne.

Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť

zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý

anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, m. m. ).

Sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby (z 23. júna 2012) bola doručená

okresnej prokuratúre 26. júna 2012. Okresná prokuratúra túto predložila okresnému súdu

2. júla 2012. O tejto žiadosti okresný súd rozhodol 7. júla 2012, následne doručoval svoje

rozhodnutie obhajcovi. Sťažovateľovi bolo písomné vyhotovenie uznesenia, resp. zápisnica,

ktorá obsahovala plné písomné odôvodnenie, doručená krátkou cestou po uskutočnení

výsluchu a rozhodnutí o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Krajskému súdu bol 19. júla

2012 predložený spis na rozhodnutie o sťažovateľovej sťažnosti, ktorú podal bezprostredne

po rozhodnutí okresného súdu. Dňa 26. júla 2012 boli krajskému súdu predložené písomné

dôvody sťažnosti sťažovateľa. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 1. augusta

2012, keď predtým nariadené neverejné zasadnutie na 31. júl 2012 odročil z dôvodu, že mu

nebolo doručené vyjadrenie sudcu pre prípravné konanie, ktorým mal reagovať na námietky

sťažovateľa uplatnené v písomných dôvodoch jeho sťažnosti. Následne, 2. augusta 2012

vrátil spis okresnému súdu a zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným

stranám. Sťažovateľovi bolo druhostupňové uznesenie doručené 8. augusta 2012 a jeho

obhajcovi 7. augusta 2012.

Z uvedeného vyplýva, že od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby okresnému

súdu cez jeho rozhodnutie až do predloženia spisu krajskému súdu uplynulo 17 dní.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania konania na krajskom súde, táto nepresiahla dobu 13 dní.

V priebehu ďalších 7 dní krajský súd doručoval druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi

a jeho obhajcovi. Spolu doba konania od predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti sťažovateľa až po doručenie napadnutého uznesenia krajského súdu z 1. augusta

2012 bola 20 dní.

Ústavný súd konštatuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodoval o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby v lehote jedného mesiaca na jednom stupni.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba

konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania

na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

5. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ okrem toho, že svoje sťažnostné

námietky subsumoval pod porušenie a dohovoru, a pokiaľ ide o právo

na obhajobu pod porušenie , v naznačených súvislostiach namieta

aj porušenie a .

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel proti uvedeným všeobecným súdom,

súviseli s rozhodovaním o jeho osobnej slobode, teda súviseli s jeho väzbou.

Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o vzťah upravujúceho

základné právo na súdnu ochranu a a 5 týkajúceho sa špecificky

základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu (napr.

, , ). Obdobný záver platí aj vo vzťahu čl. 17

k zaručujúcemu konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne

napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť rovnako aj v tejto časti vyhodnotil

ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa

odmietol.

6. Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu označeným

postupom krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd poznamenáva, že jeho

porušenie sťažovateľ vo svojej podstate odvodzuje od porušenia ďalších v sťažnosti

označených práv postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktoré však ústavný súd

nekonštatoval. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemohol vysloviť ani porušenie

tohto článku .

Sťažnosť sťažovateľa je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom

na jej odmietnutie podľa .

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho

ďalších požiadavkách (ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu, zrušiť napadnuté

uznesenia všeobecných súdov, prikázať im prepustiť sťažovateľa na slobodu a priznať

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013