Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 9/2013
PDF · 339.39 KB
No categories available
IV. ÚS 9/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Š. B..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného
porušenia jeho
- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 434/2012 a jeho uznesením zo 7. júla 2012 a
- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj porušenia práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 61/2012
a jeho uznesením z 1. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2012 doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a),
ods. 3 a 4 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 434/2012 a jeho uznesením zo 7. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu zo 7. júla 2012“),
- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy, porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 61/2012
a jeho uznesením z 1. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu
z 1. augusta 2012“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisového materiálu vyplýva, že
sťažovateľ je trestne stíhaný pre rozsiahlu trestnú činnosť kvalifikovanú ako obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2
písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. Do väzby bol vzatý
uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp/371/2012 z 5. júna 2012 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/49/2012 z 12. júna 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)
a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“). Osobná sloboda mu bola obmedzená 2. júna 2012 o 15.15 h.
Sťažovateľ podaním z 23. júna 2012 požiadal Okresnú prokuratúru Bratislava V
(ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o nahradenie
väzby písomným sľubom (ďalej spolu len „žiadosť o prepustenie z väzby“). Okresná
prokuratúra žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovela a predložila ju
okresnému súdu, ktorý uznesením zo 7. júla 2012 žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby nevyhovel. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného
súdu uznesením z 1. augusta 2012 ako nedôvodnú zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd napadnutými uzneseniami
a konaniami, ktoré predchádzali ich vydaniu, porušili jeho v sťažnosti označené základné
práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, ako aj označené články ústavy.
Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby bez prítomnosti obhajcu, pričom podľa jeho názoru „v zmysle § 293 ods. 9, ods. 10
v prípadoch povinnej obhajoby nemožno konať VZ (verejné zasadnutie, pozn.) bez
prítomnosti obhajcu“. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení cituje z judikatúry ústavného
súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Sťažovateľ taktiež namieta proti okresnému súdu, že „počas konania zápisnicu
diktoval prokurátor, ktorý sa zúčastnil aj počas záverečnej porady súdu“. Sťažovateľ
vyjadril nespokojnosť s vysporiadaním sa krajského súdu s touto jeho námietkou, ktorý
po vyjadrení sudcu okresného súdu rozhodujúceho o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, že
považuje tieto tvrdenia za nepravdivé, uviedol, že nezistil žiaden zákonný dôvod na zmenu
napadnutého uznesenia okresného súdu.
Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ poukazuje
na to, že v sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 7. júla 2012
„výslovne žiadal o vykonanie rozhodovania za mojej účasti, čo KS absolútne nereflektoval
napriek tomu, že čl. 48 ods. 2 Ústavy SR mi zaručuje aj konanie za mojej prítomnosti, aby
som sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a mal tak možnosť obhajovať svoje
práva aj pred sťažnostným súdom... Napriek mojej snahe byť prítomný na konaní
o sťažnosti KS v BA vykonal konanie formou neverejného zasadnutia i keď som žiadal byť
prítomný za účasti môjho obhajcu.“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že obe napadnuté uznesenia, že sú „obsahovo chudobné
a odkazujú skôr na formálne dôvody väzby bez riadne odôvodnených konkrétnych
skutočností“.
Sťažovateľ ďalej namieta aj dĺžku rozhodovania o jeho sťažnosti o prepustenie
z väzby, ktorá podľa jeho tvrdenia presiahla 38 dní, čo je podľa neho nesúladné s čl. 5
ods. 4 dohovoru, a na podporu svojho tvrdenia opäť cituje z judikatúry ústavného súdu, ako
aj ESĽP.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že označeným postupom okresného súdu a jeho
napadnutým uznesením zo 7. júla 2012, ako aj označeným postupom krajského súdu a jeho
napadnutým uznesením z 1. augusta 2012 boli porušené jeho v sťažnosti označené základné
práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a označené články ústavy. Ďalej žiada, aby
ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu zo 7. júla 2012 a napadnuté
uznesenie krajského súdu z 1. augusta 2012 a nariadil jeho prepustenie z väzby. Zároveň
žiada priznať náhradu trov konania advokátovi, ktorého mu ustanoví ústavný súd na základe
jeho žiadosti.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa ústavy (okrem práva
na urýchlené konanie pri rozhodovaní o osobnej slobode) označeným postupom okresného
súdu a jeho napadnutým uznesením zo 7. júla 2012, ústavný súd podotýka, že vzhľadom
na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky
Pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať
alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom
prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, napadnutý postup a napadnuté uznesenie
okresného súdu boli na základe využitia riadneho opravného prostriedku (sťažnosti)
preskúmané krajským súdom v druhostupňovom konaní. Krajský súd v rozsahu svojho
preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate
aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd
sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu (čl. 17
ústavy) a práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 dohovoru) napadnutým postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 1. augusta 2012 sťažovateľ argumentuje, že
toto rozhodnutie je iba všeobecne odôvodnené až arbitrárne, a navyše nie je založené
na relevantných a presvedčivých dôvodoch.
Krajský súd napadnutým uznesením z 1. augusta 2012 rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 7. júla 2012, ktorým bola
zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
„Z predloženého spisového materiálu vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený...
sa podieľal na páchaní trestnej činnosti podľa vzneseného obvinenia. V tomto štádiu
konania súd nerieši otázku viny, ale skúma dôvodnosť vzneseného obvinenia v nadväznosti
na dôvodnosť obmedzenia osobnej slobody obvineného. Dôvodnosť obvinenia vychádza
predovšetkým z výpovede spoluobvinených, svedkov a ďalších listinných dôkazov.
Vo vzťahu k útekovej väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. odvolací súd naviac
k dôvodom väzby oproti uzneseniam súdu dodáva, že v danom prípade existuje hrozba
vysokým trestom v prípade, že by došlo k uznaniu viny obvineného (10-15 rokov) a táto
skutočnosť nie je sama osebe však dôvodom na vzatie obvineného do väzby. Na druhej
strane však treba poukázať na tú skutočnosť, že obvinený sa nezdržiava v mieste trvalého
bydliska, bez prihlásenia žije v rodinnom dome... v Maďarsku.
Objasňovanie trestnej činnosti a hrozba vysokým trestom je u páchateľov a teda
aj u obvineného takou konkrétnou skutočnosťou, ktorá priamo zasahuje do ich obvyklého
spôsobu rodinného a spoločenského života, vytvára zmenu – tlak v existujúcich vzťahov
a tak umožňuje navonok inak deklarovať ich latentnú snahu o sťaženie alebo zmarenie
trestného stíhania a to formou skrývania sa.
Tieto skutočnosti v súhrne s citeľnou hrozbou uloženia nesporne vysokého trestu
práve odôvodňujú obavu, že by sa obvinený správal spôsobom, ktorý predpokladá § 71
ods. 1 písm. a/ Tr. por., čím by bolo sťažené zabezpečenie obvineného pre trestné stíhanie.
Dôvodnosť preventívnej väzby je naďalej plne opodstatnená a to s poukazom
na osobu obvineného, ktorý bol v minulosti viackrát súdne trestaný a to aj pre obdobnú
trestnú činnosť.
Účelom preventívnej väzby je zabrániť škodlivým dôsledkom, ktoré by uskutočnením
zámerov obvineného Š. B. mohli nastať.
Sťažnostný súd dodáva, že všetky väzobné dôvody sú konštruované tak, že smerujú
do budúcna, teda vyjadrujú obavu, že obvinený bude konať v budúcnosti určitým
spôsobom.“
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o uskutočnení jeho výsluchu pred okresným
súdom bez prítomnosti obhajcu krajský súd uviedol, že „Zápisnica sudcu pre prípravné
konanie obsahuje vyjadrenie obvineného o súhlase obvineného s výsluchom bez prítomnosti
obhajcu. Vo vzťahu k namietanému postupu sudcu pre prípravné konanie pri samotnom
výsluchu sťažnostný súd udáva, že k týmto námietkam požiadal samotného sudcu
o vyjadrenie. Tento uviedol, že výsluch prebehol v súlade so zákonom pri rešpektovaní jeho
želaní.“.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že sa prokurátor zúčastnil porady a diktoval
uznesenie, krajský súd vyzval na vyjadrenie sudcu pre prípravné konanie okresného súdu,
ktorý považoval toto tvrdenie „za nepravdivé“, a navyše uviedol, že „Na vyhlásenie
uznesenia si ponecháva určitý čas, ale k samotnému rozhodovaniu nepotrebuje
prokurátora.“. Na základe uvedeného preto krajský súd nezistil žiaden zákonný dôvod
na zmenu prvostupňového uznesenia, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu
a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové konanie a konanie
o sťažnosti proti nemu z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia zo 7. júla 2012, ktorým
zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a na ktoré krajský súd vo svojom
uznesení poukazuje, uviedol:
„Pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody
väzbou, spáchala trestný čin, je condicio sine qua non (podmienka bez ktorej nie)
zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí,
pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo
dôvody a okrem toho musí byť súčasne preukázané, že kompetentné orgány postupujú
vo veci urýchlene a s osobitnou starostlivosťou.
V tejto súvislosti súd zistil, že orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní
procesne postupujú priebežne, bez neprimeraných časových intervalov.
Doposiaľ zabezpečený dôkazný materiál nijako neoslabil dôvodnosť trestného
stíhania obvineného a ani existenciu dôvodu útekovej a preventívnej väzby. Všetky
skutočnosti, na ktoré súd pri rozhodovaní prihliadal, v ich súhrne tvoria dostatočný podklad
pre rozhodnutie o ponechaní obvineného vo väzbe.
Súd si je vedomý významu osobnej slobody jedinca ako jedného zo základov
demokratickej spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je výnimočným opatrením.
Napriek všetkým týmto skutočnostiam podľa jeho názoru, u obvineného i naďalej
existujú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., pričom tieto dôvody
väzby pretrvávajú aj v súčasnom štádiu konania.
Súd sa nestotožnil s vyjadrením obvineného, že jeho obvinenie je založené
na svedectvách absolútne nedôveryhodných ľudí, ktorí sa snažia zbaviť vlastnej trestnej
zodpovednosti za skutky, v ktorých sú obvinení, prípadne si takýmto spôsobom skrátiť výkon
trestu, ktorí vykonávajú pre inú trestnú činnosť.
Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že svedecké výpovede obsahujú
pravdivé skutočnosti, ktoré odzrkadľujú hierarchiu organizované skupiny, v ktorej má
obvinený jedno z dominantných postavení.
Po výsluchu obvineného a preskúmaní spisového materiálu v čase rozhodovania súd
dospel k záveru, že u obvineného pretrvávajú väzobné dôvody, pričom jedným zo zdrojov
na živobytie bola aj stíhaná drogová činnosť.
Súd má za to, že uvedené väzobné dôvody sa opierajú o konkrétne skutočnosti
vyžadované zákonom a vyplýva z nich reálna obava z následkov predpokladaných
v ustanoveniach upravujúcom dôvod útekovej a preventívnej väzby.
Tieto skutočnosti zároveň vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že
obvinený by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol podniknúť kroky k úteku, resp.
k skrývaniu sa z dôvodu vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo by pokračoval v páchaní
trestnej činnosti...“
V prvom rade je potrebné poznamenať, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 151/05,
Z citovaných odôvodnení napadnutých uznesení okresného súdu aj krajského súdu
nemožno vyvodiť, že by sa všeobecné súdy adekvátne a preskúmateľným spôsobom
nevysporiadali s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe
sťažovateľa (jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej ďalšom trvaní). Podľa názoru
ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia stručne, ale jasne a výstižne
uviedol, v čom spočíva danosť väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku. Z rozhodnutia nepochybne vyplýva, ktoré skutkové okolnosti
považoval za opodstatňujúce pre trvanie útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa. Tieto
odôvodnil jednak poukazom na dôvody uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu
zo 7. júla 2012 (výrazné postavenie sťažovateľa v hierarchii organizovanej skupiny, ktoré
vyplynulo zo svedeckých výpovedí, „stíhaná drogová činnosť“ ako jeden zo zdrojov jeho
príjmu), hrozbou vysokým trestom, ako aj skutočnosťou, že sťažovateľ sa nezdržiava
v mieste trvalého bydliska, ale bez prihlásenia žije v Maďarsku. Dôvodnosť preventívnej
väzby založil aj na dôkaznej situácii a z toho plynúcej obavy, že sťažovateľ (ktorý bol
v minulosti viackrát súdne trestaný, a to aj pre obdobnú trestnú činnosť) bude pokračovať
v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, pričom dodal, že tieto dôvody sú
konštruované tak, že smerujú do budúcna, teda vyjadrujú obavu, že sťažovateľ bude
v budúcnosti konať určitým spôsobom. V tomto smere preto nemusí ísť o dokázanú istotu,
ale dôvodný predpoklad, o ktorého existencii je krajský súd presvedčený.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že bol vypočutý pred okresným súdom bez
prítomnosti obhajcu, ústavný súd navyše dodáva, že podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku
je všeobecný súd povinný o čase a mieste výsluchu obvineného (v danom prípade
sťažovateľa) vhodným spôsobom upovedomiť obhajcu, ak je dosiahnuteľný. Tejto
povinnosti si bol vedomý aj okresný súd, keď telefonicky 3. júla 2012 oznámil obhajcovi
sťažovateľa, že je nariadený termín výsluchu sťažovateľa na 7. júl 2012, po ktorom bude
rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z úradného záznamu spísaného
po telefonickom rozhovore vyplýva, že obhajca sťažovateľa termín výsluchu vzal
na vedomie. Na výsluch sa avšak v tento deň nedostavil ani nereagoval na telefonické
kontaktovanie sudcom pre prípravné konanie okresného súdu bezprostredne pred
uskutočnením výsluchu sťažovateľa.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za významné posúdiť, či pochybil
krajský súd, ak sa stotožnil s postupom okresného súdu pri plnení povinnosti uloženej mu
Trestným poriadkom a podmienenej obsahom základných práv a slobôd sťažovateľa
garantovaných ústavou. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol povinný upovedomiť
obhajcu sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom za predpokladu, že bol
dosiahnuteľný. Už samotná formulácia tohto ustanovenia „vhodným spôsobom, ak je
dosiahnuteľný“ neprikazuje všeobecnému súdu využiť konkrétny určený spôsob
upovedomenia obhajcu. Zákonodarca dokonca splnenie tejto povinnosti zo strany
všeobecného súdu nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje
dosiahnuteľnosťou obhajcu. Ak sa teda okresnému súdu síce podarilo upovedomiť obhajcu
sťažovateľa o termíne neverejného zasadnutia senátu, avšak ten sa ho nezúčastnil bez
ospravedlnenia a udania dôvodu, pričom výsluch sťažovateľa vykonal aj v jeho
neprítomnosti, ústavný súd zastáva názor, že konal spôsobom súladným so zákonom
(porovnaj napr. III. ÚS 392/09). V danom prípade išlo o väzobnú vec, ktorá si vyžaduje
prednosť, bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného
poriadku a čl. 5 ods. 4 dohovoru). Z uvedeného vychádzal aj krajský súd ako súd druhého
stupňa, ktorý sa stotožnil s procesným postupom okresného súdu tým, že sťažnosť
sťažovateľa zamietol. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu,
podľa ktorej nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného
súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp. medzinárodnou
zmluvou garantovaného práva alebo slobody (IV. ÚS 62/08).
Napokon ústavný súd poukazuje na § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je advokát povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Podľa názoru ústavného súdu sa obhajca sťažovateľa preto mal pokúsiť
zabezpečiť zastúpenie klienta na neverejnom zasadnutí substitútom, avšak zo sťažnosti
nevyplýva, že by bol túto možnosť využil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu z 1. augusta 2012 za arbitrárne alebo
zjavne neodôvodnené.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v sťažnosti odvodzuje porušenie svojich označených základných práv
podľa ústavy aj od postupu krajského súdu, ktorý ho v konaní o jeho sťažnosti osobne
nevypočul aj napriek jeho výslovnej žiadosti „o vykonanie rozhodovania za mojej účasti“
a za účasti obhajcu a rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti a bez možnosti
„vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a mať tak možnosť obhajovať svoje práva
aj pred sťažnostným súdom“.
Z dikcie § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že o sťažnosti proti rozhodnutiu
súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred
rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným
spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Podľa
§ 302 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých
členov senátu a zapisovateľa. Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti
na neverejnom zasadnutí vylúčené, pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa
na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca, pri rozhodovaní
o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.
Podľa § 304 ods. 2 Trestného poriadku ak sa má rozhodnúť o väzbe alebo ak sa má
rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť osobám
uvedeným v § 302 ods. 2, predseda senátu vypočuje obvineného, postupuje pritom
primerane podľa § 72 ods. 2...
Z citovaných zákonných ustanovení v kontexte odôvodnenia sťažovateľom
namietaného postupu krajského súdu teda vyplýva, že k porušeniu základných práv
sťažovateľa v dvojinštančnom súdnom konaní, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali o jeho
vzatí do väzby, by mohlo dôjsť v prípade, ak by nebol vôbec vypočutý. Porušeniu práv
sťažovateľa však nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol
vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje argumenty a námietky vrátane ponúknutia
prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa
nimi ústavne súladným spôsobom aj vysporiadal. Zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného
poriadku vyplýva fakultatívna možnosť, nie obligatórna zákonom uložená povinnosť
predsedu senátu druhostupňového súdu uskutočniť neverejné zasadnutie za prítomnosti
sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Ústavný súd by sa k nutnosti prítomnosti
sťažovateľa na neverejnom zasadnutí priklonil napr. vtedy, ak by v posudzovanej veci nebol
sťažovateľ vypočutý ani pred prvoinštančným súdnym orgánom ku skutočnostiam, na ktoré
ho ako obvineného treba vypočuť, alebo za situácie, ak by sa pred rozhodnutím
sťažnostného súdu objavili nové, dosiaľ nepoznané skutočnosti a obvinený výslovne na
svojom výsluchu k týmto okolnostiam trval z dôvodu, že sú významné pre rozhodnutie súdu
k otázke jeho zotrvania vo väzbe (m. m. IV. ÚS 290/07, I. ÚS 542/2012).
Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že v písomne
podanej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ opakoval svoju
argumentáciu uplatnenú v konaní pred okresným súdom a rozšíril ju hlavne o tvrdenie, že
on síce súhlasil, aby bol vypočutý bez prítomnosti obhajcu, avšak nebol oboznámený s tým,
že súd musí rešpektovať jeho právo obhajoby a vypočuť ho za jeho prítomnosti. Taktiež
poukázal na to, že prokurátor diktoval do zápisnice rozhodnutie okresného súdu, ako
aj na to, že sa zúčastnil na porade pri rozhodovaní. Žiadal preto, aby krajský súd napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a prepustil ho z väzby. Z uvedeného teda vyplýva, že
sťažovateľ v písomnej sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
uplatnil v plnej miere všetky svoje obhajobné tvrdenia proti jeho ďalšiemu ponechaniu
vo väzbe, ktoré uznal za vhodné a potrebné, resp. žiadna prekážka mu nebránila v tom, aby
neuviedol iné/nové, dosiaľ neznáme skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie sťažnostného súdu o potrebe jeho obmedzenia na osobnej
slobode. Taktiež poukázal aj na postup okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, ktorý považoval za nezákonný. Krajský súd si vyžiadal vyjadrenie
sudcu pre prípravné konanie okresného súdu k týmto námietkam sťažovateľa a z neho aj pri
rozhodovaní o jeho sťažnosti vychádzal, dospejúc k záveru, že jeho výsluch pred okresným
súdom prebehol v súlade so zákonom. V nadväznosti na to vyhodnotil tvrdenia sťažovateľa,
že sa prokurátor zúčastnil porady pred rozhodovaním a diktoval prvostupňové uznesenie,
ako nepravdivé. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval námietky sťažovateľa v tejto
časti sťažnosti za zjavne neopodstatnené, a preto ju aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
4. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta nedodržanie požiadavky urýchleného
rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy postupom okresného súdu a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby.
V čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú
slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo
urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná
(obdobne III. ÚS 7/00, II. ÚS 520/2011).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku,
v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 7/00, v ktorom sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4
dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla
lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne
Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne.
Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť
zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý
anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24
a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, m. m. I. ÚS 18/03).
Sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby (z 23. júna 2012) bola doručená
okresnej prokuratúre 26. júna 2012. Okresná prokuratúra túto predložila okresnému súdu
2. júla 2012. O tejto žiadosti okresný súd rozhodol 7. júla 2012, následne doručoval svoje
rozhodnutie obhajcovi. Sťažovateľovi bolo písomné vyhotovenie uznesenia, resp. zápisnica,
ktorá obsahovala plné písomné odôvodnenie, doručená krátkou cestou po uskutočnení
výsluchu a rozhodnutí o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Krajskému súdu bol 19. júla
2012 predložený spis na rozhodnutie o sťažovateľovej sťažnosti, ktorú podal bezprostredne
po rozhodnutí okresného súdu. Dňa 26. júla 2012 boli krajskému súdu predložené písomné
dôvody sťažnosti sťažovateľa. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 1. augusta
2012, keď predtým nariadené neverejné zasadnutie na 31. júl 2012 odročil z dôvodu, že mu
nebolo doručené vyjadrenie sudcu pre prípravné konanie, ktorým mal reagovať na námietky
sťažovateľa uplatnené v písomných dôvodoch jeho sťažnosti. Následne, 2. augusta 2012
vrátil spis okresnému súdu a zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným
stranám. Sťažovateľovi bolo druhostupňové uznesenie doručené 8. augusta 2012 a jeho
obhajcovi 7. augusta 2012.
Z uvedeného vyplýva, že od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby okresnému
súdu cez jeho rozhodnutie až do predloženia spisu krajskému súdu uplynulo 17 dní.
Pokiaľ ide o dĺžku trvania konania na krajskom súde, táto nepresiahla dobu 13 dní.
V priebehu ďalších 7 dní krajský súd doručoval druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi
a jeho obhajcovi. Spolu doba konania od predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnosti sťažovateľa až po doručenie napadnutého uznesenia krajského súdu z 1. augusta
2012 bola 20 dní.
Ústavný súd konštatuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodoval o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby v lehote jedného mesiaca na jednom stupni.
Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba
konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania
na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
5. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ okrem toho, že svoje sťažnostné
námietky subsumoval pod porušenie čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, a pokiaľ ide o právo
na obhajobu pod porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy, v naznačených súvislostiach namieta
aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel proti uvedeným všeobecným súdom,
súviseli s rozhodovaním o jeho osobnej slobode, teda súviseli s jeho väzbou.
Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o vzťah čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho
základné právo na súdnu ochranu a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúceho sa špecificky
základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že
čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,
a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr.
III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08). Obdobný záver platí aj vo vzťahu čl. 17
ústavy k čl. 48 ods. 2 ústavy zaručujúcemu konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne
napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť rovnako aj v tejto časti vyhodnotil
ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
6. Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy označeným
postupom krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd poznamenáva, že jeho
porušenie sťažovateľ vo svojej podstate odvodzuje od porušenia ďalších v sťažnosti
označených práv postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktoré však ústavný súd
nekonštatoval. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemohol vysloviť ani porušenie
tohto článku ústavy.
Sťažnosť sťažovateľa je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho
ďalších požiadavkách (ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu, zrušiť napadnuté
uznesenia všeobecných súdov, prikázať im prepustiť sťažovateľa na slobodu a priznať
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2013